Videokanál klubu

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

16.2.2024 o 12:11 hod.

RNDr. Ing.

Marián Viskupič

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Vystúpenia klubu

16.2.2024 12:36 - 12:36 hod.

Marcinková Vladimíra Zobrazit prepis
Ďakujem, ďakujem veľmi pekne. Pán predsedajúci, vážené pani kolegyne, vážení páni kolegovia, páni poslanci, rada by som za skupinu poslancov odôvodnila návrh novely zákona, ktorým sa dopĺňa zákon o štátnej službe.
Hlavným cieľom tejto malej predkladanej novely zákona je umožniť aj štátnym zamestnancom, ktorí sú na rodičovskej dovolenke, vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná alebo obdobná s činnosťou uvedenou v opise ich štátnozamestnaneckého miesta. Doposiaľ také niečo nebolo možné, nie je to možné a som presvedčená, že sme do istej miery diskriminovali skupinu štátnych zamestnancov na rodičovskej dovolenke mať aj ďalší príjem okrem toho príjmu na rodičovskej dovolenke, ktorý vieme, že je veľmi malý.
A viac by som povedala v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Skryt prepis
 

16.2.2024 12:36 - 12:36 hod.

Viskupič Marián Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo.
Ďakujem pekne kolegovi za faktickú poznámku, absolútny súhlas, nemám veľmi čo dodať.
A áno, môžme sa baviť o tom dopade, nemám, nemám, samozrejme, tie čísla teraz, ale po debate s ministrom financií sa v rámci toho vládneho návrhu zákona pripravuje vlastne vyhodnotenie, že aký by to malo dosah. Nie je to úplne jednoduché, takisto aj pán minister potvrdil tuná vlastne tento týždeň, že nie je to, nie je to, nie je to vyčíslené, ale jednoducho robí na tom ministerstvo financií, a teda tie čísla budú k dispozícii. Budú k dispozícii v druhom čítaní, to znamená, či už ak tento zákon prejde, alebo teda ku vládneho návrhu zákona, ktorý bude na ďalšej schôdzi. Čiže plénum v momente, keď bude rozhodovať o tom teda, či túto hranicu zvýšiť, bude mať k dispozícii údaje o tom, aký je ten vzťah na verejné financie.
Tam treba dať ale pozor, že jedna vec je ten prvý, to som jasne povedal, že ten prvý krok je deficitný. Jasné, proste ak tú hranicu zvýšite, len treba, vlastne musí IFP, inštitút finančnej politiky, spočítať aj tie ďalšie veci, vlastne tie ďalšie vyvolané efekty, že tí podnikatelia neprestanú posledné dva mesiace sa tváriť, že nepracujú, a že proste to má nejaký vplyv, samozrejme, na, na zase pozitívnej strane. Takže skutočne sám som zvedavý, s akými číslami príde pán minister, a verím, že to bude čísla relevantné a urobené nielen tým priamym vplyvom, ale aj s tými vyvolanými vplyvmi.
A ďakujem pekne tiež za faktickú poznámku.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.2.2024 12:21 - 12:23 hod.

Viskupič Marián Zobrazit prepis
Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.
No, máme pred sebou v podstate krátky návrh zákona, kde má tri body plus teda druhý článok je len o účinnosti. Niekedy netreba dlhý legislatívny text, niekedy netreba zložité zmeny na to, aby dokázalo sa pomôcť. Tentokrát a v tomto návrhu zákona sa budeme baviť o malých podnikateľoch, o malých živnostníkoch, o malých eseročkách, proste o malých, často jednoosobových firmách, ktorí sú šikovní v tom, čo robia, v tej svojej unikátnej podnikateľskej schopnosti, nech už je to z akejkoľvek oblasti, a, samozrejme, sú o to, o to menej šikovní, respektíve schopní sú v tej byrokracii a v ďalších veciach, ktoré, samozrejme, s podnikaním súvisia. Takže tým cieľom návrhu zákona základným je znížiť množstvo byrokracie práve pre týchto malých podnikateľov v rôznych oblastiach a to tak, že dnes máme tú hranicu na povinnú registráciu ako platcu pre DPH, je to 49 790 euro a tá ambícia tohto návrhu zákona je to zvýšiť na sumu 75-tisíc eur. To je suma, ktorá, samozrejme, je v súlade so všetkými európskymi pravidlami, a je to suma, na ktorú sa bez problémov v tomto momente dá ísť.
Je ešte debata alebo môže byť debata o sume 85-tisíc euro, ktorá bude umožnená od budúceho roku, zatiaľ proste umožnená ale nie je. Takže takto to je.
Ako je to dnes? Súčasná legislatíva pozná dva možné typy registrácie na platenie dane z pridanej hodnoty. Jedna je teda dobrovoľná, druhá je povinná. Na tú dobrovoľnú registráciu nie je právny nárok a povoľuje ju finančná správa na základe žiadosti daňového subjektu. S týmto, samozrejme, nie je treba nič riešiť, ak niekto chce byť platcom dane z pridanej hodnoty, nemusí to závisieť od jeho obratu, proste rozhodne sa, finančná správa mu to schváli a vie byť platcom DPH. Čiže v tomto sa nemení nič.
Čo sa týka toho povinného, takže dnešný stav je, že povinne sa musí zaregistrovať zdaniteľná osoba, ak za najviac dvanásť predchádzajúcich a po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov dosiahla už spomínaný obrat 49 790 eur. Žiadosť o registráciu je zdaniteľná osoba povinná podať do 20. dňa kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, v ktorom dosiahla zákonom stanovený obrat.
No, a skúsme sa pozrieť teda ako to číslo vzniklo. No, posledne sa menil zákon teda v tomto bode v roku 2009, od 1. júla 2009, počas prvej vlády Roberta Fica, sa teda nastavila táto suma 49 790 eur. Nemám to úplne presne pozreté, ale je veľmi pravdepodobné, že táto suma sa vlastne len prerábala z korún na eurá a tá pôvodná suma teda je ešte dlhšie obdobie nezmenená, ale je to jedno, teraz v lete bude pätnásť rokov čo sa táto sume nezmenila.
Pozrime sa, samozrejme, na to, že tých 49 790 euro v roku 2009 bol nejaký proste obrat, bola to nejaká suma, výrazne, samozrejme, iná, než je to dnes. A toto je ten hlavný dôvod, čím chcem odôvodniť, prečo by sme mali túto sumu zvýšiť, pretože jednoducho inflácia za tých pätnásť rokov proste, samozrejme, má aj v tejto oblasti svoj vplyv, tá, tá hodnota dnešná je výrazne nižšia a jednoducho dnes už tá suma vôbec nijak nepokrýva ten zmysel toho zákona, aby skutočne tie malé firmy s nejakým obratom proste boli mimo tej povinnosti systému DPH, ktorý je násobne náročnejší než teda jednoduché účtovníctvo, takisto je úplne prirodzené, že každá takáto suma v tom zákone by sa mala teda z času na čas zmeniť.
Ja si myslím, že tomuto úplne rozumejú aj naši koaliční kolegovia, veď teraz nedávno sa v lex konsolidácia zmenilo asi tisíc rôznych poplatkov z dôvodu inflácie. Áno, s veľkou časťou tej, tých poplatkov sa, samozrejme, súhlasiť dá, pretože tiež neboli dlhé roky menené, a teda sa zvýšili, okej. Samozrejme, veľa z nich má dosah na podnikateľskú obec, zvyšuje im to náklady, no, bohužiaľ, prináša to, prináša to svet. Zároveň ale by bolo férové a slušné, aby sa vlastne aj podnikateľom aj tá druhá strana vlastne upravovala. Jednoducho aj to, čo im dáva určité práva a tiež to nebolo pätnásť rokov zmenené, tak by bolo veľmi dobré, ak by táto snemovňa našla vôľu a aj v tejto oblasti vlastne zvýšila, zvýšila túto sumu. Tých 75-tisíc euro je jedna vec, teda suma, ktorú umožňuje Európska únia a zároveň to povedzme že plus-mínus pokrýva tú infláciu za tie roky.
No, čo sa týka teda ešte toho dôvodu, samozrejme, to stanovenie vyššej hranice bude chrániť tieto, malých drobných podnikateľov pred teda neúmernou administratívnou záťažou a, samozrejme, umožní im to viacej času venovať tej samotnej podnikateľskej činnosti a menej času neproduktívnej administratíve. Takisto na toto sú vyslovene tiež podnikateľské prieskumy a, bohužiaľ, ani z tohto nevychádzame ako Slovensko dobre, pretože slovenský podnikateľ, a špeciálne malý, musí venovať ďaleko väčšiu časť svojho disponibilného času v roku na plnenie rôznych administratívnych náležitostí, povinností, no a to mu, samozrejme, chýba potom na tú jeho podnikateľskú činnosť, no a to, samozrejme, znižuje jeho konkurencieschopnosť oproti podobným podnikateľom napr. v iných krajinách.
Takisto ak sa zvýši táto hranica povinnej registrácie, tak to, samozrejme, má význam aj z pohľadu štátu. A toto je tiež kľúčové, že ja sám hovorím, že áno, v tom prvom kroku tento zákon má negatívny vplyv na verejné financie, ale to je len taký ten izolovaný, keď sa pozrieme priamo na ten prvý bod, že teda sa tá dépeháčka bude od vyššej sumy. Zároveň sa ale pozrime na ďalšie veci, že časť malých podnikateľov jednoducho zvykla optimalizovať svoje tržby tak, aby nepresiahli túto hranicu povinnej registrácie a jednoducho, aby sa vyhli tým povinnostiam, ktoré, ktoré to prináša so sebou.
No, ale čo to znamená, proste skutočne ten malý podnikateľ, no videl, že sa blíži, tak si povedal, že posledný mesiac-dva buď si oddýchnem a nepracujem, hoci by som mohol, to je jedna strata pre ekonomiku krajiny ako takú. Samozrejme, on si mohol povedať aj to, ja budem pracovať, len teda prestanem vystavovať faktúry, a teda budem ten zvyšok roka v šedej zóne, to je, samozrejme, ďalšia a už úplne jasná strata pre, pre verejné financie, a potom, samozrejme, sú ešte aj ďalšie sofistikovanejšie prípady, kde sa teda robili rôzne viaceré, viaceré malé eseročky, teda tiež, aby to vychádzalo. Takže toto umožní vlastne podnikateľom skôr plniť literu zákona, a tým pádom to zníži ich chcenie vlastne ten zákon obchádzať. Vo finále toto všetko pomôže, pomôže verejným financiám vo finále ku vyšším potenciálnym príjmom.
Čo je naprosto nesporné, že zvýšenie tejto hranice jednoznačne podporí podnikateľskú aktivitu týchto spomínaných firiem a jasne toto, samozrejme, podporí hospodársky rast Slovenska. No a takisto, ak tá firma nemusí prejsť do systému teda účtovania DPH, tak, samozrejme, toto tiež zníži byrokraciu, resp. administratívu na strane podnikateľa. To sú dôležité veci, ktoré skutočne bude profitovať či krajina ako taká, či podnikateľ ako taký.
No, myslím si a keď sme tu debatovali o jednom z predchádzajúcich zákonov, tak som, mám taký pocit, že cítil aj zo strany, zo strany koalície určitý, určité chcenie alebo minimálne pochopenie pre to, že tá hranica je skutočne nízka a už či tak, alebo tak, či sa to zmení vo vládnom zákone o DPH, ktorý teda sme schválili v prvom čítaní, alebo teda či sa to dá urobiť aj takto, už akokoľvek, dôležitý je, samozrejme, tuto výsledok. Ak by môj zákon neprešiel, ale výsledok bude, že na budúcej schôdzi sa skutočne táto hranica zvýši vo vládnom návrhu, dôležitý je výsledok, nie je podstatné, kto si pripíše nejaké body, že sa to stalo, dôležité je, aby sme počúvali podnikateľov a robili všetko pre to, aby ten ich život bol ľahší, pretože vo finále všetci budeme profitovať. Aj teraz sme tu mali veľmi zásadnú debatu o teda našich deťoch a o tom, aby mohli mať svojich rodičov, keď sú hospitalizovaní. Áno, treba na to nejaké peniaze. No, toto je jeden, jedna z možností, kde vedia vygenerovať verejné financie, dodatočné príjmy a jednoducho, ktoré sa potom, samozrejme, dajú použiť aj na, aj na takéto veci.
Ale dôležité je skutočne to, že tak ako majú problémy rôzne oblasti nášho života, majú problémy aj malí podnikatelia. Veľmi málo ich tu počujeme, pretože jednoducho oni fakt sa venujú tej práci, venujú sa tvorbe hodnôt, venujú sa tomu, aby dokázali prežiť, venujú sa tomu, aby dokázali byť v súlade so všetkými pravidlami tejto krajiny, ktoré jednoducho sa majú tendenciu skôr byť stále zložitejšie, preto ich možno nie je tak počuť, preto nemajú čas robiť protesty, preto nemajú čas mať svoje združenia, ktoré by tu dokázali v pozitívnom smere lobovať za rôzne zlepšenia. Jednoducho neznamená to, že nemajú problémy. Čiže aj keď to možno nepočujeme ako úplne najzásadnejší problém, verte, že toto je jednoduchá vec, ktorá im dokáže veľmi pomôcť a keďže oni sú tí tvorcovia hodnôt, oni sú tí, ktorí napĺňajú naše verejné financie, dokáže to pomôcť aj krajine a nám všetkým.
Ďakujem pekne za pozornosť a, samozrejme, celé plénum, bez ohľadu na to, či koaličné, alebo opozičné, každého jedného poslanca by som chcel veľmi poprosiť o podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.2.2024 12:11 - 12:14 hod.

Viskupič Marián Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Milé kolegyne, kolegovia, no, už sme v piatkovom popoludní, v podstate koaliční poslanci teda už sú doma, nás opozičných tu pár zostalo, takže cením si každého jedného, kto tu sedí a ide sa, a ide sa teda venovať aj tejto téme.
Takže v úvodnom slove len krátko. Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov predkladajú na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Marián Viskupič a Branislav Gröhling.
Cieľom návrhu zákona je zvýšenie hranice pre povinnú obratovú registráciu pre platenie dane z pridanej hodnoty zo súčasnej úrovne 49 790 euro na sumu 75-tisíc eur. Možnosť dobrovoľnej registrácie pre platenie dane z pridanej hodnoty zostáva, samozrejme, zachovaná.
Návrh zákona bude mať negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy v prvom momente, bude mať pozitívne sociálne vplyvy, ako aj pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie. Návrh zákona nebude mať vplyv na životné prostredie, informatizáciu, služby verejnej správy pre občana ani na manželstvo, rodičovstvo a rodinu.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Ďakujem pekne za pozornosť, viac poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.2.2024 12:09 - 12:11 hod.

Szalay Tomáš Zobrazit prepis
Ďakujem pekne ešte za záverečné slovo. Dve veci som ešte chcel spomenúť, tak som si spomenul, že čo som chcel spomenúť. OSN-ka. Optimalizácie siete nemocníc, to tak zaznelo a mi to tak napadlo, keď pán Svoboda rozprával o tom, že na to treba peniaze. No. K optimalizácii siete nemocníc sme si povedali, že čo je cieľ, čo od tých nemocníc chceme, čo tá nemocnica má robiť. Má urobiť aspoň tisíc operácií nejakého typu na to, aby mohla tie operácie ďalej robiť, ak chce niečo ďalšie robiť, musí najprv do toho zainvestovať a musí ukázať nejaké čísla, nejaké výsledky na to, aby mohla v tej veci ďalej robiť, aby mohli byť tieto ďalšie výkony zazmluvnené zdravotnými a preplácané zdravotnými poisťovňami.
Prečo by nemohla byť kritériom OSN-ky, teda optimalizácie siete nemocníc, že ak chcete prevádzkovať detské oddelenie, nielenže tam musíte mať ix typov nejakých hospitalizácií, ale zároveň musíte mať aj možnosť pre rodičov, aby tam strávili čas so svojimi, so svojimi deťmi. V okamihu, keď už je to kritérium tej OSN-ky, už sa na to dajú aj podľa mňa lepšie čerpať peniaze, už sa to dá zakryť do hromady iných vecí. V pláne obnovy sme peniaze dávali na také hlúposti, ako sú garáže pre sanitky, čo teda je vec, ktorá fakt nemusí byť platená z plánu obnovy, tak by sa to dalo použiť v rámci OSN-ky. To bola prvá poznámka.
A druhá, ktorú chcem povedať, takisto ako rodič som strávil jeden, jeden takýto pobyt v nemocnici, je to život meniaci zážitok silný. Vás je tu teraz tých koaličných, akože ste štyria, piati, štyria, piati, štyria. No, dobre, tak budem na vás apelovať. Prosím vás pekne, akože každý z vás je, že rodič alebo starý rodič, alebo súrodenec niekoho, kto je rodičom, alebo skrátka máte deti vo svojej blízkosti a to môžu byť už aj vaše deti a môžete byť vy ten, kto by mal stráviť s tým dieťaťom ten čas v nemocnici. Toto nie je politikum, toto nie je že ľavé, pravé, liberálne, progresívne, konzervatívne alebo neviem aké. Toto môžu byť vaše deti, vaše vnúčatá, vaše netere, vaši synovcovia, ktorí potrebujú, aby pri nich v ťažkej situácii bol niekto blízky a držal ich za ruku, aby znížili mieru stresu. Prosím vás pekne, podporte tento návrh zákona.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.2.2024 11:52 - 12:06 hod.

Marcinková Vladimíra Zobrazit prepis
Ďakujem. Podľa mňa veľmi dôležité z toho, čo si, Tomáš, povedal, bol práve ten finančný rozmer, kedy, áno, máme historicky akože najviac peňazí v zdravotníctve, o jednu miliardu navyše a my sa nepýtame, že čo z toho bude mať slovenský pacient, najhoršie je, že je to presvedčenie, že nič. A ja hovorím, že keď už nemyslíme na, na ten zvyšok, mohli by sme myslieť aspoň na tých detských pacientov, ktorí, ako sme počuli v nedávnom rozhovore, sú v katastrofálnych podmienkach, pretože ak máte na jednom oddelení 10 až 14 kriticky ohrozených predčasne narodených detí a máte len tri ventilácie, ktoré spĺňajú všetky predpisy a môžu zachrániť život, tak ako zdravotník túto dilemu ako riešite? Ako vás môže štát vôbec dostať do takejto dilemy ako zdravotníka, že rozhodujete o tom, ktoré dieťa kedy vlastne dostane kyslík a kedy nie? Akože táto debata je oveľa širšia než len prítomnosť rodiča pri lôžku dieťaťa. Ja naozaj sa to tu snažím prízvukovať, že jej cieľom je, aby bol detský pacient konečne vo svetle záujmu politikov a ministerstva zdravotníctva. A nechcem paušalizovať. Ja som mala akože veľmi pozitívnu skúsenosť s mnohými úradníkmi a vedúcimi pracovníkmi na ministerstve zdravotníctva, ktorí mi doslova pomáhali pri tvorení tohto predpisu a hľadali cestu, ako ho dostať do praxe. Ale pre túto misiu, ako povedal kolega, pre tento cieľ treba, treba nadchnúť aj tých politikov na najvyšších poschodiach. Na to čakám.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.2.2024 11:50 - 11:52 hod.

Szalay Tomáš
 

Vystúpenie v rozprave 16.2.2024 11:39 - 11:39 hod.

Szalay Tomáš Zobrazit prepis
Dámy a páni, teda, vážený pán predseda, dámy a páni, ďakujem pekne za možnosť vystúpiť v tejto rozprave k návrhu zákona, ktorý predkladá, predkladajú moji stranícki kolegovia. Veľa vecí tu zaznelo, ale chcel by som to teraz ja ešte z pohľadu zdravotnej politiky nejako, nejako zarámcovať.
Čo sú ciele zdravotnej politiky? Kvôli čomu tu máme že zdravotníctvo? To má nejakú teóriu za sebou. Ciele zdravotnej politiky, keď to veľmi zjednoduším, sú tri základné. Po prvé, samozrejme, lepší zdravotný stav, po druhé, finančná ochrana pred takzvanými katastrofickými nákladmi, pred vysokou cenou v zdravotnej starostlivosti, a po tretie je to spokojnosť. Spokojnosť všetkých účastníkov systému: spokojnosť pacientov, spokojnosť zdravotníkov, spokojnosť platiteľov. A každý z tých cieľov je mierne iný, navzájom sa ovplyvňujú, komplementárne sú a tak ďalej, ale v prípade, o ktorom hovorí dnes pani kolegyňa Marcinková, riešime, naháňame hneď dvoch zajacov z týchto troch cieľov zdravotnej politiky. Zdravotný stav a spokojnosť. To sú dve veci, ktoré sú v tomto prípade veľmi, veľmi spojené.
Celý čas, jak som počúval túto už takmer dvojhodinovú rozpravu, mi išla v hlave veta človeka, bez ktorého by sme neboli v Európskej únii a neboli by sme v Severoatlantickej aliancii a ktorému za toto patrí naozaj celoživotná úcta a vďaka, veta Mikuláša Dzurindu: "Kde je vôľa, tam je cesta." A keď nechceme hľadať cestu, tak očividne na to nemáme, nemáme vôľu.
Prečo majú byť, má byť možnosť, aby boli deti hospitalizované so svojou blízkou osobou, rodičom, matkou, otcom, babičkou a podobne, tu už zazneli, ale ja by som zdôraznil, že existujú preukázateľné vedecké štúdie, ktoré hovoria o tom, že v prípade, že je dieťa hospitalizované s blízkou osobou, tak výrazne nižšia miera strachu sprevádza túto hospitalizáciu. Pocit prežívania bolesti je výrazne nižší, hladina stresu je nižšia a, samozrejme, to má vplyv aj na potrebu, ako, ako bude realizovaná tá liečba. Je tam nižšia potreba premedikácie. Škoda, že tu už nie je kolega Stachura, by hádam podporil a potvrdil, že v prípade, keď pri anestéze je prítomný rodič a pomáha pri tej indukcii tej anestézy, tak je jej treba menej. A to je úspora pre tú nemocnicu, z ktorej si môže prípadne dovoliť kúpiť tie stoličky, lebo potrebuje menej anestetík, potrebuje menej premedikácie, tam väčšia compliance, väčšia súčinnosť aj toho detského pacienta a tak ďalej a tak ďalej.
To, že to nie je plošný problém, chcel by som podotknúť, to nie je plošný problém, sú zariadenia na Slovensku, ktoré to dokázali, aj keď nie sú vraj peniaze, aj keď neviem čo všetko, ktoré to dokázali urobiť. Opäť ma to mrzí, že tu fakt z tej vládnej koalície takmer nikto nebol, je tu kolega Bartek, som si špeciálne pozrel nemocnicu v Myjave, o tom sa tu často rozprávame. Nemocnica v Myjave, maličká nemocnička stratová, všetko zlé a tak ďalej, 20 lôžok majú na, na detskom oddelení a majú tam možnosť, aby tam na deviatich lôžkach mohli byť prítomní aj rodičia. Dá sa to, aj v malej stratovej nemocnici sa to dá, lebo kde je vôľa, tam je cesta.
Problém je, že vôľa nie je. Vôľa nie je preto, lebo nemáme danú misiu a víziu, na čo to zdravotníctvo máme. Nemáme sformulované tie ciele a nemáme ich podčiarknuté, že toto chceme dosiahnuť, aká je naša misia a vízia v zdravotníctve. Je našou misiou a víziou pomáhať ľuďom, ktorí trpia, pomáhať deťom, pomáhať zomierajúcim? Alebo je našou, naším cieľom len rýchlo ho tam, otáčať tých pacientov, aby sme mali veľa rodných čísel a aby sme mohli predpísať veľa liekov alebo niečoho podobného?
Mne v tejto, v tomto kontexte, ospravedlňujem sa, ale napadol ešte taký príbeh zo slovenského zdravotníctva, kde hádam tiež nebudete namietať, že zdravotnícke zariadenia by mali byť bezbariérové, aby aj občania, ktorí majú povedzme nejaký, nejaké hendikepy, aby sa vedeli do toho zdravotníckeho zariadenia dostať. Čuduj sa svete, máme taký predpis, ktorý hovorí, že zdravotnícke zariadenie má byť bezbariérové a keď už bezbariérové nie je, že tam má byť nejaká plošina, výťah alebo niečo, aby sa tí ľudia vedeli dostať dovnútra. Máme taký predpis. Napriek tomu, keď sa pozriete na zdravotnícke zariadenia v Slovenskej republike, tipnem si, možno tretina, možno viac zdravotníckych zariadení nemá vyriešenú bezbariérovosť. Napriek tomu, že to máme v tých predpisoch a že to v tých predpisoch máme že desiatky rokov. Tak potom moja otázka znie, že načo máme potom tie predpisy, keď si z toho robíme trhací kalendár. No, máme ich preto, lebo v čase, keď sa to zdravotnícke zariadenie pred štyridsiatimi piatimi rokmi postavilo, vtedy také predpisy neplatili.
Keby dnes mala fakultná, pardon, univerzitná nemocnica v Bratislave na Mickiewiczovej ulici znovu prejsť povoľovacím procesom, že či dostane povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, garantujem vám, že neprejde. Tá nemocnica má 170 rokov. Bola stavaná v čase, keď neexistoval žiaden z dnešných predpisov. Nezodpovedá a nespĺňa nič. Napriek tomu sa tam poskytuje zdravotná starostlivosť, sanitky tam vozia pacientov a každému, koho poznám, radím, aby teda sa, pokiaľ môže, vyhýbal takýmto starým zariadeniam.
Nič menej to, že to máme v tých predpisoch, znamená, že keď si chce dnes niekto postaviť novú nemocnicu, nové zdravotnícke zariadenie, už to nie je také jednoduché ako tie staré zdravotné strediská, už tam potrebuje mať tú vzduchotechniku, už tam musí mať tú izolačku, skrátka už dnes musí spĺňať tie nové podmienky. A to, čo tu ja cítim z toho návrhu pani, mojich kolegov, teda aj pani poslankyne Marcinkovej, je, že my musíme povedať, že čo je ten cieľ. Cieľom je, aby tie deti mohli byť so svojimi rodičmi v tej nemocnici. A všetky ďalšie kroky, ďalších možno desať rokov to bude trvať, možno dlhšie, ako nie som, nejdem si tu maľovať popod fúzy nejaké pekné veci, možno to bude trvať aj viac ako desať rokov, ale každým ďalším krokom sa budeme k tomu cieľu blížiť. Na úvod to budú stoličky. Pozeral som teraz, koľko stojí stolička v Ikei, dobre, tak nech to stojí o 100 % viac ako v Ikei, taká nejaká štátna prirážka tam bude pri verejnom obstarávaní asi, nech to stojí 50 eur taká stolička. Koľko máme detských postelí na Slovensku? A vravím, že nie všetci sú tí, ktorým to treba riešiť, ale nech by to bolo treba riešiť pre každého, nech je tisíc postelí, detských postelí na Slovensku krát 50 eur, stolička ku každému, ku každej posteli, je to 50-tisíc eur. Podľa nových pravidiel verejného obstarávania je to podlimitné. Na to nemusíte ani robiť obstarko, to je 50-tisíc eur pre celé slovenské zdravotníctvo. To je že prd vo vesmíre, prepáčte, to je že halierová suma, to ušetríte na tých premedikáciách, o ktorých, o ktorých menej liekov sa bude podávať tým pacientom za, ani nie za mesiac možno. To nie, nie je tá sum... to nie je ten problém. Problém je iný. Problém je v procesoch. Problém je v tom, že to tá nemocnica nechce robiť.
Som si prečítal teraz taký pekný rozhovor s pani primárkou Chovanovou, Vandou Chovanovou, to je tá, ktorá poukázala na ten obrázok pani ministerky Dolinkovej, kde hovorila o tom, že im tam lietajú po novorodencoch im tam lietajú holuby a netopiere v nemocnici. Rozumiete? Že v nemocnici, štátnej nemocnici, kde by sme teda, pán, pán predseda, mohli aj tam niečo pomôcť, nielen v Banskej Bystrici, ale aj, aj v Košiciach, lietajú, po novorodeneckom oddelení lietajú (povedané s pobavením) netopiere a holuby. A ja sa pýtam: prosím vás pekne, ako je taký problém kúpiť za desať eur v Hornbachu sieťku a dať ju na tie okná? V nemocnici, kde robí niekoľko tisíc ľudí? Neexistuje nikto, kto by zobral sieťku a nalepil ju na tie okná, aby tam už tie holuby a netopiere nelietali? To sú procesné veci. To sú drobnôstky, ale niekto to musí chcieť urobiť, pre niekoho to musí byť akože dôležitá vec v tej nemocnici, niekto to musí riadiť. A tam, kde si to ľudia riadia, napríklad v myjavskej nemocnici, tam im to funguje. A tam, kde nefunguje to riadenie, no tak tam nefungujú ani tieto drobné veci.
Nemocnica má mať misiu a víziu. Ja to opakujem, veľmi často prednášam svojim študentom a považujem to za dôležitejšiu vec ako hromadu iných vecí. Podstatné je, že kvôli čomu tam tá nemocnica je, akú má misiu a víziu a či jej zamestnanci tú misiu a víziu žijú. Ak tam chodia iba do práce, tak ich to nezaujíma, že im tam lietajú holuby, ich nezaujíma, že matky nemôžu byť s deťmi na izbe, ale pokiaľ majú misiu a víziu, že ideme pomáhať a nie je to len na papieri napísané, lebo však sa patrí mať napísané niekde, aleže to naozaj idú, ide vedenie príkladom, tak tam sa tá cesta nájde. Tam, keď tá vôľa je, tak tá cesta sa nájde. A ja som hlboko presvedčený, že nie je problém v žiadnej nemocnici, keď sa nad tým niekto zamyslí, keď sa chce, aby sa taká cesta, cesta nenašla. Aj najdlhšia cesta začína prvým krokom, preto okej, môžme sa baviť, že kedy začne ten prvý krok, či to bude naozaj 1. 7., alebo koľký, koľkého koľký, ale čím skôr otvoríme tú cestu, že týmto smerom ideme a možno o desať rokov budeme v tom cieli, tak tým skôr do toho cieľa prídeme.
Ak budeme pred tým zatvárať oči, že ešte na to nie sme pripravení, nemáme na to peniaze v rozpočte, treba to komplexnejšie prediskutovať, čo, preboha, tu chceme komplexnejšie diskutovať? Štyri roky, štyri roky tu pani poslankyňa s týmto chodí a kde je tá analýza ministerstva zdravotníctva? Čo sa za tie štyri roky preskúmalo, zistilo? Ak je tu ponuka zo strany koaličných poslancov, že teda pani ministerka Dolinková to naozaj začne teraz seriózne riešiť, no poďme do toho! Veď schváľte zákon a poďme, poďme robiť tie kroky, ako sa o tých desať rokov dostať do toho cieľa.
V slovenskom zdravotníctve bude tento rok o jednu miliardu eur viac, to tu už niekoľkokrát zaznelo, akurát tá miliarda už je minutá, to už si rovno povedzme, a tá miliarda je minutá tak, že za to slovenský pacient nedostal nič. Tie peniaze pôjdu do nemocníc, pretože nemocnice sú v strate a hrozí nám infringement zo strany Európskej komisie, takže peniaze pôjdu do nemocníc, aby sme trošku disciplinovanejšie, aby nemocnice trošku disciplinovanejšie splácali faktúry. A to je všetko. My sme nič za ten navýšený rozpočet od toho zdravotníctva nepýtali. Nepýtali sme kratšie čakacie doby, nepýtali sme objednávkový systém, nepýtali sme vyššiu spokojnosť pacientov a nepýtali sme ani to, aby mohli byť deti so svojimi rodičmi hospitalizované v nemocnici. Preto táto miliarda nijakým spôsobom slovenskému zdravotníctvu zásadne nepomôže, napriek tomu sa budú slovenskí pacienti pýtať, čo za to svoje dodatočné percento z odvodov dostanú.
Kolegyňa Kleinert takisto už nie je, ale spomenula, že možno bude potrebná nová generácia zdravotníkov na to, aby dokázala tieto nové procesy nejakým spôsobom realizovať. Tak chcem povedať, že aj k tomuto existujú štúdie. Existuje štúdia, ktorá hovorí, že čím je vyšší vek personálu, tým je menšia ochota púšťať rodičov k deťom. Teda ochota, alebo teda starší lekári, staršie sestry považujú záujem rodiča byť so svojím dieťaťom za menej podstatný v ďaleko väčšom počte prípadov. Problémom u nás je ten, že tá mladá generácia či už sestier, alebo lekárov, alebo ďalších zdravotníckych pracovníkov, ktorá príde do nemocnice, sa často učí od svojich starších kolegov a keď tí nastavili tie, tie klinické stereotypy tak, že toto sa tu u nás nerobí, no tak si aj oni navyknú, že to robiť nebudú.
Preto treba ísť príkladom, treba, a to odporúčam teda aj predkladateľke, treba chváliť pozitívne vzory. To je to, čo funguje vo všetkých ostatných oblastiach, chválenie a vyzdvihovanie pozitívnych vzorov, choďte sa tam učiť, choďte sa tam pozrieť, ako to oni urobili. Dať im priestor. Dať im priestor mediálny, v blogoch, na sociálnych sieťach a aby si vyrobili, aby sme im urobili meno, že tu sa vedia o toho detského pacienta postarať se vším všudy, a vy, ktorí chcete vedieť, ako sa to robí a možno, možno vám to len nejde, choďte sa inšpirovať k týmto, k týmto kolegom. Čiže toto je moja, môj návrh, a teda aj by som si vypočul tie pozitívne vzory, že by sme ich jasne tuná vyzdvihli.
Opakujem teda, že najdlhšia cesta začína prvým krokom a bol by som veľmi rád, keby ten prvý krok ste všetci, vážené kolegyne a kolegovia, podporili v podobe návrhu zákona, ktorý predložila kolegyňa Marcinková s kolegom Ledeckým.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.2.2024 11:39 - 11:39 hod.

Marcinková Vladimíra Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne za, za vstup do diskusie. Ja len hovorím, že, samozrejme, že prvé slová, ktoré odo mňa zazneli, boli, že toto je ten prvý krok. Legislatívny rámec, vykonávací predpis a potom musí prísť aktívny prístup z ministerstva podporiť vlastne tie podmienky, ktoré sú na Slovensku dnes nie ideálne, aby sa zlepšovali. Ja si nemyslím, že keď dáme na to legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, že to proste niečo zmení. Prvé riešenie, keď sa niečo takéto prijme, tak jednoducho je, ak tam nemáme lôžko, musí tam byť stolička, hej? To sú, to sú minimálne náklady, ale áno, toto budú musieť spraviť a potom, samozrejme, toto je aj ten bič, ktorý majú v rukách tie nemocnice na to, aby, aby mohli ukázať, pozrite sa, sme povinní poskytovať rodičom pacienta sprievod a podmienky na sprievod, chceme, aby tie oddelenia vyzerali lepšie, ale je to aj taký bič toho zákonodarcu a tého politika, že keď sa budú rozhodovať, do ktorého oddelenia v rámci toho, tej nemocnice idú investovať, tak konečne budeme prioritizovať tých detských pacientov. My vieme, že potrebujeme, potrebujeme investovať naprieč tým zdravotníctvom veľa finančných prostriedkov, aby spĺňalo naše predstavy a vlastne moderné podmienky, aké si želáme. Ale dnes je reálne ten problém, že ten detský pacient je na chvoste a my ho chceme prioritizovať. A nemôžeme to robiť argumentom, že teraz detské práva počkajú, lebo nemáme peniaze. To proste, to neexistuje taký argument. My sme povinní tie práva napĺňať. A tak ako pri školskej dochádzke, tak ako pri iných právach, aj tu nemáme výhovorku prečo nie. Lebo sme viazaní, my sme signatármi tohto medzinárodného predpisu, ktorý nás k tomu zakotvuje. A jediné, čo si želám, aby sme sa nerozporovali v tom, ako toto právo napĺňať. Preto potrebujeme jednoznačný legislatívny rámec. Ale je to len prvý krok, tak, ako hovoríte. Potom musia prísť ďalšie.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16.2.2024 11:35 - 11:36 hod.

Marcinková Vladimíra Zobrazit prepis
Ďakujem pekne.
Zazneli tu argumenty, ktoré sme, ktoré sme už spomínali, ale ja budem veľmi rada, keď zaznejú znovu. Pán Janckulík tu asi nebol, keď sme sa bavili o tých peniazoch, hovorí, že všetko je o peniazoch. Ja uvediem iný príklad.
Tu sa bavíme o detských právach, ktoré už dnes platia, sme nimi viazaní ako signatárska krajina medzinárodného dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa, Charty detských práv pacientov a tak ďalej, my už dnes máme povinnosť to dodržiavať pri každom jednom dieťati. Nerobíme to, to uplatňovanie toho práva je iné z nemocnice na nemocnicu. Pán predseda tu spomenul napríklad Banskú Bystricu, to je jedna z mála nemocníc, v ktorej som nebola, som rada, že hovorí, že to tam vyzerá takto skvelo, naozaj veľmi som rada, no my tu máme prieskum, ktorý som robila v súčinnosti s INEKO, kde sa vieme pozrieť na dodržiavanie tých detských práv, a dokonca vieme, že aj v takej perfektnej špičkovej nemocnici, ako je Banská Bystrica, kde majú tie, tie podmienky ukážkové, ako spomínal pán predseda, tak tam máme nahlásených 16 prípadov vlastne rodičmi, kedy im nebolo umožnené byť pri dieťati.
A hovorím, nie je to reprezentatívny prieskum, je to anketa 3 500 rodičov, ktorí sa do toho zapojili, tu vychádzame z nejakých 400 až 500 rodín, ktoré mali skúsenosť s banskobystrickou nemocnicou, ale aj tam vieme nájsť vlastne pri takomto špičkovom zariadení rodiny, ktorým toto právo nebolo naplnené. Tak sa pýtam, je to naozaj o peniazoch alebo je to o tom, že potrebujeme vytvoriť právny rámec, aby nedochádzalo k takémuto heterogénnemu napĺňaniu tohto práva naprieč Slovenskom. Lebo potom sú tu oddelenia, napríklad v Bratislave, ktorá zmenila komunikáciu, odkedy sa táto téma rieši, je oveľa súčinnejšia, naozaj tam vidím pri Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave taký najväčší posun smerom k lepšiemu, aj... to už stačí, že si kliknete na ich webovú stránku a vidíte, ako komunikujú túto tému oproti iným nemocniciam. A tam sú naozaj oddelenia, kde aj ja som bola s dieťaťom hospitalizovaná na takom oddelení, kde si poviete, že, že tu sú tie podmienky naozaj zlé. A práve na týchto oddeleniach sa najviac snažia. Že to sú tie kontrasty, že niekde vám povedia, že nemáme pre vás lôžko, nemôžte tu byť. Ja by som sedela aj na stoličke, ja by som sedela aj na karimatke, len, prosím, nechajte ma pri mojom dieťati, a ide o perfektnú nemocnicu, ale, samozrejme, menej asertívny rodič a tak ďalej, nechá sa odbiť, chápem, rozumiem, každý máme iné právne povedomie, toto sú ťažké témy, bojíte sa o život svojho dieťaťa. Ale potom sú oddelenia, ktoré robia tú nadprácu, aj keď objektívne sú tie podmienky ťažké. Preto je veľmi dôležité, aby sme takýmto nejakým našim rozmarným spôsobom nepristupovali k detským právam, ktoré, ktoré už dnes máme garantované, ktoré už dnes platia. To je tak, ako keby sme povedali, že neumožníme niektorým deťom povinnú školskú dochádzku, lebo predpis nám hovorí, že môže byť v triede len 24 žiakov, ale v tej dedine bude 28 prvákov, no čo, tých štyroch necháme pred dverami? No nie, dokúpime lavice, dokúpime stoličky, zoberieme z inej triedy, proste zabezpečíme, aby tých 28 prvákov tam sedelo, aj keď vieme, že proste kapacitne to nie je úplne ideálne. A keď musíme, zabezpečíme aj tým tridsiatim, hej?
Toto sa deje všade vo svete pri detských právach, že jednoducho my musíme prioritizovať to právo dieťaťa pred tým reálnym stavom, ktorý je všade rôzny. A nie je ideálny ani u nás, je ďaleko od nejakého ideálneho scenáru, ja to tu nepopieram. Ja viem, že to tak je, ale on nie je ideálny ani v Česku, hoci tu padlo, že je diametrálne inde to zdravotníctvo, no táto téma tam bola veľkou témou dva roky. Oni majú zmapované tie podmienky pre deti naprieč všetkými nemocnicami a verte mi, že v Českej republike na áre mali horšie podmienky pre, pre tú matku s dieťaťom, ako umožnili na áre na Slovensku. Jednoducho to bolo o tej vôli. Tam neboli ochotní jej prisunúť tú stoličku, kým nebol vykonávací predpis, a tu na tom áre tá matka sedela pri tom dieťati. Preto je to veľmi dôležité, aby sme to mali od A po Z upravené buď v zákone, alebo vo vykonávacom predpise, alebo súčasne, ako to je v Českej republike, lebo tam pochopili, že ten zákonný rámec nestačí, že tam musia veľmi detailne popísať každú jednu situáciu, ktorá môže vzniknúť, a dať návod tak lekárom, zdravotníkom, ako aj rodičom, ako sa bude táto ich situácia riešiť.
A znova, znova tu padlo, myslím, že to bolo od pána Svobodu aj od pána Majerského, že ako je to napríklad na jiskách. Ja sa opakujem a dala som tu vytlačené aj viaceré, viaceré kópie vlastne tých predpisov v zahraničí, že ako to majú upravené, napríklad nám jazykovo blízke Česko, a tam presne je popísaná situácia na jiske a na áre, ktorá, ktorá hovorí o tom, že akým spôsobom, akým spôsobom sa tam správajú k tomu rodičovi. Pri poskytovaní intenzívne péče, pri poskytovaní intenzívnej péče je takisto prítomnost u nezletilého pacienta nepretržitá, a to dokonca i tehdy pakliže zákonný zástupce z podstaty věcí u dítě v danou chvíli nemůže být, to znamená, že keď sa tam deje niečo mimoriadne, a podľa priestorových možností je zákonnému zástupcovi nabídnutá ale aspoň židle či kreslo, ktoré je z pravidla umístněno u čela postele nezletilého pacienta. Pokud je to možné, je mu nabídnuto i rozkladací lůžko. Zákonní zástupce je podle možností zapojen i do péče dítětě. A potom sú tu infekčné jednotky intenzívni péče, kde je iný režim. Jednoducho toto už je veľmi detailne spracované.
Ja som to preklopila do slovenskej verzie, zakomponovala tam našu legislatívu, mám to celé pripravené, 15 strán. Na ministerstve zdravotníctva tým už dávno disponujú. Ja už som s ministerstvom zdravotníctva k tejto téme hovorila viackrát a tento zákon už bol aj v druhom čítaní v tomto pléne parlamentu. Čiže on už, on už prešiel rozsiahlou debatou na ministerstve zdravotníctva s legislatívnym odborom, s kanceláriami štátnych tajomníkov a s ľuďmi, ktorí tam doteraz sedia a tvoria legislatívu, ktorá sa týka zdravotníctva, ktorí mi povedali, ako to napísať, aby to bolo realizovateľné, ako to napísať, aby to dokázali potom zakomponovať aj do vyhlášky, ktorú chceli v tom čase prijať, a neprešlo to druhým čítaním, a ktorú stále proste majú k dispozícii a, a vedia preniesť do slovenskej reality. Čiže tu už naozaj všetky tieto kroky boli urobené.
Tá diskusia bola rozsiahla naprieč krajmi, samosprávami, ľudskoprávnymi organizáciami. Takže ja som rada, že pristúpili noví diskutéri, že pristúpili noví ľudia, ktorí sa o tejto téme dozvedeli, tvoria si na ňu názor, uvažujú o nej kriticky. To je veľmi dôležité pre to, aby sme ju posunuli ďalej, túto debatu. Ale chcem povedať, že veľké množstvo argumentov už zaznelo a ja už naozaj nepoznám nejaký, ktorý by nebol vyvrátený a ktorý by prevyšoval tie benefity, ktoré to má pre detského pacienta hlavne z medicínskeho hľadiska. My sa tu nebavíme o pohodlnosti toho pacienta. My sa tu bavíme o tom, že niektoré z týchto vecí sú naozaj život zachraňujúce alebo majú fatálny vplyv na dĺžku liečby a proces zotavovania u toho dieťaťa. To, to nie je, že mamička plače za svojím dieťaťom. To je, že tá matka, to bakteriálne prostredie napríklad matky pri novorodencovi, ktorý sa narodí kritický, ju, ho môže zachrániť. A my dnes porušujeme toto právo na, na moderný medicínsky prístup, keď, keď tých novorodencov držíme celý deň mimo matky, ďaleko od nej a dovolíme jej, aby prišla k tomu dieťaťu na 30 až 60 minút denne. Proste toto sú tie, toto sú tie dôvody.
Vďaka.
Skryt prepis