Videokanál klubu

Takže, vážení členovia vlády, vážené poslankyne, vážení poslanci, ja by som sa vo svojom príhovore rád venoval politikám trhu práce. Ide o menej politicky exponovanú, ale pritom veľmi dôležitú oblasť pre zdravý vývoj ekonomiky a jej premenu na nový model rastu, ktorý by podľa programového vyhlásenia vlády rada dosiahla aj táto vláda.
Napriek tomuto vznešenému cieľu z textu som mal pocit, že návrhy v tejto oblasti nevychádzajú z analýzy výziev, ktorým trh práce čelí a bude čeliť v dohľadnej budúcnosti, a vízie toho, ako ich premeniť na príležitosti. Text spomína ekonomické megatrendy ako sú technologické zmeny a digitalizácia, zelená transformácia a starnutie populácie. Z opatrení však nie je jasné, že autori porozumeli, aké majú tieto trendy dôsledky pre trh práce, aké zmeny si vyžadujú vo verejných politikách. Tak si to rýchlo vysvetlíme.
Digitalizácia, automatizácia a nástup umelej inteligencie urobí niektoré ľudské pracovné činnosti obsolentné, čo povedie k zmenám v štruktúre povolaní a potrebe nových zručností pre staré povolanie. Mnohé povolania zaniknú a zároveň mnohé budú vznikať. Výsledkom z tohto pohľadu alebo výsledkom z pohľadu pracovného života človeka bude, že ľudia sa budú musieť častejšie adaptovať na zmeny v náplni práce a častejšie budú meniť povolanie. Zelená transformácia podobne povedie k zániku niektorých povolaní a pracovných miest v tomto prípade v znečisťujúcich aktivitách a vznik nových pracovných miest v zelených aktivitách. Tieto dva megatrendy si preto vyžadujú kvalitný systém vzdelávania počas celého života, ktoré umožní ľuďom kontinuálne aktualizovať svoje zručnosti a spolu s kvalitnými službami zamestnanosti pomôže rekvalifikovať tých, ktorí prišli o prácu.
No a do tretice, starnutie populácie znamená, že bremeno tvorenia hodnôt leží na stále menšej časti populácie. Tento problém si vyžaduje jednak hľadať spôsoby, ako pomôcť seniorom zostať pracovne aktívni aj na dôchodku, ďalej zapojenie skupín, ktoré dnes z rôznych dôvodov nemajú dostatočné zastúpenie na trhu práce. Hovorím najmä o ženách s malými deťmi a potom sociálne a zdravotne znevýhodnených ľudí vrátane ľudí z marginalizovaných rómskych komunít. Potom je potrebné zastaviť alebo ideálne otočiť čistý odliv mladých ľudí do zahraničia. No a nakoniec potrebujeme rozumný prístup k migračnej politike s cieľom vyplniť medzery medzi dopytom a domácou ponukou po konkrétnych zručnostiach a kvalifikáciách. A teraz sa pozrime, čo programové vyhlásenie obsahuje v tejto oblasti a čo mu chýba.
Celoživotné vzdelávanie sa spomína viackrát, ale vždy len v zmysle, že vláda vytvorí systém, pripraví legislatívu bez konkrétností a bez záväzku poskytnúť nevyhnutné financovanie. Intenzívnejšia spolupráca s Alianciou sektorových rád na lepšom prepojení potrieb trhu práce so vzdelávacím systémom je v poriadku, ako aj podpora sociálneho podnikania ako nástroja integrácie znevýhodnených skupín a regionálneho rozvoja. Týmto však príspevok vlády k modernizácii trhu práce a jeho prípravu na nové výzvy končí. Pozrime sa teda, čo v programovom vyhlásení chýba.
Dokument neobsahuje žiadnu zmienku o potrebe reformovať úrady práce, ktoré budú v čase častejších zmien povolania a častejších období dočasnej nezamestnanosti veľmi dôležité. Úrady práce pritom výrazne zaostávajú za najlepšou modernou praxou v zahraničí. Potrebné je najmä zmeniť prístup k znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie, zaviesť poriadnu profiláciu pri registrácii na základe dát a cieliť individualizovanú pomoc na najrizikovejších klientov. Výrazne to prispeje k začleneniu znevýhodnených skupín na trhu práce.
V súvislosti s úradmi práce treba zmeniť aj štruktúru takzvaných aktívnych opatrení trhu práce. Ústredie sa totiž riadi viac potrebou čerpať eurofondy ako najlepším záujmom nezamestnaných. Preto uprednostňuje drahé dotácie pre zamestnávateľov namiesto vzdelávania napriek tomu, že vzdelávanie je preukázateľne účinnejšou pomocou k dlhodobejšiemu uplatneniu na trhu práce. Navyše príjemcov pomoci v hmotnej núdzi a najmä chudobných Rómov úrady segregujú do neúčinných aktivačných prác, ktoré merateľne zhoršujú šance na zamestnanie.
Rovnako je potrebné zaviesť odborné výberové konania na riaditeľov a riaditeľky úradov práce. Dnes sú totiž tieto pozície v podstate politické trafiky, ktoré Milan Krajniak daroval lojálnym spolustranníkom. Uvidíme, ako k tomu pristúpi minister Tomáš.
V programovom vyhlásení chýba akákoľvek zmienka o podpore flexibilnej práce a čiastočných úväzkov. Ide pritom o dôležitý spôsob, ako dostať na trh práce matky malých detí, ako aj seniorov, ktorí nevládzu alebo nechcú pracovať na plný úväzok alebo preferujú prácu z domu. Štát ako dôležitý zamestnávateľ by pritom mohol ísť príkladom. V súvislosti s matkami s malými deťmi treba spomenúť aj starostlivosť o deti do troch rokov, teda jasle, detské skupiny a iné formy starostlivosti, ktoré znižujú bremeno rodičovstva a umožňujú matkám vrátiť sa skôr do zamestnania. Znižujú tým takzvanú pokutu materstva, ktorá vysvetľuje časť rodovej medzery v ohodnotení, ktorú spomínali kolegyne Petrík a Jurík. Pre vládu tieto služby akoby neexistovali.
Vláda tiež podľa všetkého neplánuje riešiť skutočnosť, že nové technológie vytvárajú možnosti nových pracovných foriem, ktoré aktuálne pracovné právo nepozná. Konkrétne ide o rôzne hybridné činnosti niekde medzi závislou prácou a živnosťou, ktoré sú menej viazané na konkrétne pracovisko, umožňujú väčšiu kontrolu pracujúcej osoby nad pracovným časom a menej hierarchické formy riadenia. Vyspelé krajiny reagujú na tento vývoj zmenami v pracovnej legislatíve, konkrétne kombináciou uvoľnenia definície závislej práce a vytvorením novej kategórie, ktorá lepšie reflektuje charakteristiky týchto foriem a poskytuje pracujúcim väčšiu ochranu ako dostávajú živnostníci. Namiesto konkrétnych riešení v tejto dôležitej oblasti programové vyhlásenie obsahuje len všeobecné frázy, ktoré navyše vo väčšine prípadov pomenúvajú iba ciele, ktoré by vláda rada dosiahla bez náznaku nástrojov, ako na to. Pre ukážku ponúkam dva citáty: „Sériou konkrétnych opatrení bude vláda odstraňovať fyzické i mentálne bariéry pre prístup zdravotne znevýhodnených k pracovným príležitostiam alebo iným formám spoločenskej aktivity." A po druhé: „Vláda zvýši motiváciu a zlepší podmienky pre dlhodobo nezamestnaných opätovne sa vrátiť do zamestnania."
Pri všetkej úcte, toto nevyzerá ako plán vládnutia, ale ako list Ježiškovi. Ďakujem. (Potlesk.)

Dobre, ja sa takisto prikláňam k tej obave, že smerujeme niekam, ale to, čo to programové vyhlásenie naznačuje, je taká miera kreativity, ktorú, si myslím, že ešte neprekonali ani tie tradičné, tradičné krajiny, ktoré si spájame s diktatúrou. A ja na tomto mieste si dovolím vyzývať všetkých tých, ktorým záleží na demokracii, všetkých tých, a to myslím aj poslancov a poslankyne a viem a verím, že ich je tu väčšina, aby sme ostali ostražití, hej, aby sme aj voči sebe uplatňovali tie regulatívne mechanizmy a kontrolovali sme sa, hej, v tom, že kam presne ideme a kde je ten mantinel, kam až môžeme zájsť. Lebo dneska sa to zdá pekné, že no veď možno zomelie tamtých, ale tie vlády sa menia, hej? Tu nikto neni Tutanchamón, kto tu zostane naveky. A raz takto nastavené parametre tej rozpínavosti štátnej moci môžu zomlieť aj tých, ktorí ich tvorili a mysleli si, že ich sa to jedného dňa nikdy nedotkne.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážené členky vlády, vážení členovia vlády, vážení predsedajúci, vážené, milé kolegyne poslankyne, milí kolegovia poslanci, oceňujem, že ste vydržali tie tri dni a zvládli ste si vypočuť hodnotiace komentáre prevažne kritickej povahy k predloženému vyhláseniu vlády. Naozaj, naozaj oceňujem, že to prebieha zatiaľ celkom konštruktívne.
Takže dovoľte mi možno, aby som ten tok tej kritiky na úvod prerušila jednou takou pozitívnou a doceňujúcou zmienkou, a síce, že to programové vyhlásenie vlády má jednu, neupriem mu to, výnimočnú, výnimočnú schopnosť, a síce takou tou vzletnosťou slov alebo nejakých takých tých dobre formulovaných deklarácií dokáže, dokáže odpriamiť pozornosť práve od tých častí, kde by sme si mali dávať pozor, čo presne sa snaží zakamuflovať to vzletné a deklaratórne zaslovnenie a všimnúť si, že práveže sú to najčastejšie, žiaľ, také tie naozaj veľmi patologické záväzky, ktoré sa v tom dokumente nachádzajú a ktoré by nemali ujsť našej pozornosti. Na tomto mieste sa zmienim o takých dvoch druhoch kamufláží, ktorých by nás nemal zmiasť ten pekný, a v zásade ako nedá sa mu ani veľmi čo vytknúť, deklaratórny newspeak.
Celým programovým vyhlásením sa viac či menej explicitne viaže snaha odkloniť nás od konceptu liberálnej demokracie, liberálnej demokracie znamená pluralitnej demokracie, v tej-ktorej sa uplatňuje slobodná súťaž politických síl v slobodných parlamentných voľbách, nie je to nič ako sa to zvykne na internetoch dezinterpretovať, že to je niečo okolo progresivizmu, čiže od konceptu liberálnej demokracie ku konceptu, ktorý nazval Thomas Hobbes ako leviatanovský štát, v ktorom štátna moc prelamuje tradičné hranice, ktoré vždy doteraz oddeľovali na jednej strane proste sféru, do ktorej mal spôsobilosť a právomoc na základe teda tej spoločenskej zmluvy intervenovať štát a regulovať niektoré oblasti, a za tou hranicou už nasledovala oblasť občianskej spoločnosti, jednotlivcov, ktorí majú sväté božie právo rozhodovať si o svojich veciach týkajúcich sa svojho vedomia, svedomia, rodiny, trávenia voľného času sami. Tu na niektorých miestach, ja budem veľmi konkrétna, budem ich prechádzať a budem ich citovať, sa nachádza viacero takýchto doslova že pokusov prelomiť tú hranicu a ingenerovať do oblastí, kde naozaj sme posledných tridsať rokov neni zvyknutí na to, aby si štát uzurpovával takúto moc a aby zachádzal do sfér, ktoré nie sú typické na to, aby podliehali štátnej regulácii.
Tou druhou oblasťou, ktorú som teda nazvala že tá druhá oblasť kamufláží, tak tam možno tá, tá deklaratórna rétorika nebola až tak veľmi úspešná, pretože sa jej nepodarilo zamaskovať niektoré typy nedostatkov, veľmi nerada hovorím z tohto miesta o nedostatkoch a o tom, že, že niečo nebolo dostatočne odborne zvládnuté, pretože ja so všetkou pokorou si uvedomujem, že tu za mnou sú politickí matadori, ktorí sú tu, myslím, že, že už niečo ako dinosaury, hej, v tej parlamentnej politike, a ja som teda nováčik na parlamentnej pôde, hovorím to so všetkou pokorou, ale práve preto budem tie kvázi kamuflované nedostatky ilustrovať na tých oblastiach, kde sa zase naopak dovolím teda ja označiť za tú, ktorá sa v nich celkom teda odborne orientuje na základe svojej predchádzajúcej 14-ročnej praxe, a teda konkrétne o extrémizme, o dezinformáciách a hybridných hrozbách.
Keď začnem teda tou prvou oblasťou, to, čo som nazvala, že, že, že je niečo ako taký ten prvok leviatanovského štátu, ktorý rozpína moc, kde ju tradične nemal, tak začneme úplne na začiatku, hej? Programové vyhlásenie vlády sa k tým spomenutým vzletným jazykom k nám prihovára deklaráciou záväzku, citujem, že: Vláda prestane tolerovať rozdeľovanie spoločnosti na dobrých a zlých a znovu začne riadiť túto krajinu. Nič viac si ja osobne neželám, hej? Že tí, ktorí ma pozorovali predtým než som sa stala vôbec politicky angažovaná, ja som vždy bola veľmi citlivá na toto rozdeľovanie slušní, neslušní, vieme, že to je takisto nejaký typ newspeaku, nemala som to rada, nemám to rada a kvitujem, že je tu takáto veta, ktorá nechce nikoho rozdeľovať. Ale ako vážne je tento úmysel vlády mienený, dešifrujeme hneď v úvodnej časti, kde vláda ašpiruje na rozdelenie mimovládok na, citujem: Politicky zamerané subjekty, často financované zo zahraničia, ktoré netransparentne ovplyvňovali demokratickú súťaž, a mimovládky, ktoré vykonávajú verejnoprospešnú činnosť v oblasti sociálnej, humanitárnej a tak ďalej a tak ďalej.
Aby som vás nezaviedla k omylu, ja teraz vôbec nejdem hovoriť o tom, čo už zaznelo a chvalabohu, že zaznelo kriticky, v ktorom sa tých kritických reflexií, v ktorom sa rozoberal nejaký možno animózny postoj alebo prezumpcia animózneho postoja tejto vlády vo vzťahu k mimovládkam. Toto teraz dajme bokom, hej? Ja sa v tejto chvíli dotýkam tej ašpirácie rozdelenia, hej? Pretože mňa naozaj veľmi, veľmi zaujíma, ako sa dá v štáte, ktorý si chce zachovávať naozaj ten atribút, že je teda právny, zachováva si demokratickú formu vlády a riadi sa princípmi rule of law, ako ide toto triedenie vykonávať, hej? Veď tu budeme mať čo, nejaké odborné morálne komisie? A kto bude ten, kto ich do nich bude nominovať? Budeme tu mať čo, nejakých, nejakých arbitrov, ktorí budú parametrizovať ušľachtilosť činností? Kto to bude, kto to bude posudzovať? Ako je toto reálne? Lebo ja poznám len jeden validný proste, hej, kritérium, podľa ktorého môžme subjekty triediť. To sú tie, ktoré konajú v súlade so zákonom, a tie, ktoré nekonajú v súlade so zákonom. Nedá sa triediť na žiadne ušľachtilé a neušľachtilé a koniec koncov technická poznámka. Všetky, aj ušľachtilé, aj ušľachtilé mimovládky sú politické per se. Pretože či sa venujú zvieratkám, chorým, deťom, environmentálnym problematikám, na konci toho dňa je zámerom vplývať pozitívne na politiky, ktoré sa v tejto oblasti uplatňujú, hej, že nikto nechce do nemoty pôsobiť ako ten škreček v tom koliesku v teréne a prizerať sa, že sa vlastne na tej pôde, kde má prísť k rozhodovacím a korektívnym procesom, tá situácia nemení a oni budú ako otroci teda v teréne korigovať tieto nedostatky. Vždy je tá činnosť politická.
Čiže ja, ja, ja nerozumiem teda, že buď je to balast, hej, a sme si všetci vedomí, že sa toto nedá urobiť, lebo sa to naozaj v krajine, ktorá ašpiruje na to, že si zachová status rule of law, sa toto nedá vykonať, ak tu naozaj nechceme mať, nechceme mať nejaké ministerstvá všehomíra, ktoré to budú parametrizovať, alebo potom je tu naozaj takáto ambícia, možno ma kolegovia opravia a vysvetlia mi, že ako sa to teda dá roztriediť a ja sa potom obávam, že naozaj budeme len na skok tomu leviatanovskému, leviatanovskému štátu.
Aby sme teda šli po ďalších takýchto konkrétnych príkladoch, lebo je toho viacej, nebudem, samozrejme, menovať všetky, budem spomínať len niektoré ilustračne. Ďalšia veľmi pekná a sympatická deklarácia, ktorú znovu podpíšem všetkými desiatimi, je sľub návrat k pomerom typických pre demokratickú spoločnosť. No, chvalabohu, aby to tak bolo, hej? (Rečníčke nefunguje mikrofón.) Dobre, dobre, ďakujem pekne. Ja som sama bola naozaj hlasnou kritičkou ešte before of school takých tých devastačných procesov, ktoré sa tu diali v réžii minulej vlády a ktorými sa naozaj zanechávali kalamitné následky na strane právneho štátu. Čiže sama, a myslím, že teraz hovorím za všetkých kolegov a kolegyne z Progresívneho Slovenska, si veľmi želám, aby sme sa vrátili k demokratickým, ako to je, pomerom a teda atmosfére, ktorá platila pre demokratickú spoločnosť. No len teda znovu, ako vážne je to myslené, nemusíme zachádzať priďaleko, pretože nasleduje veľmi zaujímavá pasáž a mňa prekvapuje, že ona je umiestnená v stati, že... (ruch v sále), prepáčte, ale ma to vyrušuje, hej, že ak vás nebaví, ja to chápem, že pokojne, že ja, ja znesiem, keď sa ktokoľvek dvihne a odíde, ale nemám rada ten šum, keď rozprávam, mám pocit, že sa s niekým prekrikujem. Ďakujem.
Táto časť, o ktorej budem teraz hovoriť, sa nachádza v stati verejná správa, hej. Vo verejnej správe, ja som právnička, čakáte niečo, čo sa bude týkať, ja neviem, hej, nejakého možno nového rozdelenia územnosprávneho členenia, nových kompetencií a tak ďalej a tak ďalej, ale my sa tam dočítame, že vláda má záväzok pripravovať niečo ako štátne kampane, hej. Pritom je tam v úvode napísaný znovu jeden veľmi pekný záväzok, ktorý sa nedá odškriepiť a s ktorým sa nedá súhlasiť, že právny štát je hodnotovo neutrálny, ale my máme v ďalšej časti záväzok, že štát bude robiť verejné kampane vyslovene na podporu eticko-súkromných záležitostí ako je propagácia rodiny a toho, čo je z pohľadu teda vlády vhodné, aby sa v rodinnom prostredí uprednostňovalo, dokonca sa treba upriamiť na nejaký akýsi kvalitný typ beletrie, naznačuje sa nejaký preferovaný spôsob trávenia času z rodiny, akokoľvek, s rodinmi, akokoľvek ušľachtilé ciele to sú, a ja si viem predstaviť, že s mnohými by som sa vedela dohodnúť, tak toto, prosím pekne na nebi, nepatrí do programového vyhlásenia vlády a nepatrí to do réžie vlády, hej. Pretože štát figu borovú do toho, ako budú rodiny tráviť deti, čas s deťmi a občanov figu borovú do toho, čo si Kefalín predstavuje pod kvalitnou beletriou, hej. Čiže toto je znovu niečo, čo mňa osobne desí, že sa približuje k tomu leviatanovskému konceptu štátu.
Zaujímavé sú ešte teda také dve-tri pikošky z tejto oblasti, kde, kde naozaj teda stojí, stojí za to sa zamyslieť, že, že čo je tou skutočnou ambíciou, ambíciou vlády, a je to niečo, čo možno na prvý pohľad nikoho nevydesí. Je to záväzok písať si správu o stave demokracie. Ja to poviem ešte raz pomaly, čo to presne znamená. Vláda si bude vypracúvať správu o stave demokracii. Tá vláda, ktorej subjektom, ktorá politiky tvorí, je exekutívnym orgánom vo vzťahu k legislatívam, ktorá teda má a môže mať nejaké dopady na demokraciu, je zároveň tým istým subjektom, ktorý si o tom napíše hodnotiace správy, čo je absolútne nevídané, a ešte aby toho nebolo málo, tak ešte pridáva záväzok, že ona si ich teda nechá vo verejnoprávnych médiách teda aj náležite odpropagovať. A to sme akože kde toto videli, hej, že v Severnej Kórei, alebo ja neviem o žiadnej krajine, opravte ma, v demokratickom svete, kde si demokratická vláda, ktorá robí politiku s dopadmi na demokraciu, sama napíše hodnotiacu správu, ako to teda urobila, a ešte zaviaže verejnoprávne médiá, aby jej to odpropagovali, to je, to je neuveriteľné niečo. (Potlesk.)
Na to tu máme naozaj nezávislé inštitúcie, lebo vláda nie je to isté ako funkcia prezidenta, verejného ochrancu práv alebo, ja neviem, národného strediska pre ľudské práva, tým to patrí, dokonca ešte aj tým ušľachtilým a neušľachtilým mimovládkam to patrí, ale aby si vláda sama seba hodnotila v hodnotiacej správe, prosím vás, hej, to neni dobré ani ako vtip.
No a teraz tie pikošky na záver tejto časti: „Vláda nastaví systém informovania verejnosti o trestnom konaní s akcentom na zachovanie prezumpcie neviny a ľudských práv a z toho dotknutých osôb vyplývajúcich z európskych ľudskoprávnych štandardov." Takto, ja sa sama veľmi, veľmi hlásim k tomu, aby sa v prípade trestného konania, zvlášť prípravného konania, neprelamovala a neporušovala zásada neverejnosti, áno? Aby sme tu nevytvárali to, že človek ešte ani obvinený nebol, ale už je buď mediálnym diskurzom alebo facebookovým tribunálom aj obžalovaný, aj odsúdený, ešte aj obesený, hej? Že toto zrejme nikto nechce, ale nie je úlohou štátu, aby normoval, normoval systém informovania verejnosti, hej? To ani nie je že nejaká, hej, teda odkaz verejnoprávnym médiám, to je systém informovania verejnosti. To je znova niečo, čo si ja neviem ani predstaviť, že ako sa to robí, ako sa to dá robiť a nestratiť pritom teda status právneho štátu, hej, že ktorý teda naozaj sa nezopsúva, nezopsúva niekde, kde podľa mňa, akože ani Putin nemá takúto kreatívu v takýchto rôznych, rôznych nápadoch.
Je to bohumilé, rozumiem tomu záväzku, ale majme, prosím, na pamäti, že kvalita a objektivita sú kategórie na mediálnom trhu, ktoré sú istým spôsobom modifikované v rámci konkurencieschopnosti a áno, ak chceme, aby tieto veci, ako som povedala, neboli, neboli proste plné defektov, a mne to samej vadí ako právničke, že ak niekto teda ešte ani nestihol zistiť, čo sa voči nemu vedie, a už je naozaj že aj odsúdený, aj obesený, mne to takisto veľmi vadí, ale tak potom sa bavme o tom, že či nie je namieste osvojiť si nejaký štandard, že orgány činné v trestnom konaní a súdy, ak vydajú rozhodnutie vo veci samej, to je to dôležité, vo veci samej, predstúpia pred verejnosť a korektne informujú, z akého skutkového, z akého dôkazného stavu vychádzali a takto rozhodli. A či sa to bude nejakým, neviem, médiám, poslancom, politikom, ľudu, tribunálom páčiť, bohužiaľ, takto to je, lebo súdy a OČTK tu proste nemôžu robiť, hej, vykonávať justíciu akože podľa toho, že ako hlasno a ktorá skupina bude čapkať. Dá sa to riešiť, ale, prosím vás pekne, nie štátnym normovaním, hej?
No a taká posledná pikoška: „Prvým krokom k zlepšeniu je nastavenie objektívneho zrkadla stavu spoločnosti." Vau. Ja som si doteraz myslela, že spoločnosť nastavuje zrkadlo vláde, my tu máme novú dobu. Vláda nastavuje spoločnosť zrkadlu, teda zrkadlo spoločnosti, ale áno, možno je to znovu niečo, čo som len ja nepochopila, hej, že ten šľachetný zámer za tým mať, a neviem si úplne predstaviť ani, ako sa to bude realizovať, ale berme to teda ako pikošku za, za tou časťou, ktorú som teda nazvala, že vidím v nej naozaj takú tú, to nebezpečenstvo leviatanovskej rozpínavosti štátnej moci a ingenerovanie do tej sféry spoločnosti, kde proste nemá štátna moc čo robiť, nech má akokoľvek bohumilé úmysly.
A teraz k tej druhej časti, ktorú som nazvala, že prichádza k nejakému nie veľmi šikovnému hláskovaniu niektorých, teda neznalosti a neodbornosti z oblasti dezinformácií, hybridných hrozieb a extrémizmu, dotknem sa konkrétne len dvoch výňatkov ako v časti, ktorá je zaradená pod kultúru, sa teda sľubuje, že, budem citovať, teda že vláda bude dbať o to, aby sa neoprávnene, aby sa, takto, že neprichádzalo k neoprávnenému zasahovaniu do slobody slova, všetko bohumilé, bude chrániť slobodu slova, všetko bohumilé, pričom sľubuje akceptovať regulatívne zásahy na sociálnych sieťach iba v rozsahu, akým sa zasahuje do dôstojnosti práv človeka a v záujme ochrany bezpečnosti Slovenskej republiky.
Prosím vás pekne, my máme ústavu, pre Krista Pána, veď tam je ten výpočet širší, hej? Nemôže nám tu programové vyhlásenie vlády, akýkoľvek iný zákon, zúžiť dôvody, pre ktoré je možné obmedziť slobodu slova. Lebo to nie je možné len pre záujmy obrany bezpečnosti a dôstojnosti práv človeka, pretože tá ústava, áno, vieme, že má aj mravnosť, aj, aj verejné zdravie a tak ďalej, hej, že neviem teda, nechcem byť skrivodlivá, ani niečo podsúvať, ale je, neviem tu, či účelovo vypustené, pretože si všetci pamätáme dobu covidu a ja viem, že, že nejaká časť tohto spektra má pocit, že prichádzalo naozaj práve v tej dobe k radikálnej cenzúre.
Niekto mi na to argumentoval, že veď sa vypínali blogy a weby a neviem čo, ja len pripomínam, že sa vypínali tie, na ktorých sa nachádzal natoľko závadný obsah, že mal spôsobilosť ohrozovať verejné zdravie a štát má tzv. pozitívny záväzok chrániť ľudský život. To neznamená, len teda berie na seba záväzok, že nikoho nezabije, hej, ale on má záväzok chrániť verejné zdravie. Ak tu máme nejaký web, kde sa nám tridsať odborníkov zrazu na imunológiu v tejto malej krajine vynorilo a bude hovoriť, ako to presne má byť, hej, lebo majú všetci DrSc., PhDr. a všetky tituly sveta zrazu, lebo už teda prešli tými internetovými univerzitami a proste ašpirujú na to, že budú rušiť vedecký konsenzus a ak by to aj robili, čert ber, ale vo výsledku to spôsobuje ohrozenie verejného zdravia, no tak ten štát má psiu povinnosť zasiahnuť. Áno, ja si myslím, že by mal o tom, ktorý web, za akých podmienok, rozhodovať nezávislý súd. V tomto akože prijímam tú kritiku, že tam to v tom období núdzového stavu nebolo zakomponované súdne rozhodovanie, malo by byť, a to je jeden proste z návrhov, ktorý by som ja kedykoľvek podporila, pretože my sa tu naozaj nebavíme o alternatívnych názoroch, teda že či, ja neviem, budeme piecť jablkové pité takto alebo inak, hej. Alebo teda že či, neviem, sa robia, hej, preteky so psami hentak alebo tak, nie, my sa bavíme o veciach, na ktoré so všetkou pokorou by sme si mali začať nazad pestovať akože to uvedomenie si vlastných informácií a vlastnej vzdelanosti. Ja som právnička a ja nebudem hovoriť kolegom, ktorí sú zdatní stavbári, ktorí sú zdatní ekonómovia, hej, že ako ideme teraz nastavovať dane. No však tak hanba ma facká, tak to nebudem robiť, hej. A ak tu tá akože atmosféra je, hovorím nech je, nech si to teda každý pláca, nech máme multiverzie reality a výkladov reality, nedbám, ale nesmie to ohrozovať verejné zdravie, nesmie to zasahovať do práv a slobôd človeka.
K tej slobode slova, ktorá sa tu teda viackrát spomenula, mňa udivuje len to, že sa spomína v kontexte sociálnych sietí, kde práveže, hej, že všetky krajiny Európskej únie hľadajú koncept, ako sa vysporiadať s tou, s tým, s tou neregulovanou slobodu slova, tam je neregulovaná, hej, že to je eldorádo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Šimečka, Michal, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, ospravedlňujem sa, len vypadla nám časomiera a vypršal vám čas, akurát ste to nemohli vedieť.

Bihariová, Irena, poslankyňa NR SR
Som už aj na konci, nič už k tomu iné, čo som povedala, by som asi teraz nedodala. Ďakujem, že ste to vydržali, ďakujem, že si ma včas, pán podpredseda, upozornil. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za všetky faktické poznámky k môjmu vystúpeniu.
Pán kolega Bartek, do značnej miery súhlasím, ja si myslím, že jednou z dôležitých vecí, a takisto to v programovom vyhlásení vlády chýba, je, na to, aby sme tých mladých ľudí nevyháňali aj z regiónov alebo teda z tých miest a obcí, kde sa narodili, je aj poskytnúť im dostupné alebo teda cenovo dostupné bývanie. Toto mi rovnako tak v programovom vyhlásení vlády chýba, ako by sa mohli mladí ľudia osamostatniť a zároveň tak ostať aj v regiónoch, teda mimo Bratislavy.
Takisto som nenašiel v programovom vyhlásení vlády a myslím si, že je to veľmi dôležité povedať aj z tohto miesta, a to sú vysokoškolské internáty. Ja som mal tú možnosť počas vysokej školy nejakým spôsobom si vyskúšať aj tieto priestory a to bývanie by som mohol nazvať akokoľvek napríklad zážitkové, ale rozhodne nie dôstojné. Skúste si napríklad tam ísť umyť zuby, ostane vám v ruke vodovodný kohútik alebo sa stáva úplne bežne, že vypadne okno a niekoho zraní. Toto naozaj ako viem, že môže prísť niekomu úsmevné, ale je to fakt a ja som nenašiel jedinú vetu, ktorá by sa týkala vysokoškolských internátov. Ja viem, že toto je dlhodobý problém a neriešilo to niekoľko vlád ako pred aj touto vládnou koalíciou, takže ja si myslím, že toto je tiež niečo, čo by si zaslúžilo pozornosť. A rovnako tak sa to týka aj tých mladých ľudí, ktorí zvažujú štúdium v zahraničí. No tak keď si majú predstaviť, že by mali najbližších päť rokov bývať v takom prostredí, ako ponúkajú slovenské vysokoškolské internáty, tak ja sa popravde ani nečudujem, že odchádzajú.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážení členovia a členka vlády, vážení kolegovia a kolegyne, patrím medzi najmladších poslancov v tomto volebnom období, na jednej ruke by som mohol zrátať tých z nás, čo majú v parlamente menej ako 30 rokov. Dovoľte mi, prosím, sa vyjadriť k tomu, ako sa vládna koalícia postavila v programovom vyhlásení vlády k odlivu mladých ľudí do zahraničia.
Počas predvolebnej kampane toto bola jedna z výrazných tém a myslím si, že právom. V Progresívnom Slovensku sme si túto tému osvojili už od úplného začiatku a komunikovali ju veľmi konštruktívne. Dokonca v spoločnosti zarezonovala natoľko, že si ju osvojili aj kolegovia z terajšej vládnej koalície, konkrétne pán Peter Pellegrini a strana HLAS. Pamätám si, že ste mali k tomu špecificky tlačovku, ktorá sa venovala odlivu mladých ľudí do zahraničia, na moje prekvapenie ste nejakým spôsobom prezentovali aj zopár vôbec nie zlých nápadov, ktoré by ste chceli realizovať. Napriek tomuto zdôrazneniu vo vašej predvolebnej tlačovke sa do programového vyhlásenia táto téma dostala veľmi okrajovo, konkrétne len štyrmi vetami. Ja to považujem za veľmi nedostatočné a za výsmech všetkým tým mladým ľuďom a nielen mladým ľuďom, ale všetkým ľuďom, ktorí do zahraničia z tejto krajiny odišli, už v súčasnosti žije v zahraničí viac ako 300-tisíc Slovákov a Sloveniek.
Mladá generácia, jej šikovnosť, angažovanosť, entuziazmus sú podľa mňa nenahraditeľné. Mladí ľudia odchádzajú vo veľkom počte, a to je niečo, čo nemôžeme ignorovať. Ako spoločnosť to musíme vnímať nielen ako individuálny rozhodovací proces, ale najmä ako veľkú výzvu, ktorá si vyžaduje zodpovedný prístup vlády a štátu. Máme povinnosť vytvoriť prostredie, kde budú mať mladí ľudia šancu uplatniť svoje schopnosti a sny. Z toho dôvodu by som vás všetkých vyzval, aby sme túto problematiku posunuli na prop... na popredné miesta v našej politickej agende.
Mnohí kolegovia, kolegyne z koalície sa nazývajú národniarmi... (Rečníkovi sa vypol mikrofón. Reakcia predsedajúceho: „Skús ešte raz stlačiť."), á, dobre, ďakujem. Tak ja by som chcel ešte raz aj apelovať aj na vás, na kolegov a kolegyne z Národnej rady, z národnej strany Slovensko, myslím si, že toto je problém, ktorý by mal aj vás mrzieť. Veď mladí ľudia, mnohí z nich takí, čo sa tu narodili, vyrástli, chcú odísť a vyslovene z tejto krajiny utekajú masovo. Nie je náhodou aj vašou prioritou, aby sme boli silný a hrdý štát? Slovensko miestami pôsobí, ak by som to mohol filmovo prirovnať, ako Titanic. Hudba síce ešte hrá, loď sa potápa a ľudia ju opúšťajú. To vás naozaj netrápi? Myslím si, že vládna koalícia by sa mala snažiť otočiť tento trend a vytvoriť prostredie, v ktorom mladá generácia nájde svoje miesto, bude sa môcť rozvíjať a bude sa tu cítiť hlavne ako doma. Som presvedčený, že spoločným úsilím môžeme tento trend zvrátiť a vytvoriť spoločne krajinu, kde mladí ľudia budú chcieť ostať žiť a nebudú chcieť odísť. Poďme sa, prosím, o to pokúsiť, nemôžeme ostať v súčasnom stave, kde keby takisto, ako by som na jednej ruke zrátal nás v Národnej rade, čo máme menej ako 30 rokov, tak takisto by som na jednej ruke zrátal tie vety, ktoré sa v programovom vyhlásení týkajú mladých ľudí.
Ako sme tu už na začiatku hovorili o transparentnosti, tak ja budem rovnako transparentný a z tých dôvodov, ktoré som uviedol vo svojom programe, a toto programové vyhlásenie vlády, ktoré sa štyrmi vetami venuje odchodu mladých ľudí do zahraničia, nemôžem podporiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem kolegom za reflexie, špeciálne pánovi Majerskému, veľmi si to vážim.
Kolegovia, ja mám za to, že PVV sa má rámcovať teda ako prihlásenie sa vlády ku svojim vlastným prioritám, teda by v ňom mali byť uvedené tie najdôležitejšie témy a body, ktoré krajina v tomto momente potrebuje riešiť, a nielen teraz, ale aj do budúcnosti, a zarámcované riešenia. Opriem sa pri svojej reakcii na včerajšiu správu NKÚ v oblasti životného prostredia, kde boli ako rizikové uvedené environmentálne záťaže, ktoré som uviedol, triedený zber a riziko rastu zmiešaného zmesového komunálneho odpadu, uviedol som, kanalizácie, čistie... a čistiarne odpadových vôd, aj na to som upozornil. Vodovody, pitná voda a ako ohrozenie pred suchom a znečistením, aj to som zdôraznil. Takže vynechávať niečo z programového vyhlásenia vlády, lebo sa to tam nezmestí, je podľa mňa trošku mylné.
Pán Šimko, vravíte, že environmentálne záťaže sú prioritou tejto vlády, ja netvrdím, že to v programovom vyhlásení vlády nie je spomenuté, ja som len upozornil na to, že tá zmienka nie je pre mňa dôveryhodná. Tie záťaže tu sú desaťročia, sú to relikty bývalého režimu a ani jedna vláda SMER-u ich nevyriešila.
Čo sa týka MBÚ liniek, ja chápem ten šport zvaľovania viny na predchádzajúcu vládu, ale to maslo je na hlave predošlých vlád. No a, prosím, ešte vynechajme ZEVO a skládkovanie z cirkulárnej ekonomiky, pretože tam naozaj nepatrí podľa hierarchie nakladania z odpadu.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážené zastúpenie vlády, vážená pani ministerka, vážení páni ministri, vážení poslanci, vážené poslankyne a zároveň aj vážené občianky a občania Slovenskej republiky, ktorí a ktoré sledujete túto rozpravu, dnes tu pred vami stojím nielen ako novozvolený poslanec Národnej rady, ale stojím tu aj ako znepokojený občan, ktorý bol pred tromi rokmi spoluiniciátorom prvej slovenskej klimatickej petície. Tú podpísalo vyše 120-tisíc Sloveniek a Slovákov, avšak bývalý parlament ju iba vzal na vedomie a odvtedy na našu veľkú škodu Slovenská republika nijako významne nepokročila ani sa neposunula v klimatických politikách.
To, že sa ku klimatickej zmene v programovom vyhlásení vlády prihlásila štvrtá vláda Roberta Fica, je na prvý pohľad naozaj veľmi milým prekvapením, pretože doteraz o nej jej čelní predstavitelia buď mlčali, alebo niektorí poslanci a poslankyne z koalície ju buď spochybňovali, alebo priam ju popierali. No. Vytriezvením je, že vláda sa ku klimatickej zmene v sekcii environmentálnych politík prihlásila až v strednodobých prioritách a to demonštruje, ako táto vláda podceňuje to, čomu nielen ako krajina, ale aj ako spoločenstvo čelíme. Pre toto chcem verejne podporiť obsah včerajšieho príspevku mojej kolegyne Tamary Stohlovej a odkaz, že vláda vníma zelenú transformáciu a ochranu životného prostredia ako záťaž, prípadne ju prehliada, a budem sa snažiť vo svojom príspevku to podrobne ilustrovať cez konkrétne výzvy v konkrétnych témach, ktorým sa profesne venujem.
Na rozdiel od vlády Slovenskej republiky som hlboko presvedčený o tom, že klimatické politiky sú súčasťou udržateľného rozvoja a je preto priam nevyhnutné, aby boli zastúpené vo všetkých verejných politikách naprieč všetkými rezortmi, aby boli nové zákony aj budúce verejné investície povinne posudzované z pohľadu vplyvu na emisie skleníkových plynov a tiež na adaptáciu na zmenu klímy. Spomínajúc adaptáciu, to je prvá z mojich tém, vláda vo svojom kľúčovom dokumente reflektuje na adaptačné opatrenia v kontexte podpory vodozádržných opatrení. Adaptácia na zmenu klímy v sídlach si však, bohužiaľ, nezaslúžila ani len vlastnú stať. A pritom adaptácia na zmenu klímy je nástroj nielen na zníženie zraniteľnosti území, ale je to aj nástroj na zvýšenie bezpečnosti, na ochranu zdravia, na ochranu životov, ale aj majetkov, navyše šetrí financie, pretože, opakovane to hovorím, prevencia = hodnota za peniaze. Zanedbanie včasnej a adresnej adaptácie tu a teraz totižto znamená budúce náklady na sanovanie škôd.
Chýbajúci apel na adaptáciu v programovom vyhlásení vlády je preto pre mňa mimoriadne alarmujúci, keďže klimatická zmena pre našu spoločnosť predstavuje jedno z najzávažnejších nielen environmentálnych, ale aj hospodárskych, zároveň bezpečnostných a zdravotných rizík a na to predsa máme aj dáta. Na to máme aj projekcie. Ak dovolíte, tak ja sa o tieto čísla opriem.
Teplotné priemery sa v priebehu nasledujúcich desaťročí na Slovensku, tu u nás na Slovensku, zvýšia o dva až štyri stupne. Samozrejme, v závislosti od toho, koľko emisií skleníkových plynov ešte ľudstvo uvoľní do atmosféry. Zvýši sa intenzita extrémnych prejavov počasia. Do roku 2050 sa výskyt vĺn horúčav u nás na Slovensku môže zvýšiť až štvornásobne, pričom teplotné maximá nie výnimočne, ale absolútne bežne budú atakovať 40-stupňovú hranicu. A pritom podľa štúdie Inštitútu environmentálnej politiky už teraz takmer milión obyvateliek a obyvateľov Slovenskej republiky žije v obciach a v mestách s najvyšším, najvyšším stupňom ohrozenia extrémnymi horúčavami. Zvýši sa tiež výskyt prívalových dažďov a následných povodní, pričom mimoriadne zraniteľné sú obce s marginalizovanými rómskymi komunitami, a to kvôli nedostatočne rozvinutej infraštruktúre. Verím, že všetci si veľmi dobre uvedomujeme, že povodne predstavujú nielen akútne bezpečnostné riziko, ale následne aj hygienické a zdravotné riziko.
Problém však majú aj mestá s ich poddimenzovanou zelenou a modrou infraštruktúrou a s urbanizmom, ktorý nateraz nereflektuje dopady klimatickej zmeny. Preto sú najmä deti, ľudia v seniorskom veku a ľudia s chronickými chorobami najviac vystavení riziku tzv. mestských tepelných ostrovov, ktoré sú umocňované prevahou spevnených asfaltových alebo betónových plôch a hádam vám nemusím ilustrovať, ako aktuálne vyzerajú slovenské mestá. Na túto bezpečnostnú hrozbu programové vyhlásenie nereflektuje a pritom, ako som povedal, ide o život. A už som to aj v tomto pléne spomínal v predchádzajúcich dňoch, na Slovensku kvôli horúčavám od rokov 1996 do roku 2015 predčasne zomrelo približne 2 750 ľudí. Na to máme dáta.
Z úst viacerých predstaviteľov vlády som v posledných dňoch počul, ono to vlastne aj programové vyhlásenie tak rámcuje, že Slovenská republika je vidiecka krajina, ja tomuto tvrdeniu, samozrejme, aj politicky, aj, aj ľudsky rozumiem, len si dovolím opäť na základe dát toto tvrdenie korigovať. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2021 viac obyvateľov a obyvateliek na Slovensku žije v mestách než na vidieku. Ten pomer v percentách je 53 : 47. To v prípade adaptácie však nehrá rolu. Či vidiecke sídla, či mestá, či intravilán, či extravilán, adaptovať musíme všetky naše územia bez rozdielu tak, aby z toho benefitovali jednotlivci, miestne komunity, lokálne biznisy, regióny, verejné financie, hospodárstvo.
Keď som už spomínal zrážky, keď som spomínal horúčavy, musím spomenúť aj ten najzničujúcejší prejav klimatickej zmeny špeciálne pre poľnohospodárstvo, a tým je sucho. Pretože práve suchom je najviac ohrozený Žitný ostrov, je to pre našu krajinu najdôležitejší zdroj pitnej vody a zároveň oblasť s mimoriadne vysokým významom pre potravinovú bezpečnosť Slovenska, ktorú síce programové vyhlásenie vlády spomína, ale to, ako chrániť potravinovú bezpečnosť pred dopadmi klimatickej zmeny, to už nehovorí. Zaujíma ma preto, s akými opatreniami konkrétne môžu v tomto smere poľnohospodári počítať a v akom časovom horizonte.
Pri tom všetkom, čo som spomenul, absencia reflexie vlády na potrebu vlády adaptovať sa na zmenu klímy je priam tristná a, žiaľ, iné to nie je ani pri mitigácii. Na jednej strane sa vláda hlási ku plneniu cieľov Parížskej dohody o zmene klímy, no na druhej strane sa hlási ku spolupráci pri výstavbe nových LNG terminálov, a to je niečo, čo sa, samozrejme, vzájomne vylučuje. Nepotrebujeme rozvíjať nové plynové kapacity, keďže fosílny zemný plyn má po započítaní celého životného cyklu porovnateľne veľké emisie skleníkových plynov ako uhlie a s tým, to hádam všetci vieme, končíme. Čo v tomto smere potrebujeme, je úplný opak. Potrebujeme stratégiu dekarbonizácie slovenského plynárenského sektora, a to v súlade s našimi klimatickými cieľmi. No a keď už som pri skleníkových plynoch, dámy a páni, musím spomenúť ten najagresívnejší z nich, ten, s ktorým má Slovenská republika ako skládková veľmoc neslávne známa mnoho skúsenosti, hovorím o metáne, veľmi vypuklou témou v tomto smere je vyhláška MBÚ, aj tá bola spomínaná v posledných dňoch, mechanicko-biologická úprava odpadu, práve jej cieľom je, aby sme na skládky neukladali odpad, ktorý by bol biologicky aktívny, teda by bol zdrojom nových emisií metánu.
Už v roku 2021 začala Európska komisia voči Slovensku právne konanie, tzv. infringement, za porušenie smernice o skládkovaní, ide o smernicu z roku ´99, medzičasom teda prebehli, veď to hádam všetci vieme, okrem iného aj tri Ficove vlády, pomaly sa nám končí rok 2023 a túto smernicu sa dodnes na Slovensku nepodarilo úspešne transponovať. Namiesto toho v programovom vyhlásení stojí, citujem, že: Vláda bude viesť dialóg s predstaviteľmi samospráv a s dotknutými subjektmi, pokiaľ ide o implementovanie mechanicko-biologickej úpravy. Výborne. Samosprávam, dámy a páni, nestačí prísľub dialógu, nepotrebujú ani aby boli na povinnosti, ktoré sú im dané, osamote, samosprávy potrebujú, aby bol štát ich partnerom, aby im nekládol prekážky, samosprávy tiež potrebujú, aby im štát v záujme dosahovania nielen národných, únijných, ale aj globálnych cieľov poskytol pomoc. Nielen finančnú, ale aj odbornú a metodickú. A ja sa preto pýtam, akú koncepciu a pomoc im ponúka táto vláda.
No a keď sme pri odpadoch, tak je toho veľa, o čom sa musíme rozprávať a o čom programové vyhlásenie vlády nerozpráva, takže ak dovolíte, v PVV ma popravde aj občiansky, ale aj odborne vyrušilo veľa vecí ohľadom odpadu, najviac to, že o prechode z odpadového hospodárstva na cirkulárnu ekonomiku v tomto dokumente nie je ani jedna jediná zmienka. Zatiaľ čo na úrovni Európskej komisie je cirkulárna ekonomika jedným z kľúčových nástrojov na riešenie nielen klimatickej zmeny, straty biodiverzity, krízy zdrojov a znečistenia životného prostredia, táto vláda nielenže cirkulárnu ekonomiku ignoruje, ale ide, žiaľ, aj priamo proti nej. Musím povedať, že som úprimne ostal šokovaný prísľubom, že, opäť citujem z PVV: „Vláda prijme strategické rozhodnutie o výstavbe dostatočného množstva spaľovní ako najlepšieho riešenia pre spracovanie komunálneho odpadu." To je lož. Dámy a páni, vláda Slovenskej republiky klame. Spaľovanie odpadov nie sú najlepším riešením pre spracovanie komunálneho odpadu ako uvádza PVV. Zákon o odpadoch, rámcová smernica Európskej únie o odpadoch, odborné štúdie, tieto všetky tvrdia a zhodujú sa na tom, že recyklácia, opätovné použitie, kompostovanie bioodpadov sú najlepším riešením pre životné prostredie a pre klímu a preto nielenže majú, ale musia byť podporované. Spaľovanie je podľa platnej hierarchie nakladania s odpadom druhé najhoršie hneď po skládkovaní. Spaľovanie je biznisové riešenie, nie je to environmentálne zodpovedné riešenie. To, čo sa spáli, to už nevrátime, to už stratíme. To nemôžeme ani opätovne použiť, ani recyklovať. A práve o tom uzavretom cykle, o minimalizácii výroby z primárnych surovín je, dámy a páni, cirkulárna ekonomika.
Keďže PVV cirkulárnu ekonomiku nespomína, mám teda na vládu otázky, napríklad: Slovensko má za cieľ recyklovať 65 % komunálneho odpadu do roku 2035, ak teda vláda nepodporí triedenie a zmesový komunálny odpad spáli, čo konkrétne chce recyklovať? Ak si vláda myslí, že spálením odpad definitívne zmizne a tým sa zbavíme problémov, tak sa pýtam, čo s tými 30 %, ktoré nám ostanú? Čo so škvárou a čo s popolčekom? Budúce ohlásené spaľovne komunálnych odpadov si budú musieť kupovať emisné povolenky. Zaujíma ma, ako vláda vypočítala návratnosť a ekonomickú rentabilitu týchto riešení pre samosprávy. Z čoho ich budú financovať samosprávy? Kde na to vezmú. Až 80 % zo zmesového a komunálneho odpadu by sa dalo vytriediť. Aké vláda navrhuje opatrenia na to, aby tento bol, tento odpad bol vytriedený a využitý ako druhotný zdroj suroviny? Aké má vláda pripravené opatrenia na znižovanie produkcie odpadov? Ktoré činnosti v rámci predchádzania vzniku odpadu plánuje vláda podporiť? A na základe akých dát vláda v tomto smere pracuje a rozhoduje sa? Kde je diskusia o príprave na opätovné použitie a podpore Reus? Uvedomuje si vláda, že pri Reus obaloch na potraviny a na nápoje je možné ušetriť až 60 % nákladov a emisií? Ak si to vláda uvedomuje, ako mieni tieto poznatky v praxi využiť? Uvedomuje si vláda, že približne 45 % zo zmesového komunálneho odpadu tvorí bioodpad? Dnes ho aktuálne teda skládkujeme alebo ho spaľujeme. Nepovažuje to vláda za plytvanie zdrojmi? Za plytvanie potenciálom? Za plytvanie energiami? Za plytvanie organickou hmotou? Ako vláda hodlá riešiť uzavretie cyklu bioodpadov? Sú to bioplynky, sú to biometánky, sú to kompostárne, aká konkrétna je vízia? Ako chce vláda podporiť výstavbu zariadení na zhodnocovanie bioodpadu? O spaľovniach počujeme, o týchto zariadeniach nie. A nielen o zariadeniach v obciach, v mestách, ale pri veľkom zdroji, pri poľnohospodároch. Na toto všetko by predsa zodpovedná vláda mala dať odpovede. Verím, že ich dostaneme.
Poďme ďalej. Ako som už spomínal, v programovom vyhlásení vlády je zmienka o zvyšovaní potravinovej sebestačnosti, nie je tam však spomenuté plytvanie potravinami. PVV veľmi pekne píše o udržateľných cenách potravín, ale pýtam sa, vie vláda koľko potravín zbytočne končí v odpade? Mám číslo, keď vás zaujíma. V roku 2021 to bolo 537-tisíc ton potravinového odpadu. 537-tisíc ton odpadu končí na Slovensku v koši. Európska komisia odhaduje, že významná časť potravinového odpadu vzniká už pri produkcii. Pýtam sa, aké opatrenie má vláda na znižovanie potravinového odpadu v jeho celom životnom cykle. Ďalej, aké môžeme očakávať vládne opatrenia na ozdravenie pôd, erózia, degradácia, pokles organickej hmoty v pôde, strata vodozádržnej funkcie, strata biodiverzity? Ako chce vláda zabezpečiť využívanie biologicky rozložiteľných odpadov na doplnenie organickej pôdy, organickej hmoty do pôdy? Aké konkrétne kroky vláda podnikne na podporu regeneratívneho poľnohospodárstva?
Ďalšia téma. Nefunguje nám systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov. To je aktuálna téma. Obce a mestá práve v tomto momente riešia naozaj vážny problém s úhradami za triedený zber, pretože prostriedky od Organizácii zodpovednosti výrobcov nielenže nepokrývajú súčasné náklady, ale neumožňujú, a to je to kľúčové, čo potrebujeme, neumožňujú rozvoj a zlepšenie efektivity. Ako chce vláda riešiť tento problém?
Od roku 2025 máme mať zavedený triedený zber textilu. Ako je možné, že také vážne komplexné a komplikované opatrenie nie je ani len spomenuté v programovom vyhlásení vlády? Čo kaly? Počúvame o tom, ako vláda chce odkanalizovať obce, na potrebu akčnejšieho budovania kanalizácií my v Progresívnom Slovensku s kolegyňou Janou Hanuliakovou dlhodobo upozorňujeme, ale to nie je len o vybudovaní kanalizácií, to je aj o koncových zariadeniach na spracovanie kalov. To je prevádzka, to sú prevádzkové náklady. Ako má vláda namodelované OPEX-y tak, aby boli pre obce financovateľné? Ako konkrétne chce vláda tieto kaly využívať? Bude to zdroj energie, bude to zdroj živín, bude to zdroj fosforu, no a napokon, už to bolo spomínané, environmentálne záťaže. Skládka chemického odpadu vo Vrakuni, gudrónové jamy v Predajnej, skládka lúženca pri Seredi, Strážske. To sú všetko historické dedičstvá predsa a všetky tieto záťaže vznikli pred tromi vládami SMER-u. Za 12 rokov s nimi nepohol. Ako môže verejnosť mať istotu, že teraz to bude inak? Ako chce tých 1 200 akútnych envirozáťaží táto vláda priorizovať? Na základe akého kľúča a ako ich chce vyriešiť? No a spomínajúc envirozáťaže, ten čas letí, zaujíma ma, ako sa chce vláda vyrovnať so žalobami Európskej komisie voči ministerstvu životného prostredia, pretože tento rezort zhodou okolností, to hádam viete, má najviac žalôb zo všetkých slovenských rezortov, napríklad aj žalobu za zanedbanú rekultiváciu skládok odpadu, ale, samozrejme, aj za hroznú kvalitu nášho ovzdušia.
No a keď hovorím o zlom ovzduší, tak to veľmi negatívne, ako som už spomínal v tejto rozprave, vplýva na duševné zdravie. Je vedecky dokázané, že zlá kvalita ovzdušia môže spôsobiť schizofréniu, bipolárnu poruchu, depresiu, no a potom tu máme programové vyhlásenie vlády, ktoré duševnému zdraviu venovalo dve vety. Dve vety, z toho je jedna: „Duševné zdravie je dlhodobo zanedbávaná a podceňovaná oblasť." To nám vláda Slovenskej republiky nemusí oznamovať, to predsa vieme z Národného centra zdravotníckych informácií, čo potrebujeme, tak to je plán a vízia. A opäť mám otázky. Ako chce vláda riešiť poddimenzované personálne odborné kapacity, ako chce vláda napríklad financovať školské podporné tímy? Pýtam sa, lebo programové vyhlásenie hovorí, že vláda bude navrhovať riešenia, ja hovorím, netreba, pretože tie riešenia už existujú. Pracovná verzia zákona o psychologickej starostlivosti predsa už na ministerstve zdravotníctva existuje, verím, že vláda o nej vie. Funguje tiež rada vlády pre duševné zdravie s viacerými výbormi, kde boli detailne rozpracované rôzne akútne oblasti starostlivosti, aj tu verím, že vláda o nich vie. Viem o koncepte centier duševného zdravia a mnohom, mnohom ďalšom. Verím, že vláda tiež vie.
Takže, prosím, vážená vláda, nestrácajte čas navrhovaním nových riešení a vymýšľaním nových konceptov, pokračujte v začatom a, samozrejme, inovujte a zlepšujte po uvedení do prevádzky, pretože ďalšie nové začiatky, ďalšie nové návrhy, ďalšie nové hrubé čiary už verejné zdravie na Slovensku naozaj nemusí vydržať a môže byť preň zničujúce.
Dámy a páni, viem, že mal som časť svojho vystúpenia veľa otázok, opäť musím podotknúť, že ma mrzí, že asi nie je s kým diskutovať, keď sa pozriem za seba, pevne verím, že kolegovia aspoň budú chcieť diskutovať. Pre mňa je programové vyhlásenie vlády veľkým sklamaním, pretože je plné vágnych slov, prísľubov, veľmi dôležito znejúcich viet, pochybných vetných konštruktov. Programové vyhlásenie vlády nielenže neponúka riešenia, riešenia tých najzávažnejších problémov nielen v životnom prostredí a v duševnom zdraví, ono ich často ani nezmieňuje. Preto ak táto vláda deklaruje, že pre Slovensky a pre Slovákov chce lepší, pokojnejší a bezpečnejší život, tak keď vláda Slovenskej republiky ignoruje takto dôležité oblasti, tak naozaj vláde Slovenskej republiky záleží na životoch občanov a občianok Slovenskej republiky? Básnická otázka. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za otázku, pán poslanec. Najprv sa vrátim k tomu pomenovaniu. Tá oficiálna pozícia sa volá štátny tajomník, to len pre budúce, budúce referencovanie. A pokiaľ ide o košickú firmu Slovensko IT, viete, ten paradox je práve to, že Slovensko IT má zazmluvnené projekty, ktoré práve teraz finišujú. Takže ja na vašu otázku veľmi rád odpoviem, keď pán Raši bude s veľkou pompou strihať pásku na novom portáli slovensko.sk v najbližších mesiacoch a potom si môžme povedať, že či to teda, či to teda stálo, stálo za to. Okrem toho Slovensko IT rozbehlo napríklad aplikáciu Slovensko v mobile, čo je nejaký základ pre vôbec poskytovanie mobilných služieb štátu a aj v svojej, v svojom príspevku v rozprave som sa snažil nejak upozorniť na to, že vláda sa k žiadnym novým mobilným službám napriek tomu, že premiér povedal, že ambíciou je všetko v mobile, k žiadnym novým mobilným službám sa vláda nezaväzuje v tomto programovom vyhlásení vlády, aj keď ten základ je postavený, ten základ funguje, ten základ funguje spoľahlivo, vláda ho zrejme nemá nejakú ambíciu, ambíciu ďalej rozvíjať.
Taktiež oceňujem korektnosť vášho príspevku, čo sa týka vecnej, vecnej debaty. Veľmi rád budem o tom diskutovať a teda aj v reakcii na môjho kolegu pána Dubéciho je mi ľúto, že túto časť pán minister Raši neprišiel predstaviť sťaby náš nový digitálny líder, ako si teda predstavuje modernizáciu Slovenska, a že by nejak vysvetlil, ako máme programové vyhlásenie vlády chápať a aký je jeho názor na tú vecnú kritiku, ktorá zaznela. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec Hargaš, ďakujem za tento, by som povedal, že mimoriadne vecný príspevok v diskusii, naozaj že mu nie je veľmi čo vytknúť a mne je tak úprimne ľúto, že keď sme aj možno v minulom volebnom období, teda ja z televízie počúval o tom, že aká je nízka úroveň parlamentu a aká to je škoda, že sa tu nevedie vecná diskusia, aj teraz to počúvam v kuloároch, ako sa tak všetci tešia z toho, že proste tá diskusia je vecná, tak prečo teda nediskutujeme. A ja, mne je to ľúto, ja som totiž rovno takto v mojej línii pohľadu videl pána rezortného ministra Rašiho, ktorý proste tam sedí, a teším sa, že majú teda dobré vzťahy v koalícii, a má príjemný rozhovor, a ja viem, že to je fajn proste že sedieť, sedieť a mať príjemný rozhovor, ale keď rozpráva normálne že človek, ktorý je ako vám rezortným nejakým partnerom alebo tematickým partnerom, že možno by to bolo ohromne skvelé, keby sme tu mali nejakú diskusiu tu v pléne Národnej rady a proste bavili sa o konkrétnych, proste naozaj že vecných pripomienkach, ktoré z dokumentu sú, to je akože hrozne krásna vec tá demokracia a možno ju poďme žiť. A teda ja viem, že absolútne to nemá vôbec žiadny zmysel, že to poviem, ale tak v mene poslaneckého klubu Progresívneho Slovenska by som pozval pána Rašiho možno do tej diskusie, že možno nech sa vyjadrí alebo nech nám niečo povie a keď už teda nefunguje ani toto, tak možno ako Košičan Košičanovi by som mu teda povedal, že či by naozaj ako nechcel niečo vecné povedať k téme regiónov, digitalizácie, však na to tu sme, nielen na to, aby sme tu sedeli a pili kávu proste v salóniku a možno sme diskutovali o témach a tak vážnom dokumente ako je programové vyhlásenie vlády.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení členovia vlády, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi vyjadriť sa k predloženému programovému vyhláseniu vlády, ktoré tu máme pred sebou. Považujem ho za dôležitý dokument, pretože je to dokument, v ktorom nám vláda opisuje, aké Slovensko si predstavuje na konci svojho mandátu v roku 2027. A teda otázka, ktorú som mal v hlave ja, keď som ho čítal, bola, či to bude modernejšie Slovensko. A, žiaľ, záver, ktorý som si po prečítaní tohto programového vyhlásenia spravil, je, že nás čakajú štyri roky premrhaných príležitostí. Začnem ale pozitívami.
PVV sa nedá uprieť rukopis šikovných úradníkov, ktorí dnes na ministerstvách pôsobia, dôležité stratégie sú spomenuté, vláda uznáva, že nejaká digitálna transformácia vo svete prebieha, ale tam to, žiaľ, končí. PVV je v prvom rade politický dokument, nie úradnícky. A z tohto hľadiska, z toho politického, vláde v oblasti modernizácie, digitalizácie a systematického zlepšovania služieb štátu absolútne chýba ambícia, konkrétnosť a dôveryhodnosť, že aj to, čo v tom PVV je napísané, sa podarí naplniť. Rozdelím preto svoj príhovor na také dve časti toho, čo v dokumente chýba a prečo je podľa môjho názoru premrhanou príležitosťou, a druhá časť, či sa dá vôbec veriť tomu, že to, čo je v ňom napísané, sa podarí zrealizovať.
Čo teda v programovom vyhlásení chýba? Premiér Fico sa nechal počuť, že jeho ambíciou je, aby ľudia na Slovensku sa v roku 2027 mali lepšie, ako sa majú dnes. Z toho ekonomického pohľadu to znamená, že zamestnanci by mali mať vyššie príjmy, podnikatelia vyššie zisky. No realita je, žiaľ, taká, že podnikatelia na Slovensku majú dnes tretiu najnižšiu produktivitu práce v celej Európskej únii, za nami je len Grécko a Bulharsko. Zvyšovanie produktivity je preto jednou z najväčších výziev pri naštartovaní ekonomického rastu Slovenska. A jedným z najväčších dôvodov nízkej produktivity je, že slovenské podniky dnes nevedia uchopiť digitálnu transformáciu a zavádzanie nových technológií do svojej práce. (Ruch v sále.) Pán minister, toto by vás mohlo zaujímať, tak vás poprosím, že či by ste chceli si to vypočuť. Ďakujem. (Reakcia z pléna.) Trochu ma to vyrušuje, viete. Ďakujem.
V DESI indexe, ktorý meria digitálnu vyspelosť krajín EÚ, sa v digitalizácii podnikov, žiaľ, nachádzame až na posledných miestach. Len 23 % podnikov dnes má vôbec nejakú stratégiu digitálnej transformácie, alebo si ju pripravuje, a viac ako polovica firiem na Slovensku dnes nemá tímy, s ktorými by vedela takúto digitálnu transformáciu realizovať. Bez systematickej podpory zavádzania nových technológií jednoducho ekonomický rast na základoch pre 21. storočie nenaštartujeme. PVV k tejto oblasti nehovorí v zásade nič. Áno, sú rozbehnuté projekty z plánu obnovy a odolnosti, ktoré sme v posledných rokoch štartovali, napríklad zavedenie piatich centier digitálnej transformácie podnikov, ale rovnaké iniciatívy rozbiehajú aj ostatné krajiny Európskej únie. A teda vláda v tomto smere neštartuje žiadne nové politiky, ktoré by mali potenciál priblížiť nás k priemeru Európskej únie alebo ho, nebodaj, prekonať. Je to stratená príležitosť a nedostatok ambície postaviť ekonomický rast Slovenska na pevných základoch pre 21. storočie. Máme sa mať teda o štyri roky lepšie, ale vláda nehovorí nič o tom, ako to chce v oblasti naštartovania ekonomiky pomocou eko... pomocou technologických transferov vôbec dosiahnuť. A teda pomôžem si slovami klasika: Mne to nevychádza! PVV sa namiesto toho venuje napríklad rozvoju ekonomickej diplomacie a tá je, samozrejme, dôležitá a potrebná, ale darmo budeme slovenských podnikateľov brať na zahraničné veľtrhy, keď nebudú konkurencieschopní, keď si ich produkty nikto nekúpi, nebudú im rásť tržby a ich zamestnanci nebudú mať vyššie platy.
Druhou oblasťou, kde vláda premrháva svoju príležitosť spraviť niečo nad rámec pokračovania v rozbehnutých projektoch, sú služby štátu. Programové vyhlásenie je veľmi slabé v tom, aby nám ako občanom nastavilo nejaké očakávania, aké nové služby máme od štátu očakávať, aké skvalitnenie služieb máme od štátu očakávať o štyri roky. Opäť pripomeniem citát Roberta Fica, ktorý sa nechal počuť, že: „Informatizácia spoločnosti by mala postupovať systémom všetko v mobile." To povedal pri návšteve ministerstva informatizácie hneď po nástupe tejto vlády. A opäť si teda pomôžem klasikom a teraz by som rád vymenoval konkrétne nové služby v mobile, ku ktorým sa vláda v programovom vyhlásení vlády zaviazala. Ostatné záväzky v oblasti zlepšovania služieb sú rovnako nejasné, vajatavé a málo konkrétne. Veľmi nezáväzne sa spomínajú predvyplnené daňové priznania, ale nehovorí sa ktoré a kedy, záväzok, ktorý som vypichol už aj tu v rozprave, že vláda vyvinie snahu zaviesť povinnú elektronickú fakturáciu, by sa s nadsázkou dal považovať za splnený už teraz, že, tým, že sa dostal do programového vyhlásenia vlády a teda vláda vyvinula snahu zaviesť, a to je tak všetko. Ale zato si môžme prečítať, že vznikne nová regulačná komisia, odbor pre modernizáciu štátnej správy a nový digitálny koordinátor štátnej správy. Teda v troch odstavcoch hneď tri úradnícke štruktúry, ale, žiaľ, bez nejakej väzby na konkrétne, konkrétne výsledky, čo tieto štruktúry majú priniesť. Okrem toho tieto štruktúry majú vzniknúť na ministerstve vnútra, čím sa priamo v programovom vyhlásení vlády opäť otvára večný kompetenčný spoj, spor medzi tým, medzi ministerstvom informatizácie a ministerstvom vnútra, kto to vlastne riadi informatizáciu. Takže moja otázka by bola aj na vládu, kto tu je vlastne šéfom informatizácie? Je to pán minister Raši, alebo pán minister vnútra, je to pán štátny tajomník na ministerstve informatizácie, alebo pán štátny tajomník na ministerstve vnútra? Tento večný kompetenčný spor nikdy neprospieval informatizácii a vraciame sa o niekoľko rokov dozadu.
Ďalšia oblasť, v ktorej vláda premrhala potenciál, je dôraz na férové prostredie, trhové, v štátnom IT a silné kapacity na strane štátu. Štátne IT si za predošlých vlád SMER-u zažilo naozaj divoké roky. O tom, ako tu fungovala korupcia v informatizácii, si dnes môžme prečítať v obžalobách a výpovediach viacerých svedkov na súdoch. Chcem veriť tomu, že do týchto časov sa už nikdy nevrátime. PVV však žiadne garancie neponúka. Tejto oblasti sa vôbec nevenuje. Namiesto nejakého systematického budovania odborných kapacít štátu, ktoré majú hájiť záujmy štátu voči komerčným záujmom dodávateľov, sa dočítame, že vláda sa nebude neopodstatnene snažiť suplovať aktivity, ktoré ponúka komerčný sektor, ale naopak, bude ich efektívne nakupovať. Taktiež sa dočítame, že vláda bude prioritne využívať lokálnych IT poskytovateľov všade tam, kde to bude možné. Neviem síce, akou metódou obstarávania by chcela vláda takúto pozitívnu diskrimináciu dosiahnuť, ale roky, keď v informatizácii využívala prevažne svojich preferovaných lokálnych IT poskytovateľov, si viacerí pamätáme a viacerí z týchto preferovaných lokálnych poskytovateľov dnes vypovedajú na súdoch a dá sa to, dá sa to prečítať. Doprajem však vláde nejakú mieru odstupu a budem to považovať len za nejakú hantírku, ktorou sa snaží apelovať na určitú časť slovenského IT trhu, pretože samotný zámer nakupovať primárne od lokálnych IT poskytovateľov je podľa môjho názoru v kontexte európskej legislatívy verejného obstarávania nerealizovateľný.
Zato oblasť, v ktorej sa vláda hrdí tým, že suverénne obhajuje nejaké národné záujmy, teda zahraničná politika, v kontexte digitálnej transformácie zíva prázdnotou. PVV veľmi správne hovorí, že žijeme v dobe, v ktorej technologický vývoj, nástup robotiky a umelej inteligencie môžu byť nástrojmi pokroku, ale aj zdrojom zaostávania za okolitým svetom. Správna definícia, ale okrem tohto pomenovania faktu sa žiadnym spôsobom nevenuje našej predstave, akú pozíciu chce Slovensko zohrávať pri tvorbe nových regulácií digitálneho priestoru na úrovni Európskej únie. V posledných rokoch sledujeme bezprecedentnú a správnu snahu regulovať digitálny priestor na úrovni EÚ, či už je to regulácia veľkých platforiem, sociálnych médií cez akt o digitálnych službách, umelá, regulácia umelej inteligencie, regulácia nakladania s údajmi alebo kybernetickej bezpečnosti štátov Európskej únie. Táto snaha je súčasťou digitálnej dekády EÚ, ktorá zásadným spôsobom zmení a ovplyvní konkurencieschopnosť európskych a teda aj slovenských podnikov, ovplyvní dohľad nad dodržiavaním ľudských práv v digitálnom priestore a vyváženosť našich vzťahov medzi Európskou úniou a USA. Teraz je ten čas, keď sa v expertných skupinách aj na politických fórach vedie diskusia a členské štáty predkladajú svoje predstavy, ako má táto nová regulácia vyzerať a ako sa bude implementovať. A pozícia slovenskej vlády k tejto dôležitej transformácii? Ticho. Uznávame, že sa to deje, ale nemáme názor.
Suverénna politika sa, žiaľ, nerobí tým, že ju tak nazveme. Suverénna politika je politika odborných názorov, za ktoré sa dokážeme postaviť a na ktoré dokážeme získať podporu našich partnerov v Európskej únii. Ale nám s touto vládou, žiaľ, hrozí skôr to, že pri rokovaniach budeme sedieť na konci stola spolu s kolegami z Maďarska, ktorých názor dnes málokto berie vážne. A je to škoda, pretože to nie je o tom, že by sme nemali odborníkov, na ministerstve informatizácie sú veľmi šikovní ľudia, ktorí sa týmto témam venujú. Obávam sa však, že s touto politickou garnitúrou im skôr budú hádzať politici polená pod nohy, resp. im nedajú dostatok podpory na to, aby sa naše suverénne predstavy na úrovni Európskej únie nejakým spôsobom presadzovali. Je to škoda, že vláda sa tejto oblasti vôbec nevenuje, vôbec nepopisuje nejaký náš postoj, ako si predstavujeme budúcnosť digitálneho priestoru v Európskej únii, a je to ďalšia premrhaná príležitosť. Ja by som veľmi rád počul aj názor pána ministra, nášho nového digitálneho lídra na túto časť programového vyhlásenia vlády, na celú časť ohľadom digitalizácie a modernizácie štátu, ale okrem výnimiek vidíme, že ministri a ministerky tejto vlády nemajú ambíciu obhájiť svoju ponuku pre občanov, ktorých krajinu budú najbližšie roky spravovať. Nemajú ambíciu a necítia povinnosť vystúpiť v tomto pléne a odprezentovať jednotlivé kapitoly programového vyhlásenia vlády, za ktoré sa akoby teda mali postaviť. Je to veľká premrhaná príležitosť a myslím si, že takto sme si tú novú politickú kultúru v parlamente nikto z nás nepredstavovali, že tu opozícia sedí, sedia tu aj ministri, ale až na výnimky celý čas sú ticho, teda okrem vystúpení opozičných poslancov, keď im štebocú za chrbtom.
Čiže toľko k tomu, že v programovom vyhlásení vlády chýba ambícia a konkrétnosť, a teraz k tej druhej časti, či sa dá vôbec veriť tomu, že to, čo je v programovom vyhlásení vlády, sa podarí naplniť. A tu máme šťastie, pretože nejdeme do ničoho nového, veď my sme už zažili niekoľko vlád pod vedením Roberta Fica a teda zoberiem si na ilustráciu dva citáty z minulosti. Ten prvý znie: „Vláda Slovenskej republiky zdôraznila svoj záväzok zrealizovať všetky nevyhnutné kroky vedúce k modernizácii verejnej správy v dokumente programové vyhlásenie vlády, a to predovšetkým so zameraním na jej ekonomiku a informatizáciu, na zabezpečenie poskytovania služieb občanom a firmám atraktívnym a jednoduchším spôsobom. Cieľom je vybudovanie modernej verejnej správy, ktorá bude zabezpečovať svoje úlohy efektívne, ktorá bude transparentná a priveľmi nezaťaží občanov a firmy." To je prvý výrok. A druhý: „Verejná správa občanom skráti čas vybavovania úradných záležitostí elimináciou opakujúcich sa úradných úkonov a ušetrí tým prostriedky daňových poplatníkov optimalizáciou procesov a následným zredukovaním počtu zamestnancov priamo vykonávajúcich rôzne správne agendy." Toto boli oficiálne ambície prvej Ficovej vlády v dokumente stratégia informatizácie verejnej správy z roku 2008. A mali sa naplniť do roku 2013. Poviete si, že znie to pomerne ambiciózne, takže na také niečo treba predsa viac času. Súhlasím, ale veď potom nasledovali ďalšie dve vlády pod vedením Roberta Fica. Vzhľadom na naše postavenie v medzinárodných rebríčkoch v rokoch 2019 – 2020 si môžme objektívne a zodpovedne povedať, že táto ambícia sa nenaplnila.
Môžme teda dnes veriť tomu, že to, čo je napísané v programovom vyhlásení vlády, sa podarí naplniť? No minulá skúsenosť, chýbajúce politické ambície, chýbajúca konkrétnosť, ale aj spôsob, akým sa členovia vlády postavili k prezentovaniu programového vyhlásenia vlády a odmietli sa postaviť za svoju prácu v pléne Národnej rady, nám hovorí, že táto vláda si našu dôveru v oblasti modernizácie a digitalizácie Slovenska, žiaľ, nezaslúži.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)