Videokanál poslanca

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi aby som vystúpil k tejto veľmi závažnej právnej norme, ktorá nám bola predložená vládou. Táto právna norma obsahuje dokonca dve veľmi závažné reformy naraz, čo sa asi málokedy stáva v prípade jedného právneho aktu. Je to teda zavedenie superhrubej mzdy a zároveň je to pomerne zásadná reforma prvého piliera dôchodkového zabezpečenia, plus ešte niektoré ďalšie veci. Dovoľte mi preto ako poslancovi SDKÚ-DS, strany, ktorá tu už bola dnes v rozprave už viackrát spomínaná, k tomu zopár slov povedať.
Začnem superhrubou mzdou. Na jednej strane musím sa priznať, že považujem buď za hlboké nedorozumenie, alebo za určitý druh falošnosti mnohé čo tu zaznelo o superhrubej mzde z hľadiska toho, ako prenáša akési bremeno zo zamestnávateľa na zamestnanca. Aj z ekonomickej praxe, ale aj z ekonomickej teórie je jasné, že všetky odvody a dane, ktoré sa platia za zamestnávanie z dlhodobého hľadiska znášajú zamestnanci. Inými slovami, to, čo zamestnávateľa vždy zaujíma, je celková cena práce a to, podľa toho sa orientuje, koľko môže zaplatiť a koľko z toho strhne štát a to, čo zostane ako čistá mzda zamestnancovi, je to, čo asi zaujíma zamestnanca. To, čo je medzi tým, sa môže volať odvod zamestnávateľa, odvod zamestnanca, daň z príjmu alebo aj daň z dlhých nôh, je to úplne jedno a nevplýva to nijak na výšku čistej mzdy, ani na výšku celkovej ceny práce. Najlepším príkladom toho je, že, ako pani poslankyňa Tomanová dúfam vie, jediná krajina, ktorá nemá odvody v Európe na dôchodkové a iné sociálne zabezpečenie s výnimkou trhu práce, je Dánsko a vyberá všetky tieto príjmy cez daň z príjmu, ktoré samozrejme strháva zamestnancovi, a nijako to nevplýva na sociálny štandard v Dánsku, ktoré, naopak, samozrejme je klasickou súčasťou severského sociálneho štátu. To znamená, že v tomto tieto tipy námietok proti superhrubej mzde musím povedať, že sú buď neinformované, alebo falošné, čo koniec koncov dokumentuje hneď aj ďalší príspevok, musím povedať pána poslanca Buriana, ktorý správne uviedol, že naopak táto zmena zvyšuje riziká pre zamestnávateľov v tom, že naozaj budú trestno-právne zodpovední už za všetky odvody, nielen, nielen za ich menšiu, menšiu časť.
To znamená, ja by som sa nedivil, keby naozaj, keby, naopak, skôr niektorí zamestnávatelia proti takejto zmene lobovali. Takže z tohto dôvodu si myslím, že je možné určite diskutovať o superhrubej mzde a o jej zmysluplnosti, ale diskutovať o nej z pohľadu zvyšovania bremena zamestnancov by bolo možné len vtedy, keby zmenili právny regulátor, nie režim, t. j. napríklad keby sme naozaj zamestnancov robili zodpovednými za to, aby si sami tie odvody odviedli, alebo keby sme ich stíhali a ich zamestnávateľ za nich neodvedie, čo pokiaľ som bol schopný túto rozsiahlu právnu normu prečítať, tak nie je a asi ani by tak asi nemohlo byť.
Z tohto pohľadu však neznamená že superhrubá mzda je bez otáznikov a bez potreby diskusie, pretože je to naozaj zmena významná. Táto zmena prináša jednak jednorázové náklady, ktoré tu už boli spomínané, najmä opozíciou, aj keď aj pán poslanec Chren o nich stručne hovoril. Ale boli, sú tu aj náklady, ktoré by som spojil s určitými rizikami toho, že tá zmena nemusí dopadnúť vo všetkých prípadoch dobre. Tieto riziká sa snaží návrh riešiť nielen svojou obsiahlosťou a vyčerpávajúcosťou, ale aj tým že naozaj pokrýva všetky otázky, napriek tomu pri takejto veľkej zmene určité riziká vždy zostávajú.
To znamená, že máme pomerne komplikovanú jednonázorovú zmenu s určitými rizikami a otázka je, či tá zmena stojí za to. Máme kolegov, ktorí hovoria, že nie. Máme kolegov, ktorí hovoria, že áno. Skúsme sa pozrieť na to, čo sú tie dôvody za. Ja osobne vidím zo svojho pohľadu tri. Jeden z nich je naozaj zjednodušenie, napriek tomu, že to zjednodušenie možno nebude až také veľké, ako hovoria propagátori superhrubej mzdy. Myslím si, že to zjednodušenie je nepopierateľné a nebude nepodstatné. A keďže všetky analýzy, ktoré, napríklad sa pozerá na podnikateľské prostredie na Slovensku, naozaj hovoria, že byrokracia súvisiaca s odvodmi a s daňami je jedným z hlavných problémov, nie samotná výška sadzieb, tak myslím si, že v tomto smere zavedenie superhrubej mzdy určite je významným krokom vpred.
Druhý efekt bude psychologický, to je možno aj efekt, pre ktorý sa aj opozícia voči tomu búri, pretože naozaj v okamihu, keď bude z výplatnej pásky zamestnancovi jasné, čo všetko platí, aké vysoké odvody platí, tak tlak na jej prípadné znižovanie a reformu sociálneho systému bude určite dlhodobo silnejší. A preto tí, ktorí ich radi skrývajú do tých fiktívnych zamestnávateľských odvodov, musia byť proti tomu.
Tretí dôvod je samozrejme uľahčiť tú porovnateľnosť a zodôvodnenie, rovnaké zodôvodnenie rôznych typov príjmov, čo je zase dôvod, prečo sa tomu búria rôzni tí, ktorých dnešný systém favorizuje.
To znamená, sú tu aj silné dôvody za, ale sú tu aj riziká, najmä toho jednorázového prechodu. Sú tu, samozrejme, politické riziká, čokoľvek čo sa dotýka všetkých zamestnaných a dane platiacich ľudí na Slovensku, to je viac ako dva a pol milióna ľudí, čo sa má udiať naozaj jednorázovo a pomerne rýchlo, skrýva v sebe určité technické riziká, ktoré však v prípade toho, že by sa materializovali, by mohli mať aj významné politické konsekvencie. Z tohto hľadiska ja osobne vnímam, že ten balans je stále na strane zavedenia tejto zmeny, ale zase poviem úprimne, že nevnímam ten balans až ako tak výrazný, sto k nule, aby pre občanov a pre vládu priniesol, by som povedal, absolútne pozitíva na úkor žiadnych rizík. Myslím si, že je to oveľa viac vyváženejšie, ale napriek tomu je, stále si myslím, že argumenty sú viac na strane zavedenia tejto zmeny.
Dovoľte mi v druhom kole sa pozrieť na to, čo je možno ešte významnejšie, ako je zavedenie superhrubej mzdy, a to je naozaj reforma prvého piliera, ktorá je v tom zákone obsiahnutá. Toto naozaj považujem za možno najdôležitejší zákon tejto jesene, ktorý vláda predložila do snemovne, alebo chce predložiť. Dôležitý nielen preto, že sa dotýka opäť nás všetkých, či už budúcich dôchodcov alebo aj súčasných dôchodcov, ale aj preto, že naozaj je to návrh, ktorý sa snaží zabezpečiť dlhodobú udržateľnosť dôchodkového systému a verejných financií. V tomto smere bol urobený pomerne významný krok naozaj už prvým kolom dôchodkovej reformy v roku 2003 až 2004, teda úpravou prvého piliera a zavedením druhého piliera. Už vtedy však bolo jasné, že tie zmeny akokoľvek vtedy boli vnímané ako radikálne a stretli sa aj vtedy s určitým odporom, že na vybalansovanie dôchodkového systému horizontu štyridsiatich, päťdesiatich rokov nebudú stačiť, jednoducho pretože tá demografická zmena na Slovensku je tak rýchla a tak masívna, že ani jeden veľký skok na to ešte nestačil.
Preto ja osobne toto vnímam ako kombináciu druhého kroku, niečo z toho bolo zjavné už vtedy, že bude treba a niektoré veci sú korekciou toho, čo bolo vtedy, alebo aj zmenou vyplývajúcou aj zo zmeny možno aj politickej situácie. Z tohto pohľadu, keď sa pozriete na ten návrh, tak naozaj je tam balans medzi tým, že dôchodkový vek sa naviaže na vek dožitia, ale je tam aj balans z hľadiska výšky dôchodkových dávok. Je tam aj balans z hľadiska ich zvýšenia miery solidarity, zníženia zásluhovosti v systéme a aj teda zmeny valorizačného mechanizmu. Môžme sa na to pozrieť z dvoch pohľadov, aj môžme povedať, že je to veľmi zlá reforma, lebo nikto s ňou nie je úplne spokojný, alebo sa môžme na to pozrieť, že je to veľmi dobrá reforma, lebo s ňou nikto nie je úplne spokojný. Obe sa dá vyargumentovať v tom, že pri takýchto významných sociálno-ekonomických zmenách jednoducho každá skupina, alebo každá filozofia musí v niečom ustúpiť, ak chceme dospieť k praktickému výsledku. A z tohto hľadiska je podľa mňa dôležité vnímať aj tento prvý pilier a jeho reformu, to znamená, že ja za seba poviem, že napr. nie som nadšený znížením miery zásluhovosti vo výpočte dôchodkov, ale súhlasím s argumentami vlády, nielen pána ministra. Tu treba zdôrazniť, že ak by sme chceli položiť bremeno zmeny len na jednu z týchto vecí, tak by to bolo neudržateľné politicky aj spoločensky. Inými slovami, áno, teoreticky môžme tak zvýšiť dôchodkový vek, že nebude treba robiť nič iné, ale to by sme všetci pracovali už možno teraz do 65 a možno, že ja už aj do 70, aj viac, čo asi pre mnohých ľudí by nebolo udržateľné. Alebo môžme nezvyšovať dôchodkový vek ďalej a seknúť dôchodky, alebo môžme úplne zrušiť zásluhovosť a mať čisto solidárne nízke dôchodky. Všetko, asi by sa každý z tých krokov dal nastaviť tak, aby zabezpečil dlhodobú udržateľnosť a pritom nebolo treba nič iné. Len tá, by som povedal, tá cena a bolesť by bola, myslím si, priveľká a nie je ani zmysluplná. A preto nech sa pozrieme takmer kdekoľvek na svete, keď sa takéto reformy robia, naozaj sa tie zmeny rozložia medzi rôzne kroky.
Z tohto pohľadu ja teda, hoci nemusím byť úplne nadšený, s jednou výnimkou, o ktorej budem hovoriť, to vnímam ako nevyhnutnú obeť každého zainteresovaného politika, poslanca a ktokoľvek, kto do toho môže niečo povedať. Z tohto pohľadu musím sa priznať, že vnímam aj ako neúplne pochopiteľný postoj opozície v tom, že to, že odmietajú tú zmenu. To, že poukazujú na jej riziká, slabiny, chyby, je samozrejme úplne prirodzené, legitímne a myslím si, že to je ťažko vyčítať. Ale vôbec tu zatiaľ nezaznelo to, že základná výzva pre všetky štáty Európy v súvislosti s dlhodobou krízou dnes nie je krátkodobá finančná udržateľnosť štátu, ale dlhodobá finančná udržateľnosť štátu. Európa nie je v situácii, kde Európa ako celok, ak necháme bokom Grécko, skrachuje zajtra. Európa ako celok má napr. dokonca nižší dlh ako Spojené štáty. To, čomu Európa čelí, je dlhodobá fiskálna neudržateľnosť dnešných systémov.
A keď sa aj pozriete na rady renomovaných ekonómov a renomovaných ekonomických inštitúcií, tak oni, naopak, dokonca hovoria, že dlhodobá udržateľnosť je dôležitejšia ako krátkodobé kroky, samozrejme pokiaľ je kredibilná, teda inými slovami, pokiaľ to nie je to, že my určite o dvadsať rokov všetko zreformujeme, ale dnes nám dajte pokoj a dovoľte nám žiť na úkor našich detí. Z tohto pohľadu dnešná, a preto som povedal na začiatku, že si myslím, že je to najdôležitejší zákon, ktorý tu bude na túto jeseň ležať. Možno dôležitejší ako budúcoročný štátny rozpočet, pretože naozaj jeho prijatím vyšleme oveľa silnejší signál toho, že chceme rozumne a zodpovedne hospodáriť v horizonte nie jedného, nie dvoch, ale desiatich, pätnástich a dvadsiatich rokov a môže mať aj na kredibilitu hospodárskej politiky tejto krajiny ešte významnejší vplyv. Z tohto pohľadu si myslím, že debata o ňom by nemala byť len debatou odborníkov na sociálnu politiku, ale aj debatou odborníkov na fiskálnu politiku, makroekonomickú politiku. A musím sa priznať, že mi v tejto debate chýbajú. Pri všetkej úcte k pánovi poslancovi Burianovi, on sa na to viac pozerá z toho praktického podnikateľského hľadiska superhrubej mzdy, čo je nepochybne dôležité, ale zatiaľ mám pocit, že osobitne SMER-u úplne unikol tento makroekonomický a rozmer dlhodobej udržateľnosti a rozmer, ktorý nestačí pokryť len čisto zo strany sociálnej politiky.
Na druhej strane musím na záver zdôrazniť jeden problematický a jeden pozitívny aspekt tejto novely. Problematický aspekt naozaj vnímam trošku ten aspekt valorizácie, ktorý je tam nastavený pevnou sumou. My sme o tom veľa diskutovali, nemusím asi tým zdržovať, ale tak ako je to vložené do zákona, hoci ako dočasné opatrenie, vidím to problematicky z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je samotný vecný, teda, že valorizácia pevnou sumou znamená, že zhruba štyristo- až päťstotisíc dôchodcom s nadpriemernými dôchodkami budú dôchodky rásť pomalšie ako ceny. To znamená, že bude ich kúpna sila sa znižovať, to znamená budú chudobnieť, čo ja osobne nepovažujem za prijateľné. A takisto je problém v tom, že možno protiargumentovať, že je to na štyri, päť rokov, to znamená za ten čas bude ten efekt pomerne malý alebo relatívne obmedzený vzhľadom na to, že majú nadpriemerné dôchodky. Ja osobne však sa priznám, že z politického hľadiska si myslím, že keď sa raz táto zmena zavedie, bude veľmi ťažké ju zmeniť. A to z toho dôvodu, že vlastne bude už argumentované, že keďže zvýhodňuje tých nízkopríjmových dôchodcov, tak akákoľvek ďalšia zmena by im to musela kompenzovať, a to bude už finančne nemožné, a tým pádom sa ten dnešný systém sa zakonzervuje. Takže z tohto pohľadu ja vnímam systém, ktorý naozaj chce v kontexte, síce možno zvyšujúco sa solidárneho, ale stále zásluhou dôchodkového systému valorizovať "vsjo ravnó" pevnou sumou, a teda zároveň znižovať životnú úroveň jednej a pomerne veľkej státisícovej skupiny ľudí, za nevhodný. A dúfam, že budeme schopní dospieť k dohode o tom, že ako toto ešte zmeniť.
Naopak, jedno musím povedať, pozitívum, ktoré tu nezaznelo, a musím povedať, že som prekvapený, nepríjemne zo strany opozície, že nevyzdvihli toto jedno opatrenie, naozaj na ktorom by sme mohli konsenzuálne zhodnúť, a to je plnenie sľubu vlády o zvyšovaní materskej, kde, ako možno viete, možno nie, materská na Slovensku dlhodobo bola poskytovaná 28 týždňov vo výške 55 % hrubej mzdy. Vláda sa zaviazala k tomu, že to rozšíri na 100 % čistej mzdy a celý rok. Minulý rok sme k tomu urobili prvý krok, na 34 týždňov a 60 %, teraz robíme k tomu druhý krok, na 40 týždňov a 65 percent. Treba však povedať, že tých 65 % vzhľadom na to, koľko ľudia budú platiť odvody a dane, je už dosť blízko tých 100 %, ale nie je to ešte ten celý rok.
Napriek tomu musím povedať, že pre pracujúce rodiny a pre pracujúcich rodičov toto vnímam ako veľmi významný pozitívny krok aj zo strany vlády, ako signál toho, čo je naozajstná priorita vlády a čoho si vážim.
Ďakujem veľmi pekne.