Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, naozaj tvrdíte, že nie je v realite diskriminácia žien, ale iba v texte Istanbulského dohovoru existuje vlastne diskriminácia. Ona nás ohrozuje, vyliac sa z tohoto textu, a skutočne, že by sa tu zjavila diskriminácia násilia na ženách.
Rozmýšľam, keď som vás počul, tak samozrejme, aj ja som tam započul tie známe tóny a la Zem a vek, že v akom svete, v akom vesmíre žijete, v akom úžasnom bezpečí. Chápem, ste mladá, zámožná, úspešná, vás sa toto netýka a nemáte žiaden súcit ani empatiu k tým tisíckam žien, ktorých sa to týka.
Ja som presvedčený, že keby len jedna takáto žena mala byť nejakým papierom, o ktorom tu hovoríme, zachránená pred samovraždou, pred biedou, pred vyhnaním alebo mučením, alebo bitím, tak naozaj tu nebojujeme zbytočne.
Vy ste v tomto prípade naozaj interpretka cudzej ideológie, ideológie, ktorá vlastne je cudzia aj skúsenosti Slovenska. Tu každý na vidieku dobre vie, že k násiliu na ženách dochádza. Každá žena vám povie, že vie o kamarátkach, ak sa sama neprizná o svojom príbehu, kde je žena vystavovaná neprimeranému násiliu, tlaku a práve pre rodové dôvody. Niekedy pre opilca manžela, ale všetci to tolerujú práve pre rodové dôvody.
Tento diskurz Slovensko, verte, potrebuje. V generácii, z ktorej vy ste, ten diskurz je každému jasný. Zdá sa, že vám nie.

Ďakujem pekne. Neviem, samozrejme, či pán Dostál sa teraz spája so svojím susedom, pretože v bulharštine (pozn. red.: správne "bulharčine") by sa celkom rýchle dostal, a ja nepoznám bulharštinu (pozn. red.: správne "bulharčinu"), ale isté je, že slovenčina je v tejto oblasti konzistentná a odkedy pamäť siaha, tak používame napríklad v slovenskej gramatike pojem ženský rod, nie ženské pohlavie. Ak si teda nepoznám nikoho, kto by si to mýlil, a ak pre účely tejto ideologickej vojny, ktorá je poľutovaniahodná, si to mýliť chceme, no tak môžme si mýliť aj deklaráciu ľudských práv. Tá je taká vágna, že keď sme sa pustili do deklarácie ľudských práv, tak nech sa páči, skončíme pri otroctve, lebo len to je isté a zreteľné a tradičné.
Kto sa stavia voči oddeľovaniu týchto dvoch problematík, čiže rodová, sociálna, sociologická oblasť a pohlavie oblasť biologická, tak zatvára oči pred normálnou vedou a pred normálnym spoločenským vývojom. A ako to známe je aj od tých pokusov zatvárania očí v stredoveku bez ohľadu na dobré úmysly zatváračov očí, skončí to len tak, že sú potom po boku demagógov, ktorí chcú celú tému zneužiť. Ako v našom prípade extrémisti a radikálne sily, ktoré si s ňou urobili prezidentskú kampaň a la Harabin.

Ďakujem. Kolega Dostál, toxický sa stal tento dokument, tento dohovor aj preto, keby si vedel alebo keby si mal znalosti o tom, ako sa správali pri prezentovaní a vzdelávaní alebo pri tom, ako, ako hovorili o dohovore práve štátni úradníci na ministerstvách v rokoch 2013, ´14, ´15, ´16, vysoká štátna úradníčka hovorila, že nie je možné uplatniť si nejaké výhrady, nakoľko sme pripomienkovali, že však v podstate nám v drvivej väčšine je dohovor okej, len niektoré veci nám vadia, poďme to teda nejako pomenovať alebo taxatívne vymenovať, čo sú to ktoré stereotypné role (pozn. red.: správne "roly"), a ona nám na to povedala, že v podstate výhrady nie je možné uplatniť si, to sa nikde nestalo. A práve o to nám ide, aby táto terminológia rodu bola práve takto tam definovaná a takto široko obsiahnutá.
Takže aj z tohoto nastali také rôzne, rôzne postoje a naozaj až akýsi odpor k tomuto celému. Nakoniec sme videli, že v iných krajinách sa neskôr výhrady uplatnili, to znamená, že takíto štátni úradníci nám zle vysvetľovali dohovor. Toto bol určite tiež podnet k tomu, že sa stal takýmto toxickým tento dohovor.
Rozsah je taký široký a terminológia je taká vágna, že si naozaj každý môže domyslieť, čo len živ nechce, a to je problém dohovoru, kolega Dostál, to je práve ten problém. Asi si nepochopil, o čo mi išlo, keď som predstavovala právnu analýzu. Išlo o to, že práve táto vágnosť a táto obsiahlosť, taká široká, nedefinované riadne veci spôsobia aplikačné problémy práve v práve, o tom hovorí aj Česká advokátska komora.

Vy všetci, čo ma poznáte, viete veľmi dobre, že mi vždy išlo o vec a nie o žiadne, aby som bola úspešná alebo aby som nejaké ľúbivé slová používala. Vždy mi išlo o vec aj voči rodinám, aj voči deťom a ženám, pretože som s nimi pracovala.
Chcem povedať, že sa teším, že aj mojou zásluhou prešiel práve tento pozmeňovák alebo že ste ho navrhli. Pretože keby som vás k tomu nebola trochu nejako pomkla, tak by ste to nechali v takej vágnej rovine. A tomu sa teším, že teraz je to vyprecizované a že naozaj to znamená, že Slovenská republika odmietne Istanbulský dohovor.
Ja kolegu Dostála a kolegu Poliačika nikdy nepresvedčím a nie je to preto, preto nevystupovala som kvôli tomu s nejakými argumentami, ako som spomínala odborníkov psychiatrov alebo aj, že čo to znamená, že v demokratickej spoločnosti boli kvôli Istanbulskému dohovoru diskriminované nejaké mimovládne organizácie, však to, to je neprípustné, ale aj to, že sa množstvo občanov vyjadruje k tomuto dohovoru. Jednoducho dohovor sa stal za tie roky toxický a nejakým spôsobom nám to druhá strana nevyvrátila.
Takže hovorím len to, že aby sme aj my kresťania boli zodpovední a nevnášali nenávisť do spoločnosti a medzi nami ľuďmi, tak hovorím, že každý ten nápad a návrh musí byť aj dobre pripravený, aj dobre zdôvodnený. O to mi celý čas pri kritike predkladateľov išlo.
Chápem, že sa mnohé veci urobia, že zrazu to teraz daj, ale ja vám poviem pravdu, že by som z fleku v noci vedela ako Otčenáš povedať formulu na to, na pozastavenie Istanbulského dohovoru. Je mi to ľúto, lebo ja som ponúkala už aj po minulé roky svoje, svoje poznatky a informácie, dokumenty, ktoré mám. Mohlo to byť pripravené lepšie a mohli sme, nemuseli sme absolvovať celú túto debatu.

Vážené dámy, vážení páni, vážený pán predsedajúci, včera som neskončila svoju rozpravu, bola som prerušená práve vtedy, keď som čítala právnu analýzu nášho bývalého kolegu poslanca Dana Lipšica, medzitým sa vlastne stalo to, že práve na, hneď, hneď na začiatku môjho vystúpenia, pred mojím vystúpením vlastne vystúpil aj predkladateľ s pozmeňovákom, ktorým sa, myslím si, že sa inšpiroval práve mnou, lebo som takýto pozmeňovák večer navrhla, hovorila som o tom už na výbore, že správa, resp. návrh uznesenia je veľmi vágny a vôbec nebolo z toho zrejmé a jasné, či predkladateľ naozaj chce tento Istanbulský dohovor stopnúť alebo nie, čo ľudia, ktorí sa, odborníci, ktorí sa dlhé roky, dlhé roky venujú práve tomu, aby sme tento dohovor, ktorý je už toxický, odmietli, tak naozaj mali dávno naformulované znenie textu, akým spôsobom môžeme, môžeme tento dohovor odmietnuť. Je pravdou, že všetko prišlo veľmi rýchlo, ale naozaj k tejto téme nie sme tu jeden mesiac ani polroka, ani jeden rok.
Takže pozmeňovák, ktorý som v podstate mala pripravený, je vlastne skoro ten, vlastne, vlastne ten istý, ako už predkladateľ včera tuná podal, a preto svoj pozmeňovací návrh som nakoniec ja stiahla, pretože sa stotožňujem s týmto pozmeňovacím návrhom.
Čo sa týka návrhu uznesenia, to by bolo v poriadku. Včera som veľmi kritizovala práve túto nepripravenosť v téme, ktorá je stará 8 rokov a na ktorej mnohí ľudia roky a roky robili. A vidíme to aj tu, že, že tá pripravenosť, jednoducho odôvodnenie toho, čo chcem, je veľmi dôležité práve tu v parlamente, práve tu v parlamente a v takých otázkach, ako je Istanbulský dohovor a ďalšie kultúrno-etické otázky, ktoré tak silno polarizujú našu spoločnosť a vnášajú medzi nás nenávisť, je to o to dôležitejšie. To som vyčitovala predkladateľom, že musia byť, mali byť veľmi dobre pripravení aj s uznesením, ktoré opravili, ale aj s dôvodovou správou. My v parlamente musíme byť prví, ktorí si musíme dať pozor, aby sme naozaj argumentovali dostatočne a aby sme mali dobre zdôvodnené naše návrhy. Pretože my prví, nám prvým musí záležať na tom, aby v našej spoločnosti sa nevnášala zbytočne nenávisť a ďalšie extrémistické nálady. O to viac na tom musí záležať nám kresťanom. Všetko, čo chceme dosiahnuť, si musíme vedieť aj dobre zargumentovať. Práve preto som prečítala jednak právnu analýzu Daniela Lipšica, ale je možné nájsť si veľa takýchto analýz, veď nedávno kritizovala Istanbulský dohovor česká advokátska komora.
Pripomenula som tu včera aj dôležitú výzvu 34 psychológov, psychiatrov a pedagógov, ktorí dávno, cirka už pred štyrmi rokmi, kritizovali Istanbulský dohovor a zvlášť kritizovali vzdelávanie detí v tejto, v tomto rodovom scitlivovaní.
Ešte som včera v rozprave nedokončila aj to, že mám aj osobnú skúsenosť s takou diskrimináciou pre svoj názor dlhoročný a postoj k Istanbulskému dohovoru. Ja skutočne dlhé roky odmietam tento dohovor a mám na to argumenty a kvôli tomu, že naša organizácia si dovolila kritizovať tento Istanbulský dohovor a podpísali sme sa pod petíciu, myslím, ona sa nazývala "Na pozastavenie Istanbulského dohovoru", tak z tohto dôvodu bola naša organizácia vylúčená z grantového programu, resp. poviem to ešte lepšie, naša organizácia Spišská katolícka charita bola vylúčená z prvého miesta, z prvého miesta vyhodnotenia programu svojich projektov. Rozumiete? Nezávislí hodnotitelia poslali na prvé miesto, nevediac, koho tam posielajú, projekt, poslali na prvé miesto vo výzve nórskych grantov v programe domáce násilie, poslali na prvé miesto našu neziskovú organizáciu Áno pre život a projekt Spišskej katolíckej charity a lustrovali nás tak, že keďže vedeli, že sme sa podpísali pod pozastavenie Istanbulského dohovoru, vylúčili nás z tohto prvého miesta.
Jednoducho právne analýzy, osobné skúsenosti 340 psychiatrov naozaj ukazuje, že tento materiál je naozaj vhodný na totálne odmietnutie.
Toľko je materiálu na to, aby ste ako predkladatelia dobre vedeli zdôvodniť svoj návrh a nechávate sa tu takto jednoducho spôsobom zbytočne, zbytočne sa to naťahuje a zbytočne sa tu takto necháte spochybňovať. To mi je škoda, teda to mi je ľúto, pardon, a je to veľká škoda.
Chcem teda naozaj, aby sme tento dokument raz a navždy odmietli a práve v ustanovení, ktoré som navrhla aj ja, ktorým ste sa inšpirovali, je najlepšie, čo Slovensko môže spraviť, je odmietnuť tento dohovor, a to spôsobom, z ktorého bude jasne vyplývať úmysel Slovenskej republiky, že sa nehodlá stať zmluvnou stranou.
A teraz by som ešte rada, ale už to nebudem teda čítať úplne detailne, aby to nebolo dlhé, ešte predsa skúsila pomôcť tomu zdôvodneniu, ktoré nebolo veľmi dobre pripravené, zdôvodniť a predstaviť, dokončiť informáciu o právnej analýze, ktorú sme mali ako občianski aktivisti pripravenú v dávnych rokoch, pred 4-5 rokmi. V tejto právnej analýze som čítala teda, že nebezpečenstvo je aj vo výraznom obmedzení práv rodičov rozhodovať o výchove a vzdelávaní svojich detí, taktiež že terminológia a rozsah je veľmi vágny a každý si bude môcť pod týmto, pod týmito termínmi domyslieť, čo len si bude chcieť predstaviť. A ešte je dôležité, že Istanbulský dohovor zakotvuje aj pomerne striktný monitorovací mechanizmus. Vytvára skupinu expertov pre opatrenia na boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu GREVIO, ktorý bude dohliadať nad vykonávaním dohovoru zmluvnými stranami, teda tam, ktoré, stranami, ktoré sa, ktoré budú podporovať tento dohovor. GREVIO bude mať 10-15 členov, ktorí budú volení výborom zmluvných strán na 4-ročné funkčné obdobie. Najskôr všetky zmluvné strany dohovoru budú musieť predložiť správu o legislatívnych a iných opatreniach na uplatňovanie ustanovení a GREVIO bude zodpovedať za preskúmanie týchto správ. Následne bude vyhodnocovať a vykonávať hodnotenie rozdelené do niekoľkých kôl. GREVIO bude k hodnoteniu získavať informácie od mimovládnych organizácií a občianskej spoločnosti vrátane rôznych aktivistických skupín. Nad rámec pravidelného hodnotenia bude môcť GREVIO vypracovať osobitnú správu, ak mu budú poskytnuté informácie poukazujúce na situáciu, kde si problémy vyžadujú okamžitú pozornosť, aby sa zabránilo vážnym porušeniam dohovoru. Popísaný monitorovací mechanizmus však vyvoláva viaceré riziká. Existujú totiž viaceré iné dohovory Rady Európy, ktoré zavádzajú podobný monitorovací mechanizmus, takže sú k dispozícii skúsenosti s aplikáciou obdobného monitorovacieho mechanizmu. Jeden z najznámejších bol vytvorený Dohovor Rady Európy na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktorý vstúpil do účinnosti v roku 1989.
Tu ďalej hovorí autor, že delegácie tohto, tohto monitorovacieho výboru majú neobmedzený prístup na miesta, kde je obmedzená osobná sloboda. Po každej návšteve vypracováva delegácia správu, ktorá zahŕňa odporúčania. Tieto správy sú však neverejné na rozdiel od správ, ktoré bude publikovať GREVIO, teda z tohto dohovoru, ale aj napriek tejto skutočnosti mimoriadne extenzívny výklad práv väznených osôb má tendenciu neustále rozširovať význam jednotlivých ustanovení tohto dohovoru, takže stále sa môžu rozširovať význam týchto ustanovení, stále sa môže rozširovať. Monitorovací mechanizmus si tak bude žiť vlastným životom a má výrazný vplyv na národnú legislatívu v danej oblasti.
Ako som povedala, záver je, že široký rozsah dohovoru v spojení s popísaným monitorovacím mechanizmom môže vytvoriť mnoho kontroverzných situácií v procese jeho aplikácie. Najväčšou hrozbou sa javí čl. 14... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Ďakujeme veľmi pekne, pani poslankyňa.

Verešová, Anna, poslankyňa NR SR
Poslednú vetu už hovorím.
Najväčšou hrozbou sa javí čl. 14 dohovoru a jeho potenciálny vplyv na vzdelávanie, ktoré nebude v súlade s tým, čo si myslia rodiča a čo chcú rodičia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za reakcie. Určite chcem povedať k tej materskej, že ja som chcela povedať to, že ten papier alebo ten zákon, alebo to prijatie nie je vždy to, čo zabezpečí konkrétnu službu alebo pomoc človeku. Poukázala som to na, na tom materskom tých otcov. On ten zákon je, dokonca bol aj pekne medializovaný, ako je to prorodinné opatrenie, ale reálne tým chlapom to nechcú dať, hej. Čiže aj, aj vlastne ten dohovor môže skončiť rovnako. Preto hovorím, že my musíme vnútorne hľadať, ako, ako dostať do tých hláv aj tých úradníkov, aj tých všetkých, ktorí vykonávajú tú konkrétnu pomoc tým obetiam alebo tým ľuďom, ktorí pomoc potrebujú, aby jednoducho týmto spôsobom sa vyriešilo to, čo chceme, a to násilie na tých ľuďoch.
A každopádne ja si tiež myslím a súhlasím v tom, že násilie na ženách sa stalo aj politickým zneužívaním témy, a preto som to aj povedala. Ani jedna, ani druhá strana, ak nehovorí vecne, alebo nejdeme po tej téme, čo, o čo nám naozaj ide, je to len politikárčenie. Na volebné, na voľby hráme, na svoju poznateľnosť, ale nie na obete. A toto s tebou súhlasím každopádne.
Takže asi toľko.

Ďakujem pekne Soni Gaborčákovej za veľmi vecný tón. Snáď pripomeniem, že medzinárodná komunita tému násilia na ženách intenzívne riešila pred 30, 25 rokmi. Slovensko hneď po založení v roku 1993 pristúpilo k dohovorom a zásadám o ochrane žien pred násilím.
Tu teraz v tomto dohovore je reč o inej, povedzme že o subtílnejšej rovine toho istého problému. Je tu reč o rodových stereotypoch násilia, ponižovania, či už zvykového, psychologického, niekedy aj veľmi drastického, ktoré vedie k nešťastiam žien a ich rodín. Nevadia mi pri tomto, pri tejto diskusii, ktorú aj ty si zobrala vážne, aj nakoniec kolega Heger, prijali ju, nevadia mi postoje tradicionalistov alebo povedzme Byzantíncov, ktorí pejú na istom, istej roli ženy, ktorá akoby im pripadá bezpečnejšie rodinná, keď je podriadená.
Vadia mi podlí zneužívači tejto témy. To mi vadí a voči tomu volím tento ostrý tón.

Príjemný, dobrý večer, milí kolegovia, kolegyne, nedá mi, ja som pôvodne nezamýšľala, že teda vystúpim. Ale už opäť sa mi zdá, že v podstate táto téma začína rozdeľovať ľudí a chýba tu taký zdravý sedliacky rozum. (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, kolegyne, kolegovia... Počkajte sekundu, pani poslankyňa. Koho to nezaujíma, nech sa páči, opustite rokovaciu sálu.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
169.
Čiže chýba tu možno taký zdravý sedliacky rozum a určite chýba aj tolerancia názorová. Jedni nedokážeme tolerovať druhých, potom ide akcia, reakcia a nedokážeme sa na ničom zhodnúť.
Ja k Istanbulskému dohovoru môžem, ja som si zapísala také štyri body. A to je po prvé, mali by sme mať naozaj právnu analýzu, kvalitnú právnu analýzu, na ktorej by mohli participovať ako jedna strana, tak aj druhá strana. Od roku 2011 sa tu hádame, rozdeľujeme, ale v podstate niečo kvalitné, kde by bola nejaká skupina právnikov, ktorá by vlastne vypracovala tú právnu analýzu, tak jednoducho to neexistuje. Čiastkové áno, každý za svoju organizáciu, ale celkovo nie. Preto k tomu by vlastne sa mohla pustiť neskôr verejná diskusia kultivovaná, kde by si každý mohol prejaviť svoj názor.
Osobne si myslím, že práve v začiatkoch tohto Istanbulského dohovoru sa spravila chyba zo strany štátu, a teda Slovensko si mohlo uplatniť výhrady po nejakej právnej analýzy, spustenej verejnej diskusii a jednoducho to, čo je dobré v rámci tohto dohovoru, mohlo byť prijaté, to s čím sa nedokážeme, na čom sa nedokážeme uzhodnúť vzhľadom na tradície Slovenska, jednoducho to by zakomponované nebolo.
Po tretie. Hovorme o téme násilia a hovorme aj to, že mechanizmy, ktoré sú dnes zakomponované v zákonoch sú kvalitné, ale navon, navonok nefunkčné. To znamená, že chýbajú služby pre obete násilia. Zákony sú dobre postavené, ale na druhej strane tá záchranná sieť nefunguje, pretože nieto na to financií. Potom, samozrejme, že pribúda tých ľudí aj v tých počtoch, a máme furt pocit, že Istanbulský dohovor to vyrieši. Nie, to vyriešuje až sieťovanie služby a dobrá pomoc, ktorá bude reálne aj zaplatená týmto štátom pre občanov, ktorí to budú potrebovať.
Naozaj problém je v zariadeniach núdzového bývania, ktorých je málo, a kde by mohli sa presúvať práve obete násilia. To je praktická pomoc, ktorá by pomohla tomu konkrétnemu človeku, a nemuseli by sme sa tu len hádať o nejakom dokumente, ale radšej sa hádame o tom, že urobíme sieť zariadení núdzového bývania, kde každá samospráva bude mať takéto zariadenia, a teda ak sa takéto násilie v rámci regiónu, okresu alebo obce stane, tak jednoducho vieme, kde vyšleme tú ženu, prípadne s tými deťmi, aby hneď nemusela ísť do krízového strediska, alebo kde teda bude aj dočasne bývať. Samosprávy si takmer absolútne neriešia problematiku bývania pre obete násilia, a teda poznáme to z praxe, že mnoho žien, ktoré sú obeťami násilia vzhľadom na alkoholizmus svojho manžela a stratia bývanie, alebo teda je tam ten agresor, mnohokrát radšej odchádzajú ony a nemajú kam.
Čiže nám, my máme zákony, len reálne, krásne je to všetko napísané, že obec je zodpovedná za to, aby takéhoto človeka, ak má trvalý pobyt na jej území, zabezpečila pre, pre, pre ňu bývanie, alebo teda pre deti, ale fakt je taký, že zo Starej Ľubovne sa ocitne žena s deťmi úplne niekde inde. Čiže hovorme o téme násilia, hovorme o mechanizmoch, ako fungujú na Slovensku a prečo nefungujú na Slovensku, ale určite nevnášajme do toho nejaké ideologické veci, pretože to samotnému problému vôbec nepomáha, naopak, ja by som povedala, že to rozdeľuje ľudí, a tie ženy sa potom cítia buďto, že sa majú prikloniť k jednej strane alebo k druhej strane, alebo majú trpieť niekde v tom domácom prostredí a tak ďalej. Čiže naozaj poďme sa pozrieť, prečo máme dobré zákony, ale prečo to vonku nefunguje.
Určite takou osobitnou kategóriou, ktorá, ktorú nerieši ani samotný dohovor, je násilie na senioroch a celá Európa má s tým problém. V podstate v roku 2011 sa riešilo násilie na ženách, ale už v roku 2011 podľa rodných listov vedeli, že v podstate bude narastať počet ľudí v seniorskom veku. A práve to je cieľová skupina, ktorá je veľmi ohrozená týraním, zanedbávaním, a teda či už v domácom prostredí, alebo v samotných zariadeniach, kde sa takíto ľudia nachádzajú. Samotný dohovor nejako toto nerieši. A nerieši v podstate ani dlhodobú starostlivosť a sociálnej zabezpečenie Európy ako takej a z toho vlastne vyplýva častokrát aj násilie, kde nútia starého človeka, aby prepísal nehnuteľnosti na svojich príbuzných, a následne ho vyhodia z domu. Toto nikoho nezaujíma, a pritom toto je problém tak Španielska, ako v Slovenskej republike a tak ďalej, hej. Čiže toto je zaujímavá vec, prečo keď videli vlastne prognózu starnutia obyvateľstva v Európe, na to nemysleli, a teda ak už je niečo také spracované, tak určite by som práve u cieľovej skupiny, ktorá bude najzraniteľnejšia, bude najpočetnejšou v Európe, venovala dosť veľkú pozornosť práve v tomto dohovore.
Určite je potrebné, aby bola kultivovaná diskusia, aby ani na jednej, ani na druhej strane nepadali urážky, lebo sme si povedali svoj názor, ale zdravý sedliacky rozum mi hovorí čo. V podstate zachrániť ženu od, od tyrana, zachrániť dieťa od tyrana, starého človeka na sklonku života nenechať niekde ležať v dekubitoch bez peňazí, bez toho, aby ste ho prezliekli. Veď príde tu pani komisárka ZŤP a povie vám, ako, ako našla niektorých ľudí v zariadeniach sociálnych služieb, kde sa nemali ani do čoho, s prepáčením, prezliecť. A toto je realita, ktorú potrebujete riešiť na Slovensku.
Existujú štandardy kvality a máme perfektný zákon o sociálnych službách, ktorý sme už štyrikrát menili, odkedy ja som tu, a jednoducho toto funguje. My sa pozrime do vlastných rezerv, ktoré máme na Slovensku, vyriešme to. A ak zistíme, že napriek tomu tu je nejaký ďalší problém, tak poďme diskutovať aj o tom, že či si v niečom urobíme, uplatníme výhrady a čo by sme chceli doplniť. A toto je cesta pre Slovensko, a nie proste sa naháňať a možnože v konečnom dôsledku len naháňať volebné preferencie jedných alebo druhých, ale pozeráme na samotné obete násilia, a to nielen ženy, ale aj mužov. Ja, mne je ľúto aj tých mužov, ktorí dnes, ktorým dnes nepriznávajú materské, a v podstate sa javia, ako keby chceli ošklbať štát, hej. Na to..., to je tiež násilie na tých mužoch. Veď oni sú úplne nešťastní. Chodia na ten sociálny výbor a vždy sa nič nevyrieši, hej.
Čiže naozaj pozerajme na to, čo nám nefunguje v našej krajine, a veľa vecí nefunguje. Musíme si povedať, že veľa vecí nefunguje aj práve pre obete násilia.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, ja vám ďakujem za vaše faktické poznámky aj za to, čo ste vyjadrili váš názor, ja si ho vážim a počúvam ho s plnou vážnosťou.
Ja čo tu vidím, ten môj prínos bol, že tá diskusia aj tá verejná nejakým spôsobom nefunguje. A to je, to bolo to, čo som sa snažil ako keby povedať, že niečo proste naozaj v tej diskusii chýba na to, aby sme sa pohli bližšie k odstraňovaniu tej skutočnej podstaty, a to je násilie, či už na ženách, na mužoch, na starých ľuďoch, na deťoch a tak ďalej. A však viacerí ste povedali aj tu kolegyňa Zimenová, ako ja súhlasím s tým, že tá diskusia musí byť kultivovaná, pretože iba v takej sa dokážeme počúvať, v takej dokážeme pochopiť a v takej dokážeme odstraňovať tie, by som povedal, falošné obavy. Lebo aj v tejto diskusii sa nachádzajú falošné obavy, povedzme si na rovinu.
A napríklad krásny príklad s tou jadrovou elektrárňou, ktoré použila kolegyňa Blahová, že napr. v Rakúsku, alebo myslím, že Rakúsko eliminovalo alebo iné krajiny úplne eliminovali jadrové elektrárne práve preto, že sa vytvorila tiež verejný dojem, že toto je proste problém. A v iných krajinách zase jadrové elektrárne sú úplne v pohode. A že vidíme, ako tá verejná mienka sa dá ovplyvniť, a práve pri takej, ešte pri jadrovej elektrárne O. K., jedni budú mať takú, druhí budú mať takú.
Ale pri násilí na ženách si nemôžme dovoliť, aby bola verejná mienka zatiahnutá niekam, kde to násilie naďalej v spoločnosti pretrváva. Čiže toto nemôžme akceptovať. My naozaj musíme stále ukazovať do koreňa veci a musíme prinášať tú nápravu pri akomkoľvek násilí. Vieme, že teda dobre, momentálne je, majoritne je v našej spoločnosti na ženách, ale my to násilie musíme eliminovať v spoločnosti a to je to, to je to kľúčové.
Ja som nechcel ísť, ani v mojej rozprave do nejakých odborných argumentov, lebo to považujem Anku Verešovú za to, nie je to úplne moja parketa. Ja som sa naozaj snažil venovať skôr tej diskusii. Čiže preto som sa nevyjadroval k samotnému dokumentu, lebo tam som neni vaším partnerom.
Takže veľká vďaka za diskusiu a vaše názory.

Už to tu viackrát padlo v rečníkoch, ktorí, ktorí hovorili, aj myslím, aj pani Žitňanská, aj ty teraz si hovoril o tom, ako je dôleži..., aká je dôležitá kultivovaná diskusia na obidvoch stranách, a to je veľmi dôležité.
Nakoľko som povedala, že sa v tejto téme aj dohovoru, ale aj násilia, ale teraz hovoríme o dohovore, pohybujem od roku 2013, tak ja vám historicky môžem vedieť povedať, čo sa dialo, aká, aká strašná diskusia bola v tých rokoch ’13, ’14, ’15, ale ja vám chcem povedať, že nie od tých, ktorí prichádzali a hovorili, že majú iný názor, ale tam vtedy nesmierne zlú úlohu zohrali štátni úradníci, vysokí štátni úradníci na ministerstvách.
A toto bol ten problém, že v podstate každý, kto prišiel s iným názorom, s iným pohľadom, a boli to odborníci. Veď som tu spomenula 340 psychiatrov, psychológov, pediatrov a pedagógov, takisto spochybňovali, že či toto je ten dokument, ktorý by sme mali prebrať, a odozva bola teda že arogantná. Ponižovanie a arogancia moci, že vy tu nemáte miesto. Takže čo sa stalo, čo sa stalo? Stalo sa to, že na každej strane vznikli určité extrémistické alebo radikálne názory a my teraz sa nevieme zorientovať, že kto je kto, čo je čo. A za tých osem rokov sa v podstate z dohovoru stalo viac-menej, no poviem to takto, že úplne toxický materiál. Mne je to, môže byť len ľúto, už som to prejavila aj v rozprave, že je mi to veľmi ľúto, že sa toto stalo z témy na odstraňovania násilia na ženách.
Takže máme sa všetci čo učiť a ja verím, že to tu nejak teraz vyrastie, že si uvedomíme, ako máme spolu rozprávať, aj keď máme iné názory.