Milé kolegyne, milí kolegovia, telesná výchova na školách je niečo, čo mňa primälo k tomu, aby som vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu. Od svojich piatich rokov sa aktívne venujem športu a aj teraz ešte športujem.
Počuli sme dnes naozaj od kolegu Kašpera veci, ktoré, ktoré ukazujú, že tá telesná výchova vôbec nie je problém, aby sa robila. A ja vám chcem povedať len takých pár príkladov toho, že naozaj to závisí od toho...
Milé kolegyne, milí kolegovia, telesná výchova na školách je niečo, čo mňa primälo k tomu, aby som vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu. Od svojich piatich rokov sa aktívne venujem športu a aj teraz ešte športujem.
Počuli sme dnes naozaj od kolegu Kašpera veci, ktoré, ktoré ukazujú, že tá telesná výchova vôbec nie je problém, aby sa robila. A ja vám chcem povedať len takých pár príkladov toho, že naozaj to závisí od toho človeka, lebo niektorí moji kolegovia povedali, že to sa nestihne, to nevieme, počkajme, to musíme dlhšie, to je, to sa nedá, to, joj, to sa musí urobiť dlhšie, dlhšie a dlhšie.
Dobrý deň, deti! (Rečník sa pozrel smerom na balkón.) Radi športujete? Áno? Kto z vás rád športuje? Dajte ruku hore, kto rád športuje. Dobre. Kto nešportuje, kto nešportuje? Aha, vy ste od Gröhlinga, dobre, ďakujem. (Smiech v sále.) Výborne. Vy ste, vy ste kaderníčky? (Rečník sa opäť pozrel smerom na balkón. Smiech v sále.) Vy sa radi češete, že? Áno. Dobre. Tak dievčatá sa radi češú a tí ostatní, tí radi športujú (povedané so smiechom).
No a toto je jeden z tých príkladov, čo som vám chcel povedať. Ja keď som učil, tak som učil šiestakov, siedmakov, ôsmakov. Na prvú hodinu mi prišlo, prišli dievčatá a z toho cvičili len dve. Ostatné dievčatá mali svoje dni alebo mali nejaký iný problém. Na vysokej škole ma učil psychológiu pán František Šebej a také špeciálne cvičenie nám ukázal, také naozaj relaxačné cvičenie, a ja som ako mladý učiteľ urobil tým dievčatám, tým dvom, čo cvičili...
(Rečník sa pozrel smerom na balkón.) Z akej ste školy, prosím vás?! Teraz počúvajte, o telesnej výchove sa bavíme.
A ja som im urobil to špeciálne cvičenie. Na ďalšiu hodinu, na ďalšiu hodinu, dievčatá si to porozprávali a na ďalšiu hodinu cvičili všetky a ja hovorím: "A to nikto z vás, niektorá z vás nemá, dievčatá, svoje dni?" "Áno máme, ale my cvičiť môžeme, ale budeme relaxovať na záver?" Všetky dievčatá, čo som mal, mi na každej hodine cvičili. Chodili mi cvičiť dievčatá, ktoré mali zlomené prsty, len aby mohli na záver sa relaxovať (povedané so smiechom). Ale to bol jeden spôsob a jedna, jedna motivácia na to, aby som prinútil tie decká športovať.
A tak ako povedal môj kolega Kašper predo mnou, naozaj, keď bola obsadená telocvičňa, tak sme išli vonku a športovali sme vonku. Veľmi závisí od ľudí, lebo niektorí moji kolegovia hovoria: to sa nedá, to nestihneme, to musíme počkať. Ale niektorí ako Kučera, Kašper, Pročko povedia: dá sa to, len treba chcieť. Dá sa to urobiť hneď, dá sa urobiť, aby deti športovali, lebo naše deti hore na balkóne, keď ich to teraz tu nebude baviť, tak si vytiahnu mobilné telefóny a budú si na mobilných telefónoch. Naše deti sú teraz, nechcem povedať, že závislé, ale sú v prekliati mobilných telefónov. Naše deti sú pripútané k mobilným telefónom. My sme vyrastali pri potoku, na lúke, na sídlisku s deckami. Neboli mobilné telefóny, ale sme behali, hrali sme sa na skrývačky, športovali sme, hrali sme futbal. Dnešné deti si sadnú vonku na lavičky, vyberú mobilné telefóny a sú na mobilných telefónoch. Tak ako ich chceme prinútiť, aby športovali, keď nie tak, že nech športujú v tej škole? A zase si to zopakujem, je to o tom, či tí ľudia, či tí profesori, či tí učitelia, či tí riaditelia tých škôl chcú. Lebo je veľmi veľa mojich kolegov a musím jedného pochváliť, Rišo, Rišo K., ktorý mi volá denne. Rišo, pozdravujem ťa veľmi pekne, ktorý mi volá denne, že, Jozef, budú tie tri hodiny? My to chceme. Jozef, my to potrebujeme, tie deti to potrebujú. Ale sú riaditelia škôl, ktorí povedia: nedá sa to, nemôžeme, nevieme.
Je minister školstva, nebudem ho menovať, Braňo, ktorý, no nedalo sa, treba radšej matematiku, fyziku. Áno, ja súhlasím. My sme mali jednu debatu, mali sme debatu teraz v, neviem, v ktorom meste to bolo, ale vzadu sedeli učitelia a prišla téma telesnej výchovy a kolegyňa Šofranková na tú tému tam rozprávala a tam sedeli takí, takí štyria a tí povedali, že oni by radšej chceli tri hodiny dejepisu. Áno, súhlasím. Niekto by chcel tri hodiny občianskej náuky, niekto by chcel tri hodiny náboženstva. Niekto by chcel tri hodiny matematiky, niekto tri hodiny fyziky, ale to, čo ste tu počúvali a počúvate, a vy, ktorí máte deti, a viete, že naozaj v zdravom tele zdravý duch, tak tie deti by mali v prvom rade sa hýbať, v prvom rade by mali športovať. A ja chcem apelovať na mojich kolegov, ktorí rozprávali, že sa to nedá teraz, že to počkajme, veď to možno v septembri stihneme, možno niekedy. Nie.
Ja chcem poprosiť vás pár a som rád, že prišli aj kolegovia z opozície, jeden je tam, určite sa prihlási s faktickou, keď nie, mrzí ma to, keď sa neprihlási, asi to podporí, keď nie, tak nie, ale svalnatí sú tam všetci, keď si vyzlečú tie košele, oni športujú všetci, tak budem veľmi rád, keď podporíte tri hodiny telesnej výchovy v takej forme, ako to chce Karol Kučera, pretože keď to nedáme teraz, tak zase to budeme dávať kedy? Potom, neskôr a bude to tak.
A ešte jeden príklad som vám chcel povedať, že ten šport je naozaj úžasná vec aj na výchovu tých detí. Ja som robil desať rokov v Haliči mládežnícky futbal, potom sme robili ženský futbal. Chlapci sa dostali z poslednej triedy do 4. ligy a my sme naozaj, tí chlapci boli vedení spôsobom, že si nenadávali. Keď si nadávali jeden druhému, tak nehrali. Viedli sme ich k tomu, že naozaj že ten kolektívny šport je o tom, že podporuj toho svojho kamaráta, ako veď s tebou hrá, nenadávaj mu, podpor ho. Nám chodilo do Haliče na ihrisko, 48 chlapcov mi prišlo, najviac, na tréning. Štyridsať osem chlapcov z okolitých dedín a náš pán starosta povedal, že to nie je dobré, lebo derú nám trávnik chlapci z okolitých dedín. Ja som sa chytil za hlavu a to bol presne ten príklad toho, kto, kto nechcel. Jemu sa to nechcelo, on to nepotreboval, on bol starosta. On potreboval len, aby tam sedel a nič nerobil. Štyridsať osem chlapcov z okolitých dedín. Tí chlapci chceli športovať a pritiahli sme ich naozaj k športu a športovali. Je to na človeku, je to na ľuďoch, na mojich kolegoch, telocvikároch, ktorí v drvivej väčšine sú úžasní, skvelí, ktorí naozaj dnes tú telesnú výchovu robia spôsobom, že tie decká chcú športovať. Ale opakujem, sú aj takí, ktorí povedia: nedá sa to, nevieme, nemáme možnosti. A už kolega Kašper vám tu povedal, že sa naozaj všetko dá. Všetko sa dá. Vieme to flexibilne prispôsobiť, vieme to naozaj adaptovať na podmienky, ktoré sú na tých školách. Vieme to spraviť, vieme. Ak sú tu nejakí kolegovia, ktorí rozprávajú, že nemôžme to teraz, musíme počkať, vieme to spraviť aj teraz. Vieme, len treba chcieť.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis