Videokanál klubu

Tak, pán kolega Gyimesi, veľmi kultivovaný prejav, ale o to viac nenávistný. Ste jeden, podľa môjho názoru, zadubenec, ktorý hovorí o veciach, ktorým nerozumie. A to preto možno, že nechce rozumieť alebo možno preto, lebo dostáva noty niekde z Maďarska. Jednoducho, to že vy niečo nechcete alebo že tomu nerozumiete, to neznamená, že to neexistuje. To by ste si mohli ako základ všetkého zapamätať.
A keď existujú oveľa rozvinutejšie spoločnosti, ako je Slovensko, s dlhšou demokratickou tradíciou, s dlhšou kresťanskou tradíciou, ako má Slovensko, ktoré sú úplne inde v tejto oblasti, tak vy predsa nebudete tu nám hovoriť, že to, že sa majú rešpektovať menšiny aj v sexuálnej oblasti, že to je niečo protikresťanské alebo spiatočnícke, alebo nenormálne. Prosím, nehovorte tu takého veci a nepodávajte to, akože je to niečo normálne alebo niečo, čo je v rozpore s ústavou, keď sa rešpektujú menšiny aj sexuálne.

Ďakujem.
Pán Kuffa, ste ma oslovili takou pre mňa nepochopiteľnou otázkou, že či sa viem sexuálne správať. Musím sa priznať, že ani pohľad na vás mi to akosi nejako nič nenapovedal, že čo by to, o čo by malo ísť, no ale, keď ja som štyridsaťsedem rokov ženatý a mám dvoch synov, tak možnože nejako, niečo o tom viem.
No, potom ste hovorili, že vám akosi spôsobuje traumu nejakú priam, že kolegyňa Marcinková má fotografiu so Svätým otcom. Ja vám spôsobím ďalšiu, budete sa čudovať, nie som katolík a v roku 1980 na verejnej audiencii v Ríme pápež Ján Pavol II. mi dal ruku na hlavu a ma požehnal so slovami, že nech Boh ochraňuje Slovákov. No a k tej vašej zmätenosti, to o čom tu rozprávate, pán Kuffa, sú veci, ktoré sú vecou našej voľby. A sú veci, ktoré vecou našej voľby nie sú. Proste sa, že sa tak narodíme alebo že nás tak stvoril Pán Boh. Medzi také veci, ktoré nie sú vecou voľby, napríklad farby aj, patrí aj farba pokožky alebo sexuálna orientácia. A to, akým spôsobom vy teda ľudí, ktorí sú iní ako je bežná vzorka alebo priemer ľudí, akými slovami dehonestujete to, to sa veru ťažko počúva a je to veľká hanba, pán Kuffa, hlavne ak hovoríte, že ste kresťan.

Ja na rozdiel od pána predsedajúceho vecnosť vašich príspevkov neviem úplne oceniť, ale veľmi, veľmi sa mi naozaj páči, pán Kuffa, ako sa snažíte pôsobiť sofistikovane, ako hovoríte o tom, čo by sme mali a nemali v školách vyučovať a vlastne, že či my vôbec vieme, čo je to menšina, nám tu kladiete takú rečnícku otázku, keď hovoríme o sexuálnych menšinách ako o menšinách, no viete, asi vieme, čo je to menšina a vy asi neviete, pretože menšina je označenie, zreteľné označenie pre akúkoľvek skupina, ktorá sa odlišuje od väčšinovej spoločnosti, takže áno, aj sexuálne menšiny sú menšiny, aj národnostné menšiny sú menšiny, aj iné kultúrne, sociálne menšiny sú menšiny. Čiže ja len toľko, že keď sa snažíte poučovať druhých, tak robme to exaktne.
A ja obdivujem ako niekto dokáže počas desiatich minút uraziť slovenské deti, pretože nevedia ani farby vlajky podľa vás, hej. Toto, toto si ja nemyslím, napríklad. To, že urazíte mňa alebo môjho otca, alebo proste kohokoľvek ďalšieho, to už je proste taký folklór. Mňa ste dokázali uraziť, aj keď som bola tehotná, čo bolo vtedy oveľa horšie, znova som tehotná, znova ma urážate. Keď budem tretí raz tehotná, už budem na to pripravená, ale naozaj, pán Kuffa, keď vy ste vzorkou tradičnej slovenskej spoločnosti, tak mrzí ma to a naozaj neviem, čo k tomu dodať.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne všetkým za faktické poznámky. Ja budem reagovať asi len na Milana Potockého, lebo tak trošku to bolo zhrnutie aj za ďalších rečníkov.
Milan, ty si hovoril, že navodzujem dojem, že LGBTI ľudia alebo LGBTI komunita je nejakým spôsobom diskriminovaná alebo teda že má problémy väčšie ako väčšina populácie. Ja nenavodzujem ten dojem, ja to hovorím, ja si myslím, že to tak je, dôkazom toho je to, aj čo som hovoril v rozprave, teda že tých ľudí, ktorí idú s tým vonku, je naozaj veľmi, veľmi málo. Plus sú to fakt, hej, že my vlastne hovoríme o tom, že títo ľudia nemôžu dediť, keď žijú v spoločnej domácnosti so svojím partnerom. Hovoríme o tom, že nemôžu napríklad poberať dôchodok, ak partner zomrie napríklad, hej, po tomto partnerovi, nemôžu nahliadať do zdravotnej dokumentácie, toto všetko sa, samozrejme, právne upraviť dá, ale je to XY krokov, ktoré sú navyše, aby to bolo potrebné, ani nehovoriac proste o tom latentnom, o tej latentnej homofóbii, ktorá proste na Slovensku, ale zaznelo to tuná opäť aj v parlamente v rôznych prirovnávaniach k nejakým zvrhlíkom, úchylákom, ktorá zaznieva proste na Slovensku. Čiže to nie je dojem, to je proste fakt, LGBT ľudia sú diskriminovaní na Slovensku, majú oveľa väčšie problémy v tom reálnom živote, ako máme my.
A budem reagovať zase na to, že dám ti ten pingpong naspäť, že ty vravíš, že je to skôr naopak, že tá väčšina, máš pocit, že je diskriminovaná, tí kresťania, tradicionalisti a tak ďalej, napríklad toto ja zasa nevidím. Hej, ja možno si akože v tom dialógu vieme nejakým spôsobom pomôcť, ale ja nevidím, že boli nejak znevýhodňovaní ľudia, ktorí veria v nejaké náboženstvo na Slovensku.
Ďakujem.

Budem hovoriť zmierlivo, tichším tónom a vážim si to aj na kolegovi Lehotskom, že zvolil prístup k tejto téme, ktorý bol naozaj citlivý a nebol nejakým spôsobom útočný alebo dehonestujúci, toto je podľa mňa veľmi dôležité v týchto témach, aby sme mali citlivosť k ľuďom, ktorých sa týkajú.
Mne sa veľmi nepáči, že sa tu snažíme robiť hrubé čiary medzi konzervatívnymi alebo ľuďmi presadzujúcimi tradičné hodnoty, kresťanské hodnoty a medzi ľuďmi, ktorí majú citlivosť aj k menšinám, napríklad k sexuálnym menšinám. Ja vôbec tieto deliace čiary v našej spoločnosti nevnímam. A keď sa pozriete aj na európsku politiku, napríklad na najznámejšiu podľa mňa takú kresťanskú konzervatívnu političku Merkelovú, práve za jej vlády, kdežto vôbec to nebolo nejak súčasťou jej programu, ale bolo to súčasťou koalície, práve za jej vlády sa v Nemecku podarilo presadiť registrované partnerstvo, podarilo sa zlepšiť podmienky ľuďom rovnakého pohlavia žijúcim v jednej domácnosti, dokonca v rámci jej vlády bol prvý minister, ktorý sa otvorene priznal k tomu, že je homosexuálnej orientácie a nijakým spôsobom to nedehonestovala aj napriek tomu, že je to konzervatívna kresťanská politička, naopak.
Čiže pre mňa je aj toto symbolom nejakej zrelej politiky, zrelej demokracie, naozaj rozumného prístupu k tomu, že áno, sme rozdielni, sme heterogénni, ale dokážeme sa navzájom rešpektovať a neubližovať si. Takže vďaka za to, Tomáš.

Tomáš, nechcem to ani kaziť nejakým veľkým rozsiahlejším prejavom, tak len poviem, že toto bol, ten úvod bol jeden z najkrajších prejavov, aký som tu počula a hovoril si mi zo srdca, takže ďakujem ti za to. Len toľko.

Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne.
Takže dovoľte, aby som sa vyjadril k tomuto návrhu zákona o farbičkách.
Slovensko má dlhodobo problém so spiatočníckou mentalitou. Vždy sa nájde niekto, kto v mene tradícií, zvykov, náboženstva alebo inej ideológie ťahá túto krajinu dozadu. Je to ten typ ľudí, ktorí si myslia, že vedia, čo je a čo nie je normálne. Majú pocit a potrebujú druhým diktovať, ako sa majú správať. Preto nás aj dnes nútia predkladatelia tohto zákona - pán Gyimesi a pán Taraba - pozerať dozadu namiesto toho, aby sme sa pozerali dopredu. A namiesto toho, aby sme vychovávali ľudí v našej krajine k tolerancii a k úcte, predkladatelia sa usilujú spoločnosť rozdeľovať a rozhádať svojimi nevyriešenými osobnými traumami.
Keď verejná ochrankyňa práv zavesila na svoj úrad dúhovú vlajku, tak chcela na jednej strane poukázať na problém postavenia práv menšiny LGBTI ľudí a na druhej strane verejne podporiť LGBTI komunitu. Pani Patakyová totiž chápe, že táto menšina nemá v spoločnosti rovnaké postavenie ako väčšinová populácia. Na Slovensku stále existuje množstvo bariér, ktoré týmto ľuďom dokážu výrazným spôsobom znepríjemňovať život, či už z praktického hľadiska, napríklad nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, cez posmešky, ktoré musia znášať, až po latentnú homofóbiu prítomnú takmer všade na Slovensku a aj v tomto parlamente.
Aby sme sa vyhli debate o tom, či to tak je, alebo nie je, najlepším dôkazom je fakt, ako málo ľudí je ochotných urobiť tzv. ´coming out´ v rámci komunity, v ktorej žijú, od hercov, verejne činných osôb až po vášho suseda či kolegu. Určite vedia, prečo to tak nechcú urobiť.
Vyvesenie dúhovej vlajky napríklad aj na štátne inštitúcie je účinnou formou poukázania na tento problém a takýto krok viackrát pomohol otvoriť verejnú diskusiu, pretože je dôležité, ako koná štát. Ak koná s dobrým úmyslom posilňovať toleranciu v spoločnosti a bez toho, aby niekomu ubližoval, je nielenže úplne samozrejmé mu takúto možnosť ponechať, ale dokonca je dôležité ho v tom podporovať. Kto iný by mal poukazovať na horšie postavenie menšín? Kto iný by sa mal snažiť o scitlivovanie verejnej mienky, ak nie štát, ktorý má v ústave napísané, že ľudia, ktorí žijú v tejto krajine, sú si rovní.
No a predkladatelia tohto zákona sa hýbu opačným, úplne opačným smerom. Zakazujú a udeľujú pokuty. Zakazujú jeden zo symbolov prejavov tolerancie. A symboly sú dôležité. Bol to silný symbol, keď sa pán Taraba dostal do parlamentu na kandidátke fašistov z ĽSNS. Na taký symbol slušní ľudia nezabúdajú. A bol to silný symbol, keď pán Gyimesi náhle po štyridsiatich rokoch svojho života našiel svoje maďarské ja a zrazu zmenil meno. Symboly sú vo verejnom živote dôležité. Vedia to aj predkladatelia, a preto sa jeden zo symbolov tolerancie práve snažia zakázať.
Základom spolunažívania spoločnosti je vzájomný rešpekt, no vzájomný rešpekt sa nedá vybudovať bez toho, aby sme tolerovali jeden druhého. A tolerancia znamená zmieriť sa s tým, že nie každý vyznáva rovnaké hodnoty ako ja, že nie každý žije rovnakým spôsobom života ako ja. No a napriek tomu ho akceptujem. Ako keď na základných školách v Slovenskej republike, o ktorej správne, predkladatelia, hovoríte, že sa neviažu na žiadnu ideológiu, akceptujeme vešanie kresťanských krížov ako symbolu. Rovnako akceptujeme výučbu cirkevnej náuky, aj keď vieme, že sa fatálne mýli, pretože tento svet nevznikol za sedem dní, pretože dobrí ľudia nechodia do neba a zlí do pekla, na nič z toho neexistuje objektívny dôkaz. Ale akceptujeme túto náuku na školách, kde by sa mali vyučovať najmä fakty a pravda, a akceptujeme ju preto, že niektorí z vás si ten dôkaz nosíte v srdci. A to stačí, my tomu rozumieme, pretože naše srdce je otvorené a v záujme spoločného fungovania v tejto krajine sme tolerantní.
Ale páni Gyimesi a Taraba sa nechcú správať rovnako tolerantne. Vy nemáte otvorené srdce, nechcete prispieť k tomu, aby sa slovenská spoločnosť mala možnosť posunúť ďalej napríklad aj tým, že na nerovné postavenie LGBTI ľudí upozorní štátna inštitúcia. A znovu sa pýtam, kto iný by mal ako prvý poukazovať na horšie postavenie menšín? Kto iný by sa mal snažiť o scitlivovanie verejnej mienky, ak nie štát, ktorý má v ústave napísané, že ľudia, ktorí žijú v tejto krajine, sú si rovní. A sú rôzne spôsoby, ako to môžu urobiť. Môžu napríklad organizovať verejné diskusie, môžu meniť učebné osnovy, môžu navrhovať legislatívne zmeny a tak ďalej. Niektoré štátne inštitúcie si v minulosti vybrali možnosť vyvesenia dúhovej vlajky.
Citujem pani Patakyovú z minulých rokov: "Aj tento rok podporujem Dúhový pride, a to zajtrajším prejavom na virtuálnom podujatí i vyvesením dúhovej vlajky z okna kancelárie verejného ochrancu práv počas dneška, ako upozornenie na prehliadanie práv LGBTI ľudí na Slovensku." Nič viac, nič menej, len upozornenie na nerovné postavenie. Jeden jediný deň.
Kto za tým hľadá ideológiu, ako píšu predkladatelia vo svojom zákone, sa len snaží využiť strach a nevedomosť niektorých občanov na získanie politických bodov. A to je veľmi zákerný a veľmi zákerným spôsobom. Ukážu prstom na menšinu, ktorá je ľahkým terčom. Momentálne je v móde kopnúť si do LGBTI, tak si páni vybrali LGBTI a zakazujú symboly, ale len symboly sexuálnych menšín. Iné sú v poriadku.
Necitlivosť bije do očí o to viac, že sám pán Gyimesi sa pasuje za člena menšiny maďarskej. Očakávali by sme pri tom preto, že bude chápať problémy, ktorým čelí iná menšina, ešte citlivejšia ako priemer. Očakávali by sme, ale márne, pán Gyimesi to nedáva ani na priemer.
Preto jediná ideológia, páni predkladatelia, o ktorú v tomto návrhu ide, je tá vaša. Ideológia podivného konzervativizmu, podivnej konzervatívnej normality, ktorú ste si sami vymysleli. Pretože to, čo tu dnes predkladáte, nie sú konzervatívne myšlienky v zmysle kresťanskej viery. Váš Ježiš bol veľmi tolerantný človek a ťukal by si na čelo, keby si prečítal váš návrh zákona. To, čo predkladáte, sú myšlienky netolerancie a nebezpečného ultrakonzervativizmu, ktorý s kresťanstvom má veľmi-veľmi málo spoločného.
Vyvesenie dúhovej vlajky na štátne inštitúcie je symbolom toho, že tento štát myslí na LGBTI ľudí, že chce splatiť svoj dlh voči tejto menšine. Tá sa tu zatiaľ právom necíti ako doma. Bolo by vynikajúce, keby sa nemuseli uskutočňovať podujatia na podporu LGBTI. Bolo by vynikajúce, keby neziskovky, štátne inštitúcie či jednotlivci nemuseli poukazovať na väčšiu potrebu tolerancie napríklad aj vyvesovaním dúhových vlajok. Ale tam zatiaľ a, bohužiaľ, nie sme.
Páni Gyimesi a Taraba nás chcú prinútiť cúvať dozadu, chcú byť opäť raz tou silou, ktorá ťahá Slovensko do minulosti, do zaostávania za krajinami, ktoré sú v rešpektovaní práv ľudí ďalej a od ktorých sme sa doteraz učili na našej ceste k demokracii. Pán Gyimesi a Taraba sa pozerajú dozadu, my ostatní buďme tolerantní, nenechajme im tu, nechajme im tú možnosť života v 19. storočí, je to ich právo. My ostatní buďme sebavedomí a nebojme sa démonov, ktorých na nás posielajú, pretože neexistujú, nie sme malé deti. Pozerajme a žime v budúcnosti.
Ja vás všetkých prosím, aby ste tento zákon nepodporili.
Ďakujem.

Pán poslanec Taraba, hovorili ste, tak ste boli tak rád, že Gröhlinga sa nám podarilo vypoklonkovať. Tak vám teda gratulujem, tej vašej koalícii, že sa vám podarilo toho Gröhlinga vypoklonkovať, že ste to tu takto povedali, že je to teda vaša spoločná akcia. Klobúk dole, je to úspech najmä váš určite. Najmä, keď si uvedomíme, že to, čo ste rozprávali, že vyvesil vlajku, vôbec nie je pravda. Pretože toto Braňo Gröhling neurobil. Urobil to Rišo Sulík na ministerstve hospodárstva. A okrem iného aj ako reakciu na vaše obmedzené návrhy nenávistné.
A ja si myslím, že je to na mieste. Prečo by to nemohol spraviť? Komu, komu to vlastne ublíži, keď prejavíme nejakú akceptáciu inakosti, nejakú toleranciu a ja sa aj pýtam, že okrem toho, že je mi úplne jasné, že z toho nejakým spôsobom vytrieskavate politické body, však ja vás aj chápem. Že na čo to robíte? Kvôli čomu? Veď ako často sa toto stalo. Keby nebolo vášho návrhu, tak koľko? Raz, dvakrát bola vyvesená niekde vlajka? Aj to kvôli tomu, pretože ľuďom bolo ubližované. Čo vám prekáža na tom, keď sa niekto, čo vôbec riešite vedľa koho sa človek ráno zobúdza? Prečo to musí, prečo to musí zavadzať a vadiť niekomu.
Nerozumiem tomuto návrhu a my ho teda, asi vás neprekvapím, určite nepodporíme.
A chcem sa vám na záver veľmi pekne poďakovať, že ste taký zlatý a dovolíte mi nosiť oblečík, aký ja chcem. Je to od vás veľkorysé naozaj.

Pán poslanec Gyimesi spomenul prípady vyvesenia dúhovej vlajky na našom veľvyslanectve v Budapešti a ďalší koaličný poslanec pán Taraba povedal, že zákony prijímajú štáty preto, aby dali najavo, čo považujú za normálne a čo považujú za nenormálne. Odpoviem mu slovami pána veľvyslanca Rastislava Káčera, ktorý bol vtedy veľvyslancom v Maďarsku. My sme na ambasádu nevyvesili dúhovú vlajku na oficiálne miesto, kam patria vlajky ako štátne symboly, čiže na vlakovú žrď. Na budove ambasády bola dúhová vlajka umiestnená na zábradlí balkóna. A tak sa to aj zvyčajne robí. Sú štáty, ktoré na vlajkovú žrď vešajú aj iné ako štátne vlajky. To som neurobil, lebo to nepovažujem za primerané. Myslím si, že na vlajkovú žrď patrí vlajka, ktorá je symbolom štátu či organizácií. Na to sú protokolárne pravidlá a v tom som konzervatívny.
Či prejaviť podporu alebo sympatiu v istých situáciách, to je iná vec. To, čo som urobil v Budapešti, bolo absolútne normálne a väčšina slušných ambasád, tak konajú vo väčšine štátov. Tu nejde o podporu pre nejaké konkrétne práva ako napríklad sobáše. Je to gesto akceptácie inakosti.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja súhlasím s tým, čo tu povedal kolega Baránik. Ja si myslím, že treba si položiť otázku, komu týmto návrhom zákona pomôžeme. Ja si naozaj myslím, že nikomu. Týmto návrhom zákona zraníme sexuálne menšiny a ľudí rozdelíme. Ľudí pobúrime, ľuďom ublížime. Čiže pre mňa takýto zámer je zlý zámer. A tomu by sme nemali venovať našu prácu a energiu v parlamente.
Pán Taraba, ale predpokladám, že aj pán Gyimesi sú ľudia, ktorí tvária, že chcú pomáhať menšinám. Veď tam spomenul aj to, aby sme neobmedzili napríklad vyvesovanie rómskej vlajky a podobne. Ale na druhej strane obmedzujú iné menšiny. Sexuálne menšiny, ktoré si už svoju vlajku vyvesiť nebudú môcť.
Tak mňa zaujíma, že prečo sú jedny menšiny okej pre nich a iné menšiny sú v rozpore s tým, koho chcú a nechcú chrániť. Ja si myslím, že tu nejde o žiadnu ideologickú vlajku. Tu ide naozaj o vlajku, ktorá reprezentuje tieto sexuálne menšiny a naozaj v našej krajine sa na nich vzťahujú všetky povinnosti, ktoré, ktoré máme ako občania, ale tie práva majú značne obmedzené. Či už vo vlastníctve alebo nahliadanie do zdravotnej dokumentácie a podobne. Čiže je úplne relevantné sa baviť o tom, ako im vieme nejakým spôsobom vyjadriť podporu a zrovnoprávniť tieto, tieto práva a povinnosti. Čiže toto je pre mňa kľúčové, aby zaznelo v tejto diskusii.
A posledná vec, nerozumiem, prečo sa tam toľko skloňovala cirkev a cyrilometodské tradície a podobne. V akom rozpore je sexuálna orientácia s cirkvou, s vierou, s kresťanstvom? Veď akože už sa len pozrite na to, čo hovorí o ľuďoch menšinovej sexuálnej orientácie Svätý otec. Akože už aj on má v sebe naozaj veľmi odvážne tvrdenia, ktorými podporuje sexuálne menšiny. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)