Kolegovia, kolegyne, uvedomujem si, že mnohí, ktorí to hrajú tak všeobjimajúco na konzervatívnych a liberálnych voličov, tak radšej teraz sú zalezení - aj včera, aj dnes - niekde v tichu poslaneckých kancelárií a spoliehajú sa na to, že nejako to prehrmí a nebudú sa musieť postaviť čelom k tejto otázke.
Zároveň chcem povedať, že sme v podstate v pasci našich predkov, ktorú nám nadstavili, keď, myslím, že v roku 1957 komunisti, alebo...
Kolegovia, kolegyne, uvedomujem si, že mnohí, ktorí to hrajú tak všeobjimajúco na konzervatívnych a liberálnych voličov, tak radšej teraz sú zalezení - aj včera, aj dnes - niekde v tichu poslaneckých kancelárií a spoliehajú sa na to, že nejako to prehrmí a nebudú sa musieť postaviť čelom k tejto otázke.
Zároveň chcem povedať, že sme v podstate v pasci našich predkov, ktorú nám nadstavili, keď, myslím, že v roku 1957 komunisti, alebo teda vtedajší poslanci schválili, že už bude normálne robiť niečo, čo dovtedy normálne nebolo, že takzvaná, ako dnes hovoria ultraliberáli, že dáme právo žene rozhodnúť, tak dovtedy to bolo brané, že je to dar, je to dar Boží, žena je v požehnanom stave a malo by to byť hlavne, cieľom rodičov je, aby to dieťa sa narodilo.
Skúsme sa teraz predstaviť, že my sme, alebo zajtra, alebo dnes o 11.00 hod. by sme hlasovali o návrhu zákona, kde by sme povedali, že dáme matkám aj ďalšie právo, že dáme im právo rozhodovať o živote postihnutých detí, ktoré sú v ich opatere. Že jednoducho žena vzhľadom na to, že to dieťa nie je svojprávne, že jednoducho nedokáže sa postaviť na vlastné nohy, nedokáže sa samé nakŕmiť, nedokáže ísť samé na vécko, tak ak takéto dieťa má matka doma, tak jej dnešným dňom o 11.00 hod. odhlasujeme právo, aby sa slobodne rozhodla, či ho zabije alebo či ho nechá žiť.
A posuňme sa potom o 62 rokov ďalej, do roku 2081, to je presne doba, ktorá uplynula na Slovensku odvtedy, odkedy na Slovensku sú legálne interrupcie, a v roku 2081 tu bude sedieť nejaký pravnuk Martina Poliačika a bude bojovať za to, že nesmieme ženám zobrať toto právo, predsa sme im ho dali, to právo im patrí. Predsa to dieťa je v kompetencii tej matky, to dieťa bez tej matky nemôže žiť, keď tá matka tomu dieťaťu nedá najesť, tak to dieťa zomrie, keď tá matka nedá to dieťa, aby sa vykakalo, vycikalo, tak to dieťa to samé nedokáže, tak tým pádom tá matka má plnú moc nad životom toho dieťaťa a prapravnuk Martina Poliačika tu bude obhajovať, že je to správne, toto právo im musíme nechať. A tým som iba chcel povedať, že vlastne áno, sme v pasci, ktorú nám nachystali naši predkovia, že dnes po tých 80 či 62 rokoch, kedy spoločnosti sme hovorili a učili sme ľudí, že to je vlastne právo ženy a právo de facto silnejšieho a že to, čo je pod tým srdcom matky, nie je nejaký život, ale to je len nejaký zhluk buniek, tak je veľmi ťažké teraz prísť a s bagrom povedať, že bude to opačne.
To chcem aj povedať, to, že teraz aj zo strany každého z vás, kto predkladáte návrh zákona na obmedzenie interrupcií, tak potrebovalo by to ten verejný lobing, tú verejnú diskusiu a vrátiť to späť, tú spoločenskú debatu o tom, aby sme najprv presvedčili ľudí o tom, že to nie je len zhluk, ale je to život, ktorý nosí tá matka pod srdcom. Ak to dosiahneme, omnoho ľahšie by sa presadzovala aj zmena nejakého zákona a necítila by to nejaká časť a podstatná časť spoločnosti ako nejakú zradu, ako nejaké siahanie im na práva. To dieťa sa ani jedno nepýtalo samé na svet, to dieťa prichádza na svet z vôle dvoch ľudí a verím, že aj dlho to tak bude, že to bude z vôle dvoch ľudí a tým pádom ono nie je za to vinné.
Mrzí ma, že liberáli nedokážu v takejto chvíli hájiť to, čo hovoria, že vždy hája, a to je právo slabšieho, lebo keď nastane konflikt záujmov povedzme alebo stret nejakých dvoch práv, práva matky rozhodovať o sebe, o svojej telesnej schránke a obsahu svojej maternice a práva toho malého dieťaťa, tak prichádza k stretu dvoch práv. Liberáli po celom svete hovoria, že v takýchto konfliktných situáciách vždy treba chrániť právo menšiny alebo právo slabšieho. Len čudujem sa, že v tomto prípade nie. V tomto prípade zrazu, keďže tá menšina alebo ten slabší nemá právo štrajkovať, nemá právo chodiť s dúhovými zástavami po ulici, nemá právo písať na Facebooku statusy, nemá právo písať ako šéfredaktor na nejakom portáli svoje názory, tak v tom prípade vlastne, keďže tá menšina, to malinké niečo, čo nevie rozprávať, nevie protestovať, nevie písať na Facebooku, tak vtedy na to právo, s prepáčením, zvysoka serú, zvysoka kašlú. A toto ma mrzí, páni liberáli, ktorí teda hovoríte, že vždy chránite záujem slabšieho. Ja sa tiež cítim liberálom, ale na druhej strane si myslím, že mali by sme byť alebo liberálom v ekonomických otázkach, ale aj, aj v takých osobných slobodách, ale myslím si, že v prvom rade, keď príde k stretu dvoch práv, keď hovoríte, že sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého, tak ja by som očakával od vás, že prídete sem a poviete, že pome tento náš konflikt riešiť, pome, pome niečo s tým spraviť, lebo po celom svete hlásame, že chránime menšiny, chránime slabších, ale tu, keď je slabšie to dieťa, tak zrazu iba preto, že nevie písať, nevie hovoriť, nevie protestovať, nevie manifestovať, tak zrazu to jeho právo chcete potlačiť.
Ale vrátim sa tam, kde som začínal, lebo mám málo času. Dostali sme sa do pasce, lebo jednoducho 62 rokov nadstavujeme medzi nami kvázi, ako poviem, že pravidlá morálky, že je morálne zabiť dieťa, ktoré matka nosí pod srdcom. Ak to chceme vrátiť späť, tak sa pýtam každého z vás, a hlavne tých, ktorí tu sedia dlhé, dlhé roky, alebo Bugár 30 rokov, čo urobili preto, aby dali dôležitosť tomu malinkému stvoreniu pod srdcom matky. Kde urobili a predložili jeden jediný návrh zákona, ktorý by pozdvihoval tehotnú matku, ktorá má pod srdcom dieťa, na princeznú, ktorá by z nej robila kráľovnú? Kde predložil Béla Bugár alebo ktokoľvek iný, kto tu bol, niečo preto, aby sme z tehotných matiek urobili princezné a kráľovné našej spoločnosti? Lebo keď z nich urobíme princezné a kráľovné, tak rovnako sa ten status prenesie aj na to dieťa pod tým srdcom, ukážeme, že tehotná matka je pre nás dôležitá, a urobíme všetko preto, aby sme si ju vážili, a cez to sa prenesie to naše, tá dôvera, ochrana aj voči tomu, čo nosí pod srdcom, práve kvôli čomu tá tehotná matka je dôležitá.
Preto predkladáme aj teda návrh, ktorý predkladá Marek Krajčí, a teda my ostatní sme aj pod ním podpísaní, alebo teda predkladáme ho spoločne. Zavádza tzv. utajené tehotenstvo, lebo dnes my máme pro forma utajený pôrod, ale keď tá žena naozaj chce porodiť utajene, tak si nemôže vypýtať ani materskú, lebo by bola potom stopa, že ona raz bola tehotná. Takíto sme my farizeji, že tú ženu necháme, aby utajene porodila bez materskej. Preto hovoríme, zaveďme, dajme jej možnosť od 21, 21. týždňa, aby sa skovala pred zrakmi spoločnosti, lebo, bohužiaľ, žijeme v spoločnosti, kde keď tá žena by chodila po ulici a pomaly by jej rástlo bruško, a nakoniec by porodila a dala to dieťa na adopciu, tak by bola krkavčia mater do konca svojho života. A v takýchto situáciach a pre toto tie ženy mnohokrát na ten potrat idú, lebo nechcú byť krkavčou materou, nechcú byť odsudzované spoločnosťou.
Podajme pomocnú ruku tehotným matkám! Umožníme im takéto kvázi utajené tehotenstvo od 5. mesiaca, odkedy to už tá žena nevie skryť. Dajme im pocítiť, že si ich vážime. Predkladáme iný návrh na túto schôdzu o tehotenskom príspevku, aby od 4. mesiaca tej matke sme dávali 220 eur, čo je plus-mínus teda ten rodičák, ktorý bol doteraz pred zvýšením od Nového roku. Dajme jej symbolicky 220 eur každý mesiac, lebo ona jednoducho nemôže robiť v tom nasadení. Nemôže robiť nočné, nemôže robiť prezčasy, možno má komplikované tehotenstvo. Možno iba sa chce lepšie stravovať, lebo jednoducho dovtedy sa nemohla lepšie stravovať. Dajme im symbolicky takúto pomoc a tie matky ukážeme aj celej spoločnosti, že to myslíme vážne, že to nie je len o ideologických zápasoch a vykopávaní ideologických zákopov medzi sebou, ale že v prvom rade nám bude záležať na matkách, ktoré chodia na potraty kvôli tomu, že nedokážu vyžiť, že si netrúfnu uživiť ďalšie dieťa. Podajme týmto ženám pomocnú ruku a potom príde čas, aby sme ovplyvnili a postupne formovali verejnú mienku o tom, že či to teda život je, nie je to život, či to je zabitie, alebo nie je to zabitie.
Päťnásť sekúnd posledných. Vyšiel prieskum z Focusu, 60 % ľudí si myslí, že by matka nemala mať právo zabiť dieťa, ktorému už bije srdce. Len 30 % si myslí, že by to právo mala mať.
Skryt prepis