Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, dnes máme opäť pred sebou poslanecký návrh týkajúci sa zavedenia povinnosti zamestnávateľov poskytovať príspevok na športovú činnosť detí ich zamestnancov. Niektorí sa tým už chvália ako hotovou vecou, dokonca sa tento poslanecký návrh objavil v odpočte práce rezortu športu, ktorý prezentoval pod hlavičkou ministerstva cestovného ruchu a športu štátny tajomník pre šport Ján Krišanda na konferencii Šport a spoločnosť v Poprade. To sa zatiaľ hocijakému poslaneckému návrhu z dielničky SNS nepodarilo. Tento zámer môže na prvý pohľad pôsobiť šľachetne, má predsa priaznivý dopad na zdravie detí a mládeže. No za týmto prvým dojmom sa skrýva množstvo otázok a rizík, ktoré je potrebné pomenovať. Podobné experimenty v náročnom období ozdravovania verejných financií môžu mať dôsledky nielen na podnikateľské prostredie, ale aj na trh práce, rozpočet štátu a verejnej správy a napokon aj na zamestnancov, ktorí by mali z tejto zmeny profitovať.
Dovoľte mi, aby som spomenula vybrané aspekty, ktoré považujem za kritické a ktoré podľa môjho názoru ukazujú, že návrh je potrebné odmietnuť. Začnime hlavným argumentom predkladateľa, ktorý sa opiera o pozitívny vplyv športu na zdravie a prevenciu civilizačných ochorení, ako sú napríklad obezita a cukrovka. To je, samozrejme, fakt, ktorý nebudem vyvracať. Podpora pohybovej aktivity a zdravého životného štýlu detí je dôležitá a nepochybne má pozitívny vplyv. Podpora športu je dokonca úlohou štátu, preto nerozumiem, prečo sa týmto návrhom časti svojej povinnosti štát zbavuje a hádže ju na plecia zamestnávateľov. Nerozumiem, prečo by mali zamestnávatelia túto úlohu na seba prevziať pod takýmto diktátom.
Povinnosť zamestnávateľov prispievať na šport detí bude nielen administratívne, ale aj finančne náročná.
Pre podniky, ktoré plnia úplne iné úlohy a ciele, bude zmena znamenať ďalší nezmyselný zásah do pracovnoprávnych vzťahov a navýšenie personálnych nákladov. Zamestnávatelia čelia zvyšovaniu nákladov na energie, mzdy, prevádzku. Budúci rok sa zamestnávatelia musia vysporiadať s konsolidačnými opatreniami, napríklad transakčnou daňou, a do toho im štát pridá ďalšiu zaťažujúcu povinnosť.
Dôvodová správa sa síce zmieňuje o miernom zvýšení nákladov, avšak pre menšie podniky môže tento dodatočný výdavok predstavovať významný finančný zásah. Ten v kombinácii s ďalšími zvýšenými nákladmi ohrozuje ich stabilitu. Rovnako dôležité je upozorniť, že toto opatrenie nemusí mať očakávané blahodarné účinky na zlepšenie kondície a zdravia detí. Zákonník práce totiž nebude určovať kvalitu toho, čo si zamestnanci ako športový poukaz pre svoje dieťa nechajú preplatiť. Existujú mnohé faktory, ktoré ovplyvňujú to, či deti pravidelne športujú. Je to bezpochyby rodinné prostredie, sociálna situácia, škola, kolektív, dostupnosť športovej infraštruktúry či ponuka a dostupnosť športov v danom regióne. Vysoko selektívny povinný príspevok od zamestnávateľov nie je efektívnym a už vôbec nie plošným nástrojom na dosiahnutie deklarovaného cieľa, a zároveň prináša vysoké náklady a riziká, ktoré prevyšujú očakávané prínosy.
Ďalším zásadným problémom tejto zmeny je obmedzenie slobody rozhodovania sa zamestnávateľov ohľadom zamestnaneckých benefitov. V dnešnej dobe zamestnávatelia poskytujú široké spektrum benefitov podľa toho, čo považujú za vhodné a efektívne, napĺňajúce potreby svojich zamestnancov a zamestnankýň. Tieto benefity, ako napríklad príspevky na rekreáciu, vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť alebo dopravu sa často odvíjajú od konkrétnych potrieb zamestnancov a zamestnankýň a ich preferencií. Neraz sú výsledkom interných prieskumov, kolektívnych vyjednávaní či snahy zamestnávateľa zvýšiť svoju atraktivitu na trhu práce. Pridávať štátom stanovenú povinnosť prispievať na športové aktivity detí predstavuje zásah do tejto slobody, čím sa podniky stávajú menej flexibilné a viac obmedzené v tom, ako môžu svoje prostriedky na zamestnancov efektívne vynakladať. Zamestnávatelia budú nútení obmedziť iné benefity a odmeny, alebo dokonca pristúpiť k ich zrušeniu, aby mohli financovať povinný príspevok na šport detí. To znamená, že tí zamestnanci, ktorí nemajú deti alebo pre ktorých príspevok na športovanie detí nie je prioritou, môžu prísť o iné výhody, ktoré pre nich majú väčší význam. Tento postup by teda viedol k nepriamemu znevýhodneniu časti zamestnancov, čo by mohlo negatívne ovplyvniť ich motiváciu.
Navrhovaná zmena čiastočne otvára aj ekonomické otázky. Príspevok na šport detí zamestnancov a zamestnankýň má byť oslobodený od dane, čo prináša výpadok na príjmovej strane štátneho rozpočtu, čo pri iných benefitoch nie je. Dôvodová správa pripúšťa, že výdavky spojené s týmto príspevkom si zamestnávatelia môžu zahrnúť do daňových výdavkov, čo priamo ovplyvní príjmy z daní na úrovni štátu aj samosprávy. Je to ďalšie z mnohých červených čísiel pre príjmy štátu v tejto náročnej dobe. Dopad nie je v návrhu vyčíslený.
Toto je slabina podobných poslaneckých návrhov, ktoré neprešli štandardným legislatívnym procesom a medzirezortným pripomienkovým konaním. Menšie podniky, ktoré majú obmedzené finančné možnosti, môžu byť nútené prehodnotiť svoje plány na rozvoj, expanziu alebo prijímanie nových zamestnancov. V praxi môže dôjsť k tomu, že povinné príspevky na športové aktivity detí sa stanú pre zamestnávateľov dodatočnou bariérou pri prijímaní nových zamestnancov. Zníži sa ich ochota rozširovať pracovné miesta, čo má najväčší dopad práve na regióny, kde sú pracovné príležitosti obmedzené a kde zamestnávatelia bojujú s nedostatkom kvalifikovaných pracovníkov. So zvyšujúcim sa počtom takýchto diskriminačných zákonných povinností sa môžu rodičia detí ocitnúť na trhu práce v zhoršenej pozícii a bezdetní uchádzači ešte vo väčšej výhode.
Povinné príspevky na športové aktivity detí nie sú len finančnou záťažou, ale znamenajú aj zvýšenú administratívnu náročnosť pre zamestnávateľov. Firmy a organizácie budú musieť vyhodnocovať, či zamestnanci spĺňajú podmienky na príspevok, kontrolovať oprávnenosť výdavkov, administratívne spracovať žiadosti zamestnancov a administrovať ich vyplácanie vrátane nastavenia interných procesov a IT systémov. Pre zamestnávateľov, ktorí nemajú veľké administratívne tímy, môže byť táto záťaž výrazná a viesť k zníženiu efektivity práce. Zvýšenie administratívy zníži produktivitu malých a stredných podnikov, ktoré nemajú dostatok administratívnych kapacít na efektívne vybavovanie dodatočných povinností. Zvýšenú administratívnu záťaž pocítia aj športové kluby, ktoré majú podľa zákona vydávať doklady potrebné pre nárokovanie príspevku. Aj túto prácu navyše zrejme budú robiť dobrovoľnícky.
Snaha predkladateľov tejto úpravy je nepochybne vedená dobrým úmyslom podporiť zdravie detí a mládeže prostredníctvom športových aktivít. Tento cieľ je možné podporiť aj bez toho, aby sa zavádzali nové povinnosti pre zamestnávateľov. Iné krajiny sa zameriavajú na podporu športu detí a zdravia detí prostredníctvom podpory, ktorá smeruje priamo do škôl, športových organizácií alebo do samospráv. Namiesto nových experimentov potrebujeme vylepšovať tento systém. Potrebujeme zacieliť financie priamo na deti a neprehadzovať úlohy štátu na plecia zamestnávateľov.
Zriadením ministerstva športu ostal školský šport odstrihnutý od agendy športu, čo je obrovská škoda. Práve v školskom športe je priestor na rozvoj aktivít a cielenej podpory, ak nám ide o rozvoj športu, pohybu a podporu zdravia detí a mládeže. Takáto podpora sa dostane všetkým deťom, nielen tým, ktoré majú šťastie a majú rodiča zamestnaného vo firme spĺňajúcej kritériá návrhu. Potrebujeme rozvíjať koncept aktívnej školy po vzore programov v iných krajinách, príkladov dobrej praxe je, samozrejme, omnoho viac naprieč Európou.
Zatiaľ sa, bohužiaľ, tejto vláde podarilo len zakryť problém s treťou hodinou telesnej výchovy tým, že ju školy môžu vykazovať prakticky cez akúkoľvek pohybovú aktivitu. Podpora športu a prevencia civilizačných ochorení by sa mali realizovať ako súčasť dlhodobých verejných politík a stratégií, ktoré sú efektívne a nenarúšajú rovnováhu na trhu práce a neprinášajú neúmernú záťaž pre podnikateľov.
Dovoľte mi zhrnúť povedané. Zavedenie povinnosti poskytovať športové poukazy na športové aktivity detí zamestnancov so sebou prináša viac problémov než benefitov, od zvýšených nákladov pre podniky až po riziko vplyvu na vytváranie nových pracovných miest. Všetky tieto aspekty predstavujú vážne dôvody na to, aby tento návrh nebol podporený. Aktuálna legislatíva a dobrovoľnosť preplácania športových poukazov je dostatočná. Podpora zdravého životného štýlu detí je, samozrejme, vítaná, ale spôsob, akým má byť zabezpečená týmto návrhom, je diskriminačný a škodlivý. Návrh spôsobí znižovanie motivácie zamestnávateľov poskytovať zamestnanecké výhody podľa reálnych potrieb zamestnancov. Verím, že ministerstvo cestovného ruchu a športu si páni zo Slovenskej národnej strany nevydupali na to, aby zodpovednosť za rozvoj športu mládeže prehadzovali na plecia zamestnávateľov. A netreba zabúdať, že tými zamestnávateľmi sú aj štátna a verejná správa. Budú mať na túto povinnosť v rozpočtoch viac peňazí? Nepridávajme im ďalšie nezmyselné povinné výdavky. Je neakceptovateľné rozdeľovať deti na tie, ktoré si zaslúžia podporu svojho športovania, pretože ich rodič pracuje viac ako dva roky u väčšieho zamestnávateľa a na tie ostatné, ktorých rodič to kritérium nespĺňa. Diskriminačné populistické opatrenia nám mládež na športoviská neprilákajú.
Vláda má všetky nástroje na to, aby situáciu zlepšovala systémovo cez ministerstvo športu, ministerstvo školstva, cez národné programy podpory pohybových aktivít alebo dotačné schémy. Koľko eur z rozpočtu ministerstva športu pôjde na športové poukazy? Nula. Svoje úlohy hádže SNS na plecia iných.
Páni, prevezmite už konečne zodpovednosť.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, prosím vás o odmietnutie tohto škodlivého a diskriminačného návrhu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
