Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, a musím to povedať, musím, nedá mi to, pretože je už pravidlom, dá sa to už niekde napísať, možnože si to aj uzákoníme, že keď sa preberá niečo o školstve, tak je nás tu fakt pomaly dvanásť do tucta? Koľko? Ale to nevadí, to nevadí, pretože zrejme sú tu tí, ktorých to zaujíma. A toto je návrh zákona, ktorý by mal byť diskusiou práve tých, ktorí sa o to...
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, a musím to povedať, musím, nedá mi to, pretože je už pravidlom, dá sa to už niekde napísať, možnože si to aj uzákoníme, že keď sa preberá niečo o školstve, tak je nás tu fakt pomaly dvanásť do tucta? Koľko? Ale to nevadí, to nevadí, pretože zrejme sú tu tí, ktorých to zaujíma. A toto je návrh zákona, ktorý by mal byť diskusiou práve tých, ktorí sa o to zaujímajú.
Navonok jednoduchý návrh. V podstate jeho rozsah sa zmestí na jednu stranu a ide len o to, aby popri tých všetkých kompetenciách, ktoré má Národná rada Slovenskej republiky, a sú nemalé, vyjadrujeme sa predsa, schvaľujeme programové vyhlásenie vlády, môžeme dať dôveru, nedôveru ministrom, celej vláde, vyjadrujeme sa k medzinárodným zmluvám, riešime i konkrétne správy, ktoré sú z rôznych oblastí života spoločnosti, najmä ale prijímame zákony, ktoré majú slúžiť ľuďom, majú byť k ich úžitku, teda máme toho dosť na hlave. Len akosi k tomu školstvu a k tomu vzdelávaniu sa – podľa môjho názoru – veľmi málo hovorí, veľmi málo diskutuje.
Poviete mi, no veď máme predsa výbory, tam by sme mali mať veci oddiskutované, vyjednané a tu by sme mali ísť priamo k veci. Lenže práve za tie tri roky a niečo tej mojej skúsenosti, čo som v politike a práve tu v Národnej rade, som si všimol, že tie diskusie bývajú práve častokrát čo najobsiahlejšie pri rôznych správach. Najmä keď prichádza aj s nejakými kontroverziami, veď si pamätáme diskusie, ktoré predkladala ešte predchádzajúca splnomoc; ešte predchádzajúca verejná ochrankyňa práv. A aj pri týchto predpokladám, že budú búrlivé diskusie, pretože vždy keď siahneme na nejaký neuralgický bod, nájdeme to citlivé miesto, tak, samozrejme, môžeme sa k tomu postaviť dvojako.
Prvá vec je, čo by som bol veľmi rád, keby u nás vždy prevážilo, že sa pozeráme na to racionálne, že sme ochotní prijať pravdu, otvoriť si oči a nepozerať sa na to, či sa konkrétna kritika netýka našich známych alebo ľudí, ktorí sú z rovnakého politického košiara, ale či naozaj tam v tej kritike nie sú, nie zrnká, ale doslova balvany pravdy, ktoré nás všetkých ťažia a postupne našu spoločnosť ubíjajú. Pretože naša spoločnosť nie je v poriadku. Pokiaľ vidíme problémy a snažíme sa ich riešiť iba nejakými čiastkovými kozmetickými úpravami, ja viem, že tieto formulácie sú pomaly klišé a znie to ako fráza, ale naozaj sa tu, žiaľ, niečo opravuje spôsobom, ako keby sme zobrali primalex a chceli vymaľovať plesne.
Hlavným totižto problémom je, že často nám chýbajú tie informácie, spoliehame sa na názor ľudí, ktorým dôverujeme, a to teraz hovorím naprieč celým politickým spektrom, že skrátka máme prehnanú dôveru k ľuďom, ktorým, ktorých ako keby sme delegovali, že predsa oni sú odborníkmi v danej oblasti a mali by to mať predsa naštudované a pripravené. Ale ľudský faktor zlyháva. A preto je dôležité si veci pozrieť osobne, podrobiť to skúmaniu, zistiť a overiť si informácie z viacerých strán. A práve tieto správy, ktoré predkladá štátna školská inšpekcia na výbore, sú takýmto širokým spektrom, pretože to nie je len o tom, že máme dáta, zistenia na konkrétnych školách, ale je to aj o návrhoch. Návrhoch riešení. Je to celá databanka konkrétnej skúsenosti, ktorá má už niekoľko rokov, pretože tie správy prichádzajú postupne a pomenúvajú pomerne jasne tie veci, ktoré nás najviac trápia. A máme stále tú možnosť, že môžeme sa na to pozrieť, že tak aká je veľká vzorka, či je dostatočne štatisticky relevantná, pretože poznám rôzne názory odborníkov alebo kvázi aj odborníkov, ktorí hovoria, že je dôležité odstraňovať informačnú rovnosť, len treba dávať pozor, aby sme potom nemali ten počet informácií až taký nadbytok, že sa v nich stratíme. To znamená, že vedieť tie informácie aj selektovať, vyberať si z dát, ktoré sú veci, ktoré sa pravidelne opakujú a naznačujú nám určitý trend.
A práve tieto správy sú o tom, že tu máme potvrdený určitý ten trend, a ukazujú nám na to, kde zlyháva konkrétna príprava. A teraz nebudem hádzať všetkých do jedného vreca, pretože je to pomenovanie, ak by sme išli úplne od začiatku, o tom, ako pripravuje absolventov svojich pedagogických konkrétna fakulta, s čím vlastne prichádzajú, s akými kompetenciami, s akými zručnosťami tí konkrétni mladí učitelia do procesu, ako sa im venujú na konkrétnej škole, ako s nimi pracujú a či vôbec s nimi pracujú, či sa nenaučia len veľmi rýchlo nabehnúť na určité zaužívané pravidlá, pretože mnohí prichádzajú práve s novými poznatkami.
Opakujem. Nechcem hádzať nikoho do jedného vreca. Máme jednotlivcov, máme možno aj katedry; nie možno, určite; katedry, kde sú tie nové spôsoby, kde naozaj prebieha ku kontakte s praxou a tí mladí ľudia prichádzajú pripravení podstatne lepšie ako kedysi ich kolegovia, ktorí to už majú odžité.
Je jeden taký vtip, možnože ho poznáte, idú dve učiteľky do školy. Mladá učiteľka má v taške, no teda v taške notebook, na krku má zavesené niekoľko USB kľúčov, ako ešte v čase, ako celý čas; v ďalšej taške má pripravené nejaké vzdelávacie materiály, dévedéčka a tak ďalej a dobieha tú kolegyňu, tú staršiu, ktorá má druhú igelitovú tašku, kde má pár rohlíkov, nejaký ten jogurt. A ona jej akože tak s obdivom povie, že ja vás fakt obdivujem, pani kolegyňa, to je úžasné, že vy to máte všetko asi v hlave. No a tá odpoveď tej druhej, staršej kolegyne je taká trošku už možno mierne expresívna: Ale kdeže, ja už to mám... Asi viete kam alebo kde.
To znamená, že tá rutina po určitom čase prichádza a dolieha na každého. Zase na druhej strane poznám osobne starších kolegov, ktorí jednoducho sú až hyperaktívni, ak by sme mali použiť ten výraz, ktorým často nálepkujeme deti, ak ich jednoducho nezvládame. Toto sme sa tiež naučili. A o tom tiež aj hovoria tieto správy, o spôsobe, akým dochádza ku komunikácii a k zjednodušovaniu si práce zo strany niektorých škôl aj niektorých mojich kolegov. Pretože ja vždy sa budem hrdo hlásiť k učiteľskej profesii, ale zároveň vždy budem aj presne pomenovávať to, kde nás tlačí topánka. Nebudem hovoriť o tom ale, a zovšeobecňovať, že sú učitelia takí a onakí. Podľa mňa sú buď učitelia, ktorí naozaj si zaslúžia toto pomenovanie, a potom sú ľudia, ktorí buď sa cestou svojho profesijného rozvoja niekde stratili, alebo jednoducho nechali sa zvalcovať tým neustálym spoločenským podceňovaním tejto profesie. To ich neospravedlňuje, ale vysvetľuje to určité veci, ktoré dneska v školstve máme. Nechali sme ich v tom samých. Nechali sme ich v tom samých. Mnohí z nich to nevzdali, bojujú naďalej. Sami iniciatívne chodia po konferenciách, workshopoch, vzdelávajú sa neustále. A je veľkým darom pre každú školu, ak majú aspoň jedného takého na škole. Pretože ten jeden môže sa snažiť pozitívne pôsobiť aj na tých ostatných. A pokiaľ ich nevieme podporiť, pokiaľ on necíti či zo strany vedenia, či zo strany kompetentných, či aj zo strany nás zákonodarcov, jednoducho tá jeho snaha je tým nadštandardom, o ktorom sa toľkokrát hovorí. Je to nie hodnotou za peniaze, ale že si skrátka zaslúži peniaze za tú hodnotu, ktorú on tam prezentuje a robí.
Ak nedokážeme prísť s riešeniami, ktoré budú mať pre riaditeľov konkrétny nástroj v rámci svojich rozpočtov, aby vedeli motivačne ohodnocovať takýchto učiteľov, aby si nemuseli hľadať ďalšiu prácu. Pretože viete, tí schopní vždy po určitom čase zistia, že nie sú len schopní v rámci svojich škôl, ale robia aj iné veci. Lektorujú, zúčastňujú sa na medzinárodných projektoch, no a tam zistia, ako funguje vonkajší svet. A prečo by teda mali ostávať v prostredí, ktoré sa za tie desaťročia až tak veľmi nezmenilo?
My skrátka potrebujeme prichádzať s riešeniami, ktoré nám prekopú, prebudujú ten model starej školy na inštitúciu, ktorá nie je o múre, o konkrétnej stoličke, o tabuli, ale je to živý organizmus, kde kľúčovým sú ľudia. Tie deti, žiaci ako študenti na jednej strane, ale nie na jednej strane, ale spolu s nimi zároveň aj učitelia spolu s riaditeľmi. A tento živý organizmus jednoducho musí prejsť, dalo by sa povedať, až revolučnou zmenou, ktorá bude reflektovať na to, akým spôsobom sa menia predsa aj firmy. Veď to vidíme. Tie spoločnosti, ktoré ostávajú pri starých zaužívaných spôsoboch, postupne strácajú dych. Nestíhajú na tie moderné, ktoré jednoducho vedú svojich zamestnancov k väčšej individualite a k samostatnosti a k tomu, že jednoducho je to na nich. Pravidelným tréningom, mentoringom, precvičovaním jednotlivých zručností, simuláciou rôznych situácií, ktoré môžu nastať v triede. A tie nastávajú dennodenne. To nemôžme dnes brať, že ten človek to tam zvládne. Vôbec nie. Práve naopak. Potrebujeme prísť s takou podporou, s tak prepracovaným systémom, ktorý budeme ponúkať priamo školám, aby neustále mohli na sebe títo ľudia pracovať. Tí, ktorí stále ešte horia, tí budú horieť ešte viac. A tí, ktorí už vyhasínali, sa môže znovu zapáliť. Ono sa to dá.
Ja verím v učiteľov, ja verím im, že tí, ktorí sú skutočnými učiteľmi a nerezignovali na to, že sú iba nejakými byrokratmi, ktorí vypisujú papiere, ktorých napriek tomu, že sa podarilo odbúrať už množstvo, je stále ešte dosť. Že títo ľudia nám celé školstvo pozdvihnú. A práve tu je aj kľúčové to, aby mali spätnú väzbu, preto je aj namieste, či tie konkrétne správy, ako sa dostávajú informácie na tie školy. Svojho času bola inšpekcia až nezdravo niekedy označovaná ako strašiak. Hovorilo sa o tom, že by mal predsa len viac pracovať s tým konkrétnym kolektívom. Sú možno ešte medzi nimi často takí, ktorí tvrdia, že veď my sme kontrolný orgán, nie poradenský. Ale sú to vždy dve strany jednej mince. Ak chceme, aby sme mali väčšiu dôveru voči tomu, čo sa v našich školách deje, voči učiteľom i riaditeľom, tak do tejto dôvery musíme výrazne zainvestovať. Preto hovorím o tom prepracovanom systéme, ku ktorému už podklady predsa máme. Stačí si len zobrať tie správy, ktoré už teraz v súčasnosti boli prijaté. A neboli to jediné správy. Dneska je už množstvo projektov, v ktorých naozaj robia to, čo sa tu malo robiť, žiaľ, dávno. Absolútne sme zanedbali akýsi pedagogický výskum, absolútne sme zanedbali sledovanie na vedeckej báze, na vedeckej báze tých vecí a procesov, ktoré v škole prebiehajú. A potom sa len čudujeme a sme ako tí slepci, ktorí idú a nevedia, kam dôjdu a čo ich po ceste stretne.
Uvedomme si, že dnes sme v stave, že nevieme, že nevieme a dokonca si dovolím podať, podotknúť, že ešte nevieme. A tak ako je to práve aj v biznis sfére, kde práve dnes zažíva sa akási renesancia návratu systémového, komplexného prístupu pri tom, ak chcete svoj projekt doviesť k úspešnosti, ak my chceme, aby naše deti v školách boli úspešné, aby zažili úspech, aby boli pripravené na meniaci sa svet, ktorý bude možno diametrálne odlišný ako ten, na ktorý ho teraz pripravujeme, tak sa treba zamerať na to, čo v súčasnosti zanedbávame. Aj o tom sú tieto správy. Aj preto veľmi správne pani predkladateľka spomenula výchovu k aktívnemu občianstvu, komunikáciu, diskusiu. Nielen frontálne, ale práve skupinové. Práve kooperácia, naučiť sa spolupracovať, efektívne dokonca spolupracovať, a to teda nie, že ako sám z praxe som často zažil pri vyučovacích hodinách, no tak rozdelili sme sa do skupín a nakoniec to dopadlo tak, že jeden bol ten hlavný a ostatní sa viezli. Čiže naučiť sa fungovať v tejto skupine a vždy si dať taký cieľ, ktorý je dosiahnuteľný, ktorý dokážeme odprezentovať čosi, čo nám bolo dané ako úlohou. Tieto konkrétne kompetencie, tieto zručnosti a znalosti, to všetko sa dá rozvíjať a k tomu tú rozpútame takú diskusiu, ktorá síce možno nebude dnes, nie je nás tu až toľko, ale ktorá práve môže začať, ak tieto správy budú v Národnej rade preberané priamo v pléne.
A možno niektoré veci bude treba pomenovávať ešte priamejšie, často aj ostrejšie. Zámerne, aby sa vyprovokovala protireakcia, pretože ako inak môžeme dospieť k tomu najlepšiemu riešeniu? Ja neberiem kritiku ako čosi, čo ma má potupiť, ponížiť. Ja beriem kritiku ako čosi, čo mi má pomôcť. K tomu som vždy viedol aj mojich žiakov, to sledujem aj pri mojich kolegoch, ktorých poznám osobne. Niekedy sa pravda často zle počúva. Uznávam. Je dôležité aj, akým spôsobom to podáme. Či nezasahujeme už do určitých osobných vecí. Ale pokiaľ si pravdu nezačneme hovoriť priamo do očí a nezačneme používať konkrétne argumenty, tak sa nepohneme nikam. Práve argumenty sú veľmi silnou stránkou týchto správ a častokrát je to aj veľmi dobre graficky podchytené.
Viete, v nedeľu bol medzinárodný deň, ktorý oslavuje všetky zdravotné sestry a ošetrovateľky a je to vlastne deň, ktorý je pripomenutím významnej osobnosti Florence Nightingalovej, asi ju možno poznáte. A ona bola práve známa tým, že keď chcela získať pozornosť v britskom parlamente a aj iných, nechala si, dala si teda riadne záležať na tom, aby graficky aj zobrazila to, o čo jej v skutočnosti ide. Neviem, či bola prvá, ale jej infografiky aj dnes sú, vyzerajú impozantne. A ich verejne aj prezentovala. A pozrite sa na nás, my, žiaľ, v rokovacom poriadku sme si dali, že názorne to zobrazovať nemôžeme. A prečo nie? Niekedy tie grafy a tie štatistiky nám otvoria oči podstatne viac, ako keď tu budeme o tom 15, 20 minút hovoriť. Verte či neverte, môžeme si ten čas obmedzovať na minutáž, koľko chceme, a častokrát raz zobrazené je podstatne dôležitejšie. Upúta to nielen pozornosť, ale prinúti sa aj zamyslieť.
Preto podporujem tento návrh zákona, pretože je dôležité, aby tieto správy tu odzneli, aby sme sa nimi všetci poslanci zaoberali a na začiatok sa hlavne zamysleli, čo so školstvom ako tým základom, ktorý je kľúčovým pre budúcnosť Slovenska, chceme urobiť a ako chceme posunúť aj celé vzdelávanie. Pokiaľ to neurobíme, pokiaľ to budeme robiť len formálne, tak sa nečudujme, nevytýkajme niečo ani učiteľom, ani samotným žiakom, pretože najprv by sme mali začať od seba, ak chceme čosi zmeniť. Priznajme si, kde sú problémy, hovorme o nich a prestaňme sa vyhýbať diskusii.
Ďakujem.
Skryt prepis
