Videokanál klubu

Vážená pani podpredsedníčka vlády a ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, aj ja podobne ako pán poslanec Grendel budem citovať a budem citovať, ale nie takú významnú autoritu na štátne a iné právo a politiku ako Robert Fico, ale zhodou okolností kandidáta Miroslava Hliváka:
„Dňa 25. 8. 2017 bol na webovej stránke týždenníka Plus 7 dní uverejnený článok autorky Niny Košeckej označený titulom Bitka o lukratívny flek: Šéfom Úradu pre verejného obstarávanie chcú byť viacerí kontroverzní kandidáti, v ktorom odzneli viaceré nepravdivé skutočnosti na adresu mojej osoby, ktoré sú podľa môjho názoru spôsobilými zasiahnuť do mojich osobnostných práv.“ Už teda citujem, ak by nebolo jasné, ten článok nebol o mne, ten článok bol o pánovi Hlivákovi. „Uverejnením článku vznikli mojej osobe nároky na ochranu osobnosti v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Ako preukážem nižšie v texte tejto žiadosti, nepravdivými sú nasledovné tvrdenia uverejnené v článku.“
Teraz tvrdenia z článku: „Hlavou krútila najmä nad advokátom Miroslavom Hlivákom, ktorý je známy zo škandálu s predraženou kompou, ktorý odhalila poslankyňa Veronika Remišová.“ Alebo: „Hlivákova kancelária Soukeník - Štrpka bola podľa Centrálneho registra zmlúv úspešnou vo všetkých rezortoch pod vplyvom MOST-u - HÍD.“ Nič to teda, „že ako nominanta Hliváka na post predsedu ÚVO nominovala práve táto strana.“ A „advokát Miroslav Hlivák nie je jediný, ktorý bol zapletený v predraženom tendri.“
Potom pán Hlivák teda rozoberá tieto tri tvrdenia a dospieva k záveru, že sú nepravdivé, a pokračujem v citovaní: „Všetky tri vyššie uvedené tvrdenia predstavujú závažný zásah do môjho práva na ochranu osobnosti, pretože vytvárajú v očiach verejnosti nepravdivý obraz o mojom osobe, ako aj o okolnostiach mojej kandidatúry na post predsedu Úradu pre verejné obstarávanie. Uverejnením týchto tvrdení v citovanom článku bolo porušené moje právo na ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka. Touto cestou žiadam vydavateľstvo News and Media Holding, akciová spoločnosť, o upustenie od zásahov do môjho práva na ochranu osobnosti a odstránenie ich následkov v podobe odstránenia nepravdivých tvrdení z článku a o primerané zadosťučinenie v podobe úpravy článku uverejnením pravdivých informácií, ktoré uvedú vyššie uvedené nepravdivé tvrdenia na pravú mieru.“ Citujem: „Advokát Miroslav Hlivák je kandidátom nominovaným Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave, koniec. V prípade ak v lehote najneskôr do 28. 8. 2017 mojej žiadosti nevyhoviete, pristúpim k uplatneniu nárokov na ochranu mojej osobnosti súdnou cestou.“
Ja tu nie som na to, aby som posudzoval, či sú tie tvrdenia pravdivé alebo nepravdivé, a pri niektorých zrejme nie je celkom možné určiť pravdivostnú hodnotu jedna alebo nula, napríklad to, či je niekto nominantom MOST - HÍD nie je možné určiť len podľa toho, kto je formálne podpísaný pod tým návrhom, takže aj keď je pravda, že formálne pána Hliváka navrhla Právnická fakulta Univerzity Komenského, nijako sa to nevylučuje s konštatovaním, že môže byť nominantom MOST-u - HÍD alebo človekom blízkym MOST-u - HÍD.
Ale zaráža ma skutočnosť, že kandidát na šéfa ÚVO sa v podstate vyhráža médiám za kritický článok, a miesto toho, aby naňho zareagoval primerane, ak si myslí že sú v ňom uvedené nejaké nepravdivé alebo skresľujúce informácie, napríklad že by, že by, že by poskytol informácie, poskytol svoje vysvetlenie, požiadal ich, aby, aby, aby to opravili, tak on sa im rovno vyhráža a vyhráža sa im žalobou. Takže sa obávam, že keď tu kolega Baránik tiež si dovolil čosi kritické povedať na pána Hliváka, tak bez ohľadu na to, ako dopadne tá voľba, tak musí počítať aj s následkami, ako pán podpredseda Bugár správne podotkol, nejaká žalobka možnože, možnože príde, ale však kolega Baránik je už na podobné veci zvyknutý, tak zvládne aj túto.
Len teda kladiem otázku, že či toto je najlepšia kvalifikácia a najlepšie, najlepšia informácia, ktorú sme mohli dostať o o tom, že kto sa nám stane šéfom ÚVO.
Ďakujem.

Pán poslanec Grendel, pán Hlivák je oficiálne nominantom Právnickej fakulty Univerzity Komenského, tak ešte je tu možnosť, že aj Právnická fakulta univerzity Komenského je podľa nového už súčasťou opozície, aby sme doplnili tie možnosti.
Ďakujem.

Budem reagovať na pána podpredsedu Bugára. Myslím si, že je v rozpore so záujmami tohto parlamentu, aby podpredseda, jeho podpredseda dúfal, že člen parlamentu bude súdne alebo inak napadnutý za to, čo tu povedal. Je mi to jasné, že lojalita pána podpredsedu nie je v tomto parlamente, ale v tej bande, ktorá nás tu okráda. Ale nemal by to takto až veľmi dávať najavo.

Ja si myslím, že pán podpredseda Bugár má pravdu, že kolega Baránik bude za svoje tvrdenia napadnutý v občianskom súdnom konaní, pretože dotyčný, dotyčný pán a zrejme aj jeho kancelária má sklon takýmto spôsobom riešiť veci.
Viac o tom poviem vo svojom diskusnom príspevku v rozprave.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, ja by som v krátkosti niečo povedal o tom vládnom kandidátovi na túto dôležitú funkciu.
Tento kandidát je presne taký, akého môžme od tejto vlády očakávať. Je to advokát, ktorý ako súčasť advokátskej kancelárie Soukeník - Štrpka pracuje najmä pre túto vládu. Táto vláda, samozrejme, pracuje primárne na korupčných aktivitách a táto advokátska kancelária v podstate poskytuje v týchto korupčných aktivitách právne poradenstvo. Je samozrejmé, že advokát, ktorý pomáha takým inštitúciám, ktoré nesú zodpovednosť za, za korupčnú akciu Kompa a rôzne iné, že bude vykonávať svoju funkciu tak, ako riadny advokát vždycky musí vykonávať, to znamená, bude plniť pokyny svojho klienta. Tým klientom, pochopiteľne, je tá korupčná banda, ktorá nám tu vládne.
Takže nič neočakávajme nového od tohto navrhovaného kandidáta na predsedu Úradu pre verejné obstarávanie, len to, čo sme tu mali doteraz, a horšie. Možnože to bude sofistikovanejšie ešte, ako to bolo doteraz, pretože ako advokát, ktorý údajne má veľké skúsenosti s rôznymi transakciami, tak to bude možno robiť trochu lepšie, ako tí, čo to robili doteraz, ale výsledok bude ten istý. Bude sa rozkrádať ešte viac a ešte sofistikovanejšie ako doteraz.
Je, považujem za vrcholne trápne, že pani ministerka musí takéhoto kandidáta sem predložiť. Mne je jedno, keď mi pani ministerka povie, že tento kandidát ako bol vybraný na základe nejakého výberového procesu. Všetci vieme, že ak má takto fungovať výberový proces, tak jednoducho je ten výberový proces vadný. Keď, keď tohto kandidáta schválila táto vláda, o ktorej všetci vieme, že je tu len na to, aby kradla, a prípadne sú k tomu pridružené aktivity na to, aby to nejako vyzeralo, čo ako v rámci toho, čo, čo sa tu deje, tak to hlavne zastrešuje pani ministerka, ktorá naozaj má aj dobré návrhy a snaží sa, aby táto vláda vyzerala, akože tu nie je hlavne na kradnutie, ale aj, aj že niečo robí, tak to je vlastne jej úloha v tejto vláde, tak vieme, že keď táto vláda vybrala takéhoto kandidáta, že čo to znamená. A on naozaj, to vás ubezpečujem, že ten kandidát aj taký je.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, o činnosti a vzniku a prekážkach a tŕní, ktorým prešiel Ústav pamäti národa, viem svoje. Sedel som tam hore pod balkónom, keď sa podarilo v tejto sále zákonnosti prelomiť veto prezidenta republiky Rudolfa Schustera. Je úplne príznačné, že Rudolf Schuster vetoval zákon o vzniku Ústavu pamäti národa. Dejiny zaznamenali hlasujúcich v tejto rozhodujúcej chvíli vzniku Ústavu pamäti národa a tí, ktorí ho podporili, v mojich očiach patria na tabuľu cti Slovenskej republiky.
Potom šiel život. Je príznačné, kto nemal rád Ústav pamäti národa. Nemal ho rád Ján Slota, a keď sa stal pán Petranský predsedom správnej rady, tak existovala obava, že ústav ticho pochová. Kvôli histórii treba poznamenať a konštatovať, že ho nepochoval, ale nepochybne sa začal meniť charakter toho ústavu a začal sa odlišovať od toho, ako ho kreoval Ján Langoš, a hlavne od ducha, ktorého doňho vložil. Pretože Ján Langoš, katolík, katolík, ktorý nemiloval slovenský štát na rozdiel od iných katolíkov, hľadel, aby sme dejiny totality zaznamenávali poctivo, padni komu padni.
Zažil som čas, keď, ani sa nečudujem, Štefan Harabin dal zhodiť pamätnú dosku Jána Langoša z budovy Ústavu pamäti národa. Opäť, príznačné, komu vadila tá doska. Chvalabohu, vďaka ľuďom ako Andrej Petrek, Snopko a ďalší sa doska vrátila 40 centimetrov pred miesto, z ktorého ju dal zhodiť Štefan Harabin. Neprekvapilo. Chcem teda povedať, že nemá tento ústav ľahký život, poznám jeho produkciu, neviem, kto ešte z vás má kus knižnice naplnený publikáciou Pamäť národa, ktorý ústav vydáva a ktorý tu bol proti rokovaciemu poriadku použitý ako doličný predmet kolegom Hrnkom.
Apropo, riešenie kolektívnym vedením. Drobná odbočka. Viete, možnože tí, ktorí si myslia, že môže poslanec aj Hrnko ukázať časopis, že niekto môže ukázať graf, že niektorý výtržník si môže ticho vzadu vypiť kávu a pochrúmať horalku, by možno mali výhrady k predsedovi parlamentu. Ale v živote by ma nenapadlo navrhnúť zákon, v ktorom zruším štatutárnosť predsedu parlamentu a nahradím ho poslaneckým grémiom. Lebo to je presne to, čo sa deje v tomto zákone. Proste môže tam predsedať, ale rozhodovať bude poslanecké grémium. No, chcem len ukázať absurdnosť toho, že mienime operatéra, ktorý vedie a koná operáciu, nahradiť kolektívnym vedením všetkých ďalších asistentov až po anesteziológa a inštrumentárku, ktorí budú kolektívne rozhodovať, ako sa nad tým rozrezaným hrudníkom bude ďalej postupovať.
Musím povedať, že Ústav pamäti národa si zaslúžene získal úctyhodné postavenie v kontexte podobných inštitúcií. Na jeho prezentáciách som sa zúčastňoval i v čase Petranského, zúčastňujem sa ich aj teraz. Spomínam si, ako Petranský vyhodil historika Patrika Dubovského, ani vtedy by ma nenapadlo prijať lex Petranský a v prechodných ustanoveniach vyhodiť Petranského, pričom pravdou je, že Patrik Dubovský vyhral súdny spor a vrátil sa. Ale to len tak na okraj. Opäť by ma nenapadlo riešiť to zákonom, kde by sa vyskytlo meno osoby určenej k likvidácii. Takže je príznačné a pre mňa teda opäť signifikantné, kto to predkladá, čo to predkladá, teda úroveň toho, a teraz sa nedotýkam ani tak spolupredkladateľov.
Ako to už zaznelo, tento, táto novela je konečným vyústením telefonátu, nemá to nijakú inú právnu úroveň, viď kolega docent Kresák, nemá to nijakú inú ani mentálno-manažérsku úroveň, lebo je to blbosť.
Je to proste také, aké to je, musím povedať, pri dlhoročnej priateľskej známosti s Edit Pfundtner, právničkou, som možno trošku ostro, keď som videl jej podpis pod tým zákonom, sa s ňou dostal do priateľského, ale pre mňa aj zásadného sporu. Ku cti slúži, že sa vrátila z bludnej cesty, a som rád, že jej meno už nefiguruje pod tou, pod týmto návrhom zákona, pretože nemám rád, keď sa s mojimi priateľmi spájajú nedobré veci. Ten vycúvací pokus podľa mňa ale nie je tým, čo by bolo riešením. Jednoducho nie je hanbou nahliadnuť, že to nebolo dobré, že sme sa možno pomýlili, že sme sa dostali do vleku koaličných bratských záväzkov, ale ako to tu už zaznelo vo vystúpení kolegu Hegera, preboha, že nejde o programové prehlásenie vlády, nejde o záväzok ministerstva splniť niečo v oblasti sociálnej, v oblasti trestného práva alebo v oblasti výstavby diaľnic. Jedná sa o výsledok telefonátu.
A tak ako svoj podpis stiahla Edit, tak si myslím, že po úvahe by sa zaň nemalo hlasovať, lebo je to nedôstojný zákon, a tí, ktorí podpísaní zostanú, a tí, ktorí ho presadia, zostanú takisto v pamäti národa a musím povedať, že to nebude veľmi cnostné miesto.

Ďakujem. Podobne ako poslankyňa Verešová, aj ja by som sa chcel poďakovať občanom a verejnosti, ktorí sa v tejto veci zaangažovali, ktorí vyslovili svoj názor, ktorí vyslovili svoj názor, ktorí dali najavo, že im nie je ľahostajné, čo sa stane s Ústavom pamäti národa, ako Dcéram politických väzňov, tak mladým ľuďom z iniciatívy Pamätaj. Kým u Dcér politických väzňov je to niečo, čo sa dá očakávať, že im je táto téma blízka, čo neznižuje hodnotu ich aktivity, a teda zvlášť u mladých ľudí je to mimoriadne a dôležité, že sú ochotní a schopní sa v takejto veci verejne angažovať a miesto toho, aby trávili prázdniny na dovolenkách alebo zábavou, tak venujú svoj čas, úsilie verejnému záujmu. Pretože tu ide o verejný záujem.
Ešte raz, je to mimoriadne dôležité a chvályhodné a dôležité je aj to, že to nebola iniciatíva organizovaná, koordinovaná alebo prepojená s Ústavom pamäti národa. Bola to ich vlastná, samostatná aktivita. A keď sa pán Hrnko usmieva, tak tým skôr niečo hovorí o sebe, ako o tých mladých ľuďoch, ktorí, ktorí tomu venovali svoj čas.
A pani poslankyňa spomínala aj motivácie, ktoré za tým, ktoré za tým boli, a či už, naozaj nevieme, aký je ten hlavný dôvod, či to súvisí s Babišom, Lackom alebo Bobákom, a ak teda to nebol ten telefonát venovaný pána Hrnka Lackovi, ale Bobákovi, tak to je možno technický detail, ale na podstate veci to nič nemení, ale bol to Lacko a mám na to ešte jedného svedka okrem samotného pána Krajňáka, bodka.

Ďakujem za slovo. No, nestalo sa mi za tie roky, čo sa tu, čo sa tu vyskytujem, aby som odišiel po svojom vystúpení a nevyčkal faktických poznámok. Toto je taký tvorivý marxisticko-nacionalistický prístup, ale dobre. Ja som sa pred vystúpením kolegu Hrnka vrátil, celkom čestne priznávam, z toalety, aby mi neuniklo ani slovo. Stálo to za to, nesklamal.
Dotknem sa len jednej veci. V krátkom čase, ktorý mám k dispozícii, a síce k tvrdeniu, že československý národ znamená popretie existencie Slovákov. K tomu len toľko. Ani historici, ani dermatológovia nemajú výuku logiky, ale nepochybne, ak vyhlásim, že československý národ znamená popretie existencie slovenského národa, nepochybne to implicitne, a to skutočne môže pochopiť aj marxistický historik, znamená popretie českého národa, pretože takisto zanikol český národ v československom národe. Tak len toľko k takej drobnej logickej prešmyčke, ktorú kolega opomenul.
A pokiaľ ide o to, že hovorí o potrebe vydania pamätí Karola Sidora. Čestne sa priznávam, že vonkoncom sa zaujímam o takúto literatúru a o dejiny 20. storočia celý svoj život a mám jej vo vlastnej knižnici viac ako ktokoľvek, koho poznám. A nepochybne sú pre mňa zaujímavé i Sidorove pamäti. Ja by som si dokonca napísal, ak by dotyčný vedel písať, i Šalgovičove pamäti, ale domnievam sa a je možné so mnou nesúhlasiť, že Ústav pamäti národa nemá vydávať pamäti Šaňa Macha ani Karola Sidora, ani Vasila Biľaka, ani Viliama Šalgoviča. Môže ich vydať, kto chce, ale nie za daňové peniaze poplatníkov.

Pán poslanec Hrnko, ako má vo zvyku, utiekol pred faktickými poznámkami, tak ale napriek tomu má nejaký problém s termínom Deň vzniku samostatného československého štátu.
A ja by som len upresnil, že tento termín sa nachádza v dnes platnom zákone o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch, akurát nie ako štátny sviatok, ako, ale ako pamätný deň. Ak s tým má nejaký problém, tak nech príde s novelou.
Ale áno, 28. októbra nevznikla Československá republika, bol vyhlásený československý štát. O jeho forme, zriadenie sa rozhodlo až neskôr. Čiže ďakujeme za cenné podnety, a ak dnes alebo zajtra parlament neschváli náš návrh, vyhlási 28. október za štátny sviatok, tak pri ďalšom pokuse, ktorý príde, nepochybne zvážime, či nezapracujeme jeho cenné podnety do dôvodovej správy.
K téze, že štát buď je, alebo nie je a že to je niečo iné ako režim a že fašistický môže byť režim, ale nie štát, no nie je to celkom tak. Československo malo aj svetlejšie, aj temnejšie chvíle. Bolo aj demokratickou krajinou, aj autoritatívnou, aj úplne totalitnou. Vojnový Slovenský štát bol len autoritatívny až totalitný, čiže bol fašistický. Tisovu republiku nejde oddeliť od fašistického režimu, ktorý tam vtedy fungoval.
Pán poslanec Hrnko hovoril o nejakých čechoslovakistických extrémistoch, no, extrémisti obvykle presadzujú totalitu, chcú potláčať práva a slobody iných a šíria nenávisť. Priaznivci Československa, alebo ak chcete, ak ich chcete nazvať čechoslovakisti, tak čechoslovakisti nikdy nič také nerobili, žiadnu totalitu, žiadny extrémizmus. Naopak, sú to priaznivci demokracie.