Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia, ani noc neubrala na sile a intenzite argumentov, ktoré tu máme nielen dnes, ale už dlhšie obdobie. Väčšinou namierené proti ministrovi práce. Aj poslanci SMER-u sú celú noc v strehu a bránia ministra aj tí, ktorí inak mlčia. Aj to o niečom svedčí. Ja by som sa v mojom príhovore chcela zamerať predovšetkým na, na konanie samotného ministerstva a jeho úradov, jeho pracovníkov, pretože o to tu dnes ide.
Kauza Čistý deň celé toto predstavenie naštartovala, preto sa jej pár vetami budem venovať aj ja. Mala som možnosť zúčastniť sa aspoň malej časti poslaneckého prieskumu, a to konkrétne na ústredí práce. Informácie, ktoré sme dostávali, boli rozporuplné, ústredie si naozaj dávalo veľký pozor na to, čo nám hovorí a akým spôsobom. A k tomu sa vyjadrovať viac nebudem. Zarážajúci bol hlavne fakt, že ústredie a samotné ministerstvo sa tvárili ako dva samostatné svety, ktoré spolu nespolupracujú. Svojský bol aj postup ústredia, keď sme žiadali, aby sa diskusie zúčastnila psychologička, ktorá sa kontroly v Čistom dni zúčastnila. Ústredie ešte predtým zasiahlo a psychologička sa nemohla vyjadrovať k spôsobu kontroly, len k záverom, ktoré boli uvedené v protokole. O niekoľko týždňov neskôr sa však informácie aj tak dostali na povrch. Rovnako zvláštne bolo, keď sme sa dosť intenzívne venovali akreditačnej komisii, a kládli otázky, na ktoré sme dostávali neurčité odpovede, a pritom sa ukázalo, že členka akreditačnej komisie sedela priamo pred nami a vyšla s farbou von asi po hodine. Presne taký je postup ústredia a ministerstva práce.
Môj asistent viac ako 25 rokov poskytuje poradenstvo pre osoby so zdravotným postihnutím, ale aj pre ich rodinných príslušníkov. Za toto obdobie už získal celkom slušný prehľad o fungovaní sociálneho systému. Konštatujem, že napriek verbálne deklarovaným snahám a plánom nič zásadné sa neudialo v rezorte ministerstva práce a momentálne nastavenie, nastavený sociálny systém je na pokraji svojej výkonnosti a bez reformných krokov. V... Tento systém nefunguje v niekoľkých oblastiach. Predovšetkým je to sociálne poistenie. Roky chýbajúca odvaha a ochota riešiť problém starodôchodcov, ktorá sa plíži momentálne, vláda sa odhodlala k tomuto riešeniu, ale v čase, keď už časť starodôchodcov vymrela a aj toto riešenie je čiastočné, pretože invalidní dôchodcovia tam zahrnutí asi nebudú, tí majú asi ešte dlhý život pred sebou. Pritom problém je úplne rovnaký. Roky spomínané jednotné posudzovanie v rámci rezortu stále chýba a odkladá sa, pritom Sociálna poisťovňa už avizuje, že pripravuje nový systém posudzovania invalidných dôchodkov.
Neochota riešiť problematiku, kedy opatrovatelia prichádzajú o roky dôchodkového poistenia, pretože ľudí nikto neinformuje o tom, že boli odhlásení zo Sociálnej poisťovne, je ďalší problém. Rovnako ako sme už niekoľkokrát predkladali nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti pre opatrovateľov a osobných asistentov.
Keď prejdeme k službám zamestnanosti a k chráneným pracoviskám, a teda zamestnávaniu osôb so zdravotným postihnutím, podpora zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím za ministrovania pána Richtera stratila na priorite. A prečo si to myslíme? Došlo k zníženiu príspevku na pracovného asistenta. V tomto prípade by som chcela tiež spomenúť príklad, akým spôsobom fungujú príspevky. Napriek tomu, že maximálna výška príspevku je niekoľko rokov stanovená na 70 %, tá sa znížila s 90 %, úrady práce mali na základe metodického usmernenia a interných predpisov nastavený tento príspevok niekde na hranici okolo 56, myslím, percent. Teda ani nie maximálny, ktorý bol možné dosiahnuť na základe zákona. Keď sme na túto zmenu upozornili, úrad práce, resp. ústredie práce, zareagoval asi až po dvoch rokoch, dovtedy sa vyplácal v tejto zníženej výške.
Čo sa týka chránených pracovísk, bol zrušený § 56a, ktorý preplácal mzdu ľudí so zdravotným postihnutím a zohľadňoval nižšiu efektivitu práce niektorých týchto osôb. Zostalo z neho len torzo. Špecialitou služieb zamestnanosti pre chránené pracoviská je, že sa majú riadiť metodickými pokynmi ústredia, ako som spomínala, ktoré je ale problém získať. Úrady práce ich poskytovať nechcú napriek tomu, že to nemá byť žiadny tajný dokument. Preto aj v tomto smere vyzývam, aby ministerstvo prehodnotilo tento postup. Máme tu ďalšiu oblasť, kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Treba uznať, že konečne sa niečo udialo okolo peňažného príspevku na opatrovanie, len škoda že chýba odvaha riešiť aj ďalšie skupiny, a to poberateľov dôchodkových dávok, ktorí ich naďalej poberajú veľmi nízke príspevky.
Sociálne pracovníčky na úradoch práce, sú naďalej preťažené a nestíhajú svoju agendu riešiť v riadnom pracovnom čase, a tak sa nie je čo čudovať, že nevedia poskytovať dostatok informácií. Často sa stáva, že pri ústne podaných informáciách odrádzajú klientov od podania žiadosti slovami, že nárok nemajú. Pritom poradenská prax ukazuje, že pri písomnej žiadosti odradených klientov je týchto žiadostí oprávnených asi 80 %. Rovnako sa zvýšil počet prípadov riešených cez odvolanie a ukazuje sa, že aj v tomto prípade je vysoká miera kladne riešených prípadov. Úrady vymýšľajú nové a nové pravidlá, ktoré nie sú v súlade so zákonom o kompenzáciách, a najnovšie máme prípad z Malaciek, kde žiadajú overenie podpisu na zmluvách o výkone o osobnej asistencie, ako keby tieto osoby nemali dosť výdavkov. Podobne nastavený bol ďalší úrad, ktorý vyžadoval, aby zmluvu uzatvárala osoba so zdravotným postihnutím s asistentom pred pracovníkom úradu. Vo všeobecnosti občan je stále bábkou úradov, kedy ani rezortné úrady nie sú schopné spolu komunikovať a nosíme potvrdenia medzi Sociálnou poisťovňou, úradmi práce a podobne. A nie je neobvyklé, že samotné úrady vyžadujú potvrdenia svoje vlastné.
Teraz by som sa ešte chvíľku venovala konkrétnemu prípadu, ktorý, ktorý bol odvysielaný len asi pred dvomi alebo tromi týždňami a veľmi ma pobúril. Spomínaný príbeh hovoril osud človeka so sklerózou multiplex, ktorý si požiadal o osobnú asistenciu. Pán bol naozaj podľa mňa, ale aj podľa ľudí, ktorí sa pohybujú v tejto oblasti, presne ten typ človeka, ktorý by osobnú asistenciu mal využívať. Mal záujem sa rozvíjať, naozaj na sebe pracuje, snaží sa vzdelávať a napriek svojmu zdravotnému stavu robí si strednú školu aj možno vo vyššom veku a napriek tomu tento príspevok mu bol zamietnutý.
Ale čo je poburujúce, sú vyjadrenia hovorkyne ústredia práce, ktorá obhajovala toto zamietnutie, s takýmito vetami: "Sám uznal, že nemá človeka, ktorý by mu asistenciu vykonával." Akým spôsobom alebo resp. aké právo má hovorkyňa ústredia práce hodnotiť, či človek asistenta mať bude alebo nebude? Naopak, mala by v tomto pomáhať, nie mu klásť prekážky. Ďalej povedala: "Pri ďalších žiadostiach sa jeho zdravotný stav zhoršoval, on totiž tú žiadosť podával niekoľkokrát, sebaobslužnosť sa zhoršovala." Chcete povedať, pán minister, že takýto človek práve na základe toho zhoršeného stavu nemá nárok na osobnú asistenciu? Veď práve vtedy ju viacej potreboval. Ďalej povedala: "Jeho stav nemá žiadny progres, len regres." Akým právom si dovoľuje odsúdiť človeka, ktorý je odkázaný na pomoc?! Pritom ten pán komunikoval veľmi zreteľne, veľmi jasne vedel formulovať svoju predstavu o živote a vôbec nevyzeral na to, že je odkázaný len na pomoc inej osoby, ktorá za neho musí všetko riešiť. Ak sa s týmito výrokmi stotožňujete, vaše sociálne cítenie je, pán minister, nulové a na poste ministra práce nemáte čo robiť.
Úrad nemá hodnotiť, či mu asistenciu má alebo nemá kto robiť, úrad má poradiť, čo by mal robiť a ako. Ale načo by to robil, že? Úrad má podať pomocnú ruku práve vo chvíli, keď sa jeho zdravotná situácia zhoršuje, navyše v tomto zábere, kde bol tento pán, bolo vidno, ako sa ťahá po schodoch horko-ťažko. Hovorkyňa vymenovala všetky príspevky, ktoré mu inak priznali, samozrejme, nebol tam príspevok ani na debarierizáciu priestorov, ani na schodiskovú plošinu, toto mu nikto neporadil. Sám pán spomínal, že v jeho posudku bol, že jeho zdravotný stav bol takmer ležiaci, ale ten pán prešiel, dokázal prejsť pár krokov, bolo to vidno na tých záberoch, prešiel, hoci veľmi ťažko. No ale v našich kruhoch sme sa začali obávať, že po vzhliadnutých záberoch príde ešte aj o tie príspevky, ktoré teraz má, lebo taký je často postup a také sú naše skúsenosti.
Pán minister, spomeňte si, aké je to mať zdravotné problémy. A toto sú presne tí ľudia, o ktorých vy nič neviete a vedieť nechcete. Žijú si svoje životy potichu a skromne. Snažia sa aj bez vašej pomoci, hoci by vašu pomoc potrebovali. Opatrovatelia tu boli spomínaní už mnohokrát, zvýšený príspevok je naozaj veľká pomoc pre nich, ale je to krok populistický. Príspevok nie je nastavený ani na základe zdravotného postihnutia, ani na základe sociálnej situácie, je tam veľa ďalších faktorov, ktoré ovplyvňuje výšku príspevku, ale nesúvisí to vôbec s tým, čo by malo. Tento zvýšený príspevok, ktorým sa radi chválite a ktorým sa schválil aj pán Muňko vo svojom príspevku, je len kompenzácia za roky, kedy sa príspevok neustále skracoval, lebo presne o tom to je, že príspevok zahŕňa pomaly rodinný rozpočet, a resp. vypláca sa na základe výšky poberaných dôchodkov. A pokiaľ sa životné minimum nebude zvyšovať, tak výška príspevku na opatrovanie sa bude opäť znižovať.
Poistenie opatrovateľov. Neviem, ako si mám vysvetliť vetu, ktorú spomenul pán Muňko, že starostlivosť opatrovateľov bude započítaná v celom rozsahu, lebo doteraz máme skôr skúsenosti, že mnohí tým, že prišli o poistenie v dôsledku toho, že opatrovaná osoba dovŕšila 18. vek života, Sociálna poisťovňa týchto opatrovateľov z poistenia odhlásila a znovu ich neprihlásila. To bolo ich povinnosťou. Najdlhší prípad, kedy, kedy osoba nebola poistená, máme 14 rokov. Aký dôchodok budú mať títo ľudia? Na to by sme chceli dostať odpoveď.
Chránené pracoviská som čiastočne už spomenula a spomínal ich aj pán Muňko, povedal, že príspevok sa zvýšil na 1 300 eur a že ten nikto nespomína, tak ja ho spomeniem, príspevok síce je 1 300 eur, okolo 1 300 eur na jeden štvrťrok, ale ubudlo možností výdavkov, ktoré sa z tohto príspevku dajú hradiť. A často sa ten príspevok celý využiť ani nedá. Takže taká je realita.
Ešte tu mám jeden príklad konkrétny, ktorý som takisto riešila a takisto súvisí s konaním úradu práce a chránených pracovísk. Zistili sme napríklad, že niekedy sú, je získanie príspevku veľmi komplikované. Chránené pracovisko chcelo požiadať o pracovného asistenta. Úrad práce vyžaduje lekárske potvrdenie o pracovnej schopnosti zamestnanca. Úrady práce vyžadujú odborné vyšetrenie, odborný lekár ho nechce vydať. Samotné chránené pracoviská niekedy sa ocitajú v situácii, že nevedia, čo majú robiť. A viete, čo mi povedalo ústredie? Že musia to, žiaľ, akceptovať, ale oni to nikomu nepovedia. To znamená, že akceptujú potvrdenie aj všeobecného lekára, lebo legislatíva to nevyžaduje, samozrejme. Legislatíva vyžaduje len potvrdenie zo Sociálnej poisťovne. A presne takto postupujú, pán minister, vaše úrady.
Mohla by som pokračovať ďalej, lebo takisto nefunguje, nefungujú vaše sekundárne miesta pre Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja som práveže od vás tak čakala a som rada, že ste vystúpili, pretože som aj hovorila o tom, aby vystúpili ľudia, ktorí sú z branže a ktorí, ktorí rozumejú veci.
Už je tomu 8 mesiacov, kedy sme počuli tú, tú prvú informáciu. Aj vy robíte poslanecký prieskum, aj sme boli spoločne, aj my sme robili poslanecký prieskum, určite budete mať veľa podnetov na zmenu v zákone o sociálnoprávnej ochrane detí. Aj pred chvíľou, čo som čítala zo sociálnej, zo slovenskej komory, tak už aj oni v podstate navrhujú mnohé zmeny, určite ste k tomu došli aj vy, k tým istým a mnohí možno aj, aj ďalší, verím tomu a chcem sa vás naozaj tak spýtať, tak aby ste mi aj po tej ako odborníčka odpovedali.
Aj Slovenská komora sociálnych pracovníkov hovorí, že v prípade už len podozrenia násilia, podozrenia intímneho vzťahu medzi pracovníkom a klientom je to jednoducho odborne neprípustné, aby potenciálne obete ostali u potenciálneho násilníka. A vidíte, rozprávame o potenciálnom násilníkovi potenciálnej obete, pretože my hovoríme o deťoch, tie musia mať oveľa vyššiu ochranu už len pri podozrení. A možnože v tom sa aj, aj mýlia tí, ktorí hovorili, hovorili k téme, a preto sa vás ako odborníčky chcem naozaj spýtať, že, že podľa toho § 85 minister naozaj má zrušiť akreditáciu, keď ešte len môže byť, má podoz..., ohrozené zdravie a život dieťaťa, môže byť, on má podozrenie, dostane podnety, má podozrenie, tak vás sa ako odborníčky pýtam, že či s tým súhlasíte.

Ďakujem ti, Natália, že si prečítala list Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce, z ktorého som aj ja vo svojom príspevku citovala, ale následne som potom teda poslancovi Kérymu išla ukázať, že pod týmto listom je podpísaný Mgr. Peter Kulifaj a je z 3. marca 2017, a teda že nemá asi najčerstvejšie aktuálne informácie, že mu ich nedali celkom správne. Ale ešte teda si, okrem toho si nepovedala to, že nielenže si pán Kéry myslí, že akreditačná komisia len zahlasovala za naštartovanie procesu kontroly, ale naozaj je pravdou, že na tom prvom sedení prítomní členovia akreditačnej komisie všetci hlasovali za odporučenie ministrovi odobrať akreditáciu Čistému dňu.
Tak, prosím vás pekne, dve psychologičky, zamestnankyne ústredia, komora, celá Slovenská komora sociálnych pracovníkov, akreditačná komisia a aj dvaja nakoniec, ktorí abdikovali. Takže toto ešte stále nestačí?

Ďakujem pekne. No áno, pán poslanec, aj mňa uráža váš spôsob komunikácie, uráža ma aj váš spôsob života, nie je to v poriadku, ale v tom klamaní máte úplnú pravdu. Pre spoločnosť je prijateľnejší človek, ktorý klame, ako ten, ktorý dokáže otvorene hovoriť pravdu. Je to fakt na zamyslenie.

Ďakujem za slovo. Pre mňa v tejto chvíli vôbec nie je podstatné čo sa udialo v roku 2000, kedy dostali akú akreditáciu, ale či pán minister vedel alebo nevedel na základe informácií z vlastného rezortu, kto riadi Čistý deň.
A druhá dôležitá vec, čo sa udeje teraz, keď tá informácia bola zverejnená. Možno sa dočkáme, že príde pán premiér a oznámi nám, že informačný systém Sociálnej poisťovne sú len babské táraniny.

Ďakujem pekne. No ja síce nedokážem obhájiť pána Kollára, ale teda zostala som šokovaná z toho, čo ste nám tu povedali. Všelijaké náznaky sme mali, ale teda to predčilo možnože všetky očakávania, a v tejto chvíli by nám asi malo byť úplne jedno... No ja neviem. (Povedané so smiechom a s rozpakmi.)
Proste mali by sme sa asi zamerať naozaj na to, že či je zariadenie pod takýmto garantom naozaj schopné fungovať normálnym spôsobom. A obávam sa, že tá moja hypotetická otázka, že či pán berie lieky a či to môže ovplyvniť činnosť, tak obávam sa, že veľmi. (Reakcia z pléna.)

Pán kolega Krajniak, o tretej hodine v noci môžme povedať, že je vymaľované. To je tá nočná hodinka pravdy, keď ste trafili úplne presne klinček po hlavičke. Takže Peter Tománek, schizofrenik s bludmi a halucináciami a Čistý deň ako práčka rôznych finančných dotácií. Myslím si, že už ďalej niet čo dodať. Z môjho pohľadu by mala padnúť vláda. (Ruch a smiech v sále.)

Ďakujem pekne za slovo. Kolegyňa Soňa Gaborčáková vždy berie túto tému veľmi odborne a vysoko odborne. Pri všetkých jej prejavoch alebo príspevkoch vždy poukazuje na kvalitu. A presne, presne vlastne o tom je aj celá kauza Čistý deň. Tým, že sa neposkytovala kvalitná služba sociálnoprávnej ochrany alebo výkon sociálnoprávnej ochrany detí, došlo aj naozaj k vážnym pochybeniam na ministerstve. Proste nevšimli si, že nedokážu efektívne využívať peniaze, ktoré posielajú zariadeniu. Je tu naozaj vec kvality. Nebol nikto, kto by dohliadal, že sa poskytuje takáto služba kvalitne.
Ďalej ma zaujímalo, ako si poukázala na prepojenie zdravotno-sociálneho, zdravotno-sociálnych služieb, alebo teda najmä na to, na preplácanie úkonov v sociálnych zariadeniach. Faktom je, že ministrovi Richterovi sa podarilo konečne otvoriť túto tému. Ale povedzme si, že veď za vašej vlády, za prvej vlády Fica vznikol zákon o sociálnych službách, ktorý bol hneď od začiatku jedna veľká katastrofa. A teraz po ix rokoch jeho pôsobenia, po koľkých, po 13 rokoch jeho pôsobenia konečne prichádzate, budete prichádzať, ešte nevieme, teda v akej podobe to nakoniec bude, s veľkou novelou, ktorá by mala riešiť sociálne služby, financovanie sociálnych služieb. Hovoríte o tom, že budú zrovnoprávnené verejní, neverejní poskytovatelia.
Ale každopádne veľmi sa na to pozeráme skepticky. Popri tom, ako vidíme, že narábate a ambulantnými službami, tak máme obavu, že proste... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Takže je pol tretej ráno, skúsim sa zamerať na veci, ktoré považujem za zlyhania vo vzťahu k resocializačným zariadeniam, a potom sa vyjadrím teda k určitým pochybeniam možno Čistého dňa z tých takých profesných vecí, no a dotknem sa aj stanoviska vlády na ministra.
Čo sa týka zlyhania resocializačných zariadení, ktoré koordinuje teda ministerstvo. V prvom rade chcem upozorniť, že prestáva nám fungovať prevencia závislosti u maloletých. Deti nám začínajú fajčiť skoro, neskôr sa na to pridružuje mariška, začnú piť energetické nápoje a rozmáha sa nám šikanovanie. To je základ pre to, že nemáme záchytnú sieť na tej komunitnej úrovni k tomu, aby tieto deti vôbec neprichádzali do resocializačných zariadení.
Novelizáciou zákona v roku 2014, ktorá platila od januára 2015, krízové strediská boli rôznymi, rôznymi zmenami zaťažené tak, že prestali robiť ambulantnú, ambulantnú službu, a teda robili len pobytovky, čo sa na regionálnych úrovniach premietlo do toho, že práve deťmi s poruchami správania na komunitnom princípe sa prestáva robiť, školstvo si rieši svoje, a teda tým, že nízkoprahové služby a zariadenia prešli pod mestá a obce, tak takmer nijaké mesto nemá teda takéto typy zariadenia zamerané na voľný vstup a výstup detí, ktoré majú poruchy správania a sklon k zneužívaniu drog alebo deti závislé od drog. To je prvá vec, ktorú, ktorá nám zlyháva v systéme.
Druhá je teda závislosť. Závislosť je podľa svetovej zdravotníckej organizácie choroba a syndróm závislosti je vlastne diagnóza. Ja sa čudujem, že nikomu nevadilo, že pri stanovení choroby nemáme detoxikáciu zavedenú do systému predtým, ako zaradíme dieťa do resocializačného zariadenia. Ako odbor stratégie sociálnej ochrany detí a rodiny dohliadol k tomu, odkiaľ prichádza práve dieťa s diagnózou, a ako sa s tým vysporiadava potom ten konkrétny sociálny pracovník, ktorý začína realizovať konkrétnu odbornú terapiu.
Tretie, kde vidím problém, je porušenie abstinencie drogových závislostí v zariadeniach SPO, má mať u maloletých spoločnú metodiku. Ak by malo spoločnú metodiku, nemuselo sa stať, že alkohol na chate za asistencie zamestnancov je len pracovno-, má len pracovnoprávne dôsledky, ak by bola spracovaná rovnaká metodika, tak mohlo by sa jednoznačne jednať o také porušenie, kde okamžite by sa mohla zrušiť akreditácia.
Štvrtá problémová oblasť sú sexuálne vzťahy neplnoletých osôb alebo osôb závislých na rôznych drogách. Zariadenie v prípade neplnoletých osôb má povinnosť chrániť deti pred zásahmi proti ich pohlavnej nedotknuteľnosti. Nepomôže ani súhlas či podnet dieťaťa, resp. mladistvého k pohlavnému styku. V praxi nejde len o samotný pohlavný styk, ale o akúkoľvek manipuláciu, ktorá si kladie za cieľ vzrušenie toho dieťaťa. To znamená, zarátavame tam aj ohmatávanie pŕs cez šaty a podobne. Nehovoriac, že pohlavný styk môže priniesť do konkrétneho zariadenia aj pohlavné choroby, a kto bude zodpovedný za to, ak tieto pohlavné choroby spôsobia trvalé poškodenie zdravia takéhoto dieťaťa, ktorý bol, bol teda zverený do, súdom do starostlivosti zariadenia. Ak je to v inom zariadení sociálnych služieb a stane sa tam úraz, musí byť normálne spísaná dokumentácia o tzv. pracovnom úraze, ak sa to stane konkrétnemu klientovi v zariadení. To znamená aj v tomto prípade mal byť, mal byť, teda byť spísaný podklad k tomu, že tento úraz alebo to poškodenie zdravia sa v tomto zariadení stalo.
Ďalšia, ďalšie zlyhávanie, ktoré nedohliadlo ministerstvo, je aplikácia supervízie v resocializačných zariadeniach. To si vysvetľuje každé resocializačné zariadenie po svojom. Vyškolia si buď vlastného človeka, ktorý nemá nadhľad vo vzťahu k supervízii jednotlivých sekcií v danom zariadení a nevedie konkrétnu pomoc k zlepšeniu fungovania konkrétneho zariadenia, a pritom to musí robiť zo zákona. To znamená, ak by to ministerstvo dohliadlo, nemohlo by sa stať, že teda ak k takýmto pochybeniam dôjde v tomto zariadení.
Šiestym bodom sú štandardy kvality, na ktoré sa zariadenia sociálnych služieb pripravujú od roku 2015 a začnú platiť 1. 1. 2018. Štandardy kvality neboli vypracované pre zariadenia sociálnoprávnej ochrany, a teda majú iné náležitosti, ako sú to, ako je to v zariadeniach sociálnych služieb, čo vnímam opäť ako niečo, čo zlyhalo na ministerstve.
Čo sa týka materiálnych, procedurálnych a dodržiavania práv v konkrétnom zariadení sociálnoprávnej ochrany, tak každé fyzické násilie vo všetkých zariadeniach sociálnych služieb, tobôž ak je nariadená výchova alebo výchovné opatrenie v zariadení sociálnoprávnej ochrany, tak je potrebné, aby, každé fyzické násilie musí mať spracovanú písomnú, v písomnej podobe svoje postupy, pravidlá a musí ísť o dodržiavanie v súlade s prirodzenou ľudskosťou. Znamená, že musí byť zabezpečená tzv. aktívna ochrana pred neľudským zaobchádzaním. V ponímaní ľudí s mentálnym postihnutím, ktorí vás napadnú, nemôžte vrátiť tomuto klientovi tiež fyzický atak, preto existujú postupy, kde zamestnanci musia vedieť v prípade napadnutia klienta, ako spacifikovať toho klienta, ako použiť teda aktívnu ochranu klienta a zároveň konkrétneho zamestnanca. Toto teda, na to som sa pýtala aj v Čistom dni, a tieto postupy nemali vypracované.
Kto kontroluje v týchto zariadeniach práve aktívnu ochranu pred neľudským zaobchádzaním, z ústredia práce alebo teda konkrétne kolízne opatrovníčky, kto teda tieto veci dohliada? Opäť sa nám to zo systému stratilo. (Zaznievanie gongu.)
Čo sa týka konkrétnych vecí, ktoré mňa zaujali v procese Čistého dňa, tak sú to individuálne plány. Individuálny plán slúži na osobnostný rozvoj toho konkrétneho klienta. Ak ide o klienta v ochrane, je veľmi dôležité stanoviť si hlavný cieľ a čiastkové ciele, aby sme vedeli na základe resocializačného programu postupovať v pomalých krokoch k tomu, aby sme tomu klientovi pomohli. Ak to vôbec nebolo, tak je to obrovský problém a to zariadenie fungovalo len na základe toho, čo si asi ráno zrejme zmyslelo, lebo individuálne plány sa zo zákona musia aj vyhodnocovať. To znamená, máte tam záznamy o reakciách klientov, kde, ak preberá druhá služba následne smenu, tak vie, čo sa udialo predošlé, a nie je možné, aby tieto záznamy neboli kvôli tomu, že neviete si zrevidovať proces.
Čo sa týka psychoterapie, ktorá sa používala bežne, ktoré sa tam hovorili, že, že sa používa, tak musím povedať, že musí mať človek ukončené vysokoškolské vzdelanie aj absolvovaný dlhodobý psychoterapeutický výcvik. Jedna z podmienok nestačí. To znamená, ak nemal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, hoci mal absolvovaný dlhodobý psychoterapeutický výcvik, pán riaditeľ nebol spôsobilý vykonávať psychoterapiu. (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Kresák, poprosím vás.

Gaborčáková Soňa, poslankyňa NR SR
Odborní zamestnanci, vždy je, vždy je v zákone určené, že teda kto priamo je v kontakte s klientom, musí mať následnú odbornú spôsobilosť, nemôže ísť len o bývalých klientov, ktorí sa stanú pomocnými zamestnancami, a nemôžu robiť v priamej línii s klientom, čiže na skupinách terapeutických, lebo sa musia považovať za odborného zamestnanca a splniť požiadavky tohto charakteru.
Teraz sa pristavím pri stanovisku vlády, ministra. Je potrebné povedať, že, pán minister hovorí o tom, že navýšil počet ľudí, ktorí pracujú v sociálnoprávnej ochrane. Ja verím, že to vyčísli aj tých, ktorí sú prijatí cez eurofondy, a tí, ktorí sú na trvalých pracovných miestach, lebo to spôsobuje aj problém priamo v praxi našim kurátorkám, vždy začleňovať človeka, aby bol vieruhodný, aby bol zaškolený naozaj v týchto činnostiach. Čiže tam si treba povedať, koľko ľudí bolo prijatých cez eurofondy a koľko nám prežije po skončení eurofondov.
Taktiež hovorí, že za jeho pontifikátu sa podarilo vybojovať deväť úkonov, ja chcem upozorniť pána ministra, že je to len 11 zariadení, ktoré tieto, deväť úkonov realizujú, pretože je to totálne neschopný systém, ktorý nefunguje, a len pre obraz chcem povedať, že takýchto zariadení je 1 074, z toho 11 sa poskytuje tých deväť úkonov, ktoré za pontifikátu boli zavedené.
Čo sa týka možno počtu ľudí, ktorí za jeho pontifikátu boli teda prijatí do služby zariadení pre seniorov, tak tam chcem poukázať na jednu záležitosť. V roku 2013 sme mali ľudí nad 62 rokov 890-tisíc, a teda vlani to už bolo 996-tisíc, to znamená o 100-tisíc ľudí viac, a ako teda by sme mali reagovať podľa tých počtov, ktoré boli premietnuté do zariadenia pre seniorov.
Čo sa týka opatrovania zdravotne ťažko postihnutých, ako som hovorila, 59-tisíc ľudí sa trápi so svojím zdravotne ťažko postihnutým členom v domácnosti, v rodine a striedajú sa a sú naozaj psychicky aj telesne už unavení a z toho 9-tisíc ľudí na komunitnom, na komunitnom princípe môže navštevovať teda denné stacionáre. Problém je v tom, že 50-tisíc ľudí nedokáže využiť na komunitnom princípe, to znamená len na niekoľko hodín počas dňa tieto služby. A je veľká pravdepodobnosť, ak tieto služby budeme postupne likvidovať, títo ľudia nezvládnu, jednak tá rodina nezvládne starostlivosť o toho člena domácnosti buď už telesne, alebo psychicky a budú sa nám presúvať do teda zariadení pre seniorov, ktoré, pán minister hovorí, že teda podporil.
Ja možno na financovanie zariadení pre seniorov poviem, že od roku 2004 do roku 2017, kedy tieto fungujú, tak za 13 rokov sa suma minimálnej mzdy zvýšila o 101 %, a teda išlo o nárast 219 eur a dotácia na zariadenia za ten istý časový úsek, od roku 2004 do roku 2017, to znamená taktiež za 13 rokov, bola zvýšená o 5,17, to znamená zo sumy 304,28 eura na 320 eura. Čo je nárast 15,72 eura ku 219, ktorá bola nariadená minimálnou mzdou.
Ešte by som chcela povedať k ošetrovateľskej starostlivosti o ľudí, ktorí teda nám ležia v zariadení sociálnych služieb. Do zariadenia pre seniorov sa nám dostali ľudia, ktorí v minulosti boli v špecializovaných zariadeniach. Ide o veľmi ťažké stavy, veľa ľudí sa nám dostáva práve vo vigilickej kóme. To znamená, že ide o ležiacich pacientov, ktorí nevnímajú ten svet, ale je potrebné, aby teda dožili dôstojne. Ale keďže im nie je poskytovaná ošetrovateľská starostlivosť, ako som hovorila, len teda v 11 zariadeniach sa uplatňuje tých deväť úkonov, ktoré boli zriadené za pontifikátu, tak jednoducho títo ľudia zomierajú nedôstojne, zariadenia nemajú peniaze na, na sestry, ktoré v minulosti pôsobili práve v týchto zariadeniach. Ale zavedením taríf pre sestry si ich nevedeli teda zaplatiť, a práve preto odišli nám zo systému. A, bohužiaľ, tí ľudia nám prichádzajú nad 80 rokov vo veľmi ťažkých stavoch. Sú to krehkí ľudia s dekubitmi, s dehydratáciou, majú úplne jemnú kožičku a naozaj je potrebné povedať, že si ich hádžu medzi sociálnym zariadením a medzi nemocnicou ako takou. A naozaj ak by išlo o našu mamu, našu starú mamu, tak tiež by sme nechceli, aby, aby naozaj skončili takýmto spôsobom.
Ďalšia vec, ktorá bola obmedzená práve v súvislosti s deviatimi úkonmi, bolo to, že ak sestra skončí buď strednú školu ako osobný asistent, alebo teda ošetrovateľstvo na vysokej škole, bežne v nemocnici môže vykonávať profesiu sestry. Čo sa týka v domovoch sociálnych služieb alebo v zariadeniach sociálnych služieb celkovo, okrem toho, že môžu vykonávať len deväť úkonov, teda sú preplácaných deväť úkonov, ony môžu vykonávať koľko chcú, ale nevyrobia si na ten plat, je ďalšia obmedzenosť a to, že musia mať ukončené, tie sestry, ktoré sú vzdelané v odbore, si musia ešte dorobiť komunitné ošetrovanie, aby teda boli kvalifikované pre sociálne služby. V nemocnici nám nevadí v takejto kvalifikácii, ale v zariadeniach sociálnych služieb pre..., zaťažujeme teda poskytovateľa sociálnych služieb, aby poslal vyškolenú, vyvzdelávanú, riadnu sestru ešte na komunitné vzdelávanie.
Takže asi takto by som vysvetlila systém pontifikátu pána ministra.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem všetkým. Najprv to bolo iba politizovanie poslankýň, ktoré, ak neviete, dlhé desaťročia robili v praxi, v teréne s ľuďmi, s deťmi, rodinami, ženami, seniormi, takže takéto sme my političky, ktoré zneužívajú všetko pre svoj politický kapitál. To je pre nás najdôležitejšie. Keď tu je takto, rozprávate, keď, obraciate sa iba na nás.
V momente, ako vám povieme, že dvaja odborníci z akreditačnej komisie abdikovali, to je málo. Takže dve psychologičky, zamestnankyne ústredia, odborníčky, to je málo. Komora sociálnych pracovníkov a sociálnych asistentov, ktorá potvrdí, že nesúhlasí s ministrom, ktorý neodobral akreditáciu, to je málo. Na prvom zasadnutí akreditačnej komisie všetci členovia hlasovali za odporučiť... (Reakcia z pléna.) Nekričte na mňa. (Povedané so smiechom.) Všetci hlasovali za odporučenie ministrovi, aby odňal akreditáciu. Choďte na ministerstvo a vypýtajte si tento zápis. Vetkých, všetky, všetci členovia prítomní hlasovali za. Takže akreditačná komisia celá zahlasovala, dvaja odborníci odišli, dve psychologičky potvrdili, komora potvrdila, všetko je to málo pre vás.
A čo zmenilo môj pocit na fakt? Tu sa zabúda, že my sme ako poslankyne chodili 3 mesiace na poslanecký prieskum, že sme boli na 4 či 5 miestach a získavali sme informácie, pretože hovorili, že iba politikárčime. Takže viem, ako to vyzerá, aj som niečo z toho vlastne z tých rozhovorov povedala... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)