Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ako vieme, ja sa teda chcem vyjadriť k návrhu štátneho sviatku 28. októbra, keďže ide o zlúčenú rozpravu, aby to bolo jasné.
Všeobecne vieme, že platí fakt, že Československo vzniklo alebo Československá republika vznikla 28. októbra 1918 zákonom, ktorý vydala skupinka českých politikov združená okolo takzvaného Národného výboru československého zákonom č. 11/1918 Zb. Opakujem, o tomto akte, že bola vyhlásená Československá republika slovenskí politici, slovenská strana nebola informovaná, nevedela o tom, politici z Martina, z Bratislavy ani z Budapešti. Takže nebolo to ani so súhlasom ani s účasťou slovenskej strany. A dôkazom toho je aj to, že Slováci sa zišli 30. októbra v Martine, pričom hrozilo, že bolo pripravené maďarské vojsko, ktoré chcelo rozprášiť toto stretnutie a hrozilo aj zatýkanie, dokonca, že až popravy, až tak ďaleko. Takže ďalej fungovalo Uhorsko a Slováci teda nevedeli o tomto akte. A to je veľmi dôležité. Samozrejme, že Slováci od začiatku roku 1918 nepochybne do Česko-slovenského, teda nie Československého bez pomlčky štátu ako štátotvorný subjekt chceli vstúpiť. To je jasné. Pracovalo sa na tom cez vojnové roky. Svedčia o tom aj aktivity Štefánika, ďalej uzavretá Clevelandská zmluva, Pittsburská dohoda, ale aj telegram Matúša Dulu, predsedu Slovenskej národnej strany, ktorý poslal 30. 10. 1918, adresovaný pražským politikom v ktorom píše. Citujem: "Slovenská národná strana stojí na stanovisko bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vyndikuje pre slovenský národ účasť na otvorení, na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezka. Upozorňujem na to, že Slovensko bolo na prvom mieste." Toto je presný citát telegramu. Matúša Dulu 30. 10. 1918 zároveň zvolili aj za predsedu Slovenskej národnej rady a preto je nemysliteľné, že by účastníkov Martinského stretnutia o svojom telegrame neinformoval a že by sa obsah tohto telegramu nejakým spôsobom nepretavil alebo neobjavil aj v texte Deklarácie slovenského národa, ktorý poznáme pod takzvanou Martinskou deklaráciou. Po schválení deklarácie účastníkmi na súkromnej porade niekoľkých osôb a na nátlak Milana Hodžu bol text deklarácie svojvoľne zmenený. Vypustili požiadavku sebaurčovacieho práva Slovákov a účasť ich reprezentantov na Mierovej konferencii. Karol Medvecký, ktorý bol tajomníkom Slovenskej národnej rady, ktorý je na uverejnenom texte deklarácie uvedený ako signatár vyhlásil uverejnený text za falzifikát a poprel, že by bol Deklaráciu v takejto forme podpísal. Andrej Hlinka vyslovil obavu, že niekto neoprávnene vyhlási Deklaráciu za falzifikát. Hlinka sa v súlade s platným textom deklarácie dostavil na Mierovú konferenciu do Paríža, ale pražská vláda ho zablokovala a nechala zavrieť. Tak najprv Maďari a potom Česi. Informácie o dodatočných zmenách v texte deklarácie vykonali na nátlak Milana Hodžu, ktorý deklaráciu nepodpísal, prenikli na verejnosť v týždenníku Slovák až 5. februára 1922. Na škodlivom účinku falzifikátu, ktorý poznáme ako Martinskú deklaráciu to už nič nezmenilo. Tento sfalšovaný dokument je z právneho hľadiska nulitným aktom, ktorý síce nemožno nijako konvalidovať, avšak ktorý dobre poslúžil českému vojsku, keď začalo obsadzovať Slovensko ako akýsi pozývací list. Neviem či vtedy začala tradícia pozývacich listov. Chcela by som podotknúť, že originál Martinskej deklarácie sa doteraz nenašiel. Takže my poznáme len falzifikát, ktorý je nulitný, ktorého jeho právne účinky sú nulitné. Chcela by som na podporu toho, že 28. október nemôže byť štátnym sviatkom uviesť fakty, konkrétne fakty publikované v rôznych prameňoch, žiadne dojmy, žiadne názory, ale fakty publikované.
Tak poďme teraz na české pramene. Česká historička Lenka Bobková v práci zo 7. 4. 1948, ktoré sa volá Ustavení koruny království českého, český sad Karla IV. vydané v Prahe vydavateľstvo Havran 2006. Dny ktoré tvořili české dejiny, to je asi kapitola, píše: "Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujíci pojmy vyjádřujúciho příslušnosť tej kterej koruny země k teritóriu ovládaného českým králem, zanikla Korona regny Bohémie teprve se vznikem Československé republiky roku 1918". Čiže Česi vždy chápali vznik štátu zriadeného 28. 10. 1918 zákonom Národného výboru Československého číslo 11/1918 Zb. ako obnovenie českej štátnosti a nie ako vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ešte by som chcela podotknúť, že zvykne sa tu konštatovať o prvej Slovenskej republike, ktorá vznikla 14. marca 1939, ktorá je stále označovaná ako, teda často označovaná ako vojnový štát, by som chcela podotknúť, že táto vznikla 14. marca, teda pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny, čiže nemožno hovoriť o vojnovom štáte. Zato Československo alebo Československá republika vznikla ešte v čase prvej svetovej vojny, pretože prímerie medzi bojujúcimi stranami bolo to podpísané až 11. novembra 1918 a súčasne vznikla ako dôsledok svetovej vojny porážky Nemecka, Rakúsko-Uhorska. Čiže presne vyhovuje termínu vojnový štát.
Z ďalších prameňov napríklad českým sľubom a zmluvným záväzkom boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie. V žiadnom prípade nevstúpili do obnového Českého štátu ako rovnocenný štátotvorný subjekt. Krátky čas po podpise Pittsburskej dohody sa jej spoluautor a signatár Tomáš Garyk Masaryk vyjadril: "Než hlavní věcí je, že dokument úmluvy je podvržený, je falzum. To hovorí o Pittsburskej dohode. Proto politik, vážny státnik s takovým papírem nemúže a nesmí operovat. Falzifikát se nemúže stát státnim aktem." Je to publikované v knihe Milan Ďurica - Tomáš Garyk Masaryk a jeho vzťah k Slovákom, Lúč Bratislava 2007. Podľa mňa tu išlo o jasný prejav vierolomnosti a konania v zlej viere. Takzvaný malafides. Masaryk svojim výrokom usvedčil z vierolomnosti sám seba. Z Masarykovho výroku je totiž zrejmé, že nepočítal so Slovákmi ako s rovnocennými partnermi Čechov. Masaryk vo svojej knihe Světová revoluce za války a ve válce 1914 až 1918 vydané v Prahe v roku 1925 hovorí, že Pittsburskú dohodu podpísal, citujem "k uspokojení malé slovenské frakce, ktorá snívala o búh ví jaké samostatnosti Slovenska a že to urobil bez váhání. Masaryk takto priznal, že vierolomne využil Slovákov, ktorí v zahraničí pracovali pre vznik Československého štátu a nikdy im nemienil splniť to, čo hoc aj písomne sľúbil. V zásadách programu, ktorý schválilo vedenie českej národnej demokracie sa písalo: "Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ je před staletími založil, náš národ si ho vydobyl pro tristoleté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena." Opäť Milan Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, Lúč Bratislava 2003. Aj toto svedčí o tom, že Česi si, Česi mali na mysli Český štát a Slovákov za rovnocenných partnerov nepovažovali.
Alojz Rašín, český militantný nacionalista v roku 1920 vyhlásil: "Vybojovali sme si Československý stát a ten musí zústat českým státem. Podľa podmínek míru máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vúbec neexistovali." Autor Klimek Anton, 30. 1. 1933 Nástup Hitlera k moci, začátek konce Československa, vydavateľstvo Havran Praha, 2003. Českým nacionalistom nešlo o spoločný štát Čechov a Slovákov, ale o Český štát s pripojením, čiže anektovaným Slovenskom. Podľa Ottovho obchodného náučného slovníka, citujem: "Ani v době nejvěčší perzekuce převážná větčina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu jehož jádrem byl suverénny Český stát z Čech, Moravy, Slezka a Slovenska, neboť připojení Slovenska, to Česi tvrdili, připojení Slovenska má dúvody v právu hospodářskem, národnostním a přirozeném." Vydané v druhom zväzku Ottovho obchodního náučného slovníka z roku 1921. Opäť išlo o Český štát s pripojením, s pripojeným Slovenskom. Ďalej tento Ottov obchodný náučný slovník uvádza, citujem: "Slovensko bude naši koloniální zemí" II. zväzok Ottovho náučného slovníka z roku 1921. Nešlo len tak nejaký slovník, o nejaký slovník. Táto publikácia totižto bola jednoznačne mienkotvornou. Česi boli na ňu mimoriadne hrdí. Bola pre nich niečím ako encyklopédia Britanica pre Britov. Z dokumentov vypracovaných v Prahe pre Úrad pre prípravu mierovej konferencie v Paríži sa dozvedáme. Citujem: "Pro Český stát jest mimořádne výhodné když se múže rozšiřovať směrem kde je púdy dostatek a kde je poměrne řídke osídlení. To je právě na Slovensku, ktoré na jeden kilometer štvorcový nemá ani polovinu lidí kolik ich mají České země, 59 na jeden kilometer štvorcový, zatím co české země 128 ľudí na jeden kilometer štvorcový. Slovensko se múže stát kolonizační zemí českou." Autor Jozef Klimko, Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc, Bratislava 1980.
=====
