Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

26.6.2019 o 10:33 hod.

Mgr.

Natália Milanová

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 26.6.2019 10:33 - 10:34 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Tým, keď už sme pri tých deťoch, môj syn má 16 mesiacov a minule, keď sme mali na stole dva poháre, v jednom bolo pivo, v jednom pohári, tak už siahal po tom, kde bolo to pivo, ale našťastie nakoniec sa rozhodol pre tú vodičku, nakoniec. Ale táto téma je, samozrejme, veľký problém a my tento návrh určite podporíme. Ja chcem len vyjadriť jednu obavu, a síce, my tie kompetencie, kontroly dávame na obce, resp. na orgány, ktoré by mali zasiahnuť a tým podnikateľom naozaj klepnúť po prstoch. Jedného sa bojím. My v tejto krajine máme aj dobré zákony, ale práve tá ich realizovateľnosť je na slabej úrovni. Takže dúfam, že si postriehneme naozaj aj to, aby tá kontrola v tomto prípade bola ozaj dôsledná a taká, aby tým podnikatelia utrpeli a naše deti mohli žiť správne životy. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 25.6.2019 18:40 - 18:41 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
cez peniaze. Viaceré výskumy však ukazujú, že samotní ľudia majú iné priority pri hodnotení vlastného šťastia. Medzi jednou z priorít pre pocit spokojnosti je kvalita prostredia a hrdosť na svoje okolie. Nie náhodou urbanisti v rôznych mestách aj na Slovensku začali robiť tzv. pocitové mapy. V nich ľudia vyjadrujú emócie z daného miesta. Buď zlé, lebo sú zanedbané, alebo pozitívne, keď sú na to miesto hrdí, lebo je niečím výnimočné. Slávna minulosť a kultúrne pamiatky sú podstatnou zložkou hrdosti na svoj kraj, či krajinu. Iný pocit má predsa človek, keď do jeho hradu prúdia tisícky ľudí, ako keď má v centre mesta nejakú rozpadávajúcu sa ruinu.
Teraz keď sa opýtate obyvateľov Krásnohorského Podhradia, tak zo súčasného stavu národnej pamiatky určite nie sú nadšení, hoci pred požiarom boli na svoju pamiatku mimoriadne hrdí. Takže peniaze, ktoré informujeme do kultúrnych pamiatok, investujeme aj do spokojnosti obyvateľov. A verím, že v tejto sále sa nenájde ani jeden poslanec, ktorý by nechcel spokojných občanov tejto krajiny. Preto vás ešte raz žiadam o podporu tohto návrhu, ktorý zlepší život na Slovensku, hoci na prvý pohľad sa to nemusí tak zdať. Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

25.6.2019 18:23 - 18:41 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ja sa priznám, nie je to žiadnym tajomstvom, že pri tomto našom návrhu zákona som tak trošku v osobnom rozpore. Na jednej strane si uvedomujem aký vie byť hazard likvidačný a nebezpečný pre rodiny. Na druhej strane som si však povedala, že ak ho aj považujem za zlo, skúsim z toho zla ako keby vybrať veľký kus dobra.
Hazard tu bol, je a bude, rovnako ako alkohol, cigarety, či prostitúcia. Môžeme si klamať a tváriť sa, že neexistujú, ale pravda je taká, že tu sú a či chceme, či nie, asi sa nám len tak nepodarí ich z tohto sveta nejakým spôsobom odprevadiť.
Keď sa na to pozrieme triezvo a bez emócií, môžeme z toho zla, opakujem ešte raz, dostať aj kúsok dobra. Možno viete, možno nie, na Slovensku pripadá na obyvateľa najviac hradov a zámkov. Aj keď nie sme rozlohou veľká krajina, máme nie veľký, ale obrovský počet národných kultúrnych pamiatok. Nuž a najväčší problém máme s tým, že sa o ne nevieme dôstojne postarať. Deje sa tak z viacerých dôvodov, jedným z nich bolo ich odňatie pôvodným majiteľom a pretrhnutie vlastníckeho puta. Za socializmu navyše dostali pamiatky, lekciu z barbarstva v podobe rôznych necitlivých
===== Deje sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich bolo ich odňatie pôvodným majiteľom a pretrhnutie vlastníckeho puta. Za socializmu navyše dostali pamiatky lekciu z barbarstva v podobne rôznych necitlivých zásahov. Po socializme by sa mohlo zdať, že im svitne na lepšie časy. No prišla privatizácia a tá zhumpľovala ešte aj to dobré, čo prežilo dve svetové vojny a ešte aj socializmus. No, a dnes, kým pred rokom 89 sme tu mali pamiatkové barbarstvo, dnes tu máme pamiatkové zúfalstvo. Situácia je taká, že naše hrady, kaštiele, kúrie, kostoly, staré továrne, historické sa nám doslova rúcajú pred očami. Už raz som to v pléne povedala a hovorím to aj na iných miestach a dosť často, že národno, ktorý neváži svoju minulosť si nezaslúži lepšiu budúcnosť. A my si tu našu minulosť stále akoby stále nevieme.
Pri kultúrnych pamiatkach sme sa nestarali, nevšímali si tak dlho tento alarmujúci stav, a to nielen v zmysle nastaveného systému, ale aj z hľadiska nedostatočného financovania, že dnes nás ich záchrana stojí neporovnateľne viac. A my na to nemáme, alebo skôr lepšie povedané nechceme mať. Chápem, ono záchrana kultúrneho dedičstva nie je chlebová téma, ani ju ľudia okamžite nepocítia vo svojich peňaženkách. Na krivke ich bežných potrieb sa tie kultúrne témy vo všeobecnosti topia niekde na chvoste. Teda až na pár výnimiek, ktorých téma záchrany kultúrneho dedičstva trápi a s terajším stavom nechcú len tak zmýliť. No určite nejde v zásade o veľkolepú voličskú základňu. Aj preto starostlivosť o túto oblasť nášho bohatstva zaspala tuhšie asi ako Šípková Ruženka. Pritom je nesporné, že ak by boli naše národné kultúrne pamiatky udržiavané v dobrom stave, vedeli by oživiť cestovný ruch s ktorým sa spája aj kúpeľný ruch. Tu spomeniem napríklad kúpele Korytnica, alebo nedávno, ako keby znovuobjavené kúpele v Levároch, nie tých, ktoré sú na Záhorí, ale tých, ktoré sa nachádzajú na Gemeri, alebo pri Prešove zabudnuté kúpele Išľa. Vďaka národným kultúrnym pamiatkam by sa mohli obnoviť remeslá, ktoré dnes už nachádzame len veľmi, veľmi ťažko. Dochádzali by sa zamestnať ľudia v regiónoch, ktorí by neboli odkázaní na cestovanie za prácou do zahraničia, alebo minimálne do Bratislavy. Možno by v niektorých prípadoch dokázali aj nejeden malý zázrak. Slovenské vlády však úspešne dávali prednosť zahraničným plechovým halám s istotami, než malým slovenským zázrakom. Dnes potrebujú naše pamiatky peniaze, veľa peňazí, veľa času a veľa politickej vôle. Pri celkovom počte viac ako 16 tis. nehnuteľných pamiatkových objektov je jedna tretina v dezolátnom alebo narušenom stave. A nenahovárajme si, že ten zvyšok je v špičkovej kondícii, určite nie je. Kým Slovensko dáva na obnovu pamiatok asi 15 mil. eur, to je za tento rok, teda 3 eurá na obyvateľa, tak v Českej republike dávajú 9 eur na obyvateľa a v Maďarsku dávajú dokonca 30 eur na obyvateľa. Teda desaťkrát viac ako na Slovensku.
Zopakujem teda. V Českej republike trikrát viac, v Maďarsku dokonca desaťkrát viac investujú do svojho kultúrneho dedičstva. A to tu máme vládu, ktorá sa hrdí našou kultúrou, teda aspoň slovami o nej. Keby som chcela byť poetická poviem, že padajú do čiernych dier presne tak, ako peniaze ľudí, ktorí sa rozhodnú pre hazard. Ja osobne tiež považujem hazard za čiernu dieru. Ľudia tam hádžu peniaze, ktoré by mohli minúť určite lepšie a užitočnejšie. Nech sa však budeme akokoľvek snažiť, už som to povedala, nezmažeme ho definitívne z mapy sveta. A ani to nezmizne, lebo si to želáme. Preto predkladáme náš návrh zákona, ktorého cieľom je, aby časť odvodov z kurzových stávok, ktoré stávkové spoločnosti už teraz dávajú do štátneho rozpočtu, sa účelovo viazalo na obnovu národných kultúrnych pamiatok. Kurzové stávky, to sú tie tipovacie, kde sa väčšinou tipuje na víťazstvá súperov, áno, keď sú. Takže nie sú to hracie automaty, je to špecifická teda forma, konkrétne ide o tipovanie.
Návrh zákona počíta s tým, že počas nasledujúcich troch rokov by sa postupne navyšovala časť tohto odvodu, konkrétne 8 % by to bolo v roku 2020, 16 % v roku 2021 a v roku 2022 by to bolo 24 % tohto odvodu. Keď si to premeníme na čísla, tak v roku 2020 by to bolo približne 4,6 milióna. V roku 2021 by to bolo 9,2 milióna a od roku 2022 by išlo zhruba o 13,8 milióna. Pri výške odvodu sme vychádzali pri výške odvodu z roku 2017, ten bol zhruba 63 mil. eur.
Už dnes vieme, že výška tohto odvodu, za rok 2018 bola vyššia, bola takmer 77 miliónov a tá tendencia pri odvodoch z týchto kurzových stávok rok z roka narastá. Takže tendencia tam asi bude taká, že aj na ten ďalší rok tie prostriedky tam budú stále vyššie a vyššie. Ešte raz zopakujem, že máme na Slovensku vyše 16 tisíc pamiatkových objektov a z toho v podstate iba 5 tisíc je v dobrom stave. Tých zvyšných 10 tisíc treba nejakým spôsobom viac či nemej upraviť. Dnes je na to vyčlenených 15 mil. eur. Keď si to rozmeníme, vychádza nám to, že na jeden objekt vychádza 1 500 eur, čo je šialene málo. Za 1 500 eur na historickej budove dokážete možno vymeniť kľučku a možno poprípade, keď máte šťastie, tak nejaké to okno. Tento príklad je urobený tak, aby sme si všetci uvedomili, že tých prostriedkov v tom systéme naozaj nie je veľa. Samozrejme, že ten dotačný systém funguje tak, že na určitú pamiatku ide tých prostriedkov viacej a inému sa neujde, poprípade iný majiteľ o dotáciu ani nepožiada.
Len na záchranu fundamentálnych pamiatok, akými sú Krásna Hôrka, či Spišský hrad, by sme momentálne potrebovali 83 mil. eur, nehovoriac o Rusoveckom kaštieli, ktorého obnova by nás mala vyjsť približne na 70 mil. eur, to bola pôvodná informácia. Predpokladám, že dnes už je to o niečo viac. A len pre zaujímavosť dodám, že renovácia Slovenskej národnej galérie, ktorá nás pôvodne mala vyjsť okolo 27 miliónov nás vyšla na 50 miliónov eur. Keď sa bližšie pozrieme na dotačný program "Obnovme si svoj dom", v roku 2016 bol objem všetkých žiadostí na sume približne 32 miliónov a podporených bolo 6,5 milióna tá výška. Za rok 2017 to bolo 44 miliónov, o ktoré majitelia žiadali, podporené boli projekty vo výške 10 miliónov. V roku 2018 žiadali majitelia 54,7 milióna a do dotačného systému išlo 13,4 milióna približne. To je evidentný dôkaz toho, že dopyt prevažuje tú ponuku minimálne trojnásobne. Ak by sa zaviedol nami navrhovaný povinný odvod z hazardu na pamiatky, tak tomu by sa ešte vlastne pridali peniaze, ktoré už teraz v tom dotačnom systéme fungujú a postupne by sme dokázali vyrovnať všetky tie žiadosti, ktoré v tom systéme sú. A tak by sme mohli pomaly znižovať náš spoločenský dlh nielen voči pamiatkam, ale aj voči nám sebe samým.
Podobný systém, na báze hazardu, majú vo Veľkej Británii kde existuje verejnoprávny National harry the lottery, kde z každej libry z kúpených žrebov ide až 56 pencí na obnovu kultúrnych pamiatok. Ročne takto investujú približne 450 mil. libier. K tomu zo štátneho rozpočtu ešte dostávajú navyše ďalších 40 miliónov. Od roku 93 investovali do kultúrneho dedičstva iba z hazardu 9 mld., deväť miliard slovom. Z hazardu a lotérií financujú aj obnovu pamiatok vo Francúzsku. Myslím, že pred rokom vyšla správa, že prezident Macron spustil lotériu práve špeciálne určené na obnovu pamiatok. A my sme sa inšpirovali aj týmito krajiny a myslíme si, že pokiaľ to funguje tam, mohlo by to fungovať aj u nás. Mimochodom sú to krajiny, kde chodí najviac zahraničných turistov na svete. A chodia práve kvôli tým pamiatkam, ktoré tam sú a sú vo vynikajúcej kondícii.
Dovolím si tvrdiť, že my máme podobné pamiatky s fascinujúcim príbehmi, ktoré by dokázali prilákať desaťtisíce ľudí. Ak by vás zaujímalo, prečo sme sa rozhodli zvoliť si práve tie percentá z toho odvodu v tej výške, v ktorej sme sa rozhodli, nie je to náhodný výber. Predtým, než sme tento návrh predložili bola som ho konzultovať na ministerstve kultúry, kde sme sa rozprávali o tom, koľko financií by sme mali do systému doplniť tak, aby naozaj sme zachránili to, čo ešte zachrániť môžeme. A priblížili sme sa práve k tejto sume nielen pretože podobnú výšku majú v Českej republike, tam majú v takom nazvem to v centrálnom fonde 28 mil. eur. No nám keby sa podarilo mať aspoň tých 30 tak si myslím, že by tie naše pamiatky vyzerali oveľa lepšie ako teraz.
Tento návrh som bola konzultovať aj v štátnom Tipose. Pôvodne som chcela, aby sa zdaňovali výhry, ale keď sme sa, inak do zdaňovanie výhier, teraz mimochodom priniesol český premiér Babiš taký návrh, tak neviem ako si s ním teda poradí, my sme sa rozhodli ísť touto cestou, cez odvodov z kurzových stávok. Aj som rozmýšľala, že či by sme nemohli využiť príspevky, ktoré vlastne Tipos zo zákona má dávať na spoločenské účely, ale tam som trošku narazila a zistila som, že tie príspevky sú dávané ako sú dávané a väčšinou vládnym liblingom a nie tam, kde by dávané mali byť.
V každom prípade, kolegyne, kolegovia, ja by som vás veľmi chcela poprosiť o podporu tohto návrhu. Viem, že niektorí budete argumentovať tým, že je to zase len vyciciavanie štátneho rozpočtu. Ja by som chcela podotknúť, že ono to tak celkom nie je. A je to skôr investícia a táto investícia má aj návratnosť. Tu nemožno až tak celkom hovoriť o čiernej diere. Týmto by som chcela pozdraviť Občianske združenie Čierne diery, mimochodom, ktoré, ak ho nepoznáte, dávam ho do pozornosti pre všetkých milovníkov nášho kultúrneho dedičstva. Iní by mohli argumentovať tým, že prečo práve pamiatky, uznávam. V umení sa ťažko vyhodnocuje čo hodnotu má, a ak má, či ju má primeranú, nízku, vysokú. Lebo pre každého človeka môže byť tá hodnota úplné iná. A ja budem večne muža presviedčať, že Velázquez je ten maliar na svete, ale on za svojho prevratného guru bude vždy považovať len toho Jackson, bože už ani Jacksona Pollocka, ktorému napríklad ja nerozumiem. Ale na jednom hádam by sme sa mohli zhodnúť všetci, že kultúrne dedičstvo našich predkov je bohatstvo o ktoré by sme sa mali starať nielen s úcty k našim predkom, ale aj k našim deťom.
Na Slovensku meriame úspech vždy len výškou a rastom hrubého domáceho produktu, teda cez peniaze. Viaceré výskumy však ukazujú, že samotní ľudia majú iné priority pri hodnotení vlastného šťastia. Medzi jednou z priorít pre pocit spokojnosti je kvalita prostredia a hrdosť na svoje okolie. Nie náhodou urbanisti v rôznych mestách aj na Slovensku začali robiť takzvané pocitové mapy. V nich ľudia
=====
Skryt prepis
 

25.6.2019 18:23 - 18:41 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ja sa priznám, nie je to žiadnym tajomstvom, že pri tomto našom návrhu zákona som tak trošku v osobnom rozpore. Na jednej strane si uvedomujem aký vie byť hazard likvidačný a nebezpečný pre rodiny. Na druhej strane som si však povedala, že ak ho aj považujem za zlo, skúsim z toho zla ako keby vybrať veľký kus dobra.
Hazard tu bol, je a bude, rovnako ako alkohol, cigarety, či prostitúcia. Môžeme si klamať a tváriť sa, že neexistujú, ale pravda je taká, že tu sú a či chceme, či nie, asi sa nám len tak nepodarí ich z tohto sveta nejakým spôsobom odprevadiť.
Keď sa na to pozrieme triezvo a bez emócií, môžeme z toho zla, opakujem ešte raz, dostať aj kúsok dobra. Možno viete, možno nie, na Slovensku pripadá na obyvateľa najviac hradov a zámkov. Aj keď nie sme rozlohou veľká krajina, máme nie veľký, ale obrovský počet národných kultúrnych pamiatok. Nuž a najväčší problém máme s tým, že sa o ne nevieme dôstojne postarať. Deje sa tak z viacerých dôvodov, jedným z nich bolo ich odňatie pôvodným majiteľom a pretrhnutie vlastníckeho puta. Za socializmu navyše dostali pamiatky, lekciu z barbarstva v podobe rôznych necitlivých
===== Deje sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich bolo ich odňatie pôvodným majiteľom a pretrhnutie vlastníckeho puta. Za socializmu navyše dostali pamiatky lekciu z barbarstva v podobne rôznych necitlivých zásahov. Po socializme by sa mohlo zdať, že im svitne na lepšie časy. No prišla privatizácia a tá zhumpľovala ešte aj to dobré, čo prežilo dve svetové vojny a ešte aj socializmus. No, a dnes, kým pred rokom 89 sme tu mali pamiatkové barbarstvo, dnes tu máme pamiatkové zúfalstvo. Situácia je taká, že naše hrady, kaštiele, kúrie, kostoly, staré továrne, historické sa nám doslova rúcajú pred očami. Už raz som to v pléne povedala a hovorím to aj na iných miestach a dosť často, že národno, ktorý neváži svoju minulosť si nezaslúži lepšiu budúcnosť. A my si tu našu minulosť stále akoby stále nevieme.
Pri kultúrnych pamiatkach sme sa nestarali, nevšímali si tak dlho tento alarmujúci stav, a to nielen v zmysle nastaveného systému, ale aj z hľadiska nedostatočného financovania, že dnes nás ich záchrana stojí neporovnateľne viac. A my na to nemáme, alebo skôr lepšie povedané nechceme mať. Chápem, ono záchrana kultúrneho dedičstva nie je chlebová téma, ani ju ľudia okamžite nepocítia vo svojich peňaženkách. Na krivke ich bežných potrieb sa tie kultúrne témy vo všeobecnosti topia niekde na chvoste. Teda až na pár výnimiek, ktorých téma záchrany kultúrneho dedičstva trápi a s terajším stavom nechcú len tak zmýliť. No určite nejde v zásade o veľkolepú voličskú základňu. Aj preto starostlivosť o túto oblasť nášho bohatstva zaspala tuhšie asi ako Šípková Ruženka. Pritom je nesporné, že ak by boli naše národné kultúrne pamiatky udržiavané v dobrom stave, vedeli by oživiť cestovný ruch s ktorým sa spája aj kúpeľný ruch. Tu spomeniem napríklad kúpele Korytnica, alebo nedávno, ako keby znovuobjavené kúpele v Levároch, nie tých, ktoré sú na Záhorí, ale tých, ktoré sa nachádzajú na Gemeri, alebo pri Prešove zabudnuté kúpele Išľa. Vďaka národným kultúrnym pamiatkam by sa mohli obnoviť remeslá, ktoré dnes už nachádzame len veľmi, veľmi ťažko. Dochádzali by sa zamestnať ľudia v regiónoch, ktorí by neboli odkázaní na cestovanie za prácou do zahraničia, alebo minimálne do Bratislavy. Možno by v niektorých prípadoch dokázali aj nejeden malý zázrak. Slovenské vlády však úspešne dávali prednosť zahraničným plechovým halám s istotami, než malým slovenským zázrakom. Dnes potrebujú naše pamiatky peniaze, veľa peňazí, veľa času a veľa politickej vôle. Pri celkovom počte viac ako 16 tis. nehnuteľných pamiatkových objektov je jedna tretina v dezolátnom alebo narušenom stave. A nenahovárajme si, že ten zvyšok je v špičkovej kondícii, určite nie je. Kým Slovensko dáva na obnovu pamiatok asi 15 mil. eur, to je za tento rok, teda 3 eurá na obyvateľa, tak v Českej republike dávajú 9 eur na obyvateľa a v Maďarsku dávajú dokonca 30 eur na obyvateľa. Teda desaťkrát viac ako na Slovensku.
Zopakujem teda. V Českej republike trikrát viac, v Maďarsku dokonca desaťkrát viac investujú do svojho kultúrneho dedičstva. A to tu máme vládu, ktorá sa hrdí našou kultúrou, teda aspoň slovami o nej. Keby som chcela byť poetická poviem, že padajú do čiernych dier presne tak, ako peniaze ľudí, ktorí sa rozhodnú pre hazard. Ja osobne tiež považujem hazard za čiernu dieru. Ľudia tam hádžu peniaze, ktoré by mohli minúť určite lepšie a užitočnejšie. Nech sa však budeme akokoľvek snažiť, už som to povedala, nezmažeme ho definitívne z mapy sveta. A ani to nezmizne, lebo si to želáme. Preto predkladáme náš návrh zákona, ktorého cieľom je, aby časť odvodov z kurzových stávok, ktoré stávkové spoločnosti už teraz dávajú do štátneho rozpočtu, sa účelovo viazalo na obnovu národných kultúrnych pamiatok. Kurzové stávky, to sú tie tipovacie, kde sa väčšinou tipuje na víťazstvá súperov, áno, keď sú. Takže nie sú to hracie automaty, je to špecifická teda forma, konkrétne ide o tipovanie.
Návrh zákona počíta s tým, že počas nasledujúcich troch rokov by sa postupne navyšovala časť tohto odvodu, konkrétne 8 % by to bolo v roku 2020, 16 % v roku 2021 a v roku 2022 by to bolo 24 % tohto odvodu. Keď si to premeníme na čísla, tak v roku 2020 by to bolo približne 4,6 milióna. V roku 2021 by to bolo 9,2 milióna a od roku 2022 by išlo zhruba o 13,8 milióna. Pri výške odvodu sme vychádzali pri výške odvodu z roku 2017, ten bol zhruba 63 mil. eur.
Už dnes vieme, že výška tohto odvodu, za rok 2018 bola vyššia, bola takmer 77 miliónov a tá tendencia pri odvodoch z týchto kurzových stávok rok z roka narastá. Takže tendencia tam asi bude taká, že aj na ten ďalší rok tie prostriedky tam budú stále vyššie a vyššie. Ešte raz zopakujem, že máme na Slovensku vyše 16 tisíc pamiatkových objektov a z toho v podstate iba 5 tisíc je v dobrom stave. Tých zvyšných 10 tisíc treba nejakým spôsobom viac či nemej upraviť. Dnes je na to vyčlenených 15 mil. eur. Keď si to rozmeníme, vychádza nám to, že na jeden objekt vychádza 1 500 eur, čo je šialene málo. Za 1 500 eur na historickej budove dokážete možno vymeniť kľučku a možno poprípade, keď máte šťastie, tak nejaké to okno. Tento príklad je urobený tak, aby sme si všetci uvedomili, že tých prostriedkov v tom systéme naozaj nie je veľa. Samozrejme, že ten dotačný systém funguje tak, že na určitú pamiatku ide tých prostriedkov viacej a inému sa neujde, poprípade iný majiteľ o dotáciu ani nepožiada.
Len na záchranu fundamentálnych pamiatok, akými sú Krásna Hôrka, či Spišský hrad, by sme momentálne potrebovali 83 mil. eur, nehovoriac o Rusoveckom kaštieli, ktorého obnova by nás mala vyjsť približne na 70 mil. eur, to bola pôvodná informácia. Predpokladám, že dnes už je to o niečo viac. A len pre zaujímavosť dodám, že renovácia Slovenskej národnej galérie, ktorá nás pôvodne mala vyjsť okolo 27 miliónov nás vyšla na 50 miliónov eur. Keď sa bližšie pozrieme na dotačný program "Obnovme si svoj dom", v roku 2016 bol objem všetkých žiadostí na sume približne 32 miliónov a podporených bolo 6,5 milióna tá výška. Za rok 2017 to bolo 44 miliónov, o ktoré majitelia žiadali, podporené boli projekty vo výške 10 miliónov. V roku 2018 žiadali majitelia 54,7 milióna a do dotačného systému išlo 13,4 milióna približne. To je evidentný dôkaz toho, že dopyt prevažuje tú ponuku minimálne trojnásobne. Ak by sa zaviedol nami navrhovaný povinný odvod z hazardu na pamiatky, tak tomu by sa ešte vlastne pridali peniaze, ktoré už teraz v tom dotačnom systéme fungujú a postupne by sme dokázali vyrovnať všetky tie žiadosti, ktoré v tom systéme sú. A tak by sme mohli pomaly znižovať náš spoločenský dlh nielen voči pamiatkam, ale aj voči nám sebe samým.
Podobný systém, na báze hazardu, majú vo Veľkej Británii kde existuje verejnoprávny National harry the lottery, kde z každej libry z kúpených žrebov ide až 56 pencí na obnovu kultúrnych pamiatok. Ročne takto investujú približne 450 mil. libier. K tomu zo štátneho rozpočtu ešte dostávajú navyše ďalších 40 miliónov. Od roku 93 investovali do kultúrneho dedičstva iba z hazardu 9 mld., deväť miliard slovom. Z hazardu a lotérií financujú aj obnovu pamiatok vo Francúzsku. Myslím, že pred rokom vyšla správa, že prezident Macron spustil lotériu práve špeciálne určené na obnovu pamiatok. A my sme sa inšpirovali aj týmito krajiny a myslíme si, že pokiaľ to funguje tam, mohlo by to fungovať aj u nás. Mimochodom sú to krajiny, kde chodí najviac zahraničných turistov na svete. A chodia práve kvôli tým pamiatkam, ktoré tam sú a sú vo vynikajúcej kondícii.
Dovolím si tvrdiť, že my máme podobné pamiatky s fascinujúcim príbehmi, ktoré by dokázali prilákať desaťtisíce ľudí. Ak by vás zaujímalo, prečo sme sa rozhodli zvoliť si práve tie percentá z toho odvodu v tej výške, v ktorej sme sa rozhodli, nie je to náhodný výber. Predtým, než sme tento návrh predložili bola som ho konzultovať na ministerstve kultúry, kde sme sa rozprávali o tom, koľko financií by sme mali do systému doplniť tak, aby naozaj sme zachránili to, čo ešte zachrániť môžeme. A priblížili sme sa práve k tejto sume nielen pretože podobnú výšku majú v Českej republike, tam majú v takom nazvem to v centrálnom fonde 28 mil. eur. No nám keby sa podarilo mať aspoň tých 30 tak si myslím, že by tie naše pamiatky vyzerali oveľa lepšie ako teraz.
Tento návrh som bola konzultovať aj v štátnom Tipose. Pôvodne som chcela, aby sa zdaňovali výhry, ale keď sme sa, inak do zdaňovanie výhier, teraz mimochodom priniesol český premiér Babiš taký návrh, tak neviem ako si s ním teda poradí, my sme sa rozhodli ísť touto cestou, cez odvodov z kurzových stávok. Aj som rozmýšľala, že či by sme nemohli využiť príspevky, ktoré vlastne Tipos zo zákona má dávať na spoločenské účely, ale tam som trošku narazila a zistila som, že tie príspevky sú dávané ako sú dávané a väčšinou vládnym liblingom a nie tam, kde by dávané mali byť.
V každom prípade, kolegyne, kolegovia, ja by som vás veľmi chcela poprosiť o podporu tohto návrhu. Viem, že niektorí budete argumentovať tým, že je to zase len vyciciavanie štátneho rozpočtu. Ja by som chcela podotknúť, že ono to tak celkom nie je. A je to skôr investícia a táto investícia má aj návratnosť. Tu nemožno až tak celkom hovoriť o čiernej diere. Týmto by som chcela pozdraviť Občianske združenie Čierne diery, mimochodom, ktoré, ak ho nepoznáte, dávam ho do pozornosti pre všetkých milovníkov nášho kultúrneho dedičstva. Iní by mohli argumentovať tým, že prečo práve pamiatky, uznávam. V umení sa ťažko vyhodnocuje čo hodnotu má, a ak má, či ju má primeranú, nízku, vysokú. Lebo pre každého človeka môže byť tá hodnota úplné iná. A ja budem večne muža presviedčať, že Velázquez je ten maliar na svete, ale on za svojho prevratného guru bude vždy považovať len toho Jackson, bože už ani Jacksona Pollocka, ktorému napríklad ja nerozumiem. Ale na jednom hádam by sme sa mohli zhodnúť všetci, že kultúrne dedičstvo našich predkov je bohatstvo o ktoré by sme sa mali starať nielen s úcty k našim predkom, ale aj k našim deťom.
Na Slovensku meriame úspech vždy len výškou a rastom hrubého domáceho produktu, teda cez peniaze. Viaceré výskumy však ukazujú, že samotní ľudia majú iné priority pri hodnotení vlastného šťastia. Medzi jednou z priorít pre pocit spokojnosti je kvalita prostredia a hrdosť na svoje okolie. Nie náhodou urbanisti v rôznych mestách aj na Slovensku začali robiť takzvané pocitové mapy. V nich ľudia
=====
Skryt prepis
 

25.6.2019 18:21 - 18:21 hod.

Natália Milanová
Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja ten poviem len veľmi stručne, čo je cieľom nášho návrhu zákona. Cieľom nášho návrhu je navýšenie finančných prostriedkov určených na záchranu našich národných kultúrnych pamiatok, a to konkrétne z odvodov z kurzových stávok. Toľko pre začiatok, budem ďalej pokračovať v rozprave, ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 24.6.2019 14:39 - 14:47 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Edo prepáč, predbehla som ťa. Ty už si sa dneska narozprával dosť. Skúsim ťa na chvíľočku zastúpiť.
No, v našom kultúrnom výbore mám pocit, že ja už pôsobím ako taký fondový maniak, lebo ku každému fondu, mám pocit, že sa musím vyjadriť a popri všetkom čo o fondoch hovorím, tak vždy nezabudnem dodať, že ich považujem za dobré a užitočné. To sú dve také prídavné mená, ktoré sa mi s nimi spájajú. Všetci dobre vieme, že čo fond, to pochybnosti, lebo kde sa rozdeľujú peniažky, tak tam žiaľ, k tým pochybnostiam dochádza hádam v najväčšej možnej miere a pokiaľ rozdeľovanie peňazí budú rozhodovať ľudia, ktorí sú tvory nedokonalé, tak tie pochybnosti sú na mieste.
===== nimi spájajú, všetci dobre vieme, že čo fond, to pochybnosti, lebo kde sa rozdeľujú peniažky, tak tam, žiaľ, k tým pochybnostiam dochádza, hádam v najväčšej možnej miere a pokiaľ rozdeľovanie peňazí budú rozhodovať ľudia, ktorí sú tvory nedokonalé, tak tie pochybnosti sú na mieste. Ja si myslím, že vznik fondu na podporu športu je dobré rozhodnutie a prečítala som si zatiaľ základné informácie a čo musím povedať je, vychádzali ste z modelu fondu na podporu umenia, ktorý z môjho pohľadu je zo všetkých tých fondov v podstate jemu najmenej, čo vyčítať a na rozdiel od fondu na podporu umenia, ktorý má v podstate trojstupňové riadenie, vy idete cestou ako keby iba dvojstupňového, to znamená, máte tam správnu radu, dozornú radu a sú tam teda aj odborné, sú tam aj odborné komisie. Nezachytila som tam, že by tam bol riaditeľ fondu ako je to vo fonde na podporu umenia.
Osobne si myslím, že čím menej stupňov v riadení, tým je ten prehľad transparentnejší a prehľadnejší. Možno by som sa tešila, ak by sa zakladatelia nového fondu rozhodli ísť cestou, že by tú zodpovednosť vložili do rúk možno konkrétnej nejakých dvoch osôb, ktoré by rozhodovali priamo o všetkom, a teda boli by za to aj zodpovedné, lebo takto tá zodpovednosť ako keby unikala vždy. Keď aj sa udeje nejaký prešľap, nikto vlastne nevie kto je za ten prešľap v konečnom tom kroku, zodpovedný. Lebo sú tam odborné komisie, sú tam správne rady, dozorné rady, je tam riaditeľ, ale v tom celom priestore sa akosi tá zodpovednosť stráca. Myslím, že taký model fondu majú v Nórsku a možno by nebolo zlé sa len tak práve, keď sa zakladá nový fond, pozrieť sa a inšpirovať sa ako to teda funguje tam.
Tá správna rada má deväť členov, z toho osem je menovaných vládou a funkčné obdobie je päť rokov. Proti tomu by som v zásade nič nemala, čo sa týka však dozornej rady, tam je funkčné obdobie šesť rokov, chcela by som sa spýtať, vlastne prečo ste dali takto to fungovanie, tú funkčnosť na tých päť rokov a šesť rokov. To by ma vcelku zaujímalo, že prečo to obdobie nie je kratšie, že tí ľudia by sa tam menili častejšie, ale chápem zase, že pre kontinuitu celého procesu je dobré, keď ten človek tam sedí dlhšie a vie o čom hovorí, vie o čom rozhoduje.
Teraz by som sa konkrétne chcela spýtať, do správnej rady, ktorá má tých deväť členov, sú tu v návrhu zákona vymenované zväzy a oblasti, z ktorých teda funkcionári by mali byť menovaní a tri zväzy sú také veľmi, by som povedala, oproti tým ostatným, nadradené, ak by som mohla použiť také slovíčko. Inak si to neviem vysvetliť, je to, jedného člena správnej rady na návrh Slovenského paraolympijského výboru sa menuje, ďalší na návrh Slovenského futbalového zväzu a ten tretí, taký top Slovenský zväz ľadového hokeja. Tí ostatní členovia sa potom menujú na základe návrhu združenia miest a obcí a traja členovia na návrh Olympijského a športového výboru, z ktorých aspoň jeden je zástupca športovcov. Ja teda nie som ani futbalista ani hokejista a ani nefungujem v paraolympijskom výbore, ale ja chápem, že veľmi veľa športovcov sa viaže práve na futbal a na ľadový hokej, ale či by nebolo dobré trošku zvážiť, lebo je to potom také neproporciálne, že práve tieto dva zväzy tam si budú môcť nominovať práve svojho jedného člena, ale čo tých ostatných ix zväzov, ktoré na Slovensku funguje a takisto sa zaoberá športom. Tak to len otázočka, že čo by sme s tým vedeli v druhom čítaní možno urobiť, a ten druhý papier som si nezobrala, mám ho tam na lavici a asi sa nikto nevyzná v tom, že kto by mi ho, môžem si odbehnúť?

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Nech sa páči, odbehnite si.

Milanová, Natália, poslankyňa NR SR
Tak trošku športu som do toho vložila zase. Áno a som pri odborných komisiách, kde odborné komisie majú najmenej troch členov a predseda odbornej komisie je vždy člen správnej rady. Správne rozmýšľam, teda ak poviem, že vlastne budú fungovať, bude fungovať nejakých deväť odborných odborných komisie, keďže máme deväť členov správnej rady, keďže, alebo môže jeden predseda môže fungovať vo viacerých tých odborných komisiách, to mi tam nebolo tak celkom jasné. No, odborné komisie to je vždy ten kameň úrazu viacmenej vo všetkých fondoch, takže nad tým bude asi treba trošku pouvažovať a zvážiť, že ktorou cestou sa vybrať, a teda aj aké im dať to funkčné obdobie aj teda aký počet členov by mali mať, lebo pokiaľ tam dáme, že najmenej troch členov, tak sa nám to môže vyšplhať aj napr. na jedenásť a taktiež, že či chceme, aby tam bola taká disproporcia, funguje to napr. v dotačnom systéme "Obnovme si svoj dom!", ktorý je na ministerstve kultúry. Tam v jednotlivých podprogramoch sú rôzne počty členov odborných komisií, od jedenásť, myslím, že minimálny počet je päť. Samozrejme má to svoje dôvody, ale možno, že tu, keď ide v podstate o jeden balík dotačný, možno by bolo dobré stanoviť teda ten najnižší počet, alebo teda zároveň aj najvyšší počet členov odborných komisií, aby nám to nemohlo kolísať od nevidím do nevidím.
To sú, to sú také moje prvotné poznámky, samozrejme si ten návrh pozriem i podrobnejšie a myslím si, že bude vôľa potom doň aj nejako zasiahnuť a urobiť ho tak, aby skutočne tento fond na podporu športu bol už taký ten najlepší z tých, ktoré doteraz máme. Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 24.6.2019 14:39 - 14:47 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Edo prepáč, predbehla som ťa. Ty už si sa dneska narozprával dosť. Skúsim ťa na chvíľočku zastúpiť.
No, v našom kultúrnom výbore mám pocit, že ja už pôsobím ako taký fondový maniak, lebo ku každému fondu, mám pocit, že sa musím vyjadriť a popri všetkom čo o fondoch hovorím, tak vždy nezabudnem dodať, že ich považujem za dobré a užitočné. To sú dve také prídavné mená, ktoré sa mi s nimi spájajú. Všetci dobre vieme, že čo fond, to pochybnosti, lebo kde sa rozdeľujú peniažky, tak tam žiaľ, k tým pochybnostiam dochádza hádam v najväčšej možnej miere a pokiaľ rozdeľovanie peňazí budú rozhodovať ľudia, ktorí sú tvory nedokonalé, tak tie pochybnosti sú na mieste.
===== nimi spájajú, všetci dobre vieme, že čo fond, to pochybnosti, lebo kde sa rozdeľujú peniažky, tak tam, žiaľ, k tým pochybnostiam dochádza, hádam v najväčšej možnej miere a pokiaľ rozdeľovanie peňazí budú rozhodovať ľudia, ktorí sú tvory nedokonalé, tak tie pochybnosti sú na mieste. Ja si myslím, že vznik fondu na podporu športu je dobré rozhodnutie a prečítala som si zatiaľ základné informácie a čo musím povedať je, vychádzali ste z modelu fondu na podporu umenia, ktorý z môjho pohľadu je zo všetkých tých fondov v podstate jemu najmenej, čo vyčítať a na rozdiel od fondu na podporu umenia, ktorý má v podstate trojstupňové riadenie, vy idete cestou ako keby iba dvojstupňového, to znamená, máte tam správnu radu, dozornú radu a sú tam teda aj odborné, sú tam aj odborné komisie. Nezachytila som tam, že by tam bol riaditeľ fondu ako je to vo fonde na podporu umenia.
Osobne si myslím, že čím menej stupňov v riadení, tým je ten prehľad transparentnejší a prehľadnejší. Možno by som sa tešila, ak by sa zakladatelia nového fondu rozhodli ísť cestou, že by tú zodpovednosť vložili do rúk možno konkrétnej nejakých dvoch osôb, ktoré by rozhodovali priamo o všetkom, a teda boli by za to aj zodpovedné, lebo takto tá zodpovednosť ako keby unikala vždy. Keď aj sa udeje nejaký prešľap, nikto vlastne nevie kto je za ten prešľap v konečnom tom kroku, zodpovedný. Lebo sú tam odborné komisie, sú tam správne rady, dozorné rady, je tam riaditeľ, ale v tom celom priestore sa akosi tá zodpovednosť stráca. Myslím, že taký model fondu majú v Nórsku a možno by nebolo zlé sa len tak práve, keď sa zakladá nový fond, pozrieť sa a inšpirovať sa ako to teda funguje tam.
Tá správna rada má deväť členov, z toho osem je menovaných vládou a funkčné obdobie je päť rokov. Proti tomu by som v zásade nič nemala, čo sa týka však dozornej rady, tam je funkčné obdobie šesť rokov, chcela by som sa spýtať, vlastne prečo ste dali takto to fungovanie, tú funkčnosť na tých päť rokov a šesť rokov. To by ma vcelku zaujímalo, že prečo to obdobie nie je kratšie, že tí ľudia by sa tam menili častejšie, ale chápem zase, že pre kontinuitu celého procesu je dobré, keď ten človek tam sedí dlhšie a vie o čom hovorí, vie o čom rozhoduje.
Teraz by som sa konkrétne chcela spýtať, do správnej rady, ktorá má tých deväť členov, sú tu v návrhu zákona vymenované zväzy a oblasti, z ktorých teda funkcionári by mali byť menovaní a tri zväzy sú také veľmi, by som povedala, oproti tým ostatným, nadradené, ak by som mohla použiť také slovíčko. Inak si to neviem vysvetliť, je to, jedného člena správnej rady na návrh Slovenského paraolympijského výboru sa menuje, ďalší na návrh Slovenského futbalového zväzu a ten tretí, taký top Slovenský zväz ľadového hokeja. Tí ostatní členovia sa potom menujú na základe návrhu združenia miest a obcí a traja členovia na návrh Olympijského a športového výboru, z ktorých aspoň jeden je zástupca športovcov. Ja teda nie som ani futbalista ani hokejista a ani nefungujem v paraolympijskom výbore, ale ja chápem, že veľmi veľa športovcov sa viaže práve na futbal a na ľadový hokej, ale či by nebolo dobré trošku zvážiť, lebo je to potom také neproporciálne, že práve tieto dva zväzy tam si budú môcť nominovať práve svojho jedného člena, ale čo tých ostatných ix zväzov, ktoré na Slovensku funguje a takisto sa zaoberá športom. Tak to len otázočka, že čo by sme s tým vedeli v druhom čítaní možno urobiť, a ten druhý papier som si nezobrala, mám ho tam na lavici a asi sa nikto nevyzná v tom, že kto by mi ho, môžem si odbehnúť?

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Nech sa páči, odbehnite si.

Milanová, Natália, poslankyňa NR SR
Tak trošku športu som do toho vložila zase. Áno a som pri odborných komisiách, kde odborné komisie majú najmenej troch členov a predseda odbornej komisie je vždy člen správnej rady. Správne rozmýšľam, teda ak poviem, že vlastne budú fungovať, bude fungovať nejakých deväť odborných odborných komisie, keďže máme deväť členov správnej rady, keďže, alebo môže jeden predseda môže fungovať vo viacerých tých odborných komisiách, to mi tam nebolo tak celkom jasné. No, odborné komisie to je vždy ten kameň úrazu viacmenej vo všetkých fondoch, takže nad tým bude asi treba trošku pouvažovať a zvážiť, že ktorou cestou sa vybrať, a teda aj aké im dať to funkčné obdobie aj teda aký počet členov by mali mať, lebo pokiaľ tam dáme, že najmenej troch členov, tak sa nám to môže vyšplhať aj napr. na jedenásť a taktiež, že či chceme, aby tam bola taká disproporcia, funguje to napr. v dotačnom systéme "Obnovme si svoj dom!", ktorý je na ministerstve kultúry. Tam v jednotlivých podprogramoch sú rôzne počty členov odborných komisií, od jedenásť, myslím, že minimálny počet je päť. Samozrejme má to svoje dôvody, ale možno, že tu, keď ide v podstate o jeden balík dotačný, možno by bolo dobré stanoviť teda ten najnižší počet, alebo teda zároveň aj najvyšší počet členov odborných komisií, aby nám to nemohlo kolísať od nevidím do nevidím.
To sú, to sú také moje prvotné poznámky, samozrejme si ten návrh pozriem i podrobnejšie a myslím si, že bude vôľa potom doň aj nejako zasiahnuť a urobiť ho tak, aby skutočne tento fond na podporu športu bol už taký ten najlepší z tých, ktoré doteraz máme. Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.6.2019 13:46 - 13:53 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Zjavne som narušila (povedané so smiechom) plány, ja sa ospravedlňujem, ale tým, že som, akosi to prvé čítanie zbehlo rýchlejšie ako letná búrka, tak som si povedala, že svoje výhrady a možno drobné malé pochybnosti poviem teraz, aj keď priznám sa, že po tom, čo som si vlastne vypočula, čo všetko bolo teraz dané v rámci pozmeňujúcich návrhov, tak niektoré určite zmeny tam aj sú. Kolega Dostál, teraz sa mi to bude veľmi zle prednášať (povedané s úsmevom), lebo ten váš výraz je taký katastrofálny (povedané so smiechom), ale nebudem teda dlho.
Príbehy športovcov a najmä tých úspešných sú vždy inšpiratívne. Vždy som obdivovala tých, ktorí svoj talent spojili s húževnatosťou a odhodlaním a dosiahli vytúžené ciele. Hádam ešte väčšmi si vážim tých, ktorí aj napriek tomu, že nemali toľko talentu, tvrdou drinou dosiahli cenné víťazstvá. Dôležité pre mňa je, že športovci sú vzormi pre deti, a to nehovorím teraz o tetovaniach. Hovorím o odvahe, férovosti, vytrvalosti, pracovitosti, odhodlaní a hlavne túžbe prežiť svoj sen.
Mám však k tomuto návrhu zákona pár výhrad. Prvá sa týka vekového ohraničenia, odkedy by tieto príspevky mali byť našim reprezentantom vyplácané. Je zadefinovaný vek 35 rokov života. Ja si myslím, že vrcholoví športovci majú dnes dosť veľa možností iného príjmu financií a častokrát v oveľa vyššom objeme, než stanovuje tento zákon. Majú sponzorov, oslovujú ich firmy na reklamu a v istom slova zmysle sú celebritami.
Iný problém vidím v tom, že dnes niektorí vrcholoví športovci žijú v daňových rajoch a na Slovensku dane ani odvody neplatia a preto sa pýtam, že či napríklad takýmto športovcom prináleží takáto forma v podstate odmeny za reprezentovanie našej krajiny.
Jedným z argumentov predkladateľov na túto novelu zákona je aj to, že telá športovcov sú rokmi tréningu opotrebované. No ale oveľa viac sú po rokoch praxe v nemocniciach opotrebované telá našich zdravotných sestier alebo baníkov či profesionálnych tanečníkov. A oni teda žiadny príspevok, žiaľ, od štátu nedostávajú a myslím si, že by si ho zaslúžili.
Čo považujem za trošku zbytočné ustanovenie, je, že táto novela sa bude týka medailistov od roku 1918. No úprimne neviem, ktorý športovec, čo získal medailu v roku 1920 ešte žije. Asi nie. Dostanú peniaze jeho potomkovia? Nuž nedostanú, keďže v tomto zákone sa uvádza, že tento príspevok nie je predmetom dedenia. Pokojne by som ho teda vypustila. Neviem, či sa tak stalo na základe toho dlhého pozmeňujúceho návrhu, ale z môjho pohľadu by sa vôbec nič v praxi nestalo, keby tam toto ukotvenie nebolo.
Ďalším problém som videla v tom, že viacerí z našich bývalých reprezentantov a medailistov emigrovali a v zahraničí dodnes žijú a to, že v jednej etape svojho života reprezentovali Československo alebo Slovensko, je úžasná vec, ale čo ak väčšiu časť svojho profesionálneho života potom prežili v zahraničí? Myslím, že táto vec konkrétne, áno, áno, tam v tom pozmeňujúcom návrhu bola zadefinovaná, čomu sa nesmierne teším.
Jednou z ďalších takých mojich malých pochybností bolo, že niektorí športovci sú zároveň zamestnancami ministerstva obrany alebo vnútra. To znamená, že sú oficiálne vedení ako policajti alebo vojaci a tak sa pýtam, že oni teda aj k svojmu výsluhovému dôchodku, ktorý im bude prináležať z tejto funkcie, budú ešte dostávať špeciálny príspevok za výkony v športovej oblasti.
Rozhodnutie človeka venovať sa vrcholovému športu je jeho slobodné rozhodnutie a väčšinu tých športovcov ženie za tými výsledkami možno ich vlastná ambícia, ich naozaj vlastný sen, ich vlastná túžba, a to, že reprezentujú našu krajinu, to je, nazvala by som to, že pridaná hodnota k tomu všetkému, čo v nich samotných sa deje. Ja nepopieram, absolútne nepopieram, ani nechcem, aby to tak znelo napriek mojim výhradám, ktoré mám, že vrcholoví športovci, ktorí dosiahli mimoriadne úspechy, si zaslúžia určitý honor, spoločenské ocenenie ich snahy a obety. Ale neviem úplne presne, či takáto forma jednorazových príspevkov je práve to, čo my im máme ponúknuť. Či by nebolo lepšie ponúknuť im možno pôsobenie potom tu, venovanie sa mladšej generácii, lebo z môjho pohľadu to, čo by sme potrebovali finančne podporiť, je práve šport pre začínajúcich našich športovcov tam, kde možno rodičia nemajú toľko peňazí, ktoré by mohli investovať do napredovania svojich detí a tak napriek ich veľkému talentu nikdy možno, pokiaľ nežijú svoj americký sen, tak sa nemôžu dostať tam, kde by chceli byť.
Na záver len dodám, že tento návrh zákona vzhľadom aj na to, že odznelo veľmi veľa pozmeňujúcich návrhov, ktoré si myslím, že viedli k jeho vylepšeniam, samozrejme podporím, lebo je to z hľadiska našej krajiny dôležité, aby sme našim reprezentantom dali najavo, že si ich odhodlanie, ich častokrát odriekanie si toho, čo my v bežnom živote považujeme za samozrejmé, vyjadrili, že si to nesmierne vážime a že im za to ďakujeme a hoci si nemyslím, že naši mladí športovci budú motivovaní práve týmto príspevkom, aby sa športu venovali, tak napriek tomu im dám zelenú.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19.6.2019 15:33 - 15:35 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Už som to povedala na výbore a poviem to ešte raz, že pracovať s variantom, že všetko je pochybné, všetko je zlé a nerobme nič, nepovažujem za správne. Takto by sme mohli postupovať úplne v každej jednej oblasti nášho života a myslím si, že to nie je tá správna cesta.
Čo sa týka tej kontroly. Každý tento projekt je skontrolovaný audítorom. Áno, neznamená to, že audítor vie správne odhadnúť, že či tá faktúra, ktorú má pred sebou, bola resp., že tá výška je oprávnená, keďže asi sa nevyzná úplne do toho filmového biznisu. Môže to byť preňho problém. Na pľaci nebol, nemá to odkontrolované, ale tieto veľké produkcie na výdavky si dávajú veľký pozor. To sú zahraničné účtovnícke oddelenia, ktoré všetky tieto veci spracúvajú, to nie je iba čisto slovenská záležitosť. Tam sa neuplatňuje všade iba chybný charakter, akýkoľvek tu vy môžme nazvať, že všade sú iba tí, ktorí chcú defraudovať, ničiť, kradnúť. Ja s touto premisou už odmietam pracovať, skrátka to už neni ani konštruktívne, ani produktívne a nikam to nevedie. Nehovorím, že opatrnosti nikdy nie je dosť a dvakrát meraj, raz rež, ale nebudem počítať dopredu s tým, že všetci sú zlodeji, všetci chcú ubližovať a všetko je na nič.
Skryt prepis
 

19.6.2019 15:18 - 15:31 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne za slovo. No nadviažem asi na záver kolegyne Kaščákovej a poviem, že áno, som tá časť opozície, ktorá si myslí, že tento návrh je potrebné podporiť, povedala som to aj na našom výbore poslednom, ktorý sme mali a pokúsim sa teraz uviesť aj dôvody, pre ktoré si myslím, že tento návrh zákona je opodstatnené podporiť, hoci v prvom čítaní som mala voči nemu výhrady, ale dala som si ešte tú robotu, že som sa snažila osloviť počas tej doby čo najviac ľudí, ktorí v tejto brandži pracujú. Dokonca som oslovila, respektíve prihlásili sa mi, samozrejme, ako reakcia na moju výzvu aj takí, ktorí priamo vratky poberajú, ktorí určite nepôjdu prti tomuto systému, pretože pre nich je to podporou, ale mnohé sme si vysvetlili. Netvrdím, že absolútne všetkému bezvýhradne verím a myslím si, že lepší spôsob by možno neexistoval, alebo že teda nie je tam stále priestor na nejakú formu špekulácií, to tam bude, na tom sa všetci zhodneme, ale prečo si ja myslím, že tento návrh zákona by sme mali podporiť, sa skladá z viacero takých podporných pilierov.
Jeden z nich je napríklad ekonomický efekt. V krajinách, ktoré s týmto nástrojom pracujú systematicky možno pozorovať veľmi zásadné pozitívne zmeny v štruktúre priemyslu. Hovorila som o tom už v minulej rozprave, tým najevidentnejším príkladom je Maďarsko. Tam novelizovali svoj zákon v roku 2004, následne vznikli aj filmové štúdiá Korda. Táto investícia bola súkromná, bola približne vo výške podľa mojich informácií 80 miliónov eur. Keby som to zobrala na slovenské pomery, je to približne taká suma akú mal dostať advokát Bžán za svoje služby, 77 miliónov eur. To znamená takéto sumy na Slovensku nejakí ľudia v rukách majú. Keby pán advokát si povedal, že chce podporiť nielen slovenský film, ale aj slovenský priemysel a chcel by, možno by mal nejaký sen, že chce, aby sa tu natáčal Terminátor 9, pokiaľ Schwarzenegger ešte dožije, tak by tie peniaze mohol do tých štúdií investovať. On to tak neurobil, ako to neurobil zatiaľ na Slovensku ešte nikto, ale to je iná téma. Mohol by sa tak prospieť nielen sebe, ale aj celej spoločnosti, nuž ale to je naozaj na iné fórum.
Keď si pozriete stránku týchto štúdií, je verejne dostupná, tak hneď keď si rozkliknete jednu z tých líšt, tak tam nájdete informáciu o tom aké stimuly Maďarsko ponúka. Ja si myslím, že ono to nie je úplná náhoda, že tie stimuly sú naozaj také, že veľmi ľahko dohľadateľné a keď producent hľadá, kde bude svoj film natáčať, tak to tam má rovno čierne na bielom napísané, teda že aké výhody mu Maďarsko vo všetkých oblastiach vlastne čo sa filmu týka, ponúka. No v prvom roku, aj možno dvoch, tie filmové štúdiá sa rozbiehali pomalšie, pretože boli trošku vzdialenejšie od Budapešti. Budapešť, blízko pri Budapešti boli také menšie štúdiá, no a tu keď sa filmový štáb presúval, tak to niekedy vďaka zápcham trvalo 3 hodiny. Takže chvíľočku trvalo, kým sa o tých štúdiách svet aj dozvedel, ale pravda je taká a dnes už to všetci vieme, že tie štúdiá sa rozbehli. A informácia, ktorá by nás mala zaujímať je, že koľko vlastne tento filmový priemysel pre Maďarsko dohromady priniesol od kedy to všetko funguje. Priniesol asi miliardu eur. Čo si myslím, že je dostatočná suma na to, aby sme aj my pristúpili k nejakej forme stimulov, ktorá nás nie o rok, nie o dva roky, možno nie o 5 rokov, ale o tých 10 rokov, keď sa pozrieme dopredu, privedie k tomu, že ten ekonomický efekt sa naozaj ukáže.
===== ja si myslím, že je dostatočná suma na to, aby sme aj my pristúpili k nejakej forme stimulov, ktorá nás nie o rok, nie o dva roky, možno nie o päť rokov, ale o tých desať rokov, keď sa pozrieme dopredu, privedie k tomu, že ten ekonomický efekt sa naozaj ukáže. Ďalej by som chcela ako druhý pilier povedať, zvýšenie zamestnanosti. Keď príde na Slovensko zahraničná produkcia a opäť budem spomínať vlastnú skúsenosť, keďže na nejednej zahraničnej produkcii aj väčšej aj keď nie netfixovej, a teda obrovskej som sa zúčastnila, tak zamestnanie len ten štát, ktorý funguje, možno niekedy v rôznych častiach sveta, trebárs Marco Polo bol natáčaný aj v Malajzii, nielen u nás a ešte myslím na nejakej inej lokácii. To znamená áno, určitá časť štábu funguje stále, ale keď sa rozhodne štáb pre Slovensko, tak zamestná aj tu samozrejme členov štábu, ktorí sú k dispozícii. Či už ide, ja poviem našich kaskadérov, či ide o osvetlovačov, či ide o asistentov produkcie, možno aj do nejakého účtovného oddelenia si zoberú. Väčšinou, čo potrebujú sú dekorácie, ktoré zbytočne by brali, keď na to tu skrátka máme ľudí. Takže tí ľudia z filmového priemyslu si tu skutočne prídu na svoje, a tie peniaze sa do ich rúk dostanú.
Pravda je taká, že tí ľudia, ktorí pôsobili ešte v časoch, keď nám fungovala Koliba, sú dnes už nechcem to povedať, že postarší, aby som náhodou, ale sú postarší už aj v dôchodkovom veku a čo sme zanedbali, alebo nepostarali sa o to, potom, čo sme si ten systém rozbili, že nedostatočne sme sa venovali mladej generácii a ďalší bod, pre ktorý ja som sa rozhodla tento návrh podporiť je, že aj vďaka nemu by sa tá mladá generácia, ktorá teraz po skončení školy ostáva niekde vo vzduchu, alebo sa skrátka musí snažiť o projekty cez Audiovizuálny fond a my vieme, že Audiovizuálny fond mladých nepodporuje, a na tom sa zhodneme, že to je veľká chyba, že nemajú urobené schému práve na podporu mladých filmárov. Tak práve prostredníctvom, či už nárastu slovenských produkcií, alebo aj zahraničných produkcií, by títo mladí ľudia, či už v poslednom ročníku, alebo po absolvovaní školy, mohli pracovať, či už s európskymi, alebo teda svetovými ľuďmi z fachu, čo nie je úplne zanedbateľné.
A ja dokonca nevidím, keď som nad tým rozmýšľala, ani problém v tom, že tá produkcia by sa mohla so školou dohodnúť už v rámci, neviem teda ako by to uskutočnili, ale skrátka bola by dohoda, ide zahraničná produkcia, my, z filmovej fakulty ti dáme toľkoto, toľkoto mladých študentov. Tí tam budú zaradení, budú na sebe pracovať, budú vidieť ako to celé funguje, budú sa zapracovávať a možno si teda ich aj osvojí nejaká iná produkcia potom.
Ďalšou a veľmi dôležitou vecou je podpora návštevnosti regiónov, resp. cestovného ruchu. Uvediem zopár príkladov, známy seriál Gamov Trones. Kto ho nevidel, aspoň o ňom číta ako ja napr. Tento seriál v Dubrovníku dokázateľne, dokázateľne zdvihol cestovný ruch v lokalitách, kde bol natáčaný, pretože tí fanúšikovia, ktorých je po celom svete neskutočné množstvo, tí tieto lokality vidieť chcú, chcú sa tam minimálne odfotiť, alebo teda chcú tam stráviť nejaký čas, na mieste kde boli ich hrdinovia. Seriál Černobyľ sa natáčal na Litve, nebudem tvrdiť, že len kvôli vratkám, ale vratky boli určite jeden z dôvodov, pre ktorý sa natáčal na Litve. Aktuálne najlepší hodnotený seriál na svete. To aké má dopady a ako sa o Černobyle začalo minimálne hovoriť, a teda už vieme tá návštevnosť aj tam veľmi stúpla, nemyslím si, že je to zanedbateľné.
Keď sa pozrieme na Slovensko, tu je ten náš filmový turizmus teda v zárodku, by som povedala, ale prejavuje sa takou ľahkou formou na Oravskom hrade, kde sa natáčal Dracula a keď prídu návštevníci na Oravský hrad, je tam venovaná expozícia práve nielen pre Draculu, ale pre všetky projekty aj Kráľ Drozdia brada sa tam natáčal, takže aj tomu je časť venovaná, plus napr. seriál 1890, ktorý bežal v televízii a natáčal sa v Betliari, takisto zvýšil návštevnosť tohto kaštieľa tak ako ju dovtedy nemal. My už momentálne máme fungujúcu filmovú, Slovenskú filmovú agentúru, ktorá by mala ako keby, ako by som to povedala, zhromažďovať áno a propagovať všetko to, čo filmári pre vykonávanie svojej práce na Slovensku potrebujú.
Ja som si teda tú stránku pozrela, zatiaľ zbežne, musím povedať, že ten základný cieľ je splnený, nepátrala som v nej dopodrobna, že ako sa veci majú, ale myslím si, že v zásade sa snažia ísť podľa modelu presne takom, ako majú štúdia Korda na svojej stránke, a to, že to možno ešte v tejto fáze nie je úplne dokonalé, to mi až tak nevadí, lebo myslím, že to bolo minulý rok, keď sme boli na prieskume v Audiovizuálnom fonde a hovorilo sa, že sa to začína kreovať a po roku vyniesť súd o tom, že či už je to takto dostačujúce a podobné veci, to si netrúfam, lebo myslím, že keď niečo budujeme, tak ten výsledok sa ukáže naozaj až po dvoch a viacerých rokoch. Rozmýšľam ešte čo by som dodala na záver.
Na záver by som dodala asi toľko, že na Slovensku existujú odvetvia priemyslu, ktoré veľmi podobne ako to filmové, po privatizácii, nazvem to "kľakli na kolená" a doteraz sa ich nepodarilo nejakým spôsobom vzkriesiť. Pre mňa je takým evidentným príkladom toho magnezitka v Lovinobani, kde svojho času pracovali stovky ľudí z regiónu, ktorí nemuseli nikam cestovať, o prácu bolo postarané a skrátka tam sa fungovalo aj čo sa priemyslu týka, aj čo sa rodinného zázemia týka. Bola to časť nášho priemyslu, ktorá dnes už v Lovinobani, keď idete okolo, žiaľ, nie je. Filmový priemysel sme takisto do veľkej miery, nechcem to nazvať, že pochovali, ale minimálne sme ho zrazili na kolená v 90. rokoch, ale je tu možnosť, že mu vieme podať pomocnú ruku a postaviť ho, a tým pádom tým ľuďom, ktorí v ňom pracovali, vrátiť či už prácu, či už možnosť uplatniť svoje skúsenosti pri práci s mladými a ja by som považovalo za nesprávne, keby sme možnosť podania pomocnej ruky, odmietli.
Keby som mala možnosť podať ruku magnezitke v Lovinobani a ožila by, urobím to. Keď teraz môžem podať pomocnú ruku filmárom, urobím to. Napriek tomu, že si uvedomujem riziká, napriek tomu, že si uvedomujem, že Audiovizuálny fond má svoje muky, momentálne nič lepšie nemáme, ale nepozerám sa na zajtra, nepozerám sa na pozajtra, pozerám sa desať rokov dopredu. To, čo urobíme dnes, sa ukáže naozaj neskôr. Ďakujem.
Skryt prepis