Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážený člen vlády, napočítala som iba jedného, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi na úvod jednu poznámku k tomu, ako sa v civilizovanej krajine má a zároveň aj nemá rokovať o programovom vyhlásení vlády.
V jednej z minulotýždňových televíznych debát moderátorka položila istému predsedovi koaličnej strany otázku, ktoré priority svojej strany mieni premietnuť do programového vyhlásenia vlády. Pán predseda evidentne nebol v nejakom dobrom rozpoložení a povedal, že priority svojej strany si obháji pred svojimi voličmi, čím zároveň povedal, že nás všetkých ostatných do toho, ako bude riadená táto krajina, nie je vôbec nič. Zároveň povedal, že to, čo bude v programovom vyhlásení vlády, to si tam dá koalícia a to si aj schváli. S tým, samozrejme súhlasím, lebo si uvedomujem politickú realitu. Ale s tou predchádzajúcou myšlienkou, respektíve výrokom sa súhlasiť teda rozhodne nemá a nedá. Podľa ústavy je Slovenská republika ešte stále liberálnou demokraciou. Pre úplnosť a pre niektorých poslancov by som chcela zdôrazniť, že nejde o demokraciu, ktorú ovládajú liberáli.
A nič lepšie necharakterizuje povinnosť vládnych politikov voči občanom ako tento výrok. A potom poviem, že kto to povedal: "Liberálno-demokratické inštitúcie sú naším spoločným dedičstvom, ktoré stojí za to chrániť." A teraz to kľúčové: "Domnievam sa, že patríme medzi tie šťastné krajiny, kde politici chápu, že vytvárajú a uvádzajú do života pravidlá pre všetkých občanov a zodpovedajú sa aj tým, ktorí ich nevolili." Autorom tohto výroku tiež nebol liberál, ale bol to najväčší, jeden z najväčších konzervatívnych mysliteľov 20. a 21. storočia sir Roger Scruton. A my v tejto sále, ale aj mnohí ľudia mimo, vnímame, že Slovensko nepatrí medzi tie šťastné krajiny, kde sa tvoria pravidlá pre všetky skupiny občanov. A vnímame, že táto vládna garnitúra sa nemieni spovedať a zodpovedať tým, ktorí ich nevolili. Svedčí o tom aj obsah programového vyhlásenia vlády a aj doterajší spôsob rokovania o ňom, keď na žiadnu otázku žiadny vládny politik nedoručil tým, ktorí sa pýtali, žiadnu odpoveď.
A teraz k samotnému programovému vyhláseniu vlády. Sférou môjho záujmu už z logiky toho, čo som celý život robila, patria vzdelávacie politiky, a preto sa dotknem práve tejto časti programového vyhlásenia vlády. Chcem zároveň povedať, že naozaj budem vážiť slová, lebo nemám v povahe, aby som viedla nejaký eristický spôsob diskusie, v ktorej cieľom je názorového protivníka zničiť, uraziť, určite nie. A preto chcem na začiatku poznamenať, že z materiálu v tej časti, ktorá sa týka vzdelávania, je očividná racionálna snaha, predpokladám, že súčasného ministra, nadviazať a prevziať do svojej agendy všetko, alebo časť toho, čo sa pozitívne v nedávnej minulosti urobilo. Zároveň som v rozhovore s ním zistila, že má záujem aj riešiť isté deformácie, ktoré sa pri rýchlych, komplexných a náročných reformách aj stávajú. Takže chcem povedať, že s výnimkou jednej programovej tézy, ku ktorej sa vrátim na začiatku, lebo tá bude zaujímať časť tohto pléna asi najviac, problémom tohto programového vyhlásenia v tejto časti nie je to, čo program obsahuje, ale práve to, čo, samozrejme, neobsahuje. A v tomto prípade vyberiem ako príklad tri kľúčové prvky.
Je všeobecne známe, že Európska komisia vedie voči Slovensku už od roku 2015 konanie vo veci nedodržiavania smernice Európskej komisie, myslím, že to je číslo 2000/43/ES, to nie je podstatné, ale touto smernicou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na etnický a rasový pôvod. A Slovenská republika túto smernicu a tieto zásady porušuje dvoma spôsobmi. Tým, že rómske deti sú disproporčne príliš vo vysokom počte zaraďované do paralelného prúdu špeciálneho školstva, čo limituje ich ďalší život neuveriteľným spôsobom aj na základe nesprávnej diagnostiky. Ale v tomto prípade by som chcela povedať, že mám istú nádej, že pokiaľ pán minister bude dôsledne realizovať tú agendu, ktorú tam našiel na stole, toto akési riešenie má. Minimálne v tom, že kurikulárna reforma myslí aj na tieto deti. Minimálne v tom, že sa nastavuje systém podporných opatrení. Minimálne v tom, že sa mení činnosť a koncepcia poradenského systému, ale len za tej podmienky, ak ten systém bude dostatočne saturovaný personálne. A tu taká istá som si nie a k tomu sa ešte teda vrátim.
Druhý dôvod je oveľa vážnejší, lebo tam nejakú šancu na zmenu, na rýchlejšiu zmenu, vôbec nevidím. Ide o to, že rómske deti sú vytláčané na okraj spoločnosti tým, že sa vzdelávajú v triedach a v školách, kde prevažne teda sú žiaci toho istého etnika. A aby bolo jasné, o čo ide, lebo dnes táto téma tu trochu zarezonovala, ale, ale nejaké konkrétne údaje sme, sme nepočuli a tie sú šokujúce. Podľa posledných reprezentatívnych dát európskej agentúry pre ľudské práva, až 65 % rómskych detí vo veku 6 až 15 rokov navštevuje školy, v ktorých sú žiaci alebo väčšina žiakov patriacich k tomu istému etniku. A teraz niekto si môže povedať, á, možnože, že sa situácia zlepšila oproti nedávnej minulosti, lebo máme rok, toto sú údaje z roku ´21, ale možno v roku 2015 to bolo ešte horšie a niečo za tú dobu sa mohlo podariť. No, je to presne opačne. Ja tých zopár čísel pre ilustráciu prečítam. Pred rokom 1990 iba 7,5 % rómskych detí chodilo do škôl, kde sa vzdelávali prevažne rómski žiaci. V roku 2010 to už bolo 36 %. V roku 2016 to už bolo 60 % a v roku 2021 už 65 %. Tá situácia sa rapídne zhoršuje. A je to, je to veľký problém. Samozrejme, Európska komisia to vníma a v roku 2019 pristúpila k ďalšiemu kroku a zaslala Slovenskej republike tzv. odôvodnené stanovisko, v ktorom konštatuje toto: "Diskriminácia na školách z dôvodu etnického pôvodu je na Slovensku aj naďalej vážnym problémom." Slovenská republika dostala dva mesiace na to, aby na toto posolstvo reagovala a prijala adekvátne opatrenia. V opačnom prípade jej hrozila žaloba na Súdnom dvore Európskej únie. A to sa teda aj stalo. To znamená, že adekvátne opatrenia prijaté neboli a adekvátna reakcia Európskej komisii doručená nebola. Iste neušlo pozornosti žiadneho slušného slovenského politika, že na stole máme, minimálne ja teda viem o troch rozsudkoch Najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že vzdelávanie rómskych detí v čisto rómskych triedach a čisto rómskych školách je segregácia. A segregácia je jednou z foriem diskriminácie. Aj školský zákon hovorí, že zákaz segregácie je jedným z princípov, na ktorých má stáť a z ktorých má vychádzať výchova a vzdelávanie. A nech som akokoľvek študovala programové vyhlásenie vlády, nezaznamenala som žiadny ucelený návrh, ktorý by tento problém systematicky riešil. Je tam programová téza takéhoto znenia: "vláda skvalitní vzdelávanie detí z prostredia generačnej chudoby", ale to samo osebe ešte neznamená, že bude dochádzať k postupnému odstraňovaniu a likvidácii segregácie. Ani deklarovaná zmienka o uplatňovaní inkluzívneho vzdelávania nedáva odpoveď, aká bude situácia na konci vládneho obdobia v existencii čisto rómskych škôl a čisto rómskych tried. Totižto platí, že najprv musíte desegregovať, to je začiatok inklúzie, a potom musíte začať inkluzívne vzdelávať. Lebo zasa nikto nemôže byť taký naivný, že etnicky a sociálny mix detí v triede tú situáciu vyrieši. Tak to nefunguje. Ale na začiatku musia byť nejaké desegregačné procesy. Materiál, a teraz myslím programové vyhlásenie vlády, ani v časti vláda Slovenskej republiky a marginalizované skupiny, komunity, neprináša riešenia nielen v oblasti segregovaného vzdelávania, ale ani v oblasti procesov vymaňovania sa tejto komunity spod generačnej chudoby. Ten slovník, ktorý je tam používaný, dneska sa tu opakoval mnohokrát. Citát: "Vláda rozumie". No tak aspoň tak. "Vláda preskúma". To držím palce, ale najviac ma zaujala formulácia, "vládu bude zaujímať". V budúcnosti. Ja myslela, myslela som si, že už teraz by to malo niekoho zaujímať. Ale určite nevieme, čo vláda mieni urobiť. Z tohoto nevieme. Ak ste to všetci čítali, a predpokladám, že áno, to je program na pol strany. Na pol strany. Chcem tým zdôrazniť, alebo predovšetkým chcem zdôrazniť, že segregované vzdelávanie nie je problém iba samotných Rómov, ale je to problém Slovenskej republiky. Tri kraje na Slovensku, kde sa koncentruje skupina Rómov z marginalizovaných komunít, t. j. Košický, Prešovský a Banskobystrický kraj, vyčnieva v počte detí, ktoré predčasne ukončili povinnú školskú dochádzku a nedosiahli ani na výučný list. Zatiaľ čo takých detí je niekde v Bratislave, v Žiline asi 2,8 %, tak v týchto krajoch je to nad 10 % a v Košickom dokonca okolo 17. A to sú naozaj stratené generácie.
Keď hovorím o tom, že problémom je teda to, čo v programe chýba, tak mám na mysli aj chýbajúce konkrétne údaje a už som to komunikovala aj na školskom výbore. Zvyšovanie investícií do vysokých škôl, výskumu a vedy nie je kvantifikované, ale predsa len je rozdiel, či budete ten systém saturovať jedným percentom, piatimi alebo desiatimi, lebo rozhodne to ten výsledok ovplyvní. Ale toto zatiaľ nevieme.
Rast miezd pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov je takisto zahalený v hmle nekonkrétnosti. Za splnenie záväzku bude možné považovať čokoľvek. Čokoľvek. Aj zvýšenie o jedno euro ročne. Nepíše sa tam, že porastú reálne mzdy. Nepíše sa tam ani o tom, že valorizácia bude zodpovedať miere inflácie.
Podobný charakter majú aj záväzky typu vytvárania podmienok pre zvýšenie počtu študentov vo vybraných študijných programoch a odboroch vysokoškolského štúdia a v kontexte ďalšieho záväzku, ktorým je posilnenie systému poradenstva a prevencie a dostupnosti jeho služieb. Z chýbajúcej kvantifikácie vôbec nie je zrejmé, koľko odborných zamestnancov pribudne vo vládnom období do systému poradenstva a koľko takýchto odborných zamestnancov pribudne do podporných tímov na školy. Mám k dispozícii materiál samotného ministerstva školstva, ktoré túto potrebu len v štátnych poradniach kvantifikovalo asi na 630 ľudí. Tieto dva vzorové príklady chýbajúcej kvantifikácie programových cieľov vedú k legitímnym záverom, že ich odpočet bude vždy úspešný, aj keby sa podstata problémov, ktoré majú riešiť, vôbec nezmenila.
Nie je pravdou, ako odznelo minimálne dvakrát, že v programových vyhláseniach nebýva zvykom uvádzať číselné konkrétnosti alebo časové rámce, v ktorých sa majú tie programové ciele naplniť. Uvediem vám jeden príklad. Zo súčasné... z programového vyhlásenia vlády Českej republiky, tej vlády, ktorá je teraz pri moci, a tiež z časti, ktorá sa týka vzdelávania, jasne sa tam uvádza, ako budú upravené mzdy českých učiteľov: 130 % priemernej mzdy v národnom hospodárstve, s tým, že 20 % sa podrží na nadtarifné zložky. To sa dá kontrolovať a to sa tam už aj stalo. Zákon je na stole, od roku ´24 mzdy pôjdu v tomto režime. Všetky programové ciele majú svoje časové rámce, kedy budú naplnené, rok, čo sa stane v roku ´23, čo sa stane v roku ´24.
V našom programovom vyhlásení takéto... v našom, vo vládnom programovom vyhlásení takéto nič nie je. Je to veľmi zvláštne, lebo určite každý z vás mal k dispozícii aj pracovný návrh programového vyhlásenia, ten bol verejne dostupný v niektorom médiu a tam niektoré kvantifikácie boli. Materiál išiel do vlády, údajne, podľa mediálnych správ, na to, aby sa vypočítala ekonomická a finančná náročnosť týchto opatrení. A po výpočte ekonomickej náročnosti všetky kvantifikácie zmizli.
No a posledná poznámka, ktorá možno vzbudí záujem, lebo ako povedal pán Hlina, niektorí ľudia veľmi radi pozerajú do spálne iných, tak sa týka programovej tézy v časti Sociálna politika a dotýka sa teda aj výchovy a vzdelávania. A ja tú programovú tézu prečítam a potom si dovolím pripojiť veľmi krátky komentár. "Vláda uznáva, že hlavnou autoritou pre hodnotovú výchovu dieťaťa je rodič. Vláda zároveň vytvorí priestor na odbornú a spoločenskú dohodu o obsahu sexuálnej a vzťahovej výchovy, vrátane výchovy k rodičovstvu, ako aj tém, ktoré nie sú súčasťou štátneho vzdelávacieho programu, ktorá bude rešpektovať hodnotové presvedčenie žiakov a ich rodičov." A teraz ten krátky komentár. Niet sporu v tom, že rodina, respektíve rodičia za normálnych okolností zohrávajú vo výchove kľúčovú rolu, zároveň ale od čias, kedy bolo v našich končinách zavedené povinné inštitucionálne vzdelávanie, platí, že fungovanie školy je a vždy bude otázkou verejného záujmu, ale ten verejný záujem musí odrážať aj charakter doby. Čo tým chcem povedať? Tým chcem povedať, že moderná, demokratická, inkluzívna a teda aj súdržná spoločnosť v niektorých prípadoch v rámci vzdelávania musí vyvažovať aj negatívne výchovné vplyvy rodiny, to tak jednoducho je. Zámer rešpektovať v inštitucionálnej výchove hodnotové presvedčenie rodičov je veľmi príťažlivý na prvý pohľad, ale otázka znie, ako sa to dá urobiť, keď v spoločnosti panuje pluralita hodnôt, každá rodina vyznáva iné hodnoty. (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Čaučík, zmienili ste sa aj o zrušení úradu splnomocnenca na ochranu náboženskej slobody. Áno, je to škoda, že tento úrad bol zrušený. Ja však vnímam aj problémy v činnosti toho úradu, myslím si, že ten úrad tak trochu premrhal príležitosť na to, aby skutočne problematiku náboženskej slobody a jej ochrany či už vo svete, alebo aj na Slovensku predstavil našej verejnosti ako potrebnú tému. Ja osobne som sa pokúšal nájsť výročnú správu tohto úradu, ktorú ten úrad je povinný predkladať, bol tam len jeden rok ucelený na činnosť, ale nikde som tú správu nenašiel. Bol by som rád, ak by, ak existuje, aby som sa k nej dostal. Rovnako v tej svojej činnosti ten úrad zúžil problematiku náboženskej slobody na ochranu jedného náboženstva vo svete. My na Slovensku máme tak trošku problém aj s medzináboženským dialógom, bolo by fajn, keby, keby tento úrad bol sa venoval aj tejto problematike.
Ďakujem.

Pán Čaučík, ja by som sa vám chcela poďakovať, že tu konečne niekto zdôraznil potrebu rozvojovej a humanitárnej pomoci v kontexte migračnej situácie ľudí, ktorí sú nútení opúšťať svoje krajiny, v ktorých prebiehajú vojny a prenasledovanie, diktatúra a podobne, pretože naozaj síce táto vláda je podľa svojho programového vyhlásenia zjavne posadnutá témou nelegálnej migrácie, ale to, že by v ňom hľadala a ponúkala tejto krajine reálne riešenia, ktoré spočívajú naozaj v masívnej podpore humanitárnej a rozvojovej pomoci v krajinách, kde je to naozaj potrebné a kde sa dajú riešiť príčiny tejto migrácie, to naozaj absentuje.
Takže ďakujem vám, že ste na to upozornili.

Ja budem reagovať, ďakujem za slovo, ja budem reagovať na kolegu Ledeckého a musím s ním súhlasiť, pretože hovoriť o vyrovnávaní regionálnych rozdielov a nespomenúť marginalizované rómske komunity či generačnú chudobu a neponúknuť reálne riešenie je nepochopenie situácie mnohých okresov v regiónoch. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2022 na Slovensku 16,5 % obyvateľov ohrozených chudobou. V Prešovskom kraji je chudobou ohrozených 25,2 % obyvateľstva, čo je viac ako 200-tisíc ľudí, v Košickom kraji 21 % a v Banskobystrickom kraji 22 %. Spolu za tieto tri kraje je to spolu takmer 600-tisíc občanov Slovenska len v týchto troch krajoch. A nie je to vôbec divné, že ide práve o Prešovský, Košický a Banskobystrický kraj, kde marginalizované rómske komunity tvoria veľkú časť obyvateľstva. V PVV sa nenachádza žiaden reálny návrh, dokonca ani vízia, ako riešiť ťažkú situáciu MRK. Celkom ma zaujala jedna veta, a to budem citovať: "Osobitne bude vládu zaujímať možnosť, obzvlášť motivácie zapojenia členov marginalizovaných skupín do pracovného trhu, ktorý je dnes poznačený nedostatkom pracovnej sily." Ak táto veta má smerovať k hľadaniu spôsobu, ako motivovať členov MRK sa viac podieľať na pracovnom trhu, tak ja sa pýtam, prečo sa to pýtate až teraz, čo ste robili 12 rokov. To chcete uprostred deja sa pýtať ľudí, ktorí majú byť zapojení do pracovného pomeru a teraz, keď majú produktívny vek? Prečo to neriešite od, od úplného počiatku, od narodenia týchto ľudí? A toto sa, tomu sa venovali aj moje kolegyne.
Musím povedať, že neziskové organizácie majú odpovede na tieto otázky už teraz. A dokonca už tieto činnosti dávno vykonávajú. Preto bude stačiť prevziať finančnú ťarchu z týchto činností a poučiť sa na činnosti neziskových organizácií a dať im podporu, a nie brať im 2 % dane.
Ďakujem.

Pán poslanec Hlina, veľmi pekne vám ďakujem že ste začali svoje vystúpenie reakciou na pána štátneho tajomníka. Musím vás troška poopraviť, nie je to Filip, ale Štefan Kuffa, ktorý je štátnym tajomníkom ministerstva kultúry. Ale to, čo predovšetkým chcem oceniť, je, že ste ako kresťan reagovali na toto neprípustné konanie štátneho tajomníka. Myslím si, že takýchto hlasov potrebuje naša spoločnosť viac. Hlasov, ktoré vychádzajú z vnútra cirkvi a ohradzujú sa voči takému absurdnému konaniu. Dotklo sa tým nielen vašej viery, ale ja si myslím, že od sa dotkol aj cítenia mnohých občanov a občanov Slovenskej republiky, ktorí si ctia ústavný princíp, ktorý hovorí, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu a žiadne náboženstvo. Je neprípustné, aby štátny tajomník v mene ministerstva sľuboval nejakej cirkvi, že vykoná alebo bude iniciovať cirkevný obrad. To je čosi absurdné. Je to viac-menej už predmetom mnohých vtipov, ale myslím si, že to je aj veľmi vážna vec. Konanie takýchto ľudí naznačuje, aké tendencie do vlády Slovenskej republiky vpustil SMER a HLAS. Ja sa pani ministerky kultúry budem veľmi vážne pýtať, či toto stanovisko, ktoré prezentoval štátny tajomník, je oficiálnym stanoviskom ministerstva kultúry a ako chce pristúpiť k tomu, že niečo také sa nezhoduje s tým, čo hovorí Ústava Slovenskej republiky.
Ďakujem. (Potlesk.)

Okej, ďakujem.
Ja by som možno len reagovala na pána poslanca Jarjabka a na jeho poznámku ohľadne duálneho systému médií. Ja prečítam, čo je to duálny systém médií. Elektronický... duálny systém elektronických médií znamená koexistenciu verejnoprávnych a komerčných médií v spoločnom mediálnom prostredí a priestore. Tak predpokladám, že na Slovensku máme aj verejnoprávne, aj komerčné médiá, takže duálny systém máme a ostal zachovaný aj po spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie.
A čo sa týka kritiky pani ministerky predtým, než niečo stačila urobiť, tak to by sme vlastne ani nemuseli mať túto rozpravu o programovom vyhlásení vlády, lebo zatiaľ okrem pána ministra vnútra, ktorý toho, bohužiaľ, stihol veľmi veľa urobiť, tak ešte žiaden minister toho až tak veľa neurobil, čiže napriek tomu my sme mali včera ten kultúrny výbor a ako už tu kolegyňa Kleinert spomínala, pani ministerka mala veľký priestor, alebo mohla mať veľký priestor nám vysvetliť tie veci a možno by som zistila, že všetky tie moje obavy nie sú pravdivé, bohužiaľ, pani ministerka nebola vlastne schopná odpovedať takmer na žiadne otázky. Odpovedal za ňu pán štátny tajomník, tiež nie veľmi dostatočne. To znamená, že možno by sme mohli začať tým, že pani ministerka naozaj tu bude sedieť a bude schopná nielen odpovedať na otázky, ale aj obhájiť si vlastné programové vyhlásenie.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem.
Chcela by som reagovať na pani Jaurovú a podčiarknuť všetky hrozby, ktoré vymenovala. Menovala ich veľmi profesionálne a na odbornej úrovni. Od rozdelenia RTVS len tak spakruky, len preto, že je pre politikov a političky lákavé ovládať médiá, až po snahu ovládnuť fondy podporujúce nezávislú kultúrnu scénu. Evidentné neporozumenie potrieb kultúrnej sféry, snaha tieto fondy podvyživiť a ovládnuť ministerstvom je mimoriadne nebezpečné. Žiaľ, pani ministerka Šimkovičová ani mne, ani pani Jaurovej na výbore pre kultúru, médiá nevedela erudovane, vlastne vôbec odpovedať, ako presne si predstavuje ďalší výkon vo vyššie spomínaných témach. Z ministerstva kultúry sa tak reálne stáva snaha o ministerstvo propagandy a to je mimoriadne nevkusné a nebezpečné.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, na začiatok by som rada odcitovala dva citáty z programového vyhlásenia vlády z časti kultúra: "Nová vláda Slovenskej republiky bude venovať pozornosť národnému sebavedomiu, posilňovaniu suverenity, štátnosti a zdravého vlastenectva, úctu k štátnym symbolom, národným a kultúrnym tradíciám. Vláda zabezpečí systémové kroky, projekty a aktivity, ktoré podporia zvýšenie národného povedomia a vlastenectva občanov Slovenskej republiky."
Druhý citát: "Budeme chrániť a podporovať národné kultúrne hodnoty a aktívne ich rozvíjať ako podstatu a zmysel našej štátnosti. K takémuto postoju nás zaväzuje aj to, že slovenský národ sa vo svojom štáte stal najvýznamnejším dedičom veľkomoravskej a cyrilometodskej tradície i kultúry nielen všeslovanských, ale aj európskych rozmerov."
Tieto dva obsahovo aj formou veľmi konzistentné citáty z programového vyhlásenia vlády delí presne 29 rokov. Ten prvý je z aktuálneho programového vyhlásenia štvrtej vlády Roberta Fica, ten druhý je z programového vyhlásenia vlády Vladimíra Mečiara z roku 1994. Pri čítaní kapitoly kultúra v programovom vyhlásení, ktoré nám vláda dnes predkladá, som totiž mala neodbytný pocit, že niečo podobné som už niekde čítala. A keď som si vyhľadala programové vyhlásenie vlády Vladimíra Mečiara z raných rokov Slovenskej republiky, získala som pocit, že práve ním sa autori tejto kapitoly inšpirovali. Treba však povedať, že ono vyhlásenie vlády z roku 1994 je predsa len trocha progresívnejšie a európskejšie ako to súčasné.
Nie je náhoda, že súčasná vláda sa v kultúre vracia pred tridsať rokov. Jej chápanie kultúrnej domény štátu ako kultúry slovenského ľudu, ktorá má byť slovenská a žiadna iná, a najmä nie zmiešavanie iných kultúr, to všetko sú citáty pani ministerky kultúry z jej uvedenia na post ministerky premiérom, a teda mňa veľmi mrzí, že tu teraz nie je. Toto všetko sú postoje, ktoré dominovali slovenskej politike v polovici 90. rokov, keď Mečiarova vláda sa snažila etablovať prostredníctvom nacionalizmu a umelých národoveckých kultúrnych naratívov.
Pozrime sa teda, ako si predstavuje kultúru vláda, ktorá zároveň chce upokojiť polarizovanú spoločnosť a takpovediac ju znormalizovať návratom k štandardnému prostrediu demokratickej spoločnosti. Je očividné, že kultúra je v celom texte vnímaná nie ako doména slobodnej tvorby, ale ako nástroj. Nástroj, ktorým vláda a ústredný orgán štátnej správy môže dosiahnuť či už národné povedomie, vlastenectvo, alebo šírenie vybraných informácií. Tento postoj je vlastný skôr autoritárskym alebo nacionalistickým politickým prúdom a v krátkozrakom horizonte sa môže zdať, že by aj mohol prinášať isté ovocie. V skutočnosti je to však hlboký omyl a nepochopenie podstaty kultúry a tvorivosti ľudského ducha. Iba skutočná sloboda, otvorená, rôznorodá a pestrá spoločnosť môže v konečnom dôsledku viesť k rozvoju kvalitnej kultúry, zmierovaniu polarizácie a skutočnej hrdosti na svoju krajinu či k ozajstnej úcte k symbolom, ktorú, ktoré krajinu reprezentujú.
Vláda a ministerka kultúry očividne nepochopili, že ich úlohou nie je kultúru určovať a tvoriť, ale vytvárať pre ňu podmienky a rámce, že skutočná kultúra a úcta ku krajine rastie a prekvitá vtedy, keď tisíce tvorivých ľudí môžu slobodne tvoriť a ďalšie desaťtisíce vidia kultúrne vzory v ľuďoch, ktorí sú na ich čele. Úctu si nie je možné vynútiť a úcta k symbolom štátu sa odvíja od úcty k jej predstaviteľom. Položme si ale ruku na srdce, koľkí obyvatelia Slovenska dávajú svojim deťom za príklad premiéra, ministerku kultúry alebo napríklad ministra vnútra súčasnej vlády, či podpredsedu parlamentu, ktorý nám nedávno ukázal, ako si on predstavuje teda úctu k štátnym symbolom. Platí to totižto pre nás všetkých, ako tu sedíme. Úctu si nevynútime, ak sa nebudeme chovať úctyhodne. Predstava tejto vlády o kultúre je teda obrovským krokom späť od predstavy modernej európskej krajiny, postavenej na inkluzívnej kultúre, k upotenému a zakomplexovanému nacionalizmu a lokálnemu pseudofolklorizmu 90. rokov.
Mnohé z navrhovaných opatrení sú takisto ako v iných kapitolách programového vyhlásenia relatívne všeobecné a je pod ne možné schovať čokoľvek. Čo pod nimi myslí ministerstvo kultúry pod vedením pani Martiny Šimkovičovej, môžme iba čítať medzi riadkami. Chcela by som preto dnes upozorniť na tri najnebezpečnejšie zámery, ktoré v tomto programovom vyhlásení pre kultúru nájdeme.
Tým prvým z nich je očividná snaha ovládnuť verejnoprávne médiá. Pre zámer rozdeliť RTVS na rozhlas a televíziu vláda neuvádza vôbec žiadne odborné ani iné argumenty a tak je viac-menej jasné, že ide o zámer tieto médiá ovládnuť, vymeniť ich manažmenty a diktovať im obsah a fungovanie. V tomto kontexte za zmienku stojí pasáž programového vyhlásenia, ktorá sa nenachádza v časti kultúra, ale nachádza sa v časti verejná správa a tá hovorí o tom, že vláda si dokonca bude sama sebe robiť nejaké hodnotenia o stave demokracie, čiže bude sama seba hodnotiť, ako funguje na Slovensku demokracia, a tieto potom budú šírené prostredníctvom kampaní vo verejnoprávnych médiách, kde dokonca priamo v programovom vyhlásení pomerne presne predpisuje RTVS samotný formát relácie, ktorou má túto vládnu propagandu šíriť. A myslím si, že ak je vo wikipédii heslo vládna propaganda, tak táto pasáž z PVV by sa tam určite mala ocitnúť.
Problémy RTVS sú dnes ale úplne iné. Nepremyslené, tvrdohlavé a narýchlo zlátané zrušenie koncesionárskych poplatkov, ktoré uskutočnila predchádzajúca vláda a jeho nahradenie financovaním zo štátneho rozpočtu postavilo verejnoprávnu televíziu do oveľa závislejšieho postavenia voči vláde a oslabilo jej verejnoprávny status. Dlhodobo kritizovaný spôsob voľby riaditeľa RTVS, ktorý túto inštitúciu opäť neprimerane politizuje, si taktiež vyžaduje viacero zmien a v neposlednom rade neustále sa zrýchľujúce rapídne zmeny v mediálnom prostredí, súvisiace s prechodom na digitálnu spoločnosť, kladú čoraz väčšie nároky na zásadné reformy médií verejnej služby. Nič z toho rozdelenie RTVS nerieši a programové vyhlásenie ani slovom nespomína.
V čase, keď minister Krajcer – taktiež bez argumentov, analýzy či prípravy – rozhodol o spojení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, existovalo množstvo dôvodov, prečo tak nemal robiť. Dnes o trinásť rokov neskôr je situácia veľmi podobná. Inštitúcia je už dávno nastavená a postupne transformovaná na spoločné fungovanie a ako to občas býva, čas a vývoj v mediálnom priestore dal tomuto spojeniu do veľkej miery za pravdu. Dnes totižto všetky typy médií, či už sú to televízie, rozhlas, alebo aj tlačené médiá, smerujú k podobnému audiovizuálnemu obsahu a aj po prípadnom rozdelení bude napríklad televízia tvoriť podcasty a rozhlas bude tvoriť videá. Zároveň je možno vyčísliť finančné úspory, ktoré spojenie prinieslo, ale len veľmi ťažko je možno vyčísliť obrovské náklady, ktoré by opätovné rozdelenie stálo. Myslím, že tieto prostriedky sa dajú využiť oveľa lepšie na samotné fungovanie a modernizáciu RTVS a takisto tie roky, lebo odhadom je to štyri až päť rokov, koľko by trvalo to rozdelenie, ktoré teda budú na to potrebné, by sa dali využiť lepšie. Pevne verím, že prípadnú realizáciu tohto vládneho zámeru bude predchádzať podrobná analýza dôvodov, ekonomických dopadov a tiež štúdia uskutočniteľnosti, ktoré vyhodnotia, či takýto zámer vôbec je možné realizovať a aké by boli benefity vo verejnom záujme.
Dovoľujem si tuto spomenúť aj fakt, že v Európe poznáme množstvo príkladov spájania verejnoprávnych rozhlasov a televízií, myslím, že je to okolo 41 televízií, ktoré tak urobili, ale neexistuje ani jeden prípad, kedy by sa takáto inštitúcia rozdelila.
Vláda teda nechce, vláda ale nechce ovládnuť iba verejnoprávne médiá, ale očividne chce ovládnuť aj verejnoprávne fondy, ktoré dnes financujú kultúrny sektor. Druhým nebezpečným zámerom je snaha zásadne revidovať fungovanie Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, ako povedala včera pani ministerka na výbore, posilniť kontrolu štátu v týchto fondoch. Vytvorenie týchto fondov je prakticky najväčším výdobytkom reforiem v oblasti kultúrnych politík po roku ´89. Sú založené na tzv. princípe arm´s length, na dĺžku ruky, ktorý sa používa všade vo vyspelom svete na financovanie kultúry, pretože umožňuje realizáciu verejných politík bez politického zasahovania do konkrétnych rozhodnutí o financovaní. Štát uznáva, že chce financovať kultúru, a nastavuje rámce tohto financovania, ale konkrétne rozhodnutia prenáša z politikov na odborníkov. A to je zrejme práve tŕňom v oku súčasného vedenia ministerstva kultúry a vlády. Zámer ich reformy deklaruje tým, že predstaví nový štatút týchto fondov. Táto formulácia je veľmi zmätočná a hovorí buď o tom, že vláda nerozumie tomu, ako tie fondy fungujú a samotnému právnemu rámcu ich fungovania, alebo o tom, že otvorenie naznačuje zásah do ich nezávislosti a verejnoprávneho fungovania. Tieto fondy sú totižto zriadené samostatnými zákonmi a akékoľvek zmeny v ich fungovaní musia byť realizované prostredníctvom legislatívnych zmien v týchto zákonoch v parlamente. Štatúty jednotlivých fondov vychádzajú z týchto zákonných úprav, ale tieto štatúty navrhujú riaditelia alebo riaditeľky fondov a schvaľujú ich rady fondov, pričom ide vždy iba o dokument vychádzajúci z predmetného zákona. Vláda teda nemá žiadny nástroj na to, ako by mohla predstaviť nové štatúty týchto fondov, pokiaľ nebude priamo zasahovať do nezávislého postavenia riaditeľov a rád týchto fondov. Nevieme presne, aké zmeny vo fungovaní fondov má vláda na mysli, ale akákoľvek zmena zákonov, ktorej cieľom by bolo zasahovanie do programovej štruktúry či štruktúry podpornej činnosti, by bola de facto likvidáciou podstaty ich fungovania a návratom nie pred tých 29 rokov, ale pred rok ´89. Verejnoprávne fondy dnes určite potrebujú mnohé vylepšenia, zjednodušenia komplikovanej administratívy či navýšenie objemu finančných prostriedkov, ale o tom sa v programovom vyhlásení vlády nedočítame. Čo však rozhodne nepotrebujú, je zasahovanie do ich verejnoprávnej podstaty. Chcela by som však v tomto bode vládu varovať, že akékoľvek pokusy v tomto smere budú čeliť výraznému odporu kultúrneho sektora, ktorý sa za posledných 15 rokov rozvinul a etabloval práve vďaka zriadeniu týchto fondov.
Poslednou vecou, ktorú pova.... ktorú tu chcem nejako zdôrazniť a ktorú považujem za nedomyslenú a nebezpečnú, je snaha rozšíriť systém kvót na slovenskú tvorbu na prezentáciu slovenských umelcov v štátnych inštitúciách. Kvóty na podporu domácej tvorby sú legitímnym mechanizmom podpory domáceho trhu, osobitne v krajinách s minoritnými trhmi v kreatívnom priemysle, ale používajú sa výlučne, výlučne na podporu tých častí kultúry, ktoré majú jasne definovaný priemyselný cyklus – v hudobnom priemysle, vo filmovom priemysle a podobne, pretože ich zmyslom je vyvažovať nevýhody domáceho trhu v globálnej súťaži. V rámci EÚ však takéto opatrenia môžu byť použité iba takým spôsobom, ktorý nie je v rozpore s pravidlami voľného pohybu tovarov a osôb na európskom pracovnom trhu. Preto sú podobné opatrenia v iných európskych krajinách viazané takmer výlučne na jazyk a nie na nacionalitu tvorcu, a preto je aj súčasná úprava pre hudobné kvóty v rozpore s európskym právom a ich uplatňovanie na Slovensku je možné len preto, že nikto z dotknutých subjektov nepodal na túto úpravu sťažnosť, existuje ale napríklad príklad z Írska, kde komisia rozhodla o nelegitimite takto nastavených kvót. To, čo programové vyhlásenie deklaruje, je snaha zavádzať akési bližšie neurčené kvóty na slovenskú tvorbu v štátnych kultúrnych inštitúciách, ktoré sú ale zo svojej podstaty zriadené na to, aby plnili verejné funkcie, ktoré trh nedokáže zabezpečiť, a aby prezentovali slovenskú kultúru, takže to, čo sa schováva pod názvom kvóty, je v skutočnosti len snaha zasahovať do dramaturgie a umeleckej slobody týchto inštitúcií. Navyše ide opäť o ťažko realizovateľný zámer, nakoľko tieto inštitúcie sú zriadené podľa rôznych zákonov a rôznych zriaďovacích listín a nejaká jednotná právna úprava je len veľmi ťažko realizovateľná. Je však dobré, že nás vláda vopred informuje o tomto zámere zasahovať do fondov, pretože na akékoľvek zásahy tohto typu budeme dávať veľký pozor.
Ešte by sa dalo dlho pokračovať o tejto časti programového vyhlásenia, napríklad o tom, ako vláda chápe slobodu slova alebo, a o jej koketovaní s dezinformačnými a alternatívnymi médiami, ale o tom budú viac hovoriť moji kolegovia. Je však zaujímavé povedať aj to, čo v tomto programovom vyhlásení nenájdeme. Napriek tomu, že programové vyhlásenie vlády sa v hospodárskej časti priznáva k inovatívnej a digitálnej ekonomike ako potenciálu ekonomického rastu, nenájdeme tu ani zmienku o ekonomickom prínose kultúry a kreatívneho priemyslu v súvislosti s potrebou nového ekonomického rozvoja, chýba akákoľvek predstava o ekonomických, fiškálnych či iných nástrojoch na podporu kreatívneho priemyslu. Chýba v ňom predstava o transformácii kultúrnej infraštruktúry či o tom, ako chce vláda priniesť kultúru do každodenného života obyvateľov Slovenska. Chýba v ňom predstava o tom, ako kultúra prispeje k tomu lepšiemu, pokojnejšiemu a šťastnejšiemu životu ľudí na Slovensku, ktorý si vláda stanovila ako svoj hlavný cieľ.
Je nad slnko jasnejšie, že slovenskú kultúru nečakajú dobré roky. Vládna koalícia sa ju bude snažiť ovládnuť, prípadne pošlapať a zničiť. Samozrejme, sa im to nepodarí, tak ako sa to nepodarilo ani Mečiarovi, ale cesta ku kultúrnej a kultivovanej krajine či novej politickej kultúre založenej na odbornosti, dodržovaní demokratických princípov sa asi, bohužiaľ, odkladá. Vraciame sa minimálne o tých 29 rokov späť. Napriek tomu si myslím, že je nás tu veľa takých, ktorí budeme stáť na strane slobodnej kultúry, nezávislých médií, ozajstnej histórie a pravdivých informácií.
A keď sa už vláda chce inšpirovať niečím z PVV Mečiarovej vlády, odporučila by som im napríklad túto pasáž:
"Duch vzájomnej tolerancie a rešpektovania názorovej plurality by mal byť nielen v kultúre prvkom, ktorý zjednocuje slovenskú pospolitosť. Vláda bude venovať mimoriadnu pozornosť všetkým pozitívnym tendenciám, ktorých cieľom je duchovná a materiálna prosperita nezávislej demokratickej Slovenskej republiky ako prirodzenej súčasti kultúrnej Európy a svetovej kultúry."
Ako vravím, minister Hudec bol predsa len o trošičku progresívnejší ako súčasná vládna garnitúra.
Vláda sa v úvode tohto programového vyhlásenia odvoláva na ústavu ako základný rámec všetkých svojich krokov. Som presvedčená, že tým skutočným duchom našej ústavy, o ktorom tu pán premiér na začiatku rozpravy hovoril, je napriek všetkým dobovým špecifikám jej vzniku práve túžba a odhodlanie Slovenska ísť po ceste demokracie a otvorenej kultúrnej spoločnosti a o zachovanie tohto ducha ústavy budeme my v Progresívnom Slovensku vždy bojovať, pretože kultúru a krásu nám ani štvrtá Ficova vláda nemôže zobrať.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vďaka, pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, páni ministri a... (rečník sa obzrel za seba na miesta určené pre členov vlády), len ministri. Začnem pochvalami.
Programové vyhlásenie vlády, minimálne tá časť o zahraničnej európskej a obrannej politike, ktorej sa budem venovať, nie je úplne zlé. Chválim napríklad ambíciu vlády zaviesť nový prístup k dianiu v Európskej únii. Nečakať, kým sa niektoré nové nápady a iniciatívy v Bruseli dostanú až do štádia, kedy nimi už nevieme pohnúť, ale od začiatku si dopredu definovať, že čo je v nich dobré a čo je v nich zlé pre Slovensko, a meniť ich v náš prospech. Tak sa to robí a ak to vláda naozaj aj dá do praxe, budem im v tom úprimne držať palce.
Žiaľ, podobných dobrých nápadov je v programovom vyhlásení v kapitole obrana, Európa a zahraničie ako šafranu. V migračnej politike vláda sľubuje nemožné. Odmieta väčšinu spôsobov, akými si členské krajiny Európskej únie vedia navzájom pomôcť, keď sa jedna z nich ocitne pod tlakom migračnej vlny. Vláda odmieta čo i len finančnú pomoc takto postihnutým krajinám. Veď v pohode, to je vaše suverénne právo tak to urobiť, lepšie povedané, nič v prípade kríz nerobiť, len to, samozrejme, nebude bez následkov. Keď sa totiž nepomôže tým krajinám, do ktorých prichádza najviac nelegálnych migrantov, tak tie nebudú ten nápor zvládať. Nebudú si stíhať strážiť svoje hranice, nebudú stíhať kontrolovať, kto tam prichádza, nebudú stíhať sprocesovať žiadateľov o azyl, nebudú mať šancu poskytnúť im dôstojné podmienky na život. A čo bude nasledovať? To, čo bude nasledovať, je to, čo sa už teraz deje na našich hraniciach. Reťazové zavádzanie pohraničných kontrol. A pýtam sa predstaviteľov vlády, ktorí tu sú: toto chcete pre občanov Slovenska? Spýtajte sa tých, čo už teraz čakajú v kilometrovej šóre v Hainburgu, aby sa dostali do Viedne, či takto si predstavovali spoločné alebo slobodné cestovanie v rámci Európskej únie. Aby sa hodiny čakalo na hraniciach ako za komunizmu, aby cesta k moru s deťmi autom trvala celý deň.
Milí predstavitelia koalície, vy asi aj šípite, že by to bolo extrémne nepopulárne, preto ste si dali do programového vyhlásenia, že treba, citujem, "zachovať všetky pozitíva vyplývajúce z členstva v EÚ pre občanov Slovenskej republiky, vrátane voľného pohybu osôb členských štátov", čo je, samozrejme, chvályhodný cieľ. Ja súhlasím, len je absolútne nesplniteľný. Nesplniteľný, pokiaľ budete trvať na tom, že zároveň nepomáhame tým krajinám, ktoré sú postihnuté prílivom migrantov. Vláda zavádza, keď tvrdí, že sa dá aj jedno, aj druhé, aj nepomáhať krajinám v prípade nejakej migračnej vlny, aj voľne cestovať. Nedá. Nedá. V reálnom živote nedá. Vy si to odmietate priznať a zvyšok Slovenska si za to odmietnutie za vás odpyká.
Tá časť o spolupráci medzi krajinami V4 na európskej pôde je takou kurióznou znôškou zbožných a priam nebezpečných prianí. Vláda chce obnoviť zvyk, že krajiny V4 úzko v Európe spolupracujú, lebo je to vraj nevyhnutné. Pričom sa dokument nijak neunúva vysvetliť, prečo je to nevyhnutné, prečo zrovna Vyšehrad, prečo nemôžeme spolupracovať rovnako úzko, ak nie viac s inými krajinami a aké sú nevýhody Vyšehradu. Napríklad tá, že byť za kamaráta s Viktorom Orbánom je v Bruseli doslova toxické a slovenským záujmom to škodí. To, čo však najviac chýba tým plánom v časti Vyšehradu, je kontakt s realitou, úprimne. V4 ako formát pre koordináciu európskych politík už dlhodobo nefunguje. Česká vláda sa od neho drží bokom z príčin, ktoré som pekne popísal, Poľsko a Maďarsko sa rozhádali najskôr kvôli Ukrajine a najnovšie sú rozhádaní kvôli tomu, lebo poľská vláda je právom nahnevaná na Viktora Orbána, lebo ten otvorene zasahoval do volebnej kampane v Poľsku v prospech ich súperov. Podčiarkujem, že práve hrubé správanie Viktora Orbána, maďarského premiéra, voči iným členom V4 je jedným z dôvodov, prečo Vyšehrad nefunguje.
Váš dokument, to programové vyhlásenie, ani nepopiera, že V4 je rozhádaná, len problém vo svojej logike obchádzate tak v podstate, že prosíkaním. Neviem, ako vysvetliť vetu, že, citujem, "rozdielne pohľady účastníkov vyšehradského formátu (...) by nemali ohrozovať historicky vynikajúce vzájomné priateľské vzťahy". No ohrozujú. Rozdelili nás. To je fakt. Tak vyzerá život za hranicami úradu vlády. A vláda ani neponúka nápady, čo s tým robiť. Takže nech sa páči, Slovensko sa môže pokúsiť o koordináciu európskych politík cez V4, len to bude, samozrejme, zlé pre náš vplyv a reputáciu a zrejme sa z tohto vykľuje ďalší nesplniteľný sľub.
Tej časti o zahraničnej politike ste dali taký bombastický podtitul, citujem, "Návrat suverenity do slovenskej zahraničnej politiky a ochrana slovenských záujmov". Živo si viem predstaviť, ako ste sa pritom tľapkali po ramenách, že aké pekné svalnaté slová ste našli, len ste tým urobili, páni a dámy, parádny prešľap. V podstate ste odkázali tým stovkám diplomatov a diplomatiek v rezorte zahraničia, že doteraz pracovali pre cudziu moc. Lebo keď hovoríte o, citujem, "návrate suverenity", tak logicky naša zahraničná a európska politika doteraz nebola suverénna. Čiže pracovala v prospech nejakej inej mocnosti a sily, ktorá poťahovala nitky v pozadí. A to už je dokonca vážne obvinenie. Na to, ak sa nemýlim, by bol aj nejaký paragraf. Ak by to bolo tak, ako píšete. Lenže ono to, samozrejme, tak nie je. Ja nepoznám doslova jediného diplomata a diplomatku, a to ich poznám desiatky, ktorý by nebol kopal alebo kopala za záujmy tejto krajiny a pracovala pre jej dobro.
To, čo sa reálne deje, čo si nechcete pripustiť, je, že aj ľudia konajúci v prospech Slovenska, vlastenci a vlastenky, môžu mať rôzne predstavy o tom, ako tejto krajine pomôcť. Vo vašom mentálnom svete, ak nie je po vašom, tak je to zrada. Kto nie je s vami, je proti vám a proti Slovensku. Čo je, so všetkou úctou, nielenže hlúpe mentálne nastavenie, ale je aj mimoriadne nebezpečné pre túto krajinu. Tie naozaj dobré vlády, tie naozaj úspešné krajiny nielenže nezastrašujú tých, ktorí s nimi nesúhlasia, ale priamo vyhľadávajú názorové rozdiely, lebo rozumejú tomu, že najlepšie rozhodnutia nielen v zahraničnej politike, ale aj v nej, sa rodia vtedy, keď múdri ľudia zvážia alternatívy, a nie tak, že vodca bez opozície a oponentúry si ráno niečo zmyslí a na obed to presadí a tých, čo s tým nesúhlasia, rovno de facto vyhlási za zradcov. Slovensko nie je banánová republika, milá koalícia, potrebuje vládu, ktorá fundovane a odborne presadzuje slovenské záujmy za hranicami, no z tohto dokumentu je jasné, že takú vládu nemá.
Nikde ani jedným slovom nie je spomenuté v dokumente, nie je spomenutá v dokumente ruská vojenská agresia voči Ukrajine. To už fakt chcelo že celkom slušnú mentálnu gymnastiku, napísať kapitolu o obrane a bezpečnosti a ani len slovom nespomenúť, kto môže za najhoršiu vojnu v Európe od konca tej druhej svetovej a ako ten niekto, Vladimír Putin, ohrozuje nielen Ukrajinu, ale aj záujmy Slovenska. Nenájdete tam ani cek, ani cek o tom, že Putinova vojna spôsobila desaťtisíce obetí, vyhnala milióny ľudí z domova či spôsobila obrovské hospodárske škody aj nám na Slovensku. Srdečná vďaka, pán Putin.
V dokumente nenájdete ani cek o tom, že Rusko sa aj nám, Slovensku, pokúša oklieštiť suverenitu a malo tú drzosť predložiť nám vo forme memoranda v roku 2021, v decembri 2021 dokument, v ktorom žiada, aby Moskva mala právo veta na akékoľvek spojenecké posily na našom území. Toto robí váš kamarát Vladimír Putin. Ruská agresia je v tomto programovom vyhlásení opakovane popísaná ako vojnový konflikt na Ukrajine, ako keby sa Ukrajine len tak stalo. Bum, sám od seba, ako keby sa Ukrajina snáď napadla sama. To odmietnutie v programovom vyhlásení čo len pripustiť, že na východ od nás prebieha brutálna vojenská agresia, že za ňu môže Rusko a že Rusko má plány už aj dnes aj voči nám, vedie k závažným prakticky následkom. Vedie napríklad k tomu, že vláda domotala v programovom vyhlásení, čo má byť prioritou ozbrojených síl. V jednej časti konštatuje, že prioritou modernizácie armády je príprava na taký typ vojny, ako zažíva náš sused, Ukrajina, s čím súhlasím. No hneď v úvode v časti o obrane zaznieva niečo úplne iné. Tam sa píše o potrebe posilniť kapacity armády na boj s nelegálnou migráciou. Tak sa vás pýtam, ktoré to je, milá koalícia. Lebo peňazí je málo a správne píšete v samotnom programovom vyhlásení, že priestor na zvýšenie rozpočtu na obranu nebude. Takže si budete musieť vyberať, do čoho investujete, a to presne nerobíte. Chcete jedno aj druhé, chcete nemožné.
Modernizácia bola v ostatných rokoch jasne zameraná na posilnenie obrany Slovenskej republiky proti takému typu útoku, akému čelí Ukrajina dnes. To je jediná správna priorita. Žijeme uprostred najhoršej vojny v Európe od konca tej druhej svetovej, prebieha hneď na východ od nás a bolo by kriminálne nezodpovedné nepripravovať obranu Slovenska na podobný typ hrozby. To si vyžaduje ale hlavne dobudovanie ťažkej mechanizovanej brigády, čo je aj náš hlavný dlhodobý a, treba povedať, dlhodobo nenaplnený príspevok do spoločných operácií NATO. Treba však povedať, keď sa nad tým trošku zamyslíte, že ťažká mechanizovaná brigáda je len málo využiteľná na boj s nelegálnou migráciou. Pri tej vám, úprimne, tanky či bojové vrtuľníky veľmi nepomôžu. Takže čo to v praxi znamená, pýtam sa vás, že hneď prvá krátkodobá priorita obrany v tomto dokumente je posilnenie schopnosti ozbrojených síl bojovať s nelegálnou migráciou? Čiže teda nejdeme investovať do tej ťažkej mechanizovanej brigády? No asi nie, lebo vláda si zároveň kladie v tom istom dokumente ako cieľ v obrane citujem, zvýšenie "dôrazu na individuálnu schopnosť obrany v prípade vzniku regionálneho konfliktu", koniec citátu. Čiže podľa tohto staviame armádu nie na boj s nelegálnou migráciou, ale s ozbrojeným nepriateľským štátom. Ale, páni a dámy, medzi tými dvoma vecami je obrovský rozdiel, iná technika, iné náklady. A ako majú, pýtam sa vás, vojenskí plánovači a obstarávači naložiť s takýmito zmätočnými inštrukciami? Úprimne? Ja byť na ich mieste, tak som z tohto vášho textu paf a poriadne si nad ním krútim hlavou.
Apropo, peniaze na obranu. Z dokumentu na mňa ide reálna obava, že či sa vláda nechystá obísť ten náš záväzok investovať 2 % z HDP do obrany. Lepšie povedané, či ho nejdeme splniť len formálne a či si nejdeme k jeho splneniu, formálnemu vykázaniu pomôcť tak trošku optickou ilúziou a účtovníckym podfukom. V dokumente sa totiž píše, že rozpočet ostane na tých spomínaných dvoch percentách HDP, ale zároveň v ňom vláda vymyslela nový fond na budovanie a rozvoj obrannej štru... infraštruktúry. Čiže mosty, železničné nástupištia, ktoré v čase mieru slúžia hlavne verejnosti, ale v čase vojny sú potrebné na presun vojenskej techniky. Toto je chvályhodná a potrebná investícia. Problém nie je v tom, že ju nemáme robiť, problém je v tom, že patrí do rozpočtu iného ministerstva. Patrí do rozpočtu ministerstva obra... pardon, dopravy, nie obrany. A tak trochu sa obávam, že opäť, že chystáte taký účtovnícky podfuk, že reálne znížite výdavky na obrany a to, že ostanú na úrovni dvoch percent urobíte len tak, že do kapitoly obrana presuniete niečo, čo v minulosti vždy patrilo do úplne inej kapitoly, do kapitoly doprava a inými slovami, že tie 2 % na obranu budú vykázané len formálne. Ak sa tak stane, bude to mať dva praktické následky.
Po prvé, ak v praxi klesne objem peňazí na tie čisto vojenské investície do techniky, spomalí sa proces modernizácie a naši vojaci napriek všetkým tým krásnym slovám, ako vám na nich záleží, budú naďalej behať na technike, ktorá je staršia nielen ako oni, ale pomaly ešte staršia ako generáli, ktorí im velia. A je tiež otázne, či naši spojenci na takýto účtovnícky trik skočia. Ak nie, budeme musieť v Aliancii vysvetľovať, prečo porušujeme aj nami schválené spojenecké záväzky, lebo tie 2 % HDP na obranu sme sa verejne a jasne zaviazali dodržiavať a dodržiavať ich reálne, nie podfukom.
Mimochodom, škoda, že tu nie je pán minister obrany, len jedna poznámka na okraj, vy si vôbec nemusíte kanibalizovať rozpočet dopravy alebo obrany na financovanie vojenskej infraštruktúry. Stačí lepšie využiť peniaze z Európskej únie, ktorá už dnes, dokonca pred pár rokmi vytvorila osobitný program presne na takýto typ investícií, program, ktorý Slovensko, podčiarknem, ako jediná členská krajina EÚ na hranici s Ukrajinou donedlho, donedávna ignorovala a nevyužívala. Takže prosím, prosím, predtým, než začnete robiť čachre-machre v obrannom rozpočte, skúste najskôr využiť tie príležitosti, ktoré vám ponúka Európska únia.
Milá vládna koalícia, aspoň tých málo, čo tu ste, toto vaše programové vyhlásenie vnímam ako premárnenú šancu zlepšiť našu zahraničnú politiku a posilniť našu obranu. Nechali ste sa tak trošku uniesť nenávisťou voči tej predošlej vláde. Myslím si, že účelovo konáte naschvál naopak ako ona a nedomysleli ste, či je to dobré, alebo zlé pre obranu a bezpečnosť Slovenska. Chcem vás uistiť a ukľudniť, nikto vám neberie právo zmeniť zahraničnú a obrannú politiku. Vyhrali ste voľby, tie príslušné rezorty sú vaše. Nemáte, nemáte však právo hazardovať s bezpečnosťou a obranou Slovenska. Vaše odmietnutie čo i len pripustiť, že na východ od nás prebieha brutálna ruská vojenská agresia voči Ukrajine, vaša neochota priznať, že Vladimír Putin je hrozbou aj pre Slovensko, vaša neochota sústrediť modernizáciu ozbrojených síl na tento typ hrozby, to sú prešľapy s potenciálne fatálnymi dopadmi na bezpečnosť tejto krajiny. Tak prosím, zbadajte sa už. Volebná kampaň skončila, prestaňte si naháňať lacné politické body kopancami do Ukrajiny a venujte sa hrozbe, ktorú Vladimír Putin predstavuje aj pre nás. Slovensko nie je hračkou, je to krajina s 5,4 miliónmi ľuďmi, ktorí legitímne od vlády očakávajú, že sa postará o ich bezpečnosť, a tá zodpovednosť je teraz vo vašich rukách. (Potlesk.)

Ďakujem pekne kolegovi Dvořákovi za doplnenie štatistík a vyjadrím sa k pánovi Kalivodovi.
Čo sa týka tej vrakunskej skládky, tak ja tu určite nebudem obhajovať predchádzajúcu vládu, ale myslím si, že všetci dobre vieme, ako dlho je tu v skutočnosti, desiatky rokov tá skládka vo Vrakuni prítomná a môžeme si spočítať, koľko z toho pokryla predchádzajúca vláda a koľko z toho reálne boli vlády pod vedením Roberta Fica, a to sa teda zďaleka netýka len témy environmentálnych záťaží.