Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, prajem vám príjemné presné poludnie, dvanásť hodín. Vystúpenie je za, za KDH, klub KDH k tomuto návrhu zákona. Teraz prednesiem.
Sloboda prejavu patrí k základným slobodám demokratického zriadenia a je to aj jedna zo základných konzervatívnych hodnôt. Prečo to hovorím? Pretože aj umenie patrí k aktom takejto slobody, ktorá je chránená Ústavou Slovenskej republiky. Vytvoriť dôstojné podmienky na uplatňovanie tohto druhu prejavu je teda pre štát jednou zo základných úloh. Z dejín najmä totalitných režimov však vieme, že tento typ slobody asi hneď po slobode vierovyznania a náboženského presvedčenia najviac prekáža tým, ktorí majú v rukách moc. A sú to umelci, ktorí patria na jednej strane k najviac zneužívaným v prospech ideológie, ako napríklad v legendárnej anticharte v roku 1977 počas československého komunistického režimu.
Na druhej strane sú to umelci, aj pre nás sú umelci aj prenasledovanými či ostrakizovanými, ak si svoju, svojou slobodou umeleckého prejavu dovolia prinášať na svetlo sveta niečo, čo politickej moci nesedí, prípadne čo ju priamo kritizuje, tak ako nám to predviedol napríklad v 30. rokoch minulého storočia vodca Nemeckej ríše. Vtedy propagandisticky urobil výstavu avantgardných umelcov ako ukážku odsúdeniahodného umenia a následne to urobil výstavou moci, moci vyhovujúcich umelcov. Tí mali najlepšie reprezentovať mytologické podhubie národnosocialistickej ideológie. Sú to, samozrejme, extrémy v dejinách, avšak na poučenie, aby sme sa týmto totalitným dejinám ani len trochu nepriblížili, je dobré si ich pripomínať vždy, keď sa politická moc správa tak, ako by slobodu prejavu, v tomto prípade umeleckého prejavu, chcela z pozície moci riadiť. A spôsob, akým pristúpila vládna koalícia k zmene zákona o Fonde na podporu umenia, mi, žiaľ, presne takéto snahy pripomína.
Z legislatívneho hľadiska je nepochopiteľné, že také závažné zmeny vo fungovaní Fondu na podporu umenia nepredkladá ministerka kultúry a rezort, ktorý, pod ktorý fond spadá, ale ide o poslanecký návrh. Je nepochopiteľné, že novelizácii zákona nepredchádzalo riadne medzirezortné pripomienkové konanie a dokonca ani zástupcovia Fondu na podporu umenia neboli prizvaní na rokovanie s poslancami. Je zarážajúce, že v znení zákona, ktoré sa odhlasovalo po prvom čítaní, pozmeňujúcim návrhom samého predkladateľa pred druhým čítaním naberá absolútne nové kontúry a prináša do fungovania fondu zásadné zmeny.
Ja som už pred prvým čítaním upozorňoval na to, že sa tu niekto pokúša z pozície moci postupne ovládnuť verejnoprávnu inštitúciu, akou je Fond na podporu umenia. To, čo však prichádza do pléna Národnej rady v podobe pozmeňujúceho návrhu, sa už na nič netvári a dovolím si povedať, že ide o zoštátnenie Fondu na podporu umenia, ktorého podoba sa ako tak, nezávislého fungovania sa kreovala veľmi dlhé obdobie. Samozrejme sú veci, ktoré na fungovanie Fondu na podporu umenia vnímam kriticky aj ja. Napríklad nevysvetliteľné nepridelenie podpory niektorým významným projektom, dokonca s odôvodnením, že nenapĺňajú dostatočnú umeleckú kvalitu. A zdá sa, že, že dôvodom je najmä iné hodnotové nastavenie hodnotiacej komisie, ako to, ktoré mnou myslené projekty reprezentujú. To, samozrejme, to je, samozrejme, neprípustné a je legitímne hľadať spôsob, ako prostredie podpory umenia odbremeniť od jednostranných ideologických rozhodnutí, ktoré v súčasnosti nahrávajú, nebojím sa povedať, progresívnej ideológii na úkor tých konzervatívnejších, či tých, ktoré prinášajú kresťanskú tematiku.
Rovnako vnímam ako problém regionálnu neproporcionalitu, čo sa týka množstva prerozdelených projektov, kde treba hľadať spravodlivý mechanizmus, ktorý by umožnil umelcom dôstojne tvoriť a existovať aj v regiónoch. Určite sa treba pozrieť na podporu umenia na základe rozdeľovania podľa toho, či vzniká v zriaďovacích, či nezria... v zriaďovaných či nezriaďovaných inštitúciách a či naozaj nehľadať iný mechanizmus na podporu zriaďovaných inštitúcií, ktorých ráz činnosti je iný, ako v oblasti nezávislého umenia. Rovnako je na úvahu vzhľadom na výšku rozpočtu fondu, ako sa pozerá na klasifikovanie a definovanie umenia, ktoré podporuje, a či by nestálo za úvahu v tejto oblasti urobiť poriadok a podporovať prioritne naozaj umeleckú činnosť. To všetko si zaslúži odbornú diskusiu, ale nie nálet vládnej moci, ktorého výsledkom nebudú systémové a vecné zmeny k lepšiemu, ale len mocenské ovládnutie Fondu na podporu umenia ministerstvom kultúry, lebo o to v navrhovanej novelizácii zákona podľa predloženého pozmeňujúceho návrhu ide.
Všetci máte návrh pred sebou a tak si dovolím upozorniť na tie najzávažnejšie zmeny, ktoré zákon v prvom čítaní neobsahoval. Doterajšie nezávislé hodnotiace komisie majú byť len poradné orgány pre radu fondu, ktorá bude po novom rozhodovať o pridelení finančných prostriedkov na umelecké projekty. Keďže ide o tisícky podporených projektov ročne, je otázne, či bude rada fondu v tomto nastavení vôbec túto agendu zvládať. Obávam sa, že to môže činnosť fondu totálne paralyzovať. Pointa, prečo však bude po novom rozhodovať rada fondu, je však zvýšenie jej členov. Ich počet sa zvýši z doterajších deväť na trinásť, z čoho osem, opakujem osem, osem členov má priamo menovať ministerstvo kultúry. A tu práve nastáva paradigmická zmena, paradigmatická zmena vo fungovaní fondu tým, že pomer členov rady fondu sa väčšinou dostáva do rúk zástupcom ministerstva kultúry. A tým dochádza k zrušeniu jeho nezávislého postavenia i verejnoprávneho postavenia.
Zvyšuje sa dokonca aj finančný podiel rozpočtu na prioritné projekty ministerstva kultúry zo súčasných 20 na 25 %, čím sa logicky zníži podiel prostriedkov pre ostatné, na ostatné umelecké projekty. Už dnes je dopyt projektov trojnásobne vyšší, ako rozpočet 20 miliónov eur, ktorým Fond na podporu umenia disponuje. A avizované zvýšenie o 200-tisíc nikomu nepomôže, keďže to aj tak väčšinou zhltnú zvýšené náklady na réžiu fondu, ktoré rastú z piatich na šesť percent, a finančne bude treba nejako uspokojiť aj zvýšený počet členov rady fondu.
Zásadnou kritickou pripomienkou doterajšieho fungovania fondu bola nemožnosť odvolať sa proti rozhodnutiu, čo sa však za istých okolností dalo urobiť. Avšak terajšie znenie zákona odvolanie a priori vylučuje, čo pri navrhovaných zmenách smerujúcich k zoštátneniu fondu vytvára princíp autokratického rozhodovania o prerozdeľovaní prostriedkov na umeleckú činnosť.
Pri rokovaní výboru pre kultúru a médiá zo strany navrhovateľov argumentačne zaznievala akási osobná nespokojnosť s tým, ako fond fungoval. A preto sa neviem ubrániť dojmu, že spôsob, akým sa zákon predkladá, i jeho vecná stránka, ktorá ruší jeho nezávislosť v prospech mocenského rozhodovania, je skôr výsledkom osobnej pomsty, ako snahy o systémové riešenia.
Ešte raz opakujem, že aj ja sa na mnohé z doterajšieho fungovania fondu pozerám kriticky a volám po náprave, no takýto spôsob, ktorý prináša paradigmickú zmenu fungovania nezávislého fondu na fond závislý od aktuálnej moci, odmietam. Navrhovatelia zákona si asi dostatočne neuvedomujú, že tá budúca aktuálna moc môže mať ideologické znamienko, ktoré tej súčasnej moci, teda im nebude vôbec vyhovovať a takýmto zákonom, ktorý neprezieravo uspokojuje len ich súčasné volanie po vybavovaní si účtov, pripravia podhubie niečomu, čo im v budúcnosti nebude vôbec, ale vôbec po vôli. A umeniu samému, samému už tobôž nie.
A preto, aby som bol aj konštruktívny, a preto by sme sa mali spoločne najskôr zamyslieť nad tým, čo je umenie. Aké je jeho miesto v spoločnosti, čo je kultúra, kultúrna politika. A či nie je pre štát prospešnejšie, keď popri svojim, popri svojich rozpoč... príspev... popri svojich rozpočtových, príspevkových a verejnoprávnych či štátnych samostatných organizáciách, kde má predsa len dostatočné kompetencie na vytvorenie, na vytváranie kultúrnej politiky, nechá priestor aj na fungovanie toho typu umenia, ktoré len napĺňa ústavou garantovanú slobodu prejavu, a nechá pre túto oblasť nezávisle od aktuálnej moci existovať verejnoprávny fond, ktorý túto slobodu prejavu bude umelcom z finančného hľadiska pomáhať uskutočňovať.
Ďakujem vám za pozornosť.
