Ďakujem za slovo. Vážené dámy, vážení páni, bol tu rokovací poriadok, respektíve jeho návrh rozoberaný z každého uhla, takže myslím si, že všetko dôležité už bolo nejakým spôsobom povedané. Ja predsa len ešte raz pripomeniem výrok premiéra Roberta Fica, aby sme si vecne pripomenuli, prečo sa rokovací poriadok novelizuje. Povedal doslovne: "Absolútne podporujem ambíciu predsedu Národnej rady Andreja Danka urobiť konečne poriadok v parlamente s...
Ďakujem za slovo. Vážené dámy, vážení páni, bol tu rokovací poriadok, respektíve jeho návrh rozoberaný z každého uhla, takže myslím si, že všetko dôležité už bolo nejakým spôsobom povedané. Ja predsa len ešte raz pripomeniem výrok premiéra Roberta Fica, aby sme si vecne pripomenuli, prečo sa rokovací poriadok novelizuje. Povedal doslovne: "Absolútne podporujem ambíciu predsedu Národnej rady Andreja Danka urobiť konečne poriadok v parlamente s opozíciou." Toto je jednoducho dôvod, prečo sa to robí a možno okrem nejakých troch bodov, všetky ostatné body sú o tom, aby sa, citujem, "urobil konečne, urobil poriadok v parlamente s opozíciou". Toto je realita. Napriek tomu, že rokovací poriadok by mal byť novelizovaný, aby niektoré veci, ktoré v ňom naozaj sú veľmi nejasne zadefinované, až dokonca nie sú vôbec, takmer vôbec zadefinované, aby boli vyjasnené, tak toto vôbec nebolo reálnym cieľom a takáto ambícia tu, bohužiaľ, vôbec nie je.
Ja budem hovoriť teda o dvoch veciach. Budem hovoriť o pozmeňovacom návrhu pána poslanca Gála, o jeho dvoch sporných veciach, ktoré tam sú nedomyslené. A budem hovoriť o tom, čo by rokovací poriadok, resp. jeho novelizácia mala riešiť, ak by sme chceli, aby tým cieľom a tou ambíciou nebolo zavrieť opozícii ústa, ale aby tým cieľom bolo vyriešiť nevyjasnené veci, ktoré dlhé roky nikto nepovedal, ako sa majú, alebo nemajú robiť.
Takže pôjdem najprv k návrhu, k návrhu teda pána Gála, ktorý hovorí o tom, že sa zakazujú opakované procedurálne návrhy v tej istej veci. Je to svojím spôsobom podobné ako teda paragraf o tom, že ten istý návrh zákona sa nesmie podať skôr ako o 6 mesiacov. Mimochodom, keď sme pri tomto, tak opäť nie je mechanizmus, ktorý by to kontroloval. Napríklad Kancelária Národnej rady nekontroluje, či taký zákon, ak taký návrh zákona, aký je podaný v danej chvíli, či nebol podaný v posledných šesť mesiacov, a jednoducho automaticky príjme akýkoľvek, akýkoľvek návrh. A po tom, ako sa aj teraz stalo v prípade návrhu SNS, sa narýchlo takýto návrh zákona dodatočne sťahuje. Čiže ak by sme seriózne chceli hovoriť o tom, že procedúra na takéto veci, tak skôr by sme mali zadefinovať, ako sa kontroluje to, že rovnaký návrh zákona sa nemá dať skôr ako o šesť mesiacov. Namiesto toho ale sa účelovo navrhuje, aby procedurálne návrhy, aby procedurálne návrhy sa nemohli opakovane podávať. A tento návrh je ešte neporovnateľne problematickejší a nejasnejší ako existujúci zákon o tom alebo existujúci paragraf o tom, o tých šiestich mesiacoch pre návrh zákona.
Poviem prečo. Nie je zadefinovaný žiadny čas. To znamená, že nemôžte dať v tej istej veci procedurálny návrh, bodka. Nie je tam dané, či nasledujúcich šesť mesiacov, šesť rokov, šesťdesiat rokov, šesť minút, či v rámci daného rokovacieho dňa, v rámci daného hlasovania. Nie je tam zadefinované nič. To znamená, že akonáhle toto bude platiť, čo sa stane? Jednoducho na jednej schôdzi pri jednom hlasovaní sa navrhne, sa navrhnú všetky možné typy, všetky mysliteľné, relevantné typy procedurálnych návrhov a potom sa už nikdy nesmie dať žiadny procedurálny návrh. Nikdy sa už nesmie dať žiaden taký procedurálny návrh. To je, takto pripravila, klub teda takto pripravil, MOST-u, návrh, návrh, pozmeňovací návrh k rokovaciemu poriadku. Naozaj by som chcel vyzvať na to, aby sa toto minimálne opravilo, pretože to jednoducho môže aj zablokovať parlament.
Ďalšia pripomienka k pozmeňovaciemu návrhu klubu MOST-u a pána poslanca Gála je tá, že upravuje to, že ak poslanec už raz vystúpil v rozprave písomnej, tak v ústnej rozprave nemôže hovoriť viac ako desať minút, čím skracuje tú dobu pre ústnu rozpravu z dvadsiatich na desať minút. Toto je v odôvodnení, že to je podmienené, že ak sa prihlásil v písomnej, už v ústnej môže hovoriť iba desať minút, čo samozrejme, nie je dobrý pozmeňovák sám osebe. O tých časoch sme už hovorili. Podľa mňa by mali byť, mali byť tie časy neobmedzené, ale ten samotný návrh je spravený tak, že to je nielen podmienené, ale skrátka, že v ústnej rozprave sa nemôže rozprávať viac ako desať minút. Čiže ani to len nesúhlasí, ten návrh, s odôvodnením toho návrhu a tam by si to teda autor pozmeňováku minimálne mal dať do poriadku a navrhnúť, navrhnúť úpravu.
Prejdem teda voľne k tomu, ak by sme mali ambíciu seriózne zmeniť rokovací poriadok tak, aby vyhovoval potrebám Národnej rady, výborov, práci poslancov, tak čomu by sme sa mali venovať, čo je dlhodobo nedoriešené. Jedným z takých bodov je napríklad účasť verejnej ochrankyne práv na rokovaniach Národnej rady Slovenskej republiky, pretože súčasný paragraf, § 20 rokovacieho poriadku, ktorý hovorí o účasti ústavných a ďalších činiteľov na schôdzach, jednoducho neuvádza, resp. vylučuje verejnú ochrankyňu práv, čo je jednoducho nedostatok, nedopatrenie a tak ďalej toho aktuálneho rokovacieho poriadku. A ja si naozaj myslím, že keby tá snaha o novelu bola úprimná s tým cieľom tie nedostatky jednoducho vyriešiť, tak, tak už pri návrhu by sa tam minimálne takýto úplne zjavný nedostatok, to vyslovene, že proste jeden z dôležitých činiteľov vypadol z možnosti zúčastniť sa rokovania na schôdzi Národnej rady, takže takýto závažný, síce paragrafovo drobný, ale inak závažný nedostatok by bol býval opravený a v tom návrhu predložený.
Ja sám som narazil pri rokovaní finančného výboru, ja sám som narazil na jeden dôležitý nedostatok. Ústava hovorí, že teda sme najvyšší ústavodarný zákonodarný zbor a máme kontrolovať, ako sa dodržiavajú zákony. V rôznych krajinách je tento výklad rôzny, aj tá konkrétna úprava. U nás tá konkrétna úprava nie je takmer žiadna, len kde-tu sú nejaké útržky toho, ako takúto kontrolnú funkciu dodržiavania zákonov môžeme, môžme realizovať. V Amerike je to dokonca, tam, svojho času si tam Kongres, Kongres dokonca nechal zatknúť človeka a zadržať ho v cele Kongresu toho človeka, ktorý sa nechcel dostaviť na predvolanie výboru. Čiže v niektorých krajinách to zachádza, tá kontrolná právomoc toho, ako sa dodržiavajú zákony, a z toho je to odôvodnené aj tam, z toho je to všetko odvodené, tak sa do akýchkoľvek posledných dôsledkov sa to realizuje. U nás je to ponechané na v podstate rozhodnutiach výborov alebo dokonca rozhodnutia orgánov štátnej správy, ako sa k takejto kontrole postavia, či ju odmietnu nejakými právnymi kľučkami alebo akým spôsobom sa zachovajú aj napriek tomu, že majú inštrukciu parlamentného výboru, aby predložili nejaký typ dokumentov. Čiže toto jednoznačne je jeden z najväčších problémov rokovacieho poriadku, nie je definované, akým spôsobom sa má kontrolovať dodržiavanie zákonov.
Vieme napríklad, vďaka rozhodnutiu Ústavného súdu a vďaka definíciám aj v rokovacom poriadku, resp. v ústave, v ústave, že parlament nemá kontrolovať súdy, lebo súdy majú byť úplne nezávislé v tom najnezávislejšom slova zmysle na rozdiel napríklad od Národného kontrolného úradu, ktorý síce je nezávislý, ale parlament volí predsedu a parlament ho má možnosť aj nejakým spôsobom kontrolovať. Tak súdov sa toto netýka, to bolo vyjasnené už dávnejšie, a to je pomerne jasne definované. Aj keď nie stopercentne, aj tam by to bolo ideálne, ideálne, ideálne povedať úplne, úplne presne.
No, kde a tu sú útržky toho, čo môžeme a čo nemôžeme, akým spôsobom môžeme, nemôžeme kontrolovať, ale tie útržky sú aj takým zvláštnym spôsobom zadefinované. Napríklad pri § 18, kde sa hovorí o verejnosti schôdzí, tak tam sa upravuje procedúra pri tom, keď sa preberajú utajované skutočnosti alebo obchodné tajomstvo, že Národná rada sa v takom prípade môže uzniesť, že rokovanie bude neverejné, aby jednoducho na verejnosť nešli skutočnosti z utajovaných skutočností alebo z obchodného tajomstva. Ale nikde inde sa v rokovacom poriadku neupravuje, akým spôsobom sa môže hovoriť o obchodnom tajomstve, alebo, resp. na základe čoho sa o tomto obchodnom tajomstve môže, môže hovoriť. Čiže máme tu pripustenie toho, že poslanci sa môžu oboznamovať s obchodným tajomstvom, ale je to v paragrafe, ktorý upravuje spôsob schôdze, spôsob vedenia schôdze, upravuje skrátka procedúru. Neupravuje tú samotnú možnosť, akým spôsobom sa k tomu obchodnému tajomstvu dá dopracovať, či cez parlamentný výbor, či cez takú vec, že niekto dobrovoľne obchodné tajomstvo, dajme tomu, sú dve strany v tom obchodnom tajomstve a tie dobrovoľne podpíšu, že sa o tom poslanci môžu oboznamovať a tak ďalej. Toto jednoducho absolútnym spôsobom nie je zadefinované.
Vieme, že v rámci finančného výboru máme možnosť zriadiť tzv. monitorovaciu komisiu, ktorou sa dá monitorovať Finančná správa a dokonca do takých detailov, ako je oboznamovanie sa s daňovým tajomstvom a s čímkoľvek s čím prichádza do styku Finančná správa. Možnosť takéhoto monitorovacieho výboru alebo komisie bola iniciovaná poslancami strany SMER – SD v roku 2012, konkrétne vtedy poslancom Jánom Počiatkom, bývalým ministrom financií v tej dobe. Zriadil sa takýto monitorovací výbor, fungoval nejakých deväť, deväť-desať mesiacov a potom sa zrušil. Teraz takpovediac je zadefinovaný, leží na poličke, leží na poličke a kedykoľvek, keď sa poslanci rozhodnú, tak ho môžeme z tejto poličky zložiť a použiť. Ale toto bolo zriadené veľmi účelovo, veľmi ad hoc na konkrétne problémy, ktoré údajne boli teda vo Finančnej správe v tom čase, aby sa tieto problémy dali do každe podrobnosti monitorovať. A nie je to zadefinované pre ostatné výbory alebo pre Národnú radu ako celok. Takže minimálne, keď máme nejaké precedensy, že už sme vykonávali nejakú kontrolnú funkciu a bolo to veľmi presne zadefinované pre jeden výbor, tak minimálne by bolo zrejme efektívne aj pre ostatné výbory, kde je to relevantné, zadefinovať takúto možnosť, možnosť komisie na veľmi exaktné kontrolovanie nejakej štátnej inštitúcie, vrátane oboznamovania sa s každým možným druhom tajomstva alebo utajovanej skutočnosti.
Takže toto sú také systematické veci, ktoré kde-tu sú nejaké útržky toho, že čo môžeme, čo nemôžeme, veľmi nejasné, väčšinou veľmi nepresné, alebo vzťahujúce sa iba na jeden výbor. A keby sme naozaj mali ambíciu riešiť dlhodobo nevyriešené veci, tak by sme naozaj prednostne riešili takéto systematické veci, lebo je naozaj, až by som povedal, hanbou, že parlament má ústavnú povinnosť, má ústavnú povinnosť dodržiavať alebo teda kontrolovať dodržiavanie zákonov, ale sám parlament prakticky nikdy nevie, akým spôsobom to má robiť. Toto by sme mali, systematicky sa na tom dohodnúť opäť cez rokovania všetkých strán a vyriešiť to, akým spôsobom chceme vykonávať jednu zo svojich troch základných ústavných, ústavných funkcií.
A ja ešte pripomeniem aj to, čo hovorila aj moja predrečníka, že vyšetrovacie právomoci parlamentu boli takisto, takisto zmetené vládnou koalíciou zo stola. Pritom to by veľmi jasne definovalo, by to veľmi jasne definovalo vytváranie komisií, ktoré môžu reálne vyšetrovať dôležité politické kauzy. A takáto presná definícia a možnosť vyšetrovacích výborov existuje vo všetkých štátoch Európskej únie okrem Malty, a teda, bohužiaľ, aj okrem Slovenska. A opäť pripomínam, nebola nariadená Európskou úniou ani ničím podobným, ale spontánne v každej jednej krajine takáto potreba vznikla a bola vyriešená zriadením tých vyšetrovacích výborov. To znamená, že aj v tých najdemokratickejších krajinách, kde kontrola funguje neporovnateľne lepšie ako na Slovensku, tak cítili potrebu mať ešte aj takéto parlamentné vyšetrovacie komisie. Len u nás vládna koalícia, aby kryla veci, ako je Bašternák, Kočner a ďalšie, tak jednoducho to zmietla, takúto funkciu parlamentu zo stola. A tým pádom aj zmietla jednu z možností, ktorou sa definuje, ako môže parlament kontrolovať dodržiavanie zákonov. Čiže poďme vyriešiť systematicky to, akým štýlom, akou presnou formou vieme a chceme kontrolovať dodržiavanie zákonov v tom najširšom slova zmysle.
No a môžem aj pochváliť napríklad novelu rokovacieho poriadku na sklonku minulého roka, kde sa ustanovilo, že v prípade pozmeňovákov sa nebude hlasovať o takomto, o tomto zákone až o 48 hodín. Teda nie skorej ako 48 hodín, čo znamená, že je to takpovediac ukážka seriózneho prístupu k pozmeňovacím návrhom, pretože naozaj vždy treba čas na oboznámenie sa s nimi. Nie je reálne možné predniesť pozmeňovací návrh a ten navrhovateľ, aby dokázal spracovať si všetky implikácie takéhoto návrhu, reálne ich posúdiť a potom odporučiť schválenie alebo neschválenie takéhoto návrhu. Čiže, čiže aj nedávno sa teda stalo, že bol, bol veľmi pragmaticky, pragmaticky doplnený rokovací poriadok. A je to taká zmena, ktorá bola potrebná a taká, s ktorou aj ja súhlasím a bola robená s pozitívnym cieľom vyriešiť nejaký problém, ktorý tu reálne, reálne bol. To znamená nie horalky a tričká.
Poďme takisto vyriešiť naozaj aj to prelínanie sa funkcií poslaneckých a ďalších verejných funkcií tých výkonných. Nehovorím o tom, že niekde nemôže byť poslancom aj v Národnej rade Slovenskej republiky a zároveň aj miestneho zastupiteľstva. Ale naozaj, ako je možné, aby niekto vykonával funkciu predsedu VÚC a zároveň plnohodnotne vykonával prácu poslanca? To je, to je dosť nepredstaviteľné. Nehovoriac o ďalších výkonných funkciách. Naozaj si neviem predstaviť, ako niekto môže riadiť nemocnicu, ktorá musí fungovať 24 hodín denne, sedem dní do týždňa a zároveň byť plnohodnotným poslancom. Toto je jednoducho absolútny, absolútny nonsens. Nechcem hovoriť ešte o tom, že, dobre, lekári, aby neporušili svoju prax, advokáti a tak ďalej, právnici, aby, aby nemohli teda vykonávať aj túto činnosť. Aj keď tá činnosť sa zmení na čisto exekutívnu a tak dôležitú, akou je riaditeľ nemocnice, tak toto si myslím, že je naozaj neakceptovateľné. Čiže poďme skôr vyriešiť takéto veľmi zvláštne, veľmi zvláštne veci, ktoré sú v súčasných zákonoch, keď chceme zlepšiť, reálne zlepšiť fungovanie Národnej rady.
Chcem sa ešte raz vyjadriť ale k skráteniu toho rokovacieho teda priestoru pre jedného poslanca vyjadrovať sa v rozprave. A aj keď to bolo povedané už neraz, naozaj niekedy je potrebný dlhý čas, niekedy stačí kratší čas, aj tie schôdze naozaj vždy trvali kratšie, tie normálne schôdze. A mimoriadne schôdze, mimochodom, tiež netrvali príliš dlho. Však teraz, čo sme mali, tak trvali približne jeden deň, každá. A vždy nastal problém v minulosti iba vtedy, aj pri mimoriadnych schôdzach, kedy sa stalo to, že vládna strana, vládna väčšina jednoducho schválila nočné rokovania, víkendové rokovania. Vtedy sa to ťahalo aj úmyselne, aby sa to jednoducho napravilo, to, že sa nebude pokračovať v pondelok, v utorok ďalší týždeň, ale to, že niekto nariadil nočné a víkendové rokovania. Čiže to predlžovanie diskusie bolo hlavne preto, aby jednoducho tá diskusia sa predĺžila do potom ďalšieho riadneho rokovacieho času, ktorý by normálne bol, keby, keby vládna väčšina v daných časoch sa nerozhodla spraviť to ináč. Čiže aj toto bol vlastne len takpovediac problém len toho, že vládna väčšina chcela obmedziť opozíciu a dať rokovanie na časy, kedy verejnosť jednoducho spí, alebo, alebo nedáva, nedáva, nevenuje pozornosť tomu, čo sa deje v parlamente. Čiže zas to bolo iba iniciované v minulom období vládnou stranou a to, že sa to tak dlho ťahalo, tie mimoriadne schôdze, aj to pri tom všetkom nie až tak dlho, keď sa ťahali dva, tri dni, tak to bolo len následkom rozhodnutia, účelového rozhodnutia vládnej strany.
A či je to vo svete problém. Tak opäť použijem príklad z amerického tentoraz senátu, kde napríklad najdlhší jeden diskusný príspevok v rozprave v senáte bol 24 hodín a druhý najdlhší bol 23 hodín. Nikdy s tým nikto nemal problém, nevidel som nejakého amerického prezidenta alebo niekoho z druhej strany jednoducho kritizovať to, že niekto mal diskusný príspevok v senáte 24 alebo 23 hodín. Nikdy s tým nikto nemal problém, lebo to bolo v rámci slobody prejavu, v rámci toho, že ten senátor zastupuje svojich voličov a chce odovzdať dôležitý odkaz za svojich voličov, ktorých zastupuje. Čiže s týmito zmenami, ktoré, s tou väčšinou tých zmien, ktoré naozaj majú len tú funkciu zavrieť opozícii ústa a nič reálne ďalšie, nesúhlasím a ešte raz vyzývam na to, aby bol takýto návrh stiahnutý.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
