Videokanál klubu

.

So súhlasom troch poslaneckých klubov – SaS, PS a KDH – navrhujem zaradiť do programu schôdze nový bod návrh poslancov Národnej rady na prijatie uznesenia Národnej rady k odsúdeniu raketových útokov Ruskej federácie na civilné ciele v ukrajinských mestách Krivoj Rog a Sumy. Tento bod navrhujem prerokovať v stredu 16. apríla o deviatej hodine. Odôvodnenie: Ako zrejme aj viacerí z vás vedia, v nedeľu prišlo k ďalšiemu raketovému útoku Ruskej federácie na civilné ciele Ukrajiny v meste Sumy. Podľa dostupných informácií zahynulo najmenej 34 ľudí vrátane dvoch detí. Sú hlásené aj desiatky ďalších zranených a teda pán premiér včera povedal, že nemá dostatok informácií, aby k tomu teraz len tak niečo povedal, tak chceme vytvoriť priestor pre ten dostatok informácií. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Ja len podčiarknem to, čo povedal pán poslanec Vašečka, že toto nie je riešenie demografickej krízy. Ani keby všetky tie deti, ktoré boli obeťou umelého potratu za rok, povedzme ten posledný, ktorý sme mali k dispozícii, 2023, keby sa boli bývali narodili, tak nám nezlepšia našu negatívnu bilanciu, ktorá za posledných päť rokov je teda negatívna. Slovensko vymiera. Vlani sme mali 46-tisíc pôrodov na Slovensku, čo je najmenej ako píše, že za 100 rokov, z môjho pohľadu je to najmenej za posledných 300 rokov, koľko detí sa narodilo na Slovensku. A toto je ten, tá varovná vec, že keď nám bude klesať pôrodnosť na Slovensku takýmto závratným tempom – úplne mimo, mimo interrupcií –, keď nám bude pôrodnosť klesať takýmto zásadným tempom, po prvé nám nebude mať kto zatlačiť očné viečka, hej, a po druhé, táto krajina ako bude utlčená čapicami z iných krajín, kde tú pôrodnosť nemajú takúto nízku. Myslím si, že najhoršie sú teraz na tom tuším v Južnej Kórei, kde ich fertility rate klesla na 0,7, pričom reprodukčné číslo je potrebné 2,1 dieťaťa na jednu ženu vo fertilnom veku. Čiže toto sú dôležitejšie veci, ktoré by sme podľa mňa mali riešiť s ohľadom na budúcnosť Slovenska.
Chápem, pozerám sa na to možno príliš utilitariánsky a málo deontologicky, ale zákaz interrupcií, alebo teda obmedzenie interrupcií v tejto otázke nám zásadne nepomôže. S tým súhlasím aj s tým, čo hovoril pán Vašečka v rozprave.
Ďakujem.

.

Ďakujem pekne.
Len stručne, keďže za náš klub nikto nevystúpil a myslím si, že možno pár slov by tu malo zaznieť. Budem sa snažiť držať vo veľmi vecnej a veľmi stručnej rovine, avšak chápem, že je pokročilý čas.
Anku Zábor... a možno to bude aj nepopulárny názor do mojej bubliny, Anku Záborskú poznám 20 rokov, viac ako 20 rokov a vážim si jej morálne presvedčenie a jej, jej zápal pre tento boj a vôbec si nemyslím, že je to nejaká stredoveká bosorka, ako sa to tu možno podsúvalo pred chvíľou, pretože aj keď to možno v našej bubline nevyzerá tak, tak názory, ktoré prezentuje ona s pánom Vašečkom, nie sú extrémne. Existujú extrémnejšie pohľady a postoje k tejto problematike. Baviť sa o tom, či to je 12. alebo 8. týždeň je možno, môžme sa baviť, že možno nejaká salámová metóda, ale každopádne, ak sa život začína oplodnením vajíčka, tak sa nebavíme o 8. týždni, ale o chvíli, chvíli počatia, hej, čiže aj cítim, že v tomto návrhu je to zo strany predkladateľov nejaký pokus o kompromis, ktorý im extrémne... extrémnejší zástancovia interrupcií možno nevedia odpustiť. Toto je vec, ktorú si neuvedomujeme v našej bubline, v tej možno liberálnejšej bubline, a hneď z toho robíme úplné zlo.
Samozrejme, my za tento zákon v SaS hlasovať nebudeme, ale chcel som, aby toto zaznelo, že si toto uvedomujem, a chcel by som to, a chcel by som to zdôrazniť.
Pri diskusiách o potratoch sa často míňame z jedného základného principiálneho dôvodu, a teda nie je to náboženstvo, ako hovorí pán Krátky, ale je to etika, je to morálka. Aké sú naše morálne, morálne dogmy? Sme deontológovia alebo utilitariáni? To sú dva absolútne odlišné filozofické spôsoby chápania morálky, ktoré sa nevedia stretnúť, niekde áno, ale zvyčajne sú tie diskusie potom také že mimobežné, ktoré sa nepretínajú, pretože každý z nás to vnímame iným spôsobom.
Tí deontológovia veria, že existujú nejaké prísne morálne pravidlá a k nim teda radím aj predkladateľov, hej, Immanuel Kant, hviezdne nebo a srdce, že? Veria, že existujú pevné morálne pravidlá, ktorú sa nemajú porušovať, bez ohľadu na to, aké sú následky – a áno, z tohto pohľadu je potrat vraždou, v akomkoľvek prípade, či už v 8., alebo v 12. týždni, alebo kedykoľvek inokedy.
Utilitariáni sa na to pozerajú cez následky, teda čo prinesie viac alebo menej utrpenia, viac alebo menej dobra, tam už zhodnocujeme, čo to urobí tej žene, čo to urobí tej rodine, čo to urobí tej spoločnosti, a váži sa to potom na nejakých miskách nejakých lekárnických váh a dávajú sa tam nejaké hodnoty.
A toto sú dva prístupy, ktoré naozaj nemôžu za všetkých okolností nájsť spoločnú, spoločnú cestu, a preto tu máme tieto hádky, a preto tieto hádky netrvajú rok-dva, ale desiatky rokov a nevyriešime ich, tak ako sme tu, ich nevyriešime, môžeme o tom hlasovať, nájde sa nejaká lokálna momentálna väčšina pre nejaký názor alebo proti nejakému názoru, ale ja si nemyslím, že skrátenie lehoty z 12. na 8. týždňov by niekomu pomohlo. Ženám to totiž nevezme dôvod, pre ktorý idú na potrat, len im to skomplikuje ich situáciu. Skracovanie lehoty nie je riešením, pretože len vyvoláva ďalšie napätie a nerieši tú podstatu problému.
A čo je ten problém? Podstata problému nie je, že ženy chcú ísť na interrupciu neskôr ako v 8. týždni tehotenstva, to nie je podstata toho problému. Počuli sme ich tu veľa, najčastejšie dôvody sú sociálna neistota, strach z chudoby, z toho, že dieťa neuživia alebo prídu o prácu. Chýbajúca podpora, partner odišiel, rodina ich odsúdi, sú na to všetko odkázané samy, násilie alebo nátlak, lebo sú v nejakom toxickom vzťahu tie ženy, neistota, strach z budúcnosti, mladé študentky, nemajú stabilné bývanie a tak ďalej, oneskorené zistenie tehotenstva. Čiže ak chceme... A čo je teda cieľ? Ak chceme znížiť – a nie na nulu snáď, lebo to sa asi nepodarí, to dokonca ani pápež František nehovorí, že to máme urobiť spôsobom že na nulu –, ale ak chceme znížiť počet interrupcií, ak to je ten náš spoločný cieľ, tak po prvé – deje sa to. V čase, keď bol schválený zákon, to si ja ešte pamätám, to bolo v ’86. roku, keď sa vlastne uvoľnili stavidlá, si pamätám, že komunistické noviny uverejňovali články s veľkými nadpismi, že Právo ženy slobodne sa rozhodnúť. Taký veľký titulok v novinách, mi to tak utkvelo, som mal možno 15 rokov. Tak keď sa plne začal tento zákon uplatňovať, v roku 1988 sme mali na Slovensku 51-tisíc umelých potratov. 51-tisíc! Dáta za minulý rok zatiaľ som nevidel, za predminulý bolo 5 200. Desaťnásobne klesol ten počet. Desaťnásobne. Pôrodnosť neklesla desaťnásobne, ale počet potratov klesol. Zlepšila sa dostupnosť antikoncepcie, zlepšili sa informácie, zlepšila sa sociálna situácia obyvateľstva, zlepšila sa... konzultácie. Niektoré veci, ktoré ste aj vy pomohli presadzovať, že bude lehota medzi rozhodnutím ženy a samotným výkonom, že tam, bude si to môcť premyslieť žena, že bude mať možnosť sa na niekoho obrátiť a s niekým konzultovať tú situáciu, že vznikli hniezda záchrany, že vznikli alternatívne spôsoby riešenia toho problému, prispeli k tomu, že to výrazne kleslo, a poďme rozprávať o tom, čo môžme ďalej urobiť, aby to klesalo, lebo ani naším záujmom nie je, aby tu boli umelé potraty. Tu nie je nikto, kto roztlieskava tieto veci. Jediné, čoho sa bojíme, je, že aby sme s vaničkou nevyliali aj to dieťa. Aby sme tu neurobili viac škody ako osohu.
A ja si myslím, že tá situácia, v ktorej dnes sa nachádza táto problematika, je výsledkom nejakého spoločenského konsenzu. A ja by som to status quo, ktoré tu dnes máme nemenil. Nemyslím si, že máme na to taký silný mandát od voličov, aby sme takto zásadne menili túto tému, ktorá je natoľko rozbušná, natoľko kontroverzná, že zbytočne vnáša do tej spoločnosti napätie.
Poďme hľadať iné spôsoby, ako dosiahnuť ten cieľ, aby nemuseli zbytočne nenarodené deti umierať. A v tomto sa s vami zhodujem, ale za tento zákon, žiaľ, teda hlasovať nebudem.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
A chcem sa poďakovať kolegyni za veľmi vecný a faktický príspevok do diskusie. Myslím si, že bolo veľmi dôležité, že všetky tieto fakty tu odzneli.
Jedna vec ma zaujala, ktorá bola pomenovaná hneď v úvode, a to je to, že by sme takúto diskusiu mali ako keby vymazať z parlamentu, v zmysle, že by mala byť niekde v odborných kruhoch, lekárskych kruhoch. A to som si myslela aj ja, kým som sa nezačala venovať vlastne témam, ktoré súvisia so zdravotníctvom, ktoré súvisia s právami pacientov, že mali by to byť tí lekári a vlastne zdravotníci, ktorí budú lídrovať túto debatu, ale musím sa priznať, že som trošku vytriezvela z týchto očakávaní od našej lekárskej obce, pretože aj tá je, ako by som to povedala... heterogénna, a sú v nej rôzni lekári, sú v nej ako keby rôzne prístupy.
A mňa to tak trochu mrzí, pretože naozaj by som chcela, aby naša odborná verejnosť, tá lekárska verejnosť sa držala evidence based medicíny a vlastne na základe nej stavala štandardy zdravotného prístupu k našim pacientom aj k ženám. Ale my vieme zo štatistík, že 34 % zdravotníckych zariadení dnes odmieta poskytovať interrupcie, a dokonca mnohé z týchto zariadení vám ako žene nespravia ani len predoperačné vyšetrenia a vlastne vám sťažujú ten prístup k tomu, aby ste, aby ste si mohli naplniť toto právo.
Čiže pre mňa rovnako tak to nekonečné čakanie na medikamentóznu formu interrupcie, kdežto legálna je len chirurgická interrupcia, ktorá je naozaj pre ženu tou ťažšou cestou a môže mať ťažšie dopady na jej zdravie. To všetko by bolo dávno odstránené a dávno by sme mali naozaj rovnakú legislatívu ako, ako napríklad Rakúsko, Nemecko, keby sme mali homogénnu lekársku obec založenú na dátach.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Za minulé volebné obdobie sme takmer 19-krát hovorili o sťažení prístupu k interrupciám. Na jednom hlasovaní o takomto vašom návrhu, pani Záborská, som bola pár dní po pôrode, a neprešiel o jeden hlas. Ale považovala som na kľúčové, aby som naňho prišla, pretože som presvedčená, že aj napriek tomu, že aj vy, aj ja používame vo svojej rétorike, že nám záleží na rodinách, ženách a deťoch, ten obsah tých slov je rozdielny.
Ja si myslím, že je veľmi tenká hranica medzi tým, čo môžeme žiadať, uniesť od jednej ženy, ktorej situáciu nepoznáme. Sú medzi nami také, ktoré majú ťažké manželstvo, hmotnú núdzu, krehké zdravie alebo na to ostali samé. Je veľa takých, ktoré prídu o vytúžené bábätko zo zdravotných dôvodov, a aj ich sa takáto zmena môže nepriaznivo dotknúť. Uväznime tieto ženy v prísnych zákonoch, v tme, v ťažobe, v ich naozaj neľahkej situácii, ktorej čelia – a toto ja nemôžem prijať ako gesto nejakej pomoci. Pre mňa je to naozaj až, až šikanózne voči týmto ženám.
To, čo ženy na Slovensku potrebujú, sa nezmestí do pár riadkov, paragrafov ani do nejakých obmedzení, ani do nejakých lehôt, ani do žiadneho dotazníka, ženy na Slovensku potrebujú rešpekt a naozaj prístup k modernej medicíne. Ak ich chceme chrániť pred dôsledkami nežiaduceho tehotenstva, tak hovorme o dostupnej antikoncepcii, hovorme o tom strašiakovi podľa vás, tej sexuálnej výchove, kde vieme hovoriť mladým ženám o tom, čo je to bezpečný pohlavný styk, ako sa majú chrániť pred pohlavnými chorobami, ako sa majú chrániť pred sexuálnym násilím, ako majú poznať hranice svojej, svojej integrity tela a tak ďalej. Toto sú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Tak veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený gestorským Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, ide o tlač 593.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Návrh zákona obsahuje stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky, ako aj Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, skrátenie lehoty na umelé potraty.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, ako aj Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

vymazať

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Takže, kolegyne, kolegovia, skúsim bližšie k tomuto návrhu zákona. Na začiatok teda zopakujem, o čo sa jedná. Cieľom je zaviesť šesťmesačnú výnimku alebo generálny pardon, alebo amnestiu, akokoľvek to už nazveme, na vyradenie fyzicky neexistujúceho motorového vozidla z policajnej evidencie vozidiel. Dnes je takéto niečo, samozrejme, možné, ak už teda to vozidlo z akéhokoľvek dôvodu neexistuje. Ak ho chcete vyradiť, tak jednoducho stojí to 500 eur ako poplatok do Enviromentálneho Fondu. To, samozrejme, málokto je ochotný urobiť. Tento problém je relatívne veľký, a preto teda chcem navrhnúť, aby sa počas polročnej doby, áno, v návrhu zákona máme od 1. mája, čo už teraz, samozrejme, je jasné, že budeme musieť, ak sa návrh dostane do druhého čítania, posunúť, keďže vlastne nám chýba jedna schôdza, na ktorú to bolo predkladané. Takže každopádne, na polročné obdobie chcem zaviesť amnestiu, je to jednoduchá zmena, tá zmena vlastne je len tá, že sa zníži, výrazne sa zníži len na 50 eur tento poplatok za vyradenie neexistujúceho vozidla.
No, prečo. Nie, v tomto nie je žiadna politika, v tomto nie je nič, čo by malo rozdeľovať opozíciu a koalíciu. Vychádza to vyslovene z praxe, z tej reality, kedy mnoho, mnoho ľudí sa, proste sa zbavilo nejakým spôsobom svojho vozidla, ale opomenuli tú povinnosť, že je potrebné urobiť aj tie administratívne úkony, aby ho teda vyradili z evidencie vozidiel. V súčasnosti sú na Slovensku v evidencii vozidiel odhadom desaťtisíce motorových vozidiel, ktoré už fyzicky neexistujú. Nie sú k dispozícii presnejšie dáta, koľko teda je takýchto fyzicky neexistujúcich vozidiel. Jednoducho sa takéto dáta nezbierajú a mám za to, samozrejme, že je to veľmi ťažké takéto údaje zberať. Štát jednoducho nemá presne ako z evidencie zistiť, z tej evidencie, kde sú všetky vozidlá, či to dané vozidlo existuje, alebo neexistuje. Proste je zapísané v tej evidencii, čiže pre štát existuje. No môžme, samozrejme, odhadovať množstvo fyzicky neexistujúcich vozidiel v podstate z dvoch takých základných parametrov, odkiaľ by to teda bolo možné. Čiže jeden ten parameter je množstvo vozidiel, ktoré nemajú platné povinné zmluvné poistenie, to klasické PZP a potom to druhé vodítko je, že z množstva vozidiel, ktoré nemajú platnú povinnú technickú kontrolu vykonávanú v staniciach technickej kontroly, to sú zasa tie STK klasické.
Takže ako to vyzerá podľa týchto údajov. Čiže podľa týchto aktuálnych údajov, čo sa týka PZP, povinného zmluvného poistenia, asi 9 % evidovaných vozidiel v policajnej databáze nemá uzatvorené platné PZP, čo teda predstavuje približne 300-tisíc vozidiel. Samozrejme, týchto 300-tisíc sa ešte delí, že áno, sú ľudia, ktorí zneužívajú systém, to znamená, na vozidle jazdia a PZP zaplatené nemajú, ale teda mám za to, že z týchto 300-tisíc drvivá väčšina je jednoducho takých vozidiel, ktoré po tých cestách už nechodia, nejazdia, proste jednoducho fyzicky neexistujú. A teda z tohto to vychádza proste, že možno to jedno vodítko je, že takýchto vozidiel môže byť povedzme že 200-tisíc.
No keď sa pozrieme na tú platnú STK, tak aktuálne štatistiky nie sú verejne dostupné. Posledný údaj, ktorý sa mi podaril nájsť, bol v roku 2014. Ministerstvo dopravy odhadovalo, že približne 150-tisíc vozidiel je bez platnej STK.
No a zasa, samozrejme, že z týchto 150-tisíc vozidiel môže byť nejaké percento ľudí, ktorí po tých cestách jazdia, ale teda STK nemajú, ale zasa drvivá väčšina z nich môže byť taká, ktoré jednoducho nemajú STK, pretože už fyzicky neexistujú. No, samozrejme, či už nemáte STK, alebo nemáte PZP a jazdíte po cestách, tak je tam nejaká šanca, že vás proste niekto skontroluje, takže fakt platí, že väčšina z tých vozidiel fyzicky neexistuje a po tých cestách nechodí. Som presvedčený, že ten môj taký nejaký odhad je, že takýchto vozidiel je 200-tisíc. Čiže sa to týka povedzme že množiny 200-tisíc ľudí, možno o niečo menej, pretože človek môže takto vlastniť, mať v evidencii aj dve vozidlá, ktoré už fyzicky neexistujú. No, je úplne jasné, a toto sa väčšinou týka starších ľudí, možno menej vzdelaných ľudí, ktorí jednoducho proste to svoje povedomie právne pri tom, keď sa zbavovali vozidla, jednoducho ho nemali a dnes proste by museli dať fakt 500 eur za to odpísanie.