Videokanál klubu

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, škoda, že sa táto debata zvrhla na boj s rasistickým podtónom, protirasizmus, rasizmus, Cigáni a ako sa povie zajtra, pozajtra po cigánsky. Mne je to úplne jedno, ako sa povie po cigánsky zajtra. Mne nie je jedno, keď ktokoľvek porušuje zákon. Keď my tuná chceme od vládnej koalície, aby za porušenie zákona odstúpil minister Kaliňák, tak, pre boha živého, musíme chcieť, aby za porušenie zákona, aj keď to bude Cigán, išiel do basy alebo niesol zodpovednosť. Aj mne je jedno, či to je biely alebo Cigán, alebo či je to minister Kaliňák alebo je to Jožo z Oravy. To znamená, že tento zákon je o novele stavebného zákona. Keď niekto stavia na vašom pozemku, mne by sa to nepáčilo a určite ani vám, pán Dostál, keby na vašej záhrade niekto si začal stavať búdku alebo čokoľvek iné alebo na vašom poli alebo na vašej záhrade alebo na vašom pasienku. Je to raz vaše vlastníctvo a malo by to byť nedotknuteľné. A len kvôli tomu, že to je Cigán, tak teraz sa ideme všetci zblázniť a ideme ho chrániť ako nejakú, nejakú, nejaký druh pred vyhynutím. Vôbec nie. Mne to je úplne jedno, či je to biely, či je to Číňan alebo Cigán. Raz tento zákon tuná musí platiť a musí sa dodržiavať. Problém je ten, že keď takýto asociál, je jedno, či Cigán alebo biely, úplne jedno, keď začne porušovať zákon, že na vašom vlastníctve začne čokoľvek stavať, vy si nemôžete pomôcť.
Teraz konkrétne to poviem, ten Plavecký Štvrtok. A tunák sa, tunák nejedná už iba to, že porušuje on zákon, ale zoberte si situáciu napríklad starostu Plaveckého Štvrtka. Rómska osada, konkrétne teraz to robia Rómovia, v tomto prípade stavajú ďalšie a ďalšie búdy. Robia to na vysokotlakom vedení plynu, ktoré má ochranné pásmo, a oni si to rovno na tom stavajú. Čo musí urobiť starosta zo zákona? Starosta zo zákona musí ísť búrať tieto stavby. To mu ukladá zákon. Pokiaľ to neurobí, môže byť trestne stíhaný a braný na zodpovednosť. Keď sa niečo stane, tak ho zavrú, lebo nekonal. Dobre? Starosta koná. Čo spraví? Dôjde do osady. A viete, čo spravia osadníci? Tresnú mu po papuli. To je výsledok. Posledne, čo tam bol na kontrole, mu tresli poriadne po papuli. To je výsledok vašeho chráneného druhu. To znamená, že keď tam niečo rachne, tak tento starosta pôjde do basy.
Čo chceme my urobiť? My chceme len napraviť stav. My chceme len, aby sa dodržiaval zákon. A mne je to fakt úplne jedno, či sú to Cigáni, či sú to bieli, či sú to Číňania alebo Rusíni, mne je to úplne jedno. Aj Čech, keď si bude stavať na cudzom pozemku nejakú búdu, tak to treba vedieť zbúrať. Ten zákon musí platiť pre každého, skutočne. A je mi úplne jedno, či má vzdelanie ten Cigán alebo nemá vzdelanie. Škoda, že sa to tunák začne krútiť okolo tých Cigánov. Kašlem ja na to. Ja chcem, aby na pozemku, ktorý vám nepatrí, nemal právo nikto nič postaviť. A keď niečo začne stavať, aby ste sa mohli účinne brániť. Nič iné. Ja si myslím, že každý máme právo na nedotknuteľnosť svojho vlastného súkromného vlastníctva. Len nejakým spôsobom spoločnosť toleruje porušovanie zákona rómskymi obyvateľmi. Ja neviem prečo? Prečo sme takí podráždení? Prečo? Oni si to môžu dovoliť? Biely nesmie, ale Rómovia, tam sa to skováva, lebo sú to Rómovia, poďme ich chrániť. Vôbec nie, vôbec nie. Tu sa jedná o to, že keď to aj obyčajný biely človek urobí vám na záhrade, tak musíte mať možnosť sa nejako brániť. O toto nám ide. Nejde nám vôbec o rómsku otázku. Toto je novela stavebného zákona. A takto k tomu, prosím, pristupujme.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja by som sa chcel ešte spätne vrátiť k tomu návrhu zákona, ktorý sme ako strana predložili. My sme chceli čiastočne poukázať na situáciu, ktorá sa týka aj neprispôsobivého správania spoluobčanov. To znamená, že ako, ako chceme, aby sa občania, ktorí si beztrestne postavia čiernu stavbu, a nikomu, nikde nie sú za to postihovaní, správali slušne a v rámci spoločenských pravidiel k ostatným spoluobčanom. My máme v strane pána Dobrovodského a ten by vám vedel o tom rozprávať veľmi veľa, ako funguje správanie sa neprispôsobivých spoluobčanov.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Chcel som cteným kolegom, ktorí zareagovali, iba povedať, že budem mať, že zareagujem potom v rozprave, aby som stihol zareagovať na každého z vás, lebo každému z vás by som chcel odpovedať, načo by mi tie dve minúty nestačili.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, budem teraz hovoriť o problémoch rómskych osád. Hovorím to kvôli tomu, aby náhodou nevzniklo podozrenie, že teraz budem hovoriť o všetkých Rómoch, ktorí na Slovensku žijú. Na Slovensku žije viac ako 400-tisíc Rómov. Rómska menšina je pravdepodobne podľa posledných sčítaní už najpočetnejšou menšinou na Slovensku. To znamená, počet občanov Slovenskej republiky rómskej národnosti prevýšil počet občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti. Približne 200-tisíc občanov rómskej národnosti žije lepšie alebo horšie, ale predsa len integrovane do spoločnosti. To znamená, že približne 200-tisíc ľudí nežije v tzv. rómskych osadách. O týchto hovoriť nebudem, pretože samozrejme tam tiež sú nejaké problémy, ale ďaleko, ďaleko menšie ako tie problémy, ktoré sa týkajú rómskych osád.
Prezident Kiska, včera v parlamente povedal, že si máme dať tento záväzok, citujem: "Do desiatich rokov budú všetky rómske deti na Slovensku končiť základnú školu s porovnateľnými priemernými výsledkami ako nerómske deti." Ako ďalej prezident povedal: "A zrátajme, koľko na to budeme potrebovať peňazí, pedagógov a sociálnych pracovníkov." Chcem teraz otvorene povedať, že takýto prístup k riešeniu rómskeho problému a takýto uhol pohľadu k riešeniu rómskeho problému je cestou do pekiel. Je len opakovaním tých chýb, ktoré už 20 rokov alebo vyše 25 rokov na Slovensku opakujeme. Pokúsim sa teraz vysvetliť prečo.
Po prvé. To, čo navrhuje, je absolútne nereálne. Tento záväzok je asi rovnako reálny, ako keby sme si dali záväzok, že do desiatich rokoch bude na Slovensku minimálne 300 slnečných dní do roka. Je to veľmi pekné, bolo by to veľmi fajn, ale realita je iná, a najmä ju nevieme celkom presne ovplyvniť. Vzdelanostná úroveň dieťaťa nezáleží len na kvalite a na ochote sociálneho pracovníka alebo pedagóga. Najdôležitejším je v tejto oblasti prístup rodiča. Prístup a motivácia rodiča. Aké predpoklady na schopnosť dobre sa učiť má dieťa splodené incestom? Máme nejaké historické štatistiky na to, akým spôsobom sú takéto deti hendikepované v schopnosti dosiahnuť aspoň priemerné vzdelanie?
Pýtam sa, nebehá nám náhodou po rómskych osadách tisíce a tisíce detí, ktoré sú takýmto nezodpovedným prístupom svojich rodičov vopred handicapované k tomu, aby vôbec ukončili základnú školu alebo dosiahli akékoľvek normálne vzdelanie? Akú majú tieto deti pravdepodobnosť, že dosiahnu to priemerné vzdelanie ako ostatné nerómske deti? Veľmi malú, pán prezident Kiska, veľmi, veľmi malú.
Bohužiaľ, druhým faktorom, ktorý významne ovplyvňuje schopnosť rómskych detí v rodinách dosiahnuť aspoň priemerné vzdelanie, je fetovanie, je fetovanie. To najtuhšie fetovanie, známe ešte z čias socializmu. Akú šancu majú deti v osadách dosiahnuť aspoň nejakú priemernú úroveň vzdelania po základnej škole, keď tam fetujú maloleté deti ešte pred tým, než nastúpia na základnú školu? Osobne som bol svedkom, keďže som sa touto problematikou v minulosti zaoberal, ako matky uspávali svoje deti v kočíku tým, že jednoducho si dali dole vrecúško, ktoré mali na krku, a dali čuchnúť dieťaťu, lebo revalo. Čo nám pomôže, keď dáme milióny a milióny a desiatky miliónov eur do vzdelávania, keď proste tu máme skupinu detí, ktorým to vzdelávanie absolútne nepomôže? Lebo proste nebudú mať predpoklady dosiahnuť akékoľvek vzdelanie, aby vôbec niekedy sa vedeli postarať samé o seba.
Viete, ako volajú v osadách na východnom Slovensku tieto deti? A dneska už tí dospelí, ktorí už tam žijú. Volajú ich kinkáči. Je to hrozné, keby ste to zažili na vlastné oči a videli tie deti. Deti? Dneska už vlastne je to generácia aj, povedal by som, plnoletých, dospelých. Kinkáči ich volajú preto, ja som si myslel, že to boli, keď som videl tie prípady, najmä v okolí Krompách, že to sú sfetovaní ľudia. Nie, to nie sú sfetovaní ľudia, to sú ľudia, ktorí sedia a kývajú sa. Preto ich volajú kinkáči. Upozornili ma na to príslušníci Policajného zboru, keď som mal na starosti rómsku kriminalitu a obchádzal som si jednu osadu za druhou. Akú šancu majú tieto deti na dosiahnutie akéhokoľvek priemerného vzdelania?
Takto sa to robí už 25 rokov. To znamená, rozprávame si tu o vzdelávaní, preberáme tie schémy z vonku, posielame tam NGO-čky, nalievame tam peniaze a veríme, že proste ten hlavný problém je vo vzdelávaní. To je obrovský omyl. Dvadsaťpäť rokov sme to robili takto a absolútne nikam to neviedlo. Problém sa zhoršuje. V jednotlivých rómskych osadách samotné rómske osady sú najväčší problém a to, akým spôsobom tam ľudia žijú, akým spôsobom sa správajú. To je najväčší problém. To je najväčší problém, pretože oni generujú ďalší a ďalší problém do budúcnosti. Len v takých Jarovniciach počet ľudí žijúcich v osade od roku 1989 sa zoštvornásobil. Sú obdobia, keď v osade v Jarovniciach majú aktuálne v tom danom momente 600 tehotných žien a tie podmienky, do ktorých sú tie deti privádzané a najmä k čomu sú potom vedené, tie nie sú veľmi dobré.
Ak chceme vyriešiť rómsky problém, namiesto tých chimér o vzdelávaní a o tom, ako to pomôže, musíme prejsť na úplne iný princíp. Musíme prejsť na princíp nulovej tolerancie k akémukoľvek asociálnemu správaniu. Za asociálne správanie považujem napríklad to, že deti v týchto osadách vznikajú incestom. Všetci o tom vieme. Čo s tým štát urobil? Prečo sa na to pozeráme? Dvadsaťpäť rokov vieme, že deti vznikajú incestom v týchto osadách, aj kvôli tomu, že je vysoká pravdepodobnosť, že potom budú mať nejaké, mať nejaký ten hendikep a ľahšie sa na ne vybavia sociálne dávky. Všetci o tom vieme, 25 rokov sa na to pozeráme. Ako môžu byť motivovaní tí rodičia, aby tlačili ľudí, tlačili svoje deti k väčšiemu vzdelávaniu a vôbec k snahe, aby sa vzdelali, keď 90 % ľudí v týchto rómskych osadách nikdy nepracovalo a tých 10 %, ktorí pracujú, tým sa tí ostatní vysmievajú, že načo to robia. Ako sú potom motivované tie deti, ktoré vyrastajú v takomto prostredí, kde sa neustále stretávajú s asociálnym správaním? Ešte by vôbec mali chcieť dosiahnuť vzdelanie?!
Máme tu medzi sebou jedného kolegu učiteľa, ktorý učil doteraz v základnej škole, kde väčšina detí bola rómskych. Dneska ráno som sa s ním o tom bavil. Pýtal som sa ho, koľko z tých, na koľkých percentách tých rómskych detí vidí snahu vzdelať sa? Povedal mi, že, bohužiaľ, ani na jednom. Tie deti chodia do školy preto, najmä preto, že ak by nechodili, tak ich rodičia nedostanú dávky. Nám nepomôže nalievať do vzdelávania ani 100 miliónov, ani 200, ani pol miliardy eur ročne. Proste nám to nepomôže, pokiaľ nezmeníme návyky týchto ľudí. Pokiaľ nezmeníme to, že deti sa budú chcieť vzdelávať a najmä rodičia budú chcieť, aby sa ich deti vzdelávali. Ale oni zatiaľ žiadnu motiváciu nemajú, pretože asociálne správanie im prináša viac peňazí než to správanie, ktoré, by som povedal, je v súlade s nejakým civilizačným štandardom spoločnosti, v ktorej žijeme.
Fetovanie detí. Ako je možné, že to 25 rokov tolerujeme? Veď vidíme, že tie deti fetujú. Ako je možné, že to tým rodičom tolerujeme? Prečo by potom mali dodržiavať akékoľvek pravidlá hry, keď vidia, že im tolerujeme porušovanie pravidiel proste v takýchto úplne základných veciach? Že ničia svojim deťom životy a my sa na to pozeráme. A všetci o tom vedia, aj v tej blízkosti, blízkosti tých osád, kde tam žijú.
Mimochodom, prečo by vôbec niekto sa mal usilovať dosiahnuť nejaké vzdelanie v takejto rómskej osade, keď proste vidí, že to nie je potrebné? Načo by mu bolo vzdelanie? Na pozeranie televízora? Na poberanie dávok? Načo by mu bolo vzdelanie? Veď 90 % z nich nikdy nebude pracovať. Načo by ich deti potrebovali vzdelanie? Najskôr by k tomu museli byť vedení a motivovaní, aby mali snahu mať vzdelanie. To sú ilúzie, o čom tu hovoril včera pán prezident Kiska. To sú úplne chiméry, ktoré nebudú fungovať.
Budem hovoriť o tom, ako sa tieto veci, neskôr v parlamente, ako sa tieto veci dajú aj systémovo riešiť, pretože sú príklady zo sveta, kde sa podarilo vyriešiť, povedal by som, ešte oveľa horšiu situáciu, ako my máme v rómskych osadách na východnom Slovensku alebo v Plaveckom Štvrtku alebo kdekoľvek. Teraz poviem len jeden príklad. Keď sa stal starostom New Yorku Rudy Giuliani, mesto New York bolo jedno z najnebezpečnejších miest na svete. Malo najväčší počet vrážd. Slušní ľudia sa tam naozaj večer báli chodiť po uliciach, najmä kvôli násilnej trestnej činnosti, čiže vraždy, znásilnenia, lúpežné prepadnutia. Vtedy sa bežne hovorilo, že človek musí mať pri sebe peniaze, dajme tomu aspoň 100 dolárov, aby keď ho ten lúpežník prepadne so zbraňou v ruke, aby mu mal čo dať, pretože inak ten človek z toho sklamania, že lup mu nevyšiel, tak ho kľudne zastrelí. Taká bola doba pred tridsiatimi rokmi v New Yorku. Dnes je New York jedno z najbezpečnejších veľkomiest na svete.
Ako sa to tomu Giulianimu podarilo? Postupoval úplne inak, ako by sme všetci predpokladali. Nezačal robiť žiadne komplexné systémové riešenia, riešiť v globále vzdelávanie, neviem, a všetky tieto veci, o čom tu rozprávame už 25 rokov. Išiel na to úplne opačne. Uplatňoval koncept, ktorý sa v angličtine volá broken window, rozbitých okien. Tá teória je založená na tomto: pokiaľ na ulici nájdete jedno rozbité okno a vy ho okamžite nezasklíte, ľudia, ktorí po tej ulici chodia, si povedia, no tak túto vlastne neplatia nejaké pravidlá, za chvíľu bude rozbité ďalšie okno, za chvíľu na tej ulici je bordel. To znamená, Giuliani začal uplatňovať takú stratégiu nulovej tolerancie, ale nezačal zákonmi, lepšie povedané, tými najťažšími trestnými činmi, samozrejme, že sa snažil riešiť aj to, ale začal priestupkami, začal úplne jednoduchými priestupkami. Nulová tolerancia k akémukoľvek porušovaniu zákona. A tým priestupkom bolo sprejovanie vagónov v metre a preskakovanie turniketov do metra, čo bežne všetci robíme, lebo presne ako u nás: no a čo keď ma chytia, dajú mi pokutu, kde ju u mňa vymôžu? Presne tak ako u nás. Vy nevymôžete žiadnu pokutu od väčšiny obyvateľov rómskych osád, pretože jednoducho aj tak nemajú peniaze. Oni môžu mať pokút a exekúcií a neviem čo, môže byť im to úplne jedno.
Giuliani začal robiť to, že preskočí ten turniket, chytia ťa, basa. Možno na pár dní, ale basa. Na pár dní, ale basa. Zasprejuješ metro? Basa. Okamžite. Nahnal oveľa viac policajtov do metra, až nakoniec po niekoľ..., každú noc premaľovávali zamestnanci vagóny metra, aby v nich nebol ani jediný nasprejovaný nápis. A po niekoľkých týždňoch pochopili proste ľudia, že situácia sa zmenila. Zrazu vagóny newyorského metra, stanice metra boli čisté, nikto si tam nedovolil, s prepáčením, cikať na stenu, odhadzovať špaky, zamaľovávať. Proste zrazu sa niečo zmenilo a tí ľudia videli, tu sa asi niečo mení. Mohol by som hodinu rozprávať o tom, potom, ako postupoval ďalej až k tým najzložitejším trestným činom, najnásilnejším. Ale tá podstata je táto, že ak chceme riešiť problém asociálneho správania, musíme začať nulovou toleranciou k priestupkom, k tomu, aby bolo zrejmé, že tento stav už tu nebude platiť, že tá asociálnosť a asociálne správanie nebude tolerované. To je základ, ktorý musíme začať, inak sa nikam nedostaneme.
Teraz by som chcel prejsť k tomuto zákonu, lebo tu presne o to ide. V rómskych osadách máme incesty, máme drogovú trestnú činnosť, máme problém obchodovania s ľuďmi, máme tam majetkovú trestnú činnosť, ale deje sa tam aj to, čo považujú ľudia za absolútny výsmech. Predstavte si, že máte pozemok, máte záhradku, máte chalupu po starých rodičoch, niekto príde a postaví vám na nej dom. Predstavte si, že máte proste záhradku, niekto tam príde a postaví vám dom. A vy nemôžete urobiť nič, nemôžete urobiť nič. Ako napríklad v Plaveckom Štvrtku. Teraz nám nejde o vytĺkanie nejakého kapitálu politického alebo niečoho. Ako iniciátorom tohoto je starosta Plaveckého Štvrtku, alebo tou inšpiráciou, ktorú sme si overili v návštevách po celom Slovensku v týchto obciach a najmä obciach teda, v mestách menej, ktorý nevie, starosta Plaveckého Štvrtku za SMER nevie osem rokov, odkedy je starostom, vyriešiť ten problém, že v tej osade mu vznikajú nové a nové nelegálne alebo čierne stavby a on s tým nevie nič urobiť. Každý mesiac mu vzniknú nové čierne stavby, on príde, povie tým ľuďom: zastavujem tú stavbu, to je čierna stavba, proste zakazujem. ´Starosta, mňa už tam čakajú dva domiešavače, však nezdržujte. Jak vy odídete, tak ja si to postavím.´
Ako sa na to majú pozerať tí ľudia, ktorí proste si musia žiadať normálne stavebné povolenie, keď štát, v tomto zmysle ten starosta, ale tak je to všade na Slovensku, proste nevie vyriešiť takýto jednoduchý problém?! On vidí, že mu rastie, v priebehu dvoch mesiacov mu takto vyrastie čierna stavba, on tam chodí a on nemá žiadny nástroj, aby ju mohol zastaviť, aby to mohol zrušiť. Prečo by potom tí ľudia, teraz hovorím o tom asociálnom správaní, prečo by tí ľudia kedykoľvek mali pracovať v budúcnosti? Prečo by mali dodržiavať zákony? Prečo by mali dbať o to, aby ich deti sa dobre učili, keď zjavne vidia, že efektívnejšie je proste porušovanie pravidiel? Nerešpektovanie pravidiel nejakého civilizovaného správania sa v tejto spoločnosti. Prečo by mali byť motivovaní? Veď si robia z tých ľudí, ktorí dodržiavajú zákony, srandu, verejne si z nich robia srandu. Jednoducho my tento začarovaný kruh niekde prerušiť musíme. Sú starostovia odvážnejší na východnom Slovensku, nebudem menovať, ktorí sa teda nekašlú. Keď im začali robiť, v nelegálnych osadách už, rásť ďalšie čierne stavby, tak proste objednali buldozér a ten ich zrovnal so zemou. No ale keby tam nabehli nejaké NGO-čky a proste ten majiteľ toho stavebného materiálu, keď to tak poviem, by sa s ním začal súdiť, tak by mohol mať problémy. Faktom ale je, že keď zrúcate jednu, dve, keď sa to niekto pokúsi urobiť, ďalšie vám už nebudú vznikať, lebo sa to tým ľuďom ne-opla-tí, lebo prídu o tie peniaze, minimálne o stavebný materiál, ktorý do toho musia investovať. A počítať a počítať obyvatelia týchto osád vedia. To vedia.
Zmyslom tohto zákona nie je vyrobiť problém starostom, ktorí by na vlastné náklady museli nechať odstraňovať desaťtisíce čiernych stavieb po celom Slovensku, pretože to by bol veľký problém, to by zaťažilo rozpočty mnohých obcí. Zmyslom tohto zákona je dať právomoc starostovi, aby mohol takýmto spôsobom zabrániť tomu, aby sa problém v jeho obci zväčšoval, aby vedel ustrážiť to, že sa tento problém nebude zväčšovať tým, že tam budú tie nové čierne stavby vznikať ako huby po daždi.
Druhá vec, dávam verejný prísľub, ak by niektorý starosta ktorejkoľvek takto postihnutej obce mal problém s tým, že by to vyvolalo náklady v rozpočte obce, že odstránim takúto čiernu stavbu na vlastné náklady. Pretože v skutočnosti to nie je až taký veľký náklad a najmä v prípade, ak takúto čiernu stavbu bude môcť odstrániť, určite sa nájdu ľudia, ktorí za zlacnenú cenu tento voľný stavebný materiál použijú pri svojom legálne budovanom dome.
Verte mi, tak ako nám rozprávali minulý rok, že musíme tú migračnú vlnu prijať, pretože aj tak nie sme schopní tú migračnú vlnu zastaviť, toto rozprávali v celej západnej Európe aj u nás doma, potom sa Poľsko, Slovensko, Česko a Maďarsko, neskôr za podpory Rakúska, dohodli s jedným malým Macedónskom, ktoré zavrelo hranicu s Gréckom, a zrazu balkánska trasa už nefunguje. Prečo? No pretože tí ľudia, ktorí v tomto zmysle tiež porušujú zákony, chcú sem prísť nelegálne, oni sledujú televíziu, sledujú médiá a vidia: ide to? Nejde to. Už si tam na hraniciach nepúšťajú? Pozrieme sa. Prerazili v tom Igumene, či ako sa to volalo, tam na macedónskej hranici? Neprerazili. No tak dobre, tak tadeto sa už nedá.
To nie je taká zásadná vec, proste urobiť niekoľko precedentov, aby bolo vidieť, že toto sa už u nás nedá, také asociálne správanie sa už netoleruje. My tých ľudí nechceme zatvárať, nechcem voči nim postupovať represívne, my len chceme, aby tak ako každý iný človek museli dodržiavať zákony tohto štátu. Pretože pokiaľ ich nezačnú dodržiavať, pokiaľ neurobili nejaký stop stav, že, chlapci, hop, odteraz to už nejde. Odteraz to už nejde. To, na čo ste boli zvyknutí, to už nejde, takto sa to už ďalej nedá. Tak sa vám ten problém bude zväčšovať. A ten problém v rómskych osadách sa zväčšuje, pretože populácia žijúca v tých rómskych osadách sa zväčšuje. A problém nie je v tom, či tam žijú modrí, zelení, fialoví ľudia, absolútne nie je problém v žiadnom rasizme alebo v niečom takomto. Problém je vo vzorcoch správania sa, v asociálnom správaní, ktoré jednoducho je v týchto osadách prítomné. Toto je zásadný problém, ktorý potrebujeme riešiť.
Viem vám dať iks príkladov zo sveta, kde keď sa pristúpilo na ten princíp nulovej tolerancie v porušovaní zákona, tak dokonca aj ľudia žijúci v Spojených štátoch amerických, v černošských alebo latinskoamerických getách, kde drogová trestná činnosť alebo konzumácia drog sa pohybovala cez 50 % u dospelých obyvateľov, keď to boli tzv. no-go zone, tam noha policajta roky neprišla, aj takéto problémy sa podarilo vyriešiť. Podarilo sa ich vyriešiť civilizovane. Civilizovane v medziach zákonov a právneho poriadku demokratického štátu. Lenže najskôr, na rozdiel od pána prezidenta Kisku, by sme si nemali maľovať nejaké chiméry toho, že nám tu v niečom pomôže zásadne vzdelanie. Vzdelanie nám v ničom nepomôže. Lebo vy nemôžete vzdelať nasilu niekoho, kto sa vzdelať nechce, lebo na to nevidí dôvod, a nemôžete dotlačiť rodičov, ktorým je to putna, aby sa starali aspoň o to, nech tie deti nejaké vzdelanie dostanú.
Keďže sa snažím v každom svojom prejave v Národnej rade povedať príklad aspoň jedného biblického podobenstva, chcel by som upozorniť na jednu parafrázu z Evanjelia podľa Lukáša, to je ten známy citát, ktorý by som pozmenil takto: Ak budeme my mlčať, myslím my, predstavitelia štátu, ktorí sa máme starať o to, aby boli dodržiavané zákony, aby slušní občania boli chránení, tak potom budú hovoriť kamene. Vždy to tak, skôr alebo neskôr, bolo. Ak ľudia prestanú dôverovať tomu, že sa ich štát zastane, potom začnú dôverovať niekomu, kto bude používať kamene. A ja som presvedčený, že toto si určite drvivá väčšina z nás, ktorí tu sedíme, nepraje.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, zdôvodnenie podrobnejšie tohto návrhu zákona urobím na začiatku rozpravy. Teraz by som len chcel povedať niekoľko technických vecí, lebo okolo tohto návrhu zákona vzniklo pár nejasností, ktoré by som chcel najskôr vysvetliť.
Niektorí hovoria, že tento návrh zákona na rušenie čiernych stavieb je vlastne tá istá tzv. Počiatkova novela stavebného zákona, ktorá bola predložená v minulosti. Nie je to tak. Niektorí si myslia, že to je tá tzv. Kaníkova novela o čiernych stavbách. Ani tak to nie je. Účelom tohto zákona je iba jedna jediná vec, v prípade ak v obci vzniká čierna stavba, od tohto momentu, neriešime minulosť, vzniká čierna stavba, starosta obce na to príde, stavebný úrad obce povie, že proste zastavujem stavu, táto stavba nemá pokračovať, tak ak táto stavba vzniká na cudzom pozemku a majiteľ pozemku povie, že nedal na takúto čiernu stavbu súhlas, starosta obce, resp. stavebný úrad bude mať právomoc túto čiernu stavbu odstrániť. Toto je účelom zákona. Neriešime tých približne 100-tisíc ľudí, ktorí žijú v nelegálnych osadách, pretože to sa nedá vyriešiť zo dňa na deň a nedá sa to vyriešiť jednou novelkou a vznikol by s tým veľký problém pre tie obce, ktorých sa tento problém týka, aj pre štát, pretože to znamená presídliť niekoľko desiatok tisíc ľudí. Obávam sa, že na základe tých sčítaní by to bolo až cez 200-tisíc ľudí. Celkovo v tých nelegálnych stavbách možno polovicu.
Čiže účelom tohto zákona je iba jedna jediná vec. V prípade, ak vzniká nová čierna stavba na cudzom pozemku a majiteľ pozemku oznámi obecnému úradu a starostovi, že táto stavba nevzniká s jeho súhlasom alebo vzniká bez jeho vedomia, starosta alebo stavebný úrad bude mať právomoc túto čiernu stavbu zbúrať. Toto je účelom tohto zákona. Nie je to ani tá tzv. Počiatkova novela, nie je to ani tzv. Kaníkova novela. Toto je zmyslom tohto zákona.
Ďakujem pekne.

Takže ja sa vrátim k prítomnosti, lebo asi s minulosťou už neurobíme nič. Som za to, aby každá matka sa mohla rozhodnúť, či chce byť s dieťaťom doma, alebo či chce ísť pracovať. Samozrejme, že sú tu nejaké čísla, ktoré štatisticky poukazujú, asi ako sa rozhodujú. Stoštyridsaťtritisíc matiek chce ostať doma a 1900 matiek poberá príspevok na starostlivosť o dieťa, aby mohlo ísť pracovať. Takže tu máme matky, 143-tisíc, ktoré chcú doma byť, a 1900. Toto číslo myslím si, že jasne hovorí o tom, čo chcú matky.
Čo sa týka, chcela by som poďakovať všetkým poslancom, ktorí súhlasia s tým, že rodičovský príspevok by sa mal navýšiť. Špeciálne mužom, pretože mám pocit, že tá žena to možno na základe, že to proste vníma inak. Rozvodovosť je naozaj vysoká, 50-percentná, a tie ženy ostávajú doma s tými deťmi a nemajú z čoho žiť, nemajú čo jesť. Opäť chudoba.
Zaznelo tu veľmi veľa názorov, vracali sme sa, stále hovorím o veku dieťaťa do troch rokov, momentálne neriešim vek dieťaťa nad tri roky, neriešim škôlky, riešim len to, že z 203 euro tá matka nemá šancu prežiť. Riešim to, že pôrodnosť by mala stúpnuť. Ja nehovorím, že, nehovorím, že toto ju 100-percentne podporí, ale som presvedčená, že k tomu možno dopomôže. A minimálne dopomôže k tomu, zvýšenie tejto dávky, že tie rodiny budú schopné normálne prežiť. Že budú môcť kúpiť len v potravinách dieťaťu to, čo naozaj potrebuje. Aj keď stále tá dávka je nízka.
Mám za to a opäť sa budem opakovať, že keď štát dokáže prispieť na súkromné zariadenie matke, ktorá chce pracovať, tak myslím si, že sa musia nájsť peniaze aj matke, ktorá chce byť s dieťaťom doma. Mali by sme tie matky podporovať. Okrem toho, čo sa, v okresoch je 20-percentná nezamestnanosť, aj keď tá matka by chcela ísť robiť, tak sa nemá kde zamestnať. To znamená, že aj keby chcela robiť, musí ostať doma a zase má len tých 203 euro.
Neviem, či tu zaznelo niečo o tom, že čo s matkami, ktoré nepracovali. Áno, sú tu matky, ktoré možno po ukončení školy sa nestihli zamestnať a otehotneli. Ja by som tieto matky asi podporovala, pretože asi ťažko matka, ktorá prvorodička je v tridsiatich piatich rokoch, porodí dve, tri deti. Porodí možno jedno, ale tým pádom sa demografia nezmení. To znamená, mali by sme podporovať mladé matky, prvorodičky, ktoré začnú rodiť aj skôr, pretože dve, tri deti nemajú šancu porodiť, porodia možno jedno s odretými ušami a možno po troch nezdarených umelých oplodneniach, pretože vek prvorodičiek sa veľmi posúva. Možno aj vďaka tomuto a vďaka tomu, že je kladený taký nápor na tie ženy, aký je, lebo ich nevie podporiť štát. Opäť opakujem, myslím, že ani jedna z nás z 203 euro sa o dieťa do troch rokov postarať nevie. Ja sa prvá hlásim k tomu, že by som to nedokázala, lebo mi to nevyjde ani na nájom. To je všetko.
Ja ďakujem za podporu. Ďakujem za všetky matky, za mladé rodiny, ktoré majú hypotéky, sú zadlžené až do dôchodkového veku. Za slobodné matky, ktoré to majú o to ťažšie. A verím, že všetko, čo tu bolo povedané, je pochopiteľné a je len otázka toho, ako sa k tomu postavíme. A som veľmi rada, že my máme také platy, aké máme a nemusíme riešiť túto otázku. Možno práve preto niektorý z nás to nevie pochopiť. Keď som sedela tu, tak som počula hlúpe komentáre z ľavej strany. Zdali sa mi scestné a boli od mužov. Neviem, možno tí muži deti nemajú, možno si to vôbec ani nevedia predstaviť, aké to je mať 203 euro do tretieho roku života, neviem. Možno je to len egoizmus, bezohľadnosť a nízke sociálne cítenie.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa Vaľová, dá sa súhlasiť s tým, čo hovoríte, sčasti. Ale hovoríte o nesystémových a nekompletných riešeniach a návrhoch. Pani Vaľová, prepáčte, toto je tretia vláda Roberta Fica. Mohli ste to urobiť. (Reakcia oslovenej poslankyne.) Moment, moment, moment, hovorili ste o príspevku pri narodení dieťaťa. Však to je jednorazový príspevok, to nerieši situáciu matiek. Áno, pomôže to, dá sa za to kúpiť kočík, nejaká postieľka, niečo, ja beriem. Pani Vaľová, ale musíte uznať, že 203 euro nestačí. Jednoducho nestačí, nehovorte mi, že vy ako matka by ste vyžili z 203 euro s dieťaťom. No nevyžili by ste, viete veľmi dobre, že nie. Jednoducho nestačí. Tak prosím vás, ak sa ideme baviť, že chceme riešiť veci systémovo, tak riešme systémovo, urobme systémovú zmenu v tomto, urobme systémovú zmenu sociálneho systému, urobme zmeny tak, aby tie matky boli schopné fungovať z tých 203 euro, hej. Tak znížme ceny energií, znížme ceny na bývanie a 203 euro im zostane, znížme ceny potravín. Ale, samozrejme, je to hlúposť. Tak skúsme sa pozrieť na to, či 203 euro je dosť. Jasné, že nie je dosť, tak, prosím vás, nemôžete mi tu tvrdiť, že návrh je zlý, lebo nerieši veci systémovo. Ešte raz, posledná vláda Roberta Fica, druhá vláda Roberta Fica, boli ste sami vo vláde, mohli ste robiť, čo chcete, mohli ste tu urobiť raj na zemi. No nie je. Namiesto toho ste oddlžovali firmy, ako je Váhostav a ďalšie. Ale, pani Vaľová, vy sa, hneváte sa, ale je to fakt. (Reakcia oslovenej poslankyne.) Ale ja veľmi dobre viem, čo rozprávam, ja hovorím ešte raz, je to fakt, vládli ste tu sami, mohli ste to urobiť, neurobili ste to. To, že sa tu rozkrádajú verejné financie, nielen za Ficových vlád, aj za Dzurindových vlád, aj za Mečiarových vlád, že 25 rokov sa rozkladá republika, je fakt.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, milí hostia, nestojím tu preto, že moja kolegyňa predkladá návrh zákona a že musím ju teraz nejako podporiť alebo takto nejak. Stojím tu preto, lebo ja som sa už viackrát vyjadroval na tému podpory mladých rodín a tému podpory matiek a aj počas kampane sme sa veľakrát stretli práve s mamičkami. To boli také kočíkové gangy, kde sme ich stretli, päť, šesť na ulici. To sme rozdávali volebné noviny. My sme ich volali kočíkové gangy. A bavili sme sa s tými mamičkami, ako sa im žije, akú majú situáciu, čo by im pomohlo a čo ich najviac trápi. Všetky do jednej tvrdia, že rodičovský príspevok je výsmech.
Áno, ja už som tu počul argumenty, že matka mala by už čím skôr pracovať a takéto matky podporujme a tak ďalej a tak ďalej. No, ale predstavte si, páni poslanci a pani poslankyne, že existujú aj matky, ktoré napríklad chcú byť s dieťaťom doma, chcú sa mu venovať, chcú sa o neho starať, chcú ho vychovávať, chcú ho niečo naučiť a chcú si to dieťa užiť. Pretože kedy si to dieťa užijete? Keď bude mať 15, 20, keď zdrhne z domu? Utečie, lebo chce sa osamostatniť? Alebo keď to dieťa je malé?
Ja by som sa spýtal tuná kolegýň poslankýň, ktorý je najkrajší vek dieťaťa pre matku? Od dvoch rokov, že? Keď už pekne chodí, už bľaboce, už keď sa snaží nejak nadviazať komunikáciu. Síce môj Šimon zatiaľ na všetko, že e-eh, e-eh, keď niečo chce, ale veľmi pekne vie povedať ne-ne-ne-ne, keď niečo nechce. To je najkrajší vek dieťaťa, zhruba od roka a pol do tých štyroch rokoch si to dieťa najviac užijete.
Samozrejme, je mnohým známe, že práve to je vek, kedy dieťa najviac vníma a najviac sa učí, dieťa opakuje. A vy tu poniektorí tvrdíte, že práve v tomto veku nech matka nechá svoje dieťa niekde v škôlke, resp. v jasliach alebo nejakú opatrovateľku nech si zaplatí a nech ide robiť. A kedy si tá matka má užiť to dieťa?
Ja ako otec by som rád bol doma so svojím synom a namiesto toho, aby by som tuná počúval takéto nezmysly. Nezmysly v zmysle: veď podporme škôlky, podporme jasle a matky nech odložia svoje deti a nech idú pracovať. A ešte raz sa pýtam, čo s matkami, ktoré chcú byť doma s tými deťmi a chcú sa im venovať? To mi niekto odpovie na to?
Myslíte si, že tých 203 euro...? Áno, máme, mali sme sociálnu vládu. Teraz sa trošku do vás obujem, kolegovia koaliční, mali sme sociálnu vládu, ktorá sa starala o koho? Starala sa primárne o dôchodcov, voličská skupina, voličský cieľ váš. Ale čo ľudia v produktívnom veku? Na tých sa peniaze nenašli. Čiže vyhodili sme koľko na tie sociálne balíčky? Koľko to bolo, prosím vás? Miliarda, či koľko to bolo? A komu pomohli? Študentom... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, netelefonujte v rokovacej sále!

Pčolinský, Peter, poslanec NR SR
Študentom a dôchodcom. Ako tieto sociálne balíčky, prosím vás, pomohli matkám? No nijako. A teraz poďme trošku počítať: 203 euro rodičovský príspevok. Páni poslanci, pani poslankyne, koľko stoja plienky? Vie niekto? Také pampersy, koľko stoja? Sedemnásť, 18, 19 euro. Koľko vydržia? No, môjmu Šimonovi desať dní. Koľko potrebujem? No, zhruba 50, 55 euro len na plienky. Koľko stojí Beba? Pre tých, čo nevedia, čo je Beba, to je náhrada mlieka obsahujúca vitamíny, minerály a tak ďalej, ktoré dieťa potrebuje. Koľko stojí Beba? Trinásť, 14 euro. No, môj Šimon akože vyslope dve deci len tak fúkne, hej. Normálne mlieko ešte veľmi mu nechceme dávať.
Čiže teraz sa pýtam, z 203 euro cez 50 euro plienky, 50 euro Beba mesačne, nepočítam vlhčené utierky, sme niekde na 120-tich euro mesačne plus-mínus len na prebaľovanie a na nejaké mlieko. Nehovorím o inej strave. Dvestotri euro. Koľko nám ostalo? Osemdesiat euro. Z 80 euro, čo dáte ešte dieťaťu? Potrebujete mu kúpiť oblečenie. Ja neviem, či niektorí viete, ale také deti aj rastú. To, čo mu dáte dnes, o mesiac, dva mesiace už mu je malé. Potrebujete mu kupovať oblečenie. Myslíte si, že oblečenie stojí dve eurá alebo tri eurá? Čiže, vážení, 203 euro dnes, to sú len náklady na to, aby to dieťa vôbec prežilo. A teraz sa pýtam, kde je tá matka? Z čoho matka má zaplatiť nájom? Z čoho má matka jesť? Z čoho matka si má kúpiť nejakú kozmetiku alebo hygienické potreby? Čiže, prosím vás, je tu niekto, kto mi bude tvrdiť, že zvýšením rodičovského príspevku sa nevyrieši situácia matiek? A čím? Tým, že vybavíme nejaké ďalšie jasle? Čiže ešte raz, 203 euro dnes je smiešna suma, ktorá pokryje maximálne náklady na to dieťa. Pýtam sa, kde je matka? Si predstavte, že existujú aj matky, ktoré sú slobodné alebo rozvedené a náhodou už nemajú nejakých rodičov, na ktorých by sa mohli obrátiť. Z 203 euro majú zaplatiť nájom, majú zaplatiť stravu a to dieťa. Dá sa to podľa vás? Áno, máme ministra, ktorý tvrdil, že zo 60 euro si dokáže predstaviť fungovať. Ja sa pýtam, máme tu matku, dvihnite ruky, len jedna, ktorá mi bude tvrdiť, že z 203 euro je schopná sama fungovať s dieťaťom bez podpory kohokoľvek, je tu nejaká taká? No nie. No to je divné.
Čiže ešte raz, zvýšenie rodičovského príspevku na 280 euro nevyrieši tento problém, samozrejme. Aj tých 280 euro je málo. Ale ja sa pýtam, je mi jasné, že nemôžme teraz zdvojnásobniť, zdvihnúť príspevky, nemôžme zdvihnúť platy. Zase nemáme čarovný prútik. Ale, prosím vás, páni z vládnej koalície, máme peniaze na rôzne hovädiny, rôzne nezmyselné projekty, rôzne informačné systémy, ideme nahrádzať pomaly Google, ideme nahrádzať dopravné info. Na toto peniaze máme. Máme peniaze, ako povedal kolega Kollár, na záchranu Širokého Váhostavu. Odrbal celý národ, pardon, odrbal celý národ, okradol živnostníkov, okradol stavebné firmy, ale 100 miliónov euro ste našli. A prečo zrazu je problém nájsť peniaze pre matky?! Vysvetlite mi prečo? To je tak ťažké sa postarať o vlastných ľudí? Už tu bolo spomínané, aká je hranica chudoby, určená. Dvestotri euro je ďaleko pod hranicou chudoby.
Čiže ešte raz vám vyzývam, ak ste sociálni, ako to máte niektorí v názve, ak robíte pre ľudí, ak ste mali skvelé programy na podporu mladých rodín, tak skúste sa trošku zamyslieť nad tým, či budete hľadať dôvody, ako sa nedá, alebo budete hľadať možnosti, ako sa dá? Prosím vás preto, aby ste podporili tento návrh zákona. Viem, že je to záťaž na štátny rozpočet, ale som presvedčený, že ak sa chce, tak sa dá. Posuňme ho do druhého čítania. Kľudne sa bavme o pozmeňovacích návrhoch v druhom čítaní a pripravme ho tak, aby boli spokojní aj koaliční, aj opoziční, ale najmä, aby boli spokojné matky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, skutočnosť je taká, že najohrozenejšia skupina sú matky s deťmi, nie dôchodcovia. Keď sa tvárime, že nás sa to netýka, nás tuná určite nie, lebo každý tuná máme krásny trojtisíceurový plat. Zo sto sobášov sa 40 rozvedie. Na začiatku deväťdesiatych rokov bolo 10 % matiek, slobodných matiek. Viete, koľko ich je dnes? Skoro 40 %, 37 alebo 38 percent. A keď toto všetko spočítate, tak zistíte, že je tunak obrovské množstvo matiek s deťmi, ktoré nemajú support a podporu od otca, od partnera. Väčšinou to býva tak, že ten človek ani neplatí výživné a tá matka sa nemôže domôcť peňazí. Môže chodiť po súdoch, a než nejakým spôsobom súdy zareagujú, než ho vypátrajú, nakoniec ten človek zase nemá peniaze a nemá z čoho platiť. Tá matka z toho nemá nič, ani keď je ten jej bývalý partner v base. Nič.
Potom, ako to vyzerá? Potom žijú naozaj z 200 eur. Ja si to neviem predstaviť. Keď tento štát má fungovať, keď máme ako národ mať budúcnosť, no tak ho musíme mať v deťoch. Zbytočne sa tu budeme baviť o školstve, keď nebudeme mať pre koho to školstvo jedného dňa robiť, 1,3 je priemer dnes, pokiaľ nebudeme mať 2,2, tak ako národ vymierame.
Už vôbec nebudem hovoriť o tom, že na nás už nebude mať kto robiť. Kto nám zaplatí dôchodky? Kto podrží tento sociálny systém, keď nebudeme mať deti? Zbytočne budeme mať diaľnicu do Košíc, keď nebudeme mať deti, keď nebude mať, kto na nás neskôr robiť. Tak tá cesto do tých Košíc, tá diaľnica nám bude úplne na dve veci: na houby a na nič.
Môžete mi tunak odvracať pozornosť tým, že toto neni koncepčné, začnime škôlkami, potom si ďalší môže z vládnej koalície vymyslieť inú průpovídku ako odvrátiť tú pozornosť na tieto matky s deťmi. Ale s niečím začať musíme. Aj tá najdlhšia cesta začína prvým krokom. A my ju chceme urobiť. Pán Mihál tu hneď našiel prvé financie, odkiaľ by sa toto dalo financovať. Ale ja vám poviem jednu vec. Pán Fico je kúzelník, eskamotér, on dokáže nevídané veci, keď chce. On takéto peniaze, čo by sme mohli podporiť tieto rodiny, on nájde pre Širokého. Tieto peniaze, naše peniaze nájde pre Širokého, oddlží jeho firmu, a to sú presne tie peniaze, ktoré by sme mohli dať matkám s týmito deťmi. Ale my oddlžíme Širokého. Tak keď dokáže premiér Fico vyčarovať peniaze pre Širokého, pre kamoša, tak si myslím, že je našou psou povinnosť, aby sme našli peniaze pre tie deti.
Ďakujem. (Potlesk.)

Mám pocit, že stále sa tu nejakým spôsobom to gro debaty alebo toho návrhu prekláňa na školské zariadenia, na deti, ktoré sú po troch rokoch. Stále sa tu bavíme o rodinách, ktoré majú dieťa do troch rokov. To znamená, sú to rodiny, kde absentuje jeden plat rodiča. V prípade, že matka je slobodná, žije z 203 euro. Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť poslankýň? Každopádne obehnem každú z vás a opýtam sa, či by dokázala vyžiť z 203 euro na mesiac so svojím dieťaťom. Ja nie. Pretože keby som zaplatila nájom, už nemám čo jesť. Takýto je stav a neprekláňajme to na materské, neprekláňajme to na žiaden iný príspevok. Neodkláňajme sa od témy, ostaňme pri téme rodičovského príspevku, ktorý poberajú matky po dobratí materskej dovolenky, ktorá je 34 týždňov, a tento príspevok je do troch rokov. Nechajme tie matky, nech môžu byť s tým dieťaťom doma, nech mu môžu dať základ výchovy. Myslím si, že tie matky si to zaslúžia. A odkláňa sa to akýmkoľvek iným smerom. Neriešme škôlky, riešme, ako tie ženy prežijú s tými deťmi. Či sú samé ako slobodné, alebo či tam absentuje plat. Tie mladé rodiny sú zadlžené, majú hypotéky a nemajú z čoho žiť. Žijeme tu už naozaj, tie rodiny žijú v chudobe. Slovo chudoba, opakujme si ho, je tu slovo chudoba.
Ďakujem. (Potlesk.)