Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda Národnej rady.
Vážený pán premiér, pán vicepremiér, milé kolegyne, kolegovia, priznám sa, že som rozmýšľal, či bude vhodnejšie a lepšie vystúpiť v prvom, alebo v druhom čítaní. Ale obávam sa, že nakoniec to je asi jedno, i keď možno po tom prvom čítaní sa bude dať diskutovať o niektorých veciach, ktoré by sa teoreticky mohli doplniť alebo zmeniť v tom návrhu ako takom. Možno som trošku naivný, ale prečo nie. No rád by som možno zareagoval aj na niektoré veci, ktoré pán podpredseda vlády a minister financií vo svojom úvodnom vystúpení jednoducho pomenoval, pretože to bol diapazón ďaleko viacej nad rámec toho, čo je len v zákone. Do istej miery som to očakával, ale predsa len, ak dovolíte, možno dve-tri poznámky.
Po prvé, prorodinná politika. Ona bola vlastná aj predchádzajúcej vláde. Ja s ním absolútne súhlasím, že viac štátu v tomto prípade znamená viac prorodinnej politiky. Súhlasím, že nemôže každý jeden občan bez ohľadu na to, do akej situácie sa dostane, si vyriešiť všetky svoje životné problémy a vtedy je potrebné, aby vstúpil do toho štát a riešil, pomáhal. Absolútne v tomto prípade súhlasím. Len, pán minister, čo sa týka prorodinnej politiky, to je ďaleko širší diapazón ako len rodinné prídavky a prípadne bonus a, ja neviem, krúžky. To je ďaleko, ďaleko širší.
V čase, keď som bol ešte ministrom práce, sme urobili spolu s Podnikateľskou alianciou Slovenska jeden veľký prieskum vonku, u zahraničných, alebo u Slovákov, ktorí pracovali v zahraničí. Tie otázky smerovali k tomu, za akých okolností ste pripravení sa vrátiť domov a odovzdávať doma tie skúsenosti, pretože ste potrební ako odborníci. Nie, neboli to financie ako hlavný artikel, ktorý pomenovali, ktorý som ja osobne predpokladal, že bude prvý, naopak. Bol to celý ten komplex sociálnych vecí. Predškolské zariadenie od jaslí a škôlky, samozrejmá vec, že potom byt ako taký pre mladú rodinu, ktorý je nevyhnutný a, samozrejme, primeraná práca.
Tým chcem naznačiť, že ten problém je ďaleko, ďaleko širší. A on takýmto spôsobom je definovaný nielen u Slovákov, ktorí pracujú v zahraničí, ale ktorí sú aj tu doma. To znamená, že ťažko sa vysvetľuje veľmi veľa rodičom, ktorí nedostali deti napríklad do škôlky kvôli kapacitným problémom, že prečo to tak je, no a odrazu prišli z Ukrajiny migranti a všetky normy hygieny sa porušili a urobilo sa všetko pre to, aby sa aj tieto deti mohli dostať do tých predškolských zariadení. Ja nie som proti tomu, ja to podporujem. Ale nevieme to vysvetliť tým rodičom, ktorých deti sa pred tým nedostali, a brali sme tie normy a podmienky všetky ako absolútne jednoducho nemeniteľné. To znamená, že aj toto je potrebné si v istej miere zhodnotiť.
No a tá miera chudoby. Pán minister, za posledné dva roky miera chudoby na Slovensku narástla o 6 %. 40-tisíc domácností sa dostalo pod hranicu tej miery chudoby. Ja viem, boli k tomu aj adekvátne podmienky, pandémia, dneska zdražovanie, ale to hodnotenie toho predchádzajúceho obdobia, my sme v tom čase boli niekde v strede. I keď môj názor na hodnotenie tej hranice chudoby je trošku iný, pretože podľa toho najhoršie životné podmienky sú na severe – Švédsko, Fínsko, Nórsko. Tak to totiž vychádza, s čím ja absolútne nesúhlasím. To znamená, tie štatistické veci sú trošku iného razenia, ale toto je dôležité jednoducho pomenovať, že ten diapazón tej, tých hraníc chudoby jednoducho je tu. A možno treba povedať, že každý jeden občan Slovenskej republiky, každý ôsmy občan Slovenskej republiky je, bohužiaľ, tam, no a to, čo málokto chce počuť, každý tretí dôchodca je, bohužiaľ, tam. Každý tretí dôchodca je tam, a toto tu nevidím celkom z hľadiska návrhu riešenia aj tieto sociálne kategórie a stále nechápem, prečo tí dôchodcovia sú úplne mimo, pretože ak hodnotíme to, že sme im, alebo že ste im dali niečo na motiváciu v súvislosti s očkovaním, to nemá nič, žiaden súvis s tým, čo je momentálne teraz. Jednoducho teraz a tu je potrebné riešiť všetky dopady, ktoré sa týkajú tých sociálnych skupín.
No a k tomu jemnému citovému vydieraniu, ktoré tu zaznelo od pána ministra v úvodnom slove, treba povedať jednu vec. Skôr sa zamyslite nad tým, že prečo ste nepresvedčil ani vlastných. Pretože my opozícia sme tu možno na niečo iné. Ale vy ste sa dali dohromady, isté zoskupenia politické, a povedali ste si, že toto je nejaký kompromis, volá sa programové vyhlásenie vlády, na tom sa zhodneme a takto ďalej ideme. Mne to tak trošku pripomína manželstvo. Aj dvaja mladí, keď idú spolu do nejakého ďalšieho života, pred tým oltárom povedia aj v dobrom, aj v zlom. A toto isté je aj čo sa týka koalície, no tak keď sú tie zlé časy tu, treba si to buď vykomunikovať a nájsť nejaký prostriedok ako ďalej, no alebo odísť od toho. Aj rozvod je súčasť života na Slovensku, i keď samozrejmá vec, že nikto ho asi nevníma, ale niekedy aj pre tie deti, ktoré sú v takomto zložitom manželstve, je to možno lepšie. Toľko by som rád reagoval.
No, môj predseda Robert Fico vo svojom vystúpení podal návrh v súvislosti s uznesením a zároveň sme skonštatovali, že toto uznesenie nebolo prijaté. To znamená, áno, to naše hlasovanie bude asi aj v prvom čítaní jasné, čo sa týka druhého čítania, tak jak som povedal, veľmi radi si vyčkáme, či nejaké zmeny pozitívne nastanú, a potom sa rozhodneme.
Ale tu treba povedať jednu vec. Je máj, lásky čas, ale za päť mesiacov sme neboli, alebo vy ste neboli schopní sa dohodnúť. Dohodnúť na riešení. Pretože kto rýchlo dáva, dvakrát dáva. Opakujem slová, ktoré povedal predkladateľ tohto návrhu zákona, súhlasím s tým, len stačí sa pozrieť do okolitého sveta, najbližšie krajiny, ja môžem niektoré presne zacitovať, ako promptne a rýchlo reagovali. Sú tu krajiny susediace, ktoré už tzv. tretiu etapu kompenzácií ponúkajú. A to je napriek tomu, že v tých prvých dvoch etapách to boli veľmi značné finančné prostriedky. Jednoducho objektívne hodnotia situáciu a konajú. Poďme napríklad na Čechov sa pozrieť. Zvýšili dôchodky v priemere o 33 eur k 1. januáru, to je v čase, keď sme my išli o tých 6 a pol eura, 1,3 %, ďalej teraz v júli idú na ďalšie zvýšenie o 42 eur, no a do konca roka majú rozplánované a čakajú ešte 27 eur. To je 108 eur. 108 eur navýšenie stabilného dôchodku, nie nejaké jednorazové kompenzácie. Opakujem stabilného. A nerád pripomínam, ale tí Česi majú, alebo mali aj doteraz v priemere dôchodok vyšší ako na Slovensku.
Ďalej to, čo urobili pozitívne, a to, čo by som chcel povedať, a ja som to aj pre verejnosť veľmi, veľmi zavčasu hovoril, keď sa dostávali otázky: a čo by ste robil vy alebo čo by si robil ty. Dva kroky sú absolútne nevyhnutné. A tie nás počkajú. Riešiť životné minimum, áno, objektívne treba povedať, zo životného minima sa odvíjajú skutočne desiatky ďalších dotácií, príplatkov, ktoré automaticky sú naviazané na výšku toho životného minima, ony ten problém v značnej miere jednoducho riešia a riešia ho trvalo, nie ako jednorazové kompenzácie.
No a druhá vec, ktorá je potrebná, a možnože v kontexte predloženého návrhu dôchodkovej reformy, ktorý pôjde na budúcu schôdzu do druhého čítania, je sa potrebné zamyslieť nad valorizáciou. A to v dvoch rovinách. Prvá rovina je obsahová, ale tá druhá, ďaleko jednoduchšia, je časová. My nemôžeme z hľadiska situácie, ktorá tu aj teraz je, a skúseností naďalej zvyšovať dôchodky k 1. januáru, ale odporúčam k 1. júlu, aby pol roka bol vždy zohľadnený aj ten konkrétny rok, ktorý prebieha. Áno, a ten druhý pol roka, pol roka ten predchádzajúci. Keby to bolo napríklad teraz v tomto roku, tak riešilo by nám to veľmi veľa problémov, pretože to, že bude valorizácia od 1. januára budúceho roku ďaleko, ďaleko vyššia, však dneska je to cez 12 % dôchodcovskej inflácie, neviem, koľko to bude do konca roka, no ale opakujem ešte raz, oni potrebujú prostriedky teraz a hneď, a v tomto prípade by ich úplne štandardne a legálne dostali prostredníctvom dôchodku. Takže prvý veľký problém, ktorý vidím, je absolútne pozdná reakcia na kompenzácii na stav, ktorý tu je, v porovnaní s okolitými krajinami, minimálne V4, absolútne spíme. Chvalabohu, že tu teraz niečo je, no a k tomu niečomu možno dve poznámky.
Ten návrh, ktorý tu je, rieši dva problémy. A to je otázka nejakej jednorazovej kompenzácie a druhý problém je trvalá, možno systémové riešenie viacerých dávok. Tie jednorazové kompenzácie by mali riešiť tú operatívu, ten najväčší problém, ktorý tu v súčasnosti je, no a tie trvalé, ony nevychádzajú len z tejto situácie, v konečnej miere viaceré ste mali aj v programovom vyhlásení vlády. Sú to úplne logické veci, v ktorých je treba pokračovať, lebo keď aj za nás sa viaceré prorodinné opatrenia prijímali, príspevky dvíhali, úplne všetky sa jednoducho nepokryli. Áno, a dnes je treba sa pozrieť aj na tie detské príspevky, možno bonus. A ja sa v tomto prípade nevyhýbam ani tým krúžkom, i keď si kladiem otázku, že či by to v tejto situácii mala byť jedna z priorít. Na to odpoveď nemám, že áno. Toľko možno k tomu, k tomu, tej prvej časti.
Každopádne hodnotím tie jednorazové ako veľmi nízke, ja som to pomenoval na svojom statuse ako omrvinky a viem prečo, z akých dôvodov. Sto eur, a vlastne u niektorých to ani sto eur vôbec nie je, zďaleka nemôže riešiť všetky, viac náklady na energie, ktoré tu sú, a už nehovorím o samotných dopadoch, ktoré súvisia so zvyšovaním ceny tovarov. Je mi veľmi nepríjemné, keď vidím starého človeka v obchode s potravinami, ako dva razy otáča to euro, či si ešte rohlík alebo dva kúpi, alebo či už na to jednoducho nemá. To je veľmi, veľmi zlá vizitka, že sme sa dostali až do takejto, do takejto situácie, a preto si myslím, že dôchodcovia nemali byť v tomto prípade vynechaní z celej tej operácie a celých tých kompenzácií, nehovoriac o tom, zopakujem to, čo som povedal, každý tretí dôchodca je pod hranicou chudoby. Myslím, že to hovorí za všetko.
No a teraz čo sa týka tých, tých trvalých riešení. Možno keby predkladateľ zvážil a urobil také rozhodnutie, že samostatne budeme riešiť jednorazové a samostatne trvalé, čo má úplnú svoju logiku, úplne inak by sa na to možno aj celá značná časť opozície pozerala, pretože jednorazové by sme absolútne nepodporili, pretože je to málo, nedostatočne, nerieši to problém ako taký, nehovoriac už o pokrytí všetkých sociálnych skupín, ale o tých trvalých sa dá hovoriť. Dá hovoriť, možnože by som povedal, čo sú priority pre nás, pre niekoho iného, ale každopádne to je riešenie, ktoré rodinám celkom iste pomáha, a preto by bolo dobré sa o ňom baviť a jednoducho o ňom hovoriť.
Náš najväčší problém v tomto prípade je, že jednou rukou berie a druhou rukou dáva. Prečo berie práve samosprávam? Ja mám ten dojem, že táto vláda si samosprávy absolútne neváži. Od čias vzniku pandémie, tej nešťastnej vojny na Ukrajine, vždy to bola prvá samospráva, ktorá reagovala, štát spal. Keď Vilo Zahorčák, primátor v Michalovciach, urobil všetky potrebné kroky a v podstate stabilizoval tú počiatočnú situáciu v nábehu tých emigrantov, no vtedy prišiel štát a povedal, povedali mu, ty už choď nabok, my to preberieme a my to ďalej budeme riešiť. Objednáme si firmu, ktorá bude variť, objednáme ďalšiu firmu, no úplne choré, zlé. Práve preto si myslím, a nehovoriac o tom, že doteraz je veľmi veľa obcí a miest, ktoré nemajú vyrovnané veci ešte ani za pandémiu, ani za očkovanie a náklady s tým súvisiace. A to vôbec nehovorím teraz o tomto roku.
Áno, stojíme v plnej miere za samosprávami a to nie preto, že tam máme našich ľudí, ktorí kandidovali za nás, veď je tam veľmi veľa aj iných, to je v tomto prípade pre nás absolútne nepodstatné. Nie je možné v tomto prípade, lebo tých istých ľudí, ktorých motivujeme, že dostanú nejaké tie prídavky, príspevky alebo motiváciu, oberieme na tom, že tá obec im dá menej služieb, že sa tam nebude svietiť, že sa zvýši možno kriminalita a jednoducho ďalšie veci, ktoré sú nevyhnutné. Tie samosprávy nechcú nič, nad nič papalášske, ony potrebujú prostriedky na to, aby vedeli zabezpečovať služby, ktoré obec ako taká zabezpečovať má.
Tu treba povedať jednu vec, pán minister hovorí, že však my im nič neberieme. No problém je v tom, že vy im nedávate to, čo im zo zákona prináleží. Môžte to pomenovať, ako chcete, ony to majú rozpočtované, tie prostriedky, ktoré zo zákona majú dostať, a v tejto chvíli sú úplne niekde inde, ony ich nemajú jednoducho čím nahradiť, nehovorím o malých obciach, kde sú traja, štyria, piati živnostníci, tam je to nemysliteľné. Otázka ako: čo budú robiť? Koľkí padnú, ja neviem, do situácie, že na nich uvalí banka riešenie, cez ktoré vlastne nebudú môcť ďalej, ďalej ani podnikať. Takže toto by som chcel v maximálnej miere ako ponúknuť.
Viete, tie kritiky a to hašterenie medzi predstaviteľmi SaS a hlavne OĽANO ja hodnotiť nechcem, je to hanba. Je to hanba, že v rámci jednej koalícii sa nevedia dohodnúť. Bol tu spomínaný aj pán minister Gröhling a ja mám tie jeho výroky všetky, ktoré sú tu. Viete, ak človek, ktorý teoreticky má zodpovednosť a na to miesto ho menoval príslušný premiér, vtedy pán Matovič, keď tam nastupoval, no tak by sa asi trošku viac mal počúvať. Alebo potom to treba riešiť a jednoducho dať tam človeka iného, ktorý bude chápať veci, veci jednoducho inak, ale to je hanbou, čo je tu pomenované. To, že chce riešiť platy učiteľov, dobre, ako však zhodou okolností aj v rodine mám učiteľov, takže viem asi, o čom hovorí, len že si nedokázali tieto základné veci medzi sebou vykomunikovať, to je pre mňa veľmi, veľmi prekvapujúce, a treba povedať ešte raz, je to hanba, hanba na celú Slovenskú republiku, ale hlavne hanba na vládu a koalíciu, ktorá takýmto spôsobom medzi sebou komunikuje. Veď to je úplne sprosté vydieranie vo viacerých veciach, ktoré, ktoré je vlastne akýmsi dohadovacím konaním, aby dospeli k nejakému spoločnému názoru, a to jednoducho, to jednoducho by nemalo byť a samozrejmá vec, že je to absolútne neprístupné.
Ďalšia vec, ktorá je posledný týždeň a zmena viacerých, by som povedal, návrhov a riešení pána Matoviča ako predkladateľa, pretože to sa menilo podľa, ja neviem, nemám žiadne analýzy, ktoré by súviseli s tým, že z niečoho konkrétneho vychádza, nerokoval so sociálnymi partnermi a napriek tomu zmeny, ja neviem, možno počúval nejaké rádio alebo niečo podobné a cez to reagoval na viaceré veci, lebo vieme, že o desať eur bol pôvodne návrh na, na tie krúžky vyšší, on ho dal menej, potom ostatné upravoval nejakým ďalším spôsobom. A ja by bol veľmi rád, keby pán minister vo svojom vystúpení pomenoval, na základe čoho došiel k tomu. Ak nám to vysvetlí, tak možno pochopíme a budeme tieto otázky vedieť, vedieť jednoducho zhodnotiť a brať.
Nikdy som neuvažoval o daňovom bonuse do výšky zaplatenej dane. No pán minister uvažoval, mám viaceré vyjadrenia z predchádzajúceho obdobia, keď to takto pomenovali, pomenované bolo. To, že sa to zmenilo, je dobré, každopádne je to dobré, ale znova si kladiem otázku, prečo treba čakať až na nejakú kritiku od niekoho a potom jednoducho na to reagovať, Ja sa veľmi vzácne teraz zhodnem s viacerými pripomienkami, ktoré k tomuto návrhu predložili aj moji predchodcovia na rezorte práce, sociálnych vecí a rodiny, a to bez ohľadu na to, či sú to ľudia z pravice, alebo z ľavice. Súhlasím vo veľa veciach aj s Jozefom Mihálom a aj s premiérkou Radičovou, pretože aj tá vyšla odtiaľ, z tohto rezortu ako takého. Tie veci, ktoré pomenovávajú, pomenovávajú skutočne správne a aj oni sa zhodli na tom, že prvá priorita, ktorá by sa mala v tejto situácii riešiť, je životné minimum a, samozrejme, veď z toho ide absolútne potom, sa odvíjajú veľa, veľa, desiatky, by som povedal, príjmových zdrojov, ktoré sa týkajú rôznych príspevkov vzhľadom na sociálnu situáciu, prípadne zdravotný stav.
Viete, štrajková pohotovosť samospráv, neviem, ja už mám svoje roky za sebou aj tu relatívne som veľmi dlho, ja si nepamätám, kedy samospráva vstúpila do štrajku, do pohotovosti. A dokázali sa zjednotiť s nimi, teda so ZMOS-om aj únia miest, aj vyššie územné, vyššie územné celky. Keď tu čítam vyjadrenia bratranca pána ministra, župana Trnavského samosprávneho kraja pána Viskupiča, no neviem, či patria do jednej rodiny, lebo to je niekde úplne inde. Samozrejmá vec, ja chápem, že župan si obhajuje svoje veci, za ktoré nesie zodpovednosť, no ale my to sa nemôžme takto deliť, že tu štát a tu samospráva, na ktorej nám v tomto prípade nezáleží. To musí byť súhra. Akákoľvek moc sa odvíja od niečoho, a tá moc má svoje parametre na komunálnej úrovni, to znamená obce a mestá, na krajskej úrovni, dvadsať rokov za chvíľku budeme hodnotiť a budeme sa baviť o tom, či sú, alebo nie sú potrebné napríklad VÚC-ky, alebo či splnili tie očakávania, ktoré tu máme. No ale tu zo strany vlády je absolútne, by som povedal, ako, ako nezáujem s nimi na takýchto podstatných veciach, veciach jednoducho hovoriť.
Toľko som si dovolil k tým, k tomu návrhu, možno ku konkrétnym veciam, ktoré sú tam, a aj stavbe bonusu a obsahu tých ďalších vecí, možno v druhom čítaní, ale v tom prvom čítaní je veľmi dôležité povedať jednu vec, že nebola náhoda, že spojili jednorazové a trvalé riešenia, pretože celkom prirodzene sa obával predkladateľ, že tá prvá časť by samostatne neprešla, no a čo je absolútne v tomto prípade zlé, je otázka, od koho chce na to zobrať prostriedky. Je tu nadvýber daní o jednu miliardu, prečo sa o tom nebavíme? Robert Fico pomenoval ďalšie návrhy riešenia, a to sú banky, ktoré zarábajú momentálne tak ako nikdy predtým, a to tak vždy, bohužiaľ, bolo, že banky v čase akýchsi vojnových konfliktov na tom boli relatívne, relatívne najlepšie. Prečo nesiahneme tam? Áno, nech sa baví aj, aj Slovnaft, aj ďalší, my podporíme, aj keď sa budú v tomto prípade podieľať na tom firmy, ktoré na vojne zarábajú, a ono ich je dosť, aby, aby to riešili týmto spôsobom, ale spravila sa voľba tá najjednoduchšia. Zoberieme samosprávam, tam to bude najmenej bolieť. No nie, tam to bude najviac bolieť, a nás všetkých, lebo plus-mínus tam, kde žijeme, sme trošku odkázaní na to, čo samospráva obcí alebo miest dokáže presadiť a na to sú prirodzene potrebné aj rozpočtované prostriedky.
Ďakujem pekne.
