Ďakujem pekne. Takže tento poslanecký návrh od poslancov SMER-u pána Jarjabka a pána Senka priamo nadväzuje na vládny zákon z júla 2018, ktorý podľa nálezu Ústavného súdu obsahoval protiústavné ustanovenia.
Išlo o to, že Pamiatkový úrad mal mať kompetencie vykonávať reštaurátorské práce, čo sa ukázalo byť v rozpore s ústavou. Pamiatkový úrad je totiž štátny orgán, ktorý reštaurátorov priamo kontroluje, a teda by nemal konkurovať v podnikateľskej činnosti s vlastnými zamestnancami. Rozhodnutie nadobudlo účinnosť vo februári 2019 a o dva mesiace nato, niekedy v apríli 2019, bol na rokovanie vlády predložený iný návrh zákona, ktorý mal túto situáciu zrejme nejako skorigovať alebo, ja by som povedala skôr, že obísť. Skrátka, vytvoriť iný spôsob, aby mohli existovať štátni reštaurátori, ale aby to nebolo protiústavné. Išli na to tak, že reštaurátorské práce by teda už nevykonávali priamo zamestnanci Pamiatkového úradu, ale nejaká právnická osoba, ktorú by si na tento účel Pamiatkový úrad zriadil. Tento návrh bol však z rokovania vlády vypustený. Legislatívna rada vlády sa zrejme nenechala až tak opiť rožkom a neuznala, že by bol nejaký rozdiel medzi, medzi poloplným a poloprázdnym pohárom. Lebo v zásade asi tá obava z tej protiústavnosti tam naďalej bola.
Takže keď to nevyšlo ani v apríli, resp. v lete, tak dnes, čiže v októbri 2019, prichádza do parlamentu ďalší pokus o to isté, a to v podobe tentoraz poslaneckého návrhu.
Tým sa, samozrejme, obchádzajú štandardné procesy pripomienkového konania, ktoré bežne pri vládnych návrhoch prebieha. No pri poslaneckých návrhoch sa, sa nerealizuje. Ale tento návrh ide potom ešte ďalej ako ten vládny návrh z apríla, pretože kým ten aprílový návrh ustanovoval, že Pamiatkový úrad môže zriadiť právnickú osobu, ktorá by mohla reštaurátorské práce robiť, no tak tento poslanecký návrh rovno zriaďuje rozpočtovú organizáciu ministerstva.
Mne na tom vadí viac vecí procesných aj obsahových. A síce, že ak to poslanci robia v spolupráci s ministerstvom alebo s jeho tichým súhlasom, tak, tak potom vlastne naozaj obchádzajú tie procesy pripomienkového konania k zákonom, ktoré sa u poslaneckých návrhov nepodstupuje, alebo ak to poslanci teda navrhujú na vlastnú päsť bez ministerstva a spoliehajú sa na pretlačenie zákona čisto politicky, tak potom vlastne v oboch prípadoch považujem, ako som aj včera vo faktickej povedala, naozaj za, za prehnanú ambíciu navrhovať z pozície poslancov zriadenie ministerstvu podriadenej organizácie, štátnej organizácie.
V tej dôvodovej správe sa používa taká fráza, že štát má záujem na, na tomto. Ale mne to nedáva logiku. Lebo keby mal na tom štát, v tomto prípade zastúpený ministerstvom kultúry, naozaj záujem, na takomto niečom, no tak by si tú svoju podriadenú organizáciu jednoducho zriadil sám, resp. by podal vládny návrh zákona so všetkými procedúrami odborného aj medzirezortného pripomienkového konania.
Tento návrh zákona teda vlastne priamo nadväzuje a dokonca sa aj odvoláva na vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu. A tú situáciu chce riešiť tak, že zamestnanci Pamiatkového úradu, reštaurátori, sa od účinnosti zmeny tohto zákona, čiže od 1. 1. 2020, majú stať zamestnancami novej organizácie. Lenže vlastne ja sa pýtam, že pred tými ôsmimi mesiacmi vo februári Pamiatkový úrad vlastne stratil rozhodnutím Ústavného súdu možnosť zamestnávať reštaurátorov, takže sa pýtam, že akých reštaurátorov teda chceme premiestniť do tej novej organizácie? Lebo buď tých osem mesiacov tam pracovali protizákonne a protiústavne, alebo teda tých osem mesiacov tam má Pamiatkový úrad zamestnancov, ktorí teda nič nerobia, ale možno ich platí, neviem. Alebo potom nemá žiadnych zamestnancov v pozícii reštaurátorov a potom je toto ustanovenie zákona neopodstatnené, lebo by teda sme museli najať nových zamestnancov.
Takže tu sa naozaj natíska otázka na predkladateľov, že teda naozaj koľko reštaurátorov mal Pamiatkový úrad. Ja som to zatiaľ nezisťovala, možno mi to poviete, či je táto moja úvaha správna. Teda koľko reštaurátorov mal Pamiatkový úrad pred tým rozhodnutím Ústavného súdu, koľko ich po tom februári a koľko teda plánujete, že by sa presunulo do tej novej organizácie.
Ďalej sa mi na tomto návrhu nepáči, že naozaj to je taký, taký predvolebný nejaký systém, nástroj, kde sa podľa môjho názoru iba potrebujú upratať nejakí ľudia na teplé miestečká. Podľa mňa je to vyslovene lobistická vec. Ako som včera povedala, riaditeľ, 11 členov kontrolnej rady, každý nejaké obdobie zazmluvnené, zamestnancov treba najať, pracovné zmluvy im vytvoriť s vlastne prácou, ktorá bude platená na výnimku zo zákona o odmeňovaní, pretože by to malo ísť podľa vnútorného predpisu ministerstva atď. Jednoducho nová štátna inštitúcia, ktorú, ktorú si tu potrebujeme neviem prečo zriadiť.
A neviem prečo vlastne sa to robí takto, by som povedala, horúcou ihlou. Pretože v tom návrhu sa ďalej uvádza, že sa, že sa vlastne priamo priznáva negatívny vplyv na verejné financie aj na podnikateľské prostredie. Samozrejme, že sa to obhajuje verejným záujmom. Avšak ministerstvo financií vo svojom stanovisku uvádza, že návrhu chýba vyriešenie krytia potrebných financií. Čo preložené do voľnej reči znamená, že teda poslanci, dvaja poslanci chcú niečo zriadiť, ale nevedia, kde má na to štát zobrať a koľko by to malo stáť.
Ekonomike sa tu prestáva dariť, peniaze sú prejedené. Minister financií plače, že nevie zostaviť štátny rozpočet, a tu si nejakí poslanci dovolia len tak navrhnúť novú organizáciu. Nepovedia, koľko to bude stáť ani kde na to máme zobrať. Nieže ambiciózne, ale príde mi to až také trúfalé a drzé. A teda neviem, kto vás na toto nahovoril a prečo, prečo to takto robíte.
Takisto je pre mňa otázne, aký vlastne pozitívny vplyv vo verejnom záujme by mal byť zriadením tejto inštitúcie teda dosiahnutý. Pretože v tej dôvodovej správe sa používajú argumenty, ktoré potom v návrhu zákona vôbec nie sú obsiahnuté. Vy hovoríte napríklad, že "rozpočtová organizácia prevezme časť úloh správcov národných kultúrnych pamiatok pri zabezpečení ich obnovy". Ale zákon ten návrh žiadne úlohy od správcov neprenáša na novú organizáciu. Zákon iba novú organizáciu zriaďuje. Čiže tí správcovia si budú môcť a reštaurátorské služby objednávať aj u iných dodávateľov, tak ako doteraz, akurát s tým, že sa len pridá jeden nový dodávateľ, a to je štátna organizácia. Ten stav pamiatok bude teda naďalej závisieť od ich správcov, od ich schopnosti pamiatku aj obnovu manažovať.
A teda neviem, čo vedie predkladateľov k úvahe, alebo teda k očakávaniu, že zrazu sa na Slovensku bude reštaurovať lepšie, rýchlejšie a lacnejšie. Lebo veď vždy v konečnom dôsledku reštaurujú ľudia, nie organizácie. A keď aj vznikne nová organizácia, tak ona si tých nových ľudí nevyrobí. Jednoducho siahne po tých istých, ktorí už pracujú možno u iných zamestnávateľov, príp. zamestná živnostníkov na dohody, samostatne podnikajúcich. Takže neviem, čo vás vedie k tomuto presvedčeniu.
A chcem povedať, že ja mám naozaj veľa informácií zo zákulisia tejto brandže z rôznych strán. Táto, táto brandža je bezpochyby veľmi špecifická a má mnoho úskalí, ktorej úplne presne porozumiete, iba ak sa v tej brandži pohybujete alebo dlhodobo ju sledujete. Ale z toho, čo som mala možnosť vypočuť si, naozaj z tých, z tých rôznych strán, tak som vycítila, že tak ako pri čomkoľvek na Slovensku, čo je naviazané na verejné financie, aj tu sa pod rúškom či na pozadí verejného záujmu často rozohrávajú vcelku prízemné a ľúte boje o verejné financie a zákazky, o nič iné. Na jednej strane tu máme Pamiatkový úrad, ktorý si vlastne dlhými rokmi ešte, ešte od čias socializmu vystaval niečo, čo by som nazvala ako taká hradba nedotknuteľnosti v rozhodovaní o pamiatkach. Možno v najlepšej viere vo vlastné schopnosti, či už vedome, alebo podvedome, jednoducho si akoby uzurpujú patent na taký jediný správny pohľad na to, ako to s pamiatkami na Slovensku máme myslieť, ako s nimi máme nakladať, cítiť z toho ich, ich neochvejný pocit, že toto je ich legitímna úloha, Božie poslanie a povinnosť. Áno, majú svoje zásluhy, majú svoju prácu za sebou, je to asi prirodzené. Ale na druhej strane tu máme profesijné komory, máme tu reštaurátorov, ale aj architektov alebo stavebných inžinierov, ktorí si možno myslia to isté a takisto legitímne, hej, takisto rovnako urputne presadzujú svoje názory alebo možno aj záujmy. No a, samozrejme, tu máme vlastníkov, investorov, developerov, z ktorých každý si takisto právom osobuje nejaký svoj vlastný nárok na, na, alebo právo na zasahovanie do rozhodovania o tom, ako sa bude s ich majetkom, s ich pamiatkou alebo financiami nakladať. No a potom tu máme, samozrejme, politikov, ktorí majú v rukách zákonodarnú moc a ktorí sú presviedčaní z každej jednej strany alebo možno aj tlačení, aby sa priklonili na tú či onú stranu. A niekedy je naozaj veľmi náročné sa v tom, v tom zorientovať.
Za seba chcem povedať, že sa neprikláňam výlučne ani na jednu zo zúčastnených strán. Ale, naopak, tento návrh, na ten sa pozerám ako na niečo, čo sleduje len, len jeden cieľ, a to aby sa v rukách Pamiatkového úradu sústredili okrem správnych a kontrolných kompetencií aj kompetencie výkonné, realizačné. A tento súbeh kontrolných a realizačných prác, ktorý namietal aj Ústavný súd, mi takisto nepríde správny. Zaváňa mi takou nezdravou centralizáciou všetkých nástrojov iba v rukách štátu a nie som s tým stotožnená.
Neviem, či to bude dobrý príklad, ale to je možno, ako keď si ministerstvo dopravy, ktoré má za cieľ postaviť niekde most alebo diaľnicu, ako keby si zamestnalo vlastných žeriavnikov, betonárov a potom by malo ešte aj kontrolovať kvalitu ich práce a efektívnosť prostriedkov.
A ten nález Ústavného súdu hovorí presne toto, že, že tento súbeh kompetencií, keď niekto niečo vykonáva a ten istý subjekt to má potom kontrolovať a hodnotiť, tak nie je správny.
V prípade Pamiatkového úradu, a to si treba dať naozaj ruku na srdce, sa tento princíp už uplatňuje, a to v oblasti archeologických prieskumov. A buďme k sebe úprimní, naozaj príliš sa tam neosvedčil. Je verejné tajomstvo, aké peniaze sa točia pri archeologických prieskumoch napríklad pod diaľnicami. Takže tie, tie obavy z toho rizika zneužitia takýchto obojstranných kompetencií sú, myslím, na mieste. A myslím, že aj samotný Pamiatkový úrad pripúšťa, že niektorí krajskí pamiatkari môžu byť a v podstate aj reálne sú vo svojom rozhodovaní vystavovaní rôznym pokušeniam na korupciu.
Takže tento návrh považujem za taký návrat k snahe o, o štátny monopol niekde z obdobia spred roku ´89. Tá samotná snaha štátu ustrážiť si svoje kultúrne dedičstvo, ona nie je odsúdeniahodná. Samozrejme, koniec koncov určite by sme našli príklady fungujúcej štátnej starostlivosti o pamiatky aj inde v Európe, lenže, lenže aj na príklade tých archeologických prieskumov pri tých veľkých verejných zákazkách, ako napríklad spomínané diaľnice, tak, tak vidíme, že pri prílišnom angažovaní sa štátu sa zrazu v týchto oblastiach začnú točiť závratné sumy z verejných zdrojov, ktoré sa nekontrolujú alebo len veľmi ťažko kontrolujú. A preto sa snáh o vytvorenie nového štátneho podniku, nazvime to tak, naozaj obávam.
Ale v tých našich podmienkach podnikania karpatského typu takisto rovnako nepreceňujem ani, ani úplné zverenie všetkých výkonných kompetencií výlučne do rúk možno nejakých štátom posvätených odborných komôr. Pretože aj tento model môže mať v našich malých a skorumpovaných slovenských pomeroch v pozadí významnú motiváciu skôr k uspokojovaniu vlastných potrieb a záujmov len pre prípadné úzke okruhy realizátorov než, než verejný záujem. Je to zložité. Slovensko je naozaj malé a tým prepojeniam sa jednoducho nevyhneme. A preto si myslím, že by to chcelo naozaj nejaký nezaujatý pohľad, poctivú, širšiu a otvorenú diskusiu. A niekde vo finále zavedenie celkom nových princípov a prístupov k pamiatkovej obnove a k jej financovaniu.
A dúfam, že tieto opatrenia teda, alebo ich cieľom by malo byť to, aby, aby mali naozaj efekt v tom výsledku, aby sme ten efekt videli, pretože dnes sa naozaj obrovské množstvo peňazí doslova stráca niekde po ceste.
Tento návrh zákona ale nič také neprináša. Prichádza od boku. Betónuje takú všemocnosť pamiatkarov, ktorú postupne teda získavali od čias socializmu, a, a tá ich snaha naozaj získať tú kontrolu nielen pri rozhodovaní o pamiatkach, ale aj nad samotnou realizáciou vlastnými zamestnancami je do istej miery pochopiteľná po tom všetkom, čím oni prešli si, a nepochybne, že majú za sebou naozaj roky aj dobrej práce na tom, aby si svoju pozíciu a autoritu v spoločnosti vypracovali. Určite majú za sebou aj množstvo záslužných skutkov pri záchrane mnohých objektov kultúrnej hodnoty. Avšak dnes sme už podľa mňa úplne v inej situácii, aspoň podľa môjho názoru je tu potrebný významný posun až priam od takých zaužívaných modelov myslenia. Doslova musí nastať podľa mňa zmena paradigmy. Potrebujeme úplne novým spôsobom prehodnotiť celkový stav pamiatok na Slovensku, nájsť a zaviesť nový spôsob ich financovania, možno ich kategorizácie, prioritizácie. Na základe zhodnotenia možností, ktoré má jednak štátny rozpočet, ale aj súkromný sektor, je potrebné prehodnotiť priority v prístupe štátu k pamiatkam ako centrám rozvoja v regiónoch, pretože ony môžu naozaj rozprúdiť život v regiónoch, môžu tam priniesť zamestnanosť, môžu tam priniesť cestovný ruch. Tá podpora by mala byť cielená.
Treba teda zmeniť naše nazeranie na pamiatkovú obnovu ako celok. Je to podľa mňa veľmi komplexná téma, a preto som aj ja osobne rozvinula množstvo mojich ako individuálnych, osobných rozhovorov, je to moja srdcová téma. Ešte ako tímlíderka pre kultúru v strane Sloboda a Solidarita som pripravila nejaké návrhy na riešenia, ktoré, dúfam, zužitkujem aj v novom subjekte v Demokratickej strane, ktorou sa teraz budem uchádzať o hlasy voličov. Ale ten celý princíp je, že naším cieľom nemá byť pamiatky len opraviť, ale vrátiť do nich život. A toto je úloha, ktorá pred nami stojí. Nie to, kto pamiatku opraví, či to má byť práve štátny zamestnanec nejakej štátom zriadenej inštitúcie, alebo to má byť niekto iný. Ak nám naozaj ide o pamiatky, tak sa tu nestačí takýmito zákonmi preťahovať o to, kto bude získavať štátne zákazky alebo štátne zdroje na obnovu pamiatok, ale sa budeme baviť o tom, ako, ako naozaj pamiatkam vdýchnuť nový život, kto ich po ich obnove má prevádzkovať, za aké peniaze, s akými nákladmi, akým spôsobom budú slúžiť novým, modernými funkciám, komunitám, obciam, ako pomôžu naštartovať život v mieste, kde sa nachádzajú, ako pomôžu jeho rozvoju, ako vzbudia záujem mladých ľudí o svoju históriu atď. Toto sú úlohy, ktoré v pamiatkovej obnove pred nami stoja. Tie pamiatky nemôžeme zúžiť na zatekajúce strechy a na debatu o tom, kto ich má opraviť a komu za to budeme platiť verejné financie.
Takže záverom, tento zákon je lobistický. Neviem, kto a čo priviedlo predkladateľov k tomu, aby ho podali, ale podľa mňa sa opäť raz iba na niečo prepožičali, ako je to u nich zvykom. Ja za takýto návrh rozhodne hlasovať nebudem. Budem proti nemu a odporúčam to aj ostatným poslancom.
Ďakujem.
