Videokanál klubu

Pán poslanec Urban, vy aj vaši kolegovia sa snažíte ukázať sa vo svetle takého nejakých mierotvorcov, ľudí, ktorým záleží na mieri, na šťastí všetkých ľudí a ja vám nebudem odpovedať svojimi slovami, slovami Róberta Ondrejčáka, diplomata, v súčasnosti veľvyslanca Slovenskej republiky v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska. Ktorý na sociálnej sieti si položil takú otázku. A v čom sa teda falošní mierotvorcovia mýlia? A odpovedal. V podstate vo všetkom. Tlačia na Ukrajinu, aby sa vzdala, aby súhlasila so zotročením vlastného štátu a vlastných ľudí z perspektívy, morálky a hodnôt, neobhájiteľná pozícia. Je to z ich strany de facto podpora agresora a obetovanie slabšieho. A čo sa týka našich slovenských záujmov, je to tiež strategická neznalosť alebo ignorancia. Podporovať, aby sa agresívna veľmoc, ktorá je otvorene nepriateľská, dostala až priamo k našim hraniciam, je šialenstvo. Čiže ak chcete mier, hovorte s agresorom, ktorý vojnu začal a dodnes ju vedie na cudzom území a nesnažte sa potopiť obeť a ani záujmy vlastného štátu.

Pán poslanec Urban, povedali ste to, že to došlo k vojne, je nešťastie. No nie. To nie je nešťastie. Nešťastie je, keď sa prevrhne bárka a utopia sa traja ľudia, nešťastie je, keď vybuchne sopka alebo príde tornádo a prídu o život desiatky alebo stovky ľudí. Ale keď jedna krajina napadne druhú krajinu z dôvodu, že si chce privlastniť časť jej územia a ten zvyšok dobyť a ovládnuť a nastoliť tam sebepriateľský režim, to nie je žiadne nešťastie, to je evidentný zločin. Hovoríte tu o minských dohodách a o tom, že Ukrajina chcela získať čas, aby sa vojensky pripravila na ďalší konflikt. No ja nevidím nič zlé na tom, ak sa krajina pripravuje na to, aby sa dokázala brániť proti agresorovi. Ak Ukrajina využila ten čas, ktorý mala vďaka minským dohodám na to, aby sa pripravila na obranu proti ďalšej agresie Ruska, tak je to úplne legitímne.
Rusko využilo čas, ktoré získalo minskými dohodami na to, aby sa pripravilo nie na obranu, ale na ďalšiu agresiu. Čiže Rusko je to, ktoré urobilo podvod, čo sa týka minských dohôd. A okrem minských dohôd sme tu mali ešte aj nejaké budapeštianske memorandum, ktoré bolo o dvadsať rokov skôr v roku 1994 a na jeho základe sa Ukrajina vzdala svojich jadrových zbraní, nechala ich Rusku a za to Rusko, Spojené štáty a Veľká Británia garantovali alebo zaviazali sa, že budú garantovať ukrajinskú nezávislosť a suverenitu v medziach jej vtedy platných hraníc. Rusko sa v roku 1994 zaviazalo, že bude garantovať územnú celistvosť a nezávislosť Ukrajiny. O dvadsať rokov napriek tomuto záväzku to porušilo a bolo to práve ono, ktoré narušilo územnú celistvosť Ukrajiny.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja navrhujem, aby ľudia, ktorých to tu nezaujíma, aby tu vôbec nesedeli, obliekli si plášť Supermana a išli zachraňovať slovenský priemysel. Pán Urban, vy v tom vašom vystúpení ste tak rozprávali, ako keby to bola taká nejaká stolová hra, že veď sa pozrite na mapu na Krym, kde leží, tí Rusi tam mali v Sevastopole svoju základňu, prenajímali si ju, potom ho zabrali, potom im Ukrajinci prestali posielať vodu. Že akože ja nerozumiem tej logike, že čo ste tým chceli povedať? Že teda Rusi na ten Krym majú nárok, lebo na mape vyčnieva do Čierneho mora, to znamená, že niekto si môže začať robiť nárok na časť Slovenska, lebo niekam vyčnieva. Nerozumiem úplne tomu presne, ale zase ste to sa snažili relativizovať, že tak Rusi niečo urobili, Ukrajinci niečo urobili. No nie. Tá postupnosť bola taká, že Rusi zabrali Krym a potom Ukrajinci im prestali púšťať vodu. Tak to bolo a ten časový, tá časová súvislosť je veľmi dôležitá. Lebo vy ste hovorili o tom, že ten konflikt začal tak, že, že bola nejaká, nejaká vojna na Ukrajine, že občania boli nespokojní, ale tak to nebolo. Na Ukrajine nebola žiadna občianska vojna. Žiadny nespokojný juhovýchod sa nechcel odtrhnúť od Ukrajiny. To nie je pravda. Tam Putin poslal svojich vojakov, ktorí robili nepokoje a ozbrojenie, zabrali časť Donbasu a časť Luhanska a Putin to aj priznal. Čiže zasa je tam nejaký problém s tým, čo je pravda, čo nie je pravda a stále sa tu objavuje to magické eskalovanie vojny a že Amerika eskaluje tú vojnu. Ako Amerika eskaluje tú vojnu? Rusko napadlo Ukrajinu. Rusko momentálne sa snaží dobyť Bachmut... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Hej, pán Ďurica, vy ste sa to aj snažili tak zaobaliť to vaše vystúpenie, že teda celá republika sa tu snažila o nejaký vyvážený prístup, o nejaké objektívne zhodnotenie udalostí. Ja som tu sedel celý čas a ja musím povedať, že, že si to nemyslím, že s vami nesúhlasím, pretože toto je uznesenie o ruskej agresii na Ukrajine a ruskej agresii na Ukrajine ste podľa mňa venovali 0,1 % vašich vystúpeniach. Keď ste sa tu postavili, ktokoľvek z vás tak hovoril o agresii najmä Spojených štátov, v tej krajine, v hentej krajine, v inej krajine, ale o Rusku okrem toho, že ste zopakovali tú vašu všeobecnú formulku, že odsudzujete akúkoľvek vojnu, tak ja som od vás nepočul, tak správa sa teda ako teroristický štát tu Rusko, keď ruskí vojaci programovo, na čo sú dôkazy, znásilňujú ukrajinské ženy, je ich ta veľa, že to už nemôže byť náhoda, nejaké neuposlúchnutie rozkazov, ale ide o nejakú systematickú politiku ruskej armády. Útočí teda Rusko na civilné ciele, keď útočí na nemocnice, keď útočí na obydlia. Terorizuje Rusko aj vlastných občanov, ruských občanov tým, že najskôr verbuje masových vrahov do svojich radov a potom ich prepustí a tí ruskí vrahovia pobehujú dneska slobodne po ruskej krajine, aby opäť terorizovali tých, tých nešťastných obyvateľov. Tak ja sa, ja som to počúval celé, ale ja som vás nepočul rozprávať o konkrétnych týchto činov, nepočul som vás rozprávať o Buči a tak ďalej. Nepočul. O Američanoch... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja budem reagovať na pána Ďuricu nie na faktickú poznámku. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem pekne, pán predseda.
Hovoríte, že predsa súhlasíte s tým, že si krajina má možnosť vybrať, napriek tomu z vystúpení z vášho brehu zaznelo, že NATO dalo prísľub o nerozširovaní. Za prvé, je to blaf a za druhé, oveľa dôležitejšie je to, že za mňa, za občanov Slovenskej republiky ani za kohokoľvek druhého nemôže ktokoľvek dávať nejaké sľuby, čo ja budem chcieť. Samozrejme, mohli nás nevziať, vziať len niektorých, urobiť to akokoľvek, ale neexistuje, aby sa niekto zaviazal, že tam tých neprijme za nás. Čo to je? To sme čo? Podriadení otroci, nemáme nárok? Toľkoto k tomu právu na vlastné rozhodnutie.
Pokiaľ ide o to, že vám chýba ohodnotenie Saudskej Arábie vojny v Jemene alebo čohokoľvek, preboha, dneska ste doniesli uznesenie o Michalovciach, čo vám tri roky bráni priniesť rovnako dobré alebo zlé uznesenie o Jemene, prečo to chcete od nás? Nemáte plné práva poslancov predkladať uznesenia, to je úplne smiešne.
A posledná vec, ktorú naznačil Ondrej, viete ja som bol pozorovať ostatné zatiaľ parlamentné voľby na Ukrajine. Neonacisti, o ktorých sa tak hovorí, tam ostali dve aj niečo desatín percenta a ostali pekne pred dverami parlamentu na mraze na rozdiel od Slovenska. Takže keď Slovensko hovorí o Ukrajine ako o štáte neonacistov a skorumpovanom, tak nech sa Slovensko pozre do zrkadla a to len uvidí veci.

Pán poslanec Ďurica, zareagujem na to, na tú časť vášho vystúpenia, kde ste reagovali na moje slová, že každá krajina má právo si vybrať. Ja som to použil v kontexte s Ukrajinou a v tom slovazmysle, že Ukrajina má právo sa rozhodnúť, že či sa chce orientovať na východ alebo na západ. Do akých integračných projektov a spoločenstiev sa chce zapojiť a že má o tom rozhodovať Ukrajina a jej ľud, nie Rusko. A vy ste povedali však aj Líbya, aj Sýria a Irak majú právo sa rozhodnúť. No dovolím si poukázať na pár drobných rozdielov. Líbya, Sýria aj Irak boli brutálne diktatúry. Neexistovala tam žiadna opozícia. Naopak oponenti miestnych diktátorov boli prenasledovaní, väznení a vraždení. Neboli tam dodržiavané ľudské práva. Ukrajina bola a je demokracia. Konajú sa tam demokratické voľby, existuje tam opozícia, dodržiavajú sa tam ľudské práva, je tam slobodná tlač. Nie je dokonalá, to nikto netvrdí, že je dokonalá. Je, áno, je tam, je tam aj korupcia, áno, nachádzajú sa tam aj extrémisti, na rozdiel do slovenského parlamentu ale v ukrajinskom parlamente extrémisti nezasadajú.
A Irak a ďalší rozdiel je v tom, že v Líbyi a v Sýrii boli občianske vojny, ktoré predsa nevyprovokoval západ. Západ tam v určitom okamihu zasiahol. Irak preukázateľne mal zbrane hromadného ničenia, mal chemické zbrane, ktoré preukázateľne použil proti vlastným obyvateľom proti, proti Kurdom. Na Ukrajine nebola občianska vojna, na Ukrajine boli nepokoje vyvolané Ruskom podporovanými militantmi. A USA ani žiadny iný západný štát si neprivlastnil ani milimeter územia dotknutých štátov, Rusko už anektovalo Krym a teraz anektovalo ďalšie územie. Relativizovať tieto rozdiely je proruský postoj a presne to vy robíte.

Áno, ďakujem veľmi pekne. Myslím si, že to, čo hovoril pán Kočiš, som aj v podstate všetko vysvetlil v mojom prejave a áno, asi som tých informácii povedal strašne veľa, že ich asi všetky nestihol zachytiť, ale naozaj vychádzajme z historických faktov a tak ako som spomenul, historicky, kultúrne jednoducho patríme na západ. Ono sa to už vidí napríklad aj na architektúre. Odkiaľ pokiaľ je gotika, ako sa vyvíjala naša história v spojitosti s kým a tak ďalej, že to Rusko vtedy zohrávalo len tú okrajovú úlohu. My sme tu aj za tých 40 rokov nejakým spôsobom zidealizovali tú Ruskú federáciu a vidíme v nej niečo iné, ako sama je a jednoducho myslím, si, že všetko, čo bolo potrebné k tomuto povedať, som už povedal. Samozrejme, že toto bolo skôr také akademické a vidím, že na takéto fakty veľa faktických poznámok nie je, pretože tam nejde o emócie, takže kolegovia by sa potom aj museli priznať presne tu k rôznym faktom, ktoré tam boli spomenuté a, samozrejme, kolega Baránik. Spomínal aj tú motiváciu, ale ja vychádzam presne aj z toho predpokladu, ktorý som tu uviedol niekoľko tých bodov tie fakty, ktoré vedú k tomu, že naši vlastenci sú prepojení takto s rusofiliou, čo ja teda považujem stále za veľkú tragédiu. To potom, samozrejme, má za následok aj to, že tie pohnútky, ktoré sú k tým ďalším krokom v tom sa viac priľnúť ku Kremľu alebo zneužívať dezinformácia alebo už teda aj priamo kolaborovať s touto mocnosťou. Sú už potom aj ľahko ospravedlniteľné a potom tu vidíme aj tieto momenty, ktoré tu máme a ktoré chcú zvrtnúť dejiny a chcú zo Slovenska spraviť akúsi socialistickú republiku na spôsob Bieloruska.
Ďakujem.

No, kolega Juraj, bolo by to pekné, keby všetko, čo si povedal, bola pravda v tom, že len takýmito motiváciami sú vedení tí, ktorí obhajujú dnešné Rusko a všetko to, čo Rusko robí. Bohužiaľ, realita je taká, že tzv. elity tejto skupiny slovenského národa tie nerozmýšľajú takto. Tie, bohužiaľ, sú vedené inými motiváciami a motiváciami takými, kde im ide o uchmatnutie moci spolu so SMER-om a zriadenie tu nejakého Orbánovského štátu a na to využívajú, áno, tú mentalitu rusofilskú, ktorú si spomínal. Čiže v prípade týchto našich, bohužiaľ, kolegov mnohí z nich sú polyhistori, hovoria plynule rôznymi jazykmi údajne, ale je to situácia taká, že oni vedia veľmi dobre, čo robia. Kašlú na Slovensko, oni jednoducho chcú sa uchopiť spolu so SMER-om moci. Pretože všetci vieme, že fašisti a komunisti mali k sebe blízko. Je to proste zločinec ako zločinec a my tu máme dočinenia so zločincami, nie s nejakými naivnými rusofilmi. Bohužiaľ, realita je takáto.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.
Znova tu máme diskusiu, ktorá sa opiera o hodnotové nastavenie a hodnotovú orientáciu, ktorá nás vždy takto vie rozoštvať. Ja len si dovolím pripomenúť kolegyniam a kolegom, my patríme na západ kultúrne, historicky aj hodnotovo. Boli sme z tohto kultúrneho a hodnotového prostredia vytrhnutí na štyridsať rokov, čo sa hlboko vrylo aj do duší a myslí veľa našich kolegov, ktorí majú taký ten, ten, ten, tú afinitu, ten vrelý vzťah k Rusku a vyslovene trpia takou tou rusofíliou. A, bohužiaľ, problém na Slovensku so slovenským vlastenectvom je, že je absolútne prepletené s rusofíliou. Ako keby samostatná vlastenecká idea alebo cítenie slovenské vyprchalo. Všetko je to prepojené s ruským cítením. Ono to má svoju históriu a svoje korene, ku ktorým sa aj dnes dostanem a ja vám to tu aj prečítam. Čo je ale dôležité v kontexte tohto uznesenia je to, že prečo ho predkladáme. Bolo tu už uvedené určite aj predkladateľom a určite ho aj ďalší ľudia už sa k tomu vyjadrovali.
Jedna vec je pravda a je to holý fakt, dnes neexistuje jednotná definícia terorizmu. Jednoducho sú viaceré, každá medzinárodná organizácia má svoju, ale panuje naprieč celým spektrom napriek tejto absencii zhoda, že čo je cieľom terorizmu. No a cieľom terorizmu je zastrašenie celej populácie, pričom tá nepredvídateľnosť postupu teroristu ešte zvyšuje strach a pocit teroru. Čiže sú to také tie zatýkania bezhlavé, každý desiaty alebo podľa zlovôle, alebo sú to popravy, sú to únosy a tak ďalej. Čo má vlastne za cieľ zastrašovať obyvateľstvo, čo vlastne stiera tie rozdiely medzi štátnym terorizmom aj neštátnym terorizmom, pretože v týchto prípadoch, o ktorých sa bavíme, tak sa tu bavíme o štátnom terorizme. Tu treba dať, samozrejme, doplnok, že terorizmus je súčasťou tzv. asymetrickej vojny. Samozrejme, tu máme aj osobitnú teóriu štátom podporovaného terorizmu. Len čo vnímame dnes a čo vidíme, je to, že Kremeľ sa správa veľmi podobne ako nacistické Nemecko počas druhej svetovej vojny. A z toho potom patrične aj vyplýva, že tu máme sympatizantov, ktorým sa takéto správanie páči, pretože však ľudáctvo a klérofašizmus je tu hlboko zakorenené. Ono treba vedieť aj tie paralely medzi nacistickým Nemeckom a Ruskom dnešnej doby. Vieme napríklad povedať aj to, že Rusko, podobne ako nacistické Nemecko, sa nedokázalo vyrovnať so svojím údelom, ktorý má, takisto ako Nemecko po prvej svetovej vojne, čo vyústilo do druhej svetovej vojny. To isté, tá istá paralela platí aj dnes. Kremeľ sa nedokázal vysporiadať s tým, že sa mu rozpadol Sovietsky zväz, že sú tam nezávislé štáty, nezávislé republiky, ktoré on vníma ako svoje vlastné rebelujúce regióny. To, čo vidíme dnes, je vlastne to, že Rusko chce zničiť samotnú a samostatnú Ukrajinu a chce zničiť aj svojbytný národ ukrajinský. Rozhodlo sa urobiť genocídu. Je to vyslovene spôsob ako likvidovať fyzicky, ako zlikvidovať kultúrnu a politickú entitu tohto národa.
Spôsob boja, ktoré si ruské vedenie zvolilo v sebe, samozrejme, obsahuje aj útoky na civilné ciele a infraštruktúru. No a na týchto územiach, samozrejme, porušujú aj práva miestneho obyvateľstva a uskutočňujú voči nemu systematickú politiku zastrašovania a tzv. deukrajinizácie. Zdokumentované sú prípady vrážd, mučenia, väznenia, únosov a deportácií. Rusko tak porušuje nielen ustanovenia medzinárodného práva zakazujúce použitie sily pri riešení medzinárodných sporov, čiže just ad bellum, ale priamo aj humanitárne právo upravujúce spôsob vedenia vojny a vojnových aktivít, ako aj ochrany obetí, čiže jus in bello.
Vzhľadom na toto všetko, samozrejme, by malo reagovať aj medzinárodné spoločenstvo, ktoré aj reaguje. Tým ako som aj začal na začiatku, že patríme k tomu západu, teda k tomu civilizovanému svetu, tak to, tento civilizovaný svet tieto kroky a tieto teroristické činy, ktoré Rusko robí, odsudzuje a my k nim patríme, my sa k tomu pridávame. Jedným z týchto nástrojov, ktorý tu je, je toto uznesenie je to, že to uľahčí v budúcnosti vytvorenie medzinárodného tribunálu, ktorý bude odsudzovať tieto teroristické činy a hrozbu alebo teda aj porušovanie humanitárneho práva a zastrašovanie civilného obyvateľstva.
Kolegovia, toto sú všetko fakty. Problém je, že tu máme vytvorenú akúsi, ako som spomínal, afinitu a lásku voči Rusku. Jednoducho si to pletieme s tým, čo je náš národnoštátny záujem. A ja vám to tu rád prečítam. Ide o to, že tu máme určité proruské cítenie, ktoré vychádza z viacerých faktorov. Je to, samozrejme, cítenie, ktoré pochádza z národného hnutia 19. - 20. storočia, komunistická ideológia orientovaná na ZSSR, pacifizmus slovenskej spoločnosti a štyridsať rokov praktického života v sovietskom bloku. To slovenské proruské cítenie slovenského národného hnutia z 19. storočia v podstate pramení z toho, že snívalo o nejakom vytvorení Ruskej ríše alebo Slovanskej ríše. K tomuto zámeru mali Slováci vlastne za cieľ sa podriadiť a tomuto slovanskému štátu alebo superštátu, kde by sa v podstate mohli usídliť. Čiže tam ani nešlo o nejakú emancipáciu národnú, ale išlo o to, že niekam budeme patriť, niekto kto nás ochráni. A tento naratív pokračuje dodnes a výsledkom je, že dnešní vlastenci si slovenské vlastenectvo bez spojenia s Ruskom ani nevedia predstaviť, a preto je aj spochybňovanie vlastenectva oprávnené. Komunistická ideológia je to vlastne loajalita k Moskve. Bola základným predpokladom akejkoľvek kariéry v Komunistickej strane a v socialistickom Československu a to v mnohých aj zostalo. Tento postoj pretrval, samozrejme, aj v situácii, keď Rusko žiadnym spôsobom nemožno považovať za krajinu, kde by sa presadzovali nejaké ľavicové alebo socialistické ideály. Loajalita k ZSSR sa pretransformovala k loajalite alebo aspoň teda k rešpektu voči Rusku a len myšlienku, že by sme sa proti Rusku mohli postaviť, intuitívne vnímame ako neprípustné.
Pacifizmus, je to v podstate, milí kolegovia, rusofili, ignorácia ruského militarizmu, autoritárstva a imperializmu. To je ten problém toho fiktívneho Ruska, vo svojich predstavách nevnímajú teda Rusko ako skutočne je, ale akým by ho chceli mať. A táto snaha týchto politicky neuvedomelých národov sa do niečoho nemiešať v nádeji, že ak nebudeme provokovať, všetko okolo nás prehrmí, ignorovanie bezpečnostných otázok a silne moralizujúci prístup k zahraničnej politike, to, čo sme tu počuli pred chvíľkou, že keď oni, tak aj tí druhí a ochota prijať akékoľvek usporiadanie, aj ruskú hegemóniu s nádejou, že nebude vojna a zabíjanie. A to je presne aj ten následok roku 1968 a normalizácia, ktoré sú u nás prezentované ako pozitívne príklady. Pritom pokus vyhnúť sa boju a zápasu a ustupovanie útočníkovi je absolútne neruské správanie, odpudzujúce a odporujúce ruskej tradícii, mysleniu a kultúre. Na ruskej strane môže vyvolávať len pohŕdavý úsmev, pretože v Rusku platí skôr ´pusť v boy, choď rokovoy´. Teda tak nech je radšej boj, hoci osudový. Štyridsať rokov praktického života v sovietskom bloku je to masívna propaganda velebiaca všetko sovietske a ruské, budovanie pocitu príslušnosti k impériu, socialistickému táboru s prirodzeným vodcovstvom ZSSR, reálne pretláčanie ruskej kultúry a väzieb na ZSSR, akademická, inštitucionálna spolupráca, filmy, umenie, literatúra, nízka znalosť západných jazykov, že kolegovia, obmedzený kontakt so západnými krajinami v čase formatívnej mladosti, vytvorenie si emotívneho vzťahu k ruskému prostrediu a, samozrejme, aj oneskorená modernizácia.
Bohužiaľ, sa už viac k nej nemôžem dostať, takže toto je ten problém, ktorý tu máme a z ktorého sa vy nedokážete vymaniť, a preto tu budete obhajovať všetky zverstvá ruské len preto, lebo ste rusofili.
Ďakujem.