Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som veľmi stručne zaujala svoje stanovisko k predkladanému, teda konkrétne k tej časti zákona, vládneho zákona, ktorým sa rieši a upravuje kvalita vzdelávania na vysokých školách. Dovoľte mi, aby som sa prihovárala k vám, povedala niekoľko mojich postrehov ako pedagóg, ktorý 15 rokov prednáša kontinuálne na vysokej škole, žijem touto problematikou a niektoré tie momenty z toho zákona po jeho preštudovaní ma zaujali.
Prvá vec, ktorú by som chcela nejakým spôsobom načrtnúť, je fakt, ktorý spomínal môj predrečník, pán kolega Beblavý, ktorý vlastne poukázal hneď v úvode na to, že keď prichádza nejaká legislatívna úprava školského zákona, jeho skvalitnenie, novelizácia, čokoľvek, tak je tam nepochybne tá tendencia narastania počtu slov. To znamená, že summa summarum tie zákony sú čoraz obšírnejšie, reformy sú obšírnejšie. A v zásade, keď si zoberieme, nemusíme ísť tak ďaleko do minulosti pre príklad, keď si zoberieme ten projekt, ktorý nakoniec skončil pomyselne v skartovačke, reformu Učiace sa Slovensko, tak aj ten bol dostatočne obšírny. Ja som si naozaj dala tú námahu a preštudovala som každé slovo. Bolo tam veľmi veľa dobrých myšlienok, ale zároveň stále mám ten pocit, že keď sa niečo navrhuje, zlepšuje, reformuje, že je tu neuveriteľná byrokracia a že keď sa dajú veci robiť komplikovane, tak sa urobia nieže komplikovane, ale ešte komplikovanejšie.
Ja by som z tohto miesta chcela povedať, že i keď my dve, pani ministerka, ešte sme neboli v nejakej osobnej konverzácii a v dialógu, veľmi rada s vami budem konzultovať do budúcna a som vo svojej podstate človek, ktorý je optimista a fandím vždycky, aby veci šlapali, aby sa zlepšovali. Dovoľte mi, aby som teda v stručnosti a v skratke zaujala niekoľko momentov, niekoľko postrehov k momentom, ktoré som si naštudovala a podložila ich svojimi vlastnými skúsenosťami, že prečo si to myslím.
Prvá vec je tá už spomínaná byrokracia, ale tentokrát by som chcela povedať, že tá byrokracia je aj na úrovni pôsobenia vysokoškolských pedagógov. Je neuveriteľné, a to je vlastne systém, ktorý, jedna vec súvisí s druhými. Je neuveriteľné, že na vysokých školách, dneska ste veľmi správne povedali, že bolo by fajn a dokument navrhuje, aby sme mali pôso; alebo aby sme mali pedagógov, ktorí budú prioritne prednášať, tí ktorí budú vedeckí zamestnanci, čiže budú robiť tú vedu, výskum v tej čistej, pravej, nefalšovanej podobe, a potom tam budeme mať ľudí, ktorí budú zainteresovaní do rôznych projektov, či už na národnej, alebo nadnárodnej úrovni.
Toto je veľmi pekná myšlienka, ja by som bola naozaj úprimne šťastná, keby sa ju podarilo pretaviť do praxe, a to z toho dôvodu, lebo v súčasnosti, keď pozriete na drvivú väčšinu vysokých škôl, tak situácia je taká, že prednášajúci majú nadpočet hodín, čiže, poviem príklad, očakáva sa, že týždenne odučí niekto 14 hodín, naváľajú mu 20, popri tom sa očakáva, ako ste správne podotkli aj vy, aj moji predrečníci, že bude publikovať v scopusových záležitostiach, v karentovaných časopisoch, lebo tam je to bodové ohodnotenie, samozrejme, vyššie, no a potom, pravda je taká, taká je realita, a to narážam na tú byrokraciu, že ešte ideálne supluje sa aj študijné oddelenie. Áno, máme dneska aj akademický informačný systém, ale všetci dobre vieme, že pravidelne prichádzajú požiadavky na vyplňovanie ročného hodnotenia, vedecko-pedagogickej charakteristiky a mnohých iných vecí, čiže ja z vlastnej skúsenosti viem, hoci dnes už ako docent, predsa som odbremenená od niektorých byrokratických záležitostí, ale viem, že nedá sa tváriť, že niekto má prednášať to alokované množstvo hodín, ktoré sa očakáva, že má robiť vedu v tom pravom slova zmysle a ešte má napĺňať tú požiadavku toho, že plní administratívne úlohy, ktoré jednoducho prichádzajú. Klamali by sme si, keby sme povedali, že to tak nie je.
Druhá vec. To je to, ešte na margo toho, tých publikačných činností. Je fakt aj ten, že keď sa očakáva takéto nasadenie, tak potom sa nemôžme čudovať tomu, že keď sa vypíše VEGA alebo KEGA ako projekt, tak tieto projekty sa spravidla skončia alebo sú zakončené tým, že musí vyjsť nejaký výstup, čiže ideálne nejaká učebnica, monografia alebo niečo hodnotné, aby tam boli nejaké pedagogické alebo iné vedecké implikácie pre prax, ale, samozrejme, vždycky je to o tom, no čo narýchlo, s prepáčením, zbúchame, aby sme mali ten výstup, ktorý máme, aby ste dostali ten počet bodov na konci roka. Čiže toto veda nie je. A už vôbec nie, žiaľ, je to tak, treba to povedať, v humanitných odboroch. Ja považujem, že veda v tom pravom slova zmysle sa dá robiť v strojarine, v medicíne, v potravinárstve a, ja neviem, na chemicko-technologickej fakulte, ale tie humanitné vedy, tak je to smiešne, keď sa chce hrať niekto na vedu a ešte v takých podmienkach, ako máme.
Z vlastnej skúsenosti viem aj to, že na vysokej škole sa častokrát stáva to, a to zase zarážam na ďalší nedostatok, že jednoducho to učiteľské povolanie je finančne podhodnotené, to všetci vieme, ale s tým, žiaľ, ide ruke v ruke aj materiálno-technické zabezpečenie, tak mi povedzte, že ako sa dá robiť veda, keď v kancelárii sú traja ľudia, pri veľkom šťastí dva počítače a vy v podstate máte karty, máte cvakať, prezenčne byť prítomný na pracovisku, takže v zásade čo ja môžem vypublikovať, keď nemám ani počítač, nemám ani ten pokoj na publikovanie, nemám ani tú knižnicu príručnú. Čiže aká veda, jednoducho aká veda v našich podmienkach. Je to smiešne.
Keby ste videli, ja ako lingvistka som mala kolegu fonetika, ktorý mal robiť akože fonetický výskum, tak si doniesol utierku kuchynskú, aby akože zabezpečil akustiku, doniesol si nejaký smiešny rozkladací stolík akože, aby mu to nejako sedelo výškovo, niečo si zbúchal doma na kolene, nejaký tranzistor, ja neviem, čo to bolo, a nahrával kolegov, akože fonetický výskum. Hej, takže to je ako v našich podmienkach veda, to je na smiech alebo na zaplakanie, ako chcete.
Ďalšia vec, ktorá tu je, že súhlasím s tým, že jednoducho to, čo sa hovorí na margo titulov docent a profesor, v zásade zdá sa mi to byť ako veľmi dobré riešenie a to z toho titulu, pretože ak to správne chápem, aj dneska je to tak, že keď je napríklad človek s PhD. a prednáša na vysokej škole, tak v rámci usporiadania momentálnej situácie na katedre je možné, aby tento človek zastával funkčné miesto docenta alebo docent funkčné miesto profesora a podobne. Toto je super, keďže ten zákon hovorí, že do šiestich rokov musí nejakým spôsobom kariérne rásť. Ja toto vítam. A nesúhlasím, pani ministerka, nenahnevajte sa, ale nesúhlasím s tým tvrdením, že keď niekto 30 rokov učí na vysokej škole, že automaticky prepláva tým systémom a je z neho docent, profesor. Lebo ja poznám iks príkladov, ktorí takto 30 rokov sa zabetónovali na vysokej škole a ani v šesťdesiatke neurobili docentúru, hej? Čiže v tomto prípade ja to vítam, že za tých šesť rokov sa od neho očakáva nejaký kariérny rast, keď má tie vôľové a iné intelektuálne danosti a v podstate nejakým spôsobom je v dobrom slova zmysle zaviazaný k tomu, aby rástol. Čiže toto je z môjho pohľadu super. Myslím si, že toto bude pre prax prospešné.
No a potom v neposlednom rade tá nadkapacita vysokých škôl, s tým tiež súhlasím, že bolo by asi dobré, a to súvisí aj s fungovaním tej akreditačnej agentúry, bolo by dobré asi v dobrom slova zmysle naozaj sa ešte raz zamyslieť nad skutočnou kvalitou tých vysokých škôl, pretože ja keď si spomínam, tak v mojom prípade, keď som sa hlásila na vysokú školu, to bol rok ´98, ´99, tak nejako, tak na odbor sa hlásilo cez 600 študentov a brali 30. A ja vám poviem, že keď som sedela v tej prednáškovej miestnosti, tak som si trikrát vážila, že tam sedím a že som sa na tú školu dostala, hej? Dneska tie školy na kolenách prosia, aby tí študenti došli, zoberieme každého, len nám poďte, hej?
Čiže toto sú z môjho pohľadu tie momenty, ktoré ma najviac, ono by sa dalo dlho o tom, samozrejme, tam mám viacero poznámok, ale toto sú asi také najzásadnejšie. Čiže aby som k tomu urobila nejaké resumé. Z môjho pohľadu, i keď možno prioritne to nesúvisí s tým, o čom sa tu teraz bavíme, ale je to finančné ohodnotenie, pretože keď je niekto náležite finančne ohodnotený a vôbec ten rezort školstva dostáva taký finančný objem, ktorý mu zabezpečí také fungovanie, aké sa od neho očakáva, tak to je už potom podľa mňa domino efekt, hej, že aj ľudia sú motivovaní, pracujú v adekvátnych podmienkach, veda je skutočne vedou nielen v tých technických, prírodných vedách, ale aj v humanitných vedách. No a potom, v neposlednom rade, ako som to tam spomínala ďalej, s tým súvisiace veci ako tie tituly a tieto veci, to už sú veci skôr koncepčného charakteru, a ako som povedala, toto vnímam vysoko pozitívne. Myslím si, že toto je veľmi dobre nastúpená cesta.
Takže na záver ďakujem za pozornosť, držím palce a snáď do budúcna sa pohneme ešte ďalej. Ďakujem.
