Videokanál klubu

Pán kolega, problém je, že ste si absolútne neprečítali náš návrh zákona. Keby ste si ho prečítali, tak by ste vedeli, že sa tu bavíme o dlhu voči štátu. Ja sa teraz pýtam, prečo my všetci sme mali zaplatiť nejakému Širokému 100 mil. euro. Ja sa pýtam, prečo by sme mali platiť nejaké sociálne balíčky, ktoré sú ničím iným len marketingovým nástrojom vládnej koalície. Ale na jeden milión ľudí máte problém nájsť 30, podľa pani ministerky Žitňanskej 30 – 60 mil. euro, to je ten rozdiel, to je tá odmena pre tých exekútorov. To sú tie nejaké škody, to tvrdí pani ministerka Žitňanská. Čiže ja sa pýtam, nemáte problém oddlžiť Širokého, nemáte problém rozdávať nejaké sociálne balíčky, ale máte problém pomôcť jednému miliónu ľudí v exekúcii. No to je veľmi zaujímavé a to je obraz toho, ako strašne vám záleží na týchto ľuďoch.
Ďakujem. (Reakcie z pléna.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca, za slovo. Dnes tu máme trošku väčšie auditórium z vládnej koalície. Včera tu nebol nikto. Tak dovoľte, aby som v krátkosti trochu uviedol problematiku exekúcií na Slovensku.
Pred zhruba tromi rokmi sme sa rozhodli pri založení hnutia SME RODINA, že jednou z hlavných priorít bude riešenie exekúcií na Slovensku. Počas exekúcií k dnešnému dňu v Slovenskej republike je viac ako 3 mil. 700-tisíc živých exekučných konaní. Bavíme sa zhruba o jednom milióne ľudí, ktorí majú na krku exekúciu. Čiže v priemere to vychádza 3,7 exekúcie na jedného človeka. Toto číslo je tak obrovské, že pred tromi rokmi, keď sme vlastne s týmto návrhom prišli, tak, samozrejme, tie čísla neboli až také strašné, ale už vtedy sme videli, že ten trend je veľmi alarmujúci a ten počet exekúcií narastá. Preto sme pripravili zákon o tzv. exekučnej amnestii, ktorý dnes predkladáme už tretíkrát. Musím konštatovať, že za toto obdobie sme prešli rôznymi rokovaniami, videli sme a počuli sme rôzne návrhy a mňa veľmi mrzí, že... (Ruch v sále.)
Páni kolegovia, môžem vás poprosiť? Ďakujem.
... a mňa veľmi mrzí, že v máji minulého roku; už je tu pán predseda strany MOST pán Bugár. Aj pán Bugár v máji minulého roku sa postavil spolu s Andrejom Dankom a s Robertom Ficom na tlačovku a rozhorčene rozprávali o tom, že je neúnosné, že na Slovensku je 3,7 mil. exekučných konaní a že idú tento problém riešiť. Bolo to v máji minulý rok. Odvtedy prešlo veľmi veľa mesiacov a, bohužiaľ, do dnešného dňa žiaden návrh z vládnej koalície neprišiel napriek tomu, že už na jeseň a koncom roka 2017 pani vtedajšia ministerka spravodlivosti pripravila nejaké alternatívy na riešenie tohto problému, ale koalícia nebola schopná vybrať jednu z tých alternatív a predostrieť ju verejnosti.
Dnes máme jún a my sme sa rozhodli, že po tretíkrát prídeme s touto exekučnou amnestiou a nebudeme čakať. Nebudeme čakať na to, kým táto koalícia si spomenie, že sú tu aj ľudia, ktorí majú naozaj veľký problém. Ja sa chcem opýtať koaličných strán, že či si uvedomujú, že za to obdobie od mája minulého roku, kedy sa postavili na tlačovku a rozprávali o exekúciách, že ich idú riešiť, či si uvedomujú, koľko ľudí prišlo o bývanie, koľko ľudí spáchalo samovraždu, koľko ľudí sa dostalo do neriešiteľnej situácie, odkedy oni stáli na tlačovke a rozprávali, že niečo idú vyriešiť. Ja, bohužiaľ, musím konštatovať, že namiesto toho, aby táto vláda pomáhala ľuďom, tak namiesto toho tu počúvame reči o historickom úspechu Slovenska, o historicky najlepších číslach. Počúvame tu o tom, ako sa krajine darí. Lenže realita je taká, že počet exekúcií narastá. Stále tu máme jeden milión ľudí, ktorí nevedia riešiť svoju situáciu a ich jedinou záchranou, ktorú oni vidia, je tzv. exekučná amnestia.
To, čo my navrhujeme, je úplne jednoduché. My navrhujeme, aby sa v prvom rade vyriešili pohľadávky voči štátu. Sa bavíme o daňovom úrade, Sociálnej poisťovni, zdravotnej poisťovni a ďalších inštitúciách. Týchto pohľadávok je skoro 60 percent. Bavíme sa tu aj o pohľadávkach, ktoré sú staré niekoľko rokov. Pre mňa je nepochopiteľné, že táto vládna koalícia s týmto problémom nič nerobí a len rozpráva o tom, ako niečo vyrieši, ako niečo plánuje, ako niečo predloží. Ale prešlo viac ako rok, neudialo sa nič.
Neviem, či si ľudia uvedomujú, ale strana SMER vládne od roku 2006. Máme rok 2018, prešlo 12 rokov vlády SMER-u s krátkou prestávkou 1,5 roka, kedy vládla Iveta Radičová, a ja musím konštatovať, že viac ako 80 % exekúcií vzniklo za posledných 12 rokov, teda počas vlády strany SMER a strany SNS. V rokoch 2006 – 2010 bola SNS v koalícii. Najväčšiu zodpovednosť za obrovský počet exekúcií na Slovensku kladiem práve na plecia strany SMER a strany SNS. Tieto strany len rozprávajú o tom, ako chcú niečo vyriešiť, tieto strany len rozprávajú o tom, ako chcú pomôcť ľuďom, ale v skutočnosti sa zaoberajú len samy sebou. Pozrite sa na to, čo robia? Namiesto toho, aby riešili jeden milión ľudí v exekúcii, tak namiesto toho riešia, kto čo povedal, kto, preboha, vytiahol tie eurofondy na školstve. Oni neriešia, že je tam problém, oni riešia, že kto to vytiahol. Namiesto toho, aby riešili problém v poľnohospodárstve, tak rozprávajú o tom, ako tu všetko funguje, že ten rezort je úplne skvelý. Jednoducho oni riešia len sami seba, ale neriešia tých ľudí, ktorí trpia tými exekúciami.
Dennodenne dostávame desiatky mailov, správ a listov, nielen Boris Kollár, ale aj ja, Milan Krajniak a ďalší. Dennodenne dostávame otázku od ľudí, ktorá je stále tá istá: Kedy konečne sa vyriešia exekúcie na Slovensku? Dennodenne túto otázku musíme zodpovedať a poviem úprimne, ja už neviem, čo mám týmto ľuďom povedať. Chodil som za pani ministerkou Žitňanskou, tá mi sľubovala na jeseň, koncom roka, začiatkom roka, v marci, apríli, neviem kedy. Stále sme nevideli žiaden návrh. Ja zdôrazňujem, že je nám úplne jedno, kto príde s týmto riešením. Ak s riešením príde pán Danko, my ho radi podporíme. Ak s riešením príde pán Fico, my to radi podporíme. Nám naozaj nejde o to, aby sme boli my tí, ktorí vyriešia tie exekúcie. Nám ide o to, aby sa konečne vyriešili.
Vážení, uvedomte si, že tu sa bavíme o jednom milióne ľudí, ktorí nevedia, čo majú robiť, ktorí nevedia sa pohnúť z miesta, ktorí sú v začarovanom kruhu. Uvedomte si, že tu sa bavíme o rodinách, ktoré sú v zúfalej situácii. Bavíme sa tu o matkách, ktorým bývalí partneri zanechali dlhy a ktoré sa z toho nevedia dostať a majú na krku deti a žiaden príjem. Bavíme sa tu o 37-tisíc dôchodcoch, ktorí majú na krku exekúciu a nevedia, z čoho majú si kúpiť jedlo, nieto ešte lieky.
Ja chcem apelovať na vládnu koalíciu, aby teraz ukázala, že naozaj myslia na ľudí a že im chcú pomôcť, aby podporila náš návrh, posunula ho do druhého čítania a v druhom čítaní poďme sa baviť o tom, ako to chcete vylepšiť. Ja netvrdím, že náš návrh je dokonalý. Ja netvrdím, že máme patent na rozum, ale hovorím, poďme konečne niečo urobiť s tými exekúciami. Tento stav je chorý, je nemysliteľný a je obrazom toho, ako sa v skutočnosti darí tejto krajine. 3,7 milióna exekučných konaní a 1 milión ľudí v exekúcii.
Ďakujem pekne.

Keď som bol dnes na obede s jedným nemenovaným opozičným poslancom, ktorý aj teraz sedí v tejto sále, a opýtal som sa ho na ministra financií Kažimíra, tak mi povedal: Keď bude stáť Robert Fico pred posledným súdom, minister Kažimír bude jeho poľahčujúca okolnosť. Napriek tomu som rád, že minister financií je optimista, lebo minister financií má byť optimista. Ale dúfam, že jeho optimistická predpoveď, že ešte aj tento rok predloží ako minister tejto vlády štátny rozpočet, nevyjde. Dúfam, že v tom čase už pôsobenie tejto vlády bude dávno skončené.

Vďaka. Ja by som len doplnil možno ešte morálny rozmer, prečo tento návrh zákona naozaj nie je práve najvhodnejší, pretože ako keby sme chceli zdaňovať práve tých ľudí, ktorí sú zodpovední za svoj majetok, a nie tých, ktorí sa správajú nezodpovedne.
Okrem tohto morálneho rozmeru by som spomenul ešte ďalšiu vec a to, že oceňujem predovšetkým transparentnosť týchto dvoch predkladaných návrhov, pretože naozaj je jednoduché vypočítať si, koľko je osempercentná daň, ale pokiaľ to človek vidí čierne na bielom, tak si uvedomí, čo vlastne ide opäť do jednej, s prepáčením, veľkej čiernej diery, v ktorej sa potom robí to, čo sa robí. Samozrejme, opäť treba nájsť peniaze na iné výdavky v rámci úžasného sociálneho balíčka, ktorý je nám tu predkladaný, ale s tým už nenarobíme nič. Každopádne vďaka za tieto návrhy, určite budete mať našu podporu.

Ďakujem pekne. Vážení kolegovia, rád by som opravil hlasovanie č. 129, tlač 1034. Zariadenie vykazovalo, že som nehlasoval, hlasoval som proti. Pre úsme; pre upresnenie, ide o nezmyselný návrh zákona o politických stranách. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán europoslanec, a vzhľadom na to, že sú 4 min. do konca rokovacieho dňa, tak toto moje vystúpenie len berte ako taký krátky úvod. Samozrejme, budeme pokračovať v rozprave zajtra po prerokovaní tých termínovaných bodov.
No musím povedať na začiatok, že už sme si trošku aj zvykli na to, že v poobedňajších hodinách rokujeme pred nie poloprázdnou, ale pre prázdnou sálou Národnej rady. Momentálne by som vedel menovite za pár sekúnd vymenovať poslancov, ktorí tu ešte sedia, a musím konštatovať, že ani jeden koaličný poslanec tu dnes nesedí v tejto chvíli. Napriek tomu, že majú plné ústa rečí o tom, ako, akí sú oni sociálni, ako oni sa snažia niečo pre tých ľudí, ako rôzne sociálne balíčky vymýšľajú a rozdávajú, a ďalšie absolútne nezmysly, ktorými sa snažia opiť rožkom ľudí na Slovensku. Avšak realita je taká, že keď sa rokuje o návrhu zákona, ktorý sa týka 1 mil. ľudí, 1 mil. dospelej populácie na Slovensku, tak tu nie je nikto.
Vážené dámy a páni, dnes, ako kolega spomínal, máme na Slovensku zhruba 1 mil. ľudí, ktorí majú na krku exekúciu. Z toho 1 mil. ľudí je podľa posledných údajov zhruba 37-tisíc dôchodcov. Nikto z vládnej strany SMER tu v tejto chvíli nesedí napriek tomu, že tu riešime 37-tisíc dôchodcov, ale hlavná vec, že už mali niekoľko tlačoviek o dôchodkových stropoch a rôznych ďalších veciach, ale keď sa jedná o 37-tisíc dôchodcoch v exekúcii, nie je tu ani noha. A to je, to je obraz toho, ako v skutočnosti myslia napríklad na tých dôchodcov páni poslanci zo strany SMER. Ja by som privítal, keby predseda poslaneckého klubu strany SMER pán Fico zabezpečil účasť, aspoň tú kontrolnú, ktorú tu zvyknú mať, že je tu aspoň jednej koaličný poslanec zo SMER-u, jeden z SNS a jeden z MOST-u, aby to nevyzeralo takto trápne, takéto rokovanie. Ale rozumiem aj tomu, že je... Ako sa to volá? Pondelisko. No tak chodiť do práce v pondelisko veľmi sa im asi veľmi nechce, lebo naozaj dnes počas celého dňa ich som tu vedel možno spočítať na prstoch. Čiže je naozaj poľutovaniahodné, že o návrhu zákona, ktorý sa týka milióna ľudí, rokujeme pred poloprázdnou sálou, kde je pár poslancov z opozície.
Tento návrh zákona predkladáme tretíkrát, tretíkrát ho predkladáme kvôli tomu, lebo ho považujeme za jednu zo svojich priorít, a budeme to predkladať dovtedy, kým v nejakej forme exekučná amnestia neprejde, kým v nejakej forme sa nepomôže jednému miliónu ľudí, ktorí dnes majú na krku exekúciu.
Z toho 1 mil. ľudí, si treba uvedomiť, že nielen tí dôchodcovia, ale častokrát sú to matky s deťmi, ktorých opustili manželia, a nechali im na krku dlhy. Častokrát nám píšu tie matky, že manžel sa na nich vykašlal, odišiel, ona ako automatický spoludlžník, ako manželka ostala sama s dvomi, s tromi deťmi, na krku má exekúcie, poberá nejakú materskú, ešte nejakú tú dávku a jednoducho nemá šancu vyžiť, keby jej nepomohla nejaká rodina alebo nejakí susedia. Ale treba si uvedomiť, že mnohé tieto ženy nemajú absolútne na koho sa obrátiť.
Čiže tento návrh zákona dokáže vyriešiť strašne veľa vecí, dokáže vyriešiť problém mnohých rodín, problém mnohých dôchodcov, problém mnohých dospelých ľudí. Najväčšie tieto problémy ja osobne vnímam práve na východnom Slovensku, kde v podstate 95 % správ, žiadostí o pomoc, ktoré sa na mňa obracajú ako na poslanca Národnej rady, ktorý je z východného Slovenska, tak 95 % sa týka exekúcií.
(Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, vážení kolegovia, už tretíkrát predkladáme do parlamentu návrh o exekučnej amnestii, ktorá sa týka milióna ľudí na Slovensku, a v tejto rokovacej sále, pre informáciu našich divákov, poslucháčov, nie je ani jediný vládny poslanec. Milión ľudí nás vyzýva už roky rokúce, aby sme riešili ich situáciu, v ktorej si oni sami pomôcť nevedia, a nezaujíma to ani jedného poslanca zo SMER-u, ani jedného poslanca zo SNS, ani jedného poslanca z MOST-u.
Ja si myslím, že, ja som dúfal, že po tých rokoch toho, čo viem, že píšu aj vládnym poslancom tí ľudia, ktorí sa obracajú aj na nás, ktorí si naozaj nevedia sami poradiť, pretože sú proste v dlhoch, nevedia sa z toho sami vyhrabať, tak som dúfal, že teraz proste už nenájdu vládni poslanci, poslanci štandardných strán tú odvahu, že sa na ľudí vykašlú, a som z toho veľmi smutný, že začíname rokovať o tomto návrhu exekučnej amnestie v takomto prázdnom pléne, kde ani jediného poslanca zo SMER-u, SNS a MOST-u táto problematika nezaujíma. Som zvedavý, ako zajtra, keď prebehne diskusia, ako nakoniec budú vládni poslanci hlasovať, ale neviem si predstaviť a nepočul som jediný vecný argument doteraz, vždy keď sme o tom debatovali, ktorý by bránil tomu, aby sme pomohli naozaj státisícom a státisícom ľudí na Slovensku. Konkrétne tento náš návrh, ktorá je taká jednoduchšia forma toho, čo, čo by sa všetko pre tých zadlžených ľudí dalo urobiť, sa týka priamo viac ako pol milióna ľudí, ktorým by sme takýmto spôsobom mohli pomôcť začať nový život, finančne nový život, a týka sa viac ako 30-tisíc napríklad dôchodcov, ktorí sú zaviazaní tým, že musia platiť penále na penále a úroky z úrokov, ktoré nevedia splácať.
Ja zajtra vystúpim v rozprave a pokúsim sa odôvodniť tento návrh exekučnej amnestie podrobnejšie, ale naozaj verím a dúfam, že aspoň časť poslancov vládnej koalície konečne už po toľkých a toľkých argumentoch, a myslím si, že úplne vecných argumentoch, tento náš návrh exekučnej amnestie podporí.
Ďakujem.

Áno, ďakujem pekne. Prosím pekne, pani kolegyňa, tieto veci treba sa pýtať pani poslankyni Krištúfkovej. U nás má sociálne veci na starosti pani poslankyňa Krištúfková.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, milí a..., milí šiesti kolegovia, som rád, že môžem pred takýmto plným plénom vystúpiť. Je to neobyčajná skúsenosť. Skutočne ešte sa mi nepodarilo nezachytiť tu ani jedného, ani jedného jediného koaličného poslanca. Skutočne je to úcta voči ostatným kolegom v opozícii a vôbec úcta k celému slovenskému národu, ktorá sa volí zástupcov, platí ich z vlastných daní. A takto to tuná vyzerá. Ani jeden jediný koaličný zástupca, bohužiaľ.
Ďakujem pekne za toto, za možnosť vystúpenia k tomuto návrhu zákona. Prečo sme k nemu pristúpili? Píšu nám, strašne veľa ľudí nám píše so svojimi potrebami, sťažnosťami, aký je veľmi ťažký život na Slovensku. Dôchodci nám píšu o možnostiach alebo sa nás pýtajú otázky, ako vyžiť z 300-eurových dôchodkov. Ľudia, ktorí musia utekať do zahraničia, sú vyštvaní, lebo nevedia vyžiť z 500-eurových minimálnych platov. A rovnako sa sústredia aj na otázky, ako majú vôbec poslať prváčikov a vôbec školopovinné deti do školy, keď nemajú prakticky ani, ani na základné potraviny, nemajú ani na ošatenie. A teraz si predstavte ako to zaťaží rodiny, keď musia vypraviť jedného-dvoch školákov, musia im kúpiť perá, fixy, farbičky, zošity, nejaké pomôcky, kružidlá, pravítka. Dnes v nemocniciach nemáme záchodové papiere. Je kopec škôl, ktoré nemá základné vybavenia. A toto všetko proste prenáša na rodičov, prenáša na deti, prenáša na domácnosti. A tieto deti, proste tieto rodiny sú vystavené ťažkému proste finančnému, ťažkému finančnému výdavku, hlavne v začiatku školského roka.
Ako naša kolegyňa spomenula, inšpirovala sa v Rakúsku, inšpirovala sa rakúskym, rakúskym modelom, kde sú tie, samozrejme, tie dávky ďaleko vyššie a štedrejšie.
Zachytili sme jeden návrh zo strany koaličného, koaličnej strany, že by chceli pre prvákov urobiť jednorazovo nejakých 100 euro. Ale ja sa pýtam, a čo tie ostatné rodiny. Čo tí, ktorí majú druhákov, tretiakov, štvrtákov, čo tí, ktorí majú deti na stredných školách. To už nie sú slovenské deti? Tie deti nepotrebujú ísť do školy? Tie deti už nemusia písať perom? Tie deti nepotrebujú pravidlo, kružidlo? Tie deti nepotrebujú nič? To už nie sú slovenské deti? Tým netreba dať nič?
To znamená, že keď skutočne, teraz keď absolútne z toho, čo sme my tunák krvopotne nastrádali, všetci ľudia, všetci ľudia na Slovensku na daniach, na odvodoch, za chvíľku už čakám, kedy minister Kažimír nám dá aj daň zo vzduchu, už teraz nám ide zaviesť, zaviesť zvýšenie z poistiek. A ja neviem, skutočne čakám, kedy dostaneme daň 10 % z dýchania vzduchu od neho, aby, aby našiel tie ťažké miliardy, ktoré teraz jeho, jeho stranícki šéfovia idú porozdávať. Jeden si vymyslí 10 % zvýšenie platov, bác, pol miliardy. Druhý si vymyslí ďalšie nezmysly. To znamená, že týmto populizmom teraz len tak rozdali 1-1,5 mld., a teraz, teraz Kažimír sa chytí za hlavu a bude to hľadať. A bude to hľadať kade-tade. A viete, kde to nájde? Zase v našich peňaženkách.
Oni to robia takto s nami systematicky. Z jednej strany nám dajú a z druhej strany nám zoberú. Tunák už kolega to raz povedal, že sa správajú presne tak, že večer nám dôjdu vykradnúť, konkrétne pán Matovič, vykradnúť špajzu, vyberú nám všetko a ráno nám zazvonia pri dverách s fanfárami, s televíznymi kamerami, priniesli sme vám jeden džem alebo jeden kompót. Z vašej vlastnej, z vašeho vlastného sklepu alebo, alebo špajze. A ešte chcú a čakajú od nás vďačnosť. Toto presne robia.
To znamená, že keď teraz môžeme z ich strany očakávať, že nám dajú nejaký príspevok 1 euro alebo 1,5 eura na, na, na jedlo pre deti, čo je chvályhodné, ale nedostačujúce, no tak môžeme hneď čakať s čím zase, s akou brutalitou príde pán minister Kažimír a znova nám to vytiahne z vrecka. Ako tunák počúvame na jednej strane, že nám idú, že nám stúpli ceny, teda že nám zvýšili minimálnu o 6 %, ale zabudli už akosi povedať, že nám aj ceny medziročne potravín stúpli o 6 %. Ale jesť musíme všetci.
To znamená, ja sa pýtam, čo nám dali? S čím prišli? S ničím. Každý deň nás okrádajú. Niekde nás okradnú a potom dôjdu a chcú ešte od nás vďačnosť. A si myslia, že akí, akí máme byť ešte vďační a spokojní a ako, ako sú oni sociálni. Skutočne v tomto prípade, by som povedal, že naozaj my tu nemáme iba prváčikov, ale tie rodiny veľmi ťažko strádajú. Chceme, aby sme mali viacej tých rodín. Demografická krivka padá. Za pár rokov nebude mať kto robiť na Slovensku na dnešných dôchodcov alebo na dnešných rodičov pracujúcich, ktorí dnes sú aktívni, v aktívnom veku. Tie, tie, tie proste, keď nebudeme mať tunák mať deti, keď tunák sa nebudú rodiť deti, keď tu nebudeme mať dobré školstvo, keď tu nebudeme mať dobré zdravotníctvo, tak aj to, čo tunák sa narodí tak nám zdrhne, nám utečie do zahraničia. Zoberte si, koľko percent detí nám odchádza preč, koľko percent detí nám po skončení školy odchádza na zahraničné školy a už sa nikdy nechce vrátiť. Sú to, je to skoro do 30 % a z tých 30 % po štatistikách a robených prieskumoch 74 % sa už nikdy nechce vrátiť. A toto nám navždy odchádza a bude vytvárať hodnoty v Rakúsku, v Nemecku, v Anglicku, v Amerike, vo Švajčiarsku, všade, len nie u nás.
A ja sa pýtam, keď to takto budeme robiť ďalej, kto nám tuná ostane. Čo nám tuná ostane? Kto nám zaplatí tento sociálny systém? Veď ten skolabuje, absolútne sa zrúti. A pokiaľ nebudeme k tejto veci alebo voči tomuto zodpovední a nebudeme sa tváriť zodpovedne a nebudeme to robiť skutočne s láskou k národu, a nielen s heslami nezmyselnými a sa biť, kto je väčší, väčší národovec, a pomaly aj záchody pomenujeme po národe, čo je úplne nezmyselné. Ale takto sa národná politika nerobí. Robí sa zodpovedne a robí sa tak, že sa nekradne. V prvom rade, že sa nekradne. A keď sa nebude kradnúť na každom jednom tendri, tak skutočne možno potom ostane aj na tých druhákov, tretiakov, štvrtákov, piatakov tých 20, mizerných 20 euro. Lebo ani to nepokryje tým rodinám to, čo potrebujú.
Viete si predstaviť, tunák niektorým koaličným poslancom to asi je nepredstaviteľné, čo to znamená pre rodinu 20 euro. Pre nich asi ťažko, keď tunák tendrujeme sifóny miesto 6 euro za nich pýtame pomaly 200. Jasné, takým ľuďom to, to nič nehovorí. Ale bežná rodina na Slovensku 20 euro nevie zohnať. Proste im to nevychádza. Oni sú radi, že vlastne pokryjú vôbec nejaké. nejaké platby za jedlo, a ja neviem, kde tu ešte z toho second handu sa im podarí nejaké oblečenie zohnať. Ale teraz sa pýtam, akým spôsobom tieto základné potreby pre tie deti pri tom štarte do toho školského roka môže nájsť? Nemá na výber, nemá na výber.
A preto som presvedčený, že keď sme schopní na nezmysly, keď sme schopní my tuná dávať do vlakov predražené wifiny, miesto 500 euro 20-tisíc alebo ja neviem koľko. Keď sme schopní skutočne nakupovať nezmysly a hasičské striekačky a obrnené transportéry a stíhačky, ja si, ja si myslím, že oni sa už všetci zbláznili tunák v tejto republike! Ale kašleme na deti. No hlavná vec, že budeme mať v garáži ďalšie transportéry. My kašleme na deti, na rodiny absolútne kašleme. Dôležité je tu, aby tuná nám lietali stíhačky. Viete čo? Teraz nám tuná lietajú 3 a vždycky 2 sú pokazené. A chýba to niekomu?! Chýba toto niekomu?! Nie. Prečo by nám malo stáť 16 gripenov alebo 30, ja neviem, F-16? Ale určite chýbajú ľuďom peniaze na to, aby mohli poslať tých svojich žiakov do, do školy, aby ich mohli vypustiť slušne, slušne, na, do tej, do toho prvého dňa toho školského roku v danom roku, tých prváčikov, druháčikov a vôbec všetkých. Toto nám chýba. Ale my sa budeme tunák biť do pŕs, že jak potrebujeme ďalšie gripeny, F 16, osemkolky, štvorkolky, nezmysly, blbosti. Potom budeme predražovať, všetko nakúpime o 200 % drahšie a zrazu tunák pozeráme, jak tunák kopec oligarchov obrovsky zbohatne, a ešte nám tunák sa vyškierajú cez rôzne ekonomické časopisy ako podnikateľ roka. No ide mňa roztrhnúť z toho!
Miesto toho, aby, aby sme sa viacej pozreli na tie deti, na tie rodiny, aby sme podporili nielen takouto dávkou, takouto malou dávkou 20 euro, aby sme podporili tie, tie mladé rodiny, ktoré naozaj tie deti majú, aby ten štát bol vďačný, aby ten štát bol vďačný týmto rodinám, že sú vôbec do takejto mizérie ochotní priniesť deti, vychovávať ich pre tento štát, lebo tieto deti budú platiť dane tu, za chvíľku aj, aj z toho vzduchu, ako som povedal. Tu budú odvádzať dane, tu budú odvádzať do Sociálnej poisťovne, do zdravotnej, tu sa budú zdaňovať. Ak nám neutečú a ich nevyštvú.
Tak tieto rodiny ideme postihovať na každom kroku, na každom kroku ich postihneme, zdaníme, nepomôžeme im a budeme si vymýšľať hlúposti a budeme... A tieto rodiny miesto toho, aby sme im takto aspoň nejakým spôsobom pomohli, tak sa budú, každý deň budú konfrontovaní v televíznych novinách, v novinách, v časopisoch, ako súrne potrebujeme nejaké obrovské, obrovské finančné prostriedky vynaložiť na nezmyselnú armádu.
Myslím, že mi končí čas. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Myslím, že áno.

Kollár, Boris, poslanec NR SR
Dobre, tak sa mi to podarilo. (Povedané so smiechom.)
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, už po druhýkrát predkladám návrh zákona na zavedenie mimoriadneho príspevku pre rodiny, pre nezaopatrené deti. To znamená pre žiakov základných škôl a študentov stredných a vysokých škôl.
Príspevok by bol vyplácaný vždy v septembri vo výške 25 eur. September je skutočne pre tieto rodiny finančne najnáročnejší mesiac. Každému je jasné, o čom hovorím. Taktiež v médiách sa každoročne vyčísľujú náklady spojené s nástupom dieťaťa do školy. A táto suma sa pohybuje až do výšky 450 eur.
Dokonca reagujú aj niektoré charitatívne organizácie, ktoré organizujú zbierky na školské potreby. Áno, veľké výdavky spojené so začiatkom školského roka si všímajú všetci okrem vlády a ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Máme ministra, ktorý riadi rezort už dlho, ale téme podpory rodín sa nevenoval. Nikdy ani neponúkol ucelenú koncepciu systémového riešenia rodinnej politiky.
Páni poslanci, každý vie, že začiatok školského roka je mimoriadne finančne náročný. A preto po roku tu opäť stojím s tým istým návrhom a s rovnakým presvedčením o tom, že treba rodinám v tomto období pomôcť.
Chceme zaviesť príspevok, ktorý u nás neexistuje, ale pritom je bežným štandardom v iných krajinách. Chceme pomôcť rodičom zmierniť priame výdavky, ktoré musia zaplatiť hneď pri nástupe detí do školy. Priznám sa, inšpirovala som sa rakúskym modelom, kde na začiatku školského roka rodičia dostávajú až 100 eur. Rakúsko, ktoré vypláca štedré rodinné prídavky v rozmedzí od 111 do 162 eur podľa veku dieťaťa, ešte pomáha rodičom zvládnuť aj finančné nároky spojené so začiatkom školského roka. U nás, ako je známe, sú len detské prídavky, a to vo výške 23,68 eura, čo je vzhľadom k dnešnej dobe absolútne smiešna suma, ktorá nepokryje takmer nič. Keď nie je vôľa ministerstva zvýšiť prídavok na dieťa, tak pomôžme rodinám aspoň takýmto spôsobom.
Minulý rok, keď som prvýkrát tento návrh predložila, nikto z koalície mu nevenoval žiadnu pozornosť. Dnes, keď SMER-u tečie do topánok, tak sa trhá vrece so sociálnymi návrhmi. Pričom keby naše návrhy boli schválené, tak už dávno by tieto peniaze v rodinách mohli byť. My sme totižto dostali vždy odpoveď, že peniaze nie sú. Tak dnes, keď zázračne nachádzate ďalšie a ďalšie milióny, prosím, všimnite si tento návrh a podporte ho.
Zachytila som, že pán Danko plánuje prísť s podobným návrhom na príspevok, dokonca vo výške až 100 eur, ale len pre prváčikov. Neviem, ako chce vysvetliť rodičom, že druhák, tretiak alebo stredoškolák už nestojí nič. My navrhujeme podporovať každoročne každé dieťa, ktoré chodí do školy, bez rozdielu, aký ročník navštevuje. Ak máte v rodine viac nezaopatrených detí, suma sa násobí a dá tak počítať s jednorazovou vyššou podporou. Samozrejme, je to len začiatok a počítame s tým, že by sa suma postupne navyšovala.
Ak náš návrh neprejde, čo ste nám už ixkrát ukázali, tak aspoň verím, že sa necháte inšpirovať. Ale predložte taký, ktorý bude systematicky riešiť problém spojený so začiatkom školského roka pre všetky deti.
Ďakujem za pozornosť.