Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.
Pán minister, dámy a páni. Pán minister, je to taká možno už tradícia neželaná, bolo by možno štatisticky zaujímavé pozrieť sa, ako to vyzerá v poslaneckej sále, keď minister školstva predkladá nejaký zákon. Tento pohľad je pre mňa také déja vu. Patrím k ľuďom, ktorí sú presvedčení o tom, že o budúcnosti, lenže vzdialenejšej než jedno volebné obdobie krajiny a Slovenska, sa rozhoduje tam, kde to...
Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.
Pán minister, dámy a páni. Pán minister, je to taká možno už tradícia neželaná, bolo by možno štatisticky zaujímavé pozrieť sa, ako to vyzerá v poslaneckej sále, keď minister školstva predkladá nejaký zákon. Tento pohľad je pre mňa také déja vu. Patrím k ľuďom, ktorí sú presvedčení o tom, že o budúcnosti, lenže vzdialenejšej než jedno volebné obdobie krajiny a Slovenska, sa rozhoduje tam, kde to Slovensko a kde tá krajina rastie, preto v školstve a vo vzdelávaní. Preto som vďačný za každého z vás, dámy a páni, ktorí tu ste a ktorí venujete tejto téme pozornosť.
Zákon o pedagogických zamestnancoch je obrovská téma, pretože v skutku dnešný stav je taký, že v našom školstve platí zdedené rovnostárstvo vo veľmi veľa veciach. Týka sa to jak detí, tak dospelých. Čo sa týka detí, tak do novely školského zákona s možnosťou lepšej organizácie výchovno-vzdelávacieho procesu platilo, že prváčik na základnej škole aj maturant mal 45-minútovú hodinu, rovnako dávkované vzdelávanie, rovnako štruktúrované po predmetoch, čo každému, kto tomu čo len trocha rozumie, musí prísť absurdné.
Čo sa týka učiteľov, tak všetci učitelia majú rovnaké úväzky. Teda keď majú plné úväzky a nie sú, neboli poverení nejakou pozíciou vedúceho zamestnanca alebo donedávna koordináciou niektorých činností výchovným poradenstvom, to sa len nedávno, pred pár rokmi zmenilo. Preto som veľmi rád, že téma postavenia a nejakého manažérskeho úpravy pozícií a zodpovednosti pedagogických, odborných a iných zamestnancov na školstve ožíva, aj keď s niekoľko desaťročným meškaním. Som bol veľmi vďačný za tú príležitosť vstúpiť do tohto deja, ako jeden môj priateľ povedal, ako chyba v Matrixe, keď som sa stal krízovým ministrom školstva, a v podstate som do zákona vložil supervízora. Využil som tam ustanovenie bezobsažné o supervízorovi, aby to bola pozícia stredného manažmentu, taký prvý krok smerom k nej. Viem, že okolo toho boli debaty aj vnútri na ministerstve a viem, že nebolo jednoduché obhájiť tento inštitút, čo mi zas príde neuveriteľné, pretože je to snáď tá najprirodzenejšia vec, ktorú v tom školstve potrebujeme, a to z tohto dôvodu. To sa znova vraciam k tomu rovnostárstvu.
Predstavte si, že v tej škole máte, a tak to naozaj je, niekoľko kľúčových ľudí, ktorých tá riaditeľka poverí nielen triednictvom, nielen povedzme pozíciou vedúca predmetovej komisie, alebo ju poverí organizovaním súťaží, exkurzií, maturít, iných vecí. Väčšinou tí najschopnejší ľudia dostanú, samozrejme, tak je to v živote a v iných rezortoch, toho najviac, ale táto učiteľka zvyčajne aj triedna toto všetko má plniť a ešte sa aj venovať novým, mladším kolegyniam, čerstvým absolventom, ktorých má vovádzať do pedagogického majstrovstva. Takéto čosi je úplne absurdné. V žiadnej funkčnej súkromnej firme, ktorá fakt produkuje, by to tak nebolo. Preto som do zákona vložil supervízora. Vnímam, že tá pozícia je zrejme z finančných dôvodov trochu, teda trošku kvantitatívne umenšená, že už to nebude na každých 20 žiakov jedna hodina, ale 25, to sa dá pochopiť. Ale nepáči sa mi, že je v tomto zákone, ktorý predkladáte, povinnosť, ktorú fakt nechápem, že každý, kto je zaradený do tejto pozície supervízor, teda má podiel na konkrétnej riadiacej činnosti, ktorou ho poverí riaditeľ, riaditeľka školy, má povinnosť absolvovať špecializačné vzdelávanie. To mi príde absurdné.
Predstavte si v praxi situáciu, že máte povedzte v mojom veku 56 rokov nejakú šikovnú kolegyňu, ktorá, na ktorej pleciach toho veľa nesie, že má naozaj už vynikajúce know-how zvládnuté, môže byť tým, kto navrhuje úväzky v oblasti svojej predmetovej komisie, môže pripravovať povedzme na strednej škole maturitné otázky, môže koordinovať činnosť podporného tímu alebo akúkoľvek inú činnosť, v ktorej je skúsená a veľmi dobrá. Je fajn, že môže teda byť, že ste zachovali tú pozíciu supervízora, ale mi príde absurdné, aby si ona musela robiť špecializované vzdelávanie na tú činnosť, v ktorej je majster a ktorú odovzdáva tým mladším. Zajtra alebo možno ešte dnes budeme rokovať o zákone o celoživotnom vzdelávaní, kde sa vyskytujú aj, teda rozpoznávame cez zákon aj neformálne vzdelanie, dokonca informálne vzdelávanie a priznávame, že ľudia sa, že naozaj vieme uplatniť heslo learning by doing, že máme medzi sebou majstrov, ktorí dokážu doručovať vynikajúce, excelentné výsledky a my ich z nejakého formalizmu zdedeného ideme nútiť, aby absolvovali nejaké školenie? Toto mi príde absurdné.
Keďže mám už len pár minút, tak sa ešte dotknem témy kompenzačných príspevkov. Ja som to nazýval koeficient regionálnej rovnováhy, minister Bútora za mnou koeficient ekonomickej rovnováhy, vy to nazývate kompenzačný príspevok, je mi to jedno, ako sa to volá. V zásade je to nástroj na narušenie tej absurdnej, postkomunistického rovnostárstva medzi tými učiteľmi, pretože to, čo má platiť, v čom majú si byť rovní, je, že za porovnateľnú kvalitu a kvantitu práce majú dostať porovnateľnú kvalitu života, resp. mzdu, ktorá im to zaručí. Nominálne mzdy, samozrejme, keď sú rovnaké, tak nemusia byť, ani zvyčajne nie sú spravodlivé. Je prirodzené, že tí učitelia sa vyskytujú v rozličných podmienkach. Dá sa zmerať, máme na to dáta a fakty, ktoré nám povedia, že aký je kôš osobných nákladov nielen pre životné náklady učiteľov, ale vôbec pre osobné náklady pre tú školu, pre služby, ktoré si musí škola outsourcingovo zadovážiť. Sú regióny, kde sú tie náklady jednoducho vyššie, podobne ako náklady na vykurovanie, čo rozlišuje tepelný koeficient alebo koeficient náročnosti pre zabezpečenie tepla, ktoré je súčasťou prevádzkového normatívu. Preto som navrhoval takýto koeficient regionálnej rovnováhy, ktorý by však nemeral len teda tú nákladovosť, ale aj náročnosť, lebo som povedal, že tu ide o princíp za porovnateľnú kvalitu, kvantitu práce, porovnateľnú odmenu v podobe nie rovnakej nominálnej mzdy, ale toho, čo si ten učiteľ za to môže zadovážiť tam, kde žije a pracuje.
A tu vidím naozaj rozdiel, vidím to zvnútra z 32 rokov praxe, že sú učitelia, ktorí pracujú s namáhavým kolektívom, s deťmi, ktoré skutočne vyžadujú mimoriadnu pozornosť, sú to, najčastejšie tam dochádza k vyhoreniu týchto ľudí. Potom nám pomáhajú, našťastie, aj také iniciatívy občianske, ako bola Teach for Slovakia alebo teraz len Teach, ktorí chodia ako ambasádori do týchto oblastí a snažia sa pomôcť aj kolegyniam, kolegom v týchto regiónoch, aby ich motivovali, aby ich udržali nad vodou, nad hladinou tých starostí, v ktorých sa niekedy utopia, alebo tej frustrácie.
Takže som za to, aby sme s väčšou ambíciou a odvahou pozerali na to, že nie je učiteľ ako učiteľ a nie je samozrejmé ani ten podiel, ktorý tí učitelia jednotliví majú na práci. Je to odvážna téma, ale naozaj nie je jedno, či máte, či ste učiteľ povedzme slovenského jazyka, anglického jazyka, matematiky, ktorý musí priviesť deti k nejakým štandardným certifikovaným testoch, k maturitným skúškam, alebo ste učiteľ predmetu, ktorý beriem rovnako vážne, rovnako seriózne, ale možno tam nie je taký pomer domácej práce, prípravy toho učiteľa, písomnej práce, čo sa týka žiakov, projektov a tak ďalej. V krajinách, kde školstvo produkuje lepšie výsledky, je veľmi časté, že ani tie úväzky, ani tie povinnosti tých učiteľov nie sú aritmeticky rovnaké práve preto, aby odmena, podiel na práci boli férové a spravodlivé. Toto budem sledovať, k tomu budem pomá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
