Ďakujem pekne za slovo. Najmä za posledný rok rezonuje v našej spoločnosti otázka zodpovedného financovania zdravotníctva. Hoci vláda minulý rok zaviedla rozpočtovanie na základe predpokladaných výdavkov v zdravotníctve, sama si hádže polená pod nohy, keď po schválenom rozpočte ešte dodatočne schvaľuje rôzne sociálne balíčky, ktoré nie sú kryté v rozpočte pre zdravotníctvo, a tým pádom potom v posledných rokoch vznikajú vážne problémy.
Problém najväčší je však aj ten, že vláda v posledných rokoch úmyselne podhodnocuje príjmovú stránku rozpočtu v snahe prinútiť súkromné poisťovne k nevyplateniu si zisku z verejného zdravotného poistenia. To spôsobuje potom nestabilitu, neistotu, či bude dosť finančných prostriedkov na plánovanú zdravotnú starostlivosť. Keď je málo, vláda v priebehu roka dofinancováva rezort. Vládni politici potom neustále menia percentuálny podiel platby štátu za svojich poistencov. Za posledné štyri roky ho dokonca menili ešte aj trikrát v priebehu roka. Toto dofinancovanie je motivované najmä neudržateľným hospodárením štátnej nemocnice, štátnej poisťovne, pardon, ktorá po machináciách so zaúčtovaním technických rezerv v roku 2015 nominantmi SMER-u a následnom zadlžení poisťovne až o 200 mil. eur bola v podstate až do tohto obdobia, volebného obdobia, v ozdravnom pláne a v súčasnosti hospodári v červených číslach s deficitom približne 20 mil. eur.
Súkromné poisťovne sa veľmi umne prispôsobujú finančným možnostiam štátnej poisťovne a v prípade dofinancovania rezortu dostávajú finančné injekcie, ktoré môžu pokojne presúvať do svojich ziskov. Finančné prostriedky nevyužívajú na zvyšovanie kvality zdravotnej starostlivosti pre svojich klientov tak, aby si ľudia túto kvalitu všimli a masívnejšie do nich prestupovali. A štát, hoci by mohol, nezadefinuje jasnú cenotvorbu, ktorá by reflektovala aktuálny stav zdrojov v zdravotníctve a ktorá by prinútila aj súkromné poisťovne investovať viac do systému.
Táto politika SMER-u za posledných 12 rokov vydrancovala naše zdravotníctvo a odpočet tohoto vládnutia je hrozivý. Vytvorili sme až 3-miliardový investičný dlh v našich zariadeniach a aktuálne zadlženie zdravotníctva, teda v podstate faktúry po lehote splatnosti je viac ako 1,5 mld. Dokopy tu teda máme takmer 4,5-miliardovú sekeru. Tento prístup financovania úplne prirodzene vyvoláva tlak poisťovní, ale aj poskytovateľov na navýšenie finančných prostriedkov v snahe prinútiť vládu dofinancovať rezort.
Čo sa však potom deje? Takto sa pacienti stávajú rukojemníkmi sporov medzi poisťovňami, ktoré tvrdia, že nemajú dostatok prostriedkov, a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, ktorí tiež tvrdia, že nemajú dostatok prostriedkov. A to, čo sa za posledný rok dialo, sme tu všetci sledovali a videli, nemocnice opakovane deklarovali, že kvôli zlému financovaniu zdravotníctva spôsobené najmä prijatými sociálnymi balíčkami, ktoré nemali alebo neboli vykryté príjmami do poisťovní, nepodpisovali alebo hrozili nepodpísaním zmlúv s poisťovňami, aj sa tak stalo, že nepodpísali častokrát, a tým pádom ich poistenci boli vystavovaní neistote, že nemocnice im už nebudú poskytovať plánovanú zdravotnú starostlivosť, ale len neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Samozrejme, aj výsledkom takéhoto hospodárenia a takýchto problémov sú potom dlhé čakacie lehoty.
Takisto sme boli svedkami toho, ako ambulantní lekári začiatkom tohto roka odmietli podpísať zmluvu s najväčšou štátnou poisťovňou, nakoľko roky tvrdia, že ich ambulancie sú nedofinancované. A všetci veľmi dobre vieme, čo sa dialo. Začiatkom roka mnohí pacienti boli nútení platiť za svoje vyšetrenie v ambulanciách všeobecných lekárov priamo cashom. Nič to na tom, že poisťovňa im garantovala, že následne si môžu tieto peniaze vyúčtovať naspäť u nej. A toto je tá nestabilita. A pri tom, ako to naše zdravotníctvo vyzerá, naši pacienti majú ešte takéto problémy. Naozaj v skutočnosti sú rukojemníkmi nedofinancovaného a zle manažovaného zdravotníctva.
Najnovšie sme zachytili kauzu poskytovateľov laboratórnych vyšetrení, ktorí povedali, že vzhľadom na to, že sa nedohodli na navýšení platieb so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, nebudú ďalej zmluvnými poskytovateľmi laboratórnej diagnostiky. No a keďže si na to nikto nedal pozor a bol to, boli to v podstate, boli to v podstate súkromníci v zdravotníctve, ktorí mali 80-percentný podiel na trhu, stalo sa opäť to, že kto na to doplatil. Pacient. Pacient, pokiaľ chcel vyšetrenie, lekár mu povedal, je mi to veľmi ľúto, ale u laboratórnej diagnostiky, kde som mal podpísanú zmluvu, tá momentálne skončila, a ak toto vyšetrenie chcete mať, musíte si ho zaplatiť cash.
Takisto zdravotné sestry. Minulý rok aj sme my, ako naše hnutie, opakovane argumentovali, že sestry nám odchádzajú, 44 % zdravotných sestier, ktoré skončia vysokú školu ošetrovateľstva, sa iba plánuje zamestnať u nás na Slovensku, zvyšná viac ako polovica sestier vôbec nemá záujem o prácu v slovenskom zdravotníctve. Tvrdili sme, že je potrebné im zvýšiť mzdy a hovorili sme, ak to neurobíme skokovo, kolaps, čo sa týka sestier najmä v nemocniciach, bude evidentný. Vláda nás čiastočne poslúchla a zvýšila, ale nie úplne skokovo a prisľúbila plošné navýšenie miezd sestier. A, samozrejme, pani ministerka sa nechala počuť, že všetky sestry by mali dostať navýšené platby.
To, čo sa už potom menej komunikovalo, bolo, že, žiaľ, všetky sestry to neboli. Totiž ambulantní poskytovatelia, čo sú vlastne súkromníci, mali podpísať s ministerstvom zdravotníctva memorandum o tom, že navýšenie finančných prostriedkov, ktoré príde do ich ambulancií, premietnu do zvýšenia platu ich zdravotných sestier. Samozrejme, k podpisu memoranda neprišlo. Argument? Nedostali poskytovatelia toľko financií, koľko na takéto navýšenie potrebovali.
Slovenské zdravotníctvo je naozaj už roky finančne podvyživené. Hovoril som tie makroekonomické dáta, je to evidentné a, samozrejme, zle manažované. Výsledok vidíme všetci. Staré, pomaly sa rozpadávajúce nemocnice, väčšina ich prístrojového vybavenia je už dávno za zenitom svojej životnosti, dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia, a ak chcete byť vyšetrení včas, musíte zaplatiť poplatok za služby, o ktoré vlastne vôbec nemáte záujem, alebo absolvovať nedôstojnú tlačenicu v skorých ranných hodinách pred poliklinikami či nemocnicami. Preťažení, vyčerpaní a častokrát aj nevrlí lekári a sestry pohadzujúci si chorých ľudí medzi dverami svojich ambulancií, ktorí blúdia ako Holanďania, zúfalo hľadajúci pomoc ako bludní Holanďania. Pardon. Zúfajúci, hľadajúci pomoc, kto by im pomohol. Do toho neustále počúvajú, že možno nebudú ošetrení, lebo štátna poisťovňa raz nemá peniaze, lebo je veľmi zadlžená, alebo nemocnice nemajú peniaze, alebo u ambulantného lekára si budú musieť vyšetrenie platiť, ťažko chorým, veľmi dobre vieme, poisťovne nechcú preplácať drahú liečbu, na ktorú by aj v susedných krajinách už v súčasnosti mali nárok. A to nehovoríme, že ľudia si platia viac ako 400 mil. eur ročne za lieky z vlastného vrecka. Áno, žiaľ, mnohí poznáme naše zdravotníctvo presne takto.
SMER do neefektívneho a finančne podvyživeného zdravotníctva vniesol ešte aj nestabilitu neustálym škrtením kohútika financií, púšťaním kohútika financií. V takom zdravotníctve sa, samozrejme, nedajú plánovať žiadne výdavky, nedá sa hovoriť o investíciách ani o zvyšovaní kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti. Neustále počúvame, že nemocnice nemajú dosť financií na valorizáciu miezd, základné prevádzkové náklady a k tomu im ešte aj vláda občas hodí nejaké to poleno pod nohy v podobe sociálnych balíčkov, na ktoré, samozrejme, nemajú financie. Tie si musia pýtať od poisťovní a poisťovne hovoria, ale my sme tie financie v štátnom rozpočte nedostali. Stalo sa nám toto napríklad aj minulý rok. Po tom, ako bol schválený rozpočet, o ktorom sme hovorili, že nie je dostatočný, čiastočne sa opäť prijali naše argumenty, vláda ešte pri prerokovaní štátneho rozpočtu dofinancovala zdravotníctvo 55 mil. eur, ale následne na decembrovej schôdzi prijala balíček, sociálny balíček, ktorý hovoril o tom, že všetci zamestnanci nemocniciach majú právo dostať rekreačné poukazy. To je super vec, myslím si, že si to určite naši zdravotníci zaslúžia, problém však bol, že v rozpočte na to peniaze neboli vyčlenené. A poisťovne tie peniaze nemocniciam nechceli dať. Nič o to, že nemocnice hospodária ako-tak, tie, ktoré sa snažia a nie sú úplne štátne, a tie štátne že sú úplne zadlžené. To, samozrejme, nikoho nezaujíma.
Z toho pohľadu je momentálna vyhrážka Asociácie nemocníc Slovenska, že pokiaľ sa niečo vo financovaní tento rok nezmení a nebude rezort dofinancovaný tak, ako by mal, že podá návrh na Ústavný súd o tom, že napríklad tieto sociálne balíčky, ktoré hovoria o tom, že zamestnanec alebo zamestnávateľ, nemocnica, musí prispieť svojim zamestnancom na rekreácie, neboli kryté v rozpočte. A ja som presvedčený, keďže Ústavný súd už raz v roku 2013 rozhodol, že navýšenie platov zdravotných sestier nebolo dostatočne vyfinancované, a kvôli tomu ho zastavil, že môže urobiť úplne to isté. Skrátka zruší platnosť zákona, ktorý takýmto spôsobom prinútil alebo núti nemocnice ponúkať určité benefity, na ktoré v rozpočte nemali definované peniaze.
Hnutie OĽANO preto dnes predstavuje návrh ústavného zákona, ktorý by mohol byť základným pilierom akejkoľvek reformy zdravotníctva. Všetci veľmi dobre vieme, že bez financií to nejde. Len tie zdravotné tímy, ktoré budú tvrdiť, že toto nie je potrebné, to sú tie zdravotné tímy, ktoré inú možnosť nebudú mať, iba ako rozpredať naše zdravotníctvo. To znamená, riešiť ten obrovský investičný dlh, ktorý tu je, spôsobom predať, sprivatizovať a snáď to súkromník zaplatí a potom bude na tom zarábať. Toto je jedna z ciest, ale myslíme si, že toto je cesta tzv. amerického zdravotníctva, a všetci, ktorí študujú zdravotné politiky, vedia, že americké zdravotníctvo je jedno z najneefektívnejších zdravotníctiev. A, samozrejme, s európskymi zdravotníctvami sa absolútne nemôže porovnávať. Pokiaľ by sme mali takéto zdravotníctvo na Slovensku, tak nech nás Boh chráni.
Tým pádom je veľmi nevyhnutné si povedať, aby zdravotníctvo nebolo neustále politickými rozhodnutiami zneisťované a stabilita financovania poškodzovaná, že je dôležité prijať ústavný zákon, na ktorom by sme sa dohodli a ktorý by sme schválili. A tým pádom tento ústavný zákon by nám garantoval, že do zdravotníctva pôjde určitý obnos financií, ktorý bude ekonomicky prijateľný pre stav našej ekonomiky. A z toho v podstate vychádzame.
Napríklad vláda sa zaviazala, že na obranu bude postupne vynakladať vyšší percentuálny podiel z HDP, až kým nedosiahneme podiel 2 % z hrubého domáceho produktu Slovenska. Žiaľ, si treba povedať, že návrhy rozpočtu pre zdravotníctvo, a toto by som rád zdôraznil, na roky 2020 až 2022 počítajú s poklesom percentuálneho podielu HDP na zdravotníctvo približne o 0,2 % ročne. Takže veľmi dobre počujete. Na obranu ideme postupne zvyšovať podiel HDP našej krajiny a na zdravotníctvo postupne znižovať. Toto jednoznačne hovorí o tom, že zdravotníctvo nie je prioritou súčasnej vládnej koalície. A pozrime sa, akú prioritu má zdravotníctvo v okolitých európskych krajinách. A to, samozrejme, na to sa, samozrejme, môžme pozrieť na to, aký percentuálny podiel krajiny zo svojho hrubého domáceho produktu sú ochotné investovať do zdravotníctva.
Takže priemer v krajinách Európskej únie je 9,6 %. A Slovensko vynakladá na zdravotníctvo 7,1 % nášho HDP. Náš rozpočet je v pritom v prepočte na počet obyvateľov v porovnaní napríklad s českým o 1 mld. eur nižší, a keď sme sa dobre pozreli na podiel HDP, tak napríklad aj Maďari už majú vyšší podiel HDP do zdravotníctva, ako máme my. V súčasnosti má preto slovenské zdravotníctvo v porovnaní so zdravotníctvami Európskej únie jedno z najhorších prežívaní na odvrátiteľné úmrtia, to sú úmrtia, ku ktorým by nemuselo dôjsť, keby sme mali kvalitnú zdravotnú starostlivosť, jedno z najnižších dožití v plnom zdraví a jedno z najhorších prežívaní na onkologické ochorenia. Naozaj katastrofálna vizitka nášho zdravotníctva. Nakoľko rozpočet pre zdravotníctvo na roky 2020 a 2022 počíta s poklesom percentuálneho podielu HDP približne o 0,2 % ročne, pokiaľ by sme ako poslanci prijali tento návrh ústavného zákona, v porovnaní s týmto rozpočtom a aktuálnou prognózou rastu HDP Slovenskej republiky by tento návrh pridal do zdravotníctva v roku 2020 o 340 mil. eur viac a v roku 2021 až o 706 mil. eur viac oproti súčasne navrhnutému rozpočtu na toto obdobie. Teda predpokladáme, že by sa podiel HDP zvyšoval o 0,1 % HDP ročne.
Preto predkladáme tento ústavný návrh zákona, ktorým, som presvedčený, že by sme zaviedli financovanie zdravotníctva, ktoré by sa odvíjalo od možnosti našej ekonomiky. My sa, žiaľ, ešte dlhé roky nebudeme môcť porovnávať v absolútnych sumách, ktoré vynakladajú do zdravotníctva členské štáty Európskej únie. V priemere sa na zdravotnú starostlivosť Európana ročne vynakladá 2 773 eur. na Slovensku je to, žiaľ, len 1 625 eur. Avšak musíme vedieť porovnávať percento z nášho hrubého domáceho produktu s percentami, ktoré vedia do zdravotníctva dávať iné krajiny Európskej únie. Lebo toto percento v podstate vyjadruje veľkosť priority, akú má zdravotníctvo v portfóliu potrieb štátu. Preto sa posudzujú výdavky jednotlivých štátov do zdravotníctva ako ich podiel na hrubom domácom produkte tej-ktorej krajiny.
Tak ešte raz opakujem, náš návrh teda je, aby sa tento podiel na Slovensku každoročne zvyšoval o 0,1 %, až kým Slovensko nebude vynakladať na zdravotníctvo priemernú hodnotu hrubého domáceho produktu, ktorú vynakladajú členské štáty Európskej únie. Keď sa nad tým zamyslíme, tak, samozrejme, aj financovanie zdravotníctva má kopec rôznych iných parametrov a jeden z nich je napríklad, aj koľko sú obyvatelia ochotní investovať do zdravotníctva platbami tzv. z vlastného vrecka, avšak aj pri tom najpesimistickejšom scenári by sme mali maximálne do 30 rokov dobehnúť výdavky, alebo percentuálny podiel HDP, ktorý je v Európe. Takže vidíte, že napriek tomu, že tie, to navýšenie rozpočtu sa zdá byť relatívne vysoké, ten obrovský dlh, ktorý máme voči Európskej únie, len keď sa chceme porovnávať prioritou zdravotníctva v našej krajine, je enormne vysoký.
Ešte raz by som skúsil zopakovať, čo by náš ústavný zákon vyriešil. Tak za prvé zabránil by zásahom politikov do financovania zdravotníctva. Ako som hovoril, ktorí neustále zasahujú do financovania zdravotníctva podľa toho, ako to komu vyhovuje, a tým pádom spôsobujú obrovskú nestabilitu vo financovaní. Takže náš návrh zákona by jednoznačne priniesol stabilitu a predvídateľnosť zdrojov v zdravotníctve, ktoré budú závislé len od ekonomickej kondície našej krajiny. Konečne by skončil marazmus neustáleho upravovania platieb zo strany štátu do systému.
Za druhé pri predvídateľnom financovaní by štát, štátne zdravotnícke zariadenia, ale aj neziskové organizácie a súkromníci v zdravotníctve dokázali efektívne plánovať svoje výdavky s prihliadnutím na znižovanie zadlženia investičného dlhu, plánovať nové investície, kapitálové výdavky, zavádzať nové inovácie a zvyšovať tak úroveň zdravotnej starostlivosti.
A za tretie predvídateľné financovanie dokonca umožní zvyšovať efektivitu výdavkov v zdravotníctve. A môj názor je dokonca taký, že po takto schválenom ústavnom zákone by sme už nemuseli opätovne oddlžovať štátne ústavné zariadenia, lebo pri takto nastavenom financovaní by štát mal dokázať ich aksuálny, ich aktuálny dlh postupne znižovať a popri efektívnom manažovaní už zabrániť opätovnému zadlžovaniu. Pri hospodárení na dlh poskytovatelia v cenách svojich tovarov a služieb už dopredu zahŕňajú aj cenu úveru, nakoľko predpokladajú, že nedostanú zaplatené v lehote splatnosti.
Takže ešte raz, keď poskytovatelia dodávajú v súčasnosti svoje tovary a služby poskytovateľom zdravotníckych zariadení, kde predpokladajú, že nedostanú zaplatené, do ceny už zakomponujú úver z toho, že peniaze nedostanú hneď zaplatené. To znamená, tie jednotlivé tovary a služby sú už hneď na začiatku predražené. A, samozrejme, keď to takto je, tak vlastne máme tu taký bludný kruh. Zadlžujú sa nám nemocnice, ale zároveň tieto zadlžené nemocnice musia ešte nakupovať aj drahšiu zdravotnú sta..., teda drahšie služby a tovary od tých, ktorým dodávajú či už lieky, špeciálny zdravotnícky materiál a iné potrebné veci.
No a ešte som chcel povedať, že takisto predvídateľným financovaním sa dá ušetriť aj na plánovaných centralizovaných nákupoch väčších množstiev tovarov a služieb, ktoré, samozrejme, predpokladajú, že dodané tovary a služby budú zaplatené včas.
Takže rád by som len na záver ešte zhrnul. Prijatím tohto ústavného zákonu by sme zabezpečili stabilitu a predvídateľnosť vo financovaní, ako aj dostatok zdrojov na postupné znižovanie investičných dlhov a realizáciu dôležitých reforiem. V Európe má Slovensko najrýchlejšie starnúcu populáciu. Každému z nás je jasné, že pri rýchlo starnúcej populácii stúpajú náklady na zdravotnú starostlivosť. Máme čím ďalej viac starších ľudí, ale ktorí zároveň aj vďaka Bohu dlhšie žijú. A pokiaľ nezačneme navyšovať zdroje do zdravotníctva, nám skolabuje určite celý systém.
Avšak my potrebujeme aj financie teraz, aby sme nastavili reformu dlhodobej starostlivosti o chorých a o chronicky chorých. Na to sú potrebné financie a som presvedčený, že tento návrh by postupne vytvoril predpoklady na to, aby sa mohlo to navýšenie premietnuť aj do vypracovania takýchto reforiem, pretože veľmi dobre vieme, že každá jedna reforma vyžaduje nejakú úvodnú investíciu.
Takisto potrebujeme reformovať našu nemocničnú sieť. Hovorí sa o tom, tá stratifikácia nemocníc. Je úplne jasné, že na to potrebujeme úvodné financie, aby sme tých našich 10 alebo 9 strategických štátnych nemocníc, ktoré budú mať poskytovať všetky možné komplexné výkony a ktoré už nebudú teda poskytované v tých lokálnych nemocniciach, oni musia prejsť masívnymi obnovami. Masívnymi investíciami, aby sa nepredlžovali čakacie lehoty, ktoré už teraz v súčasnosti ľudia majú. Bez financií to jednoznačne nepôjde. Bez financií nepôjde ani to, aby tie nemocnice, ktoré už budú zanikať, pretože nebudú mať dostatočný počet výkonov, a teda kvalita zdravotnej starostlivosti nebude dosahovať určitý stupeň, ktorý požadujeme, tak aj tieto nemocnice budú potrebovať financie na to, aby sa mohli reprofilizovať na oddelenia dlhodobo chorých, aby mohli poskytovať starostlivosť pre, pre starých a chorých ľudí, ktorí naozaj potrebujú sa doliečovať niekde.
Takisto potrebujeme zreformovať primárnu sféru, primárna sféra je u nás veľmi neefektívna. Keď zvýšime efektivitu primárnej sféry, docielime veľmi priaznivý efekt najmä pre pacienta. Pacient keď má dobrého rodinného všeobecného lekára a nepotrebuje chodiť za ďalšími špecialistami, tak to je podľa mňa ten najšťastnejší pacient. My potrebujeme týmto lekárom navýšiť ich kompetencie, potrebujeme ich úplne ináč začať ohodnocovať a potom zrazu zistíme, že možno nepotrebujeme až tak veľa špecialistov a aj tí špecialisti, ktorých máme, keď budú robiť konziliárne vyšetrenia pre týchto primárnych lekárov, tak budú mať oveľa viac času a menej pacientov. Tým pádom by sme, samozrejme, pomohli aj potom, aby pacienti zbytočne nechodili do nemocníc. Veľmi dobre vieme, že máme zbytočné množstvo hospitalizácií pacientov, skrátka ktorým nikto nebol ochotný pomôcť ambulantne, a preto nakoniec skončia v nemocniciach. To nie je dobré.
Takže ako vidíte, my potrebujeme naozaj financie aj na realizáciu reforiem, ktoré naše zdravotníctvo posunú hore, a ja verím, že tá budúca vláda ich bude schopná robiť, avšak bez adekvátneho financovania to žiadna vláda nedokáže. Preto vás aj týmto chcem poprosiť, aby ste podporili tento návrh ústavného zákona, a pokiaľ by sa tu naozaj našla väčšina poslancov, ktorí takto zodpovedne uvažujú, verím, že naše zdravotníctvo by sa mohlo nadýchnuť nových a dobrých časov.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
