Ďakujem pekne za slovo. Ja sa budem snažiť byť stručný. Určite nevyužijem celých desať minút, ktoré sú určené na ústnu rozpravu. Časť už povedal predkladateľ.
V prvom rade si myslím, že napriek tomu, v akom, ako kvaltujeme, ako sa hovorí, ide naozaj potenciálne asi o 50-tisíc ľudí. A keď hovoríme o 50-tisíc ľuďoch, tak je to pomerne veľká skupina, ktorých sa to týka, a aspoň trošku by sme mali tomu venovať pozornosť.
Ja budem, ja budem argumentovať, alebo skôr tú rozpravu v krátkosti dám spôsobom, že sú ľudia, ktorí majú pochybnosti, či podporiť tento návrh zákona a dávajú si určité otázky. A ja by som si ich teraz v krátkosti rád položil teda s týmito ľuďmi, ktorí pochybujú, a dám vám na ne určité odpovede, že prečo sa oplatí zamyslieť nad, aj nad podporou tohto návrhu zákona.
Určite nemám za cieľ prehovárať tých, ktorí majú jasný názor, ktorí si povedia jednoznačne, že títo ľudia si za to môžu sami, mali byť obozretnejší, nemali do toho investovať a aj to je legitímny názor a takí ľudia sú a určite aj medzi poslancami a tento zákon nepodporia. Ale sú niektorí, ktorí majú pochybnosti. Ja teda položím pár otázok a poviem nejaké argumenty, teda ktoré by mohli tých ľudí doviesť k tomu, že nakoniec za to v prvom čítaní zahlasujú. V prvom rade tých ľudí bolo kedysi 300-tisíc a dnes ich je 50-tisíc. Prečo to tak je? Pretože mnohí ľudia tie svoje pohľadávky, takí, ktorí boli viac špekulanti, takí šikovníci, oni tie pohľadávky už postúpili niekomu inému. Tuná zostala v zásade len skupina ľudí, ktorí sa celý čas spoliehali na štát a spoliehali sa na to, že ich raz odškodní. Čiže tu máme už, teda nazvem to tých nešikovných, tých nechcem ako teraz to dehonestovať, tých jednoduchších, ale v takom dobrom zmysle, proste tých, ktorí celý čas čakali a verili tomu, že keď dal raz premiér sľub alebo, áno, premiér ho dal nakoniec, bývalý, takže sa splní. Čiže to je už nejaký výsek tej skupiny.
Druhá časť, nejde o odškodnenie celkové, ale ide o čiastočné odškodnenie a keď sa bavíme o peniazoch, tak aby ste mali troška predstavu, že aj z tých pyramídových hier sa tie zisky zdaňovali. Štát na tých ziskoch zarobil 240 miliónov. 240 miliónov eur. To bolo ešte na slovenské koruny, ale na prepočet je to 240 miliónov. Ďalších 8 miliónov zarobila RTVS-ka na reklamách z toho biznisu. Čiže máme a my navrhujeme to čiastočné odškodnenie vo výške 120 miliónov. Čiže polovica z tej sumy, ktorú štát na tom zarobil. Takže ten štát tie peniaze dostal, má ich, len ich dostal oveľa skorej a teraz by mal časť tým ľuďom dať na odškodnenie. Čiže to nie je také, že teraz ideme generovať niečo, čo ten štát nedostal. Štát na tom by výrazne zarobil. Dvakrát toľko koľko by mal odškodniť teraz. A je to až od roku 2025, čiže je tu aj nejaký čas, aby sa ten rozpočet spamätal, lebo na budúcoročný rozpočet sa bude zostavovať ťažko, tak sme to, tak to pán poslanec do 2025 roku.
Potom dobre vieme, že tu behali aj také fámy a asi to nebudú fámy a bude to pravda, že svojho času, si myslím, že aj Mečiar chválil tým, že má nejaký kľúč, nejaký proste elektronický, na ktorom sú nahraté mená ľudí, ktorí sú verejne známe osoby a na tom zbohatli, ale verím tomu, že to už nebudú tí ľudia, ktorí zostali z tejto skupiny alebo toto sú naozaj tí, ktorí alebo tí šikovnejší si to vybrali skôr, lebo dostali informáciu, že to padne celé, alebo to potom rýchlo niekomu postúpili. Takže my určite nejdeme odškodňovať týchto zbohatlíkov a ich synov.
Ďalšia vec je, že nastala taká zaujímavá situácia, lebo sa pýtate, však teda kde boli tie kontrolné orgány. No už Maťo Fecko povedal, pán poslanec, že v 1997 bol prijatý zákon, ktorý od 1998 roku vypol NBS-ku. Boli podané trestné oznámenia, orgány činné v trestnom konaní nekonali. Vytvorilo sa asi 3 ročné obdobie, kedy sa dalo na tom biznise zarábať bez toho, aby existoval akýkoľvek kontrolný orgán a ja osobne si myslím, že to bol zámer. Proste to bol zámer jednoducho nekonať, vypnúť kontrolný orgán, púšťať do toho RTVS alebo vtedy to bola Slovenská televízia, púšťať tie reklamy aj v Slovenskej televízii a dobre viete, že koľkí ľudia dnes sú náchylní najmä v tých menších mestách, obciach veriť Slovenskej televízii.
V deväťdesiatych rokoch, ja si dobre pamätám, hlavne v menších obciach, na dedinách, menších mestách, STV-éčka bola ako keby štátna televízia. Proste čo sa vysielalo v STV-ečke, to ľudia si mysleli, že to je ako keby štátny garantovaný zdroj informácií. Dokonca ja si pamätám ešte ľudí na dedinách, ktorí si mysleli, že keď moderátor hovorí z televízie, tak že ho vidí toho človeka, ktorý pozerá tú televíziu, dokonca ľudia ešte nemali vôbec znalosti o tom, ako televízia funguje. Čiže nerobme si teraz ilúzie, my sme v inom roku, my sme v 2023, ako to bolo v deväťdesiatych rokoch a začiatkom deväťdesiatych rokov, takto to proste fungovalo, tí ľudia tomu verili. Čiže to je ďalšia vec, že my to viažeme aj na to, že tuná ten štát na tom výrazne zarobil a zarábal aj cez televíziu.
A ešte posledná vec, ktorú poviem. Veľa ľudí si hovorí, však nech si to tí ľudia idú vysúdiť keď sú v práve. No veď tí ľudia to aj skúšali. Ale súdy povedali, že, žiaľ, tým že boli tie zmluvy uzatvárané podľa obchodného zákonníka, nie podľa občianskeho zákonníka, tak tí ľudia majú smolu. Keby tie zmluvy boli uzatvárané podľa občianskeho zákonníka, tak si to odškodné vysúdia. Ale tým, že obchodný zákonník predpokladá, že ten, kto to podpisuje, podpisuje, ako keby bol starostlivý hospodár alebo teda bol obozretný, teda v zmysle obchodného zákonníka a riadna starostlivosť a podobne, tak mal vedieť, čo podpisuje. Čo je jasné nám všetkým, podľa mňa, že v tých deväťdesiatych rokoch tí bežní ľudia nerozlišovali, že či podpisujú zmluvu podľa obchodného občianskeho zákonníka, proste chceli sa, samozrejme, dostať k peniazom, bolo to v reklame, že aké je to super, aké je to garantované všetko, tak nečítali ani tie poznámky pod čiarou, tie maličké písmenká, ktoré bývali častokrát v tých zmluvách a podpísali to a dnes majú smolu. Kebyže to, kebyže sa tie zmluvy robia riadne podľa občianskeho zákonníka, pretože to boli bežní ľudia, oni neboli podnikatelia, tak si to vysúdia na súde a my by sme nemuseli prijímať žiadny zákon.
Takže toľko k tomu pre tých, ktorí pochybujú, že či predsa len nestojí za to aspoň tých, ktorí už naozaj zostali a ktorí verili celý čas, že budú odškodnení, či to nestojí za to ich odškodniť. Samozrejme, nehovorím, že to je nejaké ideálne riešenie, že by to mal byť nejaký model pre všetky možné situácie, rozumiem aj tým, ktorí si povedia, že nie, že v žiadnom prípade, že takéto veci nebudeme podporovať, ale chcel som apelovať najmä na tých, ktorí pochybujú, ktorí vedia, veria v takú nejakú základnú spravodlivosť, v nejaký princíp, ktorý by sa mal dodržiavať, hlavne keď tu bol spáchaný podvod v podobe pyramídovej hry, keď tí ľudia jednoducho sú už len tí, ktorí zostali, ktorí nešpekulovali a chceme ich odškodniť len čiastočne a to v polovičnej sume z toho, čo štát na tom celom biznise zarobil.
Ďakujem pekne za slovo.
