Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Vážení kolegovia, vážený pán guvernér, dovoľte, aby som vystúpil k predkladanej správe a dovolil si predložiť svoje stanovisko k nej.
Dovoľte mi na úvod začať trošku zoširšia pár slovami o Národnej banke Slovenska a jej postavení v súvislosti práve s tými otázkami, ktoré budeme dnes preberať. A myslím si, že verejnosť, dokonca často ani odborná verejnosť si neuvedomuje, že Národná banka predstavuje na Slovensku inštitúciu možno s najväčšou mierou nezávislosti v tejto krajine, a to z dôvodu, že kombinuje tri typy nezávislostí tak, ako, pokiaľ ja viem, ich nekombinuje nikto iný. Nezávislosť Národnej banky Slovenska je chránená Ústavou Slovenskej republiky, nezávislosť Národnej banky Slovenska je chránená Maastrichtskou zmluvou, resp. európskou legislatívou, ktorá ustanovuje, že všetky centrálne banky musia byť nezávislé, najmä z hľadiska udeľovania pokynov na výkon jej činnosti. A čím Národná banka disponuje unikátne, je finančná nezávislosť v tom zmysle, že vďaka určitým monopolným postaveniam, ktoré sme jej ako centrálnej banke zverili a ktoré, samozrejme, ako centrálnej banke patria, má aj finančnú nezávislosť. To znamená, že v podstate tento parlament na rozdiel od takmer akokoľvek inej podobnej inštitúcie nevie ani cez financovanie nejakým spôsobom ju manažovať alebo nejakým spôsobom vstupovať do jej hospodárenia. Z takejto veľmi vysokej miery nezávislosti, ktorá, treba zdôrazniť, je štandardná v rámci eurozóny, to znamená nejde o niečo výnimočné, hádam s výnimkou tej ústavnej garancie, tá sa v iných ústavách väčšinou nenachádza, ale to až taký rozdiel nie je, vyplýva aj veľká zodpovednosť, zodpovednosť regulovať sám seba, keď ma nemôžu regulovať iní. Preto na Národnú banku Slovenska je nutné sa aj pozerať v niečom prísnejšie ako na iných z hľadiska toho, ako sama seba dokáže manažovať vo verejnom záujme, ako sama k sebe pristupuje, pretože nikto iný to za ňu urobiť nemôže, dokonca ani my, dokonca ani keby sme sa tu na tom ústavnou väčšinou zhodli, pokiaľ by sme nechceli porušiť európsku legislatívu a v podstate zmeniť základné funkcie centrálnej banky, nemôžeme mocensky vstúpiť napr. do hospodárenia Národnej banky Slovenska. Je to tak v poriadku, ale prináša to už spomenutú väčšiu zodpovednosť. Pozrime sa na to, ako sa Národná banka historicky s touto svojou veľkou nezávislosťou a zodpovednosťou vyrovnávala. Tá história je rôznorodá. Máme tu aj príklady vynikajúceho výkonu v deväťdesiatych rokoch vo vzťahu k menovej politike, ktorý dodnes všetci odborníci označujú za nielen ekonomický, ale aj politicky veľmi rešpektovateľný a úctyhodný. Máme tu aj menej impresívnu skúsenosť s bankovým dohľadom v tom istom období, ktorý, naopak, odborná verejnosť vidí spätne skôr ako zlyhanie. A napriek tomu Národná banka Slovenska určite patrí medzi inštitúcie, ktoré sú brané verejnosťou, aj odbornou, aj širšou, veľmi vážne.
Pozrime sa z tohto hľadiska na dokument, ktorý nám bol dneska predložený, ktorým je analýza jej efektívnosti. Národná banka sa v ňom opiera primárne o tri argumenty, ktorými zdôvodňuje, prečo nie sú možné nejaké väčšie zmeny smerom vo zvýšení efektívnosti. V tejto súvislosti ja chcem oceniť, že pán guvernér dnes už vo svojom prejave mierne modifikoval niektoré tie veci a upozornil, že teda aj to myslenie sa vyvíja v diskusii. Takže dovoľte mi, aby som ja najprv tiež povedal niečo k pôvodnej verzii toho materiálu a potom možno na záver už reagoval na tie aktuálnejšie vyjadrenia. Národná banka sa opiera vo svojom materiáli o tri veci, ktoré tam podčiarkla. Takže tie aj ja beriem ako najvážnejšie, keď ich samotný autor podčiarkne ako kľúčové informácie.
Prvým argumentom je, že nečerpá prostriedky zo štátneho rozpočtu. To je, samozrejme, pravda. Ale zároveň je to úplne irelevantné, pretože Národná banka, samozrejme, nežije zo vzduchu a ani nežije z nejakého úspešného nezávislého podnikania, ktoré by do nej vložili nejakí akcionári, ale žije z peňazí a monopolov, ktoré sme jej zverili my ako občania tejto krajiny, čo je potom úplne v poriadku. Ale teda tento argument z hľadiska hospodárnosti veľmi neobstojí. Inými slovami, Národná banka práve preto, že fyzicky nepýta v tejto chvíli hotovosť , nemyslím, si že má nejaký nárok hospodáriť menej efektívne ako iný. A hneď chcem teda oceniť, že keď už pán guvernér dnes hovoril, tak tento argument nejako veľmi neforsíroval, hovoril práve naopak, čo sa snaží vedenie banky urobiť pre to , aby banka efektívnejšia bola.
Druhý ten argument v tom materiáli sa týka nízkych prevádzkových nákladov Národnej banky Slovenska na hlavu v porovnaní s inými bankami eurozóny a osobitne teda veľmi nízkymi personálnymi nákladmi. Tam je problém v tom, že to je síce tiež pravda, ale to nevyplýva z nejakého osobitne efektívneho hospodárenia Národnej banky Slovenska, ale je to jednoducho faktor, ktorý je daný nízkou cenovou hladinou a nízkou úrovňou HDP na hlavu na Slovensku, ktorá prispieva k tomu, že akákoľvek inštitúcia na Slovensku, osobitne verejná, má nízke prevádzkové náklady na hlavu a osobitne nízke personálne. Keby sme zobrali ministerstvo financií a porovnali ho s ministerstvom financií v Rakúsku, dovolím si povedať, že by vyšli rovnaké a podľa mňa ešte nižšie čísla. To znamená, že ani tento argument celkom podľa môjho názoru neobstojí.
Potom je tam argument, ktorý hovorí o tom, že centrálna banka je pomerne malá v absolútnom vyjadrení, myslím, že je piata najmenšia, ak som to správne citoval, ospravedlňujem sa, ak som si nezapamätal to číslo správne, čo opäť nie je veľmi relevantný argument, vzhľadom na to, že v každej krajine veľkosť centrálnej banky súvisí, samozrejme, aj s funkciami, ktoré vykonáva. Ale súvisí aj s počtom obyvateľov. Teda je iné obsluhovať 50-miliónový štát, iné je obsluhovať 5-miliónový štát.
No a posledná vec, ktorú by som ja zdôraznil, než sa dostanem k svojim otázkam záverečným, je to, že v prvom rade tie banky eurozóny, s ktorými sa tam porovnáva, a tam uznávam, že to nie je chyba centrálnej banky, je to vecou toho zadania, sú tiež pomerne pekne vypasené. To znamená, že neporovnávame s nejakými vychudnutými dokatovanými inštitúciami našu Národnú banku, porovnávame ju s inými nezávislými, historicky tiež celkom pekne, by som povedal, nakŕmenými centrálnymi bankami. A tým pádom, samozrejme, čo z tohto vyplýva, je, že je vedomé toho, že ten benchmark možno je správny, ale že ten benchmark je pomerne štedrý, a teda aj tak ho treba interpretovať.
No a tým by som sa dostal aj k tým otázkam, ktoré mne, naopak, v tej analýze chýbajú. Ja si nemyslím, že niekto zvonku môže nahrádzať v tejto analýze Národnú banku. A akékoľvek poznámky, to viem, že aj pán predseda výboru mal v minulosti, aj pán poslanec Matej mal v minulosti, aj ja som sa k tomu vyjadril niečo, sú naozaj len poznámky zvonku. Na to, aby sme vedeli povedať, ako by Národná banka mala vyzerať, by sme museli byť jej súčasťou. A v tom smere si myslím, že naozaj nakoniec je vždy na manažmente Národnej banky, dokonca aj keby nebola nezávislá, teda nezávislá je, aby urobila analýzu. My, čo môžeme urobiť, je, že môžeme tie analýzy podrobiť svojmu skúmaniu a vyjadriť sa k nim, či ich považujeme za dostatočné a nedostatočné, a v čom. A z tohto hľadiska dovoľte mi, aby boli interpretované aj otázky, ktoré ja predložím. Otázky, ktoré ja mám, sú nasledovné.
Prvá je, že v roku 2009 sme vstúpili do eurozóny, a dá sa predsa len predpokladať, že v súvislosti so vstupom do spoločnej menovej politiky klesne, by som povedal, nevyhnutné množstvo funkcií, najmä v súvislosti s prípravou a realizáciou menovej politiky, ktoré Národná banka vykonáva, napriek tomu s výnimkou členov Bankovej rady, čo inak chcem oceniť, tento krok, ak sa nemýlim, ešte minulej vlády, že sa pristúpilo k reforme aspoň počtu členov Bankovej rady, tak nedošlo k nejakému výraznejšiemu zníženiu počtu zamestnancov po vstupe do eurozóny, do akej miery je to podľa vedenia Národnej banky v poriadku.
Druhá moja otázka je, ak iné verejné inštitúcie, ktoré sú v tomto štáte, mohli bez zásadného obmedzenia svojej funkčnosti v posledných rokoch ušetriť pomerne výrazné prostriedky na samých sebe , opäť prvý krok urobila už vláda Roberta Fica, aj keď sa úplne až tak nepodaril, ale bola tam snaha, a k ďalšiemu sa pristúpilo v tohtoročnom rozpočte, a tu už naozaj dochádza k masívnemu znižovaniu napr. zamestnanosti vo verejnom sektore, čo teda vedie manažment Národnej banky k vyhláseniu, že podobné zníženia v prípade Národnej banky by viedli k nejakému zásadnému znefunkčneniu alebo nie sú možné bez odčlenenia funkcií. To znamená, naozaj pracujú ľudia v Národnej banke tak tvrdo a tak intenzívne, všetci do jedného, do posledného „šroubku“, že nie je tam ten priestor? V tejto súvislosti chcem opäť oceniť, že toto, čo pán guvernér už dneska dával najavo, asi ani manažment si úplne nemyslí a že hľadá už spôsoby, ako predsa len z inštitúcie vyťažiť trošku viac a trošku menej. Takže v tomto veľmi oceňujem, že dochádza k posunu.
Potom sú otázky, ktoré sa netýkajú počtu zamestnancov, ale týkajú sa napr. toho, prečo Národná banka považuje za optimálne mať plošnú výnimku zo zákona o verejnom obstarávaní, samozrejme, sú určité veci, kde, aj ja to chápem, a na tom sa zhodneme, je dobré mať výnimku, najmä vo vzťahu k Mincovni ap., či je teda vhodné mať tú výnimku tak plošne definovanú, ako v dnešnom zákone to je, a či by napr. aj to nemohlo prispieť k efektívnejšiemu hospodáreniu.
Ďalšia otázka súvisiaca s prevádzkou súvisí s budovou, či naozaj táto budova je teda nevyhnutná len pre Národnú banku alebo by mohlo dôjsť opäť k zníženiu nákladovosti tým, že by tá budova bola využitá nejakým efektívnejším spôsobom.
Posledná otázka v tejto súvislosti je, či nie je možné analyzovať, prečo Národná banka na počet obyvateľov má o 20 až 30 % viac zamestnancov, ako by to z matematického porovnania vychádzalo, a to dokonca berúc do úvahy aj šírku funkcií Národnej banky. Tam opäť chcem oceniť, že pán guvernér v dnešnom vystúpení reagoval na túto otázku výlučným preventívnym spôsobom. Jeho argument bol, že tie dodatočné funkcie viac než kompenzujú teda tento vyšší počet. Ja by som povedal, že ja si to rád dám vysvetliť. Ale teda je mi len ľúto, že to nemáme na papieri, nemáme to v tej analýze, aby sa to naozaj dalo podrobiť určitému skúmaniu. Ale cením si to, že vedenie takto vážne pristúpilo aj k tomuto argumentu.
Dovoľte mi teda skončiť tam, kde som začal. A to je tým, že s veľkou nezávislosťou prichádza aj veľká zodpovednosť sa samuregulovať a samospravovať v záujme občanov tejto krajiny a Národná banka ako inštitúcia asi s najväčšou mierou nezávislosti v tejto krajine má tú zodpovednosť osobitne veľkú a pre mňa osobne touto analýzou tú zodpovednosť nenapĺňa tak, ako by som ja v ňu veril. A dúfam teda, že ak nie teda voči nám, tak aspoň dovnútra bude pristupovať s väčšou zodpovednosťou, ale aj s väčšou razanciou.
A v tejto súvislosti mi dovoľte sa takisto vyjadriť k tomu prejavu pána guvernéra, kde chcem povedať, že naozaj si cením to, že takýmto spôsobom aj on už dneska dával najavo, myslím si, tento typ prístupu. A verím, že to tak bude aj v budúcnosti. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja som zabudol jednu vetu dodať, ktorá môže byť zaujímavá najmä pre koaličných poslancov, že návrh je zároveň prerokovaný aj s gestorským ministerstvom dopravy, aj s ministerstvom financií a je s nimi odsúhlasený. Takže je to vyčistené aj s vládou.

Ďakujem pekne. Vážení kolegovia, dovoľte mi v zastúpení štyroch predkladateľov pána Krnáča, pána Dostála, pani Žitňanskej a mojej vlastnej predniesť tento návrh zákona. Budem veľmi stručný, keďže ide o prvé čítanie.
Ako si určite všetci pamätáte, v tomto parlamente sa schválili počas posledného trištvrte roka viacero zákonov upravujúcich poskytovanie dotácií rôznymi ministerstvami, v ktorých sme tiež po dohode s kolegami upravili a zvýšili mieru transparentnosti poskytovania týchto dotácií. Žiadny z týchto zákonov však neupravuje poskytovanie prostriedkov z Európskej únie, ktoré sú pritom najväčšie aj často najproblematickejšie.
Preto predkladáme túto relatívne krátku novelu, ktorá v podstate tie isté princípy, ktoré sme už presadili do viac ako desiatky zákonov, zavádza aj do zákona o prostriedkoch poskytovaných z fondov Európskej únie.
Len pre opakovanie, sú to tri, je to zavedenie povinných komisií pre rozhodovanie, je to zverejňovanie aj schválených, aj neschválených žiadostí, ako aj komisie hodnotiteľov, a je to precízna definícia zaujatosti ľudí, ktorí rozhodujú, a teda potom, samozrejme, zákaz alebo obmedzenie ich pôsobnosti. Je to určité upratanie legislatívy.
Čo je na tom možno zaujímavé, je, že tieto informácie budú zverejnené aj spätne, takže bude sa môcť posúdiť aj poskytovanie fondov Európskej únie od roku 2009, odkedy tento zákon nadobudol účinnosť.
Dovolím si na záver týmto len požiadať o vašu podporu a poďakovať svojim trom spolupredkladateľom za ich pomoc a podporu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja sa musím priznať, že ani z vášho prejavu som sa nedozvedel to, čo je kľúčová otázka voči strane SMER v tomto zákone, a to je to, že či prokuratúra potrebuje zmenu alebo nepotrebuje zmenu. Lebo vy tak kľučkujete, ako som už vo svojom prejave povedal. Najprv hovorili ste, že nepotrebuje, teraz vám je jasné, že to je politicky neudržateľný postoj, tak hovoríte, že aj niečo by sa hádam dalo, ale vlastne ani hádam netreba. Tak možno by bolo dobré zaujať jasné stanovisko aj politické z vašej strany. Potrebuje prokuratúra výraznú zmenu alebo nie? Nech si aj občania môžu urobiť o vás svoj obraz na základe toho. Vy ste hovorili o tom, aký má byť prokurátor. Musí byť nadaný, pracovitý, čestný, len ste nespomenuli, že v tom dnešnom systéme musí mať najmä správny pôvod, a to sa zdá byť takým tiež pozostatkom zvláštneho typu feudalizmu v našom systéme. Možno aj k tomu, keby ste mohli niečo povedať. A potom som si všimol určité rozpory vo vašom vyjadrení, ktoré pri vašej inteligencii neviem pripísať inému, ako priznám sa, zlému úmyslu. A dúfam, že mi to vyvrátite. Jeden je ten, kde hovoríte o tom, že ako sa tu bezhlavo naháňame zvoliť prokurátora a všetko urobiť. Ale jednak sa tak bezhlavo naháňame, že už šesť mesiacov nie je zvolený. A jednak sa tak bezhlavo naháňame, že pokiaľ teda viem, ústavnoprávny výbor dneska rozhodol, že teda ani tak nebude okamžite zvolený, kým sa neusporiadajú tie technické veci. Takže naozaj tá koalícia je tak bezhlavá až teda postupuje rozumne. A druhá vec, čo sa chcem spýtať, alebo čo mi celkom nesedelo, je, že vy hovoríte stále o politickom schvaľovaní aj pri tých rôznych výberových komisiách, no ale bez nominantov generálneho prokurátora, nebude možné schváliť žiadny výsledok žiadneho výberového konania. To tam bude úplne jedno, či budú v tej komisii sedieť takí alebo makoví, podstatné je, že bez zástupcu generálneho prokurátora sa s tým nebude dať nič spraviť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Takže dovoľte mi vyjadriť sa k predkladanému návrh zákona v druhom čítaní. Dovoľte mi povedať, že na úvod tá debata, aj v prvom čítaní som tiež vystúpil, je pomerne obsiahla. Bolo v nej veľa povedané, nemá to asi význam až tak opakovať. Pokúsim sa možno povedať veci, ktoré buď nezazneli, alebo zazneli menej často. To vyplýva aj z toho, že v politike často platí pravidlo, že pravda je tam, kde je väčšina. A najmä poslanci strany SMER sa dnes pokúšajú toto pravidlo využiť v rozprave v tom, že hoci väčšinu v tejto snemovni nemajú, nazdávajú sa, myslím si, že ak budú mať väčšinu v rozprave, tak vytvoria dojem, že ide vlastne v tejto debate o výber medzi, povedzme, dobrým a vhodným status quo a nejakou radikálnou, politizujúcou novelou z dielne pani ministerky. Skúsme teda, hoci ja neprevážim všetky tie plamenné prejavy a faktické poznámky, chvíľu hovoriť o tom, ako to je to naozaj a čo tento zákon prinesie a čo neprinesie.
Začnem však všeobecnou otázkou, že či prokuratúra potrebuje zmenu. Odpoveďou tejto vlády už v samotnom programovom vyhlásení bolo, že áno. A treba však povedať, že tento návrh, ktorý je na stole, ide nad rámec toho, čo bolo obsiahnuté v programovom vyhlásení, svojou mierou komplexnosti a ucelenosti, ale nejde ďalej z hľadiska hodnôt a celkových cieľov. Ale táto vládna koalícia aj v programovom vyhlásení, aj v tomto návrhu, ktorý schválila vláda, ktorý Národná rada posunula do druhého čítania, povedala, že áno, prokuratúra potrebuje komplexnú zmenu, nielen personálnu zmenu, ktorej sme teraz, dúfajme, že v najbližších týždňoch svedkami. Poslanci strany SMER, alebo teda opozícia ako celkovo, ale SNS k tomu veľmi nevystupuje, najprv zastávali opačné stanovisko, kde hovorili, že status quo je dobré. Maximálne možno nejaké úplné maličkosti treba doladiť. Keď si spomenieme na vystúpenie pána podpredsedu Fica v prvom čítaní v rozprave, takisto aj k samotnej zmene voľby prokurátora, ale aj k zákonu o prokuratúre, keď si spomeniem na iné vystúpenia zástupcov opozície, tak dlho tá odpoveď bola, že vlastne všetko je v poriadku a jediný, ktorý tu vymýšľa nejaké problémy s prokuratúrou, je koalícia, resp. pani ministerka, ako jej zámienka na obsadenie prokuratúry a jej politizáciu. Takáto interpretácia reality však zjavne nezodpovedá realite a nezodpovedá dokonca ani vnímaniu voličov naprieč politickým spektrom a občanov. A preto aj opozícia pociťovala a pociťuje potrebu zrazu zmeniť svoju rétoriku. A už sme boli svedkami toho, že v tomto parlamente bola zrazu predložená z dielne SMER-u tiež novela zákona o prokuratúre, ktorá zrazu pocítila potrebu rôzne ustanovenia novelizovať, to ešte mesiac predtým boli úplne v poriadku. A keď sa to nepodarilo, tak pán poslanec Madej tu plánuje predložiť, aspoň teda podľa toho, čo bolo rozdané, 18-stranový pozmeňovací návrh, čo je niečo, čo mu len s radosťou pripomeniem najbližšie, keď sa bude rozčuľovať nad právnou kultúrou tejto snemovne a nad tým, ako sa tu na poslednú chvíľu prerokovávajú rozsiahle a vec zásadne meniace návrhy. Ale to len taká poznámka bokom.
Čo je podstatné, je teda, zdá sa v tejto chvíli, že na rozdiel povedzme podľa stavu ešte pre mesiacom, pred dvoma mesiacmi, existuje zhoda na potrebe reformy prokuratúry. Zhoda neexistuje na podobe. Ja by som v tej súvislosti chcel vás dnes sa pokúsiť presvedčiť o troch zdanlivo protichodných záveroch. Prvý ten záver je, že to, čo nám ponúka vláda zosobnená pani ministerkou, je razantná reforma prokuratúry. Druhý záver však je, že tá reforma je nedostatočne radikálna z hľadiska výsledku, ku ktorému povedie. A ten tretí záver je, že, a to je ale dobré, lebo, lebo jednorázovým skokom sa zem zasľúbená dosiahnuť nedá, minimálne nie v našich podmienkach. Takže, o tom by som chcel dnes hovoriť a na tom postaviť aj svoj postoj k tejto novele ako takej.
Bod prvý, o tom, že je to naozaj razantná reforma, o tom netreba asi veľa hovoriť. To tu bolo povedané, ale naozaj zavádzanie základných prvkov transparentnosti a verejnej kontroly do rôznych procesov, zavádzanie štandardného procesu kariérneho manažmentu do prokuratúry, nie založeného na moci a vôli jedného človeka. Zavádzanie štandardného procesného manažmentu do práce prokuratúry, opäť nie je založené do nejakých tieňových, do nejakej práce tieňov. To sú všetko veci, ktoré, si myslím, sú úplne základné a štandardné, ale zároveň zásadne a významne zmenia fungovanie prokuratúry, ak sa stanú zákonom, ak ich táto snemovňa schváli. Možno viac treba hovoriť o tom, prečo je to reforma, ktorá je nedostatočne radikálna z hľadiska k výsledku, ku ktorému povedie. Vo vzťahu k justícii máme dnes na Slovensku, a teraz justíciou myslím teda vymáhanie zákona, či už políciu, prokuratúru alebo súdy. Dnes panuje všeobecná atmosféra veľmi výraznej nedôvery medzi ľuďmi tejto krajiny a akokoľvek môže byť táto nedôvera nespravodlivá voči konkrétnym policajtom, prokurátorom alebo sudcom, ktorí si vykonávajú svoju prácu čestne a s najlepším vedomím a svedomím, je to nedôvera, ktorá je oprávnená z hľadiska systému ako takého, ako funguje, aké výsledky vykazuje.
Zároveň však to aj znamená, že zmena sa z definície nemôže udiať, by som povedal, jednorazovo, skokovo a s optimálnym výsledkom. A to jednoducho preto, že vymáhanie spravodlivosti vrátane prokuratúry pre ne je kľúčová práca jednotlivých ľudí: A je to práca špecialistov, ktorí sa vyvíjajú, kariérne roky, ak nie desaťročia v rámci toho systému. Nehľadiac o tom, že celý systém prokuratúry je na Slovensku usadený z hľadiska ľudského v právnickej profesii, z ktorej čerpá všetkých svojich, teda zamestnancov alebo členov, a ktorá ako taká mnohé problematické procesy a hodnoty s týmto systémom aspoň čiastočne zdieľa. Za tých okolností si myslieť, že akýkoľvek zákon, ale najmä takýto zákon, akého sme svedkami, môže zásadné zmeniť situáciu a že už sa nikdy nebudú môcť stať určité excesy, ktorými sme boli svedkami, že sa spravodlivosť nebude dať kúpiť, že všetky vysoko postavené osoby, ktoré niečo popáchajú, budú odhalené a budú aj po zásluhe potrestané, je pomerne naivné. A hlavne sa takéto zmeny nedajú dosiahnuť len samotnými inštitucionálnymi zmenami. Ak sa pozrieme na Českú republiku, kde zaviedli systém štátneho zastupiteľstva, robili pomerne rozsiahlu reformu, tak sme zároveň svedkami, toho, že v Českej republike zažívajú takmer identické problémy s tými na Slovensku, a to napriek úplne odlišnému inštitucionálnemu riešeniu vymáhania spravodlivosti. To by nám malo naznačiť, že ten problém nie je vo vhodnom riešení vzťahov, ktorý, keď sa správne, by som povedal, postaví z hlavy na nohy, tak zrazu bude všetko v poriadku. Ale naozaj je založený aj na obsadení prokuratúry a celej právnickej profesie, na vzťahoch, na vzorcoch správania, na povahe spoločenského a politického systému v krajine ako takej. Preto ten optimistický scénar, ktorý si dovolím prezentovať, ktorý, myslím si, ak sa táto reforma podarí, ju teda nielen schváliť, ale aj dobre zaviesť a usadiť, čo je podmienené aj generálnym prokurátorom, ktorý bude mať záujem ju implementovať, budú dva pozitívne výsledky. Jedno bude to, čo by som nazval pomalou personálnou kultiváciou prokuratúry. Tú budeme môcť pozorovať jednak na nových prokurátoroch, ktorí budú prijímaní, ale aj na kariérnej ceste existujúcich prokurátorov, kde budeme ju môcť pozorovať aj rýchlejšie, v tom optimistickom scénari. To znamená na ľuďoch, že zo systému budú vyberaní tí pracovitejší, čestnejší a schopnejší na úlohy okresných, krajských alebo teda v rámci systému vedúcich prokurátorov v miere väčšej ako v minulosti. To je jedna výhoda, ktorú, ak sa to podarí, získame. A druhá výhoda je, že vďaka väčšej verejnej kontrole, aj teda tej personálnej kultivácii sa budú pomerne rýchlo eliminovať najväčšie deviácie v činnosti prokuratúry, ktorých sme svedkami a aby som povedal, až také nepochopiteľné konania niektorých jej činovníkov. Ale viac pravdepodobne z krátkeho hľadiska nezískame. Mysliac si teda naozaj, že sa zo slovenskej prokuratúry stane, nechcem tu teraz menovať, ani nemám žiadne vzory, ale niečo, čo je razantne zásadne ďaleko od dnešného stavu, je nielen naivné, ale v zásade asi aj nesprávne. A to preto, že snaha o takúto skutočnú radikálnu zmenu, ktorá by sa dala napísať, by vytvorila možno oveľa viac rizík, ako by vyriešila týchto problémov. Pretože, ako som už povedal, nebudem to teda opakovať, tie základné problémy prokuratúry sú naozaj v celkovom personálnom nastavení prokuratúry, v celkovom, ale aj v personáliách a vzorcoch profesie, právnickej profesie ako takej a ale aj v celkových charakteristikách našej krajiny v jej momentálnom vývoji.
Pesimistický scenár, ktorý bohužiaľ je tiež pravdepodobný, je, že dokonca aj takúto ambicióznu a pomerne zásadnú zmenu ten systém dokáže absorbovať a vyrovnať sa s ňou bez výraznejšej zmeny. V tej súvislosti si dovolím odcitovať môj obľúbený výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina, ktorý možno citovať naozaj pri mnohých veciach a dnes obzvlášť, kde on povedal: Chceli sme to urobiť lepšie, ale dopadlo to ako vždy. Za tých okolností je možné, že o tri roky si povieme aj toto, to je osobitne pravdepodobné, ak by bol zvolený generálny prokurátor, ktorý by nemal záujem napĺňať ducha takejto reformy, ale ho torpédovať, alebo teda mal úplne zásadne inú predstavu o fungovaní prokuratúry. Preto tá voľba je minimálne rovnako dôležitá ako táto reforma. Toto je podľa mňa dnešné reálne riziko tej reformy, nie politizácia prokuratúry. Obzvlášť po tých pozmeňovacích návrhoch, ktoré boli schválené v ústavnoprávnom výbore vďaka našim kolegom, si myslím, že tie riziká sú extrémne obmedzené a určite nižšie ako dnes. Ale riziko je v tom, že sa podarí túto reformu povedal by som absorbovať bez úhony zo strany existujúceho systému. A to je riziko, voči ktorému sa treba brániť.
Takisto si neviem celkom vysvetliť tie argumenty nejakých zbytočných zmien alebo politizácie v tom, keď každý, kto sa pozrie na tie navrhované zmeny v širších súvislostiach zmien na Slovensku aj vo verejnej, aj v súkromnej sfére za posledných 20 rokov, tak to, čo vidíme, je, že toto je oneskorená modernizácia prokuratúry a toto je v podstate dobiehanie stavu v mnohých iných súčastiach spoločnosti v tom, ako sú v nich organizované vzťahy. Je to naozaj zavedenie základných pravidiel normálneho sveta, nie je to nejaký skok k líderstvu. Nie je to niečo, na základe čoho by sa prokuratúra stala najlepšie fungujúcou verejnou inštitúciou, alebo teda z hľadiska najmä nastavenia pravidiel, keďže na to tu sme. To znamená, priznám sa, že neviem si celkom vysvetliť ten, to, čo niekto tu nazval zúrivé útoky, môžeme to nazvať vášnivé útoky, to je asi jedno, a teda v každom prípade razantné útoky opozície na tento návrh ako na niečo, čo zásadne otvorí cestu politizácii prokuratúry, resp. ju to zabezpečí. Pretože naozaj nevidím tam ustanovenia, ktoré by k tomu speli. Ale hovorím, vidím tam naozaj skôr riziko toho, že o štyri roky v dobrom scenári budeme hovoriť, že áno, prokuratúra sa vydala na inú cestu, než na akú bola v minulosti a je to dobré, ale tak isto je tam nenulová šanca, že o štyri roky povieme, že prokuratúra sa síce, pokúsili sme sa zmeniť tú cestu, ale spojenectvo časti prokuratúry a časti politikov pri implementácii takejto reformy zabezpečila to, že skutočná zmena nastala v oveľa menšej miere. Za tých okolností sa môžeme spoliehať aspoň na to, čo pani ministerka tiež zakomponovala do reformy, a to je to zvýšenie transparentnosti, to znamená, ak sa nezmení vnútorná schopnosť prokuratúry byť iná, tak aspoň vďaka tej vonkajšej kontrole nejaká zmena nastane. To je niečo, čo koniec koncov môžeme pozorovať aj slovenskej politike. Ja si nedovolím tvrdiť, že slovenskí politici sú v priemere mravnejší ako slovenskí prokurátori, ale chovajú sa inak dneska v mnohých ohľadoch práve preto, že sú pod neustálou verejnou kontrolou a neustálym verejným prefackávaním, ak teda, či už predpisy alebo iné normy správania porušujú.
To znamená, že to by som povedal, že to je ten, nazvime to základný variant, ten pesimistický variant, je tlak cez verejnú kontrolu. A optimistický variant je, že sa spojí s vnútornou zmenou prokuratúry. Ten pesimistický variant neznie zle, koniec koncov aj slovenská politika sa vyvinula v mnohom k lepšiemu, aj mnohé iné súčasti práva len na základe toho verejného tlaku. Ja si však začínam uvedomovať v posledných mesiacoch, že to má veľké limity.
Práve na Slovensku môžeme pozorovať, že máme často nefunkčné verejné inštitúcie, ktoré majú zabezpečovať práve takéto sofistikovanejšie vymáhanie pravidiel aj voči politikom, či hovorím o NKÚ alebo úrade pre verejné obstarávanie. A tak isto môžeme pozorovať, že tieto úrady často neplnia túto úlohu v takej miere, v akej by to bolo vhodné a ich činnosť je potom nahrádzaná najmä médiami.
To má výhodu v tom, že zlo nezostane by som povedal neodhalené a má to tú nevýhodu, že médiá nie sú štrukturálne stavané na to, aby vedeli posudzovať komplexné veci, osobitne povedzme v trestnoprávnej rovine. To znamená, denník SME nikdy nemôže nahradiť generálnu prokuratúru, pokiaľ ide o nástenku. A Týždeň nikdy nemôže nahradiť generálnu prokuratúru pri Hedvige Malinovej, o ktorom hovoril predseda Zajac. Nielen teda v tom, že nemá tú vynucovaciu právomoc, čo je jasné, že teda nemôže nič spraviť, ale aj v tom, že naozaj posúdenie týchto otázok je aj technicky a časovo veľmi náročné. Z tohto dôvodu len chcem povedať, že ak výsledkom tejto reformy bude väčšia miera verejnej kontroly prokuratúry, bude to dobre, bude to lepšie ako dnes, ale nebude to stačiť na to, čo potrebujeme. Preto ja veľmi dúfam, jednak nielenže sa nám podarí túto reformu schváliť, ale že sa podarí naplniť aj tie ustanovenia reformy, ktoré tam osobne vniesla pani ministerka, a to sú tie, ktoré sa týkajú naozaj personálnej kultivácie prokuratúry a zmeny jej pôsobenia tak, aby sme nemuseli závisieť len na tom extrémnom tlaku. Nemám rád tie floskule typu že väčšina sudcov, väčšina prokurátorov sú čestní a poctiví ľudia. Nie preto, že by neboli pravdivé. Ja osobne o tom nepochybujem, ale preto, že máme skúsenosť, aj napr. z obdobia pána ministra vtedajšieho Harabina, že väčšina ľudí v akejkoľvek nejakej mocou ovládanej profesii sa nakoniec prispôsobí tej vyššej moci, pokiaľ nemá proti tomu účinnú ochranu.
A to je druhá a možno posledný bod, v ktorom vidím význam tejto reformy, je, že on, povedzme si to úprimne, otvára dvere pre väčšiu občiansku statočnosť jednotlivých účastníkov toho celého reťazca, práve preto, že zexplicitňuje tie vzťahy a teda chráni lepšie ľudí pred tým, jednotlivých ľudí v tých rôznych skupinách a tých rôznych úrovniach, pred tlakom zhora, či už formálnym alebo neformálnym. Takže je väčšia šanca, že sa dožijeme, by som povedal, väčšej občianskej statočnosti jednotlivých prokurátorov. To znamená, to je zásadná vec, pretože ak sa pozrieme opäť na Českú republiku, aby sme neboli izolovaní a obsesovaní sami sebou, v Českej republike pri kauze Čunek sa našli štátni zástupcovia, ktorí išli proti vláde, ale boli zhora v podstate postupne vytlačení zo systému. Dnes po výmene najvyššieho štátneho zástupcu sa tam niektorí z nich vracajú a ten, naopak, sa snaží odstrániť zo systému práve tých ľudí, ktorí ten systém najviac deformovali v prospech politikov, treba povedať, alebo v prospech tých, tej nečestnej časti politikov, aby som bol presnejší, nie politikov ako celku.
Takže tu preto skončím, tam skoro, kde som začal. A to je tým, že naozaj táto reforma bez zvolenia generálneho prokurátora, ktorý iste nemusí byť dokonalý, ale splní základné nároky nielen na kompetentnosť, ale aj na integritu, sa obávam, že bude len polovičkou cesty. A preto nám všetkým držím palce, aby sme nielen dnes schválili túto novelu, ale aby sme aj v priebehu niekoľkých týždňov takého generálneho prokurátora dokázali zvoliť.
Ďakujem.

Kolegyne, kolegovia, ďakujem vám pekne za možnosť vystúpiť. Ja budem veľmi stručný. Ja chcem využiť len túto príležitosť na to, aby som poďakoval pánovi ministrovi za dodržanie slova, ktoré nám dal, niektorým poslancom v decembri minulého roku, keď sme chceli predniesť jeden pozmeňujúci návrh. A on nás požiadal, aby sme počkali, lebo že to ministerstvo zapracuje.
Jedná sa o tému, ktorá zdanlivo je maličká. A určite sa nedá porovnávať s vecami, ako sú reštrukturalizácia zdravotných poisťovní a trhu so zdravotným poistením, ale pre 5 mil. ľudí na Slovensku môže byť niekedy veľmi praktická. A to je ten fakt, že podľa súčasnej platnej legislatívy sa oddelene vydáva preukaz zdravotného poistenia a európsky preukaz zdravotného poistenia a u poskytovateľa sa možno preukazovať len zdravotným preukazom, teda preukazom zdravotného poistenia slovenským, čo znamená, že najmä my rodičia malých detí musíme so sebou nosiť nielenže niekoľko preukazov svojich detí, ale ešte aj v prípade, že s nimi chodievame niekam, povedzme, do Rakúska, do Maďarska cez víkend, dve verzie. A preto sme navrhli, keďže tá administratíva je veľmi jednoduchá, aby sa buď tieto veci zlúčili alebo aby ak to kvôli európskym predpisom nejde, bolo možné sa preukazovať aj európskym preukazom. S pani kolegyňou Žitňanskou sme taký pozmeňujúci návrh pripravili. Pán minister nás vtedy poprosil, aby sme to nepredkladali. A musím konštatovať, že dodržal svoje slovo. A v tomto návrhu je ten návrh ustanovený, že teda bude sa môcť u poskytovateľa preukazovať aj európskym preukazom. A musím zároveň povedať, že ešte ho ministerstvo aj vylepšilo v tom, že zároveň umožnilo, aj keď nemôže vynucovať zdravotnými poisťovňami, aby príp. obidva tie preukazy dokonca vydali na dve strany jedného, čím sa odstráni už akákoľvek zbytočná byrokracia. Takže chcem len za to pánovi ministrovi poďakovať. Hovorím, viem, že to nie je tá najdôležitejšia vec na tej novele, ale vážim si, že držíte slovo. A dúfam, že tí ľudia, najmä rodičia, ktorí musia nosiť tých preukazov veľa, to ocenia. Ďakujem.

Ďakujem pekne. No, pán poslanec Ondruš bol oficiálny reprezentant klubu SMER, ako taký vystúpil prvý v debate. Vy ste si ho vybrali ako svoje zrkadlo. To, že ja som vám povedal, že je krivé, nie je problém primárne ani mojej arogancie, ani mojej sebestrednosti, to je problém váš, koho ste si vybrali a čo hovoril.
Pán poslanec Jasaň, no myslím, že je to reprezentatívne. Vy najprv poviete lož ako faktickú poznámku a potom ako obranu poviete, že ale my by sme toho boli schopní. Viete, pripomína mi to ten vtip, kde v električke niekto vynadá mladému, že nepúšťa starších si sadnúť, a keď poznamená, že ten človek stojí, tak tá odpoveď, to je český vtip, je: "Kdyby sedel, taky nepustí." Tak to je, musím povedať, že naozaj tiež dobré zrkadlo vašej strany a možno aj vás osobne. Ja som invektívy osobné nepoužil, vy ste ich použili hojne, ale preto tu nie sme, aby sme si vymieňali, takže načo na ne reagovať. Len zopakujem. Ak pán Ondruš bude vaše zrkadlo, nehnevajte sa, keď vám budem hovoriť, že je krivé, nekvalifikované a lživé. To je celé.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážení kolegovia, špecifikom diskusií v tomto parlamente o závažných sociálno-ekonomických témach sa stáva to, že skutočná vecná a odborná diskusia neprebieha medzi koalíciou a opozíciou, ako, by som povedal, v parlamentnej demokracii je dobrým zvykom, ale medzi koalíciou a koalíciou. Dôvody sú na to dva. Jeden dôvod spočíva vo vnútornej podstate koalície, ktorá je názorovo rôznorodá a, by som povedal, zvolila do parlamentu viacero ľudí, ktorí sa témam, ktorým sa venujú dlhodobo odborne a majú k nim svoj názor. Ale možno ten závažnejší, pretože napriek všetkému tá koalícia je v mnohých veciach pomerne kohézna, je to, že opozícia nedokáže ponúknuť seriózne argumenty do diskusie a následkom toho naozaj je pomerne ťažké debatovať s partnerom, ktorý buď zjavne klame, alebo hovorí veci, za ktoré by už v takom prvom semestri na Ekonomickej univerzite došlo k vyhodeniu zo skúšky.
Nebudem to tu celé opakovať, ale ak pán poslanec Jasaň hovorí o tom, že zrušíme minimálnu mzdu, no tak klame, ten návrh neruší minimálnu mzdu a už vôbec nie pre tých ľudí, ktorí za ňu pracujú za tých 317 eur, ktoré aj pán poslanec Jasaň spomínal. Je to jednoducho lož, nedá sa to inak povedať. (Reakcia z pléna.) Nie. On hovoril 317 euro, že o to sa zruší. To jednoducho je lož, 317 eur, alebo koľko to je, sa nezruší, bodka. Klamete. Nemá význam to ani vykrikovať, ani to nejako zdôvodňovať, proste klamete.
Pán poslanec Ondruš, ak tú vašu tabuľku, ja teda oceňujem kolegov informatikov, že vám poskytli možnosť predviesť nám možnosti vášho počítača, ale musím povedať, že za interpretáciu tej tabuľky, ktorú ste predviedli, by vás naozaj vyhodili z každej normálnej ekonomickej školy už v prvom semestri, pretože dokazovať vzťah Zákonníka práce a zamestnanosti cez jednoduchý vzťah noviel v čase k zamestnanosti bez analýzy vplyvu ekonomického cyklu je niečo, čo, hovorím, tak v prvom ročníku by ani už neprešlo, a je mi ľúto, že sa snažíte zavádzať občanov týmto spôsobom, dúfam, že aspoň seba ste týmto nezaviedli. Ak áno, tak je mi to veľmi ľúto.
Takže dalo by sa ísť takto ďalej a ďalej v rozoberaní toho, o čom je tu hovorené zo strany opozície, ale pointa toho nie je ani navážať sa do opozície, ako skôr teda vysvetliť, prečo naozaj viac budeme asi diskutovať, pán minister, medzi sebou, lebo obávam sa, že zo strany opozície, či už konštruktívneho, alebo kritického, ale niečo, čo má zmysel, sa asi nedočkáte. V tomto, v tomto je mi to naozaj úprimne ľúto, lebo naozaj Zákonník práce je otázka, kde aj rôzne veľké politické sily tohto sveta majú k nemu čo povedať. A keď sa strana, ktorá zastupuje jednu takúto stranu spektra, rozhodne namiesto toho hovoriť lži a hlúposti, tak prichádzame všetci o veľa, pretože aj tú ľavicovú perspektívu by tu bolo treba vypočuť, ale kvalifikovanú ľavicovú perspektívu.
No a teraz k samotnej, samotnej veci. No, ak sa pozrieme na čísla, čísla o vývoji nielen zamestnanosti, ale aj čísla o vývoji jednotlivých typov pomerov, tak to, čomu čelíme na Slovensku, dneska nie je otázka toho, že aké sociálne výhody budú mať zamestnanci, najmä ak hovoríme o zamestnancoch v súkromnom sektore, ale koľko takých zamestnancov tu vôbec zostane počas krízy a najmä po kríze.
Ak sa pozrieme na otázku dopadu krízy na pomery vnútri, by som povedal, pracujúcich medzi samostatne zárobkovo činné osoby, medzi ich osoby pre ne pracujúce a medzi regulárnych zamestnancov, tak vidíme, že práve ten dopad, ktorý sledujeme, je dopad smerom práve k znižovaniu počtu zamestnancov, znižovaniu vôbec počtu ľudí, ktorí majú zabezpečené základné istoty. Časť toho, samozrejme, je dôsledkom aj prirodzených zmien na trhu práce, ktoré sú aj globálnejšieho charakteru, ale časť toho je dôsledkom jednak zle nastaveného odvodovo-daňového systému, čo je niečo, čo sa dnes koalícia snaží riešiť, o čom tu asi nie je treba viac povedať, ale časť toho je aj v dôsledku nastavenia Zákonníka práce. Ono je veľmi fajn povedať, že odstupné plus odchodné si nedáme, ale ak to znamená, že to stojí šesť platov znížiť stav zamestnanosti, tak to znamená, že možno ani žiadni zamestnanci nebudú. Tie čísla, ktoré vidíme, zatiaľ, bohužiaľ, ukazujú skôr týmto smerom. Čiže z tohto pohľadu, keby som chcel byť málinko ironický, tak by som mohol povedať, že pán minister Mihál, a teda vláda sa skôr ľavicovo snažia zachrániť stav zamestnancov na Slovensku namiesto toho, aby podporovali ich prechod v minulosti do veľkej časti do stavu samostatne zárobkovo činných osôb. Ja si však myslím, že je to v poriadku, pretože naozaj nemalo byť cieľom ani pravicovej vlády, ja som rád, že nie je umelo posilňovať ktorýkoľvek prvok, ale skôr nastaviť neutrálne postavenie.
No a teraz k samotnému obsahu. Chcel by som povedať veľmi krátko len tri alebo štyri veci. Prvá vec je jedna vec, čo je asi ten najzásadnejší môj osobný, môj osobný problém s tým návrhom, a to sú diferencované výpovedné lehoty podľa dĺžky pracovného pomeru. Pán minister, sme o tom diskutovali, myslím, že neprichádzam s ničím, o čom, o čom neviete. To považujem za práve snahu, keď snaha byť sociálny, snaha byť ľudský, ktorú by som vám neupieral, ani vláde, môže mať nakoniec nešťastnejšie dôsledky ako niekedy štandardný postup. Vysvetlím.
Ten návrh obsahuje situáciu, kde podľa dĺžky pracovného pomeru budú rôzne dĺžky výpovednej lehoty, až po päť, až po respektíve odstupné, podľa toho, ako si vyberie zamestnanec, až po päť mesačných platov alebo päť mesiacov výpovede pri dlhodobých pracovných pomeroch. To znie dobre. To každý z nás by sme mali podporiť, tak keď niekto dlho robí, aby bol potom, aby bol dlhšie chránený. Len pozrime sa, čo je toho dôsledkom. Dôsledkom toho je, že ak zamestnávateľovi náhodou vďaka recesii, vďaka výpadu výroby sa zmenší možnosť práce, ktorú vie poskytovať svojim ľuďom a bude musieť niektorých prepustiť, tak si ich postaví a nebude ich prepúšťať podľa toho, kto je výkonnejší, ktorý možno sa na tú prácu viac hodí, ale, no osobitne v kríze, v ťažkých časoch prepúšťa toho, kto je na prepustenie lacnejší. Na prepustenie lacnejší budú najmä v tomto modeli mladší zamestnanci, krátkodobejší zamestnanci. Pričom sú to práve tí zamestnanci, o ktorých vieme zo štatistík, že majú na Slovensku najväčší problém so zamestnávaním. Slovensko má práve zlé čísla v zamestnávaní mladých ľudí. Napriek všetkému v zamestnaní starších ľudí paradoxne na tom nie sme až tak zle ako pri zamestnávaní mladých ľudí a takisto sme na tom pomerne zle v tzv. neštandardných úväzkoch a to sú ľudia, ktorí budú tiež týmto diskriminovaní.
Aby to neznelo ako teória, pozrime sa na, najmä na krajiny v južnej Európe, ktoré majú rôzne, rôzne pracovnoprávne, by som povedal, štruktúry, ale často podobného typu a ich dôsledkom je práve to, že mladí ľudia sú na trhu práce dlhodobo znevýhodnení, pretože na ňom nevedia nadobudnúť nejakú formu solídneho postavenia, pretože práve oni sú využívaní na to, aby v prípade nárastu výroby boli prijímaní a v prípade poklesu výroby boli hneď prví pri prepustení, čo naozaj nie je dobré ani pre nich, ani pre spoločnosť.
Ekonomické štúdie aj pomerne renomovaných medzinárodných inštitúcií ukazujú, že takýto trh práce síce mierne zvyšuje rast zamestnanosti v dobe boomu alebo teda ekonomického zlepšenia, ale takisto ho výrazne zhoršuje v období recesie. To znamená, že posilňuje výkyvy na trhu práce bez toho, aby nejak výraznejšie prispel k čistej tvorbe miest.
Z tohto dôvodu toto je jediné vážne ustanovenie v tom návrhu, ktoré ja osobne by som chcel apelovať aj na pána ministra, aj na kolegov poslancov, aby sme ešte zvážili. Nejaká miera rozdielu asi je prirodzená. Ale tá miera, ktorá tam je, vlastne od jedného mesiaca do piatich mesiacov odstupného alebo výpovednej lehoty je veľmi veľká a naozaj vytvára veľmi veľkú motiváciu pre zamestnávateľov primárne prepúšťať mladých ľudí, teda ľudí, ktorí sú kratšie v pracovnom pomere. To znamená, že ak už nevieme ten rozdiel zrušiť, aspoň ho zmenšíme tak, aby sme toto riziko obmedzili.
Druhý návrh, ktorý by som chcel dať do pozornosti kolegom aj pánovi ministrovi, už sme o ňom hovorili, je, naopak, nad rámec právnych ustanovení, ktoré tam sú, ale ideovo s nimi, myslím si, súladí. A to je otázka uplatňovania kolektívnych zmlúv pre manažmenty. Všetci, si myslím, sme zachytili rôzne kauzy od pani riaditeľky rozhlasu, resp. Rozhlasu a televízie Slovenska pani Zemkovej a jej odstupného, ktoré získala aj vďaka tomu, že sama podpísala kolektívnu zmluvu so zástupcom odborov tesne predtým, než jej vlastná organizácia zanikla. Všetci si takisto pamätáme kauzu košických teplární, viacnásobného odstupného tam. A takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej do minulosti a hovoriť o jednom nominantovi tam, druhom nominantovi tu a o tom, ako v ničom nie sú manažmenty, najmä vo voľnom sektore, tak dobre ako v podpisovaní výhodných pracovnoprávnych podmienok, ktoré sa týkajú aj ich. Je to zneužívanie kolektívneho vyjednávania, pretože kolektívne vyjednávanie je primárne vyjednávaním medzi zamestnávateľom zastupovaným manažmentom a ostatnými zamestnancami, ktorých práva, ale aj iné záujmy majú byť týmto chránené. Ak top manažment rokuje o výhodách, ktoré sa budú týkať aj jeho, tak je jednak v konflikte záujmov a osobitne ten konflikt záujmov je bolestivý vo verejnom sektore, kde všetci sa môžu dohodnúť na úkor nás daňovníkov bez toho, aby sme sa mohli voči tomu bezprostredne brániť.
Z tohto dôvodu, a opäť si dovolím povedať, toto nie je nejaká pravicová poznámka, veľká legenda svetovej ľavice Franklin Delano Roosevelt, americký prezident - sociálny demokrat, osobne zakázal kolektívne vyjednávanie vo verejnom sektore počas svojho pôsobenia ako amerického prezidenta práve preto, že povedal, že kolektívne vyjednávanie vo verejnom sektore je na úkor toho tretieho, ktorý tam chýba, a to je daňovník.
Ja osobne by som nešiel tak ďaleko z dôvodov inej histórie, inej tradície, ale myslím si, že by sme sa mohli zhodnúť na to, že kolektívne vyjednávanie vo verejnom sektore, možno aj v súkromnom, tam nie je pre top manažmenty. A top manažmenty by nemali byť motivované prijímať kolektívne zmluvy, na základe ktorých ony samy budú potom benefitovať. To nech si s nimi rieši ich ten, kto s nimi vystupuje ako zamestnávateľ.
Preto by som chcel, aby sme v tejto novele prijali aj opatrenie, a o forme môžme, samozrejme, diskutovať, ktorým zavedieme to, že kolektívne zmluvy sa nebudú týkať top manažmentov, čo je definované ako štatutárny orgán a riadiaci pracovníci v jeho priamej pôsobnosti, automaticky. A je na diskusiu, či vôbec nie, alebo len po nejakých poistkách.
To sú také dve veci, ktoré by som ja osobne chcel do diskusie o Zákonníku práce priniesť. Mám ešte ďalšie body, ale nechcem s nimi zdržovať.
Na záver mi dovoľte povedať len dve veci. Prvá je, chcel by som pána ministra požiadať, aby pokračoval, myslím si, vo veľmi otvorenom ústretovom procese, ktorý naozaj viedol pri tvorbe tejto novely. A ja si myslím, že ak jeho niekto obviňuje z nejakého robenia jednostrannej novely, robia novely za zatvorenými dvermi, tak je to v tomto prípade veľmi nefér, lebo naozaj toto je taký typ novely, v ktorej minister už ovláda do detailov aj posledný paragraf, pretože jej venoval desiatky hodín, možno aj cez stovku to bude a naozaj o nej hovoril so všetkými možnými. Takže ja by som len chcel možno, pán minister, poprosiť, aby sme skúsili v tomto pokračovať ešte aj počas toho najbližšieho mesiaca. Ja si viem predstaviť, že už musíte byť z toho veľmi unavený, lebo naozaj ten záber je veľký, ale aby sme to spolu dotiahli, myslím si, dobrú novelu, aby sme dotiahli na novelu, ktorá naozaj bude vynikajúca a na ktorú aj vy budete môcť byť hrdý.
Záverom si dovolím podať jeden procedurálny návrh. Pán predseda Národnej rady navrhol prideliť túto novelu viacerým výborom, ale nenavrhol ju prideliť výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, ktorého som členom. Ja si myslím, že by bolo vhodné, keby tento výbor novelu prerokoval z toho jedného dôvodu, že tá novela rieši práve otázku reťazenia pracovných pomerov a týka sa tým pádom aj vedeckých a vysokoškolských inštitúcií a je potrebné si vydiskutovať, ako to urobiť, lebo ten návrh, myslím si, vyžaduje ešte nejaké menšie úpravy. Takže z tohto dôvodu, aj z dôvodu, samozrejme, celkovej dôležitosti by som si dovolil dať procedurálny návrh, aby sa medzi výbory, ktoré prerokujú v druhom čítaní po jeho prípadnom schválení, zaradil aj výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Bublavý, keďže máme veľmi podobné meno a občas si nás mýlia, dovolím si vyjadriť sa k vášmu prejavu, aby náhodou nedošlo k zámene, že tie názory, ktoré reprezentujete, náhodou by som reprezentoval aj ja, keďže už sa to v parlamente stalo. Tak, dovoľte mi, len uviesť, že povedali ste vetu, týmto zákonom dôjde k likvidácii základnej funkcie samosprávy. No priznám sa, že ja za základnú funkciu samosprávy považujem poskytovanie služieb občanom obce. A stanovovanie platu starostu a jeho požitky a úžitky považujem za sekundárnu funkciu samosprávy, samozrejme nevyhnutnú preto, aby samospráva fungovala, ale stotožniť si postavenie a životnú úroveň starostu so základnou funkciou samosprávy, sa mi zdá, dokonca aj od starostu, nie úplne vhodné.
A druhá vec, ktorú mi dovoľte povedať, že legislatíva aj dnešná obmedzuje platové pomery starostu. Legislatíva aj dnešná obmedzuje obstarávanie zo strany obce. Legislatíva aj dnešná obmedzuje, koľko si môže obec požičať. To znamená, že máme komplexný legislatívny rámec, ktorý upravuje, čo môže samospráva robiť, ktorý vychádza z našich vlastných a zahraničných skúseností. Za tých okolností môžeme, samozrejme, debatovať, či návrh kolegov je vhodný alebo nevhodný. Určite by som nechcel povedať, že bezchybný a čiastočne sa stotožňujem s tým, čo povedal aj pán poslanec Faič o tom, že bolo by lepšie, keby sa niektoré veci dojednali dopredu, než až v druhom čítaní. Ale a priori odmietnuť a by som povedal s takým možno až hysterickým výkrikom, sa mi zdá, priznám sa, trochu nevhodné.
Ďakujem.