Ďakujem pekne. Takže dovoľte mi vyjadriť sa k predkladanému návrh zákona v druhom čítaní. Dovoľte mi povedať, že na úvod tá debata, aj v prvom čítaní som tiež vystúpil, je pomerne obsiahla. Bolo v nej veľa povedané, nemá to asi význam až tak opakovať. Pokúsim sa možno povedať veci, ktoré buď nezazneli, alebo zazneli menej často. To vyplýva aj z toho, že v politike často platí pravidlo, že pravda je tam, kde je väčšina. A najmä poslanci...
Ďakujem pekne. Takže dovoľte mi vyjadriť sa k predkladanému návrh zákona v druhom čítaní. Dovoľte mi povedať, že na úvod tá debata, aj v prvom čítaní som tiež vystúpil, je pomerne obsiahla. Bolo v nej veľa povedané, nemá to asi význam až tak opakovať. Pokúsim sa možno povedať veci, ktoré buď nezazneli, alebo zazneli menej často. To vyplýva aj z toho, že v politike často platí pravidlo, že pravda je tam, kde je väčšina. A najmä poslanci strany SMER sa dnes pokúšajú toto pravidlo využiť v rozprave v tom, že hoci väčšinu v tejto snemovni nemajú, nazdávajú sa, myslím si, že ak budú mať väčšinu v rozprave, tak vytvoria dojem, že ide vlastne v tejto debate o výber medzi, povedzme, dobrým a vhodným status quo a nejakou radikálnou, politizujúcou novelou z dielne pani ministerky. Skúsme teda, hoci ja neprevážim všetky tie plamenné prejavy a faktické poznámky, chvíľu hovoriť o tom, ako to je to naozaj a čo tento zákon prinesie a čo neprinesie.
Začnem však všeobecnou otázkou, že či prokuratúra potrebuje zmenu. Odpoveďou tejto vlády už v samotnom programovom vyhlásení bolo, že áno. A treba však povedať, že tento návrh, ktorý je na stole, ide nad rámec toho, čo bolo obsiahnuté v programovom vyhlásení, svojou mierou komplexnosti a ucelenosti, ale nejde ďalej z hľadiska hodnôt a celkových cieľov. Ale táto vládna koalícia aj v programovom vyhlásení, aj v tomto návrhu, ktorý schválila vláda, ktorý Národná rada posunula do druhého čítania, povedala, že áno, prokuratúra potrebuje komplexnú zmenu, nielen personálnu zmenu, ktorej sme teraz, dúfajme, že v najbližších týždňoch svedkami. Poslanci strany SMER, alebo teda opozícia ako celkovo, ale SNS k tomu veľmi nevystupuje, najprv zastávali opačné stanovisko, kde hovorili, že status quo je dobré. Maximálne možno nejaké úplné maličkosti treba doladiť. Keď si spomenieme na vystúpenie pána podpredsedu Fica v prvom čítaní v rozprave, takisto aj k samotnej zmene voľby prokurátora, ale aj k zákonu o prokuratúre, keď si spomeniem na iné vystúpenia zástupcov opozície, tak dlho tá odpoveď bola, že vlastne všetko je v poriadku a jediný, ktorý tu vymýšľa nejaké problémy s prokuratúrou, je koalícia, resp. pani ministerka, ako jej zámienka na obsadenie prokuratúry a jej politizáciu. Takáto interpretácia reality však zjavne nezodpovedá realite a nezodpovedá dokonca ani vnímaniu voličov naprieč politickým spektrom a občanov. A preto aj opozícia pociťovala a pociťuje potrebu zrazu zmeniť svoju rétoriku. A už sme boli svedkami toho, že v tomto parlamente bola zrazu predložená z dielne SMER-u tiež novela zákona o prokuratúre, ktorá zrazu pocítila potrebu rôzne ustanovenia novelizovať, to ešte mesiac predtým boli úplne v poriadku. A keď sa to nepodarilo, tak pán poslanec Madej tu plánuje predložiť, aspoň teda podľa toho, čo bolo rozdané, 18-stranový pozmeňovací návrh, čo je niečo, čo mu len s radosťou pripomeniem najbližšie, keď sa bude rozčuľovať nad právnou kultúrou tejto snemovne a nad tým, ako sa tu na poslednú chvíľu prerokovávajú rozsiahle a vec zásadne meniace návrhy. Ale to len taká poznámka bokom.
Čo je podstatné, je teda, zdá sa v tejto chvíli, že na rozdiel povedzme podľa stavu ešte pre mesiacom, pred dvoma mesiacmi, existuje zhoda na potrebe reformy prokuratúry. Zhoda neexistuje na podobe. Ja by som v tej súvislosti chcel vás dnes sa pokúsiť presvedčiť o troch zdanlivo protichodných záveroch. Prvý ten záver je, že to, čo nám ponúka vláda zosobnená pani ministerkou, je razantná reforma prokuratúry. Druhý záver však je, že tá reforma je nedostatočne radikálna z hľadiska výsledku, ku ktorému povedie. A ten tretí záver je, že, a to je ale dobré, lebo, lebo jednorázovým skokom sa zem zasľúbená dosiahnuť nedá, minimálne nie v našich podmienkach. Takže, o tom by som chcel dnes hovoriť a na tom postaviť aj svoj postoj k tejto novele ako takej.
Bod prvý, o tom, že je to naozaj razantná reforma, o tom netreba asi veľa hovoriť. To tu bolo povedané, ale naozaj zavádzanie základných prvkov transparentnosti a verejnej kontroly do rôznych procesov, zavádzanie štandardného procesu kariérneho manažmentu do prokuratúry, nie založeného na moci a vôli jedného človeka. Zavádzanie štandardného procesného manažmentu do práce prokuratúry, opäť nie je založené do nejakých tieňových, do nejakej práce tieňov. To sú všetko veci, ktoré, si myslím, sú úplne základné a štandardné, ale zároveň zásadne a významne zmenia fungovanie prokuratúry, ak sa stanú zákonom, ak ich táto snemovňa schváli. Možno viac treba hovoriť o tom, prečo je to reforma, ktorá je nedostatočne radikálna z hľadiska k výsledku, ku ktorému povedie. Vo vzťahu k justícii máme dnes na Slovensku, a teraz justíciou myslím teda vymáhanie zákona, či už políciu, prokuratúru alebo súdy. Dnes panuje všeobecná atmosféra veľmi výraznej nedôvery medzi ľuďmi tejto krajiny a akokoľvek môže byť táto nedôvera nespravodlivá voči konkrétnym policajtom, prokurátorom alebo sudcom, ktorí si vykonávajú svoju prácu čestne a s najlepším vedomím a svedomím, je to nedôvera, ktorá je oprávnená z hľadiska systému ako takého, ako funguje, aké výsledky vykazuje.
Zároveň však to aj znamená, že zmena sa z definície nemôže udiať, by som povedal, jednorazovo, skokovo a s optimálnym výsledkom. A to jednoducho preto, že vymáhanie spravodlivosti vrátane prokuratúry pre ne je kľúčová práca jednotlivých ľudí: A je to práca špecialistov, ktorí sa vyvíjajú, kariérne roky, ak nie desaťročia v rámci toho systému. Nehľadiac o tom, že celý systém prokuratúry je na Slovensku usadený z hľadiska ľudského v právnickej profesii, z ktorej čerpá všetkých svojich, teda zamestnancov alebo členov, a ktorá ako taká mnohé problematické procesy a hodnoty s týmto systémom aspoň čiastočne zdieľa. Za tých okolností si myslieť, že akýkoľvek zákon, ale najmä takýto zákon, akého sme svedkami, môže zásadné zmeniť situáciu a že už sa nikdy nebudú môcť stať určité excesy, ktorými sme boli svedkami, že sa spravodlivosť nebude dať kúpiť, že všetky vysoko postavené osoby, ktoré niečo popáchajú, budú odhalené a budú aj po zásluhe potrestané, je pomerne naivné. A hlavne sa takéto zmeny nedajú dosiahnuť len samotnými inštitucionálnymi zmenami. Ak sa pozrieme na Českú republiku, kde zaviedli systém štátneho zastupiteľstva, robili pomerne rozsiahlu reformu, tak sme zároveň svedkami, toho, že v Českej republike zažívajú takmer identické problémy s tými na Slovensku, a to napriek úplne odlišnému inštitucionálnemu riešeniu vymáhania spravodlivosti. To by nám malo naznačiť, že ten problém nie je vo vhodnom riešení vzťahov, ktorý, keď sa správne, by som povedal, postaví z hlavy na nohy, tak zrazu bude všetko v poriadku. Ale naozaj je založený aj na obsadení prokuratúry a celej právnickej profesie, na vzťahoch, na vzorcoch správania, na povahe spoločenského a politického systému v krajine ako takej. Preto ten optimistický scénar, ktorý si dovolím prezentovať, ktorý, myslím si, ak sa táto reforma podarí, ju teda nielen schváliť, ale aj dobre zaviesť a usadiť, čo je podmienené aj generálnym prokurátorom, ktorý bude mať záujem ju implementovať, budú dva pozitívne výsledky. Jedno bude to, čo by som nazval pomalou personálnou kultiváciou prokuratúry. Tú budeme môcť pozorovať jednak na nových prokurátoroch, ktorí budú prijímaní, ale aj na kariérnej ceste existujúcich prokurátorov, kde budeme ju môcť pozorovať aj rýchlejšie, v tom optimistickom scénari. To znamená na ľuďoch, že zo systému budú vyberaní tí pracovitejší, čestnejší a schopnejší na úlohy okresných, krajských alebo teda v rámci systému vedúcich prokurátorov v miere väčšej ako v minulosti. To je jedna výhoda, ktorú, ak sa to podarí, získame. A druhá výhoda je, že vďaka väčšej verejnej kontrole, aj teda tej personálnej kultivácii sa budú pomerne rýchlo eliminovať najväčšie deviácie v činnosti prokuratúry, ktorých sme svedkami a aby som povedal, až také nepochopiteľné konania niektorých jej činovníkov. Ale viac pravdepodobne z krátkeho hľadiska nezískame. Mysliac si teda naozaj, že sa zo slovenskej prokuratúry stane, nechcem tu teraz menovať, ani nemám žiadne vzory, ale niečo, čo je razantne zásadne ďaleko od dnešného stavu, je nielen naivné, ale v zásade asi aj nesprávne. A to preto, že snaha o takúto skutočnú radikálnu zmenu, ktorá by sa dala napísať, by vytvorila možno oveľa viac rizík, ako by vyriešila týchto problémov. Pretože, ako som už povedal, nebudem to teda opakovať, tie základné problémy prokuratúry sú naozaj v celkovom personálnom nastavení prokuratúry, v celkovom, ale aj v personáliách a vzorcoch profesie, právnickej profesie ako takej a ale aj v celkových charakteristikách našej krajiny v jej momentálnom vývoji.
Pesimistický scenár, ktorý bohužiaľ je tiež pravdepodobný, je, že dokonca aj takúto ambicióznu a pomerne zásadnú zmenu ten systém dokáže absorbovať a vyrovnať sa s ňou bez výraznejšej zmeny. V tej súvislosti si dovolím odcitovať môj obľúbený výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina, ktorý možno citovať naozaj pri mnohých veciach a dnes obzvlášť, kde on povedal: Chceli sme to urobiť lepšie, ale dopadlo to ako vždy. Za tých okolností je možné, že o tri roky si povieme aj toto, to je osobitne pravdepodobné, ak by bol zvolený generálny prokurátor, ktorý by nemal záujem napĺňať ducha takejto reformy, ale ho torpédovať, alebo teda mal úplne zásadne inú predstavu o fungovaní prokuratúry. Preto tá voľba je minimálne rovnako dôležitá ako táto reforma. Toto je podľa mňa dnešné reálne riziko tej reformy, nie politizácia prokuratúry. Obzvlášť po tých pozmeňovacích návrhoch, ktoré boli schválené v ústavnoprávnom výbore vďaka našim kolegom, si myslím, že tie riziká sú extrémne obmedzené a určite nižšie ako dnes. Ale riziko je v tom, že sa podarí túto reformu povedal by som absorbovať bez úhony zo strany existujúceho systému. A to je riziko, voči ktorému sa treba brániť.
Takisto si neviem celkom vysvetliť tie argumenty nejakých zbytočných zmien alebo politizácie v tom, keď každý, kto sa pozrie na tie navrhované zmeny v širších súvislostiach zmien na Slovensku aj vo verejnej, aj v súkromnej sfére za posledných 20 rokov, tak to, čo vidíme, je, že toto je oneskorená modernizácia prokuratúry a toto je v podstate dobiehanie stavu v mnohých iných súčastiach spoločnosti v tom, ako sú v nich organizované vzťahy. Je to naozaj zavedenie základných pravidiel normálneho sveta, nie je to nejaký skok k líderstvu. Nie je to niečo, na základe čoho by sa prokuratúra stala najlepšie fungujúcou verejnou inštitúciou, alebo teda z hľadiska najmä nastavenia pravidiel, keďže na to tu sme. To znamená, priznám sa, že neviem si celkom vysvetliť ten, to, čo niekto tu nazval zúrivé útoky, môžeme to nazvať vášnivé útoky, to je asi jedno, a teda v každom prípade razantné útoky opozície na tento návrh ako na niečo, čo zásadne otvorí cestu politizácii prokuratúry, resp. ju to zabezpečí. Pretože naozaj nevidím tam ustanovenia, ktoré by k tomu speli. Ale hovorím, vidím tam naozaj skôr riziko toho, že o štyri roky v dobrom scenári budeme hovoriť, že áno, prokuratúra sa vydala na inú cestu, než na akú bola v minulosti a je to dobré, ale tak isto je tam nenulová šanca, že o štyri roky povieme, že prokuratúra sa síce, pokúsili sme sa zmeniť tú cestu, ale spojenectvo časti prokuratúry a časti politikov pri implementácii takejto reformy zabezpečila to, že skutočná zmena nastala v oveľa menšej miere. Za tých okolností sa môžeme spoliehať aspoň na to, čo pani ministerka tiež zakomponovala do reformy, a to je to zvýšenie transparentnosti, to znamená, ak sa nezmení vnútorná schopnosť prokuratúry byť iná, tak aspoň vďaka tej vonkajšej kontrole nejaká zmena nastane. To je niečo, čo koniec koncov môžeme pozorovať aj slovenskej politike. Ja si nedovolím tvrdiť, že slovenskí politici sú v priemere mravnejší ako slovenskí prokurátori, ale chovajú sa inak dneska v mnohých ohľadoch práve preto, že sú pod neustálou verejnou kontrolou a neustálym verejným prefackávaním, ak teda, či už predpisy alebo iné normy správania porušujú.
To znamená, že to by som povedal, že to je ten, nazvime to základný variant, ten pesimistický variant, je tlak cez verejnú kontrolu. A optimistický variant je, že sa spojí s vnútornou zmenou prokuratúry. Ten pesimistický variant neznie zle, koniec koncov aj slovenská politika sa vyvinula v mnohom k lepšiemu, aj mnohé iné súčasti práva len na základe toho verejného tlaku. Ja si však začínam uvedomovať v posledných mesiacoch, že to má veľké limity.
Práve na Slovensku môžeme pozorovať, že máme často nefunkčné verejné inštitúcie, ktoré majú zabezpečovať práve takéto sofistikovanejšie vymáhanie pravidiel aj voči politikom, či hovorím o NKÚ alebo úrade pre verejné obstarávanie. A tak isto môžeme pozorovať, že tieto úrady často neplnia túto úlohu v takej miere, v akej by to bolo vhodné a ich činnosť je potom nahrádzaná najmä médiami.
To má výhodu v tom, že zlo nezostane by som povedal neodhalené a má to tú nevýhodu, že médiá nie sú štrukturálne stavané na to, aby vedeli posudzovať komplexné veci, osobitne povedzme v trestnoprávnej rovine. To znamená, denník SME nikdy nemôže nahradiť generálnu prokuratúru, pokiaľ ide o nástenku. A Týždeň nikdy nemôže nahradiť generálnu prokuratúru pri Hedvige Malinovej, o ktorom hovoril predseda Zajac. Nielen teda v tom, že nemá tú vynucovaciu právomoc, čo je jasné, že teda nemôže nič spraviť, ale aj v tom, že naozaj posúdenie týchto otázok je aj technicky a časovo veľmi náročné. Z tohto dôvodu len chcem povedať, že ak výsledkom tejto reformy bude väčšia miera verejnej kontroly prokuratúry, bude to dobre, bude to lepšie ako dnes, ale nebude to stačiť na to, čo potrebujeme. Preto ja veľmi dúfam, jednak nielenže sa nám podarí túto reformu schváliť, ale že sa podarí naplniť aj tie ustanovenia reformy, ktoré tam osobne vniesla pani ministerka, a to sú tie, ktoré sa týkajú naozaj personálnej kultivácie prokuratúry a zmeny jej pôsobenia tak, aby sme nemuseli závisieť len na tom extrémnom tlaku. Nemám rád tie floskule typu že väčšina sudcov, väčšina prokurátorov sú čestní a poctiví ľudia. Nie preto, že by neboli pravdivé. Ja osobne o tom nepochybujem, ale preto, že máme skúsenosť, aj napr. z obdobia pána ministra vtedajšieho Harabina, že väčšina ľudí v akejkoľvek nejakej mocou ovládanej profesii sa nakoniec prispôsobí tej vyššej moci, pokiaľ nemá proti tomu účinnú ochranu.
A to je druhá a možno posledný bod, v ktorom vidím význam tejto reformy, je, že on, povedzme si to úprimne, otvára dvere pre väčšiu občiansku statočnosť jednotlivých účastníkov toho celého reťazca, práve preto, že zexplicitňuje tie vzťahy a teda chráni lepšie ľudí pred tým, jednotlivých ľudí v tých rôznych skupinách a tých rôznych úrovniach, pred tlakom zhora, či už formálnym alebo neformálnym. Takže je väčšia šanca, že sa dožijeme, by som povedal, väčšej občianskej statočnosti jednotlivých prokurátorov. To znamená, to je zásadná vec, pretože ak sa pozrieme opäť na Českú republiku, aby sme neboli izolovaní a obsesovaní sami sebou, v Českej republike pri kauze Čunek sa našli štátni zástupcovia, ktorí išli proti vláde, ale boli zhora v podstate postupne vytlačení zo systému. Dnes po výmene najvyššieho štátneho zástupcu sa tam niektorí z nich vracajú a ten, naopak, sa snaží odstrániť zo systému práve tých ľudí, ktorí ten systém najviac deformovali v prospech politikov, treba povedať, alebo v prospech tých, tej nečestnej časti politikov, aby som bol presnejší, nie politikov ako celku.
Takže tu preto skončím, tam skoro, kde som začal. A to je tým, že naozaj táto reforma bez zvolenia generálneho prokurátora, ktorý iste nemusí byť dokonalý, ale splní základné nároky nielen na kompetentnosť, ale aj na integritu, sa obávam, že bude len polovičkou cesty. A preto nám všetkým držím palce, aby sme nielen dnes schválili túto novelu, ale aby sme aj v priebehu niekoľkých týždňov takého generálneho prokurátora dokázali zvoliť.
Ďakujem.
Skryt prepis