Videokanál klubu

Ja v tejto súvislosti chcem povedať, že som veľmi rada, že som súčasťou poslaneckého klubu OĽANO a nielen preto, že robí pronatalitné opatrenia, a teda nielen preto, že som Natália, ale je to poslanecký klub, ktorý to s prorodinnou politikou myslí úplne vážne a svedčia o tom aj fakty, keďže len pri námatkovom spočítaní počtu detí, ktoré poslanci a poslankyne majú, tak myslím, že dlhodobo vedieme, pretože ten počet je asi 40. Takže to, že to OĽANO s rodinou myslí vážne, tak aj toto číslo o tom hovorí.
A ďalšia vec, je veľmi potrebné podporovať mladé ženy, aby sa pre materstvo nemali problém rozhodnúť aj v tom nižšom veku, pretože dnes všetci vieme, že ten trend je začínať materstvo až po tridsiatke, pretože sa argumentuje tým, že najprv treba vybudovať kariéru, treba si zabezpečiť nejaký príjem peňazí, pretože dieťa niečo stojí, a ten trend nie je dobrý. Pretože v dnešnej dobe má mnoho párov problém, aj aby dieťatko mali, a zistia to, už keď je príliš neskoro.
Takže aj prostredníctvom tohto návrhu zákona vieme zabezpečiť, aby už aj mladé ženy, študentky začali nad materstvom rozmýšľať skôr a nevideli možno tie prekážky, ktoré by vidieť za iných okolností mohli.
Takže ďakujem aj za tento návrh.

Ďakujem pekne. Myslím, že návrh reaguje na faktické zmeny sociálneho chovania, ktoré jednoducho na Slovensku za ostatné desaťročia nastali. Myslím, že patrím k tým, ktorí môžu povedať v tejto snemovni, že si pamätajú časy, keď sa mladej žene, ktorá dosiahla 20 rokov, začalo hovoriť stará dievka, taká bola vtedy, pohľad spoločnosti na materstvo. Dnes aj nároky odbornosti si vyžadujú, že ženy naozaj idú do vysokoškolského vzdelania a ten cyklus sotva môže končiť okolo dvadsiatich rokov. Preto je tento návrh kolegýň poslankýň z hnutia OĽANO veľmi vítaný pre mnohé ženy, ktoré sa ocitnú v slepej uličke a nevedia, ako zladiť materstvo a svoje oprávnené ambície na vzdelanie.
Chcem povedať, že si zaslúži podporu a najmä, že je to veľmi pozitívny signál, že reaguje legislatíva na tú realitu vývoja sociálneho chovania, ktorá proste je pred nami, a že sa legislatíva mení v prospech reálneho života ľudí.
Ďakujem.

Vážené kolegyne a kolegovia, demografická kríza predstavuje naozaj obrovský problém. Riešia ju v mnohých členských krajinách Európy, riešia ju v susedných krajinách V4. U nás nepočujem predstaviteľov vlády, že by si povedali, že toto je náš cieľ, toto je náš dlhodobý cieľ, ktorý chceme riešiť.
U nás na Slovensku je úhrnná plodnosť oscilujúca okolo 1,5, a to je hlboko pod hranicou jednoduchej reprodukcie. Narastanie problému, že naše rodiny, že nemajú deti a nemáme deti, nemáme ďalšie generácie alebo veľmi, veľmi nízky počet, tak nám spôsobí, samozrejme, a spôsobuje v podstate už, problém v dôchodkovom systéme. Ale taktiež aj spôsobí neskutočnú, neskutočný nárast a ťažkosti v zdravotnej a sociálnej starostlivosti o našich starých a chorých občanov.
Už aj ekonómovia hovoria často viac o demografickej kríze ako o HDP. V našom hnutí sme si vytýčili pomoc rodinám a hovoríme o rodinnej politike, ktorú jasne rozdeľujem od sociálnej politiky. Áno, ona sociálna politika, aj rodinná politika, má svoje prieniky, má spoločnú cieľovú skupinu, ale má iné nástroje pomoci a iné ciele.
Sociálna politika sa zameriava na človeka jednotlivca, ktorý je v núdzi, ktorý je chorý, ktorý je invalidný, ktorý je starý a jednoducho nachádza sa v nejakej krízovej situácii. Ale rodinná politika sa zameriava na rodinu ako celok a rieši podporu rodiny nielen v niektorých ohrozujúcich situáciách, ako napríklad naozaj aj materstvo a rodičovstvo je, ale jednoducho si zacieľujeme na dlhodobý cieľ podpory rodiny práve preto, že rodinu tu potrebujeme pre ďalšiu budúcnosť našej krajiny.
My sme sa v našom, a môžem povedať, že máme dve legislatívne opatrenia pronatalitné, lebo ostatné sú prorodinné, a my sme sa v tomto pronatalitnom opatrení zamerali práve na študentky a na ženy, ktoré stratia aj po dlhých rokoch zamestnania prácu.
K študentkám by som povedala, že riešime reálne problémy reálnych ľudí, pretože tento návrh zákona zacielený na študentky pochádza alebo inšpirovali nás práve študentky vysokých škôl, ktoré nechcú odkladať svoje materstvo, svoje rodičovstvo až po kariére. Jednoducho ten, ten princíp, že štúdium, kariéra a potom materstvo si obracajú na štúdium, materstvo a potom kariéra. A musíme povedať, že, že legislatívci majú prichádzať s opatreniami, ktoré niekto potrebuje. Jednoducho ak to potrebuje určitá skupina ľudí, tak je potrebné prísť s takým legislatívnym návrhom.
Na vysokých školách študuje takmer 90-tisíc mladých žien. Vek prvorodičiek na Slovensku za posledné roky narástol, je to 28 rokov. A celkovo sa zvýšil aj priemerný vek rodičiek. To som hovorila o prvorodičkách na 28 rokov a vek rodičiek sa zvýšil na 30 rokov. Podľa lekárov je ideálny čas na tehotenstvo okolo 20. až 30. roku a na tom sa celé časy nič nemení. Väčšina ženských lekárov sa naozaj svorne zhoduje na tom, že pre organizmus je najideálnejšie, ak žena otehotnie v tomto veku, teda okolo 25. až 30. roku života. A to je práve obdobie, keď mnohé ženy študujú, a dokonca je naozaj aj vidieť z mnohých analýz a štúdií, že si štúdium predlžujú, čo je veľmi dobré. Nehovorím, že to, že to je niečo, čo by nebolo správne. Je to dobré, ale niektoré študentky a niektoré tieto mladé ženy sú schopné a ochotné a chcú tak, aby zlúčili si štúdium s materstvom.
Ešte by som chcela vám povedať aj údaj o zvyšujúcej sa spontánnej potratovosti. Najvyšší počet spontánnych potratov bol zaznamenaný vo vyššej skupine, a to je nad 30 rokov až 35 rokov. Toto si všetko, aj tieto zdravotné následky, mnohé ženy študujúce uvedomujú a naozaj si plánujú založiť napríklad v poslednom roku štúdia rodinu a chcú otehotnieť. Ony však nedostanú materské. Majú síce možnosť sa dobrovoľne poistiť, ale tento nástroj je pre nich nedostupný. Je pre nich drahý. Jednoducho študentka si nemôže dovoliť platiť mesačne minimálne 150 eur na dobrovoľné nemocenské, aby neskôr získala materské. Môžeme tak povedať, že vlastne nedostávajú takýto nástroj, alebo teda že podpora štátu je pre nich nulová.
Preto sme vlastne vyriešili to naším návrhom, a to tak, že bude sa, navrhujeme, aby ženy mali možnosť platiť si dobrovoľné nemocenské výlučne pre materské, zdôrazňujem to, výlučne pre materské a bolo by to vo výške 2 % z vymeriavacieho základu, ktorý si takáto študentka určí. Myslíme si naozaj, a ako hovorím, opieram sa o reálne príklady, reálne prípady mladých žien a mladých rodín, že by im to mohlo pomôcť a odstrániť naozaj u nich strach z prípadného aj neplánovaného tehotenstva.
Naším druhým návrhom, je zacielený náš druhý návrh na, ženám, ktorým zaniklo nemocenské poistenie. Predstavte si dve ženy, ktoré desať rokov pracovali nepretržite, boli teda poistenkyňami, platili si povinné nemocenské poistenie, boli ako zamestnankyne a k 31. decembru dostanú výpoveď. Obidve stratia zamestnanie. Dnes žena, ktorá v decembri, teda tesne, tesne pred stratou zamestnania otehotnela, má nárok na ochrannú lehotu do 8 mesiacov, musí nastúpiť na materskú. Vtedy vlastne dostane aj materské. Žena, ktorá však otehotnela tesne po zániku nemocenského poistenia, teda možno týždeň, dva, tri, v januári, keďže som vám dala ten 31. december ako nejaký príklad, tak takáto žena už nie je, jej zaniklo nemocenské, a preto ona nedostane materské.
Tento náš návrh takisto pochádza z reálnych príbehov ľudí, žien, ktoré nám hovoria, že v podstate uvažovali o tom, aj žeby išli alebo prijali by ďalšie dieťa, ale keďže majú stálu prácu, tak sa na tento, á, tento plán neuskutočňuje, neuskutočnia. Vidno to aj z prieskumov, kde jasne v našej krajine vyplýva, že rodičia by chceli mať aspoň o jedno dieťa viacej, ako majú, a tak môžu využiť práve toto obdobie straty zamestnania, a teda nezamestnanosti na to, že si tento svoj plán z minulosti chcú nejak naplniť.
Obidve tieto, obidve tieto opatrenia sú pronatalitné a riešia, riešia život, riešia reálny problém ľudí a zároveň prispievajú k zvýšeniu, k zvýšeniu počtu detí, k zvýšeniu natality.
Nie som naivná a nie sme ani v hnutí Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti naivní a vieme, že žiadne alebo finančné nástroje nie sú tými nástrojmi alebo jedinými nástrojmi, ktoré, ktoré podporia v ľuďoch nejakú túžbu po deťoch alebo sa bude naozaj rodiť viac detí. Vychádzam ale z Prognózy populačného vývoja do roku 2060, kde samotní prognostici aj sociológovia hovoria, že, že je isté, že nevedia, čo, čo navrhnuté nástroje teda môžu priniesť, a nezaručujú, že to práve bude zvýšenie demografickej krivky, to nezaručujú, ale upozorňujú, že štát, vláda a my v žiadnom prípade nemôžeme rezignovať, že už to tak bude, že s tým sa nedá nič robiť. Práve naopak, musíme pri..., musíme predstavovať a pripravovať opatrenia na to, aby sme túto demografickú krivku zvrátili. Títo odborníci hovoria, že nevieme, nevieme, čo urobí ďalšia generácia ľudí, ktorá nájde na stole rôzne tieto opatrenia pomoci pre rodinu. To nikto nevie v tejto chvíli odhadnúť.
Takže štát, opakujem, štát v žiadnom prípade nesmie rezignovať na propopulačné opatrenia a nástroje. Robia to tak, ako som povedala, v susedných krajinách V4-ky, ale hlavne vo Francúzsku, Holandsku, Švédsku a v ďalších členských krajinách Európskej únie.
Sme otvorení diskutovať v ďalšom čítaní, keď posuniete tento zákon do druhého čítania, o čo vás veľmi pekne žiadam, sme otvorení k diskusii. Je isté, že rozprávame s odborníkmi, je isté, že je možné niečo zmeniť. Výšku vymeriavacieho základu, vek týchto žien a podobne, keďže sa zameriavame výlučne pre získanie materského. Sme otvorení diskusii, rada vypočujem akékoľvek návrhy, ktoré, ktoré, ktorými môžeme náš návrh zmeniť, ale zároveň budem vám veľmi povďačná, keď sa s naším návrhom stotožníte a hlasovaním ho posuniete do druhého čítania.
Veľmi pekne vám ďakujem.

Ďakujem vám za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne a kolegovia, chcem vám predstaviť náš návrh zákona o sociálnom poistení, ktorý vyplýva z našej takej dlhodobej perspektívy a zacielenia našej podpory a pomoci rodinám, teda z rodinnej politiky pre Slovensko, kde sme pripravili aj koncepciu za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Tento sa týka práve pronatalitných opatrení.
Návrh zákona predstavuje opatrenie na zvýšenie pôrodnosti zavedením niektorých nových prvkov v sociálnom, presnejšie v nemocenskom poistení. Z dostupných analýz vyplýva, že sú dve cieľové skupiny obyvateľov, ktoré by vhodne zvolené nástroje mohli motivovať k zvýšeniu pôrodnosti. Ide o najmä študentky najmä vysokých škôl, ktorí po skončení štúdia odkladajú rodičovstvo z dôvodu nedostatočného finančného zabezpečenia, počas štúdia nemajú nárok na materské a rodičovský príspevok je slabou náhradou potenciálneho príjmu matky dieťaťa. A druhou cieľovou skupinou sú ženy, ktoré stratia zamestnanie a prekážkou otehotnenia počas obdobia nezamestnanosti je skutočnosť, že im nevznikne nárok na materské.
Na podporu pôrodnosti uvedených dvoch cieľových skupín navrhujeme zaviesť dobrovoľné nemocenské poistenie študentov najmä vysokých škôl, z ktorého sa bude poskytovať výlučne materské. Sadzbu poistného navrhujeme určiť na 2 % zo zvoleného vymeriavacieho základu.
Druhým opatrením je zavedenie ochrannej lehoty, ktorá sa bude uplatňovať taktiež výlučne pri materskom v trvaní 15 mesiacov od zániku nemocenského poistenia.
Návrh zákona vyvoláva pozitívne sociálne vplyvy. Nepredpokladá sa vplyv na podnikateľské prostredie, na životné prostredie a ani vplyv na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona však vyvoláva negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy.
Návrh nášho zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Viac o našom návrhu poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim.

Ďakujem pekne. Dámy a páni, navrhujeme podporu Ondrejského cintorína v Bratislave, čo je najstarší historický cintorín v našom hlavnom meste, ktorým by Národná rada pomohla dobehnúť jeden z deficitov, ktoré máme pri budovaní hlavného mesta, ale trúfam si povedať, že aj pri budovaní štátu. Všetky európske národy, pokiaľ majú štátnosť, majú v hlavnom meste miesto odpočinku, ktoré sa považuje za národný cintorín a na ktoré prichádzajú nové generácie, aby si pripomenuli, odkiaľ a kam kráčame, aby si pripomenuli príbehy tých, ktorí sa usilovali o slušný a dobrý život v tej danej lokalite, v tom danom národe, v tom danom štáte pred nimi.
Poslaním takéhoto cintorína je predovšetkým uchovávať pamäť národa. A práve tu v strednej Európe sa tá pamäť národa vskutku uchováva aj cintorínskou kultúrou a pietou k nebohým na našich cintorínoch. Vidíme to každý rok. A návrh tohto zákona som predložil vlastne v predvečer Pamiatky zosnulých, ktorú budeme si pripomínať aj tento rok, a znovu sa zaplnia slovenské cintoríny, aj Ondrejský, na ktorom nie je veľa hrobov, o tom budem chvíľu hovoriť, sa zaplnia ľuďmi, ktorí si budú pripomínať svojich predkov, ktorí si budú pripomínať časom aj anonymných ľudí, vskutku sa pália sviečky a ľudia sú stíšení aj pred centrálnymi krížmi, kde si pripomínajú osudy tých, ktorí nás predišli do večnosti.
Cintorín je teda v strednej Európe svojho druhu pamäťovou inštitúciou. Tento moderný termín poznáme z mnohých štátov dnes okolo Slovenska aj u nás máme pamäťovú inštitúciu ÚPN. A ak sa pozriete na dôvodovú správu alebo na návrh tohoto zákona, ktorý predkladáme, ktorý predkladá, predpokladá bagateľné výdaje na podporu, dotvorenie tohoto cintorína, tak si aj uvedomíte, že je to nesmierne nenáročný návrh na štátny rozpočet a je to nenáročný návrh na vytvorenie a podporu tejto kultúry pamäti národa, ktorú smeruje aj Ústav pamäti národa.
Tým, samozrejme, nechcem nejak znižovať význam Ústavu pamäti národa alebo iných inštitúcií, ktoré sa zaoberajú národnou históriou, ale je okaté, že práve absencia v hlavnom meste národného cintorína poukazuje aj na tú autentickú skutočnosť, že slovenský príbeh sa začínal ťažko, že tvorba národného štátu trvala dve storočia a v priebehu tých dvoch storočí sa Národný cintorín ocitol v Martine, tam sa aj zaplnil našimi národnými dejateľmi a potom najmä v období totality sa táto idea, v období teda aktívne presadzovaného tzv. doktríny internacionalizmu, sa táto otázka, kde pokračuje tá pamäť národa, neriešila.
Príbeh Ondrejského cintorína, samozrejme, môžete si položiť otázku, prečo práve Ondrejský cintorín v Bratislave, prečo nevytvoriť nejaký nový cintorín. Ondrejský cintorín má, samozrejme, neopakovateľnú polohu, je v Starom Meste, má neopakovateľný príbeh, je to cintorín, ktorý bol terčom útoku bývalého režimu na pamäť práve tohoto mesta, na pamäť tohoto génia loci. Bývalý režim si predsavzal ničiť v hlavnom meste vôbec všetky kresťanské symboly, v odôvodnení na zničenie historických cintorínov sa vyskytovali pojmy alebo výrazy, že treba zničiť tmárske symboly v srdci hlavného mesta, ktoré sa musí stať socialistickým.
Zápas o Ondrejský cintorín, ktorý sa odohral na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia, bol zápasom, ktorý primárne sa vtedy vnímal ako zápas politický, ako kritika režimu a takisto režim sa bránil akoby pred útokom opozície. V skutočnosti to bol ale zápas vskutku civilizačný. Siahalo sa priamo na kosti, tie sa vyberali bagrami a s tým mali byť zničené aj všetky pamiatky Bratislavy a v širšom zmysle aj Slovenska v jeho kresťanskom kontexte a v jeho kontexte historickom. Tomu ešte predchádzalo preverovanie pozostalých, kde bola myšlienka ponechať len tých, podotýkam, že na Ondrejskom bolo 18-tisíc hrobov, ponechať len tých, ktorí sa zaslúžili o komunistické hnutie. Alebo nejakým spôsobom by boli využiteľní na komunistickú propagandu. Našťastie tento politický cieľ sa na základe odporu obyvateľstva zastavil, aj keď veľa hrobov bolo zničených. Keď mám byť úprimný, tak väčšina, významná väčšina bola odvezená, zničená, predsa len cintorín si zachoval pietny charakter, dnes je tam asi 1 200 hrobov, tá kapacita teda po tých 18-tisíc je obrovská.
Práve tento drastický, nekultúrny zásah bývalého režimu spôsobil situáciu, ktorá sa dnes núka, situáciu, že máme historický cintorín s najdlhšou tradíciou v našom meste siahajúcou do 17. storočia a tento cintorín je ani nie poloprázdny, ale takmer prázdny.
Jeho údržba, jeho starostlivosť by mala byť, samozrejme, na bedrách mesta podobne, ako je to aj s cintorínom, ktorý je v Martine. Podobne s týmto cintorínom už spontánne vznikla situácia, že viaceré významné osobnosti prejavili záujem, aby miesto ich posledného odpočinku bolo na tomto cintoríne. Sú tam už významní štátnici, sú tam významné osobnosti kultúry, sú tam významné osobnosti demokratického exilu. Menoslov je priložený v dôvodovej správe a nechcem vás ním zaťažovať.
V každom prípade už spontánne vzniká situácia, že realita, že Slovenská republika je samostatným štátom a že má hlavné mesto, vedie k tomu, že sa hľadalo miesto posledného odpočinku pre osobnosti kultúry, vedy, cirkvi alebo politiky tu v hlavnom meste, keďže cintorín v Martine je už na pochovávanie uzavretý.
Ďalšie, ďalšie starosti a problémy s dobudovaním cintorína, samozrejme, budú ležať na pleciach samosprávy, tak ako ležia aj v tejto chvíli. Ak by ste podporili myšlienku, že Národná rada k tomu prispeje, tak by to znamenalo len tú jedinú vetu, ktorá je aj v zákone o meste Martin, že sa zmieni, že, že toto mesto je miestom umiestnenia cintorínu takéhoto charakteru a Národná rada potom bude môcť umožniť ministerstvu kultúry, aby prispievalo podľa jeho úvahy a jeho možnosti aj na ochranu a ďalšie zveľaďovanie tohoto vzácneho miesta.
To prispievanie v meste Marin je, myslím, 200-tisíc eur ročne, a ak by sa ministerstvo rozhodlo rovnakou mierou podporovať aj cintorín v Bratislave, nevyriešilo by to síce celé financovanie, to by bolo naďalej ťažiskovo na bedrách mesta, ale bol by to symbol, bolo by to gesto, že slovenský príbeh dospel k tomu, že môžeme mať Národný cintorín v Bratislave, že táto Bratislava je plnohodnotným hlavným mestom a že podobne, ako je Paríž alebo Viedeň, každý návštevník aj zo Slovenska bude môcť hľadať ten pokračujúci príbeh, najmä od vzniku samostatnej slovenskej a demokratickej štátnosti v roku 1993, ten príbeh tu v hlavnom meste aj na cintoríne, ktorý navrhujem, aby sa stal Národným cintorínom v Bratislave.
Rozmýšľam, čo by bolo ešte treba dodať k tomuto príbehu, hádam len to, že návrh na tento cintorín už len samotnou myšlienkou ide o ľudí, ktorí spomedzi nás budú odchádzať v budúcnosti a bude ich mesto, resp. orgán, ktorý sa vytvorí na zvažovanie toho, že kto bude pochovaný na tomto cintoríne, bude ich postupne na Ondrejskom cintoríne pribúdať. Podotýkam, že to sa bude diať bez ohľadu na to, či sa Národná rada postaví chrbátom k tomuto návrhu, alebo nie, že tento návrh teda sa týka naozaj takej témy, ktorá presahuje aj naše osobné príbehy, a verím, že aj naše rozpory. A naše možno často dnes silne vnímané, ale z pohľadu večnosti malicherné hádky.
Umožnite, prosím, tomu, aby sa Bratislava dočkala toho, že Národný cintorín bude aj v hlavnom meste.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Už len veľmi krátko, čo sa týka ešte tej kvality vysokých škôl, zopakoval by som svoju myšlienku z rozpravy.
Kto učí budúcich právnikov a advokátov na tých vysokých školách? Dlhoroční advokáti, dlhoroční právnici. Oni vychovávajú, oni učia, oni skúšajú tých budúcich advokátov, tých budúcich koncipientov. To sú tí advokáti a právnici, ktorí hovoria, že, fú, tí dnešní mladí, tak to je katastrofa, čo vychádza z tých fakúlt. No ale ich vychovávajú tí starí, dlhoroční absolventi právnických fakúlt.
Ministerstvo školstva momentálne riadi práve nominantka Slovenskej národnej strany, takže ak treba riešiť kvalitu vysokých škôl, možno ona je tá kompetentná osoba vo výkonnej moci, ktorá by mohla v tejto veci niečo urobiť.
Posledná myšlienka bude parafráza ústavy alebo možno aj presný citát. Štátna moc pochádza od občanov, od všetkých občanov, nie od Slovenskej advokátskej komory, ktorá predĺženie koncipientskej praxe presadila, prelobovala počas jednofarebnej vlády SMER-u.
Milé kolegyne, vážení kolegovia, urobte niečo pre to, aby mladí absolventi právnickej fakulty mali pocit, že platí ústava, že štátna moc pochádza od všetkých občanov, nie od lobistických, záujmových a iných združení.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Dôležité je, že kolegovia sa snažia vnášať nový vietor do naozaj zatuchnutých vôd. Sudcovia, advokáti, právnici, to je v každej spoločnosti mimoriadne významný stav. Mimoriadne významný. Nielenže odjakživa z tohto stavu, z tejto profesie sa ovplyvňuje miera pocitu spravodlivosti v krajine, ale ovplyvňuje sa, samozrejme, politika, Slovensko je, má v tomto ešte osobitnú tradíciu.
Ukazuje sa posledné roky, že tento stav sa uzatvára do seba, sú tu náznaky, aj pri návrhu ústavných sudcov vznikol náznak, že sa mladí nemajú ešte vpustiť do arény a k tomuto presne smeruje aj to, že koncipienti musia odmakať 5 rokov často za bagateľné platy a tým sa stav advokátsky bráni pred konkurenciou mladých ľudí. Slovensko sa tak či tak domôže tohoto nového vetra, urobilo by sa, urobilo by sa to skôr a kvalitnejšie, keby sa táto stredoveká 5-ročná prax predsa len upravila na primeraný čas - primeraný v bežných európskych krajinách - tak, ako to navrhujú predkladatelia.

Iba faktickou chcem podporiť túto myšlienku. Skutočne je veľmi správne, ak opozícia síce pripomenie, že Robert Fico v čase samovlády mal obrovské možnosti naozaj obrátiť dovtedajšie, dovtedajšiu situáciu, kríza už doznievala, končila, mohli sa naozaj presvedčivo pritiahnuť ľudia späť na Slovensko. Dožili sme sa aj za tejto vlády to, že boli skôr odrádzaní, pripomeniem známe granty, kauzu s grantami, kde nádejní mladí vedci sa dozvedeli, že vlastne uprednostnení sú znovu tzv. naši ľudia.
Ale vítam hlavne to, že vecným a pracovitým spôsobom sa predstavitelia opozície obracajú proste k tomu, ako problém vyriešiť, nie ako iba vystaviť vládu za jej zanedbanie kritike. Najakútnejší problém, ktorý Slovensko má, a nech mi ani kolegovia ekológovia nemajú za zlé, nie je vysychanie krajiny, nie je dopad meteoritu ani možno globálne otepľovanie, natoľko nie je porovnateľný ten problém s akútnosťou odchodu mladých, schopných ľudí do zahraničia. To je národná genocída schopných, inteligentných, talentovaných ľudí, ktorá prebieha pre apatiu súčasnej vládnej koalície voči kriminálnym prejavom a voči neschopnosti aj administratívne a politicky vytvoriť priaznivé podmienky pre talenty a pre schopných ľudí.
Tento návrh smeruje práve k týmto, použijem presne to slovo, "smerom", ktorým mal smerovať SMER, ale nesmeruje. To znamená, pomáhať, aby sa naozaj ľudia udržali na Slovensku.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, keď Robert Fico na prelome rokov 1999 a 2000 zakladal stranu SMER, jedna z jeho kľúčových tém bola snaha o prilákanie mladých Slovákov zo zahraničia späť na Slovensko. Opakoval to do nemoty. Tak ako v tom čase bojoval za právny štát, proti privatizácii, tak bojoval za návrat Slovákov zo zahraničia naspäť domov - slovami.
A potom, keď sa dostal k absolútnej moci v roku 2012, jeho jednofarebná vláda hneď na začiatku volebného obdobia zvýšila koncipientsku prax pre budúcich advokátov z troch na päť rokov. Deklarovaným cieľom bolo zvýšenie kvality budúcich advokátov, ale skutočným výsledkom nebolo zvýšenie kvality, ale vyhnanie absolventov právnických fakúlt do zahraničia. Spočiatku do Českej republike, ale potom aj do iných štátov.
Po šiestich rokoch od prijatia tejto zmeny je teraz výsostne aktuálne položiť si základnú otázku: splnil účel alebo splnilo účel zvýšenie koncipientskej praxe alebo nesplnilo?
Slovenská advokátska komora hovorí, že právnické fakulty aj naďalej promujú veľký počet nepripravených absolventov. Ale je to vina tých študentov? Nie je náhodou problém kvalita škôl? A nie je náhodou problém kvantita týchto škôl? Kto prednáša, kto učí a kto skúša študentov na týchto školách? Koncipienti alebo dlhoroční advokáti a právnici?
Tento štát však nechce riešiť kvalitu škôl ani kvantitu škôl. Pokojne nech právnická fakulta vznikne v každom okresnom meste a v každej strediskovej obci. Tento štát radšej trestá absolventov. Takáto stratégia pomáha zakladateľom rôznych vidieckych vysokých škôl, pre ktorých je priorita zárobková činnosť, a nie výchova kvalitných študentov. Táto stratégia pomáha aj súčasným advokátom, pretože sa táto profesia stáva čoraz menej atraktívnou pre absolventov právnických fakúlt. Päť rokov nemôcť začať pracovať a žiť z minimálnych peňazí, takýto luxus si mnohí absolventi jednoducho nemôžu dovoliť.
Opozícia, ale aj Generálna prokuratúra, Protimonopolný úrad a mnohé inštitúcie už pred tromi rokmi, teda už pred šiestimi rokmi upozornili na tri hlavné riziká, že bude menej konkurencie, tým pádom vyššie ceny a tým pádom horšie služby. Teda presný opak toho, čo deklarovalo ministerstvo spravodlivosti pri predkladaní novely zákona v roku 2012.
Šesť rokov od zavedenia tejto zmeny sa dá skonštatovať, že nič pozitívne neprišlo. Najsmutnejšie ale na tejto diskusii je, že vláda nemá jediný argument pre nevrátenie trojročnej koncipientskej praxe.
Pozrime sa napríklad na argument - porovnanie koncipientskej praxe so zahraničím. Tu sa dá konštatovať, že absolventi slovenských právnických fakúlt sú oproti väčšine svojich kolegov v iných členských štátoch Európskej únie v nevýhode. Päťročná prax je len v štyroch krajinách Európskej únie: v Lotyšsku, Litve, Rakúsku a u nás na Slovensku. Vo všetkých ostatných členských štátoch EÚ je to menej ako päť rokov.
Argument číslo dva. Porovnanie počtu advokátov so zahraničím. Niektorí hovoria, že na Slovensku máme priveľa advokátov. Tento argument tiež neplatí. Podľa portálu pravnenoviny.sk je Slovensko v štatistike počtu advokátov na počet obyvateľov na 18. mieste spomedzi 28 členských štátov EÚ.
A tretí argument, to je vzťah medzi dĺžkou koncipientskej praxe a kvalitou budúcich advokátov. Nuž, tu neexistuje žiadna štúdia, ktorá by preukazovala, že predĺženie koncipientskej praxe zvyšuje kvalitu budúcich advokátov. Inak by zrejme všade v Európe zvyšovali koncipientsku prax. Ale realita je presný opak. Ako som uviedol, okrem štyroch členských štátov EÚ v každom inom členskom štáte je koncipientska prax menej ako päť rokov.
Ako teda zlepšiť kvalitu absolventov? Stačí sa začítať do stanoviska Protimonopolného úradu, ktoré bolo publikované ešte pred šiestimi rokmi, keď jednofarebná vláda SMER-u predĺžila koncipientsku prax na päť rokov. Citujem: "Už v súčasnosti povinná dĺžka praxe je len jednou z podmienok pre výkon advokácie, ďalším je okrem iného aj úspešné absolvovanie advokátskej skúšky, pričom komora stanovuje požadovanú úroveň znalostí a vedomostí. Advokátski koncipienti v rámci prípravy na výkon advokácie takisto absolvujú aj vzdelávacie semináre, pričom ich obsah, úroveň a kvalitu môže takisto ovplyvniť komora. Zvýšenie požadovanej dĺžky praxe nežiaduco zvyšuje bariéru vstupu na trh budúcim advokátom a je krokom späť v rámci liberalizácie tohto trhu. Advokáti sú riadnymi účastníkmi hospodárskej súťaže a ako je vyššie uvedené, možno ich definovať ako podnikateľa podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže." Koniec citátu.
Dámy a páni, chcete pomôcť mladým ľuďom, chcete, aby mladí ľudia neutekali do zahraničia, ale aby žili a pracovali na Slovensku? Chcete, aby mladí Slováci, ktorí odišli do zahraničia, sa vrátili domov? Hlasovaním za tento návrh zákona pre to môžete niečo konkrétne urobiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Cieľom predkladaného návrhu zákona je po prvé skrátiť dĺžku praxe advokátskeho koncipienta naspäť z piatich na tri roky a po druhé zjednodušiť prístup k slobodnému povolaniu advokáta tak, aby bolo možné do praxe advokátskeho koncipienta započítať aj prax vyššieho súdneho úradníka či inú právnu prax.
Podľa súčasne platného zákona o advokácii je možné započítať prax len niektorých právnických profesií, napríklad sudca či právny čakateľ prokuratúry. Predkladanou novelou sa tento výpočet navrhuje rozšíriť aj o prax na inej právnickej pozícii, ktorá podľa platného znenia nie je započítateľnou praxou advokátskeho koncipienta, a to aj napriek obdobnej náplni práce.
Toľko zatiaľ v stručnosti na úvod a hlásim sa ako prvý do rozpravy.