Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, kolegyne, členovia vlády, budem pokračovať vo svojom príspevku, len na krátke zopakovanie spomeniem, že som ho začal trošku emotívnejšie, kde som uviedol a vyjadril aj hlas zdola učiteľov a riaditeľov, ako to vnímajú v súčasnosti, s tým, že som aj urobil menšiu analýzu formálnej stránky dokumentu v rámci vzdelávacej politiky, a zakončil som citátom Romaina Rollanda: „V živote sa treba mýliť, mýliť totiž znamená poznávať.“
Večer som premýšľal, čím by som začal ráno. A viem, že ráno je dobré si vždy hlavu trošku precvičiť nielen na základe vlastných skúseností, ale na základe aj dvojročných skúseností učiteľa v triede. Mám pre vás preto takú jednoduchú úlohu v úvode. Takže ma, prosím, pozorne počúvajte. Katkina mama má štyri dcéry, jej prvá dcéra sa volá Aprília, jej druhá dcéra sa volá Maja, jej tretia dcéra sa volá Juna, ako sa volá jej štvrtá dcéra? Nuž ak ste pozorne počúvali, je to Katka, pretože, ako som v úvode povedal, Katkina mama má štyri dcéry. Je to úloha, ktorá len odhaľuje ako my dospelí často vnímame realitu. Je skôr určená pre menšie deti, kde i nacvičuje ich pozornosť. Je to zároveň aj úloha, ktorá nám ukazuje, že my všetko musíme vidieť často príliš racionálne, všetko musíme posudzovať príliš logicky, a pritom niekedy stačí, aby sme naozaj boli pozorní, aby nám neunikali súvislosti.
Václav Klaus mladší nedávno uverejnil zaujímavý príspevok, kde uvádza, že školstvo udržuje nad vodou elity. A pod týmito elitami má na mysli aktívnych riaditeľov, ktorí navzdory všetkému nejdú cestou menšieho odporu a snažia sa ju povzniesť. Má na mysli učiteľov, ktorí navzdory všetkému učia s láskou a na plný plyn. A navrhuje relatívne jednoduché dve riešenia, ako výrazne zdvihnúť mzdy učiteľom, a to, musia sa podporovať učitelia, a nie organizácie podľa neho prisaté na školstve a systém sa musí zracionalizovať, pretože peniaze majú ísť do školy za žiakom, pretože daňoví poplatníci platia za to, aby mladí ľudia vedeli čítať, počítať a tak ďalej, to ich nenaučia žiadni odborníci z luxusných kancelárií, a opýtať sa zároveň učiteľov ešte pred uplatňovaním systémových zmien, ktoré sa uvádzajú aj v tomto dokumente, či by výmenou za razantné, naozaj razantné zvýšenie svojich platov zniesli napríklad vyššie počty detí v triedach, respektíve vyšší počet odučených hodín , a, ak nám chýbajú peniaze, lebo tých nikdy nie je dosť, položiť si otázku, čo reálne prinieslo napríklad pridanie deviateho ročníka, či sú potrebné pre niektoré odbory práve takéto dĺžky štúdia, a ušetrené peniaze dať konečne naozaj do ľudí. V mnohom, myslím si, sa s ním dá súhlasiť, pretože mali by sme niekedy veci naozaj otočiť a zamyslieť sa, prečo sa vlastne veci dejú tak, ako sa dejú.
Ale teraz sa sústredím už na samotný dokument a pokúsim sa tu vyjadriť v krátkosti v jednotlivých bodoch to, čo podľa mňa mi v ňom najviac chýba.
Krátko ku kontinuálnemu vzdelávaniu, k dvadsiatemu dokumentu.
Vláda chce pripraviť legislatívne zmeny v systéme kontinuálneho vzdelávania, kreditovom systéme, kariérovom systéme a vykonávaní atestácií vo väzbe na profesijne štandardy pedagogických a odborných zamestnancov regionálneho školstva. Nuž chcem veriť, že to nie sú jediné zmeny, ktoré má ministerstvo v pláne, a má ambíciu prepracovať celý zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch takým spôsobom, aby naozaj bol týmto zamestnancom čo najvýhodnejší, kde nebudú len prijaté čiastkové riešenia, o ktorých sa dočítame v návrhoch veľmi kvalitného ináč Inštitútu vzdelávacej politiky, ja oceňujem, že takýto inštitút existuje na ministerstve, myslím, že sú len dve ministerstvá, kde takéto inštitúty analytických tímov majú, v prípade oddelenia kariérového od kreditového systému alebo, ako predbežne zaznelo v diskusiách ešte za bývalého pána ministra, oddelenia samotného poskytovania jednotlivých odborov od poskytovateľa tohto kreditového vzdelávania. Ale zároveň sa pýtam, či sa pri tom všetkom otvorí aj otázka časovej obmedzenosti kreditov, ktorá často bola kritizovaná, tá sedemročná lehota, z ktorej často vychádza predpoklad, že po siedmich rokoch ľudia zabudnú tie kompetencie, ktoré na základe školení získali, či sa nezamyslí nad prideľovaním kreditov aj za absolvovanie rozširujúceho štúdia špeciálnej pedagogiky, ktoré sa často navrhovalo, či sa nepôjde cestou zvyšovania kariérových stupňov aspoň o jeden a otvorí sa aj napríklad pre všetkých učiteľov, čiže aj tých z materských škôl alebo základných umeleckých škôl.
Súhlasím, že nemáme správne nastavenú motiváciu, kvôli ktorej by sa mali pedagogickí a odborní zamestnanci vzdelávať. Dobre si pamätám, ako som sa na jednom stretnutí na ministerstve v minulosti dopočul, že pred vytvorením súčasného modelu bola smerodajná myšlienka, nuž ako donútite učiteľov, aby sa vzdelávali? No, samozrejme, tak, že im dáte peniaze.
Prosím vás, chápem, že pri analyzovaní dát nám ide aj o to, aké percento učiteľov sa vzdeláva. Ono to dobre vyzerá v tabuľkách, grafoch a môže to byť aj efektívny nástroj, ako sa to dá merať. A uvedomme si učiteľ ako profesionál je povinný sa neustále vzdelávať. To je bez debaty. Otvorme si to však v diskusii skôr na úrovni vybudovania legislatívne ukotvenej stavovskej organizácie, ktorá by mohla byť garantom tejto profesionality a dala by tak povolaniu učiteľa úplne nový rozmer. Treba tieto úvahy začať čím skôr realizovať a diskutovať naprieč celým politickým spektrom.
Krátko ku školskej legislatíve.
V dokumente sa píše: „Vláda komplexne prehodnotí školskú legislatívu s cieľom jej zjednodušenia a redukcie jej rozsahu, zadefinuje obsah právnej identity školy s jej ukotvením naprieč legislatívou.“ Tu musím zdôrazniť, že nevyhnutne potrebujeme jasné zákony, ktoré nebude možné si vykladať nejednoznačne, nebude potrebné dávať široký priestor pre aktivity rôznych organizácií, ktoré budú organizovať školenia, kde sa bude poskytovať k ich komplikovaným formuláciám ten jediný správny výklad a účastníci týchto školení si to aj zaplatia. Bohužiaľ, moje skúsenosti sú, že často aj pracovníci ministerstiev sa zúčastňovali na takýchto platených školeniach. A niekedy sa na nich dostávali aj do sporov s legislatívne gramotnejšími kolegami, práve pre tú spomínanú nejednoznačnosť. Jednoduchšie na konkrétnom príklade slovíčko spravidla, ktoré často znamená nemusí, by malo byť úplne vynechané. Akonáhle sa vyskytuje kdekoľvek, v akomkoľvek zákone, je to nebezpečenstvo rôzneho výkladu. Vlastne okamžite k tomu sa musí vydať nejaký vykonávací predpis. Ale ak budete namietať, že si vlastne protirečím, a som v úvode spomínal niečo k otvorenosti systému rozhodovania si v kompetenciách škôl, myslím si, že máme sa všetci alebo musíme sa všetci naučiť dávať jednoznačné formulácie a uznávať pevne stanovené kompetencie.
A je tu ešte čosi. Voľnosť, priestor slobody škôl, ale aj miera byrokracie je do veľkej miery ovplyvnená faktom, že riaditeľ školy podľa zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, to je tá päťstodeväťdesiatšestka prijatá v roku 2003 a potom novelizovaná častokrát, vykonáva štátnu správu. To znamená, že sa na neho vzťahuje ústavná zásada, že štátny orgán môže konať len v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátny orgán však v demokracii nemôže mať voľnosť v rozhodovaní a musí viesť rozsiahlu dokumentáciu. Preto je na mieste otázka, či by sa ohlasovaná revízia legislatívy nemala začať oslobodením riaditeľa od výkonu štátnej správy. Narušilo by to systém, mal by kto vykonávať štátnu správu? Odpoveď znie: Nič by tým nebolo narušené a štátna správa by bola vykonávaná bez problémov, lebo by ju vykonával príslušný úrad. Totiž aj dnes platí, že riaditelia cirkevných a súkromných škôl štátnu správu nevykonávajú, lebo z tejto definície ju ani vykonávať nemôžu. Ide teda o zrovnoprávnenie štátnych škôl s cirkevnými a súkromnými školami. Tým by sa otvoril priestor pre zásadnú zmenu kultúry, klímy škôl smerom k väčšej tvorivosti, kreativite a slobode. Áno, stačí naozaj niekedy málo.
Krátko ku radám škôl a nepriamo aj k voľbe riaditeľov škôl. Žiaľ, nikde som sa v časti vzdelávacej politiky nedočítal, akým spôsobom by sme mohli vyriešiť problém okolo legislatívneho ukotvenie školských rád. Buďme k sebe úprimní. V tejto súčasnej podobe rady škôl, keď aj odhliadneme od aj v minulosti citlivej otázky veta zo strany zriaďovateľa k voľbe riaditeľa školy, ja chápem, zásada, kto platí, respektíve zabezpečuje financie, ten by mal aj rozhodovať. Má to svoje rácio. A pokiaľ chceme zachovať túto inštitúciu školskej samosprávy, budovať demokraciu aj v týchto sférach, tak musíme jednoznačne definovať jej kompetencie, aby naozaj nebola tam zasa tá spomínaná nejednoznačnosť, aby tí ľudia sa cítili istí vo výkone svojich funkcií, ktoré to budú vykonávať, a hlavne posilniť v nej úlohu rodičov a učiteľov, rodičov, na ktorých sa pravdepodobne asi zabudlo v tejto časti programového vyhlásenia vlády. Sú totiž partnermi prvej dôležitosti, zohrávajú jednu z najdôležitejších úloh. Ich aktívne pôsobenie, záujem, vklad svojej osobnej angažovanosti, vstup do, pri riešení často komplikovaných problémov , čiže naozaj tá aktivita týchto rodičov je fenoménom dôležitosti rozvoja každej školy, a to pri nastavovaní krátkodobých i dlhodobých úloh, riešení v rôznych hraničných situáciách. Štúdia publikovaná v Review of Economics and Statistics preukázala, že aktívna ambiciózna participácia rodičov na vzdelávaní má väčší dopad na dosiahnuté vzdelanie ich detí ako väčšie úsilie vynaložené akýmkoľvek učiteľom či žiakom alebo študentom samotným. Jednoducho bez tých rodičov to nepôjde. Čím viac ich dokážeme zapojiť do všetkého, čo sa okolo školstva bude diať, tým skôr môžeme byť úspešnejší.
Krátko ku mobbingu a bossingu. Ako spolutvorca portálu Zber strachu, to nám reálne prinieslo školského ombudsmana, presnejšie, riaditeľa odboru ochrany práv v regionálnom školstve, i keď pôvodný zámer bol, aby to bol skôr nezávislý orgán, si myslím, že máme tu problém. A prvým krokom pri jeho riešení je priznanie si, že tu ten problém je, nezahovárať, nezahmlievať, ale reálne riešiť každý podnet, ktorý môže často prerásť do osobných tragédií. A nie je to problematika špecifická len pre školstvo. Takže si myslím, že je najvyšší čas spoločnými silami pripraviť k nebezpečnosti tohto javu zodpovedajúce legislatívne riešenia pre ochranu v tomto prípade učiteľov, ale aj riaditeľov. Tých podnetov bolo toľko, že naozaj môžem vám niektoré z nich, samozrejme, sú anonymné, ukázať. Boli by ste prekvapení, čo všetko sa niekedy na našich školách deje. A to často vyplýva aj z iných vecí.
Krátko k príprave budúcich učiteľov. V programovom vyhlásení vlády sa síce spomína, vláda prijme opatrenia na garantovanie vysokých štandardov uchádzačov o pedagogické štúdium a jeho absolventov a významného skvalitnenia ich prípravy na učiteľské povolanie na stredných a vysokých školách aby sa učiteľmi mohli stať len talentovaní a pre prax pripravení ľudia, ale ako chceme zabezpečiť významné skvalitnenie ich prípravy? Ak sa pozrieme na chartu učiteľov, učitelia, ktorí vyučujú pedagogické disciplíny na vysokých školách, by mali mať skúsenosti s vyučovaním na školách, pre ktoré pripravujú svojich študentov. Budúci učiteľ sa na učiteľskej fakulte pripravuje na povolanie učiteľa, a preto by mal vychádzať model jeho prípravy čiže študijné programy týchto učiteľských fakúlt z charakteru a potrieb učiteľskej profesie, a nie z potrieb logiky a štruktúry vedných odborov, ktoré reprezentujú jeho aprobačné predmety. Priznanie pedagogickej spôsobilosti adeptom učiteľstva, štátna skúška by sa mala realizovať tak, aby títo dokázali, že si osvojili učiteľské kompetencie, že dosiahli požadovaný štandard, a nie že dokážu memorovať niektoré informácie z pedagogiky, psychológie, didaktiky v rámci svojich odborov. Je známe, že akákoľvek spôsobilosť sa oveľa efektívnejšie osvojuje jej vykonávaním, nácvikom, ako rozprávaním a počúvaním o nej. A tu je aj nielen môj návrh, naozaj by sme mali pri každej fakulte pripravujúcich budúcich učiteľov mať fakultné školy, podobne ako je to pri lekárskych fakultách, ktoré majú fakultné nemocnice, na ktorých by študenti vykonávali pedagogickú prax a vysokoškolskí učitelia by zároveň experimentálne mohli overovať nové efektívne vyučovacie postupy a realizovať aj pedagogický výskum, o ktorom sa ešte zmienim, pričom tieto fakultné školy by mali byť súčasťou učiteľských fakúlt. Ich postavenie, činnosť by mal upravovať osobitný legislatívny predpis. A mali by na týchto fakultách učiť najlepší učitelia za zvýhodnených aj platových podmienok. Učiteľské fakulty by zároveň mali zabezpečovať celoživotné vzdelávanie učiteľov. Tým by nám odpadol aj problém naozaj s rôznorodosťou kvality rôznych poskytovateľov aj súčasného kontinuálneho vzdelávania.
Krátko k projektom, presnejšie, k europrojektom, čiastočne aj k digitalizácii. Miesto grantov a projektov zameraných primárne len na dodávku pre školy aktuálnych digitálnych trendov je potrebná podpora rozvoja potenciálu učiteľov. Áno, v dokumente sa píše, citujem, vláda zlepší podmienky pre tvorbu digitálneho vzdelávacieho obsahu a jeho využívanie vo výchovno-vzdelávacej činnosti, podporí rozvíjanie digitálnych zručností detí, žiakov aj pedagogických zamestnancov, vytvorí centrálny archív digitálneho vzdelávacieho obsahu a zabezpečí školám prístup k nemu. Len učitelia majú obavy že chystá nejaký veľký projekt, ktorý bude stáť ťažké milióny, keď si to prečítali. Ale ja k tomu dodám, mali by sme skôr vytvoriť priestor pre už fungujúce projekty, ktoré tu máme a nie je ich málo, alebo by sme mohli vytvoriť verejný kout, priestor pre zbieranie týchto materiálov, kde by si učitelia mohli tieto materiály medzi sebou vymieňať. To by bolo omnoho efektívnejšie. A spĺňalo by to ten cieľ.
No krátko ešte k úvahám o zmene financovania. Veľmi nie je mi jasné aj z tej formulácie, ktorá tam bola, ktorým smerom pôjdeme, či opúšťame cestu normatívneho financovania, hľadáme nejaký nový model. Musím dodať, že normatívne financovanie majú v mnohých krajinách. Ak zlyháva, tak to je hlavne, ad jedna, to, ako sa správajú rodičia a žiaci, ad dve, to, ako sa potom následne správajú školy. Ale časť problému je v charaktere. S tým nemôže urobiť človek nič, iba nanajvýš povedať ľuďom s vadou charakteru pravdu do očí, druhá časť problému je v tom, že nepoužiteľné odbory a nekvalitné diplomy sú akceptované vo veľkom rozsahu štátom, s tým vieme na úrovni štátu niečo urobiť, a tretia časť problému je v tom, že normatív, a to netvrdím len ja, ale aj mnohí ľudia, ktorí sa to pokúšali na základe správ škôl vypočítať alebo prepočítať, je tak smiešne nízky, že sa z neho nedá vyžiť, preto školy podliezajú všetky latky aj tie školy, ktoré to robia nerady, sú výnimky, patrí im česť. Tento problém sa dá vyriešiť zvýšením normatív. Takže čo sa s tým dá robiť? Zvýšiť normatív, no zároveň s tým stanoviť kritériá na udelenie stupňa vzdelania a odbornej spôsobilosti, tieto prísne kontrolovať a vyžadovať. Tu môžeme vidieť napríklad aj zmysel potom štátneho testovania, ktoré nemá slúžiť na tvorbu rebríčkov, ale na udelenie a respektíve neudelenie stupňa vzdelania, ale najmä musíme začať hovoriť ľuďom pravdu, že ak budú chcieť každý systém oklamať, potom nikdy nebude žiadny systém fungovať, a nerobiť to naopak, že niečo nám nefunguje, tak hneď meníme systém.
A ešte krátko sa zmienim trošku k pedagogickému výskumu. Žiaľ, nenašiel som tam skoro nič. Ako uvádza profesor Turek vo svojej analýze Ako ďalej v slovenskom školstve, veda sa, žiaľ, akoby zo slovenského školstva vytratila. Ústav experimentálnej pedagogiky Slovenskej akadémie vied bol v porevolučnej eufórii zrušený, Výskumný ústav pedagogický bol pretransformovaný na Štátny pedagogický ústav, ktorý je skôr akousi odborno-úradníckou inštitúciou, rovnako ako Štátny inštitút pre odborné vzdelávanie a ďalšie inštitúcie. Popravde kvôli riešeniu rôznych projektov ani nemajú čas stíhať. Experimentálny výskum v školstve prakticky neexistuje, to tvrdí profesor Turek. Vo sfére materských, základných a stredných škôl neexistuje veľa miest, na obsadenie ktorých by sa vyžadovala vedecká hodnosť a výsledky vedeckej práce. Keď si nejaký úradník v komisii alebo poradca ministra školstva zmyslí, že v školstve treba robiť niektoré veci inak, často si to napríklad prečíta v zahraničnom časopise, a presvedčí o tom zodpovedného, tak všetky školy na Slovensku začnú prakticky zo dňa na deň robiť niektoré veci úplne inak, a to bez prípravy experimentálneho overenia, posúdenia vhodnosti. Výsledkom potom býva pokles kvality práce školy, znechutenie učiteľov a ďalšie zníženie dôvery v školský manažment. Áno, takto to je, takto učitelia vnímali zmeny, ktoré sa prijímali od roku 2008. Už niekoľko rokov sa mohli experimentálne overovať prostredníctvom variabilného pedagogického výskumu, napríklad rozvíjanie kľúčových kompetencií žiakov, tvorba štandardov, tvorba školských vzdelávacích programov, zisťovanie kvality práce školy a tak ďalej. A takto sme sa mohli vyhnúť mnohým problémom pri realizácii školskej reformy. Takže moja výzva je: Začnime sa naozaj seriózne venovať pedagogickému výskumu, začnime naozaj reálne riešiť problematiku učiteľov na školách, začnime riešiť ich tú atmosféru, v ktorej žijú a pracujú s našimi deťmi, začnime zisťovať, čo vlastne sa požaduje po týchto ľuďoch, ktorí majú v rukách to najcennejšie, čo máme, či už je to vo vzťahu, lebo je to často o vzťahoch, my sme úplne v školstve akosi zabudli na tie vzťahy a vychovávať k týmto vzťahom a deti to vidia, vidia, akým spôsobom komunikujú učitelia medzi sebou navzájom, učitelia s vedením škôl alebo vedenie školy s učiteľmi, a učia sa to a prenášajú si to do dospelosti a pokračujú v tom ďalej. Takže, ako som už spomínal, prvým krokom pre riešenie problému je priznať si, že tu máme problém.
A na záver odporúčam vláde, aby si pri napĺňaní tejto časti programového vyhlásenia vlády zachovala myšlienku alebo držala sa zásady, že dobre urobené je stokrát lepšie ako dobre napísané, aj keby sa urobilo menej.
Ďakujem vám za vašu pozornosť. Budem očakávať prípadne vaše otázky. A budem vám vďačný aj za kritiku, pretože aj to do škôl patrí, aby sme nebrali kritiku ako čosi, čo nás má nafučať a ako máme sa správať k sebe potom emotívne, ale ako čosi, čo nás posúva vpred, pretože, ako som už uviedol, na základe chýb sa učíme. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
