Videokanál klubu

Ďakujem pekne.
Len stručne, keďže za náš klub nikto nevystúpil a myslím si, že možno pár slov by tu malo zaznieť. Budem sa snažiť držať vo veľmi vecnej a veľmi stručnej rovine, avšak chápem, že je pokročilý čas.
Anku Zábor... a možno to bude aj nepopulárny názor do mojej bubliny, Anku Záborskú poznám 20 rokov, viac ako 20 rokov a vážim si jej morálne presvedčenie a jej, jej zápal pre tento boj a vôbec si nemyslím, že je to nejaká stredoveká bosorka, ako sa to tu možno podsúvalo pred chvíľou, pretože aj keď to možno v našej bubline nevyzerá tak, tak názory, ktoré prezentuje ona s pánom Vašečkom, nie sú extrémne. Existujú extrémnejšie pohľady a postoje k tejto problematike. Baviť sa o tom, či to je 12. alebo 8. týždeň je možno, môžme sa baviť, že možno nejaká salámová metóda, ale každopádne, ak sa život začína oplodnením vajíčka, tak sa nebavíme o 8. týždni, ale o chvíli, chvíli počatia, hej, čiže aj cítim, že v tomto návrhu je to zo strany predkladateľov nejaký pokus o kompromis, ktorý im extrémne... extrémnejší zástancovia interrupcií možno nevedia odpustiť. Toto je vec, ktorú si neuvedomujeme v našej bubline, v tej možno liberálnejšej bubline, a hneď z toho robíme úplné zlo.
Samozrejme, my za tento zákon v SaS hlasovať nebudeme, ale chcel som, aby toto zaznelo, že si toto uvedomujem, a chcel by som to, a chcel by som to zdôrazniť.
Pri diskusiách o potratoch sa často míňame z jedného základného principiálneho dôvodu, a teda nie je to náboženstvo, ako hovorí pán Krátky, ale je to etika, je to morálka. Aké sú naše morálne, morálne dogmy? Sme deontológovia alebo utilitariáni? To sú dva absolútne odlišné filozofické spôsoby chápania morálky, ktoré sa nevedia stretnúť, niekde áno, ale zvyčajne sú tie diskusie potom také že mimobežné, ktoré sa nepretínajú, pretože každý z nás to vnímame iným spôsobom.
Tí deontológovia veria, že existujú nejaké prísne morálne pravidlá a k nim teda radím aj predkladateľov, hej, Immanuel Kant, hviezdne nebo a srdce, že? Veria, že existujú pevné morálne pravidlá, ktorú sa nemajú porušovať, bez ohľadu na to, aké sú následky – a áno, z tohto pohľadu je potrat vraždou, v akomkoľvek prípade, či už v 8., alebo v 12. týždni, alebo kedykoľvek inokedy.
Utilitariáni sa na to pozerajú cez následky, teda čo prinesie viac alebo menej utrpenia, viac alebo menej dobra, tam už zhodnocujeme, čo to urobí tej žene, čo to urobí tej rodine, čo to urobí tej spoločnosti, a váži sa to potom na nejakých miskách nejakých lekárnických váh a dávajú sa tam nejaké hodnoty.
A toto sú dva prístupy, ktoré naozaj nemôžu za všetkých okolností nájsť spoločnú, spoločnú cestu, a preto tu máme tieto hádky, a preto tieto hádky netrvajú rok-dva, ale desiatky rokov a nevyriešime ich, tak ako sme tu, ich nevyriešime, môžeme o tom hlasovať, nájde sa nejaká lokálna momentálna väčšina pre nejaký názor alebo proti nejakému názoru, ale ja si nemyslím, že skrátenie lehoty z 12. na 8. týždňov by niekomu pomohlo. Ženám to totiž nevezme dôvod, pre ktorý idú na potrat, len im to skomplikuje ich situáciu. Skracovanie lehoty nie je riešením, pretože len vyvoláva ďalšie napätie a nerieši tú podstatu problému.
A čo je ten problém? Podstata problému nie je, že ženy chcú ísť na interrupciu neskôr ako v 8. týždni tehotenstva, to nie je podstata toho problému. Počuli sme ich tu veľa, najčastejšie dôvody sú sociálna neistota, strach z chudoby, z toho, že dieťa neuživia alebo prídu o prácu. Chýbajúca podpora, partner odišiel, rodina ich odsúdi, sú na to všetko odkázané samy, násilie alebo nátlak, lebo sú v nejakom toxickom vzťahu tie ženy, neistota, strach z budúcnosti, mladé študentky, nemajú stabilné bývanie a tak ďalej, oneskorené zistenie tehotenstva. Čiže ak chceme... A čo je teda cieľ? Ak chceme znížiť – a nie na nulu snáď, lebo to sa asi nepodarí, to dokonca ani pápež František nehovorí, že to máme urobiť spôsobom že na nulu –, ale ak chceme znížiť počet interrupcií, ak to je ten náš spoločný cieľ, tak po prvé – deje sa to. V čase, keď bol schválený zákon, to si ja ešte pamätám, to bolo v ’86. roku, keď sa vlastne uvoľnili stavidlá, si pamätám, že komunistické noviny uverejňovali články s veľkými nadpismi, že Právo ženy slobodne sa rozhodnúť. Taký veľký titulok v novinách, mi to tak utkvelo, som mal možno 15 rokov. Tak keď sa plne začal tento zákon uplatňovať, v roku 1988 sme mali na Slovensku 51-tisíc umelých potratov. 51-tisíc! Dáta za minulý rok zatiaľ som nevidel, za predminulý bolo 5 200. Desaťnásobne klesol ten počet. Desaťnásobne. Pôrodnosť neklesla desaťnásobne, ale počet potratov klesol. Zlepšila sa dostupnosť antikoncepcie, zlepšili sa informácie, zlepšila sa sociálna situácia obyvateľstva, zlepšila sa... konzultácie. Niektoré veci, ktoré ste aj vy pomohli presadzovať, že bude lehota medzi rozhodnutím ženy a samotným výkonom, že tam, bude si to môcť premyslieť žena, že bude mať možnosť sa na niekoho obrátiť a s niekým konzultovať tú situáciu, že vznikli hniezda záchrany, že vznikli alternatívne spôsoby riešenia toho problému, prispeli k tomu, že to výrazne kleslo, a poďme rozprávať o tom, čo môžme ďalej urobiť, aby to klesalo, lebo ani naším záujmom nie je, aby tu boli umelé potraty. Tu nie je nikto, kto roztlieskava tieto veci. Jediné, čoho sa bojíme, je, že aby sme s vaničkou nevyliali aj to dieťa. Aby sme tu neurobili viac škody ako osohu.
A ja si myslím, že tá situácia, v ktorej dnes sa nachádza táto problematika, je výsledkom nejakého spoločenského konsenzu. A ja by som to status quo, ktoré tu dnes máme nemenil. Nemyslím si, že máme na to taký silný mandát od voličov, aby sme takto zásadne menili túto tému, ktorá je natoľko rozbušná, natoľko kontroverzná, že zbytočne vnáša do tej spoločnosti napätie.
Poďme hľadať iné spôsoby, ako dosiahnuť ten cieľ, aby nemuseli zbytočne nenarodené deti umierať. A v tomto sa s vami zhodujem, ale za tento zákon, žiaľ, teda hlasovať nebudem.
Ďakujem.