Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Kolegyne, kolegovia, som rád, že v tejto sále je aj pán predseda, pretože ak sa nemýlim, tak táto myšlienka vyšla primárne z jeho hlavy. Takže dovoľte mi, aby som len krátko k tomu vystúpil, pretože naozaj tu neni treba veľa rozprávať a jediné, čo asi k tomu treba povedať, že tento zákon je proste paškvil, že tento zákon tu ani nemal byť, je to úplne potretie celej dlhoročnej práce ohľadom verejného obstarávania. Uvedomme si, že verejné obstarávanie je proces, ktorý sa tu dlhé roky vylaďuje. Ešte stále ho nemáme úplne vyladený, ale veľa krokov sa tu podstúpilo a vy vlastne prichádzate teraz so zákonom len preto, že sa vám nepáči tento zákon, tak ho idete úplne znefunkčniť podľa vašich predstáv a je to veľmi nebezpečný a toxický precedens len preto, že zákon o verejnom obstarávaní vám stojí v ceste.
Ani sa nejdem pýtať, či si to uvedomujete, ale práve takéto zásahy do tohto zákona otvárajú neskutočný priestor pre korupčné správanie, a preto považujem tento zákon naozaj za taký vrchol cynizmu. Pretože ani súčasný zákon vôbec nebráni obstarávaniu či už pri internátoch, alebo nemocniciach, takže vôbec tu nejde, tá diskusia tu vôbec nie je o tom, že teraz nedá sa vyobstarať a sú problémy a tak ďalej. Proste ak by ste si naštudovali samotný zákon, ak by ste videli, ako tie postupy fungujú, veď tie peniaze boli avizované už, myslím, že minulý rok, čiže dalo sa bez problémov za tento rok všetko vyobstarať a zariadiť. A keby ste sa rozprávali s ľuďmi, ktorí pracujú v oblasti verejného obstarávania, tak by ste veľmi dobre jednak počuli, ako sa to dá vyobstarať, a taktiež by ste počuli, že nie je problém samotný zákon o verejnom obstarávaní. Pretože keď si zoberieme kratučko, len technicky samotné obstaranie týchto vecí, najdôležitejšie je pripraviť ten projekt. Už dnes zákazky s nízkou hodnotou majú limit do 70-tisíc, pri stavebných prácach do 180-. Ale keď hovoríme o projekte, tak bez problémov sa dá vyobstarať ako zákazka s nízkou hodnotou samotný projekt. Samotný projekt nadefinuje, čo treba opraviť, čo treba urobiť, tam je vždycky to najväčšie gro práce.
Samozrejme, pokiaľ neviete, čo chcete spraviť, a chcete len tak hala-bala nakupovať, ako sa vám páči, tak v takom prípade vám zákon o verejnom obstarávaní stojí v ceste. Ale uvedomte si, že toto sú verejné zdroje. Ak si idete vy doma opraviť kachličku, v ktorej máte plesne, teda kúpeľňu, v ktorej máte plesne, nech sa páči, zavolajte si robotníka a robte za jazdy, ako sa vám páči. Ale tu sa jedná o verejné zdroje, čiže my dlhodobo hovoríme o tom, že transparentnosť je úplne kľúčová. Ak tu si môže obstarávateľ rozhodnúť, že či si zoberie takú zákazku, onakú, či to bude o 20 % lacnejšie, drahšie, proste naozaj ako na trhovisku, tak pri takýchto sumách je to úplne proti všetkým princípom transparentnosti, zodpovedného nakladania s verejnými zdrojmi a vôbec s pravidlami verejného obstarávania.
Takže tento zákon určite nepatrí do tejto rokovacej sály, tento zákon vôbec nepatrí do zásahov, medzi zásahy do verejného obstarávania, je v príkrom protiklade s duchom verejného obstarávania, s transparentným a zodpovedným nakladaním s verejnými prostriedkami, ktoré patria občanom a je to proste jednoznačne cesta ku korupčnému správaniu a k sprenevere verejných peňazí. Takže preto by som chcel, pán spravodajca, aj navrhnúť, aby tento zákon podľa §, podľa rokovacieho poriadku, § 73 ods. 3 písm. b), aby sa nepokračovalo v rokovaní o návrhu tohto zákona, pretože jednoznačne porušuje všetky princípy a je to proste čistý, čistý paškvil. Myslím si, že viac k tomu ani netreba čo povedať.
A už len odkážem predkladateľom, že ak chcete a naozaj máte úprimný záujem vyobstarať veci a pomôcť či už nemocniciam, alebo internátom, stačí si sadnúť s odborníkmi na verejné obstarávanie a oni vás prevedú celým procesom a uvidíte, že je to možné aj bez tohto vášho zákona.
Ďakujem veľmi pekne, skončil som.

Je veľmi správne, že pred nami stála trojnásobná bývalá ministerka spravodlivosti, lebo bolo by pre mňa sklamaním, ak by sa v tejto dobe nevyjadrila, a teda na môj vkus by sa mala vyjadrovať oveľa častejšie. Naozaj praskol vred, o ktorom ona musela dlhodobo vedieť. Neverím, že mohla byť spokojná. Ak tajné služby neprinášali informácie o korupcii v súdnictve, neverím, že nevedeli všetci, že táto korupcia existuje, a ak teda neprinášali, tak, preboha, prečo tam zostali? Mali ste vládu, niekoľkokrát ste boli vo vláde, tak bolo treba žiadať odchod takých tajných služieb, ktoré sa boja sudcov a jednoducho rešpektujú, že sudcovia vytvorili štát v štáte, že vytvorili kruhovú obranu, v ktorej si bránia svoje výsady a svoju nedotknuteľnosť vrátane teda nefotografovateľnosti a tak ďalej a tak ďalej.
Tvrdiť, že systém tých váh a protiváh je v poriadku, mi pripadá trochu trúfalé, pretože jednoducho platná legislatíva je formálna. Je to samé "mala by", Súdna rada by mala. No ak sú zákony takéto, tak nakoniec sa nám to zvrhlo a Súdna rada, ktorá by mala, tak nakoniec namiesto aby strážila samoočistu a ju vykonávala, túto samoočistu, no komu že sa chce voči vlastnému stavu ju vykonávať, keď tam nie sú žiadne sankcie a nevykonáva sa žiadna verejná kontrola? Tak nakoniec, samozrejme, sa stala ochrancom toho svojho stavu a z pochopiteľných dôvodov nevykonáva to, čo vykonávať by mala. Nehovoriac, že je tam to odvolacie konanie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pani Gabániová, ja som narážal skôr na, teda naozaj som zablúdil trochu dozadu a chcel som pripomenúť, že sme aj nástupníckym štátom rakúsko-uhorskej monarchie a tam tkvejú aj mnohé tie tradicionalistické zvyky, pre ktoré ešte stále aj my dvaja, aj všetci tu používame termín "hlava štátu" a nie "prvý občan". To je celkom odlišný pohľad a my sa ho nevieme zbaviť, lebo on je len prvý občan, nie je naša hlava, nie je hlava žiadneho štátu, je, je to rovný, teda prvý medzi rovnými, a to je republikánsky pohľad na prezidenta.
My Stredoeurópania ostávame, ako vidno, plne v zajatí feudálneho pohľadu na prezidenta ako najlepšieho, spomedzi nás výnimočného a stále ani na prezidenta nie sme schopní uplatňovať požiadavky ako na sluhu verejného záujmu. To je stigma, z ktorej tých sto rokov kráčame, ale ideme dobrým smerom podľa mojej mienky a návrh pána Kresáka týmto dobrým smerom ide a to som vlastne v tom svojom príspevku chcel povedať.

Dámy a páni, ja len absolútne verím predkladateľovi, že toto nie je len osobná téma jedného prezidenta, ale je faktom, že, že sa objavuje celkom iné postavenie prezidenta, práve aj v osobe teraz zvolenej prezidentky prichádzajú ročníky, ktoré, o ktorých sa nedá pochybovať, že budú žiť ešte dlho po tom a pravdepodobne aj verejne pôsobiť dlho po tom, než skončí ich mandát.
Chcem povedať pár slov o takom zvláštnom kontexte stredoeurópskom, pretože tento návrh alebo iniciatívu pána poslanca Kresáka, ktorá, verím, že bude ešte rozšírená, ja by som bol skôr za to, keby to teda nebol operatívny zákon len na úrovni lex Kiska, ale keby to bol návrh, ako som už aj vo faktickej povedal, návrh, ktorý smeruje k novému vyčisteniu tohoto priestoru. Ten priestor je čistený už prakticky 100 rokov. Priestor, tá otázka, že aké, aká, aké postavenie majú čelní predstavitelia republiky, republikánskeho zriadenia.
Pripomeňme, že, že už pred vyše 100 rokmi sa tu objavil republikanizmus a že tí prví prezidenti, republikáni, vonkoncom neboli tradicionalisti, boli to veľmi moderní ľudia, aj T. G. Masaryk, aj Edvard Beneš, nevraviac teda o zakladateľovi štátu Štefánikovi, ale hovorme o prezidentoch, napriek tomu sa im hodilo ponechať si pomerne zaujímavé feudálne prvky vo fungovaní hlavy štátu, či už to bola abolícia, amnestie, nedotknuteľnosť hlavy štátu, ktorá, ktorej nejaká neprimeraná kritika bola trestná.
No, v tomto zmysle ma napadá hneď, že ako to pomaly ide v tej našej, v tej našej republike, pretože napríklad trestnosť poškodzovania dobrého mena a hlavy štátu, paragraf toho, ktorý zostal z prvej republiky, potom si ho, samozrejme, chránil Gottwald a chránili si ho komunisti, sme rušili, ani neviem, či, teraz si spomenúť, či tu niekto je z tých čias, až po roku 2000 ako problém vtedajšej hlavy štátu pána Schustera, ktorý sa tohto komunistického zákona, ktorý stále zostal v Trestnom zákone, domáhal a chcel sa súdiť s novinármi, ktorí ho kritizovali.
Toto je ilustrácia, že ide nám to dosť pomaly a na jednej strane teda ešte nie je celkom uzavreté ani také upratovanie v otázkach výsad a boli tu spomenuté aj tie dôchodky a výsluhové dôchodky, všetko sa to len vŕši ako aditívnym spôsobom, každý k tomu čosi pridá, nejakým spôsobom to modifikuje, ale dávno, dávno by občania uvítali, keby si táto oblasť zaslúžila reformu.
Ja mám pocit, že poslanci, aj vlády, od nepamäti veľmi radi reformujú tie oblasti, v ktorých žijú občania, ale tie oblasti, v ktorých žijú oni, potom zostávajú takým slepým okom hurikánu. Tam sa s tými reformami tak veľmi nenáhlime, však ilustráciou je, ako dlho trvalo rušenie napríklad tých špecifických výsad poslancov, imunít a tak ďalej a celkom, celkom dokonalé to nie je ani dnes.
Toto je predzvesť postmoderny, dámy a páni, my sme teda ešte celkom sa nevysporiadali s rezíduami, ktoré niektoré sú fakt 100 rokov staré, viete dobre, že aké ťažkosti boli s tými tzv. amnestiami, v skutočnosti teda to bolo, myslím, skôr zastavenie vyšetrovania, ale zľudovelo to ako amnestie, a už tu máme problém, že máme prezidenta, ktorý hoci bol hlavou štátu, vracia sa akoby do súťaže o moc v štáte. Teda situácia, na ktorú nepamätali ani tvorcovia ústavy a proste nepamätali ani zákony.
A chcem len zdôrazniť, že, a siaha to až po ten protokol, ktorý, ktorý predkladateľ objavil, že tam je napríklad zakotvené, ten problém oslovovania, mimochodom veľmi citlivý v politickej oblasti, lebo naozaj ak ide pán prezident do súťaže a nikto z nás mu tú, pán bývalý prezident, nikto z nás mu to právo neupiera, tak toto, táto výsada, oslovenie môže byť chúlostivejšia v politickej súťaži než to, na čo upozornil pán poslanec Dostál, že či sa privezie svojím autom, alebo niečím iným, niekoho iného autom. Oslovovanie je veľmi silná, teda symbolická politická karta, politický kapitál, oslovovať prezident, pán prezident, naozaj ťažko sa potom diskutuje.
Otvárala sa tu aj otázka tých, zahraničného pôsobenia bývalých prezidentov a znovu je to tak, že ten aditívny spôsob, jak sa tu vŕšili rôzne nové politické reality, lebo napríklad to, že kandidujeme aj do orgánov Európskej únie a že slovenský politik môže sa kľudne stať šéfom NATO alebo Európskej komisie, to sú všetko novinky. Ale opakujem, znovu tá legislatíva na to reagovala len aditívne, pridávaním ako seno, keď sa hádže jedno na druhé a už dávno to jedno s druhým nefunguje. Už to dávno neladí a chce to proste diskusiu o reforme aj v takejto malej veci, z ktorej vytŕča ten nedostatok diskusie o reforme postoja celkového v usporiadanom štáte voči jeho predstaviteľom, napr. bývalým hlavám štátu.
Chcel by som veriť, že pán poslanec Kresák umožní, a on to tu aj naznačil, a podporí v prípade úsilie poslancov urobiť tento jeho návrh komplexnejším v druhom čítaní. A v každom prípade mu chcem poďakovať, že sa do tohoto nepríjemného, nepríjemnej práce pustil. Nie je to nič príjemné, každý si myslí, že sa to týka Kisku a je to lex Kiska, nie je to lex Kiska, pretože tento problém proste bude mať pani Čaputová, môže ho mať ktokoľvek. Ja si pamätám, že svojím spôsobom ho prežíval aj náš prvý prezident Michal Kováč, ktorý si zriadil kanceláriu, nadáciu, snažil sa verejne účinkovať, ale ako by tá, tie podmienky neboli na to nastavené, nikto nevedel kam takpovediac s ním a čo s ním.
Teraz aj týmto faktom, že končiaci prezident je v produktívnom veku, aj tým neodškriepiteľným faktom, že nová pani prezidentka, pre ňu to platí ešte oveľa viac, nás jednoducho stavia do pozície, či už tuná na pôde parlamentu, alebo aj inde, jednoducho túto postmodernú realitu zobrať na vedomie. Prezidenti majú stratiť svoju postfeudálnu aureolu a že nám to trvalo toľké roky, ako ju tak pomaly strácajú, je tak trochu dôkazom nášho Kocúrkova, našej, nesystémového uvažovania, my sme vždy všetko riešili, až keď sme narazili na to, že nám to práve tlačí v topánke, neriešilo sa to teda systémovými reformami, častokrát ani po novembri a ešte menej niekedy neskôr. A je to pripomienka, že prídu celkom nové výzvy aj v súvislosti s tou Európskou úniou, ktoré nás donútia tie postoje k členeniu elít, lebo to sú zákony, ktoré sa vlastne týkajú politických elít, hovoriť o nich veľmi otvorene, hovoriť o nich bez niekdajšej posvätnosti, síce to tedeum, ktoré zaviedol Hácha - Hácha, lebo Masaryk, teda ani Beneš toto by určite neurobili -, tak trvá doteraz, ale opakujem to, to aditívne pridávanie rôznych zvyklostí a rôznych symbolov tej, tomu zdravému životu politických elít neprospieva a najmä neprospieva, keď o tom nehovoríme, keď, keď to vždy riešime len ad hoc a bez politickej rozpravy.
Keďže je piatok poobede, myslím, že tých niekoľko zvláštnych poslancov, ktorí na takúto rozpravu mali nervy a ochotu a chuť a zostali v sále, myslím, že, že to prijali, aj tento môj príspevok, s porozumením.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, že pán kolega odpovedal na tie naozaj otázky týkajúce sa oslovenia. Mňa to zaujalo, pretože vlastne to, čo tu riešime, je otázka, hoci sa to netýka konkrétnej osoby, iba konkrétnej osoby, lebo zákon bude platiť aj pre iných, ale je to otázka návratu alebo existencie hlavy štátu v politickej prevádzke, v bežnej politickej prevádzke. Samozrejme, že je, by bolo Kocúrkovo v tejto bežnej politickej prevádzke, aby bol titulovaný ako hlava štátu. Slovo prezident je de facto synonymum, a pritom by sa zúčastňoval súťaže o moc v štáte v televízii, v rozhovoroch, na návšteve divadla a tak ďalej.
Čiže naozaj zostáva možno pre nás pre budúcnosť ako otázka pri upratovaní všetkých tých bývalých výsad, súčasných výsad, ktorých je, ktoré sú vytvárané alebo vznikli aditívne, nevznikli na základe nejakého konceptu, aj tie výsluhové dôchodky, aj otázka odmeňovania politických väzňov, čo sa tu, alebo odmeňovania, odškodňovania, ktorá sa tu vlekle vždy opakovala, všetky tieto nadštandardy by si raz zaslúžili inventúru a toto je jeden krok k tomu normálnejšiemu stavu.
Ale zostane otázka, že ako sa vysporiadať s tým, že ministerstvo si robí svoj protokol a Národná rada, Národná rada chce uľahčiť návrat prezidentov, bývalých prezidentov a prezidentiek do politického života.

Ďakujem kolegom za všetky faktické poznámky.
Chcela by som sa pristaviť pri tých od pána Jarjabka. Pre mňa je dôležité, alebo teda pri tom, keď som ten návrh zákona čítala, a teda rozmýšľala nad ním, bola jedna vec, že či sa zoberú tie dotácie z Fondu na podporu umenia a presunú na ministerstvo kultúry, alebo či necháte tie dotácie, ktoré momentálne fungujú vo Fonde na podporu umenia, fungovať naďalej v systéme, v akom sú. Plus toto by bolo ešte navýšenie. To je pre mňa veľmi dôležité.
Pretože ozaj by som bola nerada, aby sa na akékoľvek peniaze, ktoré momentálne už sa prerozdeľujú v rámci fondu, siahalo. A vôbec by som nebola rada, keby všetko spadalo pod ministra, resp. ministerku, to už bude jedno v zásade.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja keď som si prečítala tento návrh zákona, tak sa priznám, že do mňa vošlo tristo hrmených a jediné slovo, ktoré mi v tejto súvislosti opäť napadlo, rovnako ako v súvislosti s predchádzajúcim návrhom zákona, bolo nie. Nie preto, že by som nebodaj nepokladala za dôležité podporovať knižnice alebo že by som nepokladala za dôležité podporovať aj folklór, božechráň. Avšak z môjho pohľadu tento poslanecký návrh zákona vykopáva už otvorené dvere a neviem veľmi dobre rozlúsknuť, či jeho účelom je naozaj podpora knižníc a folklóru.
Ja osobne považujem knižnice za nesmierne dôležitý prvok našej kultúry, za miesto, ktoré je nenahraditeľné. Je v ňom sústredená tvorba stáročí. Vďaka knihám môžeme objavovať nové svety bez toho, aby sme museli cestovať tisíce kilometrov, môžeme dokorán otvoriť dvere svojej fantázii, brúsiť intelekt alebo si len tak oddýchnuť.
Knihy nám, skrátka, začas dávajú skúsenosť a knižnica by mala byť miestom, kde sa spájajú generácie, kde sa cibria názory, ktoré je dôstojné a príjemné. Naschvál som použila spojenie "mala by byť", lebo realita je smutná. Ja som v priebehu minulého roka navštívila približne dvadsať knižníc na krajských, ale aj na obecných úrovniach, a teda musím skonštatovať o tom, že asi iba dve spĺňali tú moju predstavu o tom, ako by knižnice v 21. storočí mali fungovať. Aby boli bezbariérové, medzigeneračné, prístupné rovnako mamičkám, ako aj seniorom, aby tam boli k dispozícii počítače napr. pre tých, ktorí nemajú inú možnosť prístupu k internetu, čitáreň dennej tlače, ideálne aj s kávičkou, ale to už je teda, nemusí to byť podmienka, je to vítaná, vítané osvieženie, detský kútik, miestnosti pre interaktívne aktivity pre školy alebo na prednášky. V zime dostatočne vykúrená, v lete buď klimatizovaná, alebo dobre vetraná a k tomu príjemný personál a veľa kníh.
Čo treba povedať, práve vďaka Bohu za ten oddaný personál, ktorý v knižniciach máme. Stretla som aktívne ženy, musím teda povedať, že to boli iba ženy - v mojom prípade v knižniciach -, ktoré som navštívila, ktoré aj napriek, v niektorých prípadoch ozaj absolútne nevhodným podmienkam a nízkym platom robia v tých knižniciach doslova malé zázraky. A dodávam, že je to vďaka podpore zo strany Fondu na podporu umenia, lebo ten už štvrtý rok pomáha knižniciam nielen prežívať, ale aj ožívať.
Keď som sa pred rokom rozprávala s riaditeľom Fondu na podporu umenia, zhodli sme sa, že knižnice boli dlhodobo zanedbávané a treba do nich určite investovať, lebo tá investícia sa nám ako krajine určite vráti. Za ostatné štyri roky rozdelil fond na knižnice 5 346 603 eur. A teraz tu máme návrh, podľa ktorého by sa mal rozšíriť okruh účelov, na ktoré poskytuje ministerstvo kultúry, teda priamo minister, dotáciu aj na podporu rozvoja verejných knižníc.
A ja sa teda v tejto súvislosti pýtam, nový okruh účelov znamená, že popri Obnovme si svoj dom, Kultúra znevýhodnených skupín a kultúrnych poukazoch nám vzniknú nové druhy dotácií na podporu knižníc a ďalší program na podporu folklóru. Keďže ide o ministerské... (Reakcia navrhovateľa.) Keďže ide o ministerské dotácie, teda sú výlučne v rukách ministra, znamená to, že tieto dve nové oblasti budú fungovať na úkor možno tých fungujúcich alebo sa do nich - dobre, nalejú sa do nich teda nové prostriedky. Chcem sa spýtať, či má ministerstvo, resp. predkladatelia predstavu, koľko peňazí by asi tak každý rok rozdeľovali, resp. koľko peňazí je reálne žiadaných od knižníc, aj teda pre oblasť folklóru, ktoré už teraz sú žiadané a rozdeľované prostredníctvom Fondu na podporu umenia. A na ani jednu z týchto otázok totižto v tom návrhu zákona som konkrétne odpoveď nedostala.
Po celom Slovensku je rozmenených na drobné 5 248 knižníc, čo je nesmierne veľký počet, keby si každá z nich vypýtala iba 1 000 eur, bavíme sa o sume 5 mil. eur. Aby sme si to vedeli trošku lepšie predstaviť, tak v roku 2019 bolo všetkých žiadaných dotácií v tomto ministerskom programe, 69 mil. bola tá suma, ktorá bola žiadaná cez ministerské dotácie. Ale podstatné je, koľko bolo tých peňazí rozdelených. Lebo tých bolo rozdelených nepomerne menej, 13 mil. Takže 69 mil. žiadaných a 13 mil. pridelených. To znamená, keby sme sa bavili v percentách, tak dokáže sa uspokojiť 19 % žiadateľov, čo je stále ešte veľmi málo.
Ja sa teda chcem spýtať ešte raz, že či máte nejakú predstavu o tom, v akom veľkom objeme tieto dotácie plánujete poskytovať. Keď som sa pozrela do rozpočtu na budúci rok, tak ten objem v dotačnej schéme ministerstva nenarástol. Je stále približne rovnaký, ako je doteraz, 16 mil. Takže tam tie peniaze uvedené nie sú, neviem, odkiaľ by sa teraz mali nejakým spôsobom zháňať. A sú to naozaj veľké oblasti, ktoré potrebujú veľa peňazí.
Nebolo by jednoduchšie tie peniaze dať Fondu na podporu umenia, ktorý už má celý systém, naozaj vytvorený celý systém a má na to aj ľudí? Tento fond začal dotácie rozdeľovať v roku 2016 a každý rok, teda od roku 2016, spracovali približne 500 žiadostí v priemere; 400 z nich dokázali podporiť, čo mi príde celkom vysoké percento, že 80 % v podstate zo všetkých žiadostí bolo podporených.
A ja sa teraz chcem spýtať, to som tiež v tom návrhu nenašla, znamená to teda, že podpora doteraz realizovaná cez fond bude zrušená alebo bude fungovať ďalej? Komunikoval niekto v tejto veci s vedením Fondu na podporu umenia? Lebo to síce v návrhu uvedené byť nemusí, ale teda nemáte prečo. A aj by ma zaujímalo, že či máte nejakým spôsobom prezistené, že táto nová agenda, lebo je vcelku náročná, koľko personálneho zabezpečenia teda na ministerstve by znamenala. Nie som si úplne istá, že či na všetky tieto otázky máte odpoveď, ale možno áno, ja sa im poteším.
A teraz ešte konkrétne k folklóru by som sa pristavila. Ten z môjho pohľadu je taktiež nespochybniteľnou súčasťou našej kultúry a vieme, že sa prostredníctvom neho zachovávajú tradície a zvyky nášho národa. Keď pani ministerka Laššáková nastúpila do funkcie, ona sa netajila tým, že sa chystá podporovať regionálnu a miestnu kultúru najmä v podobe folklóru. To je v poriadku, každý máme iné priority a navyše folklór bol teda pár rokov finančne poddimenzovaný, to zas treba povedať. Ja tejto podpore v podstate rozumiem, ale v prvom momente, keď sa ku mne dostala informácia o tejto takej masívnejšej podpore folklóru, tak si hovorím, že no veď ono je to vlastne celkom dobrá voličská základňa, lebo tých folkloristov máme po Slovensku neúrekom.
Inak je vcelku zaujímavé, je to téma, o ktorej sa teraz veľmi veľa hovorí. Ale keď si chcete niekde nájsť počet súborov alebo nejakých záujmových združení, ktoré sa folklóru venujú, tak neexistuje nikde nejaká komplexná štatistika. Neexistuje vlastne presný počet tých súborov, ktoré na Slovensku máme. Môj názor je, že ich je okolo tisícky, neviem, že či keď som to tak postupne nejako hľadala, dopracovala som sa tuším k číslu 600, ale to sú iba tie, ktoré sú nejakým spôsobom registrované. Vieme, že je strašne veľa rôznych súborov, detské, seniorské, sú také, ktoré iba spievajú, iba tancujú. Naozaj tých druhov je neskutočne veľa.
Ja sa priznám, že vo folklóre nie som úplne doma ani som nikdy nebola nejaký jeho hrejivý fanúšik, ale občas to tak v živote chodí, ja som potom stretla svojho muža, vždy som si hovorila, že nikdy nie muža z východu a nikdy nie folkloristu, ale ono to tak chodí asi, že karma je zdarma, tak mám doma rodeného východniara a zároveň folkloristu. Takže môj názor na folklór sa aj prostredníctvom neho musel korigovať. A teda nie je to iba o tom, že ľudia sa stretávajú, potancujú si, zabavia sa, ale je to o spoločenstve, o radosti, o pohybe, o spolupráci, o priateľstve, o vzájomnej pomoci. A to sú naozaj v dnešnej dobe veľké výdobytky najmä, najmä pre tie naše mladšie generácie.
Aj pri folklóre však vnímam ten istý problém ako pri knižniciach. Fond na podporu umenia od roku 2016 zabezpečuje granty aj pre folklór. Každoročne majú viac ako 1 000 žiadostí a viac ako 600 žiadostiam vyhovejú a podporia ich. V peniazoch každoročne žiadajú folkloristi okolo 8 mil. eur, 8 mil. eur. Tento rok to bolo dokonca až 14 mil. eur aj teda vzhľadom na to, že pani ministerka oznámila, že tých prostriedkov dá viac. To znamená, viacej projektov sa aj do tej výzvy prihlásilo.
Otázky ako pri knižniciach sú približne tie isté, na niektoré ste mi už aj teraz vlastne priamo zodpovedali, takže nebudem ich pokladať znovu.
Môj názor dlhodobý je, že ministerstvo by pod sebou nemalo mať žiadny dotačný systém. Ja sa priznám, že nie som dlho v parlamente poslankyňou, ale na základe toho, čo som mala možnosť za ten čas zistiť a snažila som sa o to zaujímať naozaj objektívne, tak si myslím, že spôsob, akým v kultúre fungujú fondy, je spôsob, ktorý kultúre pomáha. A myslím si, že veľa, veľa politiky v kultúre, to neprospieva, skôr viac kultúry v politike by sme mali vyžadovať asi. Nikdy som sa netajila tým, že Fond na podporu umenia má moju podporu, a hoci netvrdím, že funguje ako švajčiarske hodinky, tvrdím, že nemá ďaleko od toho, aby takto fungoval.
Možno si aj spomínate, že aj na výbore som predkladala niekoľko návrhov, ako fungovanie vlastne tohto fondu ešte vylepšiť v prospech aj projektov, aj teda všetkých žiadateľov, asi nebudem konkrétne zachádzať do detailov, že aké tie vylepšenia boli, ale jedným z nich bolo určite navýšenie percenta z 3,5-percenta na 5 % na zabezpečenie fungovania fondu práve preto, aby sa mohli zabezpečiť personálne kapacity a lepšia kontrola kvality všetkých projektov. Moje návrhy sa nestretli s porozumením, čo ma neprekvapilo. Dôležité je, že sú pripravené, a keď bude treba, tak sa bude dať teda v budúcnosti použiť.
Ako som už raz povedala, osobne som k ministerským dotáciám veľmi skeptická. Ono to nebolo tak dávno, čo v súvislosti s nimi sa zdvihla vlna nevôle, pretože záleží iba na vôli ministra, ako sa v konečnom dôsledku rozhodne bez ohľadu na to, ako, aké odporúčanie alebo rozhodnutie mu ponúkla odborná komisia.
Ešte ďalšia vec v súvislosti s týmto návrhom zákona. Pani predkladatelia predkladajú návrh zákona v podstate v prospech pani ministerky, ktorá sa netají tým, že podporuje folklór. Ale ja sa pýtam, máme tu pár mesiacov pred voľbami a čo potom? Čo keď sa stane ministrom človek, ktorý nebude považovať folklór za svoju prioritu? Ostanú tie účely nevyužívané alebo budú tam naliate peniaze, ale on, teda daný nový minister, ich nebude schvaľovať, lebo si poviem, že radšej ich treba dať niekde do nejakej inej oblasti? Neviem, ja si osobne myslím, že v konečnom dôsledku sa ublíži ako folklóru, tak aj knižniciam. Keby ste nechali tie dotácie vo fondoch, tak majú šancu prežiť aj rôzne nálady nového ministra. A to považujem za kľúčové, aby sme mali stabilitu vo financovaní kultúry, a nie tak, ako jedného dňa sa kto zobudí a ako sa mu prisnije (prisní, pozn. red.). Ešte raz zopakujem, keby bolo na mne, tak tie ministerské dotácie zruším úplne a bola by som rada, kedy sa všetko riešilo prostredníctvom nezávislých fondov.
V tejto súvislosti ani neviem, trošku mám obavy túto tému na tejto pôde otvoriť, ale povedala som si, že otvorím ju, pretože počas svojho pôsobenia vo výbore sme kontrolovali či už fondy alebo sme sa bavili aj o ministerských dotáciách a máme tu jednu inštitúciu, ktorá kontrolovaná za ten čas nebola a to jej fungovanie nepovažujeme v dnešnej dobe za efektívne a možno by bolo v budúcnosti dobré sa zamyslieť nad jej transformáciou možno aj v prospech knižníc. Možno viete niektorí, o ktorej inštitúcii hovorím, je to naša Matica slovenská. Ja nikdy nebudem popierať jej neskutočný význam pre nás, ale možnože časť z tých financií, ktoré sú dávané do nej, by mohli ísť aj v prospech napríklad našich knižníc. Viem, že folklór už na tých oblastných úrovniach sa aj cez Maticu slovenskú podporuje.
Vážení páni poslanci, pani poslankyne, ako som povedala na začiatku, tak poviem aj na konci, ja tomuto návrhu zákona zelenú nedám.
Ďakujem vám pekne.

Pani kolegyňa, zhrnuli ste približne asi 90 % z toho, čo odznelo včera, plus teda som veľmi príjemne prekvapená, že pamiatky sú srdcovou záležitosťou, tak verím, že v budúcnosti podporíte aj návrhy zákona, ktoré doteraz, ešte ste boli na vážkach, ktoré sme predkladali aj my, lebo viem, že vy máte teda všetko tak finančne ošetrené, ale myslím si, že sa všetci zhodneme, že navýšenie akýchkoľvek prostriedkov do oblasti kultúrnych pamiatok môže byť iba prospešné. Iba prospešné.
A to by sme si mali uvedomiť všetci, že ten spoločenský dlh, ktorý sme tu našim pamiatkam urobili, je už neskutočne veľký. A keď zvažujem, či je dôležitejšie zriadiť momentálne štátnu organizáciu, ktorá bude stáť len ďalšie peniaze v podstate na personál, na zabezpečenie, na vybavenie, na miesta naozaj generálneho riaditeľa, alebo teda kontrolnej rady, tak som veľmi na vážkach, lebo tie peniaze by som skutočne dala už priamo na pamiatky.
Pamiatkový úrad mal dosť času na to a funguje dosť dlho na to, aby všetky problémy, s ktorými sa boril, už mal vyriešené. Ale na druhej strane rovnako súhlasím, a povedala som to aj včera v rozprave, že tá Achillova päta, ktorá je do určitej miery brzdou pri záchrane pamiatok, je práve aj súperenie, alebo ako to nazvať, nezdravé prostredie medzi Komorou reštaurátorov a pamiatkovými úradmi. Keď sa toto rozlúskne, a ten čas príde, kedy sa to bude musieť rozlúsknuť, tak si myslím, že aj pamiatky dostanú, čo potrebujú.
Ďakujem.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja začnem trošku netradične od konca a hneď na úvod poviem nie tomuto návrhu zákona. A prečo? Pretože ho považujem za červivé jabĺčko odeté do zlatej pozlátky. Tento návrh má vraj pomáhať zlepšovať stav kultúrnych pamiatok na Slovensku. Všetci vieme, v akom sú v žalostnom stave, dokonca jedna tretina z nich je v dezolátnom. Opakujem sa na tejto pôde už niekoľkýkrát a poviem to pokojne opäť, to, ako sa správame k našim pamiatkam, k nášmu kultúrnemu dedičstvu a nesmiernemu bohatstvu, je barbarské a trestuhodné. Národ, ktorý si neváži svoju minulosť si nezaslúži ani lepšiu budúcnosť. Za dva roky, čo som v parlamente, som do istej miery sa zaoberala aj problematikou kultúrnych pamiatok, lebo ako človek milujúci históriu som to brala ako príležitosť na splnenie si svojho možno aj detského sna. Ja totiž snívam o tom, aby žiadny kaštieľ, žiadna kúria, žiaden hrad alebo iná historická budova už viac nemusela chátrať, a predložila som v tejto veci aj nejaký ten návrh zákona. Za 30 rokov od Nežnej revolúcie dostali naše pamiatky častokrát väčšie rany než za 2. svetovej vojny, a ešte aj dokonca aj za socializmu.
Starostlivosť o pamiatky potrebuje jednu veľkú, komplexnú reformu, lebo ako som si overila aj na základe mnohých rozhovorov, množstva podnetov, čo objekt, to špecifický problém.
Za tie roky bola téma obnovy a záchrany kultúrnych pamiatok ako keby nechcená. Všetko plynulo všetko išlo v stopách ako socializmu a nebyť zodpovedných majiteľov, Krajcerovej reformy a občianskych združení, ktorí s nadšením sa naozaj pustili do záchrany nášho kultúrneho dedičstva, tak po historických stavbách by nám tu toho veľa nezostalo, akurát tak prach, hrôza a veľké prázdno. Navyše mám aj informácie, že tak ako v iných oblastiach bežného slovenského života, aj vo svete pamiatok funguje čosi ako mafia, resp. systém našich ľudí, ktorí sú zvýhodňovaní pred ostatnými. Sú to schémy rôzneho typu, nepôjdem do detailov, ale v skratke to, čo otriasa Slovenskom, keď sa bavíme o skorumpovanom súdnictve, prokuratúre alebo policajtoch, to, dámy a páni, v podobnom duchu, možno menej drastickom funguje aj pri našich pamiatkach. Vyvoleným, ktorí majú dobré vzťahy, sa darí, ostatní to nemajú vždy také jednoduché.
Nuž a tento návrh zákona má veľmi dlhú genézu. Išlo sa k nemu tŕnistými cestami aj protiústavnými. Jeden by si pomyslel, že na konci tejto cesty bude elegantné riešenie, ktoré bude prospievať snáď všetkým zúčastneným, nielen jednej strane. Nestalo sa však tak a narýchlo ušité riešenie protiústavného fungovania nebolo podľa mojich informácií prekonzultované ani s Pamiatkovým úradom, ani nie s Komorou reštaurátorov, architektov a stavbárov, to usudzujem na základe listu, ktorý bol zaslaný do schránok všetkým poslancom.
Všetci sa zhodneme, že mnoho štátnych pamiatok je v katastrofálnom stave, vieme to už minimálne 20 rokov. Systém, ktorý sa tu vytvoril, nemal nikto tú odvahu alebo skôr čas a záujem jednoducho pretnúť a skoncovať s ním, Pritom po celé tie roky existovalo aj ministerstvo kultúry, aj Pamiatkový úrad. Básnicky sa teda pýtam, čo za 20 rokov robili, keď až teraz sa prichádza s prevratnými riešeniami, teda s riešeniami, ktoré z môjho pohľadu nemajú poriadnu hlavu. No ale aby som nebola úplne zlá, možno majú aspoň kúsok päty, lebo tá Achillova päta určite do veľkej miery spočíva aj v napätí medzi Komorou reštaurátorov a pamiatkovými úradmi, ktoré by sa dalo krájať, a tento stav asi nikomu neprospieva.
Ale teraz sa vrátime trošku k minulosti, ako som spomínala, tak tento návrh zákona má za sebou nejakú tú cestu a nejakú genézu. Jednou z mojich prvých aktivít ako poslankyne Národnej rady bol pozmeňujúci návrh reagujúci na novelu zákona o vývoze a dovoze historických predmetov, kde bol čl. 2 ods. 6, ktorý v podstate zmenou formulácie menil sporné znenie zákona o ochrane pamiatkového fondu z roku 2015. V roku 2015 totiž parlament schválili novelu zákona a aj s ňou ustanovenie paragrafu 33 ods. 7 písm. a), ktoré zásadným spôsobom zasiahlo do právneho postavenia reštaurátorov. Ešte len pripomeniem, že túto novelu vrátil aj prezident späť na rokovanie parlamentu. Od 1. 1. 2016 teda mohli reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov popri nezávislých reštaurátoroch začať vykonávať aj ďalšie subjekty. Jedným zo subjektov sa stal Pamiatkový úrad prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí mali príbuzné vzdelanie a niekedy ani nevedno akú prax. Pritom stále nepovšimnuté ostávali oblastné ateliéry v Bratislave a Levoči, ktoré pod Pamiatkovým úradom existovali od jeho vzniku.
Predtým mohli reštaurátorskú činnosť vykonávať na národných kultúrnych pamiatkach výlučne reštaurátori. Teda len fyzické osoby v právnom postavení podnikateľa združené v Komore reštaurátorov, ktorá má postavenie profesijnej komory s povinným členstvom. Takisto aj národnú kultúrnu, pýtala som sa seba samej, aký to vlastne má zmysel toto, toto nové riešenie, keď Pamiatkový úrad sa nikdy netajil tým, že nemá dostatok odborných pracovníkov, že je tam veľká miera fluktuácie, že zamestnanci sú nezaplatení, a teda prečo ide cestou, aby mohol zabezpečovať reštaurátorské služby, ktoré sú vysoko odbornými službami. Druhou takou mojou otázkou alebo problémom bolo, že reštaurátori ako regulovaní podnikatelia sa ocitli na jednej lodi so zamestnancami štátnej inštitúcie, pričom tí boli zvýhodnení, keď si odmyslím všetko ostatné, tak napríklad využívaním archívu či Chemicko-technologického centra Pamiatkového úradu zdarma. Prečo by mali národné kultúrne pamiatky reštaurovať zamestnanci orgánu štátnej správy, ktorí na rozdiel od reštaurátorov podnikateľov nemusia byť ani poriadne odborne spôsobilí, nenesúci na sebe bremeno zodpovednosti a navyše za prostriedky štátneho rozpočtu.
Nuž a tretím, taktiež závažným nedostatkom bolo to, že Pamiatkový úrad dostal na základe tejto novely právo podnikať v reštaurátorstve. No a tým sa zaviedla hospodárska súťaž na relevantnom trhu nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi a orgánom štátnej správy. Pamiatkový úrad je totiž správnym orgánom, ktorý v druhom stupni rozhoduje vo všetkých správnych konaniach na úseku ochrany pamiatkového fondu a vydáva rozhodnutia o všetkých stupňoch reštaurovania národných kultúrnych pamiatok. Zároveň robí štátny dohľad pri pamiatkach a môže rozdávať aj pokuty. Na zjavný konflikt záujmov vtedy poukázal aj Protimonopolný úrad.
V roku 2018 prišla ďalšia novela, tá, ktorú som spomínala na začiatku, na ktorú reagoval môj pozmeňujúci návrh, keďže hrozilo, z môjho pohľadu, je to dôvod, pre ktorý bola predložená, že by Ústavný súd rozhodol o protiústavnosti novely z roku 2015, išlo sa cestou preformulovania a drobnej zmeny, ktorá však v konečnom dôsledku bola totožná s tou aktivitou z roku 2015. Lenže Ústavný súd 11. februára tohto roku rozhodol, že spomínané ustanovenie zákona, ktoré toto pamiatkarské Kocúrkovo umožňovalo, je protiústavné. Podanie sme podali my ako opozícia a dokázala sa nám pravda. Osobne som napäto očakávala, ako sa v tejto situácii zachová ministerstvo kultúry. Prešlo pol roka a nič. Pritom bolo jasné, že situáciu bude nutné riešiť. Nemuseli sme čakať po tom, po tom pol roku v podstate až tak dlho, ministerstvo kultúry prišlo s novým návrhom zákona, ktorý riešil zase to isté, len trošku v inom šate. Zákon sa dostal do medzirezortného pripomienkového konania, z ktorého vyšiel dosť doráňaný, a potom pokračoval na Legislatívnu radu vlády. Tá mu ale dala ranu istoty, Legislatívna rada vlády, oficiálny orgán tejto vlády tento návrh zastavil so slovami, teraz zacitujem: „Legislatívna rada po prerokovaní tohto návrhu zákona neodporučila návrh schváliť z dôvodu pochybností o súlade návrhu zákona s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky a odporučila predkladateľovi pripraviť komplexné riešenie tejto problematiky, ktoré zabezpečí reálny výkon reštaurátorskej činnosti.“ Vysvetlenie je jednoduché, ministerstvo kultúry sa snažilo zmiasť možno radu vlády tým, že do nej dala iné znenie zákona, aké bolo predložené v medzirezortnom pripomienkovom konaní, čo však zostalo rovnaké, to boli tri sporné body, ktoré odporujú nálezu Ústavného súdu.
Ministerstvo, kde stále tou tvrdohlavou cestou, aby sa pamiatky mohli reštaurovať aj cez Pamiatkový úrad, resp. nejakú novú organizáciu, ktorá sa chystá zriadiť. Nuž ale skončilo s dlhým nosom, a tak ako sa hovorí, že topiaci sa slamky chytá, tak ja si teda myslím, že ministerstvo sa v tomto prípade chytilo dvoch poslancov, ktorí návrh zase nejakým spôsobom pretransformovaný predložili ako poslanecký, čím sa vyhlo medzirezortnému pripomienkovému konaniu aj teda rokovaniu na Legislatívnej rade vlády. Takže nazvala by som to takú cestu vydláždenú priam mramorom.
No ale asi páni predkladatelia poznajú, predpokladám, celú túto minulosť a vedia, že takéto a podobné návrhy zákona teda odmietla Legislatívna rada vlády, a že predkladáte zákon, ktorý, ktorému hrozí, že znova bude napadnutý pre svoju protiústavnosť.
Nuž takže skúsim to teraz všetko tak jednoducho zhrnúť, to celé, čo som teraz vymenovala. Takže novela zákona o tom, že Pamiatkový úrad môže podnikať, z roku 2015 bola protiústavná. Podobne novela z roku 2018 bola protiústavná, ďalší pokus o protiústavný stav neprešiel v lete v roku 2019 Legislatívnou radou vlády, tak sa teda vyskúšala teraz napokon cesta poslaneckého návrhu.
Ja to vidím tak, páni poslanci, idete zriadiť novú inštitúciu, ktorá môže byť v rozpore s ústavou, idete zriadiť inštitúciu, ktorá nemá nijaké finančné krytie v rozpočte, idete zriadiť inštitúciu, ktorá nemá ľudí a ktorá národným kultúrnym pamiatkam nijako nepomôže, ale skôr ublíži. Ak teda predkladáte takýto zákon, lebo nie ste spokojní so stavom kultúrnych pamiatok na Slovensku, tak potom sa pozrite možno lepšie na Pamiatkový úrad, alebo teda ministerstvo, lebo to je ich obraz, oni nastavujú, ako funguje ochrana a obnova týchto pamiatok.
Jedna inštitúcia nefunguje, tak ideme zriadiť ďalšiu? A teraz nejakou právnou kľučkou cez ministerstvo kultúry? To, ja v tom trošku nenachádzam ten správny zmysel. Jediné, čo mi z toho vychádza, a asi jediné, čo na tomto návrhu zákona skutočne záleží, je biznis akejsi plánovanej štátnej rozpočtovej organizácie, vznik nových platených funkcií, nový generálny riaditeľ plus 11 členov kontrolnej rady, nároky na ich odmeňovanie a nároky na odmeňovanie zamestnancov tejto organizácie spôsobom, že ich maximálnu výšku už nebude limitovať žiadny právny predpis.
Nedá mi ešte nepristaviť sa pri najspornejších bodov, bodoch novely a tými sú § 8a ods. 1 pamiatkového zákona v znení: „Štátne reštaurátorské a projekčné ateliéry sú rozpočtovou organizáciou zriadenou ministerstvom, ktorá vykonáva činnosti v záujme zabezpečenia obnovy kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov vo vlastníctve Slovenskej republiky, najmä predprojektovú prípravu, projektovú činnosť a ďalšie vybrané činnosti vo výstavbe v súlade s osobitnými predpismi, pamiatkové výskumy a reštaurátorské výskumy, reštaurátorské práce a ďalšie činnosti určené zriaďovacou listinou vydanou ministerstvom.“
Slová „najmä“ a „ďalšie činnosti určené zriaďovacou listinou“ sú neurčité a môžu vytvárať stav právnej neistoty. Samozrejme, môže to niekomu aj vyhovovať napríklad na to, aby ministerstvo mohlo formou vnútorného organizačného aktu rozšíriť pôsobnosť tohto štátneho podnikateľa o výkon ďalších povolaní.
Ďalej sa navrhuje zaradiť § 8a do druhej časti pamiatkového zákona, kde by bol teda zaradený a označený ako pôsobnosť orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy na ochranu pamiatkového fondu. Podľa predloženého návrhu zákona tento návrh má, má, táto teda novozriadená inštitúcia má iba podnikať v oblasti obnovy alebo reštaurovania, tým pádom nemôže byť orgánom štátnej správy, nemá mať žiadnu rozhodovaciu, legislatívnu, riadiacu, kontrolnú či sankčnú právomoc v oblasti štátnej správy a nemôže byť ani orgánom územnej samosprávy, pretože podľa čl. 64 Ústavy Slovenskej republiky orgánom územnej samosprávy sú iba obce a vyššie územné celky.
Ďalej k navrhovanému § 8 a ods. 2 pamiatkového zákona, na čele plánovanej inštitúcie má byť generálny riaditeľ. No toto je u mňa veľmi kľúčový človek podľa mňa a naozaj táto, toto personálne obsadenie by ma veľmi zaujímalo, myslím si, že aj výberové konanie na túto pozíciu bude veľmi zaujímavé, neviem sa totiž zbaviť pocitu, že ide o účelový post. Navyše nikde nie je zadefinovaná nezlučiteľnosť tejto funkcie s inými verejnými funkciami alebo pracovnými pozíciami v orgánoch verejnej moci pôsobiacimi v oblasti ochrany pamiatkového fondu. To znamená, že tento riaditeľ by mohol byť súčasne aj riaditeľom Pamiatkového úradu.
Nuž a napokon ešte ku kontrolnej rade, ktorá by, keďže sa nazýva kontrolná, mala mať právomoci aj nejaké kontrolné mechanizmy, avšak o vykonávaní kontroly ako takej v samotnom návrhu zákona nie je ani zmienka. A priznám sa (povedané so smiechom), že ja úplne dobre neviem, na základe čoho sa vyberalo práve 11 členov tejto rady, ktorí sú nominovaní priamo ministerstvom kultúry, plus teda prekvapil ma tam napríklad člen, ktorý má byť z Národného divadla. Tam som si dala taký veľký otáznik, ale možno mi to budete vedieť osvetliť, budem len rada.
Aby som to napokon celé zhrnula, niekto to skúšal cez Pamiatkový úrad a nevyšlo to. Niekto to skúšal cez ministerstvo kultúry a nevyšlo to. Tak čo, nabudúce to skúsime cez vesmír? Ja neviem úplne presne, čo si od tohto návrhu sľubujete, lebo nezdá sa mi, že pamiatkam sa práve ním dá pomôcť. Vytvorí sa tu len ďalší úrad, ktorý uberá, ktorý bude uberať už z aj tak pramálo, žalostne málo peňazí, ktoré idú na záchranu nášho kultúrneho dedičstva.
Pre všetky tieto dôvody za mňa nie.
Ďakujem veľmi pekne.