Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade aj ja by som sa chcel poďakovať za vašu doterajšiu prácu a za vytrvalosť. Ja verím, že vaša nástupkyňa sa bude veľmi výrazne venovať aj problematike detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
Všetci vieme, že školský zákon hovorí, že žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami má právo na vytvorenie nevyhnutných podmienok na vzdelávanie. Zákon o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení zas hovorí, že v prípade potreby ministerstvo iba môže vyčleniť financie na plat asistenta učiteľa. Ja by som veľmi rád takto verejne vyslovil, že aktuálne evidujeme štyridsať..., 33 728 žiakov so špeciálnymi potrebami a školy žiadali asistentov pre 14 399 žiakov, teda takmer 43 % z týchto žiakov. V septembri školy žiadali takmer deväť..., takmer 3 900 úväzkov na asistenta, pridelených však bolo iba 1 710, čo je iba 43 %. Zo strany zákonov to bolo ešte veľmi zaujímavé, lebo v roku 2014, kedy školský zákon pôvodne hovoril, že výkonom práv začleneného dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami môžu byť obmedzené práva ostatných detí, ktoré sú účastníkom výchovy a vzdelávania. Táto formulácia však zmizla, pravdepodobne aby nevznikol úplne jasný konflikt v situácii, kedy ministerstvo neposkytne financie na asistentov.
Táto téma podľa mňa je veľmi silná a veľmi výrazná a zároveň sa kompetentní tvária, že to vôbec nie je problém, tak ja iba verím, že aj v tejto problematike bude vaša nástupkyňa veľmi aktívna, a za vašu doterajšiu prácu vám patrí veľká vďaka aj v mojom mene, aj v mene mnohých občanov, ktorí si vážia všetky náležitosti, ktoré ste riešili za nich.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ombudsmanka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, boli sme oboznámení s tým, že v našej krajine prišlo k závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí, a to postupom štátnych orgánov, tých orgánov, ktorých jedinou a najdôležitejšou úlohou bolo deti chrániť. Hrubo sa spreneverili svojmu povolaniu a svojmu poslaniu. Poviem vám úprimne, je mi do plaču. Je mi do plaču nad krajinou, v ktorej trpia deti a trpia vinou hlúpych, ľahostajných, mocibažných, arogantných a mamonárskych hlupákov. Pretože urobiť si džob z týrania detí, to chce naozaj hutnú dávku hyenizmu.
Témou dnešných dní je fašizmus a rôzni myslitelia na verejných fórach v teoretickej rovine dišputujú o tom, čo robiť, aby v budúcnosti neprichádzalo k dehonestovaniu človeka a jeho práv, pričom ľahostajne všetci prechádzajú okolo toho, že aktuálne a v súčasnosti sa pod vlajkou tohto štátu a s jeho požehnaním dejú neprístojnosti na ľudských právach, na právach detí, a to napriek našim zákonom, a to napriek medzinárodným dohovorom, ktorými sme viazaní. Zaviazali sme sa napríklad k tomuto: "Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa zabezpečia, aby žiadne dieťa nebolo podrobené mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu."
Hanebne, hanebne sme sa spreneverili nielen medzinárodným zmluvám a prísľubom z nich vyplývajúcich, hanebne sme sa spreneverili hlavne tomu ľudskému v nás. Keď som minulé leto počúvala výpovede zúfalých rodičov o tom, ako ich maloleté deti boli v zariadení na resocializáciu sexuálne zneužité, bité, týrané, ako sa trápili na samotke bez záchodu a postele, a keď som bola svedkom ich beznádejných pokusov dovolať sa práva a spravodlivosti, opantal ma pocit zúfalstva, pretože títo ľudia, rodičia ublížených detí už dávno využili všetky možnosti, ktoré im naša legislatíva poskytovala. Sťažovali sa, podávali podnety na ústredie práce a ministerstvo, podávali trestné oznámenia a žiaden zo štátnych orgánov na ich apely adekvátne nereagoval. Všetky oficiálne náboje už boli vystrieľané, jedine preto som napísala článok, ktorý popísal aktuálnu situáciu jedinej dievčiny a jednej rodiny v zúfalej situácii, no v tejto chvíli nebola s podobným osudom jediná.
Podané trestné oznámenia na sexuálne zneužívanie, znásilnenie, ohrozovanie mravnej výchovy mládeže, trestný čin ohrozovania pohlavnou chorobou, týrania a zanedbávania boli odložené a zabudnuté, lebo to niekto zariadil. Je otrasné, hnusné a hanebné, že spravodlivosť začala fungovať až po medializácii. Odrazu mal tlačovku prezident Policajného zboru, ktorý v priamom prenose uvádzal na pravú mieru to, že zo zneužívania je skutočne podozrivý zamestnanec zariadenia. Vzápätí tlačovka Generálnej prokuratúry, že okamžite rozbiehajú šetrenie, a výsledkom tohto šetrenia bolo, že jedno trestné stíhanie vo veci sexuálneho zneužitia znovu otvárajú na základe nových informácií a druhé trestné stíhanie vo veci zločinu znásilnenia otvárajú znovu, pretože našli závažné pochybenia. Generálna prokuratúra zistila, že vyšetrovateľ vôbec nezisťoval skutkový stav veci, nevykonal ani len výsluch svedkov, nezaoberal sa listinnými dôkazmi a v priebehu vyšetrovania on, on porušil viaceré ustanovenia Trestného poriadku.
Čo si o tom pomyslieť, to naozaj je len medializácia zárukou práva a spravodlivosti? Nebyť jedného blogového článku, stíhania za zločiny by zostali zatvorené v archíve? V takomto štáte žijeme? A zatvorené v archíve aj s hrubými zanedbaniami a neodpustiteľnými chybami? A čo na to ministerstvo práce? Až po desiatkach podnetov na týranie, zanedbávanie, šikanovanie, neľudské zaobchádzanie poslalo do VIP zariadenia kontrolu, ktorá skontrolovala papiere. Nikto sa nepýtal detí, ako sa tam majú, nikto nekontroloval pracovné zmluvy zamestnancov, či sú odborne na úrovni a akú majú mzdu. Zo štyroch náhodne vybraných spisov pre ministerskú kontrolu bol každý jeden spis katastrofálny prípad. V prvom prípade dievča recidivovalo priamo v zariadení, v druhom prípade sa chlapec otrávil priamo v zariadení analgetikami, musel byť hospitalizovaný. V ďalšom prípade malo byť dievča zneužité zamestnancom a v poslednom prípade malo byť naozaj dievča znásilnené zástupcom riaditeľa. Trestom tomu dotyčnému malo byť udelenie výpovede jeho zamestnávateľom.
Po kontrole s takýmto výsledkom by bolo namieste zo strany ministerstva práce okamžite zariadenie zrušiť, alebo ak k tomu nemá vôľu, malo by ho aspoň oceniť rádom doktora Mengele, nech všetci vieme, na čom sme. Ak chceme tolerovať týranie, znásilňovanie, zneužívanie detí v ústavných zariadeniach zastrešených štátom, treba sa k tomu priznať, treba osloviť OSN, že odstupujeme od Všeobecnej deklarácie ľudských práv a rovnako odstupujeme od Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa. Ak nie sme schopní garantovať bezpečie a starostlivosť o naše deti, tak nie sme hodní, aby sme sa pridružovali ku krajinám, ktorým sú ich vlastné deti prioritou.
Kolorit absurdnosti doplňujú, doplňuje prípad komisárky pre deti pani Tomanovej, ktorá osobne je predmetom mimoriadnej správy verejného ochrancu práv, a to nie preto, že by sa k niečomu vyjadrila alebo nevyjadrila, ale preto, že ona sama je v kolosálnom konflikte záujmov. Býva totiž v dome, ktorý je multifunkčným zariadením, a spolu so svojou dcérou prevádzkuje detský domov, v ktorom nie sú rešpektované zákony. Podľa platnej legislatívy majú mať bábätká všetky - aj tie opustené - svoju vzťahovú osobu. Ak ju človek v rannom detstve nemá, je navždy hendikepovaný. Dom, v ktorom žije naša komisárka pre deti so svojou dcérou, je však z tejto povinnosti oslobodený. Predstavte si dom plný bábätiek, z ktorých každé potrebuje svoju mamu, a ona tam strieda vychošky v zmenách a dala im funkciu profesionálny rodič. V každom inom detskom domove je zakázané mať deti do šesť rokov veku na skupine, len u Tomanovej je všetko v poriadku. V dome, v ktorom býva komisárka pre deti! Robíme si z týchto funkcií srandu, robíme si srandu z medzinárodných dohovorov, smejeme sa z ľudských práv, smejeme sa z práv dieťaťa?! V tom prípade to deklarujme verejne, odstúpme od medzinárodných zmlúv, lebo ich nevieme napĺňať, lebo sme naplnení korupciou a klientelizmom.
No ak nejdeme odstúpiť od tých dohovorov, očakávam okamžité a radikálne zmeny. Súčasný stav nie sú schopní trpieť všetci tí, na ktorých bremeno neschopnosti štátu dopadá, sú to hlavne deti a ich rodičia, a to v celom diapazóne problémov, ktorý štát nevie a nechce riešiť. Ak si budeme chcieť zadefinovať úlohu štátu, jednou z jej najdôležitejších funkcií je strážiť práva jej občanov a spravodlivosť. V tejto funkcii štát na plnej čiare zlyhal, zlyhal kardinálne, neuchránil tých najslabších.
Čakám zmeny, volám po nich a budem nepríjemným tŕňom v oku a upriamujem pozornosť občanov a novinárov na to, aby sa zamerali na pranie peňazí v sociálnej sfére. Táto oblasť je totiž tak neprehľadná, že sa v nej topia peniaze, o ktorých by sa vám ani nezdalo. Nestarostlivosť, zanedbávanie, ignorácia klientov a zároveň obetí, to sú len vedľajšie efekty tohoto tunelovania. Ak minister práce Richter neodníme akreditáciu zariadeniu, ktoré porušilo mnohé paragrafy niekoľkých zákonov, ktoré konalo v rozpore s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovensko viazané, ak minister Richter nezjedná vo svojom rezorte nápravu v zmysle zistení mimoriadnej správy verejného ochrancu práv, bude čeliť odvolávaniu za kardinálne prehrešky voči zákonom, voči ústave a voči medzinárodným zmluvám, ktorými je Slovensko viazané.
Dovoľte mi záverom poďakovať pani doktorke Dubovcovej za to, čo všetko vykonala v prospech tých malých, slabých a nepočutých. Bolo to jej posledné verejné vystúpenie v tejto funkcii a ja sa skláňam pred jej prácou. (Reakcia z pléna.) Teším sa, že nebolo, ale a vítam to. (Povedané so smiechom.) Skláňam sa pred vašou prácou, posunuli ste celú našu krajinu, posunuli ste ju nezabudnuteľne, a to k smerom k ľudskosti. Ďakujem za každého človeka, ktorému ste pomohli domôcť sa jeho práv, ďakujem za každého precitnutého štátneho úradníka, ktorý si uvedomil zmysel svojej práce. A ďakujem vám za túto mimoriadnu správu, a teda za všetky zachránené deti, lebo dúfam a verím, že zrkadlo, ktoré ste nastavovali, má veľkú silu a vedie ku zmenám.
Tak teda ďakujem za všetkých tých, ktorým ste pomohli, a ďakujem za Slovensko. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Chcel by som upriamiť pozornosť na niektoré veci, ktoré pani ministerka k tomuto zákonu uviedla teraz vo vystúpení. Je podľa mňa jasné, že tu nezvládlo, pri tomto zákone, svoju úlohu jej ministerstvo, pretože jednoducho nemá správnych ľudí na ministerstve, ktorí majú nejaký medzinárodný, medzinárodný rozhľad. Toto je úplne zjavná chyba tvorcu tohto zákona a vyhovárať sa na ministerstvo financií pri takto elementárnej veci je, pravdupovediac, trápne.
Ide o to, že nie je pravda, že sa tu jedná o problémy s jednou emisiou dlhopisov Slovenska, pretože Národná banka a Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity obchoduje každý deň, každú noc s aktívami Slovenskej republiky a s menami, a teda tento, by som povedal, nesprávny stav trvá od momentu, kedy tento zákon vstúpil do platnosti. Len v súvislosti s tou emisiou sa zistilo to, čo malo zistiť už ministerstvo, a preto..., keď tento zákon prijímalo. Preto sa vraciame k tomu, že tento úplne nelogický, nesprávny a kamuflážny zákon mal byť aspoň lepšie pripravený, aby sme sa nemuseli kvôli nemu znova stretávať.
Ďakujem.

Ďakujem za reakcie, ja som sa ospravedlnil, že som nestihol ten ústavnoprávny výbor a že tie otázky mali zaznieť tam, ale súhlasím s pánom poslancom Kresákom, že bude užitočné a dobré, ak to vysvetlenie a odpovede na tie otázky zaznejú aj v pléne, keďže to, čo sa, čo sa povie na ústavnoprávnom výbore, je síce verejné, ale nie je to tak zaznamenané ako na, na pléne, kde v archíve si to potom aj po rokoch môže každý niečo tu niekto nájsť, každý nájsť, a je dobré, keď sú takéto veci vysvetlené práve s ohľadom na to, že skrátené legislatívne konanie sa veľmi často zneužíva na situácie, kde neexistujú zákonom dané dôvody. Tak keď tie zákonom dané dôvody existujú, tak je dobré, keď to zaznie úplne explicitne.
Čo sa týka toho ústavnoprávneho výboru, tak je to tak, že človek mieni, hromadná doprava mení niekedy.
A k pánu poslancovi Baránikovi, nechcem teda nahrádzať odpoveď a vysvetlenie pani ministerky, ale myslím si, že práve aj vzhľadom na charakter toho zákona je skoro až prirodzené, že sa tam objavia dodatočne nejaké problémy, a, a ja by som skôr teda problém videl v tom, ako ministerstvá pristupujú k medzirezortnému pripomienkovému konaniu, lebo to má práve slúžiť na to, aby ministerstvo financií, Národná banka Slovenska alebo ministerstvo zahraničných vecí z hľadiska tých oblastí, ktoré, ktoré gestorujú, sa vyjadrili k návrhu zákona a upozornili na možné problémy a navrhli, navrhli jeho úpravy.

Ja by som tiež k tomu povedal pár slov. Myslím si, že je to dosť veľká hanba, toto, a poukazuje to na to, že aký je úzky záber ministerstva spravodlivosti, čo sa prejavilo na zákone, ktorý údajne mala byť vlajková loď tejto pani ministerky. Myslím si, že skutočnosť, že ministerstvo spravodlivosti nemá v podstate žiaden medzinárodný rozmer, a pritom prijíma zákon, ktorý je úplne unikátny, na riešenie problémov, ktoré by mali riešiť orgány činné v trestnom konaní, tak si myslím, že si mohli dať viacej záležať na takejto úplne zjavnej veci. Ale to by sme museli mať iné ministerstvo spravodlivosti. Museli by sme tam mať ľudí, ktorí majú nejakú expozíciu voči zahraničiu.
A ešte jedna okolnosť je tu a to je tá, že realita je taká, že tento zákon neberie vážne na Slovensku absolútne nikto. A je to výsmech, tento zákon. Ani vlastné ministerstvá, ani, ani Štátna pokladnica, alebo teda Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity neberie tento zákon vážne a až zahraničné, ako sa povedalo, že právnické kancelárie prišli na to, že je to nonsens celé. A to znamená, pre styk so zahraničím musíme tento zákon upraviť. Je to veľká hanba.

Vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, budem stručný, a teda ospravedlňujem sa, nestihol som výbor, tak možno som mal položiť tie otázky na výbore. Chápem, že na rozdiel od mnohých iných skrátených legislatívnych konaní, ktoré sa dostávajú do parlamentu, v tomto prípade naozaj potencionálne hrozia nejaké hospodárske škody štátu a je to tam aj zdôvodnené. Napriek tomu by som sa chcel spýtať, že ako ten problém vznikol, teda kedy, kedy ste naňho prišli, a či, či teda nebol priestor napríklad v rámci medzirezortného pripomienkového konania, keď ministerstvo financií vedelo, že to môže mať takéto dopady, na to upozorniť a ošetriť to v čase, keď ešte bol na to priestor pri schvaľovaní zákona. Veď pomerne rozsiahlo sa potom diskutovalo aj v parlamente. To je jedna otázka.
A druhá otázka sa týka toho, či, ak by sme nešli skráteným legislatívnym konaním, či by automaticky tie škody nastali, alebo je to iba jeden z možných výkladov zákona, že, že by to zahŕňalo aj tie subjekty a tie typy zmluvných vzťahov. Lebo, lebo z toho písomného materiálu som nadobudol dojem, že, že je na štátnych orgánoch, ako budú ten zákon, zákon uplatňovať, a, a keby ho interpretovali v súlade s tým pôvodným zámerom, že by sa nedopustili nejakého protizákonného konania a že keby niekedy v budúcnosti bolo, bola tá novela schválená tak, ako je navrhnutá, a teda nadobudla by účinnosť, ja neviem, o tri mesiace, tak by to nebol až taký dramatický, dramatický problém a nemalo by to praktické dopady. Ale teda možno sa mýlim, preto sa pýtam.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ospravedlňujem sa, chcel som povedať SDĽ a malo to byť SMER, alebo teda opačne. (Povedané so smiechom.) A každopádne nie je celkom pravda, že SMER nevznikol ešte v tom čase. SMER vznikol v roku 1999, pokiaľ ma pamäť neklame. Každopádne aj majster tesár sa utne, takže sa ospravedlňujem za túto chybu v mojom vystúpení.
Pokiaľ ide o vystúpenie predkladateľa pána Beblavého, áno, ja som mu hneď na začiatku povedal, že naša strana dlhodobo hovorí o tom, že vyššie územné celky v takej podobe, ako ich máme v súčasnosti, nie sú funkčné tak, ako by sme si to predstavovali. To, že mal pán predseda také pomerne radikálne vyhlásenia, to je jedna stránka veci, ale nepristúpili sme k tomu aj kvôli tomu, čo ste naznačili hneď na začiatku, a teda, že máme dnes viacerých kandidátov na županov vyšších územných celkov. A to, čo chceme urobiť pred tým, ako pristúpime k takému radikálnemu kroku, o ktorom pán predseda hovoril a ktorý vy tu teraz predkladáte, je dať tým župám ešte raz zmysel. A to sa dá len za predpokladu, že tam budú sedieť kompetentní ľudia s kompetentnými tímami a teda tí budú realizovať kompetencie tak, aby boli konečne v prospech občanov a nielen v straníckych centrách, resp. rodín, ako sme na to zvyknutí napríklad v Banskobystrickom kraji.

Ďakujem. Ja by som chcela potvrdiť, Martin, tvoje slová. Takisto si nemyslím, že je šťastné meniť pravidlá tak tesne pred voľbami a za pochodu. A myslím si, že ak by sa tak stalo, tak by sme hovorili o nejakej revolúcii. Ale v tomto prípade, ja som skôr za evolúciu, čiže za širšiu diskusiu o tom presne, že čím vlastne tento systém bude mať byť nahradený, pokiaľ by vyššie územné celky, tak ako dnes existujú, mali byť zrušené. Čiže nestačí povedať len A, ale treba povedať aj to povestné B.
A čo ja vnímam ako najväčší problém, pretože tým, samozrejme, nechcem povedať, že súhlasím s tým, ako dnes vyššie územné celky fungujú, všetci vieme, kde sú ich slabiny a akým spôsobom sú vzdialené od občanov. To sa tu bude asi v tejto rozprave veľmi často diskutovať. Ale myslím si, že to nastalo práve z toho dôvodu, že od konštitúcie vyšších územných celkov, čiže od toho roku 2001 a vlastne celkovo po prechode z vlastne vlády jednej strany po ´89, keď sa pomaly prešlo na decentralizáciu, resp. na duálny systém verejnej správy, to znamená jej rozdelenie na štátnu správu a samosprávu, tak vyššie územné celky podľa môjho názoru si neplnia tú funkciu, pre ktorú by mali byť prioritne, a to je samosprávna funkcia. Oni stále zostali proste v rovine len nejakej administratívno-správnej jednotky, a to je, práve preto vlastne nastáva tá vzdialenosť od občana. Čiže nehovorme o tom, že zrušíme VÚC-ky bez toho, že by sme povedali, čím ich nahradíme. Hovorme skôr o tom v tejto fáze, prečo VÚC-ky dnes neplnia svoju samosprávnu, samosprávnu funkciu.

Pán poslanec Klus, hoci moje výhrady a výhrady OKS sú, povedal by som, ešte hlbšie a aj vecného charakteru, budem o tom hovoriť vo svojom, vo svojom vystúpení v rozprave. Súhlasím s tým, že problematická je aj samotná tá procedúra, akým spôsobom sa predkladá tento návrh, pretože samozrejme, že každý poslanec má právo predložiť návrh, aký uzná, uzná za vhodné. A opoziční poslanci, samozrejme, že musia počítať s tým, že ich návrhy nie sú schválené, respektíve, že sú to iba také výnimočné okamihy, keď im prejde nejaký pozmeňujúci návrh alebo nejaká drobná novela. Málokedy ide o niečo, niečo príliš rozsiahle a napriek tomu je legitímne, ak opoziční poslanci prezentujú svoju predstavu o tom, ako by oni riadili štát, keby boli pri moci, aké zákony by schvaľovali.
Ale problém tohto návrhu zákona je, že on by bol problematický aj v situácii, keby ho predkladala povedzme vládna koalícia s dostatočnou väčšinou, keby v takomto čase pred predpokladaným konaním krajských volieb prišla vládna koalícia s tým, že však zrušíme samosprávne kraje, lebo nejak sme dospeli v priebehu roka od parlamentných volieb k tomu záveru. No asi by sme ako opozícia veľmi kričali, aké je to nedemokratické a ako treba na to oveľa viac času na diskusiu, tak ako sme sa ozvali napríklad, keď prišla koalícia s návrhom na zrušenie druhého kola volieb županov a aj ho proti našemu kričaniu presadila.

Takže príjemný dobrý večer. Veľa nás už teda nezostalo napriek tomu, že táto téma je podľa názoru asi všetkých z nás mimoriadne dôležitá. Však nakoniec vyššie územné celky prerozdeľujú nemalé milióny a práve preto by sme im mali venovať náležitú pozornosť. Ja sa teda veľmi teším, že táto pozornosť prišla ešte teda niekoľko mesiacov pred voľbami, ale s tým súvisí aj prvá, pomerne vážna výhrada, ktorú má náš klub voči predloženým návrhom zákona z dielne pána poslanca Beblavého a pani poslankyne Macháčkovej.
Časový stres, do ktorého sa dostávame týmto návrhom zákona vzhľadom na to, že je tu predpoklad, aby vyššie územné celky boli zrušené k 1. januáru budúceho roka, nám totiž neumožňuje, aby sme sa tejto problematike mohli venovať nielen po politickej, ale aj odbornej linke. Táto diskusia sa totiž, ako je iste známe, aspoň teda tým, ktorí majú záujem o túto problematiku, vedie už niekoľko rokov aj na akademickej pôde. Keďže pán docent Beblavý je tak isto kolega z vysokej školy, tak iste vie, že na túto tému bolo odpublikovaných aj niekoľko zaujímavých článkov a musím uznať, že skutočne si predkladatelia dali pomerne veľkú robotu s tým, aby dokázali predovšetkým, predpokladám, kolegom, ktorí sedia tu po mojej ľavej ruke, že táto zmena je možná. Dokázali aj preto, lebo boli to práve poslanci za túto politickú stranu, ale predovšetkým jej predseda, súčasný premiér pán Robert Fico, ktorý pravidelne otváral túto tému, najmä pred voľbami v roku 2013, a kedy hovoril o tom, že vyššie územné celky si neplnia svoju funkciu tak, ako by mali a že by prípadne malo dôjsť k ich zásadnej reforme. Hovorilo sa najmä o troch vyšších územných celkoch, neskôr troch plus jednom vyššom územnom celku. Dokonca som zachytil aj úvahy o tom, že by mohli byť zrušené úplne. Vždy však zostalo len pri slovách a preto obdivujem, že ste si dali tú námahu a prešli si tie kompetencie vyšších územných celkov jednu po druhej a že ste to dokázali vložiť do paragrafovej podoby. Skutočne náš poslanecký klub zaujal k tomuto vášmu výkonu veľmi pochvalné stanovisko.
Ale predsa len vrátim sa k tej prvej pripomienke a možno našej výhrade, ktorú máme, a to je práve ten časový faktor. Mrzí má, že sme s touto diskusiou neprišli podstatne skôr. Chápem, že tu boli parlamentné voľby, chápem, že tu bolo množstvo iných povinností, ktoré sme mali. Ale predsa len, rušiť vyššie územné celky pár mesiacov pred voľbami je niečo, pod čo sa náš poslanecký klub jednoducho podpísať nedokáže. A predpokladám, že o tom bude aktívnejšie hovoriť aj pán kolega Dostál, ktorý má svoj diskusný príspevok postavený na stanovisku OKS.
Druhý vážny problém, ktorý máme s vaším návrhom niekoľkých zákonov, ktoré majú umožniť zrušenie vyšších územných celkov, je fakt, ktorý hovorí o tom, že by malo dôjsť k recentralizácii Slovenskej republiky. Aj v našom klube sa objavili názory, a to priznávam úplne otvorene, že naozaj niektoré kompetencie dnes možno vyššie územné celky nevykonávajú lepšie, ako by ich vykonával štát. Faktom ale je, že v roku 2001, ešte predtým, keď sa tvorila Ústava Slovenskej republiky, sa hovorilo o tom, že sú to práve vyššie územné celky, prípadne nejaké perspektívne municípy, a respektíve v čase Žitňanského, pardon, Nižňanského reformy to boli najmä župy o počte 16, respektíve 12, boli postavené na tom tieto úvahy, že by reforma mala priniesť kvalitnejší výkon samosprávy takzvaného druhého stupňa a predovšetkým na tom, že táto reforma privedie správu vecí verejných bližšie k občanovi. A toto, napriek tomu, že my máme veľké výhrady k tomu, ako dnes fungujú vyššie územné celky, sa vo veľkej miere podarilo. Práve prostredníctvom druhého stupňa samosprávy totiž občania majú bezprostrednejší dosah na vykonávané kompetencie, ako je to v prípade kompetencií, ktoré má dnes vo svojej správe štátna správa. Práve teda recentralizáciou by sme dosiahli pravý opak toho, o čo sme sa pokúšali od 90. rokov a čo sa teda zrodilo, hoci teda veľmi nešťastne v roku 2001 po veľmi zvláštnej dohode medzi HZDS, SMER-om a SDKÚ - DS.
Faktom je, že to, čo sa stalo v roku 2001, sa potom nešťastne vlieklo s vyššími územnými celkami ďalej počas celej doby histórie. Ľudia sa jednoducho nezžili s tým, že tu takýto celok máme, že tu máme určité kompetencie, ktoré sú naň prenesené a že tu máme určité financie, ktoré výkon týchto kompetencií umožňujú. Dnes by sme skutočne vedeli možno na rukách jednej, dvoch rúk spočítať ľudí, ktorí sa tejto téme ešte aktívne venujú, napríklad aj v akademickom prostredí. Pre mnohých je to už proste nezáživná a nezaujímavá téma a toto je ďalší z problémov, ktorý tu vo vyšších územných celkoch vidíme, a to je to, že tu absolútne zlyhal proces akejkoľvek edukácie občana, na čo ich vlastne máme. Možno aj táto rozprava veľmi dobre poslúži na túto tému a aj preto ju vítame. Hoci, ako som povedal, nie pár mesiacov pred voľbami. Sme pripravení otvoriť túto diskusiu, pretože práve Sloboda a Solidarita v minulosti hovorila o tom, že vyššie územné celky v takejto podobne treba zrušiť a rozpustiť, tak ako to dnes navrhujete vy, ale ako som naznačil, bolo by to najvhodnejšie urobiť možno deň po voľbách a nie pár mesiacov pred voľbami.
No a s tým zase raz súvisí tá tretia základná výhrada, ktorú má náš poslanecký klub k tejto predloženej sérii zákonov, a to je otázka budúcnosti vyšších územných celkov. Myslíme si, že niečo zrušiť je omnoho jednoduchšie, ako niečo vytvoriť. A podobne, ako je to napríklad s takzvaným pozitívnym voltom nedôvery, ktorý som ako politológ vždy presadzoval v jednotlivých politických systémoch ako dobrú myšlienku, v praxi to teda znamená, že ak vyslovujete nedôveru predsedovi vlády, tak by ste zároveň to mali urobiť s tým, že zvolíte nového. Napríklad slovinský alebo nemecký politický systém to poznajú. Náš, bohužiaľ, nie. A už sme niekoľkokrát videli, čo to všetko vyvolalo, tak v takom prípade takýto systém by sme mali možno zvoliť aj pri takých zásadných zmenách, ako je rušenie druhého stupňa samosprávy.
A z tohto dôvodu by bolo dobré, keby nám možno navrhovatelia okrem série zrušení jednotlivých zákonov a kompetencií predstavili aj ich víziu o budúcnosti regionálnej alebo tak, ak chceme, dvojstupňovej samosprávy. Pretože to považujeme za možno to najdôležitejšie, čo súvisí s tým, čo tu máme dnes na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Nevyhnutne totižto potrebujeme vedieť, či sa chceme uberať napríklad systémom municipalizácie a presunom kompetencií na vytvorené municípiá, alebo či chceme urobiť zásadnejšiu reformu súčasných vyšších územných celkov, pretože náš názor je, že nie všetko, čo dnes vo vyšších územných celkoch máme, je vhodné možno preniesť na miestu samosprávu alebo na štát. Jednoducho, ten druhý stupeň samosprávy sa v istom slova zmysle osvedčil a ukazuje sa ako efektívny, napriek tomu, že to možno na prvý pohľad tak aj z pohľadu občana nevyzerá.
Takže toto sú možno také tie tri najzákladnejšie a najdôležitejšie výhrady, ktoré máme voči predloženému návrhu zákona, respektíve sérii návrhov zákonov a verím tomu, že aj v tejto diskusii sa možno na mnohé otázky nájdu odpovede. A budem sa tešiť tomu, ak táto diskusia bude pokračovať aj po prípadnom neschválení tejto série zákonov. A ako som naznačil, náš poslanecký klub je plne otvorený tomu, aby sme sa do tejto diskusie zapojili. A predpokladám, že v tomto duchu za chvíľu vystúpi aj kolega Ondrej Dostál. Takže toľko z mojej strany.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.