Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. No ja by som povedal, že človeku sa všeličo dostane ako kompliment, ale zároveň by som chcel poprosiť poslancov strany Smer, aby sa zatiaľ zdržali invektív, môžu si ich užiť v rozprave potom, tam budú mať na to, samozrejme, v zmysle rokovacieho poriadku dostatočný priestor.
No a teraz k samotnému návrhu zákona, aby sme už boli vážni po tomto úvode.
Ako som už začal, obsahom návrhu zákona je povinné zverejňovanie záverečných, rigoróznych, habilitačných prác na vysokých školách ako podmienka ukončenia štúdia, resp. získania vedecko-pedagogického titulu. Tento návrh sa teda týka jednak záverečných prác, čo chceme vysvetliť kolegom, ktorí sa nevenujú vysokému školstvu, sú bakalárske práce, magisterské, inžinierske práce a doktorandské práce. Potom sú rigorózne práce. To sú tie práce, ktorými sa získavajú tzv. malé doktoráty, teda PhDr., RNDr., JUDr. ap. A habilitačné práce, to sú práce, ktorými sa získava vedecko-pedagogický titul docenta. To znamená, návrh zákona sa týka všetkých týchto prác. A zákon ustanovuje v podstate to, že podmienkou pripustenia vlastne na ukončovací proces týchto jednotlivých titulov získania bude v podstate zverejnenie práce, ktorá je súčasťou získania tohto titulu s tým, že tam treba vysvetliť, že dnes už existuje centrálny register týchto prác, ktorý vedie ministerstvo školstva. Ten bol zavedený novelou ešte za bývalej vlády. A v podstate to, čo tento návrh obsahuje, je že z tohto neverejného registra v podstate robí verejný register. To je jeho hlavný obsah. To znamená, že nezavádza nejaké nové povinnosti z hľadiska, by som povedal, skladovania a predkladania prác, ale zavádza len novú povinnosť z hľadiska zverejňovania týchto prác.
Hovorí tam ten návrh zákona, že do 30 dní od ich vloženia štandardne by teda mala právnická osoba, ktorá tento register prevádzkuje, zverejniť tieto práce s tým, že toto zverejnenie je podmienené súhlasom autora, ktorý ale teda, ako som to už spomenul, bude zase podmienkou ukončenia štúdia, resp. získania vedecko-pedagogického titulu. Ale na druhej strane treba uviesť, že toto samotné zverejnenie nebude ovplyvňovať ďalšie autorské práva autora. To znamená, že autor neprevádza svoje autorské práva na štát ani na tento register, môže s nimi ďalej nakladať a len toto jedno zverejnenie v podstate bude zo zákona de facto povinné.
Zároveň návrh zákona aby sme, by som povedal, vytvorili určitý balans medzi autorskými právami a verejným záujmom na verejnosti prác, obsahuje aj to, že práce budú sprístupnené formou, ktorá neumožní jednoduché kopírovanie alebo ukladanie. Tu chcem len vysvetliť to, čo sa tým návrhom myslí. Tým návrhom je snaha, aj v zmysle autorského zákona, by som povedal, rovnako chrániť takto zverejnené práce, ako sú chránené práce v knižniciach. To znamená, že, samozrejme, neexistuje na svete technologický systém a ani tým pádom zákonné ustanovenie, ktoré by umožňovalo dokonale ochrániť prácu či už v písomnej, teda papierovej, alebo elektronickej forme pred jej ďalším šírením, ale je možné to sťažiť. V prípade papierových publikácií vlastne tiež je možné takúto prácu okopírovať, príp., ak je v záujme elektronicky šíriť ju, naskenovať a konvertovať do textových súborov a tie ďalej šíriť. To znamená, že vyžaduje to teda určitú mieru námahy, ktorú snažíme sa teda v zákone ustanoviť, aby bola v podstate aj pri týchto elektronicky zverejňovaných prácach zachovaná. To znamená, že nebude možné jednoduchým stlačením tlačidla Save uchovať túto prácu ani jednoduchým tlačením ju vytlačiť, ale bude ďalej zobrazovaná na sérii obrazoviek v grafickej podobe, ktorá bude znamenať, že, samozrejme, ak by niekto ju chcel ďalej šíriť, bude musieť teda ísť cez funkciu vlastne Print Scrn, teda vlastne bude musieť si vytlačiť prácu z obrazovky a potom nejakým spôsobom ďalej s ňou pracovať, skenovať ju, príp. skladať si z nej dokument. To znamená, že cieľom toho ustanovenia nie je zamedziť šíreniu za každých okolností, ale teda urobiť ho rovnako obtiažnym ako pri papierovej publikácii.
Ďalšie ustanovenie návrhu hovorí o tom, že ustanovuje výnimky k tomuto návrhu. Ustanovuje ich pre tie časti prác, ktoré buď už sú vydané v období, keď je táto práca vložená do registra, alebo budú vydané po jej vložení do registra. A dôvod je dvojaký. Jeden dôvod je ten, že, samozrejme, v okamihu ak sú verejne vydané, tak môže byť verejná kontrola uplatňovaná cez ich teda vydanie. To znamená, že stáva sa takéto zverejnenie cez register do určitej miery duplicitné. A zároveň, samozrejme, keďže to vydanie môže byť v určitých prípadoch podmienené práve tým, že nebude inak práca zverejňovaná, tak v súlade aj s globálnou vydavateľskou praxou v tej chvíli je potrebné zneprístupniť tieto iné vydania. To možno opäť prirovnať k štandardnej vydavateľskej praxi vo vedeckom a vysokoškolskom svete, vo svete, kde v podstate je možné vydať prácu ako tzv. work in paper alebo teda v nejakej dočasnej forme. Ale v okamihu ak ju teda vydavateľ časopisu prijme na vydanie a vydáva ju alebo v okamihu keď je prijatá do knižného vydania, tak najneskôr do toho knižného vydania je potrebné ju z internetu stiahnuť. To znamená, toto sa snaží upraviť toto ustanovenie v podstate ekvivalentne, a teda zároveň sa snaží ustanoviť to, že ak by aj k vydaniu nedošlo pred zverejnením práce v registri, tak v okamihu teda keď k nemu dôjde, tak bude práca zneprístupnená. To je ďalšie ustanovenie.
Potom v podstate ten návrh obsahuje už skôr technické časti, ktorými nebude zdržiavať ctenú snemovňu, ale ktoré sa snažia riešiť to, aby zákon bol legislatívne ucelený.
Toľko k samotnému obsahu návrhu zákona.
Dovoľte mi teraz prejsť k otázke, prečo sme predložili tento zákon s mojimi kolegami pánom Poliačikom, pánom Osuským, pani Žitňanskou.
Ja by som začal tým, čo sa najčastejšie spomína, a to je obmedzenie plagiátorstva. Chcel by som tu však uviesť, že obmedzenie plagiátorstva je len jeden z viacerých cieľov tohto návrhu. A bol by som veľmi nerád, keby sme redukovali význam tejto novely na tento bod. A dôvodov je na to hneď niekoľko. Ten prvý dôvod, prečo by som bol tomu nerád, je, že plagiátorstvo samo osebe je len jeden z príznakov problému, ktorý máme, a to je problém nízkej kvality záverečných prác, príp. rigoróznych a habilitačných prác. A z tohto pohľadu, či je práca nekvalitná z toho dôvodu, že je plagiátom čiastkovo alebo úplne, alebo z toho dôvodu, že je proste nekvalitná, aj keď teda nevykazuje známky plagiátu, je v podstate z hľadiska problémov slovenského vysokého školstva nie až také dôležité. To znamená, že preto by som bol nerád, keby sme fetišizovali len tú otázku obmedzovania plagiátorstva.
Napriek tomu si dovolím povedať, že táto novela zvýši aj šancu odhaľovania, a to z nasledovného dôvodu. Ten dnešný centrálny register funguje tak, že teda každá škola doň povinne vloží prácu študenta alebo teda zamestnanca a register ju porovná s databázou, ktorú si sám register vytvára z predchádzajúcich vložených diplomových a iných prác na Slovensku doň vložených, čo znamená, že je schopný zistiť plagiát len v prípade, ak niekto kopíruje práce, ktoré boli diplomovými, bakalárskymi, doktorandskými alebo habilitačnými prácami alebo rigoróznymi v posledných pár rokoch, kedy sa s tým registrom začalo. To znamená, že jeho schopnosť odhaľovať plagiáty je sama osebe pomerne slabá. Naopak, v okamihu keď budú všetky práce zverejnené, teda s tými výnimkami, o ktorých som už hovoril, tak bude možné zaviesť verejnú kontrolu. To znamená, že každý občan, či už slovenský alebo akýkoľvek iný, ktorý ma o to záujem, bude môcť teda čítať tieto práce a bude môcť v prípade, že mu budú pripomínať podozrivo jeho vlastné alebo niekoho iného texty, overiť teda, či k plagiátorstvu došlo. To znamená, že dôjde k tzv. fenoménu, ktorý sa nazýva po anglicky, ospravedlňujem sa pánovi docentovi Čaplovičovi, ale neovládam slovenský ekvivalent toho, ak ho ovláda, budem mu vďačný, ak ma opraví potom v rozprave alebo teda vo faktickej poznámke, „crowdsourcing". Teda je to fenomén, keď využívate efekt veľkého počtu ľudí vlastne na tvorbu nových vedomostí a poznatkov, ktorý práve v informačných technológiách je dnes často používaný. To znamená, že na takýto crowdsourcing, ešte raz sa ospravedlňujem za ten anglizmus, sa môžeme spoľahnúť aj tu z hľadiska odhaľovania plagiátorstva. To, že je to tak, sme videli aj v predchádzajúcich rokoch v mnohých prípadoch práve odhalenia takýchto nekalých praktík iných ľudí už len v tom, že už aj bez tej elektronickej podoby keď niekto získal práce, povedzme, z knižnice a prišiel na to, že sú v nich problémy.
Toľko k plagiátorstvu, lebo ak som sa už snažil zdôrazniť, toto je síce dôležitý, ale nie jediný a možno nie ani najvýznamnejší dôvod, prečo sme túto novelu predložili.
Ten druhý dôvod predloženia novely, pod ktorý by som dokonca subsumoval túto otázku obmedzenia plagiátorstva, je celkový tlak na kvalitu záverečných prác a rigoróznych a habilitačných prác. Tu by som rád zdôrazni význam týchto prác, ktoré nie sú vždy docenené v našej praxi. Vo vyspelých krajinách vrátane Slovenska sa dnes takmer každé štúdium ukončuje nejakou formou záverečnej práce. A najmä pri, by som povedal, vyšších stupňoch štúdia, druhom a najmä treťom stupni štúdia, doktorandského, je to dokonca ten hlavný spôsob, ktorým absolvent preukazuje to, čo nadobudol a ako to vie používať. To platí aj pri získavaní vedecko-pedagogického titulu docenta, kde musí, samozrejme, každý uchádzač splniť určité podmienky kvalifikačné a následne tiež musí presvedčiť komisiu a vedeckú radu fakulty o tom, že jeho publikácia, konkrétna, je natoľko kvalitná a vie sa natoľko obhájiť, že stojí za udelenie tohto titulu. Z toho pohľadu práve vnímam tieto záverečné práce a tie ostatné práce ako najlepší spôsob overenia výsledkov štúdia. Dovolím si to povedať teraz ako praktizujúci vysokoškolský pedagóg, ktorý je aj vedúcim, aj oponentom pomerne veľkého počtu takýchto prác každý rok alebo vystupoval ako niekto, kto sa v uplynulom období úspešne uchádzal o práve vedecko-pedagogický titul docenta, že kvalita týchto prác je jedným z najlepších spôsobov, ako posudzovať celkovú kvalitu výstupu, teda absolventa či už vysokej školy alebo teda absolventa tých ostatných procesov, o ktorých tu hovoríme.
A z toho pohľadu zavedenie tejto podmienky zverejňovania má dva pozitívne efekty, ktoré tam vnímame.
Jeden ten pozitívny efekt je efekt možnosti posudzovať kvalitu pracovísk, menších, väčších, celých fakúlt, príp. až univerzít práve na základe posudzovania kvality týchto prác. Čo tým chcem povedať? To je, že či už ako študent, potenciálny študent, potenciálny pedagóg, či už ako nejaký nezávislý analytik, pokiaľ by túto novelu táto ctená snemovňa schválila a táto novela vstúpila do platnosti a nadobudla účinnosť, tak jeden z najlepších spôsobov, ktorý budú mať na to, aby zhodnotili kvalitu konkrétnych prác, bude práve to, že zhodnotia dostatočne reprezentatívnu vzorku týchto prác. Samozrejme, na základe jednej práce nie je možné hodnotiť nič, okrem teda toho konkrétneho človeka, ktorý ju predložil, čo môže byť tiež veľmi relevantné. Ale na základe širšej vzorky už je možné hodnotiť aj prax celého pracoviska.
A zároveň, a to je ten druhý efekt, ktorý by som chcel zdôrazniť, toto vedomie ex ante veľmi výrazne môže pôsobiť na kvalitu práce s diplomantmi alebo teda s ostatnými uchádzačmi. Môžem to potvrdiť už len anekdoticky z rozhovorov, ktoré som mal s ľuďmi, ktorí sú vedúcimi prác. Keď som s nimi o tejto novele hovoril, tak základná reakcia bola, že áno, toto vytvorí situáciu, kde si vlastne vedúci a oponenti budú oveľa lepší pozor dávať na to, čo pripúšťajú na obhajobu, resp. ako ohodnocujú to, čo tam je. To znamená, že nielen teda tá možnosť ex post hodnotenia prinesie zmenu, ale aj to vedomie tej možnosti prinesie zase tlak vnútorný na to, aby sa zvýšila kvalita týchto prác. Zároveň treba povedať, že samotná kvalita prác sa nedá zabezpečiť a zvýšiť len, by som povedal, trpezlivou prácou pri príprave tej záverečnej práce, lebo, ako som to už zdôraznil, je výsledkom celého štúdia. To znamená, že sekundárne efekty, ktoré z tohto budú, budú tlačiť na to, aby sa zvýšila celková kvalita práce, najmä so študentmi z hľadiska ich schopnosti pracovať s informáciami, robiť, by som povedal, či už protovýskum alebo skutočný výskum vo vyšších štádiách. To znamená, že budú tam určité prenesené sekundárne proste efekty do celého štúdia.
Treťou výhodou alebo tretím, by som povedal, prínosom tejto novely z hľadiska nás ako predkladateľov je lepšia distribúcia informácií. Dnes na Slovensku vzniká ročne niekde medzi 50 000 až 100 000 záverečných prác, bakalárskych, magisterských, doktorandských a plus teda ešte tých rigoróznych a habilitačných. A absolútna väčšina z nich končí v knižniciach vo fyzickej podobe, kde sa k nim dostane len veľmi malý počet ľudí, napriek tomu, že často prinášajú veľmi cenné a zaujímavé poznatky. Z tohto pohľadu práve zverejnenie bude znamenať, že bude väčšia šanca na zaujímavé poznatky, informácie, ktoré sú vlastne základným zmyslom vedy a výskumu a aj dôvodom, prečo z verejných zdrojov financujeme vysoké školy a výskum, jeden z hlavných dôvodov sú práve tie tzv. pozitívne externality pre spoločnosť vyplývajúce z produkcie znalostí, tak budeme schopní tieto pozitívne externality oveľa lepšie využiť, ak budú tieto informácie prístupnejšie. To je v súlade aj s globálnym trendom, kde napr. môžeme pozorovať projekty napr. firmy Google a ostatných v snahe indexovať, skenovať čo najväčší počet informácií, najmä teda tých, pri ktorých je to možné, a sprostredkovať ich za určitých podmienok v súlade s autorskými právami čo najväčšiemu počtu ľudí práve v zmysle zvýšiť užitočnosť využitia týchto produkovaných znalostí a informácií.
Toľko výhody.
Ešte by som možno podotkol ďalšie tri také body.
Prvý bod. Ako som už spomenul, tento návrh využíva centrálny register, ktorý bol pomerne prácny a za pomerne veľké zdroje vybudovaný predchádzajúcim vedením ministerstva školstva, teda pánom exministrom Mikolajom, čo by som chcel zdôrazniť z dvoch dôvodov.
Jeden dôvod, prečo to chcem zdôrazniť, je, že, aj keď obávam sa, že nebude to úplne reflektované zo strany opozície, z môjho pohľadu ide o jeden z mála prípadov pozitívnej zatiaľ kontinuity a niečoho, kde bez ohľadu, povedal by som, na nejaké politické konflikty môžeme nadväzovať na to, čo bolo dosiahnuté. A zároveň môžeme to ale zlepšiť to a budovať na tom, pretože, ako som už spomenul, tie pomerne rozsiahle prostriedky už boli investované, už, by som povedal, ich nikto Slovensku nevráti. A tým pádom sa skôr otvára otázka, ako ich najlepšie využiť. A to práve zverejňovanie tých prác umožní. Takže z tohto pohľadu aj na jednej strane by som chcel vyjadriť svoje ocenenie bývalej vláde za to, že takýto register zriadila, a zároveň teda apelovať na to, aby sme ten register už následne čo najlepšie využívali, pretože v opačnom prípade je otázka, či ten pomer nákladov a výnosov je optimálny.
Zároveň sú tu aj sekundárne technické pozitíva napr. v tom, že už viacerí rektori, keď som s nimi komunikoval, tak hovorili, že ak by to bolo možné, boli by radi, keby ten návrh umožnil aj to, aby nemuseli fyzicky skladovať potom tie záverečné práce, ak budú teda takto na internete prístupné 70 rokov, nie toľko, ako teda ten zákon dneska hovorí, že centrálny register 10 rokov eviduje práce, pretože tých prác, ako som už povedal, pribúda hojne každý rok. Všetci bakalári, všetci magistri, všetci doktorandi musia teda ich predložiť, nehovoriac o tých rigoróznych alebo habilitačných. A tým pádom to zaťažuje pomerne rozsiahlo vysoké školy. To znamená, že ak by bolo možné ich takto elektronicky mať v podstate archivované autoritatívnym spôsobom, ten štátny centrálny register taký je, autoritatívny spôsob, tak práve rektori hovoria, že bolo by pomerne vhodné uvažovať o tom, či neumožniť práve školám aj, by som povedal, nie asi ihneď, ale, povedzme, s oneskorením pár rokov tie fyzické verzie tých prác nejakým spôsobom z tých knižníc odstrániť kvôli úspore priestoru. Toľko, prečo je to potrebné.
V tretej časti, ak dovolíte, by som sa nejakým spôsobom vyrovnal s niektorými námietkami, ktoré sa vyskytujú voči tomuto návrhu alebo s ktorými som sa stretol, odkedy bol tento návrh podaný.
Prvá otázka je otázka riešenia otázok intelektuálneho vlastníctva. Tieto práce, samozrejme, sú predmetom autorského práva. To znamená, že je nutné sa vyrovnať aj právne, ale, povedal by som, najmä asi vecne s tým, aký je vhodný balans medzi ochranou autorského práva, a teda týmto verejným záujmom na zverejňovaní.
Predtým než sa dostanem k návrhu riešenia alebo teda k tým riešeniam, dovoľte, aby som vám pripomenul, o čom tá rovnováha je, lebo všetci z nás asi sme si vedomí tej časti, kde sa hovorí o ochrane autorských práv. To znamená, že je tu nejaká suma autorských práv. O čom sa hovorí menej, to je to, že je tu aj nielen verejný záujem na verejnej prístupnosti, ale aj určité právo verejnosti profitovať z týchto informácií. Keďže príprava týchto prác je prostredníctvom verejného financovania najmä verejných vysokých škôl financovaná z verejných zdrojov, vo všeobecnosti sa globálne uplatňuje pravidlo, že pokiaľ je nejaký výskum financovaný z verejných zdrojov, tak skôr či neskôr musí byť aj publikovaný. To znamená, že nie je možné, by som povedal, privatizovať plne a neobmedzene benefity, výhody z verejne financovaných aktivít. To znamená, že to je niečo, čo si treba tiež pamätať. To znamená, že spolu s tým verejným záujmom, ktorý na Slovensku, myslím si, je na zverejnení tých prác, toto predstavuje také dve váhy, ktoré treba zvážiť. Moja osobná odpoveď alebo teda odpoveď, ktorú som navrhol svojim spolupredkladateľom, a zatiaľ teda sme ju takto predložili, ale sme otvorení diskusii, je to, čo už som spomenul, keď som vysvetľoval obsah samotného návrhu, a to je samotné nezverejňovanie v prípade, že teda ten návrh bude inak zverejnený, aby k tejto rovnováhe došlo.
Zároveň chcem povedať, že po predložení novely došlo k ďalším kolám diskusií s niektorými rektormi, so zástupcami Rady vysokých škôl, ktoré zasadali až teda po tej uzávierke predkladania návrhov. A z toho vznikol ešte jeden návrh, ktorý nie je síce v návrhu obsiahnutý, ale ktorý, priznám sa, sa mi celkom zapáčil a zdá sa mi, a to je návrh možnosti oneskoreného zverejňovania. To znamená, že aj tam, kde ešte nebola zverejnená táto práca alebo jej časť, mohol by autor, ak by vedel preukázať určitý záujem, požiadať o oneskorené zverejnenie v registri, o rok, o dva roky, teda podľa potreby svojej, či už grantového alebo iného, alebo patentového systému. To znamená, že zdá sa mi, že táto kombinácia by mohla, aj zatiaľ keď som debatoval s rôznymi akademikmi, asi komplexne riešiť túto otázku.
Druhá námietka alebo otázka, s ktorou by som sa chcel vyrovnať, je otázka súladu s programovým vyhlásením vlády, kde si dovolím tvrdiť, že ten predkladaný návrh je plne v súlade s programovým vyhlásením vlády, a to na úrovni základných hodnôt aj konkrétnych praktík. Treba povedať hneď na začiatku, že tento návrh nie je fyzicky definovaný. To znamená, že nie je povedané v programovom vyhlásení vlády, že vláda tento návrh predloží, čo, samozrejme, je v poriadku, lebo inak by som ho ani nepredkladal, pretože si nemyslím, že by poslanci mali predkladať to, čím sa vláda zaviazala tejto snemovni, až na výnimočné prípady. Také, samozrejme, môžu nastať, ale za štandardných okolností nastať nemôžu. To znamená, že netvrdím, že tento návrh je doslova obsiahnutý v programovom vyhlásení vlády, ale dovolím si tvrdiť, že je plne v súlade aj s filozofiou, aj s konkrétnymi ustanoveniami programového vyhlásenia vlády, a to nasledovne.
Programové vyhlásenie vlády hovorí o tom, že vláda bude podporovať vo všeobecnosti transparentnosť vo verejnom sektore. A pokiaľ aj sledujete, kolegovia, vlastne vyjadrenia predsedníčky vlády ako teda najvyššieho garanta, aj plnenie programového vyhlásenia vlády, tak viete, že ona zdôrazňuje, že aj ona považuje toto za najdôležitejšiu charakteristiku tejto vlády, že to bude vláda transparentnosti a znižovania korupcie. Tento návrh, myslím si, spôsobom, ktorý asi netreba zdôvodňovať, teda je návrhom, ktorý výrazne zvyšuje transparentnosť vo verejnom sektore, konkrétne v sektore vysokých škôl.
Dovoľte mi, aby som sa trošku ešte pristavil pri význame slova transparentnosť, lebo je to slovo, ktoré na Slovensku pomerne je neologizmus, teda novotvar, ktorý existuje v slovenčine asi 12 rokov. Ale za ten čas bol podrobený mnohým znetvoreniam zo strany mnohých ľudí vrátane politikov. Dovolím si povedať, že transparentnosť znamená väčšiu mieru informovanosti, prehľadnosti, vnorenia sa do toho, že máme možnosť viac vidieť do určitej veci. A transparentnosť neznamená, že je niečo horšie alebo lepšie, väčšinou to je to lepšie, ale nemusí to tak byť. Sú aj prípady transparentnosti napr. osobnej zdravotnej dokumentácie, ktorá môže byť transparentnejšia, ale to ešte neznamená, že je to len dobrá vec, keby sme to robili. Ale transparentnosť teda je otázka našej možnosti, väčšej informovanosti, prehľadu, vnorenia sa do určitej veci.
V prípade záverečných prác si dovolím povedať, že ten verejný záujem tam jednoznačne je. To isté ovplyvnil fakt, na ktorý sa občas zabúda. To je to, že už dnes z vysokoškolského zákona vyplýva, že sú obhajoby tých prác, o ktorých sa v tomto návrhu hovorí, verejnými aktmi. To znamená, že zo zákona je uvedené, že obhajoba záverečnej práce je súčasťou štátnych skúšok, ktoré sú verejné. To znamená, že je tam už dneska predpoklad, že chceme, aby verejnosť mohla kontrolovať to, čo v takej práci je, a ako je schopný ten uchádzač ju obhájiť. Len, samozrejme, tieto zákony vychádzajúce z historickej praxe sú z doby, keď teda ani nebol internet a ani iné metódy hromadného zverejňovania. To znamená, že nikoho ani nenapadlo riešiť túto otázku. Dnes už sme niekde inde. A z toho dôvodu ja by som si dovolil tvrdiť, že ide práve o oblasť, kde, by som povedal, že to, čo navrhujeme, je skôr technologickým predĺžením nielen existujúcej praxe, ale aj existujúceho legislatívneho stavu, a nie nejakým výrazným zásahom do rovnováhy práv a povinností.
Ďalší typ námietky, s ktorým som sa stretol, sa týka toho, že to bude nejakým spôsobom podporovať plagiátorstvo. Musím povedať, že táto námietka pri akejkoľvek snahe ju pochopiť je ťažko pochopiteľná z nasledovného dôvodu. Prvý dôvod je ten, že ak by niekto plagizoval z tohto systému, tak to je jediný spôsob, ako docieliť, že to tento systém naozaj odhalí, pretože, ako som už povedal, ten systém porovnáva predložené práce s prácami, ktoré už sú v jeho databáze z predchádzajúcich predložených prác. To znamená, že ak niekto predkladá diplomovú prácu, „odkopčí“ niečo takto z internetu a vloží to tam, tak tým práve zaručuje, že to bude indikované. Takže by som povedal, že je to, ako keby niekto chcel ukradnúť auto a išiel ho ukradnúť práve na policajnú stanicu. Technicky sa to dá, ale je to pomerne stupídny spôsob, ako to auto ukradnúť. Naopak, ak niekto teda chce sa dopustiť plagiátorstva, má k dispozícii jednak oveľa menej rizikové a aj oveľa menej technicky náročnejšie procesy, pretože, ako sme už spomenuli, by musel teda robiť pri tomto print screen tých jednotlivých obrazoviek, potom z nich niečo skladať, niečo z nich používať. Na internete je dneska dostatok stránok od diplomovka.sme.sk cez referáty.sk, mohol by som ich dlho menovať, ktoré obsahujú celé práce v textovej forme, ktoré teda sa kopírujú oveľa jednoduchšie a ktoré teda ten dnešný systém ani nevie automaticky zachytiť. To znamená, že, inými slovami, ja by som dokončil tú metaforu, keď niekto chce ukradnúť tento typ auta, tak z neho ich má na ulici otvorené, neuzamknuté, s kľúčikmi v zapaľovaní asi stovky. A že pôjde akurát na policajnú stanicu chrániť alarmom chránený a štyrmi bezpečnostnými kamerami chránený voz, je, by som povedal, technicky možné, ale pokladám to za extrémne nepravdepodobné.
Takisto sa stretávame s námietkami, ktoré sa týkajú toho, že niektoré práce sa chcú publikovať v normálnych časopisoch, niektoré práce chcú byť patentované. To je to, čo som už povedal na začiatku, že ak bude kombinácia nezverejňovania toho, čo bolo publikované, s možnosťou oneskoreného zverejňovania, tak myslím si, že to pokrýva všetky takéto prípady. A priznám sa, že aj z diskusie som zatiaľ nebol schopný s akademikmi nájsť prípad, ktorý by tým pokrytý nebol. Zároveň by som ale chcel aj ľuďom, ktorí to robia, pripomenúť, už som to spomínal, ustanovenie verejnosti obhajoby dnešných prác. To znamená, že ak dnes niekto má unikátnu myšlienku, ktorú si chce dať patentovať, a má ju vo svojej habilitačnej práci, tak aj v dnešnom právnom stave nie je nič jednoduchšie, ako prísť na tú obhajobu a v podstate argumentovať potom verejnosťou tej obhajoby. To znamená, že ak niekto má takéto veci, tak by ich mal v každom prípade v tých prácach už aj podľa dnešného právneho stavu zverejňovať tak, aby neboli, zjednodušene povedané, ukradnuteľné alebo nejakým spôsobom kopírovateľné. Toto tento zákon nijako nezmení. Napriek tomu vzhľadom na tú elektronizáciu chceme práve tú otázku riešiť. Takže preto hovorím, že je tam tá kombinácia nezverejňovania a toho, čo je ešte v procese diskusie s rektormi, možnosti oneskoriť zverejnenie. Zároveň by som chcel povedať, že kvalitné pracoviská, kvalitných pedagógov, výskumníkov, diplomatov toto nepostihne a zároveň tých nekvalitných to mrzieť bude, čo, si myslím, je práve ten optimálny balans.
Na záver dovoľte mi len uviesť na zvýšenie možno priechodnosti toho návrhu, že tento návrh sa z dôvodov technickej možnosti nebude vzťahovať na práce predložené do účinnosti tohto zákona, nebude retrospektívny a retroaktívny. Z dôvodov, ktoré sú právne, to nejde. A zároveň keďže tu v tejto snemovni sa veľa vecí rieši takzvane ad hominem, teda poukazovaním na osobu predkladateľa alebo diskutujúceho, nie na obsah a názor, dovoľte mi, aby som len uviedol, že moja osobná aj diplomová, aj doktorandská, aj dizertačná práca sú zverejnené, všetky. A sú všetky k dispozícii verejne. Takže nepredkladám nič, s čím by som nebol sám ochotný žiť.
Na záver tohto prejavu, sa nám aj chýli čas ku koncu, by som chcel spomenúť takých päť konkrétnych bodov z hľadiska politického.
V prvom rade by som chcel znovu poďakovať svojim spolupredkladateľom pani Žitňanskej, pánovi Poliačikovi aj pánovi Osuskému za ochotu podporiť tento návrh, ktorou preukázali aj určitú mieru tým pádom, myslím si, osobnej a politickej odvahy. A, by som povedal, dúfam, že sa nám to spolu podarí s podporou tejto snemovne.
Zároveň by som chcel informovať ctenú snemovňu, že tento návrh bol vypracovaný v spolupráci s ministrom školstva, s ministerkou spravodlivosti. Teda nie je to nejaká partizánska, poslanecká iniciatíva. Ten návrh bol ešte pred jeho vytvorením konzultovaný s ministrom školstva ideovo. Návrh po jeho vytvorení bol konzultovaný s jeho spolupracovníkmi podriadenými technicky. A je teda plná zhoda s pánom ministrom. Pán minister dokonca chcel prísť ten zákon podporiť, ale má iný program, možno zajtra on príde, to uvidíme. To isté sa týka pani ministerky spravodlivosti, kde konkrétne právne riešenia s ňou boli konzultované opakovane. Samozrejme, to, čo to pre vás znamená, to závisí od vášho názoru na odbornosť pani ministerky spravodlivosti, keďže ja ho mám vysoký, mňa to upokojilo, že ten návrh by mal byť aj po technickej stránke v poriadku. Takisto ten návrh bol pripravený v spolupráci s odborníkmi na autorské právo, ľuďmi, ktorí na ministerstve kultúry ešte pripravovali súčasne platný autorský zákon pred niekoľkými rokmi. A viaceré riešenia technické sú práve z ich pera. Takže, samozrejme, všetko možno vylepšovať. A ja sa aj teším v tom druhom čítaní, ako teda ctená snemovňa podporí ten návrh a ako ho budeme ešte spolu vylepšovať. Ale myslím si, že je tam solídny základ.
Zároveň by som chcel povedať, že tento zákon bol už konzultovaný aj s akademickou obcou, aj keď ešte, by som povedal, tie konzultácie nemajú formálny záver, bol konzultovaný s vedením Slovenskej rektorskej konferencie, s prezidentom, s viceprezidentmi. Tí vyjadrili za seba individuálne súhlas s tým zákonom za podmienky, že niektoré technické veci budú zapracované. Rektorská konferencia bude zasadať až 28. októbra, takže až tam, ak teda to opäť prejde zajtra, budeme s nimi finalizovať ich dohodu. Ale tam zatiaľ nepredpokladám nejakú nedohodu. Rada vysokých škôl to prerokovala tiež, myslím, minulý týždeň sa o tom debatovalo. Nedospela ešte k záveru. Tiež chce ešte rokovať v druhom čítaní o technických veciach. Sme dohodnutí, že ak to prejde, že sa stretneme. Takisto som dohodnutý s predstaviteľkou Študentskej rady vysokých škôl na konzultácii a na diskusii. Z tých diskusií vzniklo veľmi veľa dobrých, konkrétnych podnetov, ktoré ten návrh ďalej vylepšia.
Zároveň by som chcel povedať, že bol ten návrh preventívne konzultovaný aj s predstaviteľmi opozičných klubov. Ja som osobne bol navštíviť pána predsedu výboru pána Čaploviča, bol som aj za pánom exministrom Mikolajom s tým, že nebudem im vsúvať do úst nejaké vyjadrenia, ich názory na toto určite oni povedia sami.
Len teda chcem povedať, že práve aj vzhľadom na to, že pokračujeme v niečom, s čím už začala bývala vláda, aj vzhľadom na to, že toto naozaj, priznám sa, nevidím ako politicky kontroverznú tému, veľmi som sa nádejal, že by bolo možné tento návrh prijať aj nejakým širším kvórom, aj keď to, samozrejme, nie je legislatívne nevyhnutné. Ale bolo by to zdrojom určite hrdosti a potešenia. Ale to, už ako som to spomenul, nechám na kolegov. Podľa emócií emanujúcich z lavíc tam napravo mám pocit, že moje nádeje sa nemusia úplne naplniť, ale to už je asi život.
Takže toľko k tomu.
A na záver pred ukončením teda toho predkladania dovoľte mi ešte raz vám poďakovať za pozornosť a vyjadriť teda nádej, že sa nám spoločne podarí zajtra posunúť kauzu alebo otázku transparentnosti v slovenskom vysokom školstve dopredu tým, že tento návrh schválime a postúpime do druhého čítania. A takisto mi dovoľte vyjadriť nádej, že neskôr v druhom čítaní budeme schopní opäť spolu dospieť k prípadným modifikáciám, ktoré ho ďalej vylepšia a, povedzme, aj zvýšia jeho akceptabilitu v širšom kvóre tejto snemovne. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.