Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Myslím si, že z hľadiska právneho aj vecného už bolo v zásade povedané všetko. Mňa mimoriadne teší, že aj z úst pani ministerky Žitňanskej aj z úst pána kolegu Kresáka zaznel principiálny názor a ja čakám, či bude pretavený aj do hlasovaní. Či návrh ústavného zákona, ktorý podávame spolu s pánom Budajom, dostane podporu aspoň časti koalície, aspoň tých ľudí, ktorí tvrdia, že reálna spravodlivosť by na Slovensku nastala v momente, keď nie deklaráciou, nie vyhlásením, ale reálnym zrušením amnestií umožníme súdnu dohru a vyšetrovanie týchto neľudských zločinov.
Požičiam si názor pána Jozefa Vozára z Inštitútu štátu a práva SAV, ktorý hovorí: "Právo by malo v sebe zlučovať tri základné hodnoty: všeobecný prospech, spravodlivosť a právnu istotu. Tieto tri hodnoty musia byť v súlade. Už v minulosti Ústavný súd vyslovil názor, že jedným z prvkov právnej istoty je zrozumiteľnosť právnych noriem a na nej založená predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci. Ťažko si však možno predstaviť, aby právo zneužívajúce rozhodnutie o amnestii zakladalo právnu istotu. V demokratickom právnom štáte nie je možné tolerovať stav, keď predstavitelia štátnej moci zneužívajú akékoľvek inštitúcie na to, aby vylúčili trestnoprávnu zodpovednosť seba alebo ďalších osôb podieľajúcich sa na štátnej moci. V opačnom prípade by každá odchádzajúca politická garnitúra mohla bezmedzne využiť tento inštitút na zabezpečenie vlastnej beztrestnosti."
Tú poslednú vetu už sme, chvalabohu, vyškrtli z histórie a možnosti udeľovania amnestií boli upravené tak, aby sa mečiarovský krok nemohol opakovať. Ten začiatok však stále trvá. Nemôžme si vyťahovať z právneho systému len to, čo nám vyhovuje, musíme sa naň pozerať ako na celok, a to nie len v obsahu, ale aj v histórii. Ak odkazom pre budúce generácie má byť to, že tu bol zvedený spravodlivý a dobrý súboj za právny štát, tak jeho súčasťou musí byť aj schopnosť napraviť svoje vlastné chyby, nás, ktorí zastupujeme práve teraz štát. Tak ako ho vtedy zastupoval Ivan Lexa, ako ho vtedy zastupoval Vladimír Mečiar, ako ho potom zastupoval Ivan Gašparovič. My sme teraz nositeľmi tej zodpovednosti, my sme tí, ktorí to máme na koncoch našich prstov pri hlasovaní. A teda sme v stave, keď je to urobené zle.
Tu nemá byť návrh ústavného zákona podaný opozíciou a návrh deklarácie a vyhlásenia, ktorý trošku drzo, musím povedať, nám do úst vkladá vláda, ktorá sa nám má zodpovedať. To, čo je v tom ústavnom zákone, mal byť spoločný návrh tohto pléna a to, čo je v tej deklarácii, malo byť dôvodovou správou. Mali sme ústavným zákonom jednoznačne napraviť a zrušiť, čo bolo nesprávne a mali sme v dôvodovej správe zadefinovať, čo si o stave myslíme dnes a ako má právny štát vyzerať.
Už to otočiť nevieme, ale čo vieme spraviť, je dvihnúť ruky a zahlasovať, keď tak, tak aspoň za obidva tieto návrhy, nech idú spolu. Nech je to spoločné prehlásenie parlamentu a vlády, že za Mečiarovými amnestiami sa dnes urobí hrubá čiara a táto kapitola bezprávia a takzvanej, jak to povedať, krvavej tranzície z čias totality do čias právneho štátu je za nami.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda, pani ministerka, kolegovia, kolegyne, pán prezident napísal poslancom osobný list, v ktorom sa obracia na nás, aby sme diskutovali o možnosti zrušiť rozhodnutia o tzv. Mečiarových amnestiách schválením ústavného zákona, to je 90 hlasmi poslancov Národnej rady. Je to jediný spôsob, ako môžeme v tomto zahanbujúcom zlyhaní štátu hoci aj po 20 rokoch obnoviť elementárny rešpekt k právu, k právnemu štátu a k spravodlivosti. List bol napísaný 18. novembra 2016 a doručený, predpokladám, že každému jednému z nás do schránky v Národnej rade.
Premiér Fico nechcel zostať v ústraní pána prezidenta a tak 30. novembra 2016 vláda Slovenskej republiky na svojom rokovaní prerokovala a schválila návrh Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998. To, čo nám bolo minulú stredu rozdané na lavice v parlamente, považujem jednoducho za nehoráznosť, neúctu a falošné gesto. To, že vláda Slovenskej republiky v zastúpení predsedu vlády Fica chce, aby sme uznesením Národnej rady schválili text, že slovenskú spoločnosť dlhodobo znepokojuje neobjasnenie a nepotrestanie zavlečenia občana inžiniera Michala Kováča mladšieho do cudziny dňa 31. augusta 1995 a že spravodlivosti zabránili amnestie vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara vykonávajúceho právomoci prezidenta Slovenskej republiky a navrhujú, aby Národná rada Slovenskej republiky odsúdila akt zavlečenia občana Slovenskej republiky a odsudzuje amnestie vtedajšieho predsedu vlády.
Preto to považujem za nehoráznosť a faloš, pretože tu chýba to pokračovanie. Odsúdiť to, čo už niekoľkokrát bolo odsúdené jednotlivými poslancami na pôde tejto Národnej rady. Teda odsudzovať niečo, čo bolo už mnohokrát odsúdené, to má stačiť? Odmietam podporovať takéto prázdne gestá a tým podporovať trestnoprávnu imunitu únoscov, páchateľov tohto štátneho zločinu a činov a ďalších trestných súvislostí a činov so zavlečením Michala Kováča mladšieho do zahraničia.
Áno, pán prezident, takto vám chcem odpovedať. Určite opätovne podporím návrh ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii a prosím, aby tak urobili všetci poslanci parlamentu. Je to len v našich rukách, aby sme ukončili túto traumu Slovenska.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, titulok môjho vystúpenia je úplne jednoznačný. Nepovedala som to ja, nepovedal to ani ten pán, od ktorého som si to požičala, ale predsa tak urobím, a znie: "Z bezprávia nemôže vzniknúť právo." Istá časť môjho vystúpenia bude prepožičaná z analýzy uznávaného právnika pána Petra Kubinu, aby mi tu potom niekto nevyčítal, že stredoškoláčka s maturitou fušuje medzi tými, ktorí o práve niečo vedia. Srdečne pozdravujem kolegu. (Potlesk.)
Ak je potrebné vysporiadať sa s extrémnymi prípadmi nespravodlivosti a materiálneho bezprávia, je prípustné zasiahnuť aj do inak posvätných princípov právnej istoty či zákazu retroaktivity. Nehovoriac o tom, že podľa právnych analýz, konkrétne aj podľa právnej analýzy pána Petra Kubinu, zrušeniu Mečiarových amnestií a začatiu trestného stíhania nebráni požiadavka zákazu retroaktivity, pretože v zmysle článku 7 odseku 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tento zákaz nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie konania, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo síce zákonom dovolené, ale bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi. To civilizovanými národmi by som chcela podčiarknuť.
Ako som už povedala, medzi vami, kolegyne, kolegovia, je množstvo právnikov. Niektorí sa vydarili viac, iní menej, ale všetci isto viete, že právo má okrem formálnej, teda písanej a zverejnenej stránky, aj svoju materiálnu, nepísanú podstatu. A tou je spravodlivé usporiadanie vzťahov v spoločnosti. Materiálnu podstatu pri akomkoľvek právnom akte, zákone alebo rozhodnutí štátneho orgánu zistíme tak, že si odpovieme na úplne elementárnu otázku: Aký cieľ sa daným právnym aktom sledoval? Samozrejme, že ak tento cieľ smeruje k spravodlivému usporiadaniu vzťahov v spoločnosti, dá sa povedať, že právny akt je v súlade s materiálnou podstatou práva. Teda je právom ako takým.
Opýtajme sa túto elementárnu otázku pri Mečiarových amnestiách. Aký cieľ sledovali Mečiarove amnestie? Ja tvrdím a dúfam, že sa tu nájdu viacerí takí, ak už nikto iný, tak minimálne pán navrhovateľ, myslím pána Budaja, že Mečiarove amnestie sledovali v tomto prípade celkom opačný cieľ, viedli k nespravodlivému usporiadaniu vzťahov v spoločnosti, zaviedli veľmi nebezpečný precedens. A ja tvrdím, že tam niekde sa začal rozklad tohto právneho štátu, ktorý úspešne pokračuje počas ďalšej Ficovej vlády. Umožnili zločincom, ktorí si objednali únos prezidentovho syna, a my vieme, kto to bol, ktorí nariadili únos prezidentovho syna a my vieme, kto to bol - to je okrem iného aj ten, ktorý úspešne chudol v Afrike - a ktorí nakoniec vykonali únos prezidentovho syna, aby za tento otrasný čin neboli potrestaní. A len na nás záleží, či tam vsunieme slovko nikdy neboli a nikdy nebudú potrestaní, alebo nie.
Z tohto sa dá celkom jednoznačne usúdiť, že Mečiarove amnestie sú v absolútnom nesúlade s materiálnou podstatou práva, ergo, sú v nesúlade s právom. Našou povinnosťou, ak vieme pomenovať, že niečo nebolo v súlade s právom, je, aby sme tento právny akt zrušili, aby sme dali možnosť spravodlivosti prejaviť sa. Ich nesúlad, teda nesúlad Mečiarových amnestií s materiálnou podstatou práva sa dá dokázať aj tým, že právo udeľovať amnestiu patrí výlučne prezidentovi republiky ako hlave štátu. Tieto sporné amnestie však neudelil prezident republiky disponujúci plnou demokratickou legitimitou pre výkon tejto funkcie, pretože takú legitimitu je možné získať iba zvolením v riadnych prezidentských voľbách. A či už teda priamou voľbou alebo - ako to bolo v tom čase - voľbou v parlamente. Mečiar ich udelil ako zastupujúci prezident.
Tí, ktorým vyhovujú Mečiarove amnestie, zvyknú argumentovať princípom zachovania právnej istoty. Ja predpokladám, že sa ešte takýchto vystúpení dočkáme, podľa teda toho, kto sa prihlásil do diskusie a kto sa ešte prihlási aj s faktickými poznámkami. Takže vy argumentujete tým, že je potreba zachovať právnu istotu. Ale ja sa pýtam: Právnu istotu koho? Zločincov? Pravdepodobne, pretože Mečiarove amnestie ako akt celkom isto ignorujú právnu istotu poškodených, obhajujú výlučne právnu istotu tých, ktorí stáli na opačnej strane. To znamená gaunerov.
Všetci tí, ktorí budete hlasovať proti zrušeniu Mečiarových amnestií, majte na pamäti, že tým budete chrániť právnu istotu zločincov a šliapať po právnej istote obetí takého otrasného činu, akým bol násilný únos Michala Kováča mladšieho. Mečiarove amnestie predstavujú porušenie článku 18 deklarácie OSN, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciou číslo 47/133 prijatou 18. decembra v roku 1992. Článok 18 deklarácie OSN stanovuje, že osoby podozrivé zo spáchania trestných činov, trestných činov spočívajúcich v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene alebo v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo podobným inštitútom, ktoré by mohli mať vplyv na neprípustnosť trestného stíhania alebo uloženie trestu.
Dámy a páni, je preto našou povinnosťou, nie právom, nie možnosťou, pričiniť sa o ich zrušenie. Ako všetci asi viete, nový premiér a zastupujúci prezident v časoch minulých Mikuláš Dzurinda sa pokúsil zrušiť Mečiarove amnestie rozhodnutím o amnestii číslo 375/1998 zo dňa 8. decembra ´98. Toto rozhodnutie však vtedy vyvolalo spor o výklad ústavy, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že súčasťou práva prezidenta udeliť amnestiu nie je oprávnenie prezidenta akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov. Lenže problém je, že viacerí aj z vás, aj od niektorých ústavných právnikov som to počula, že od tohto rozhodnutia Ústavného súdu odvodzujú všetky aktuálne prezentované argumenty o údajnej nezrušiteľnosti Mečiarových amnestií. Musíme si ale povedať - a tak to vidí uznávaný právnik pán Peter Kubina -, že to je zavádzajúci argument, nakoľko rozhodnutie Ústavného súdu hovorí len o tom, že amnestie nemôžu byť zrušené rozhodnutím prezidenta. Možnosťou ich zrušenia ústavodarným orgánom formou ústavného zákona sa Ústavný súd vôbec nezaoberal.
Novela rokovacieho poriadku, ktorou ste, teda vládna koalícia, ohli ústavu, nezaručí slušnosť tohto zákonodarného zboru. Ako slušný by tento parlament vstúpil do histórie, ak by raz a navždy odstránil bezprávny, protiprávny akt Mečiarových amnestií a spriechodnil spravodlivosť.
Lenže pozrime sa, čo sa reálne deje a čo sa reálne stane. Všetci ako sme tu, myslím, vieme, že zrušenie Mečiarových amnestií jednoducho neprejde, nebude sa konať. Namiesto toho nám tu podsúvajú ďalší akt, ktorý svedčí o rozklade právneho štátu, ktorý svedčí o tom, že premiér tejto krajiny šliape po parlamentnej demokracii. On ako premiér tejto krajiny, on ako predseda vlády ide diktovať parlamentu naše vlastné uznesenie, pán JUDr. Fico. A nakoniec nemá ani toľko odvahy, aby za ten bezduchý paškvil prišiel do parlamentu orodovať on sám. Pošle ministerku spravodlivosti, pošle pani ministerku spravodlivosti. Bol by to vskutku akt nanajvýš trápny aj pre pani ministerku spravodlivosti, nebyť toho, že jej strana si zachová aspoň akú-takú tvár tým, že podľa toho, čo som počula, dnes zahlasujú za zrušenie amnestií. Zvyšok koalície ale nie. Takže nebuďme naivní. Zrušenie amnestií, ako som povedala, sa konať nebude. Musia si poistiť, že ku zrušeniu amnestií nedôjde a namiesto toho chcú prijať niečo, čo má hodnotu smradu vo vesmíre.
Dôvod, prečo SMER nemôže dopustiť zrušenie Mečiarových amnestií, je ten, že SMER nie je nič iné, len smutným pokračovateľom HZDS. Nie všetci zo SMER-u, samozrejme, česť výnimkám, ale minimálne všetci gauneri zo SMER-u a tých je tam požehnane na čele s tým, ktorý vám velí. Pretože SMER založili a držia pri živote špinavými peniazmi tí, ktorí ich špinavým spôsobom získali počas Mečiarovej éry. Mečiarovi ľudia, tak ako si dnes hovoríte Bašternákovi, že naši ľudia, tak Mečiar mal celú suitu špinavcov, ktorí stáli za ním počas privatizácie. To boli zase jeho ľudia. Lenže problém je, že tieto dve množiny sa spojili do jednej veľkej množiny. A tí vás dnes držia pri živote aj napriek vašim 23 %.
Pozrime sa, kto patrí medzi zakladateľov, resp. najväčších investorov SMER-u. Juraj Široký, Harvard, Chemolak, Duslo Šaľa a tak ďalej, prepojený s Lexom. Jozef Brhel, niekdajší štátny tajomník ministerstva hospodárstva, Korinex, IT sektor riadil Kaliňáka a Počiatka. Ján Gabriel, Ivan Kiňo, Vladimír Pór, samozrejme osôbka pán Fedor Flašík, akokoľvek sa chce dnes zo všetkého vyviniť a akokoľvek sa dnes ospravedlňuje posmrtne pánovi prezidentovi Kováčovi a samozrejme sú tam potom menšie mená, Slavomír Hatina, Miroslav Výboh, aby som nezabudla. Takže k otázke, prečo dnes Ficovi tak vehementne záleží na tom, aby Mečiarove amnestie neboli zrušené, sa dá povedať iba to, že sa bojí o svojich ľudí. Pretože jeho ľudia sú bývalí Mečiarovi ľudia.
A nie, ja ani náhodou netvrdím, že tento balík, tento exkluzívny balík V.I.P. person, ktoré som vymenovala, majú niečo s únosom Michala Kováča ml. To ani náhodou, to by som si nedovolila tvrdiť. Lenže problém je, že keby ste náhodou posadili do väzenia tých, ktorí naozaj uniesli Michala Kováča ml., a všetci vieme o kom hovoríme, ten by mohol začal rozprávať, tak ako začal rozprávať nakoniec Mikuláš Černák. Tiež niekoľko rokov hnil v base, kým si otvoril ústa a začal ukazovať prstom na jednotlivých väčších aktérov, na tých, ktorí zadávali príkazy, koho zavraždiť, koho uniesť a podobne. To sú celkom slušné ročníky, ktoré by ste si teda mohli pamätať, na roky 90., na to, akým spôsobom, akým drzým a vulgárnym bola zneužívaná vtedy Spravodajská informačná služba pod vedením Lexu. Ako špehovali ľudia, ako chodili s kamerami, ako si ich natáčali, ako si natáčali všetky mítingy, ja myslím, že aj pán Bugár si to pamätá, akým spôsobom pod Lexom pracovala Spravodajská informačná služba. Kedykoľvek opozícia mala akýkoľvek míting, protestnú akciu, alebo prišli len prehovoriť k ľudom, napríklad aj pred voľbami, vždy sa za každým tučnejším stromom našiel nejaký špinavý siskár, ktorý si ich tam natáčal. Ja vám garantujem, že Ivan Lexa má šuplík plný takýchto materiálov. Materiálov, ktoré dokážu skompromitovať aj tie osoby, o ktorých som hovorila. Aj tie osoby z toho V.I.P. balíčka, ktorý dnes živia SMER. A toto je to riziko pre premiéra Fica, že keby išiel do basy ten, kto nariadil uniesť Michala Kováča ml., kto riadil celý únos Michala Kováča ml., kto ho nakoniec uniesol, že si tým zašpinil ruky, keby títo ľudia skončili v base, je otázka času, kedy začnú rozprávať. A toto je váš reálny problém. A preto k zrušeniu Mečiarových amnestií ani dnes, ani dovtedy, kým bude vo vláde SMER, nedôjde.
Viete, čo je omerta? Omerta je časť etického kódexu mafie, podľa ktorého je člen organizácie povinný voči polícii a úradom zachovávať mlčanlivosť o všetkých aktivitách organizácie a jej členoch, aj keby sa malo jednať o jeho nepriateľa. Poučenie tohto zákona mlčania býva trestané smrťou. Smrť bola a býva najčastejšie vykonaná luparou. To je skrátená brokovnica. A broky boli a sú posypávané soľou.
Dámy a páni, o trestnosti smú rozhodnúť iba súdy. Kým nezrušíme Mečiarove amnestie, budeme živiť iba domnienky a podozrenia. Lenže verejnosť, ktorú tu my zastupujeme, sa musí dozvedieť pravdu. Preto je našou povinnosťou, nie možnosťou, zrušiť Mečiarove amnestie.
Ďakujem. (Potlesk.)

Takže naozaj iba krátko, pretože ešte budeme mať aj rozpravu k samotnému zákonu. Na elektronické schránky bolo k dnešnému dňu minutých asi 50 mil. eur, ako pred chvíľkou aj Vlado Sloboda spomenul. Tých 24 %, ktoré sa uvádzajú práve v tej správe alebo v tom dôvode na to, prečo vláda prichádza teraz s takýmto návrhom, sa týka iba tých vydaných občianskych preukazov. Reálne aspoň jedno prihlásenie má k dnešnému dňu 27-tisíc právnických osôb. To je z množstva, ktorých sa to týka, to je 270-tisíc právnických osôb, naozaj iba veľmi malé číslo. Pohybujeme sa niekde tam, ako spomenul aj kolega.
Tento problém s termínom, odkedy má byť povinná aktivácia týchto schránok, sme mali už pred letom. Už pred letom sme prvýkrát rokovali v prvom čítaní o zmene zákona o e-Governmente, pričom vtedy to nešlo v skrátenom legislatívnom konaní, hoci malo ísť, pretože už k 1. 8. 2016 sme tam mali kolíziu, ktorú tu pán Pellegrini poriešil, myslím, že to bolo usmernením, kedy sa to celé posunulo na 1. 1. 2017. Teda posunul sa termín, dokedy musia mať povinne aktivované schránky. Neviem, či sa to teraz nedalo rovnakým spôsobom urobiť alebo teda či je to naozaj iba o tom, že je tu tlak aj zo strany podnikateľov a potrebujeme to mať aj legislatívne čisté, pretože len, len ja sa opäť obávam, aby sme tu nesedeli takto opäť pred letom budúceho roka a opäť sme v skrátenom legislatívnom konaní neposúvali ten termín.
Ten dôvod, ktorý je uvádzaný a častokrát aj prezentovaný, že zlyhali samotní podnikatelia, pretože si odložili práve tú aktiváciu, alebo nie aktiváciu, ale tie samotné občianske preukazy s čipom, že si o ne príliš neskoro požiadali a pochopiteľne tiež obstojí, ale na druhej strane sa pýtam, že či aj úrad vlády si splnil všetky povinnosti, keď sme sa v lete na komisii pre technologický rozvoj bavili práve o tom, že by bolo dobré zaslať možno nejaký list tým, ktorých sa to týka, tak vtedy ste nám to odsúhlasili, ste vraveli, že by to bol dobrý nápad. Ale sám viem, že takýto list prišiel iba nedávno asi tri týždne dozadu, čo je podľa mňa dva mesiace pred spustením tohto systému naozaj neskoro. A keď sme vtedy mali veľmi nízke číslo vydaných občianskych preukazov, tak sa to naozaj za ten čas nijako stihnúť nedalo. Čiže z mojej strany hlavne taká hlavná otázka, či naozaj sa jedná iba o zlyhanie podnikateľov a či aj vy si nepriznávate svoju účasť na vine.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja len chcem upresniť vyjadrenie pána kolegu Dostála, a tých 24 % to nie je aktivovaných schránok, 24 % je len vydaných elektronických občianskych preukazov a väčšinou to platí, že kto si dá vydať elektronický občiansky preukaz, nedáva si aj aktivovať zaručene elektronický podpis, takže to neplatí akože jedno rovnaké číslo. Akurát som si stiahol pre istotu najnovšie čísla, ktoré uviedol register, je aktivovaných necelých 7 % schránok, pričom sa toto číslo zdvojnásobilo za posledný mesiac, takže naozaj podnikatelia by veľmi radi, ale najprv na to musíme mať vytvorené kapacity. Ďakujem.

Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, opäť tu máme návrh na skrátené legislatívne konanie. Opäť sú ohrozené základné práva a slobody, aspoň teda tak tvrdí vláda a musím uznať, že na rozdiel od tých predchádzajúcich prípadov, v tejto konkrétnej situácii mám aj ja pochybnosti, či to tak naozaj nie je, pretože ak si elektronickú schránku aktivovalo iba niečo okolo 25 % právnických osôb zapísaných v Obchodnom registri, tak to naozaj môže byť problém a naozaj môžu byť ohrozené ich procesné práva. Čiže budem tento návrh kritizovať, ale moja kritika bude miernejšia ako obyčajne.
Dokonca si myslím, že je možné, že sú naplnené aj ďalšie dôvody pre skrátené legislatívne konanie, a to síce, že štátu potenciálne hrozia značné hospodárske škody, ak to chápeme v širšom slova zmysle a do toho štátu zahrňujeme aj tie podnikateľské subjekty, ktoré by mohli byť poškodené na svojich procesných právach a utrpieť v dôsledku toho, že nemajú aktivovanú elektronickú schránku, hospodárske škody a prípadne by si tie škody vymáhali od štátu.
To, čo ale vidím ako problém v návrhu na skrátené legislatívne konanie, je, že len v septembri sme nie skráteným legislatívnym konaním, ale normálnym konaním posúvali tú lehotu pre aktiváciu elektronických schránok. Robili sme to podľa môjho názoru aspoň zo začiatku ústavne sporným spôsobom, ktorý zaváňal retroaktivitou, potom sa našlo riešenie, ktoré bolo zrejme v poriadku, aj keď isté pochybnosti tam nepochybne ostali a teraz po troch mesiacoch máme tu znova, znova na stole návrh na ďalšie posunutie a ani to septembrové nebolo prvé, bolo, myslím, tretie celkovo, odkedy zaviedol štát povinnosť aktivovať elektronické schránky. Takže mne bola na začiatku sympatická tá snaha a to odvolávanie pána podpredsedu vlády, keď sa ujal tejto agendy, že už nebude ďalej posúvať termíny a teraz tá realita zrejme, zrejme ho presvedčila o tom, že asi sa to, asi sa to nedá, ale bolo by asi dobré, keby sme dostali nejaké vysvetlenie, že čo sa stalo, kto je za to zodpovedný, lebo tu nie sme, že sme neodhadli, čo sa udeje za dva roky, ale sme tu v situácii, že sme neodhadli, čo sa udeje v priebehu troch mesiacov.
Prečo, keď sme to posunuli iba do 1. 1. 2017, tak teraz to ideme zase posúvať? A bolo by teda aj dobré povedať, že aké chyby sa tam stali, alebo čo nevyšlo z tých zámerov, kde sú príčiny toho. A ďalšia otázka je, že či to bude stačiť, či ten posun zase o pol roka je dostatočný, alebo si tým zavaríme na ďalšie skrátené legislatívne konanie, keď niekedy v máji alebo júni budúceho roku budeme zasa o pol roka posúvať ten termín. Nebolo by lepšie potom dať dlhšiu lehotu a posunúť termín povedzme aspoň o rok? Alebo, a toto už nie je otázka, to je rečnícka otázka, nebolo by lepšie najprv štátnu správu poriadne pripraviť na to, aby plnohodnotne dokázala elektronicky komunikovať s fyzickými aj právnickými osobami a potom nechať na fyzické aj právnické osoby, aby dobrovoľne nabehli na elektronické služby, ktoré budú aj pre nich výhodnejšie, pohodlnejšie a lacnejšie, rýchlejšie a až potom, prípadne, keď bude celý systém funkčný, zaviesť povinnosť komunikovať so štátnou správou výlučne elektronicky? Keďže to bola rečnícka otázka, tak na túto otázku odpoveď neočakávam, ale na tie predchádzajúce otázky by som rád nejakú odpoveď počul.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja sa chcem len poďakovať neznámemu Mikulášovi, že si dneska našiel čas a položil nám sem na lavice tieto svoje podobizne. Takže ďakujeme. Asi sme poslúchali, hoci ja som čakal, že niektorí budú mať aj uhlie a zemiaky.

Pani poslankyňa Dubačová, pripájam sa k tvojmu apelu, zrušme amnestie. Teraz máme zlúčenú rozpravu k dvom bodom. K ústavnému zákonu o zrušení amnestií a k deklarácii Národnej rady, ktorú navrhla vláda. Ide o to, čo chceme urobiť. Chceme zlo iba pomenovať a označiť, alebo chceme sa pokúsiť s týmto zlom vyrovnať a napraviť ho. Pretože jediný spôsob, ako sa o to môžeme aspoň pokúsiť, je zrušiť Mečiarove amnestie, teda schváliť poslanecký návrh ústavného zákona o ich zrušení. Vládou navrhnutá deklarácia bez schválenia amnestií je iba prázdne gesto. Áno, niekedy je dôležité pomenovať veci. Áno, niekedy sa nedá spraviť viac. Avšak v situácii, keď sa viac dá spraviť a my môžeme spraviť viac, my môžme schváliť zákon, ústavný zákon o zrušení Mečiarových amnestií, tak v tejto situácii to nespraviť a iba prijímať nejakú deklaráciu je prázdne gesto a čistý alibizmus.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Možno to, čo teraz poviem, sa bude zdať niekomu príliš tvrdé prirovnanie, ale ja to poviem i napriek tomu a keď to zredukujeme na to, že zločinec ospravedlňuje zločiny, tak to prirovnanie tvrdé nie je. Keby 29. apríla 1945 v bunkri pod ríšskym kancelárstvom vydal Adolf Hitler ako prezident a kancelár amnestiu na všetky udalosti spáchané SS, gestapom a Wehrmachtom medzi 30. januárom 1933 a 29. aprílom ´45, tak je to amnestia vydaná človekom, ktorý je v pozícii, že ju môže vydať a mala by platiť. Apologéti nacizmu hovoria, že Norimberský proces, ktorý bol protikladom takejto amnestie, bol diktát víťazov. Áno, presvedčení nacisti v tom videli nespravodlivosť. A ja sa teraz pýtam, pre hlasovanie zrušenia týchto amnestií za najnižší právny suterén je obranou čoho? Je presne tým, čo hovorili presvedčení nacisti o Norimberskom procese. Norimberský proces nebol diktátom víťazov, bol aktom spravodlivosti. A zrušenie amnestií je tak isto aktom spravodlivosti, pretože obidve takéto amnestie, jednu fiktívnu a jednu reálnu vydali ľudia, ktorí amnestovali seba samého a v tomto zmysle neexistuje právne zdôvodnenie, že zrušenie amnestií rozkývava istotu. Ak je to precedens a niekto sa dopustí hanebného precedensu, je to jeho problém, nie je to náš problém, tento precedens podporím po piatykrát vo svojom živote celkom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Chcel by som komentovať pozitívne na dva momenty vo vystúpení pána Kollára, a to je jednak ten, že veľmi správne uviedol, že ak sa my nebudeme naozaj potýkať s takýmito dejinnými vecami, ako sú Mečiarove amnestie a čo z toho plynie, to znamená, že plynie to, že nie sme právny štát, tak potom naozaj výsledok bude to, že Slovensko prestane byť nielen právny štát, pretože právnym štátom podľa mňa nie je, ale prestane byť aj demokraciou.
A druhý moment, ktorý naozaj oceňujem, je poukázanie na to, že nech si každý uvedomí, že tak, ako sa bude dnes alebo kedykoľvek hlasovať o zrušení Mečiarových amnestií, tak sa bude každý z nás prezentovať svojim voličom. A verte tomu, že sa budeme, budeme sa tým zaoberať. Samozrejme, sú tu členovia strany, ktorí hlasovali za také zverstvá, ako je zrušenie mandátu poslancovi Gauliederovi a iné veci a ktorým sa, samozrejme, nepáči to, ako je tu poslanec Hrnko, že sa o týchto veciach vôbec diskutuje. Lenže my sme tu nie preto, aby sme si namastili vrecká, ale na to, aby sme z tejto krajiny urobili demokratický a právny štát.