Videokanál klubu

Pán poslanec Osuský, chcel by som sa vyjadriť k tej časti, v ktorej si reagoval na predchádzajúce vystúpenie pána poslanca Petráka o tých účelovo vybraných rodičov do rád škôl verzus demokraticky vybraných predstaviteľov územnej samosprávy, čo vlastne akoby spochybňovalo záujem rodičov o kvalitu vzdelávania. Isteže sú aj takí, ktorým je to jedno, takí, ktorým ide iba o známky, ale rovnako existujú aj samosprávy, starostovia a poslanci zastupiteľstiev, ktorým je to v zásade jedno a ktorým nezáleží na tom, aké kvalitné je vzdelávanie v škole v ich zriaďovateľskej pôsobnosti. Našli by sme také aj onaké prípady.
Diskutujeme tu, ľudia, ktorí majú nejaké vlastné skúsenosti s fungovaním školstva a procesu výberu riaditeľov, či už ako zriaďovatelia, alebo členovia rád škôl. A ja mám skúsenosti z rád škôl, nie jednej, od materských cez základných až po stredné. Pripúšťam, že moje skúsenosti nie sú univerzálne platné, ale na druhej strane nebudem generalizovať z jedného prípadu.
A moja skúsenosť je taká, že z členov rady školy sú tými aktívnejšími, intenzívnejšie sa zaujímajúcimi, informovanejšími a kompetentnejšími práve učitelia, potom rodičia a nepedagogickí zamestnanci školy a až na poslednom mieste bývajú zástupcovia zriaďovateľa, teda obvykle poslanci. Česť výnimkám. Aj poslanci sú rôzni.
Ale či už to hodnotíme z hľadiska účasti alebo akéhokoľvek iného kritéria, tak poslanci sú podľa mojich skúsenosti na tom najhoršie. Nie raz, nie dvakrát sa mi stane, že na zasadnutí rady školy som za zriaďovateľa sám. A ak teda máme niečo meniť, tak možno aj toto stojí za úvahu, že či je priberané, aby to boli iba dvaja zástupcovia učiteľov a štyria zástupcovia zriaďovateľa.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Keďže ste, vážený pán kolega Petrák, väčšinu svojho príspevku viacej-menej adresovali k tomu, čo som hovoril, dovolím si ja teda zareagovať a predoslať, nakoniec nemusí to byť verejne známe, ale my dvaja dobre vieme, že máme to, čomu sa hovorí špeciálne vzťahy. Na rozdiel od barónky Thatcherovej a Ronalda Reagana, mojich obľúbencov, ktorí mali tiež špeciálne vzťahy, ale stáli na tom istom brehu rieky, my stojíme na protiľahlých brehoch rieky už roky, ale zároveň musím konštatovať, že sa ponad tú rieku či potok rozprávame a nehádžeme po sebe kamene. To je cenné, a preto aj to, čo teraz poviem, bude síce pravdepodobne vo veľkej väčšine v prudkej opozícii k tomu, čo ste hovorili, ale ctím si vás ako veľmi dôstojného partnera. Kedysi som takého zažíval v školskom výbore a potom aj neskôr v iných štruktúrach v človeku, s ktorým som bol tiež ideologicky na protiľahlom brehu, ale osobnú úroveň a vzdelanie sa mu nedalo uprieť, to bol docent Milan Ftáčnik.
Musím teda na tomto mieste povedať, že to, čo ste nosne ako tambour toho celého tlmočili v skromne obsadenej, ale komornej a slušnej snemovni, bola apoteóza centralizmu. Apoteóza toho, že nie je dôvodné veľmi ctiť subsidiaritu, že nie je veľmi dôvodné zverovať zodpovednosť nižšie, pretože, a použili ste miestami až také nečakané formulácie typu účelovo vybratí rodičia v školskej rade. No ja neviem, ja som sa zúčastnil asi jednej alebo dvoch volieb zástupca na našej triedy, zhodou okolností na gymnáziu, teda triedy môjho syna a moja žena, keďže mala viacej účastí na takýchto podujatiach aj viacerých, neviem si predstaviť, ako by riaditeľka gymnázia Grösslingová ovlyvňovala MUDr. Milenu Osuskú alebo MUDr. Petra Osuského, aby jej zvolili toho, koho chce, do rady školy, to je pre mňa nepochopiteľné a neviem, či sa jej to darilo v celej triede, ktorá volila. My sme mali veľmi dobre zvoleného zástupcu za nás.
Teda to chcem povedať, že nemyslím si, že ten centralizmus sa dá zdôvodniť argumentom o zvláštne vybratých rodičoch do týchto štruktúr, a, lebo to zas musím povedať, že v tomto prípade by bolo na mieste guberiálny, guberniálny spôsob vlády, pretože aj my máme na Slovensku sem-tam zvoleného pologramotného starostu, máme sem-tam zvoleného starostu gamblera, máme sem-tam zvoleného starostu a zastupiteľstvo, ktoré sa dohodne a rozkradne, čo sa dá a čo nie je privŕtané, to znamená, by sme mohli rozhodnúť, že čo vlastne tí ľudia tam dole, ktorí v tej obci žijú, majú vôbec čo hovoriť, keď my z centrály – zvyššia – to robíme lepšie, dáme im toľkoto na vývoz smetí, toľkoto na svietenie, toľko na posypanie ciest proti ľadu a vôbec toľkoto im dáme, a načo vlastne sú, lebo ktovie, ako sú zvolení a kto sú vlastne tí, čo sú zvolení.
Ja teda si myslím, že to, čo sme vybojovali v novembri, je presne to, že ľudia si majú voliť, a potom si to prežiť, to, čo si zvolili, a to platí od Žehry až po parlament. To znamená, že ľudia majú niesť zodpovednosť za to, čo si zvolili, a v dobrom si to užiť a v zlom si to odskákať. To znamená, že v tomto zmysle napriek tomu, že môžete iste i vy i ja uviesť príklady, keď to je lepšie, keby to nerobili tamtí, a ja zas uvediem príklad, prečo by to bolo lepšie, keby do toho nezasahovali tamtí, tak musím povedať, že ak ste, a to opäť je vaše sväté právo, tak ako pri tvorbe rokovacieho poriadku, že si vyberieme to, čo sa nám hodí z Bundestagu, to, čo sa nám hodí z..., z Paríža, z parížskeho parlamentu, a to, čo sa nám hodí odkiaľkoľvek inokadiaľ, tak i tu trošku hádam mimo základnú čiaru ste uviedli spôsob odvolávania riaditeľov vo Francúzsku. No ako to už povedal, povedala v diskusii aj Veronika, odvolávanie a voľba sú dve veci. Viete i amerického prezidenta volia občania zastúpení voliteľmi. Ale impeachuje ho volená štruktúra, teda je neporovnateľná voľba a odvolávanie v tomto prípade, a preto si myslím, že ten príklad uvedený ako francúzsky príklad je nie celkom k veci.
Ďalšia vec, ktorú by som povedal, je, a uviedli ste krajiny na jednom, na jednej platforme, na druhej, na tretej. Viete, ja vám poviem a to nie je žiadna urážka Slovenska, lebo to neplatí zďaleka len pre Slovensko, ale nepochybne to platí pre Fínsko. Viete, tu sa stále hovorí o boji proti alebo za spolitizovanie tohto procesu, vzniku riaditeľa a tak ďalej. Ja má taký štandardný pocit domáci, že u nás vlastne nejde o spolitizovanie. Ide, presne vzaté, o sklientelizovanie. To znamená, že ak chcem toho človeka tam dať, tak ho tam nedávam preto, aby do malákov v materskej škole alebo do veľkákov v materskej škole vtĺkal ideológiu ľavičiarsku, pravičiarsku, nacionalistickú alebo akúkoľvek inú. Akéže spolitizovanie? Čo naspolitizuješ na Ohmovom zákone na fyzike v ôsmej triede alebo v siedmej? Moc toho nenapolitizuješ.
Teda to, čo sa deje, je klientelizmus oveľa skôr ako spolitizovanie. Pán učiteľ Žarnay videl, ako sa klientelisticky míňajú zdroje na fiktívne právne činnosti, a to nemalé. Akáže v tom bola politizácia? Bola v tom štandardná slovenská zlodejina. Tam vôbec neviem, či tá advokátka bola priaznivkyňou tej strany alebo jej dokonca predstaviteľkou, alebo doma pod perinou volila aj niečo iné. Ešte raz, na Slovensku v tomto zmysle ťažko pôjde o spolitizovanie. Ide o biznis. A v tomto zmysle je nezrovnateľné argumentovať Fínskom. Argumentovať krajinami, kde je korupcia na od nulovej čiary takmer nerozlíšiteľnej úrovni, alebo od krajín, kde je korupcia, kam sa pozrieš. To znamená, že v tomto zmysle je tá argumentácia starými demokraciami nie celkom na mieste, pretože my okrem toho, že nie sme stará demokracia, a okrem toho, že sme veľmi náchylní – a teraz to nehovorím ako útok na len politické štruktúry, na akékoľvek štruktúry –, že sme náchylní podplácať a nechať sa podplácať. Iste neporovnateľne s Fínmi alebo, paradoxne, aj s Estóncami, to znamená, alebo Dánmi, to znamená, že tá debata o tzv. spolitizovaniach je podľa mňa len plášťom na to, že v skutočnosti nejde o spolitizovanie.
Pokiaľ ide o tie, ten argument, že tí poslanci sú volení a ten starosta je dokonca priamo a väčšinovo a tak, ako ste povedali, to je pravda. Tí rodičia, neviem, či jak sú volení, či sú volení nepriamo alebo inak do tej rady školy, a tie zamestnankyne aj tá pani kuchárka, aj tie pani učiteľky, alebo učitelia, neviem, či sú horšie alebo lepšie volení. Ale jednu vec vám chcem povedať, ak tam tí rodičia majú tú právomoc, tak oni žijú s tou školou. Niektorí menej, niektorí takmer vôbec, lebo kašlú na to, čo je s ich deťmi a s ich školou, ale niektorí žijú intenzívne s tou školu.
Poslanec, ktorý na tej škole v živote nemal dietko, ktorý tam v živote nebol, ktorý v živote nepočul, ako beží život na tej škole, popiera v tomto zmysle blízkosti subsidiaritu. Lebo ak je subsidiarita to, že máme zastupiteľstvá vo vašej obci, kde ste starostom, a niekto by mohol povedať, že gubernátor by rozhodol aj za vás, aj za vaše zastupiteľstvo, tak ešte raz bližšie k problematike vašej obce ste vy a vaši spoluvolení poslanci ako niekto nad vami, ktorý vo vašej obci nikdy v živote nebol a nič nemusí riešiť. V tomto zmysle je rada školy, tá, ktorá s tým žije. Poslanecký zbor má míle vzdialenosť od blízkosti tých rodičov, o ktoré ide. Pokiaľ ide o tie závislosti, no opäť musím povedať celkom čestne, že tak ako existuje prípad Žarnay, ktorý je žiarivou ukážkou hrôzy toho, že niekto je držaný, hoci by mal byť dávno odvolaný, francúzskou alebo inou komisiu, to nemyslím Žarnaya, áno, tak aj ja som zažil opačné prípady, že proste rade školy nevadila príliš likvidácia talentovaného, nadšeného a zápalistého pedagóga, ale život aj demokracia prináša i zlé postoje, i zlé rozhodnutia, ale povedať jednoznačne, že vzhľadom na to, že tam a tam je tak a tak, je lepšie len toto alebo len toto, sa nedá, ale ak sa mám rozhodnúť pre alternatívu centralistickú alebo alternatívu subsidiárnu, blízku k základni, tak s uvedomením si všeckých rizík obidvoch alternatív to zvolím tak, aby tí rodičia, dá sa povedať, niesli zodpovednosť za svoje rozhodnutia, za svoju voľbu svojho zástupcu do rady školy, a aby niesli zodpovednosť teda za to, o čo sa starať majú a čo v skutočnosti aj má byť ich zodpovednosťou.
Ako argument, ja to nevytýkam, len na to som nútený provokatívne upozorniť, lebo ste hovorili, že provokatívne otázky. Hovorili ste, že tie štruktúry zastupiteľstva, teda starostovia obce dali návrh okrem transferových peňazí miliardu eur. A opäť sme u toho, čo som hovoril vo svojom prvom vystúpení. Preboha, to vykopal starosta v garáži, za garážou v tráve zlatú baňu? Vyniesol odtiaľ ingoty a venoval ich? Kde sa vzala tá miliarda? Spadla z neba ako manna alebo ich našiel na stole? Však sú to zase peniaze získané z tých rodičov, ktorých deti chodia do tej školy, a aj z tých rodičov, ktorí sú v tej rade školy. Neargumentujme, preboha, nejakými peniazmi, ktoré niekto veľkoryso do niečoho dáva, keď dáva peniaze ľudí, ktorým, im ich zobral v súlade so zákonmi, to nebola lúpež. Ale nedá sa argumentovať, že dobromyseľný vládca, teda starosta a jeho zastupiteľstvo, moudří rádcové sa rozhodli siahnuť do pudilára, každý svojho, a položiť na stôl peniaze na zlepšenie fungovania školy. Čaba, neblázni! Takto to nie je. Žiadne také peniaze neexistujú. Všetky peniaze sú od tých rodičov, i tie, čo sú v tej obci. Takže toľkoto.
A úplne nakoniec. Chápem, že je zase trošku pre vládnucich problematická situácia s dvíhaním sa opäť iniciatívy, ktorú ste tých desať minút zmieňovali. Ku cti musím povedať a podčiarknuť to, čo tu zaznelo vo viacerých vystúpeniach, že nikdy mi nevadí, keď Petrák hovorí o veciach, ktoré sú na dennom programe. Bolo to desať minút hovorenia úplne od témy, ale bolo to zároveň dobré hovorenie. Presne ako povedal kolega Dostál, budem veľmi rád, keď veľkorysosť, ako ukázal podpredseda Hrnčiar v tejto situácii, bude zachovaná pri slušných, či už aj polemických, ale jednoducho prejavov, ktoré majú náplň, bolo by dobré, aby to takto fungovalo vždy.
Problém bol len v tom, že i keď si viem predstaviť a sám uznávam, že niekedy, keď človek počúval, aké kredity za akú činnosť získavajú občas nejakí pedagógovia, a potom sa chcú o ne opierať v ďalšom, tak keď to veľmi preženiem, iste boli takmer i takí, ktorí získali ako pedagógovia biológie kredity za zvládnutie skokov na lyžiach. A to je, samozrejme, silne prehnané. To znamená, že nepochybne exituje nevyhnutnosť rozumnej úpravy kreditov a profitu z nej. Ale zároveň musím povedať, že veľkú väčšinu toho, čo ste hovorili v tej záverečnej tretine vystúpenia i na adresu kreditov a platenia za kvalitu, to znamená peniaze tým dobrým.
Áno, priznám sa, že i keď som absolútne na pozícii zle zaplatených zdravotných sestier, namietol som v zdravotnom výbore, kde som bol po tom, ako sme sa rozlúčili po dlhom spolužití, som namietol to, že sa nárokovalo štandardné pridávanie na plate podľa rodného listu. A vtedy som povedal, že ak sestra zvládne problematiku, v ktorej pracuje, a tú zvládne za rádovo nejaké roky, nestáva sa v 25. roku práce lepšou, ako bola v 15. To znamená, že železná ruka trhu v súkromnej nemocnici by rozhodla, že si ten riaditeľ, majiteľ, primár vyberie sestry podľa výkonu, nielen podľa rodného listu. To znamená, že iste i tu sa dá diskutovať o tom, že sa má dobrým a pracujúcim a nadšeným dávať podľa zásluh.
Musím ale povedať, že tam ste väčšinou hovorili, poďme sa rozprávať. Teda keď išlo o kresanie právomoci samosprávy rodičovskej alebo rady školy, tak ste dali zo svojho pohľadu vyargumentovaný, ja počujem vaše argumenty, i keď sa s nimi nestotožňujem, návrh novely zákona. Ale keď ide, a to si uvedomte, ste vládnuca koalícia, budete ďalšie roky ten, ktorý sa bude môcť oprieť pri nejakom návrhu na rozdiel odo mňa, menovite Veroniky Remišovej alebo kohokoľvek ďalšieho, Poliačika či Žarnaya, sa bude môcť oprieť o väčšinu v parlamente. Takže poďme sa rozprávať. Veľmi rád budem počúvať, ako som počúval dnes polhodinu, a vôbec nereptám. Ale urobte ten krok, o ktorom sa budeme rozprávať. Lebo keby sme ho urobili my, tak jeho osud je zrejme vopred spečatený. To znamená okrem toho, že sa budeme rozprávať, by som hrozne uvítal, aby sme mali substrát toho, o čom sa bude rozprávať. A ten substrát, ako som povedal, oveľa výživnejší a nádejnejší pre naplnenie toho, o čom sa máme my dvaja a celá snemovňa rozprávať, bude v tom, že podáte také návrhy.
A ja budem veľmi rád, tak ako som to už včera povedal vo svojom vystúpení k rokovaciemu poriadku, veľakrát som na tejto schôdzi hlasoval za vládne návrhy. A budem veľmi rád hlasovať za váš poslanecký návrh, tak ako som, by som nikdy nehlasoval za ten o okliešťovaní práv rád škôl. Ak to, o čom hovoríte, že poďme sa rozprávať, položíte na papier a dáte to pekne do legislatívneho procesu.
Želám vám v tomto veľa zdaru a môžete počítať pri dobrom návrhu s mojou podporou.

Vďaka za poznámky. Pán Goga, ja som hovoril, že tá nedôvera k ako keby politickým nomináciám akéhokoľvek typu nám tu rastie na základe historickej skúsenosti v úradoch. Školstvo toho bolo do veľkej miery uchránene a práve to, je to, čo by sme tu chceli zachovať, a skôr odstrihávať tie školy od vplyvu štátu aj na úrovni ministerstva, aj na úrovni samosprávy a nechať práve tie rady škôl fungovať.
A, pán kolega Petrák, ja som veľmi rád, že, že diskusia s Alianciou stredoškolákov teda prebehla aj na tejto úrovni a že tie požiadavky, o ktorých sa tu už niekoľkokrát hovorilo, budú nejakým spôsobom napĺňané.
A k tej poslednej časti, ono práve tie školy v jednotkách, v desiatkach a možnože ich bude aj viacej kusov, kde sa riaditeľ cíti, že naňho nikto nemá, pretože má krytie zo strany, krytie zo strany samosprávy, pretože reálne šikanuje svojich vlastných zamestnancov, akékoľvek opatrenia voči nemu neplatia, pretože sa odrážajú od steny na úradoch tej konkrétnej samosprávy, ktorá ho kryje, to sú tie nešťastné prípady. A poznám ich niekoľko, nedá sa tam dobrať spravodlivosti zo strany nikoho, pretože učiteľky sa boja, radšej odchádzajú, učitelia idú v lane iba toho, čo chce riaditeľ, ktorý je tam 15 alebo 20 rokov, neplatí preňho Zákonník práce, neplatí preňho žiadna vyhláška, lebo on vie, že vždycky si to svoje miesto podrží a presne proti takýmto prípadom treba nejakým spôsobom pracovať.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Som rád, že ste tu, teraz vidíte, ako má rozprava v parlamente vyzerať, a dúfam, že sa to prejaví v tom, ako sa budeme správať k tomu rokováku v druhom čítaní.
A k tejto veci. Samotné, samotné návrhy zákonov nechám obhájiť predkladateľov, nepôjdem im do kapusty, ale budem sa snažiť povedať niečo k tomu, prečo je dôležité, prečo, tak ako hovoril pán kolega Krajniak, že, že tá odpolitizácia konkrétne tejto témy nie je fetišom. Že ona je založená jednak na špecifickej slovenskej skúsenosti, ktorú tu máme, a jednak, že ona smeruje k skvalitneniu, k skvalitneniu rozhodovacích procesov na tých školách samotných.
Ten prvý bod. Na Slovensku máme jeden obrovský nešvár a to je - riešilo sa to ešte za, za Dzurindových vlád, riešilo sa to za prvej svetovej, za prvej Ficovej vlády, riešilo sa to za vlády Ivety Radičovej - a to, to, to je problém politických nominácií, ktoré nemajú dno. A vlastne s každou výmenou politickej garnitúry, nie všade to bolo, ale existovali pracoviská odborné aj na úrovni samosprávy, alebo, alebo na úrovni úradov, kde sa vymieňalo že až po upratovačku všetko. Bez ohľadu na odbornosť, bez ohľadu na kvalifikáciu, podstatné bolo stranícke tričko a potom v podstate, keď nám, keď nám na základe tohto bola prekročená určitá miera takého vynúteného diletantizmu, lebo keď sa nepýtame na kvalifikáciu, tak nutne tá kvalifikácia potom niekde musí chýbať, tak sa nám objavujú také patologické javy, ako je napríklad to resocializačné centrum v Galante, ale aj mnohé ďalšie, kde možno aj ľudia išli s dobrým, s dobrým zámyslom, ale tým, že nevieme jednoducho vyberať na základe kvality, tak to niekde rupnúť musí. To je tá prvá vec.
A druhá vec je, že toto vytvorilo prostredie, kde sú ľudia k politizácii akéhokoľvek druhu prirodzene nedôverčiví, prirodzene nedôverčiví, a posilnenie vplyvov legitímne a demokraticky zvolených zástupcov ľudí v školských radách túto nedôverčivosť vybudilo a na základe toho prichádzajú tieto dva návrhy noviel. To je prvá vec.
A tá druhá vec sa týka toho, že čo vlastne my na tých školách samotných chceme. Už dnes častokrát na školách je situácia, kedy väčšina rodičov cíti, že do tej rady nemá dosah, kedy voľba zástupcov pedagogických pracovníkov, nepedagogických pracovníkov, rodičov je od začiatku manipulovaná tak alebo predvolebne ohýbaná tak, aby tá rada školy vyzerala podľa predstáv buď konkrétneho, konkrétnej samosprávy, alebo, alebo na základe toho, čo v tej škole sme doteraz, ten riaditeľ je tu už 15 rokov, tak prečo by sme mali niekoho iného, keď to dám do úvodzoviek. A ktokoľvek, kto ide v lajne, tak ten sa vezie, kto ide mimo tej lajny, tak zo škôl odchádza.
Väčšina kvality škôl stojí a padá na riaditeľoch. To je veta, s ktorou budeme všetci súhlasiť. Len častokrát sa nám môže stať, že práve pri tých školách, kde to padá na kvalite riaditeľa, by bola možná zmena, ale keď on má politické krytie samosprávy, a teraz sme mu ho, a teraz sme mu ho ešte posilnili, tak tá zmena nikdy nenastane. A z tohto dôvodu si myslím, že to posilnenie vplyvu samosprávy v..., v školských radách nebol dobrým krokom.
Keď hovoríme o tom, že školské rady by mali mať viacej kompetencií, tak nehovorme buď - alebo, hovorme o tom, že by to malo byť zároveň. To znamená, tá ekonomická a právna samostatnosť školy by mala narásť buď spôsobom, ako to je v Čechách, samostatnej právnickej školskej osoby, ktorá má oveľa väčšie kompetencie, a tam rada školy reálne tie kompetencie má, aby rozhodovala o vedení tej školy, alebo vymyslením nejakého modelu vlastného, ale každopádne tým, že, že samostatnosť školy v rozhodovaní stúpne. Áno, zo zástupcu samosprávy sa naozaj stane potom peňazovod a..., a hlas, ktorý je iba jedným z mnohých, ale pre kvalitu rozhodovania tej školy to bude mať blahodarné účinky. A ak hovoríme o tom, a som si istý, že v tom programe vzdelávania, ktorý sa teraz píše, o tom budeme určite hovoriť viacej, že školy majú mať viacej samostatnosti pri rozhodovaní o svojom obsahu a takisto o svojom manažmente, tak tie kompetencie nutne musia ísť do rúk práve takému orgánu, ako je rada školy, ktorý o tom bude rozhodovať.
A teda vec, ktorú dávam na zamyslenie, je, neskúšajme, prosím, rozmýšľať o tomto v paradigme toho, čo dnes máme. Že niečo poznáme z prostredia ZMOS-u, niečo poznáme z prostredia škôl, a že budeme udržiavať to, čo, si myslíme, že, že funguje dobre. Rozmýšľajme o tom také, aké..., v paradigme toho, aké tie školy mať chceme.
A ak chceme školy, kde sa rodičia aktívne zúčastňujú na chode školy, prispievajú k nemu, ak chceme mať také školy, kde študenti sú aktívne vyzývaní a pracuje sa s nimi tak, aby sa podieľali na samospráve tej školy. Koniec koncov 30-tisíc študentov podpísalo, 30-tisíc stredoškolských študentov podpísalo petíciu so štyrmi požiadavkami, ktoré sú logické, týkajú sa technických vecí, ktoré sa týkajú výučných listov, maturity, letných prázdnin, spísali to, išli za ministrom, doteraz od neho nemajú odpoveď, to je jedna z vecí, na ktorú inak musíme potlačiť, ale takto by to malo fungovať.
A jednou z požiadaviek z tej Aliancie stredoškolákov je tiež to, aby sa do zákona dostalo to, že, že študenti budú sa oveľa výraznejšie a s podporou štátu podieľať na samospráve školy. A toto sú tie školy, ktoré my chceme mať v budúcnosti. To sú školy, kde prirodzene na základe zverenej zodpovednosti vzniká komunita učiteľov, študentov, rodičov s prispetím zriaďovateľa, ktorá vytvára jedinečné prostredie, v ktorom sa tí ľudia cítia dobre. A ak chceme smerovať k tomuto, potom potrebujeme posilovať radu školy nezávislú od zriaďovateľa, kde má tento iba poradný hlas, a potrebujeme iné nástroje na to, aby tá kvalita do toho prostredia prišla.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja sa budem vo faktickej venovať len, len forme, k obsahu poviem niečo od pultíku. Ale som rád, že tu, že prišiel teraz pán predseda parlamentu, lebo na úplne jasnom príklade uvidí, aká strašná hlúposť je tá zmena rokovacieho poriadku. Pán predseda parlamentu teraz môže dávať pozor.
Predseda výboru za koalíciu prišiel s 30-minútovým fundovaným vystúpením, kde sám seba, chudák, musel obmedziť, lebo sa chcel akože zahrať na to, že už máme iba 20 minút na vystúpenie v rozprave. Obmedzil sa tak, že to o 100 per..., o 50 % pretiahol, a to už bol obmedzený, hej, sám seba vnútorne. A my by sme radi počúvali viacej, pretože mal čo povedať, tá diskusia, pozrite sa akože, keby všetci diskutovali pri svojich témach tak ako školský výbor, tak toto sa zmení na ozajstný parlament. Je tu vecná diskusia, neurážame sa, 30-minútové vystúpenie bolo úplne v pohode, dali sme si kontext, nadviazali na to, čo sa v školstve aktuálne deje, a všetko by bolo v poriadku. Ale so znením nového rokovacieho poriadku budeme musieť žiadať parlament, aby nám dovolil povedať niečo naviac, keď sa chceme venovať odbornej a aktuálnej téme. Preto dúfam, hlavne koaliční poslanci, ktorí tu teraz sedia, že prehodnotíte tento svoj zámer, lebo práve sme videli, že práveže, keď sa dostane parlament do normálneho chodu a normálneho rokovania, tak to obmedzenie je veľmi nešťastné. A také vystúpenia, ako mal teraz pán predseda, aj keď s ním nesúhlasím, by nám potom mohli ujsť. 
A potom viacej poviem za pultom.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, pán poslanec, ja by som sa dotkla len toho úvodu, čo ste vlastne sa venovali samotnému návrhu zákona, a tam som postrehla dosť takú vec, ktorá sa mi nepáči, že ste vlastne videli tú prizmu rady školy len cez nejakú vidinu peňazí alebo peňazí, ktoré, ktoré tá škola má, ktoré dostáva od samosprávy, a tým pádom tá samospráva za to, že dáva peniaze, ktoré v konečnom dôsledku sú prenesený výkon štátnej správy, čiže štát si len cez samosprávu plní svoju ústavnú povinnosť zabezpečiť povinnú školskú dochádzku, teda na základných školách, resp. do 16 veku dieťaťa. Čiže to sa mi nepáči.
Ja si myslím, že rada školy má významnú funkciu v živote školy, ja sama som momentálne v piatich radách školy ako zástupca zriaďovateľa na samosprávnom kraji a zúčastňujem sa vcelku poctivo, teda snažím sa na všetkých zasadnutiach. Niekde to funguje lepšie, niekde to funguje horšie, viackrát sme už medzitým navolili aj riaditeľa školy. Za výchovu v prvom rade zodpovedá rodič a myslím si, že v tomto smere by sa malo viacej asi aj pracovať s rodičmi, aby si uvedomovali, že to nie je za trest, byť v rade škole, ale je to aj zodpovednosť.
Na druhej strane si myslím, že treba pracovať aj na zmene kritérií riaditeľov, pretože sa stretávame aj s tým, že na výber riaditeľa sa teda nosí len jeden alebo dvaja, aj to samotní pracovníci, existujúci učitelia. Ja si myslím, že riaditeľ by mať byť manažér a nemusel by to byť úplne silou mocou učiteľ, pedagóg, a tým pádom by sa viacej otvorili kritériá, by sa získalo viacej transparentnosti pri možnosti byť riaditeľom nejaký šikovný manažér, ktorý by tú školu dobre viedol.

Ďakujem. Ja by som potom išiel do rozpravy a odpovedal by som so všetkými vecami.

Pán poslanec Petrák, hovorili ste vyše 31 minút, nie všetko bolo o tých návrhoch zákonov, teda o bode programu, ale z toho 21 minút ste hovorili k návrhom zákonov. Alebo takmer 21 minút.
Nepochybujem o tom, že by ste dokázali hovoriť o tej téme aj viac, ale ste sa dobrovoľne obmedzili, aby ste nám ukázali, že dokážete sa vpratať do tých 20 minút, ktoré nám všetkým chcete naordinovať povinne novelou rokovacieho poriadku. A ja vám to nevyčítam, že ste nedodržali tých 20 minút, a práve naopak, považujem za škodu, že ste nerozprávali viacej k tej téme, lebo ste hovorili zaujímavo, a síce nesúhlasím s väčšinou toho, čo ste hovorili, ale vítam, že ste vystúpili, a považujem to za oveľa lepší model odpovede poslancov vládnej koalície na návrhy opozičných poslancov, keď vystúpia a vysvetlia svoje stanovisko a vysvetlia, prečo nesúhlasia s tým-ktorým návrhom, a nielen hlasujú potom proti bez toho, aby bolo známe, že či hlasujú proti, lebo nesúhlasia, alebo hlasujú proti iba preto, že to predložil opozičný poslanec.
Zvyšný čas, teda vyše 10 minút ste hovorili o štrajku učiteľov, o požiadavkách štrajkujúcich učiteľov, o platoch učiteľov, o navyšovaní finančných prostriedkov pre školy, o kreditových príplatkoch, teda o veciach, ktoré nijako nesúvisia alebo priamo nesúvisia s návrhmi zákonov, o ktorých tu teraz rokujeme a ku ktorým ste aj vy v rozprave mali vystúpiť. Pán predsedajúci vás nezastavil, nevyzval vás, aby ste sa držali témy, neodobral vám slovo a opäť, mne to vôbec nevadí, ja považujem za žiaduce, že sa na pôde parlamentu hovorí aj o širších problémoch školstva, len by som bol rád, aby sa rovnaký meter uplatňoval aj na koaličných, aj na opozičných poslancov a neodoberalo sa im slovo, keď sa dotknú širšieho kontextu nejakého problému a nedodržia sa striktne a úzko vždy tej témy.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež šport za spravodajcu k návrhu uvedenému zákona.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu, ktorý spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov tak vlády, ako aj Národnej rady. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Nebudem využívať priestor pre vlastnú úvahu, lebo ju násobne lepšie využil predkladateľ, a budem teda iba konštatovať, že vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predseda, skončil som, prosím, otvorte rozpravu k spojeným, spojenú rozpravu k týmto dvom bodom.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená kolegyňa predkladateľka a vážená snemovňa, v tejto pokojnej a komornej atmosfére sa predkladá zákon, ktorého historický osud alebo tej časti, o ktorej budem teraz hovoriť, pripomína slávnu pesničku Jaroslava Ježka, ktorú potom dlhé roky spievala nesmrteľná, doslova takmer nesmrteľná Ljuba Hermanová a potom po nej sestry Martha a Tena Elefteriadu. Ten, tá pesnička sa volala Život je jen náhoda, jednou si dole, jednou si nahoru.
Čo je jednou dole a jednou nahoru? Samosprávnosť, v tomto prípade. Jedným z výdobytkov Novembra bolo to, že občan, ktorý žil dovtedy v klietke, v zásade so zaistenou stravou a strechou, sa odrazu stal slobodným a mohol začať sa spolupodieľať na riadení vecí, ktoré sa ho dotýkali. Totalita takéto niečo neumožňovala. A preto bol vznik rád škôl podľa mňa významným krokom k tomu, aby začal vznikať občan. Občan, ktorý sa stará, občan, ktorý sa angažuje, a občan, na ktorého nezáujem o politiku, sklamanie a apatiu si dnes, štvrťstoročie po tých časoch veľmi často sťažujeme a máme pocit, že to nie je dobré.
Som presvedčený, že demokracia vyžaduje školenie, ktoré nie je otázkou roka ani semestrov, ktoré je dlhodobý, takmer neukončený proces. Formovať z ľudí, ktorí s tichým reptaním, s úplnou rezignáciou alebo s odporom prijímajú to, čo dostanú nanútené zvrchu, nie je celkom ideál toho, čo je. A preto keď vznikli školské rady, stali sa, samozrejme, školu demokracie, ale zároveň pre mňa aj jednými z prvých ostrovov pozitívnej deviácie, keď sa ľudia, mali možnosť, ktorú využili, starať o veci, ktoré sa ich sa bezprostredne týkali.
My... a v tejto krajine všeobecne sa kritizuje stav školstva. To školstvo je v tom stave, v akom je, z rôznych príčin. Samozrejme, takou zdanlivo najčastejšie prezentovanou - a pripusťme - aj dôležitou je financovanie školstva. Ale to, že sa 25 rokov veci nezlepšujú, keď nechcem povedať, že sa dramaticky zhoršujú, je okrem iného i preto, a možno mám ten pocit klamlivý, ale že strašne veľa rodičom napriek deklarovanému záujmu o vzdelanie svojich detí, o takmer opičiu lásku v podobe lásky k získaniu dokumentu, papiera, diplomu s pečaťou a s podpisom rektora, riaditeľa alebo kohokoľvek, v skutočnosti sa hlboko a príliš zaujato vzdelávaniu svojich detí nevenujú. Pretože inak by sa nemohlo stať, aby súhlasili s tým, nieže dokonca, aby nútili svoje dieťa, aby išlo študovať na školu, na konci ktorej je s vysokou pravdepodobnosťou úrad práce. To znamená, že sa domnievam, že ak existujú v množine rodičov takí rodičia, ktorým záleží na fungovaní inštitúcie, ktorá vzdeláva ich deti, a ak si títo rodičia zo svojho stredu vyberú tých, o ktorých si myslia, že ich budú dobre zastupovať pri spolupôsobení na fungovanie tejto inštitúcie, takže to sú tí rodičia, ktorí si nezasluhujú obmedzenie, náhubok a upieranie už predtým úspešne fungujúcich práv.
Prvýkrát sa na výdobytok v podobe školských rád siahlo - a to poviem celkom otvorene - v temnej ére ministerstva školstva riadeného vtedy SNS reprezentovanej pani ministerkou Slafkovskou. To skutočne neboli žiarivé hodiny školstva na Slovensku. A musím povedať, že to bolo prvýkrát, keď sa po štyroch rokoch kradmou rukou siahlo v tomto zmysle na samosprávnosť, ktorá zahrnovala i rodičov, ktorí sa starali o vzdelávanie svojich detí. V prvom roku po nástupe vlády, ktorá nastúpila po porážke síl, ktoré reprezentovalo HZDS v koalícii i s pani ministerkou Slafkovskou, došlo k reštitúcii, k obnoveniu práv a postavenia školských rád v roku 1999. Fungovalo to potom dlhodobo a nemám pocit, že by to fungovalo s katastrofálnymi dôsledkami práve pre túto zložku fungovania vzdelávacích inštitúcií.
A čuduj sa svete, v roku 2015 nemalo ministerstvo nič lepšieho na práci, ako druhýkrát, ministerstvo školstva, siahnuť kradmou rukou na tento výdobytok. Pamätám sa dokonca na situáciu, keď novoprišlý zrejme v tom čase minister Draxler na školskom výbore nášho parlamentu mal taký pocit, trošku zlý pocit z toho, čo, ako povedal legendárne Vladimír Mečiar, našiel na stole, a mal tendenciu akýmsi spôsobom zmäkčiť túto kradmú ruku, obmedziť ju. Fakt je ale to, že tá kradmá ruka sa presadila. To znamená, po dlhých rokoch fungovania sa opäť vzala táto pomerne veľmi dôležitá právomoc radám škôl.
Sám som v dvoch radách škôl a som tam už hádam osem rokov. Som tam veľmi nezaujatý, pretože sa jedná zhodou okolností o materské školy, kde nemám ani deti, ani vnúčatá, a napriek tomu ako poslanec, keďže som tam vlastne ex offo za mestskú časť Bratislava - Staré mesto, mám minimálne možnosť vidieť, ako fungujú a akí ľudia sú v tých radách. A musím vám povedať, že buda rodičmi, ktorí zvolili tých ľudí do tých dvoch rád materských škôl, v ktorých som, tak budem rád, že mám takých spolurodičov. Pretože sú rodičia angažovaní. To sú rodičia, ktorí z vlastnej vôle, iniciatívy, niekedy i s finančným prispením z vlastných zdrojov zlepšujú, pomáhajú, obohacujú fungovanie tej školy. A robia tak, presne ako povedala kolegyňa Remišová, o svojej ujme bez toho, aby ich k tomu, ja neviem, vyzýval alebo, naopak, akýmsi spôsobom reguloval riaditeľ, ktorý nič nenariaďuje a ktorý, ako bolo povedané, v tej rade školy nemá hlasovacie právo, čo je celkom logické, pretože je to inštitúcia, ktorá ho volí, a keby na to došlo, odvoláva a potom ho buď znova volí, alebo už ho nezvolí a zvolí niekoho iného. To znamená, že si neviem predstaviť, čo za dlhé roky viedlo ministerstvo školstva k takejto novele.
Chcem k tomu povedať, že niekto hovorí, zriaďovateľ to financuje. Pokiaľ ide o tie reči o financovaní, povedzme si otvorene jedno. Štát nezarobil ani korunu. Všetky peniaze, ktorými štát čokoľvek financuje, zaplatili daňoví poplatníci, pokiaľ štát nemá len pustené rotačky bankoviek, ktoré produkujú bankovky. To znamená, odvyknime si od zmýšľania typu štát to platí. Štát nič neplatí, my to platíme, ľudia na ulici hlavne to tiež platia, ešte aj nás. To znamená, že ten argument, že ten, kto platí, má rozhodovať, je v tomto zmysle veľmi vágny, lebo ešte aj ten úrad, ktorý si uzurpuje právomoc v súlade s týmto zákonom mať definitívne právo veta a právo rozhodnúť, je platený z daní tých rodičov, ktorí sú okrem iného v rade tej materskej školy. Takže takto je to s tým, kto čo platí.
Samozrejme, niekto si povie, vysoké školy, až na tie výnimky, ktoré sú štátnymi vysokými školami, policajná akadémia, vojenská štátna, teda tzv. bývalý doškolovák, zdravotnícka univerzita, sú verejnoprávne inštitúcie. Ale podľa tejto logiky by takisto niekto mohol zrušiť právomoc akademických senátov voliť rektorov, schvaľovať prorektorov, lebo však povedzme si reálne, aj keď sa už asi 20 rokov, čo počúvam, hovorí o viaczdrojovom financovaní vysokého školstva, reálne sú to opäť peniaze daňových poplatníkov, ergo tou istou logikou by mohol štát povedať, však my vám ich transferujeme, čo sme vybrali, takže my budeme určovať toho rektora, presne ako povedala Veronika. To znamená, že by sme rovnakou bystrou úvahou mohli zrušiť právomoci akademických samospráv a povedať, kto maže, ten jede.
Takže toto nie je celkom tá správna metóda, a preto sme si dovolili opätovne, nezávisle, ale s rovnakým úmyslom predložiť túto novelu zákona, o ktorej si myslíme, že, úplne nakraj, nestojí štát ani korunu, keď sa stav obnoví a zreštituujú sa tentoraz práva rád škôl, pretože demokracia je niekedy aj veľmi lacná, a myslíme si, že urobíme niečo v oblasti, kde nemôže štát o sebe povedať, že jeho riadenie tohto rezortu má veľmi triumfálne výsledky. Takže niet tu argumentu, ktorý by bezpodmienečne podmurúval potrebu zobrať samospráve i v tejto oblasti, keď pod samosprávou myslím rodičovskú samosprávu, jej právomoci. A to, že sa do súboru hlasujúcich, to ešte navrch ku všetkému, že aj tak má nakoniec zriaďovateľ právo veta. Sám som bol vicestarostom Starého mesta, ktorého v portfóliu bolo školstvo, to znamená základné a materské v Starom meste. Nikdy by ma nenapadlo, že by som mal si uzurpovať právo, iste v spolupráci so starostkou, že budeme my rozhodovať, kto. Nezdalo sa nám to a nikdy sa to za roky štyri, plus čo som v tých štruktúrach ako poslanec, neukázalo v Starom meste ani raz takým, že by sme museli v zúfalstve akéhosi riaditeľa vyhodiť, pokrčiť a dať ho von z okna. Pretože nie. Tí členovia školských rád nevolili zle. Nenavrhovali zlých kandidátov, nenavrhovali ľudí, ktorí doviedli školy na psí tridsiatok.
Takže v tomto zmysle je napríklad samotná skutočnosť, ktorá aj v súčasnom zákone obsahuje, teda obsahuje pokrivenú realitu, že si zákon protirečí sám sebe, pretože v tom zákone stojí teda ten fakt toho, že tam máme zástupcu štátnych štruktúr iných ako zastúpenie zriaďovateľa poslancami, zasahuje nielen nominácia súdruhov zo školskej inšpekcie a zástupcu obvodného úradu alebo okresného úradu do toho, že podľa iného paragrafu zákona hovorí, že podľa § 3 odsek 2 zákona zriaďovateľ vymenúva riaditeľa na návrh rady školy. Odznelo to, že má právo veta. Ale v rade školy nie je normálne ani ten školský inšpektor, ani ten zástupca nadriadených štruktúr.
To znamená, na jednej strane je definované, kto je rada školy, ale na druhej strane pri tomto hlasovaní majú právomoc ľudia, ktorí nie sú rady školy, toto nie je ošetrené, teda ten zákon si v tomto zmysle protirečí. Podľa § 4 odsek 2 platného zákona je opäť výberovou komisiou rada školy, ale ak v nej môžu hlasovať čo i len dvaja ďalší ľudia, ktorí nie sú radou školy, tak ten zákon si protirečí, pretože tí nie sú rada školy. Tí prídu len na toto podujatie.
Chcem k tomu povedať, že niežeby niekto namietal proti tomu, aby tam napríklad zástupca školskej inšpekcie alebo zástupca nadriadenej okresnej alebo štruktúry bol. Tam len ide o to, že nemajú mať hlasovacie právo. Ich úloha je v prípade toho vyberania nového riaditeľa, aby dohliadli na to, aby sa to dialo v súlade so zákonom. Lebo pripusťme, a to je v poriadku, že sú tam, nikto ich nevyháňa, hlasujúci rodičia najrôznejšieho vzdelania, odbornej orientácie nemusia do detailov povinne poznať všetky možné paragrafy a súvislosti. Takisto i pracovníčky, zástupkyne kolektívu takisto nie sú erudíciou experti na zákonné normy. To znamená, ak sú tam takíto ľudia, ktorí by z povahy veci mali byť odborníkmi, majú v prípade potreby usmerniť priebeh podujatia. Ale nie usmerňovať ho svojím hlasovaním. Na to tam nie sú, zo zákona nie sú obsahom rady školy personálne, ergo je tento stav, povedal by som, neúnosný, právne zmätený a vo svojom dôsledku, ako som povedal, pak zapadá do komplexu chyby, ktorá sa v roku 2015 stala.
Teraz už nejde o to, rekriminovať, kto to navrhol, od koho to vyšlo, ešte raz podčiarkujem, že už nech si povieme o pánovi ministrovi Draxlerovi, ktorý bol, samozrejme, vládnucim ministrom, my sme boli jeho opozícia, rozhodne i on sám cítil, že to nie je celkom dobré, a pokúšal sa hľadať akési kompromisy. Tak ako v niektorých iných veciach na ministerstve školstva, i tu sa ukázalo, že minister neprešiel. (Prerušenie vystúpenia rečníkom, krátky rozhovor s poslancom, pristúpivším k rečníckemu pultu.) Dobre, dobre.
Takže toľkoto k našej novele zákona, ktorú, prosím, nechápte, milí priatelia, ako konkurenčný projekt, my sme ju podávali nezávislo. Veronika a jej kolegovia majú ešte aj nejaké ďalšie prvky.
Rozhodne nebudeme žiarliť, keď sa v prípadnom hlasovaní o postúpení do druhého čítania rozhodnete pre ktorúkoľvek. Ale ak sa vráti samosprávnosť radám škôl, bude to dobré rozhodnutie.