Videokanál klubu

Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte teda, aby som trochu bližšie predstavil náš návrh novely Civilného mimosporového poriadku a novely zákona o rodine, ktorý sleduje zámer zlúčiť alebo spojiť konania o rozvode manželstva s konaním o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu aj na čas pred rozvodom.
Keďže ide o dve novely v jednom návrhu zákona, tak návrh zákona má tri články, tým tretím sa určuje účinnosť a tie novely sú veľmi podobné. Z oboch zákonov, z ustanovení, ktoré to riešia, chceme vypustiť slovné spojenie "na čas po rozvode". To je podstatou, podstatou toho návrhu.
Aby som, aby som to objasnil, tak v zákone o rodine chceme vypustiť slová "na čas po rozvode" z ustanovenia § 24 ods. 1, ktorý znie: "V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného." Bude, bude teda, budú vypustené slová "na čas po rozvode".
Podobne je to, je to v zákone v Civilnom mimosporovom poriadku, kde to navrhujeme vypustiť v § 100. Ten v súčasnosti znie: "S konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode." Čiže ten § 100 v Civilnom mimosporovom poriadku by v prípade schválenia nášho návrhu znel: "S konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom." Bodka.
Účelom tohto návrhu je, aby bolo možné spojiť tie dve konania, pretože tie dve konania sú v Civilnom mimosporovom konaní oddelené, resp. konanie o rozvode je spojené s konaním o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, nie, nie aj spätne.
Podľa súčasnej právnej úpravy, ak sa manželia rozvádzajú a majú maloleté dieťa a je tam nejaký problém medzi nimi, sú fakticky nútení podávať na súd dva návrhy, a to jednak návrh na rozvod manželstva a jednak návrh na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Pritom v obidvoch konaniach sa vykonáva takmer identické dokazovanie týkajúce sa práve zverenia maloletých detí do starostlivosti jedného alebo druhého z rodičov, otázka výživného či otázky typu styk rodičov s maloletým dieťaťom. Je tomu tak preto, lebo rodič, ktorý rieši otázku výživného, musí podať aj návrh na úpravu povinností k maloletému dieťaťu, keďže v konaní o rozvod je možné priznať výživné až na čas po rozvode, a nie od podania návrhu, ako je to pri návrhu na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Taktiež v konaní o rozvod manželstva nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré by predbežne riešilo nezhody medzi rodičmi. Rodič je tak vystavený tomu, že sa musí dvakrát zúčastňovať pojednávaní, na ktorých sa preberajú tie isté otázky, čo znamená pre neho zvýšené náklady, a to či už časové a tiež i finančné, ak ho zastupuje advokát.
Uvedený návrh by zároveň mohol odbremeniť súdy, keďže nebude potrebné viesť dve osobitné konania a v praxi sa dokonca stáva, že obidva návrhy boli pridelené rôznym sudcom, takže si ten istý problém, tú istú situáciu, ten istý prípad museli naštudovať dvaja rôzni sudcovia, čo takisto neprispievalo k zvýšeniu, k zvýšeniu efektívnosti alebo k efektívnemu výkonu súdnictva.
V zákone o rodine je v § 57; v § 77, pardon, ods. 1 uvedené, že: "Právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa." Čiže pokiaľ sa vedie samostatné konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, tak možno priznať od začiatku konania, teda od podania návrhu na súd, alebo dokonca aj spätne tri roky, ak sú na to nejaké vážne dôvody, ale pokiaľ, pokiaľ sa pomery k maloletým deťom upravujú iba v rámci rozvodového konania, tak je to možné až v rozhodnutí o rozvode a až na dobu po rozhodnutí, na čas po rozvode.
Samozrejme, že je množstvo rozvádzajúcich sa párov, kde reálny problém nevzniká. Nevzniká preto, lebo sa partneri, hoci sa, hoci sa rozvádzajú, sú schopní sa dohodnúť na tom, akým spôsobom budú upravené ich vzťahy k deťom, s kým budú deti, komu budú zverené do starostlivosti, aký bude, aký bude ich vzájomný styk, teda styk toho druhého partnera s deťmi a akou sumou bude, bude prispievať na ich, na ich výživu, aj reálne, reálne tou prispieva, tak tam nie je naliehavá potreba, aby niečo riešil súd, lebo, lebo reálne tam problém nevzniká, nikto, nikto so žiadnym návrhom nepríde.
Ale, žiaľ, sú situácie a tiež nie sú nijako výnimočné, keď sa rozvádzajúci partneri nie sú schopní dohodnúť a zhodnúť na spôsobe, akým by mali byť upravené ich vzťahy k ich maloletým deťom. Sú tam spory o tom, s kým majú byť, a keď sa aj na tom dohodnú, a teda nie je problém povedzme, povedzme styk s dieťaťom druhého rodiča, tak je problém výška výživného. Tu sme, tu sme, hovorím, hodinu a štvrť počúvali rozpravu o tom, ako upraviť inštitút náhradného výživného v situácii, o ktorej hovorí náš návrh zákona. Ešte to výživné ani nie je, nie je priznané a pokiaľ sa ten z rodičov, ktorý je oprávnený a ktorý má nárok na to, aby mu bolo vyplatené výživné druhým partnerom, lebo jemu je zverené dieťa do starostlivosti, on má s tým náklady, nedokáže s tým druhým partnerom dohodnúť, tak to musí riešiť súd. Keď to nerieši samostatným konaním, tak sa mu môže stať, že aj na čas do rozvodu buď nedostane žiadne výživné, alebo ho dostane, dostane iba v tej výške, s ktorou súhlasí, súhlasí druhý z partnerov, čiže ak nie je zhoda, tak to neurčí súd. A ak chce dosiahnuť, dosiahnuť, aby mu bolo výživné priznané aj na čas pred rozvodom, musí dať samostatný návrh.
Samostatný návrh znamená, ako som už spomenul, časovú aj finančnú niekedy záťaž, záťaž ako pre rodičov, ktorí musia pripraviť návrh alebo dať si pripraviť návrh, nájsť si právneho zástupcu, absolvovať súdne konanie, čakať na rozhodnutie, a znamená to aj záťaž pre súd, pretože súd, keď rozhoduje o úprave práv a pomerov, teda práv a povinností rodičov k maloletým deťom v samostatnom konaní, aj tak o nich nanovo bude musieť rozhodnúť aj v rozvodovom konaní, aj tak ich upraví smerom do budúcnosti, teda smerom na čas po rozvode, v rozhodnutí o rozvode, čiže je tam duplicita, v lepšom prípade to robí, robí ten istý sudca, ktorý si nemusí nanovo naštudovať prípad, v horšom prípade dvaja rôzni sudcovia riešia v podstate identickú vec. Lebo, lebo rozhodnutie o úprave práv a povinností vo vzťahu k maloletým deťom je pri rozhodnutí o rozvode asi tým najdôležitejším.
Ak by bol schválený návrh zákona, s ktorým prichádzame spolu s kolegami Baránikom, Blahovou a Osuským, tak by táto duplicita alebo potreba dvoch podaní a dvoch konaní a dvoch pojednávaní alebo teda dvoch sérií pojednávaní, ak sa nerozhodne na jednom pojednávaní, odpadla a bolo by možné aj v rámci rozvodového konania rozhodnúť o úprave práv a povinností rodičov k ich maloletým deťom aj spätne, lebo nebolo by tam to obmedzenie na čas po rozvode.
Iniciátorom tohto návrhu je Roman Frnčo, advokát z Košíc, ktorý sa vo svojej advokátskej praxi s týmto prípadom alebo s podobnou situáciou viackrát stretol, považuje to za nelogické, obrátil sa na mňa s tým, že by bolo dobré upraviť v civilnom mimosporovom konaní, teda v Civilnom mimosporovom poriadku a v zákone o rodine, keďže ide o niečo, čo komplikuje život rodičom, komplikuje život súdom, advokátom nie, advokáti môžu na tom prípadne zarábať, ale teda nepozrel sa na to očami advokáta, ktorý možno by prišiel o nejaký príjem, ale pozrel sa na to z hľadiska rodičov, ktorých zastupuje, a z hľadiska, z hľadiska súdov. Takže nie je to jeden z tých problémov, ktoré len tak, len tak náhodne poslanci dospejú k tomu, že čítajú si zákon a povedia si, toto by sme upravili inak. Je to naozaj reálny problém, konzultoval to aj s ďalšími, ďalšími svojimi kolegami. A ja som sa teda pýtal na to a naozaj je to problém, s ktorým sa reálne stretávajú rozvádzajúci sa rodičia, a to riešenie, s ktorým prichádzame, by mohlo zjednodušiť život mnohým rodičom.
Nie je to najdôležitejšia vec na svete, nie je určite ani najdôležitejší problém, ktorý majú rozvádzajúci sa rodičia, ktorí sa nevedia nejako vzájomne dohodnúť na veciach, ktoré sa týkajú vzťahov k ich deťom, ale je to taká drobnosť, ktorou by sme mohli ľuďom trošku zjednodušiť život, preto si vás dovolím požiadať o podporu tohto návrhu zákona. V prípade, že sa jej dostane, tak vopred ďakujem.

Vážené kolegyne, kolegovia, po vyše hodinovej debate o náhradnom výživnom budeme pokračovať o ďalšej téme, budeme hovoriť o ďalšej téme, ktorá súvisí s, aj s výživným, aj s nefungujúcimi vzťahmi medzi rodičmi a medzi rozvádzajúcimi sa rodičmi. Zrejme nebude tá debata taká vzrušená, ale myslím si, že to, čoho sa týka náš návrh zákona, je podobne dôležité.
Dovoľte teda, aby som najprv uviedol návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ondreja Dostála, Alojza Baránika, Natálie Blahovej a Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 Z. z. a o zmene zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Účelom predkladaného návrhu zákona, ktorý obsahuje novelu Civilného mimosporového poriadku a novelu zákona o rodine, je spojenie konania o rozvode manželstva s konaním o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu aj na čas pred rozvodom.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie, na podnikateľské prostredie, nebude mať ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu a ani sociálne vplyvy.
Návrh zákona bude mať mierne pozitívny vplyv na finančnú situáciu rozvádzajúcich sa manželov, ktorý ale nie je možné vyčísliť, a zároveň možno očakávať, že mierne pozitívny vplyv bude mať aj na rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Bližšie o obsahu návrhu zákona by som rád niečo povedal v rozprave, do ktorej sa týmto hlásim ako prvý.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, vážená stále ešte jedna kolegyňa, kolegovia, rád by som sa vyjadril aj, aj k druhému z návrhov novely zákona o samospráve vyšších územných celkov, s ktorým prichádzajú moji kolegovia. V podstate je to taký krst Mariána Viskupiča, ktorý sa až na tejto schôdzi ujal výkonu funkcie poslanca Národnej rady, ale, ale teda už na ňu predložil, alebo s ďalšími kolegami, návrh zákona alebo teda dvoch dokonca zákonov o samospráve vyšších územných celkov.
Ako, ako už uviedol, je to, je to návrh, ktorý mení doterajšie papierové doručovanie všeobecne záväzných nariadení samosprávnych krajov obciam na elektronické doručovanie. To, čo by som chcel ako prvé vyzdvihnúť na tomto návrhu, ktorý samozrejme podporujem, a nielen preto, že ho predkladá môj kolega z poslaneckého klubu SaS, ale aj preto, že som presvedčený, že je správny a hodný podpory, tak ako prvé, čo by som chcel na ňom vyzdvihnúť, je, že prináša úsporu verejných financií.
Na tejto schôdzi a teda asi to bude biť do očí ešte viac tým, že tento návrh sa objavil na tejto schôdzi, nemám to detailne zmapované, ale možno je to jediný taký návrh a pritom riešime a hovoríme a hlasujeme a parlamentná väčšina schvaľuje veľké množstvo návrhov zákonov, ktoré majú dopad na verejné financie, ďaleko väčší dopad na verejné financie, ale negatívny dopad na verejné financie. Buď štát získa menej prostriedkov tým, že ľudia, firmy zaplatia menej, čo možno je v poriadku alebo teda je v poriadku. Obvykle, aj keď niekedy sa to realizuje spôsobom, s ktorým nie som stotožnený, lebo to nie je systémové a niekedy to pôsobí účelovo, ale dobre. Znižujú sa príjmy štátu, ale zvyšujú sa aj výdavky. Mnohé z tých návrhov o ktorých sme už hlasovali a o ktorých ešte aj budeme hlasovať, znamenajú, že štát, verejná správa, verejný sektor bude mať vyššie výdavky.
Tuto je jeden návrh, ktorý, ktorý prináša úsporu vo výdavkoch, vo výdavkoch samosprávnych krajov, nie vo výdavkoch štátu, ale je to úspora. Teda chcem to vyzdvihnúť ako, ako pozitívny moment a možno aj inšpiráciu pre to, ako by mal parlament fungovať. Teda nielen výdavky nafukovať, ale snažiť sa ich aj, aj šetriť. Toto je také šetrenie.
Druhý moment, ktorý by som rád zdôraznil v súvislosti s týmto návrhom, je, že, že šetrenie častokrát je nepopulárne, lebo niekomu prináša nejaké náklady, že niekto musí niečo zaplatiť, niekomu sa zoberie nejaká dávka alebo dotácia a v mnohých prípadoch je to, je to opodstatnené, lebo v slobodnej spoločnosti by, by každý sa mal starať hlavne, hlavne o seba a štát by nemal byť zaopatrovací a riešiť, riešiť všetko miesto občanov a prerozdeľovať obrovské množstvo financií a jedným brať a druhým dávať. Ale už zo samotnej povahy veci tie návrhy, ktoré, ktoré znamenajú, majú pozitívny vplyv na verejné financie a najmä teda znižujú výdavky, tak sú veľmi často také, že niekto je nespokojný, niekto sa sťažuje, lebo o niečo príde.
Toto je návrh zákona, kde nikto nebude mať dôvod byť nespokojný, lebo o nič nepríde. Dnes obce dostávajú všeobecne záväzné nariadenia samosprávnych krajov v listinnej podobe. Navrhuje sa, aby, aby im bola, aby im bolo doručované, aby im všeobecne záväzné nariadenia boli doručované v elektronickej forme, teda, teda formou, emailom, emailu. Možno už aj dnes je aj tá elektronická pošta trochu prežitá, lebo samosprávne kraje, všetkých osem samosprávnych krajov má svoju webovú stránku a na tej webovej stránke si, si to všeobecne záväzné nariadenie vedia dohľadať všetci občania a všetky obce. A samozrejme, že sú aj občania, ktorí, ktorí nepracujú s internetom a potrebujú, potrebujú buď do toho nahliadnuť, alebo, alebo to mať, alebo to mať vytlačené. Tak, tak pre takých, pre takých je to pravidlo doručovania obciam, aby nemusel z odľahlého okresu cestovať do krajského mesta, aby si mohol prečítať všeobecne záväzné nariadenie, keď nemá prístup na internet. Ale, ale aj toto sa dá samozrejme veľmi jednoducho, jednoducho vyriešiť, že obec v rámci svojej pôsobnosti poskytne, poskytne alebo nahradí, nahradí občanovi to, že on sám nepracuje s internetom, nemá prístup na internet, tak mu tú informáciu poskytne. Dnes sa to posiela papierovo, vytlačené v listinnej forme poštou. Náklady na tlač, na papier, na poštovné, ktoré, ak by sme schválili ten zákon, tak, tak ušetríme. Podľa návrhu by sa to posielalo elektronicky a obec by to, by to vytlačila alebo mohla by to samozrejme poskytovať aj v elektronickej forme.
Tretia vec, na ktorú by som chcel, chcel poukázať, je, že toto ustanovenie je v podstate reliktom, reliktom z doby, keď sa, keď sa zákon o samosprávnych krajoch schvaľoval a nezodpovedá dnešnej, dnešnej dobe. A dokonca aj štát sa niekam, niekam posunul. Lebo obdobná, obdobná situácia bola, bola teda v zákone o Zbierke zákonov, ktorá kedysi bola tiež vydávaná v listinnej forme. Postupne mala aj elektronickú, elektronickú verziu, ktorá ale nebola, nebola právne záväzná. A obce, teda obce, ministerstvo spravodlivosti, ktoré vydávalo Zbierku zákonov, malo povinnosť zabezpečiť, aby Zbierka zákonov bola distribuovaná obciam v listinnej forme. Paragraf 11 ods. 1 už neplatného zákona o Zbierke zákonov, zákona č. 1/1993 Z. z., pekné číslo, hovoril o tom, že ministerstvo spravodlivosti zabezpečí, aby každý záujemca mal možnosť si obstarať, si obstarať za určenú cenu, a obce sú povinné zabezpečiť, aby Zbierka zákonov bola na pracovisku orgánu jej samosprávy prístupná na nazretie každému, kto o to prejaví záujem. Na tento účel sa obciam zasiela jeden výtlačok alebo na žiadosť obce elektronická podoba každej vydanej čiastky Zbierky zákonov bezplatne bez príloh.
Čiže Zbierka zákonov, ktorá v celoštátnom merítku plní obdobnú úlohu ako všeobecne záväzné nariadenia na úrovni, na úrovni samosprávnych krajov alebo povedzme obcí, ale teda hovoríme o samosprávnych krajoch, bola pôvodne zasielaná v listinnej forme každej obci, aby sa zabezpečila všeobecná informovanosť o právach a povinnostiach, ktoré zákony ukladajú občanom. A teda opäť, aby nemusel občan, keď sa chce oboznámiť s tým, čo zákon stanovuje, nemusel cestovať zo Svidníka do Bratislavy, aby si to na ministerstve spravodlivosti prečítal, tak táto povinnosť bola stanovená obciam a obce sa k Zbierke zákonov dostali, dostali tak, že ministerstvo spravodlivosti malo povinnosť zasielať im to v listinnej podobe, všetkým obciam a na žiadosť v elektronickej podobe. A pritom existovali, existovali aj elektronické Zbierky zákonov, ku ktorým sa mohli dostať ako občania, tak, tak obce. Ale napriek tomu tam existoval ten mechanizmus zasielania listinnej formy Zbierky zákonov až do roku 2015, keď bol zrušený zákon alebo starý zákon o Zbierke zákonov a bol prijatý nový zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov. A, a ten rieši distribúciu Zbierky zákonov iným spôsobom. Jednak zavádza, že právne záväzná a prednosť má tá elektronická forma, ktorá je prevádzkovaná na systéme Slov-Lex. Čiže všetko je na internete a každý sa o to môže, môže oprieť. A teda nemusí mať pochybnosť, že ak by tam náhodou bola, bola odlišnosť od tej papierovej zbierky, to bolo až do roku 2015, že prednosť mala papierová zbierka. Ale tým pádom ministerstvo spravodlivosti, aj sa zmenil ten spôsob distribúcie, čiže ministerstvo spravodlivosti naďalej zasiela bezplatne listinnú podobu, listinnú podobu každého vydania Zbierky zákonov, ale okrem niektorých inštitúcií, ako Kancelária Národnej rady, prezidenta, Úradu vlády a tak ďalej, zasiela, zasiela túto zbierku v listinnej podobe podľa § 23 ods. 2 písm. g) zákona o tvorbe právnych predpisov a Zbierke zákonov obci, ktorá preukázateľne nemá žiadne pracovisko s prístupom na internet. Čiže štát v roku 2015 sám sebe uvoľnil ruky, rozviazal, rozviazal si, rozviazal si, alebo teda zbavil sa povinnosti zasielať v listinnej podobe všetkým obciam Zbierku zákonov a zároveň ponechal samosprávnym krajom povinnosť zasielať všetkým obciam na svojom území schválené všeobecne záväzné nariadenia.
Myslím si, že nastal čas, aby sme túto asymetriu odstránili a aby sme podobne, ako sme štát zbavili povinnosti zasielať, zasielať v listinnej podobe Zbierku zákonov obciam a umožnili to robiť elektronicky, ako to zodpovedá dnešnej dobe, aby sme podobne pristúpili aj k samosprávnym krajom a aby sme aj im umožnili zasielať obciam na svojom území v elektronickej forme všeobecne záväzné nariadenie s tým, že všeobecne záväzné nariadenie, všeobecne záväzné nariadenia by tam boli prístupné.
Snáď jediná drobnosť v tom návrhu zákona, asi treba ešte nejako ošetriť a to je možné v druhom čítaní. Obce, ktoré nemajú žiadne pracovisko s prístupom na Internet, lebo evidentne sú aj také obce na území Slovenskej republiky. Ja chápem, že, že človeku, ktorý pracoval na úrade z Bratislavského samosprávneho kraja sa to, sa to môže nezdať, ale naozaj sú, sú na území Slovenska obce, ktoré nemajú prístup na Internet, ktoré nemajú, nemajú, nemajú ani, ani vlastnú webovú stránku, ani vlastnú e-mailovú adresu, a treba, samozrejme, že myslieť aj na takéto obce. Čiže ale to je jednoducho ošetriteľné v druhom čítaní, že by sme do toho návrhu zákona doplnili, že teda takým obciam by sa naďalej asi malo posielať, posielať elektronicky, aj keď samozrejme, že je na diskusiu, že či v dnešnej dobe majú existovať obce, ktoré nemajú prístup na Internet a či, či takáto obec si môže plnohodnotne plniť všetky svoje funkcie. Ale, žiaľ, taká je, taká je ešte stále realita, že tu máme aj takéto obce, ale to je úplná drobnosť.
A posledná vec, ktorú by som chcel povedať, že toto je naozaj jeden z tých návrhov zákona, ktoré by mohla, a teraz mi je veľmi ľúto, že tu okrem pána predsedu, máme iba jedného pána koaličného poslanca, že to nepočúva viac. Toto je naozaj návrh zákona, za ktorý by pokojne mohli hlasovať, hlasovať aj koaliční poslanci, lebo to nie je vec, ktorá je pravicová, ľavicová, národná, kozmopolitná, liberálna, konzervatívna, vládna, opozičná, je to čisto praktická vec, ktorá pomôže samosprávnym krajom, ušetrí verejné prostriedky, ušetrí robotu zamestnancom samosprávnych krajov, nikoho nepoškodí. Ušetrí, neviem, či tony, ale teda určite veľké množstvo, množstvo papiera. A apelujem teda aspoň na dvoch prítomných koaličných poslancov, máme, alebo teda máte, ale teda Slovenská republika má premiéra, ktorý bol digitálnym lídrom, a neviem teda, či ešte stále si ponechal tú funkciu digitálneho lídra, schvaľujeme v parlamente zákony proti byrokracii, snažíme sa obmedziť zbytočné papierovanie a toto je vec, ktorá by výrazne obmedzila papierovanie v samosprávnych krajoch. Takže budem veľmi pozorne sledovať, že či vládna väčšina, ktorá inak bojuje proti byrokracii a, a snaží sa o digitalizáciu a informáciu, ako sa postavia poslanci vládnej koalície k tomuto návrhu zákona.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi teda predstaviť aj druhý návrh viažuci sa k zákonu o samosprávnych vyšších územných celkov. Takže návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov, predkladajú na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky pán Klus, pán Laurenčík a Viskupič.
Predloženým návrhom zákona sa zavádza pravidlo elektronického doručovania všeobecne záväzných nariadení vyšších územných celkov obciam namiesto doterajšieho doručovania poštou v listinnej forme. Podľa súčasnej úpravy zákona o samosprávnych krajoch, samosprávny kraj zasiela jeden výtlačok všeobecne záväzného nariadenia vyššieho územného celku všetkým obciam vo svojom územnom obvode. Prináša to množstvo papiera, kancelárskeho materiálu, či už tonery, obálky, poštových poplatkov a hlavne ľudskej práce.
Z uvedeného dôvodu navrhujeme zmeniť znenie zákona tak, aby sa všeobecne záväzné nariadenia samosprávnych krajov zasielali obciam už len elektronicky. Na Slovensku máme takmer 3000 obcí a v súčasnosti má každá obec svoju elektronickú schránku. V tejto snemovni zvykneme riešiť úpravy väčšinou v miliónoch eur. Táto zmena prináša ročnú úpravu alebo úsporu len ohľadom asi 70-tisíc euro, ale aj to je niečo. Pričom vôbec tá úspora je hlavne na ľudskej práci. Ale ja si myslím, že príroda sa nám poďakuje za cca jeden milión ušetrených hárkov papiera, takže predsa tu nejaký milión máme, a cca 18-tisíc obálok a rovnaký počet zásielok, ktoré nemusia byť doručované. Ja si myslím, že toto by mohlo stáť za drobnú zmenu zákona.
Návrh zákona je v súlade s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, inými ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Návrh zákona bude mať pozitívny vplyv na verejné financie, teda na rozpočty vyšších územných celkov. Návrh zákona nebude mať vplyv na podnikateľské prostredie, na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti, nebude mať ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo, rodinu a sociálne vplyvy.
Vážené kolegyne, kolegovia, vážená kolegyňa, kolegovia, dovolím si vás všetkých poprosiť o podporu predloženého návrhu. Ďakujem pekne.
Pán predsedajúci, skončil som.

Pán poslanec Viskupič, teda dve veci by som chcel povedať. Jednak ja som zvažoval, že či neotvoriť túto tému už pri príprave toho návrhu zákona, keď si avizoval zámer predložiť túto novelu. Čiastočne z dôvodov nestíhania, ale aj čiastočne z dôvodov, že naozaj to presahuje možnosti nejakej poslaneckej iniciatívy a vyžadovalo by si to nejakú systémovejšiu zmenu a rozsiahlejšiu legislatívnu úpravu. A nielen legislatívnu úpravu, tam by bolo potrebné aj, aj potom realizovať nejaké, nejaké informačné systémy a databázy, a teda nejaký štátny orgán by si to musel zobrať na starosť. Tak som usúdil, že teda nemá zmysel to otvárať ako vec, ktorú by sme my vedeli ošetriť v rámci nejakej malej poslaneckej iniciatívy, a teda lepšie bude na to poukázať a otvoriť tú tému, tému v rozprave, a teda upozorniť na to, že okrem toho problému, ktorý sa snažíš riešiť svojím návrhom, má to ešte aj nejaké ďalšie dimenzie a ďalšie rozmery.
A druhá vec, tá sankcia. Áno, môže to fungovať. Samozrejme, že sankcia v podobe vrátenia neoprávnene vyplateného platu môže fungovať, alebo teda poslaneckej odmeny. Ale teda sú napríklad obce, kde tá odmena je úplne symbolická. Teraz boli obmedzené odmeny obecných, mestských poslancov. Bol tam zavedený limit. Čiže obávam sa, že v mnohých obciach táto hrozba nebude pôsobiť nijako odstrašujúco. V samosprávnych krajoch to bude asi iné.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ďakujem kolegovi Ondrovi Dostálovi skutočne za veľmi detailné rozpitvanie tejto problematiky. V podstate skutočne súhlasím asi s každým slovom, ktoré povedal. Aj vrátane toho, že takéto dôsledné doriešenie skutočne asi presahuje možnosti aktuálnej zmeny.
Predsa len by som ale ešte posunul tento problém, ešte o level hlbšie a tam vlastne pomôže, keby sme takéto ustanovenia dokázali prijať. A to je to, že vlastne ak sa ten poslanec teda už de jure neposlanec nevzdá, tak popri tom, že môže hlasovať ešte má aj príjem vlastne z verejných zdrojov, lebo má svoj plat. A teda keď sa neprizná, tak sa to po tých mesiacoch kumuluje a môže to byť teda relatívne veľká suma. A samozrejme, vyšší územný celok, ak sa aj následne po roku, po dvoch zistí, lebo zistiť sa to môže aj neskôr, že teda bol poslancom neoprávnene, tak vyšší územných celok má povinnosť vyžadovať vlastne vrátenie neoprávnene poskytnutých verejných financií. A v tom je dobré aj pre ďalšie vôbec akoby súdne riešenie, ak by v zákone táto povinnosť bola, že ten poslanec mal informovať o svojej strate mandátu.
Čiže toto tak čiastočne rieši vlastne aj to, že nemusí sa na to prísť hneď, ale ak sa na to príde aj po nejakom čase, stále je priestor súdne vymáhať vlastne poskytnuté prostriedky naspäť.
Ďakujem.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegyňa, kolegovia, rokujeme o prvom z dvoch návrh noviel o samospráve, zákona o samospráve vyšších územných celkov, s ktorými prichádzajú kolegovia z poslaneckého klubu SaS, a tento návrh sa týka zániku mandátu poslanca a teda zavedenia povinnosti poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja, ktorému mandát zanikol podľa ustanovení § 13 ods. 2 písm. d), f) a h). Čiže ide tam o situácie, situácie, keď dôvodom zániku mandátu je právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin alebo právoplatné odsúdenie za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený, skončenie trvalého pobytu v obci na území samosprávneho kraja, alebo zánik mandátu podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.
Svojím spôsobom problematické sú tie, tie prvé dva najmä, myslím. Lebo teda keď zanikne mandát podľa, na základe konania o ochrane verejného záujmu, tak to predpokladám, že sa tá, ten samosprávny kraj dozvie. O tých prvých dvoch skutočnostiach sa dozvedieť nemusí. A keď poslanec nemá povinnosť to hlásiť, tak aj keď z logiky veci ten mandát zanikol už samotným právoplatným odsúdením alebo zmenou trvalého pobytu mimo územie kraja, tak zastupiteľstvo alebo úrad sa o tom nedozvie. A môže sa stať, že takýto poslanec, keď zatají skutočnosti, ktoré znamenajú zánik mandátu, naďalej vykonáva svoj mandát, naďalej hlasuje v zastupiteľstve, čo môže byť aj, aj praktický problém, lebo ak niektoré uznesenia sú prijaté vďaka hlasu takéhoto poslanca, tak následne môžu byť, môžu byť spochybnené, lebo hlasoval poslanec, ktorý nemá mandát. Samozrejme, že v realite krajských zastupiteľstiev častokrát tie hlasovania sú pomerne konsenzuálne a teda na jednom hlase nezáleží a je to, je to spochybnenie iba teoretické. Ale, ale môže aj prakticky nastať. Samozrejme, že je to, je to principiálne neprijateľné a principiálny problém. Ale môže nastať naozaj aj prakticky problém, ak nejaké uznesenie je prijaté väčšinou jedného hlasu a tento hlas je, patrí práve poslancovi, ktorého mandát už zanikol. Teda môže z toho, môže z toho, môže z toho vzniknúť aj praktický problém, čo s takýmito uzneseniami.
Ako pán predkladateľ spomenul, rovnaká povinnosť, rovnaká povinnosť je už dnes v zákone o obecnom zriadení, kde tak isto podľa § 25 ods. 2 sa upravuje, že mandát poslanca zaniká okrem iného aj tiež právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin, alebo právoplatným odsúdením za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený. V písm. f) je zmenou trvalého pobytu mimo územia obce a v mestách so samosprávou mestských častí aj v prípade zmeny trvalého pobytu mimo územia mestskej časti, v ktorej vykonáva funkciu. A písm. h) je, tak isto sa týka konania podľa zákona o nezlučiteľnosti funkcií. A zákon o obecnom zriadení obsahuje potom ods. 3, ktorý hovorí, že poslanec je povinný skutočnosti podľa ods. 2 písm. d), f) a h) bezodkladne písomne oznámiť obci.
To, čo ideme teraz spraviť, alebo teda čo kolegovia z klubu SaS navrhujú, je, že sa, že sa rovnaké ustanovenia alebo obdobné ustanovenie dostane aj do zákona o samospráve vyšších územných celkov alebo samosprávnych krajoch. A teda rovnaká povinnosť sa zavedie, zavedie aj pre poslancov zastupiteľstiev nielen mestských, miestnych a obecných, ale aj krajských.
Zdanlivo, zdanlivo sa tým problém vyrieši, ale dovolím si tvrdiť, že nie úplne. Nie úplne z toho dôvodu, že sú aj poslanci, ktorí takúto povinnosť majú stanovenú zákonom a napriek tomu ju nesplnia. Nesplnia povinnosť informovať obec o skutočnostiach, ktoré, ktoré viedli k zániku mandátu. Boli také prípady, že keď poslanec, myslím, že nie v dôsledku zmeny trvalého pobytu, to si, to si poslanec, ktorý chce ostať poslancom, dokáže ustrážiť, ale v dôsledku právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin, takýto poslanec túto skutočnosť neohlási a naďalej, naďalej vykonáva svoj mandát. A tá obec sa to nemusí dozvedieť, rovnako ako samosprávny kraj sa nemusí dozvedieť, že bol niekto odsúdený za úmyselný trestný čin. Čo potom? A teda tento spôsob zániku mandátu sa týka nielen poslancov, ale aj starostov, primátorov, starostov mestských častí a teda predsedov samosprávnych krajov. A hoci sa zdá, že tam to až taký problém nemôže byť, tak jasné, keď župana alebo primátora nejakého krajského mesta odsúdil súd a teda bol by súdený za spáchanie nejakého právoplatného, teda nejakého úmyselného trestného činu, alebo aj neúmyselného, za ktorého by šiel do väzenia, tak by sa to asi verejnosť dozvedela a dozvedela by sa to aj tá obec alebo mesto bez toho, aby, aby dotyčný ju o tom osobitne informoval. Ale na Slovensku máme 3-tisíc obcí, alebo skoro 3-tisíc obcí, a nie všade sa udeje, udeje to, že keď je starosta napríklad odsúdený, tak, tak sa to obec dozvie, resp. ten starosta to vie, dokonca vie, že mu zanikol mandát. A keď s tým nič nerobí, keď s tým nič nerobí, nerobí zastupiteľstvo, tak vzniká, vzniká problém.
Čiže domnievam sa, že aby návrh zákona, alebo teda aby ten problém, ktorý sa snaží návrh zákona riešiť, bol naozaj efektívne, efektívne vyriešený, tak nestačí iba jednu povinnosť, ktorá už dnes je v zákone o obecnom zriadení pre poslancov zastupiteľstiev, ktorým zanikol mandát z dôvodu, že boli právoplatne odsúdení za úmyselný trestný čin alebo boli odsúdení teda bez toho, aby im bol výkon trestu odňatia slobody odložený, ale bolo by žiaduce ustanoviť nejaký tzv. informačný systém, ale rozhodne nejaký informačný, informačný mechanizmus, kde by priamo súdy, ktoré vydajú právoplatný rozsudok, preverili, či dotyčný nezastáva v obci, meste, mestskej časti alebo samosprávnom kraji funkciu poslanca alebo starostu alebo primátora alebo predsedu samosprávneho kraja a túto informáciu priamo nahlásili obci. Aby takáto povinnosť vznikla aj súdom.
Uvedomujem si, že je to asi teda nad rámec možností poslaneckého návrhu, opozičného poslaneckého návrhu, ale bolo by aj z hľadiska fungovania verejnej správy dobré mať prehľad o tom, kto je kde poslancom, lebo je to, je to nutná podmienka, podmienka toho, aby to mohlo efektívne fungovať a aby sa tá informácia dostala k obci.
Treba tam pravdepodobne zabezpečiť, pardon, to, že komu by sa tá informácia mala dostať, či len starostovi alebo povedzme aj hlavnému kontrolórovi, lebo keď je v tom konflikte záujmov starosta, ktorý bol odsúdený napríklad, keď rozoberáme tento prípad, tak nebude starosta ten, teda on tú informáciu má, čiže keď by mu to súd nahlásil, tak nie je tým vyriešený ten problém. Lebo takisto to môže zatajiť. Čiže buď tam zaviesť nejakú sankciu za nesplnenie tejto povinnosti, alebo teda hlásiť tú informáciu aj niekomu inému, hlavnému kontrolórovi, zastupiteľstvu, aby sa rozšírila pravdepodobnosť, že tá informácia sa dostane k adresátovi a bude s ňou naložené tak, ako to zákon vyžaduje.
Takto na prvé počutie je možné, že to znie trochu komplikovane, ale na tejto schôdzi hneď na začiatku sme mali zákon, na programe hlasovanie o zákone, kde bol podobný problém. Išlo o pani prezidentkou vetovaný zákon o sudcoch, kde kolega Baránik pozmeňujúcim návrhom na predchádzajúcej schôdzi doplnil ten tzv. lex Harabin, teda ustanovenie, že ak sudca, sudca kandiduje v parlamentných voľbách alebo európskych voľbách, tak mu zaniká mandát. A pani prezidentke sa to ustanovenie, aj keď obsahovo s ním súhlasila, ale to ustanovenie sa jej zdalo problematické z hľadiska toho, že teda najmä z hľadiska, či bola tam pochybnosť, či je to v súlade s ústavou, ale že ten mechanizmus by mal prebehnúť tak, že prezidentka sa tú informáciu dozvie, a povinnosť, tak ako ona navrhla doplniť ten zákon a ako to parlamentná väčšina schválila a potvrdila, štátna komisia má povinnosť nahlásiť, že sudca, sudca kandiduje, aby mu zanikla funkcia sudcu, keď sa rozhodne, že sa bude venovať, bude venovať politike. A tam tiež sa objavila námietka, že akým spôsobom štátna komisia, a bude to pravdepodobne pre štátnu komisiu nejaký problém, že ako sa štátna komisia dozvie, že dotyčný kandidát je sudca. Lebo síce si uvádzajú kandidáti na kandidátnych listinách povolanie, a teda je možné, že by si niektorí uviedli sudca, ale to sme tu zase mali debatu včera o tom, že sa nemajú uvádzať vlastné mená a čo sa má uvádzať ako, pardon, zamestnanie, nie povolanie. Takže nie je vylúčené, že v realite by nastala situácia, že by kandidoval sudca a neuviedol si ako svoje zamestnanie sudca, ale dal by si tam právnik alebo, alebo, alebo niečo iné. A tá štátna komisia by zo samotnej kandidátnej listiny sa nedozvedela o tom, že, že dotyčný kandidát je sudcom a teda že mu zaniká mandát, resp. že má povinnosť ohlásiť skutočnosť prezidentovi republiky, že kandiduje sudca, aby mu zanikla funkcia sudcu.
No ale bude sa s tým musieť štátna komisia nejako vysporiadať, bude musieť nejako skontrolovať všetkých, všetkých kandidátov, či náhodou nie sú sudcovia, lebo kandidatúrou a oznámením kandidatúry takýmto kandidátom funkcia sudcu zaniká. Tak som presvedčený, že rovnakým alebo teda podobným spôsobom by sa mohol riešiť aj tento problém, že ministerstvo vnútra alebo Štatistický úrad by mali nejaký informačný systém alebo nejakú databázu, v ktorej by evidovali aktuálne zloženie zastupiteľstiev, čo v prípade krajov nie je asi až také náročné, čo máme iba osem krajov, v prípade obcí a teda najmä obcí, ktoré nemajú, teda nie všetky majú webové stránky, zverejnené údaje na internete o sebe, tak by to bolo o niečo komplikovanejšie. Ale teda nepochybujem o tom, že aj, aj takéto informácie by si štátne orgány a teda či už by to bolo ministerstvo vnútra alebo Štatistický úrad alebo nejaká iná inštitúcia dokázali zaobstarať, dokázali ich udržiavať aktuálne. A keby takýto zoznam primátorov, starostov, poslancov zastupiteľstiev všetkých, všetkých úrovní existoval, tak by bolo možné, aby aj súdy v prípade, že niekoho odsudzujú za právoplatný trestný čin, by veľmi jednoducho skontrolovali, či dotyčný nevykonáva funkciu primátora, starostu, predsedu samosprávneho kraja alebo poslanca zastupiteľstva niektorej zo samosprávnych úrovní. A teda, teda ak by došlo k odsúdeniu, tak by, tak by tú informáciu mali povinnosť poskytnúť obci nielen poslanci alebo verejní funkcionári, ktorých sa to týka, ale aj teda príslušný súd, ktorý by si to zistil. Rovnako pri zmene trvalého pobytu by sa malo toto evidovať.
Tak to dávam len ako taký námet na uvažovanie. Obávam sa, že nie do druhého čítania, lebo teda aj keby sa, nebodaj, takáto zmena dostala do druhého čítania, tak to by bolo, asi rozsiahlejšia legislatívna úprava, ako je návrh zákona, takto by sa nemali meniť zákony. Ale smerom teda do budúcnosti, keď sa tento problém niekto pokúsi riešiť, riešiť systémovejšie a od podlahy, tak by bolo vhodné, aby sa pozrel nielen na to, že má povinnosť, ktorá je v zákone o obecnom zriadení, nie doteraz v zákone o samospráve vyšších územných celkov, a teda dáme, dáme poslancom túto povinnosť alebo napíšeme to do zákona. Ale aby sme sa starali aj o to, aby plnenie tej povinnosti bolo nejakým spôsobom vymožiteľné a aby, aby sme to dokázali zabezpečiť nástrojmi, ktoré neumožnia obchádzať zákon. Hoci teda ten problém, o ktorom som hovoril, je asi vypuklejší alebo teda skôr existuje v prípade obcí ako v prípade, v prípade samosprávnych krajov, kde je to predsa len jednoduchšie ustrážiteľné.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo pán predseda. Vážený pán predseda, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky predkladám návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky pána Klusa, pána Gröhlinga a Viskupiča, návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov.
Predloženým návrhom zákona sa ukladá povinnosť poslancovi zastupiteľstva samosprávneho kraja bezodkladne oznámiť úradu samosprávneho kraja skutočnosti, ktoré uňho nastali a s ktorými zákon spája stratu mandátu.
Predloženým návrhom reagujeme na požiadavky aplikačnej praxe, keďže dnes poslanci, resp. bývalí poslanci túto povinnosť nemajú a samosprávny kraj sa o skutočnostiach, pre ktoré poslancovi zanikol mandát, vôbec nemusí dozvedieť. Obdobná úprava je v § 25 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Táto úprava je tam dlhé roky.
Ide o nasledujúce skutočnosti: právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin alebo právoplatné odsúdenie za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený, ďalej skončenie trvalého pobytu v obci na území samosprávneho kraja a tiež zánik mandátu podľa osobitného zákona, ktorým je ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona je v súlade s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, inými ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Tento návrh zákona nebude mať vplyv na verejné financie, nebude mať vplyv ani podnikateľské prostredie, na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti, nebude mať ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo, rodinu a ani sociálne vplyvy.
Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi požiadať o podporu predloženého návrhu.
Ďakujem, pán predseda, skončil som.

Takže dovoľte mi, kolegovia, páni poslanci, povedať podrobnejšie, čo je účelom nášho návrhu, čo tým sledujeme, čo presne chceme v zákone č. 361/2014 zmeniť.
Ako viete, v roku 2010 bolo na Slovensku zavedené mýto za využívanie diaľnic, rýchlostných ciest a ciest prvej triedy. Čo sa týka daňovej politiky a získavania finančných prostriedkov na opravu ciest a výstavbu nových ciest, považujeme platbu za mýto za najlogickejšiu, najspravodlivejšiu, oveľa spravodlivejšiu než, povedzme, sú to fixné dane z motorových vozidiel, kde sa nezohľadňuje to, koľko kilometrov motorista urobí a vlastne je to jedna pevná suma bez ohľadu na to, či to auto celý rok trebárs parkuje alebo jazdí po ceste.
Práve v tejto súvislosti, každá krajina, ktorá zaviedla mýtne poplatky za využívanie ciest, radikálnym spôsobom znížila práve tú fixnú časť, teda daň z motorových vozidiel. A to, o čom hovoríme, je kategória vozidiel nad 3,5 tony. Vozidlá do 3,5 tony platia diaľničnú známku, vozidlá nad 3,5 tony platia za každý jeden odjazdený kilometer po cestách prvej triedy, diaľnic, diaľniciach alebo rýchlostných cestách sadzbu, ktorá je približne 0,19 centa. A čo sa stalo? Ostatné krajiny v Európskej únii, ale aj mimo nej, radikálnym spôsobom išli dole s touto fixnou časťou nákladov na vozidlách nad 3,5 tony, bohužiaľ, Slovenská republika touto cestou nešla. Len po veľkom tlaku dopravcov na veľkých súpravách ťahačov s návesmi, možno si aj pamätáte tie blokády na uliciach, vláda Slovenskej republiky pristúpila k istému malému uvoľneniu a zavedeniu zliav z týchto daní. Čo je ale, bohužiaľ, faktom, je, že dnes má Slovensko v rámci Európskej únie druhé najväčšie a najvyššie tieto dane medzi ostatnými krajinami. A čo sa týka krajín V 4, tak je na tom Slovenská republika najhoršie.
Vytiahol som si z okolitých krajín konkrétne príklady, ako je to v Poľsku a v Českej republike napríklad. A zároveň tu treba povedať, že na výšku alebo výšku týchto daní upravujú aj európske pravidlá a Európska únia stanovuje minimálnu výšku tejto dane pre jednotlivé kategórie vozidiel nad 3,5 tony. Krajiny si to upravujú, niektoré krajiny to majú upravené podľa počtu náprav, niektoré podľa celkovej hmotnosti, niektoré kombináciou týchto dvoch napr. faktorov. A dovoľte mi, aby som vám povedal, ako to v reále je.
Vybral som si dva typy vozidiel, ktoré môžu byť veľmi pekným príkladom. Tak ten prvý je nákladný automobil s troma nápravami o celkovej hmotnosti 22 ton, to sú tie nakladače, ktoré vidíme pri výstavbe diaľnic, rýchlostných ciest, okolo seba, ktoré vozia kamenivo alebo zeminu, alebo iné horniny do násypov na diaľniciach, tu na obchvate ich vidíte. Tak daň z motorových vozidiel na toto, na túto kategóriu vozidiel je v Slovenskej republike ročne 858 eur. V Českej republike je to 443 eur a v Poľsku 329 eur. Len pre porovnanie, to, čo som spomínal, minimálna sadzba, ktorú nám Európska únia predpisuje, je 144 eur. Teda naša sadzba je približne šesť- až sedemkrát násobne vyššia, ako hovorí usmernenie Európskej únie.
Ďalší príklad, ktorý je, povedal by som, ešte zarážajúcejší, je sadzba dane pre súpravu ťahač – náves. To sú tie 40-tonové súpravy, využívané v medzinárodnej kamiónovej doprave, najpoužívanejší kamión. Slovenská republika, sadzba tejto dane 2173 eur. Česká republika 1397, teda niečo málo nad 50 % našej dane. Poľsko 538 eur. A aká je minimálna sadzba, ktorú musíme účtovať? Päťstopätnásť eur. Teda Poliaci sú tesne nad ňou. My máme štyrikrát vyššiu túto daň, ako máme mať, ako by sme mohli mať.
Toto je, prosím pekne, dôvod, prečo je, prečo sú stovky firiem registrované, stovky slovenských firiem registrované v zahraničí, prečo majú, prečo majú svoje firmy a teda kamióny registrované v zahraničí. Dôsledok je ten, že nielenže prichádzame o tieto dane, tie dane platíme inej krajine, ale prichádzame aj o ďalšie dane, odvody z miezd, ktoré platia tieto firmy v iných krajinách, napr. aj v Českej republike alebo v Poľsku. Teda naše kamióny jazdia alebo kamióny slovenských, pôvodne slovenských firiem jazdia, jazdia pod inými značkami. To častokrát zistíte, keď vystúpia vodiči z tých kamiónov a prehovoria slovensky.
Keď som o tejto problematike rokoval so združeniami dopravcov na Slovensku, tak by ste sa divili, koľkí z nich, koľkí z nich majú nákladné automobily registrované práve v zahraničí. Je to zlé, nie je to dobré a Slovensko by malo s tým niečo robiť, pretože, ako som povedal, utekajú nám peniaze von a naši dopravcovia prestávajú byť konkurenční na trhu dopravných služieb v Európskej únii.
Okrem toho je treba povedať aj súvislosť s tou novelou zákona dnes, ktorý predkladala ministerka vnútra a odôvodňovala zavedenie zníženého veku vodičov týchto nákladných automobilov práve nedostatkom vodičov. A je treba povedať, že toto je jeden z receptov, jedna z možností, ako tomu môžme pomôcť. A to tak, že pritiahneme späť slovenských dopravcov na Slovensko. A nielen ich, ale pritiahneme s nimi aj tých vodičov. Pretože ak znížime daňové zaťaženie, daňové zaťaženie dopravcom, tak si len predstavte, že ak pôjdeme na jednej súprave z 2173 eur na úroveň Českej republiky, tak len na jednom aute máme úsporu takmer 1000 eur ročne. To je, si myslím, celkom zaujímavá suma, ktorá môže byť pridaná ku mzde slovenskému vodičovi a prilákame viac vodičov na trh v nákladnej doprave a nemusíme hneď hľadať riešenia napr. v znížení veku.
Čo sa týka filozofie a úpravy, v čom presne spočíva naša zmena súčasného zákona, je to jednoduché. Dnes sú sadzby tejto dane uvedené v zákone a sú uvedené v prílohe, kde sú tabuľkové hodnoty tejto dane, a to v závislosti jak na celkovej hmotnosti, tak aj na počte náprav. Takmer identický systém má Česká republika ako Slovensko. Poľsko má trošku iný systém, tam majú hmotnosť a len hmotnosť a Európska únia to stanovila kombinačne, tak jak to máme my.
A len pre porovnanie, už základné sadzby v našom zákone o dani z motorových vozidiel má Česká republika nižšie ako my. A potom v samotnom texte zákona v Českej republike sú zľavy, ktoré boli zavedené po tom, ako mýtne poplatky prišli do platnosti, tak tie zľavy z tabuľkových hodnôt sú prvé tri roky v Českej republike 48 %, ďalšie tri roky 40 % a ďalšie tri roky 25 percent. To, že je to odstupňované, je akýsi motivačný nástroj k tomu, aby sme, aby teda oni motivovali dopravcov častejšie obnovovať kamióny a tak chrániť životné prostredie, jednoducho, aby modernizovali.
Aké sú zľavy? Hoci teda základné sadzby máme o málo vyššie, zľavy z týchto tabuľkových hodnôt na Slovensku sú prvé tri roky 25 %, Čechy 48. Ďalšie tri roky u nás 20 percent, v Čechách 40 percent. A na Slovensku ďalšie tri roky, teda do deviateho roku veku vozidla, mínus 15 percent, Česká republika 25 percent. Nečudujme sa preto, aký je odliv dopravcov a nákladných dopravcov na príklad do Českej republiky.
Naším návrhom zákona chceme urobiť jednoduchú zmenu. Nejdeme do štruktúry tohto zákona, neupravujeme nič zásadné, ale robíme len jednoduchý zásah, a to úprava výšky týchto zliav. A to, na prvý rok 50 percent, na druhý 40, teda nie rok, na prvé tri roky, opravujem sa, 50 percent, na ďalšie tri roky 40 percent a na ďalšie tri roky 30 percent.
Nebudeme najlacnejší v Európskej únii ani po týchto sadzbách, alebo v porovnaní s krajinami, ktoré nie sú členmi Európskej únie. Ale budeme aspoň porovnateľní v rámci krajín V4 a výsledkom by malo byť to, že sa nám vrátia dopravcovia späť na Slovensko a tiež, že tí, ktorí budú zvažovať podnikanie v doprave, tak začnú podnikať v Slovenskej republike a nie, nie v zahraničí.
Ďakujem, to je všetko.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Dovoľte mi, aby som predstavil dnes šiesty návrh zákona z nášho motoristického balíka. Tento konkrétne sa nevenuje individuálnej doprave, aj keď tie niektoré, alebo niektoré z týchto častí áno, tak tento sa konkrétne venuje dopravcom, nákladným dopravcom, ktorí platia mýtne poplatky na Slovensku. Je to teda zmena zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel. Spolu so mnou predkladajú tento návrh zákona aj kolegovia Jozef Rajtár, Radoslav Pavelka, Jana Kiššová, Martin Klus, Milan Laurenčík a Marián Viskupič.
Predloženým návrhom zákona o dani z motorových vozidiel chceme znížiť výšku daní pre tie vozidlá, ktoré platia mýtne poplatky na diaľniciach, rýchlostných cestách a cestách prvej triedy. Je o tom trošku viac a podrobne, a to budem rozprávať potom v mojom vystúpení v rozprave. Nateraz ďakujem pekne za slovo.