Videokanál poslanca

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi aby som vystúpil k tejto veľmi závažnej právnej norme, ktorá nám bola predložená vládou. Táto právna norma obsahuje dokonca dve veľmi závažné reformy naraz, čo sa asi málokedy stáva v prípade jedného právneho aktu. Je to teda zavedenie superhrubej mzdy a zároveň je to pomerne zásadná reforma prvého piliera dôchodkového zabezpečenia, plus ešte niektoré ďalšie veci. Dovoľte mi preto ako poslancovi SDKÚ-DS, strany, ktorá tu už bola dnes v rozprave už viackrát spomínaná, k tomu zopár slov povedať.
Začnem superhrubou mzdou. Na jednej strane musím sa priznať, že považujem buď za hlboké nedorozumenie, alebo za určitý druh falošnosti mnohé čo tu zaznelo o superhrubej mzde z hľadiska toho, ako prenáša akési bremeno zo zamestnávateľa na zamestnanca. Aj z ekonomickej praxe, ale aj z ekonomickej teórie je jasné, že všetky odvody a dane, ktoré sa platia za zamestnávanie z dlhodobého hľadiska znášajú zamestnanci. Inými slovami, to, čo zamestnávateľa vždy zaujíma, je celková cena práce a to, podľa toho sa orientuje, koľko môže zaplatiť a koľko z toho strhne štát a to, čo zostane ako čistá mzda zamestnancovi, je to, čo asi zaujíma zamestnanca. To, čo je medzi tým, sa môže volať odvod zamestnávateľa, odvod zamestnanca, daň z príjmu alebo aj daň z dlhých nôh, je to úplne jedno a nevplýva to nijak na výšku čistej mzdy, ani na výšku celkovej ceny práce. Najlepším príkladom toho je, že, ako pani poslankyňa Tomanová dúfam vie, jediná krajina, ktorá nemá odvody v Európe na dôchodkové a iné sociálne zabezpečenie s výnimkou trhu práce, je Dánsko a vyberá všetky tieto príjmy cez daň z príjmu, ktoré samozrejme strháva zamestnancovi, a nijako to nevplýva na sociálny štandard v Dánsku, ktoré, naopak, samozrejme je klasickou súčasťou severského sociálneho štátu. To znamená, že v tomto tieto tipy námietok proti superhrubej mzde musím povedať, že sú buď neinformované, alebo falošné, čo koniec koncov dokumentuje hneď aj ďalší príspevok, musím povedať pána poslanca Buriana, ktorý správne uviedol, že naopak táto zmena zvyšuje riziká pre zamestnávateľov v tom, že naozaj budú trestno-právne zodpovední už za všetky odvody, nielen, nielen za ich menšiu, menšiu časť.
To znamená, ja by som sa nedivil, keby naozaj, keby, naopak, skôr niektorí zamestnávatelia proti takejto zmene lobovali. Takže z tohto dôvodu si myslím, že je možné určite diskutovať o superhrubej mzde a o jej zmysluplnosti, ale diskutovať o nej z pohľadu zvyšovania bremena zamestnancov by bolo možné len vtedy, keby zmenili právny regulátor, nie režim, t. j. napríklad keby sme naozaj zamestnancov robili zodpovednými za to, aby si sami tie odvody odviedli, alebo keby sme ich stíhali a ich zamestnávateľ za nich neodvedie, čo pokiaľ som bol schopný túto rozsiahlu právnu normu prečítať, tak nie je a asi ani by tak asi nemohlo byť.
Z tohto pohľadu však neznamená že superhrubá mzda je bez otáznikov a bez potreby diskusie, pretože je to naozaj zmena významná. Táto zmena prináša jednak jednorázové náklady, ktoré tu už boli spomínané, najmä opozíciou, aj keď aj pán poslanec Chren o nich stručne hovoril. Ale boli, sú tu aj náklady, ktoré by som spojil s určitými rizikami toho, že tá zmena nemusí dopadnúť vo všetkých prípadoch dobre. Tieto riziká sa snaží návrh riešiť nielen svojou obsiahlosťou a vyčerpávajúcosťou, ale aj tým že naozaj pokrýva všetky otázky, napriek tomu pri takejto veľkej zmene určité riziká vždy zostávajú.
To znamená, že máme pomerne komplikovanú jednonázorovú zmenu s určitými rizikami a otázka je, či tá zmena stojí za to. Máme kolegov, ktorí hovoria, že nie. Máme kolegov, ktorí hovoria, že áno. Skúsme sa pozrieť na to, čo sú tie dôvody za. Ja osobne vidím zo svojho pohľadu tri. Jeden z nich je naozaj zjednodušenie, napriek tomu, že to zjednodušenie možno nebude až také veľké, ako hovoria propagátori superhrubej mzdy. Myslím si, že to zjednodušenie je nepopierateľné a nebude nepodstatné. A keďže všetky analýzy, ktoré, napríklad sa pozerá na podnikateľské prostredie na Slovensku, naozaj hovoria, že byrokracia súvisiaca s odvodmi a s daňami je jedným z hlavných problémov, nie samotná výška sadzieb, tak myslím si, že v tomto smere zavedenie superhrubej mzdy určite je významným krokom vpred.
Druhý efekt bude psychologický, to je možno aj efekt, pre ktorý sa aj opozícia voči tomu búri, pretože naozaj v okamihu, keď bude z výplatnej pásky zamestnancovi jasné, čo všetko platí, aké vysoké odvody platí, tak tlak na jej prípadné znižovanie a reformu sociálneho systému bude určite dlhodobo silnejší. A preto tí, ktorí ich radi skrývajú do tých fiktívnych zamestnávateľských odvodov, musia byť proti tomu.
Tretí dôvod je samozrejme uľahčiť tú porovnateľnosť a zodôvodnenie, rovnaké zodôvodnenie rôznych typov príjmov, čo je zase dôvod, prečo sa tomu búria rôzni tí, ktorých dnešný systém favorizuje.
To znamená, sú tu aj silné dôvody za, ale sú tu aj riziká, najmä toho jednorázového prechodu. Sú tu, samozrejme, politické riziká, čokoľvek čo sa dotýka všetkých zamestnaných a dane platiacich ľudí na Slovensku, to je viac ako dva a pol milióna ľudí, čo sa má udiať naozaj jednorázovo a pomerne rýchlo, skrýva v sebe určité technické riziká, ktoré však v prípade toho, že by sa materializovali, by mohli mať aj významné politické konsekvencie. Z tohto hľadiska ja osobne vnímam, že ten balans je stále na strane zavedenia tejto zmeny, ale zase poviem úprimne, že nevnímam ten balans až ako tak výrazný, sto k nule, aby pre občanov a pre vládu priniesol, by som povedal, absolútne pozitíva na úkor žiadnych rizík. Myslím si, že je to oveľa viac vyváženejšie, ale napriek tomu je, stále si myslím, že argumenty sú viac na strane zavedenia tejto zmeny.
Dovoľte mi v druhom kole sa pozrieť na to, čo je možno ešte významnejšie, ako je zavedenie superhrubej mzdy, a to je naozaj reforma prvého piliera, ktorá je v tom zákone obsiahnutá. Toto naozaj považujem za možno najdôležitejší zákon tejto jesene, ktorý vláda predložila do snemovne, alebo chce predložiť. Dôležitý nielen preto, že sa dotýka opäť nás všetkých, či už budúcich dôchodcov alebo aj súčasných dôchodcov, ale aj preto, že naozaj je to návrh, ktorý sa snaží zabezpečiť dlhodobú udržateľnosť dôchodkového systému a verejných financií. V tomto smere bol urobený pomerne významný krok naozaj už prvým kolom dôchodkovej reformy v roku 2003 až 2004, teda úpravou prvého piliera a zavedením druhého piliera. Už vtedy však bolo jasné, že tie zmeny akokoľvek vtedy boli vnímané ako radikálne a stretli sa aj vtedy s určitým odporom, že na vybalansovanie dôchodkového systému horizontu štyridsiatich, päťdesiatich rokov nebudú stačiť, jednoducho pretože tá demografická zmena na Slovensku je tak rýchla a tak masívna, že ani jeden veľký skok na to ešte nestačil.
Preto ja osobne toto vnímam ako kombináciu druhého kroku, niečo z toho bolo zjavné už vtedy, že bude treba a niektoré veci sú korekciou toho, čo bolo vtedy, alebo aj zmenou vyplývajúcou aj zo zmeny možno aj politickej situácie. Z tohto pohľadu, keď sa pozriete na ten návrh, tak naozaj je tam balans medzi tým, že dôchodkový vek sa naviaže na vek dožitia, ale je tam aj balans z hľadiska výšky dôchodkových dávok. Je tam aj balans z hľadiska ich zvýšenia miery solidarity, zníženia zásluhovosti v systéme a aj teda zmeny valorizačného mechanizmu. Môžme sa na to pozrieť z dvoch pohľadov, aj môžme povedať, že je to veľmi zlá reforma, lebo nikto s ňou nie je úplne spokojný, alebo sa môžme na to pozrieť, že je to veľmi dobrá reforma, lebo s ňou nikto nie je úplne spokojný. Obe sa dá vyargumentovať v tom, že pri takýchto významných sociálno-ekonomických zmenách jednoducho každá skupina, alebo každá filozofia musí v niečom ustúpiť, ak chceme dospieť k praktickému výsledku. A z tohto hľadiska je podľa mňa dôležité vnímať aj tento prvý pilier a jeho reformu, to znamená, že ja za seba poviem, že napr. nie som nadšený znížením miery zásluhovosti vo výpočte dôchodkov, ale súhlasím s argumentami vlády, nielen pána ministra. Tu treba zdôrazniť, že ak by sme chceli položiť bremeno zmeny len na jednu z týchto vecí, tak by to bolo neudržateľné politicky aj spoločensky. Inými slovami, áno, teoreticky môžme tak zvýšiť dôchodkový vek, že nebude treba robiť nič iné, ale to by sme všetci pracovali už možno teraz do 65 a možno, že ja už aj do 70, aj viac, čo asi pre mnohých ľudí by nebolo udržateľné. Alebo môžme nezvyšovať dôchodkový vek ďalej a seknúť dôchodky, alebo môžme úplne zrušiť zásluhovosť a mať čisto solidárne nízke dôchodky. Všetko, asi by sa každý z tých krokov dal nastaviť tak, aby zabezpečil dlhodobú udržateľnosť a pritom nebolo treba nič iné. Len tá, by som povedal, tá cena a bolesť by bola, myslím si, priveľká a nie je ani zmysluplná. A preto nech sa pozrieme takmer kdekoľvek na svete, keď sa takéto reformy robia, naozaj sa tie zmeny rozložia medzi rôzne kroky.
Z tohto pohľadu ja teda, hoci nemusím byť úplne nadšený, s jednou výnimkou, o ktorej budem hovoriť, to vnímam ako nevyhnutnú obeť každého zainteresovaného politika, poslanca a ktokoľvek, kto do toho môže niečo povedať. Z tohto pohľadu musím sa priznať, že vnímam aj ako neúplne pochopiteľný postoj opozície v tom, že to, že odmietajú tú zmenu. To, že poukazujú na jej riziká, slabiny, chyby, je samozrejme úplne prirodzené, legitímne a myslím si, že to je ťažko vyčítať. Ale vôbec tu zatiaľ nezaznelo to, že základná výzva pre všetky štáty Európy v súvislosti s dlhodobou krízou dnes nie je krátkodobá finančná udržateľnosť štátu, ale dlhodobá finančná udržateľnosť štátu. Európa nie je v situácii, kde Európa ako celok, ak necháme bokom Grécko, skrachuje zajtra. Európa ako celok má napr. dokonca nižší dlh ako Spojené štáty. To, čomu Európa čelí, je dlhodobá fiskálna neudržateľnosť dnešných systémov.
A keď sa aj pozriete na rady renomovaných ekonómov a renomovaných ekonomických inštitúcií, tak oni, naopak, dokonca hovoria, že dlhodobá udržateľnosť je dôležitejšia ako krátkodobé kroky, samozrejme pokiaľ je kredibilná, teda inými slovami, pokiaľ to nie je to, že my určite o dvadsať rokov všetko zreformujeme, ale dnes nám dajte pokoj a dovoľte nám žiť na úkor našich detí. Z tohto pohľadu dnešná, a preto som povedal na začiatku, že si myslím, že je to najdôležitejší zákon, ktorý tu bude na túto jeseň ležať. Možno dôležitejší ako budúcoročný štátny rozpočet, pretože naozaj jeho prijatím vyšleme oveľa silnejší signál toho, že chceme rozumne a zodpovedne hospodáriť v horizonte nie jedného, nie dvoch, ale desiatich, pätnástich a dvadsiatich rokov a môže mať aj na kredibilitu hospodárskej politiky tejto krajiny ešte významnejší vplyv. Z tohto pohľadu si myslím, že debata o ňom by nemala byť len debatou odborníkov na sociálnu politiku, ale aj debatou odborníkov na fiskálnu politiku, makroekonomickú politiku. A musím sa priznať, že mi v tejto debate chýbajú. Pri všetkej úcte k pánovi poslancovi Burianovi, on sa na to viac pozerá z toho praktického podnikateľského hľadiska superhrubej mzdy, čo je nepochybne dôležité, ale zatiaľ mám pocit, že osobitne SMER-u úplne unikol tento makroekonomický a rozmer dlhodobej udržateľnosti a rozmer, ktorý nestačí pokryť len čisto zo strany sociálnej politiky.
Na druhej strane musím na záver zdôrazniť jeden problematický a jeden pozitívny aspekt tejto novely. Problematický aspekt naozaj vnímam trošku ten aspekt valorizácie, ktorý je tam nastavený pevnou sumou. My sme o tom veľa diskutovali, nemusím asi tým zdržovať, ale tak ako je to vložené do zákona, hoci ako dočasné opatrenie, vidím to problematicky z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je samotný vecný, teda, že valorizácia pevnou sumou znamená, že zhruba štyristo- až päťstotisíc dôchodcom s nadpriemernými dôchodkami budú dôchodky rásť pomalšie ako ceny. To znamená, že bude ich kúpna sila sa znižovať, to znamená budú chudobnieť, čo ja osobne nepovažujem za prijateľné. A takisto je problém v tom, že možno protiargumentovať, že je to na štyri, päť rokov, to znamená za ten čas bude ten efekt pomerne malý alebo relatívne obmedzený vzhľadom na to, že majú nadpriemerné dôchodky. Ja osobne však sa priznám, že z politického hľadiska si myslím, že keď sa raz táto zmena zavedie, bude veľmi ťažké ju zmeniť. A to z toho dôvodu, že vlastne bude už argumentované, že keďže zvýhodňuje tých nízkopríjmových dôchodcov, tak akákoľvek ďalšia zmena by im to musela kompenzovať, a to bude už finančne nemožné, a tým pádom sa ten dnešný systém sa zakonzervuje. Takže z tohto pohľadu ja vnímam systém, ktorý naozaj chce v kontexte, síce možno zvyšujúco sa solidárneho, ale stále zásluhou dôchodkového systému valorizovať "vsjo ravnó" pevnou sumou, a teda zároveň znižovať životnú úroveň jednej a pomerne veľkej státisícovej skupiny ľudí, za nevhodný. A dúfam, že budeme schopní dospieť k dohode o tom, že ako toto ešte zmeniť.
Naopak, jedno musím povedať, pozitívum, ktoré tu nezaznelo, a musím povedať, že som prekvapený, nepríjemne zo strany opozície, že nevyzdvihli toto jedno opatrenie, naozaj na ktorom by sme mohli konsenzuálne zhodnúť, a to je plnenie sľubu vlády o zvyšovaní materskej, kde, ako možno viete, možno nie, materská na Slovensku dlhodobo bola poskytovaná 28 týždňov vo výške 55 % hrubej mzdy. Vláda sa zaviazala k tomu, že to rozšíri na 100 % čistej mzdy a celý rok. Minulý rok sme k tomu urobili prvý krok, na 34 týždňov a 60 %, teraz robíme k tomu druhý krok, na 40 týždňov a 65 percent. Treba však povedať, že tých 65 % vzhľadom na to, koľko ľudia budú platiť odvody a dane, je už dosť blízko tých 100 %, ale nie je to ešte ten celý rok.
Napriek tomu musím povedať, že pre pracujúce rodiny a pre pracujúcich rodičov toto vnímam ako veľmi významný pozitívny krok aj zo strany vlády, ako signál toho, čo je naozajstná priorita vlády a čoho si vážim.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Mikolaj, ďakujem inak za jednu opravu. Mali ste pravdu s tým článkom. To som si zle pozrel. Takže ďakujem za opravu. To si vážim.
Bohužiaľ, však nemôžem s vami súhlasiť v tej otázke platov. Jednak 19 rokov to nikomu nevadilo, že je zmluvná platová voľnosť, a jednak podľa vášho princípu ako je možné, že zdravotnými poisťovňami a zo stopercentne zverených zdrojov platené zdravotnícke zariadenia majú platovú voľnosť, keď sú súkromné. Nerozumiem tomu. Myslím si, že ani nikde na svete som nečítal o takom princípe, že čo je platené z verejného, musí byť vo verejných tabuľkách. Podľa toho aj každý dodávateľ, ktorý dodáva zákazku, má v tej chvíli dlhodobo prejsť hádam na tarifné platy podľa vás. Takže sa obávam, že v tomto sa nezhodneme, ale to preto, že sa mi zdá to slabo vyargumentované z vašej strany.
No a, pán Kolesík, k vám len toľko, že keby sme povedali niečo k téme môjho vystúpenia, rád by som reagoval, ale keďže ste nepovedali k téme nič, nedá sa, bohužiaľ, reagovať. Chcem vás poprosiť, keby ste nabudúce si na svoje výrony na adresu pána ministra vybrali nejaký iný podľa rokovacieho poriadku na to vhodný moment. Ďakujem.

Vážení páni poslanci, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som vystúpil k predkladanému návrhu zákona z dielne ministerstva školstva. Vzhľadom na to, že je prvé čítanie, dovoľte mi vyjadriť sa aj celkovo k návrhu, ako aj k jeho niektorým najvýznamnejším črtám. Mali sme zatiaľ možnosť vypočuť si najmä príspevky členov opozície, teda s výnimkou pána spravodajcu. A musím povedať, že z môjho pohľadu tieto príspevky majú ďaleko od pravdivého obrazu, by som použil túto frázu ešte z deväťdesiatych rokov. A keby som mal vedľa seba návrh zákona a ich vyjadrenia, tak by som niekedy obtiažne identifikoval, že sa jedná o ten návrh, ktorý tu práve máme. Preto si myslím, že, nechcem hovoriť dlho ani široko, je vhodné povedať trošku filozoficky, čo je za tým návrhom, a to napriek tomu, že aj ja osobne mám niektoré kritickejšie poznámky. A myslím, že niektoré veci bude v ňom lepšie zmeniť.
Tento zákon mení dve veci. Mení pomerne rozsiahle spôsob prideľovania kreditov v rôznych oblastiach. O tom pomerne bolo už veľa povedaného. A zároveň mení aj platové tabuľky učiteľov. A dovolím si dokonca povedať, že tie najvýznamnejšie zmeny sa v ňom týkajú skôr tých platových tabuliek učiteľov ako tých samotných kreditov, hoci, samozrejme, platová tabuľka je vec jednoduchá a zaberá len pol strany, ale jej dopad je niekedy významnejší ako desiatok strán niektorých iných regulácií.
Dovoľte mi povedať, v čom ten zákon je posun podľa mňa správnym smerom. Potom chvíľku budem hovoriť o tom, v čom by podľa mňa bolo vhodné ho aj posunúť ešte ďalej.
Dnešný slovenský platový systém v základnom a strednom školstve je postavený na tom, že plat učiteľa sa skladá z viacerých zložiek, ktoré majú odrážať viacero charakteristík. Tá základná zložka je samotná tarifa, ktorá by mala odrážať, samozrejme, rozdiel medzi kvalifikáciou jednotlivých učiteľov, kde rozdiel medzi jednotlivými triedami, ktorý odráža ich atestácie, je dnes 7 až 10 %. Toto návrh zákona zvyšuje na 12 %, ako už bolo povedané pánom ministrom aj viacerými predrečníkmi. Popri tom tento zákon dnes ešte prideľuje do 12 % za vlastné absolvované vzdelávanie, čo sú práve kredity, o ktorých tu práve hovoríme. A zároveň prideľuje 24 % za prax, 24 % je tým jedným percentom ročne do prvých 16 rokov a 0,5 % ešte ďalších 16 rokov praxe. Za osobný výkon učiteľa je dnes nárokovateľných 0 %. To znamená, že učiteľ, ktorý je vzdelanejší, dostane dnes o 7 až 10 % viac ako učiteľ menej vzdelaný, učiteľ, ktorý je starší môže dostať až o 24 % viac ako učiteľ, ktorý je mladší, a učiteľ, ktorý chodí na kurzy a získa za ne kredity, môže získať až o 1 % viac ako učiteľ, ktorý to nerobí.
Ja si myslím, že toto nie je vhodná filozofia platového systému, pretože filozofia, v ktorej vek je dôležitejší ako vzdelávanie a kvalifikácia a vzdelávanie a kvalifikácia sú dôležitejšie ako osobný výkon, nie je správny. A nie je možné sa diviť, že mnohým, práve tým najviac sa snažiacim učiteľom pripadá často demotivačný. Preto veľmi oceňujem v tomto návrhu to, že pán minister dvíha rozdiel medzi jednotlivými triedami, teda rozdiel medzi kvalifikáciou z tých spomínaných 7 až 10 na 12 %, a naopak, plošne dvíha všetky triedy len o zhruba cca 2 %. Poviem úprimne, že keby bolo viac peňazí, želal by som si, aby sme tú všeobecnú valorizáciu mali aspoň vo výške očakávanej inflácie na budúci rok, čo by bolo o niečo viac, a tak by to malo byť dlhodobo. A zároveň si myslím, že aj do budúcnosti by bolo vhodné ďalej dvíhať rozdiely medzi týmito triedami tak, aby naozaj to sa odrážalo primárne v plate učiteľa podľa toho, ako sa snaží robiť a akú má kvalifikáciu.
Zároveň však považujem za nešťastné, že aj tento návrh zachováva 0-percentný nárokovateľný podiel osobnej kvality a osobného výkonu. To znamená, že tam existuje nenárokovateľný osobný príplatok.
Takisto ministerstvo sa snaží ísť nepriamo riešiť aj túto problematiku, a to v podstate tým, že kredity za vzdelávanie v podstate postupne otvára aj mimovzdelávacím aktivitám, ak si vezmeme to, čo bolo kritizované aj zo strany pána profesora Mikolaja trošku iným smerom, to znamená, že možno prideliť kredity za autorstvo učebnice, písanie článkov. Takisto je tam už možnosť prideliť kredity za overenie kompetencie bez predchádzajúceho absolvovania vzdelávania v určitých oblastiach. To znamená, že ministerstvo sa posúva smerom, kde vlastne tých 12 % za vzdelávanie už nebude len za vzdelávanie, ale za aktivitu, za určité typy aktivít, to nazvime.
Zároveň ministerstvo tým, že posilňuje postavenie riaditeľa školy, taktiež zdôrazňuje ten aspekt hodnotenia učiteľa. Samozrejme, riaditeľ má primárne záujem takto podporiť učiteľov, ktorí idú tým smerom, ktorým by on tú školu chcel viesť. A hodnotenie zo strany manažéra, teda riaditeľa je v každom systéme hodnotenia vždy v nejakej miere zohľadnené. Nemusí byť 100 %. To znamená, že to, čo ministerstvo dnes v tomto návrhu robí, je, že berie tých 12 % za vzdelávanie a robí z nich 12 % za vzdelávanie a iné formy aktivity ako vnímané do určitej miery riaditeľom školy.
Z toho, čo už som povedal, to zjavne považujem za pozitívum, pretože si myslím, že treba ísť smerom, kde je naozaj odmenená aj aktivita učiteľa a jeho výkon. A neviem, či práve táto cesta v podstate rozširovania toho, čo definujeme ako vzdelávanie, je tá najlepšia. Beriem to zo strany pána ministra skôr ako provizórnu snahu o lepšie riešenie, než je to dnešné.
Myslím, že lepším riešením by tu asi bola komplexná zmena legislatívy. Tam však akceptujem argument ministra, ktorý znie, že v systéme naozaj s desiatkami tisíc učiteľov, ktorí už boli vystavení mnohým formálnym aj reálnym zmenám, je dobre citlivo zvažovať zase zásadné zvraty. A je dobré ich jednak mať podložené veľmi jasnou filozofiou a robiť ich postupne. Takže z tohto hľadiska chápem tento krok ako snahu nestresovať učiteľov tým, že sa im po xtýkrát niečo zásadné zmení bez toho, aby bol na to primeraný čas, bez toho, aby sme vyskúšali, čo tie novoty robia.
Zároveň si ale myslím, že mali by sme využiť šancu pri tomto zákone na to, aby sme takéto zmeny začali robiť, a to nasledovne.
Ako už spomenul kolega Poliačik, súkromné školy sú prirodzeným centrom experimentovania v školstve, tak ako sú súkromní poskytovatelia prirodzeným centrom experimentovania v akomkoľvek systéme. Keď sa dokonca pozrieme na medzinárodné analýzy, napr. správu OECD, tak vidno, že pri zabezpečovaní verejných služieb práve význam súkromného sektora je viac v tomto dokonca ako vo vyššej efektívnosti, lebo keďže objem peňazí býva väčšinou daný a fixný, tak skôr sa prínos súkromného poskytovateľa prejavuje v tomto smere. Opäť, medzinárodné analýzy veľmi jednoznačne hovoria, že na to, aby súkromný poskytovateľ mohol svoju inovatívnosť nám predviesť, tak jednak musí byť motivovaný, čo, si myslím, na Slovensku je, keďže práve mnohé, povedal by som, okrajové niky vzdelávacieho trhu verejnými školami nie sú dostatočne obslúžené. Ale musí mu to byť aj umožnené. A čím viac ho zviažeme rovnakou reguláciou, ako zväzujeme verejné školy, tak tým je menšia šanca, že toho bude schopný.
My sme dnes, musím povedať, z pera pána ministra Mikolaja a pani štátnej tajomníčky Obrimčákovej, ktorú si inak veľmi vážim, za posledné roky urobili to, že súkromné školy sme zviazali úplne rovnakým povrazom, akým zväzujeme verejné školy, a to dokonca aj v takej veci ako sú platy. Ak sa od roku 1989 až do roku 2009 rešpektovala zmluvná voľnosť, tak to bola práve možnosť odmeňovať v súkromnom školstve. Niežeby tam z toho vznikali horibilné platy, to môže kolega Poliačik asi potvrdiť z vlastnej skúsenosti, ale predsa len práve tá možnosť experimentovať, hodnotiť práve výkon, nastaviť to úplne inak bola miestom, kde sme sa mohli učiť ako inak v školstve odmeňovať.
Ak ste náhodou čítali, myslím, včera alebo predvčerom, môžete vedieť, že známy bloger a učiteľ pán Králik zverejnil blog, kde vyzýva do vytvárania fiktívnych systémov hodnotenia práve učiteľov a ich väzby na plat. A hovorí, že treba to rok skúšať, treba vymýšľať rôzne možnosti, potom ich vždy vyskúšať simulovanie a podľa toho, čo z toho dobré vzíde, to skúsiť zaviesť do praxe. Ja som nemal čas napísať mu reakciu. A chcel som napísať, že my to nemusíme simulovať, lebo tá simulácia je vždy nepresvedčivá, nerealistická, my práve na to máme laboratórium, ktorým sú aj súkromné školy v normálnom systéme, kde takéto pilotovanie môže ľahšie prebiehať.
Z tohto dôvodu, aj preto, že je to pre mňa principiálne nevhodné, aj preto, že takéto pilotovanie potrebujeme, si myslím, že návrat pred rok 2009, teda že uvoľnenie možnosti odmeňovania v súkromných, príp. aj cirkevných školách by bolo vhodným krokom zo strany tejto novely. A umožnila by nám spojiť ten cieľ určitej stability a rozvážnosti, ale so začatím skutočnej zmeny v odmeňovaní učiteľov, aby o päť, sedem rokov tu opäť nestál poslanec a nehovoril o tom, že je nárokovateľných za kvalitu 0 %, to je osobný výkon, za prax 24, ale za kredity 12 %. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda, za udelenie slova. Vážení kolegovia, dovolím si vás požiadať o chvíľku pozornosti.
O tejto zmene zákona sa už dnes v snemovni hovorilo, keďže je tam dvojičkou aj ten zákon o Súdnej rade, ktorý obsahuje identický text, ale hovorilo sa o tomto zákone len v súvislosti teda s oddelením funkcie predsedu Najvyššieho súdu a šéfa Súdnej rady. Myslím si, že však treba upriamiť pozornosť aj prediskutovať inú vážnu tému, ktorá v tejto novele je upravená, a to je zavedenie systému hodnotenia práce sudcov aj s dosť významnými dôsledkami.
Podľa návrhu zákona by mali byť sudcovia hodnotení každých päť rokov, ale aj za určitých ustanovených iných okolností, napríklad keď sa hlásia na vyššie miesto alebo keď sú disciplinárne stíhaní, a toto hodnotenie môže mať aj pomerne vážne dôsledky pre sudcov, konkrétne negatívne hodnotenia, ak teda nezískajú dostatok bodov a budú hodnotení ako nevyhovujúci, môže, je hodnotené ako vážne, teda najprv disciplinárne previnenie, potom vážne disciplinárne previnenie a nakoniec až tak závažné, že môže viesť k strate funkcie sudcu. To znamená, že sudca, ktorý bude hodnotený kriticky, môže byť pokarhaný, môže mať znížený plat, a to až dokonca veľmi výrazne, a môže byť teda nakoniec až odvolaný z funkcie, ak bude trikrát negatívne hodnotený, a to je pomerne vážny zásah do fungovania súdnictva, ktorý treba prediskutovať, a preto si dovolím k nemu vystúpiť.
V tejto súvislosti by som chcel diskutovať o dvoch otázkach. Jedno je, či je takáto zmena potrebná, aké sú jej výhody, nevýhody a riziká a v nadväznosti na to možno aj predniesť určité odporúčania do druhého čítania.
Treba uviesť, že možnosť hodnotenia sudcov a aj takéto dôsledky, aké tu máme, nie sú určite vlastné všetkým súdnym systémom. Sú súdne systémy, kde systémy hodnotenia sudcov neexistujú a nemajú dôsledky. Otázka je, načo sa takéto súdne systémy spoliehajú? To znamená, že ak nie je možné vlastne prácu sudcu hodnotiť a k tomu vyvodiť konzekvencie, na čom stojí fungovanie súdnictva v takýchto krajinách. Ak sa na to pozrieme, väčšinou stojí na túžbe po rešpekte a uznaní sudcov, ktorá im bráni robiť veci, ktoré spoločensky znevažujú ich funkciu, čiže individuálne alebo korporatívne stojí na prísnom výbere a overovaní charakteru budúcich sudcov. To znamená, v spoliehaní sa na tom, že ak už správne vyberiem, nemusím potom následne a má veľmi malé riziko toho, že musím riešiť. Stoja, samozrejme, na možnosti sudcov, ktorí sa vážne previnia, ich vždy odvolať, to také poistky, samozrejme, má každý systém, ale nevyžadujú hodnotenie, pretože spoliehajú na to, že takto prísne vybraní a - by som povedal - spoločensky vážené osobnosti budú podávať štandardný, štandardný výkon, a preto hodnotenie by prinieslo viac rizík ako výhod. Vychádza sa určite z filozofie anglického právnika, to znamená, že ak niečo kultivujeme sto rokov pomaly, tak to bude fungovať, bude to pekné a estetické a nemá význam to každý rok strihať ani hodnotiť.
Otázka, ktorú si treba položiť ešte, či sa na takéto vlastnosti môžme spoľahnúť na Slovensku. Odpoveď je, že nie. Treba to najmä zdôrazniť, že nie preto, že by naši sudcovia boli en bloc zlí, ale preto, že sú rôznorodí a to je skutočným dôvodom zavedenie tohto systému hodnotenia.
To si dovolím zdôrazniť preto, že či už vládnej koalícii pani ministerka, alebo teda tým, čo tieto reformy presadzujú, je často zo strany opozície vtláčaná pečať, že en bloc nálepku sudcov ako zlých, nevýkonných, neschopných, skorumpovaných, môžme si dodať ľubovoľné množstvo negatívnych prídavných mien, a preto keby to tak bolo, tak by sa nezavádzal systém hodnotenia, pretože by nepomohol. A to z jednoduchého dôvodu, že tento systém je založený na tom, na tom, čo Angličania volajú peer review, teda hodnotenie ostatnými, by som povedal, súpútnikmi alebo blízkymi ľuďmi v tom význame, že sudcov v tomto systéme budú hodnotiť iní sudcovia. To znamená, že sudcov nebude hodnotiť ani minister spravodlivosti, ani občania, ani poslanci, budú ich hodnotiť iní sudcovia. No a keby sme verili, že sudcovia sú en bloc zlí, tak nemá význam im dávať, aby sa sami hodnotili, lebo to nepovedie k ničomu. To znamená, že tento samotný fakt dokazuje, že tieto reformy sú postavené na viere, že sudcovia en bloc nie sú zlí, len sú rôznorodí a treba zahájiť proces postupnej očisty sudcovského zboru.
V podstate tento systém je aj alternatívou niektorých návrhov, ktoré zaznievajú napríklad z úst súčasného ministra vnútra, ktorý hovorí skôr o riešení cez priamu voľbu sudcov, cez možnosť odvolávania sudcov, cez previerky sudcov, to sú riešenia, ktoré by sme museli prijať, ak by sme naozaj dospeli k tomu, že sudcovia ako skupina sú nenapraviteľní a neopraviteľní. Tento návrh však z takej filozofie nevychádza. To, samozrejme, ale aj spôsobuje určité jeho riziká. Tie riziká majú dve povahy, jedno je možnosť zneužitia voči individuálnym sudcom a druhá je naopak, teda či to vôbec niečo prinesie. Dovoľte mi, aby som povedal niečo k obidvom týmto témam.
Ako to už bolo dneska veľakrát povedané, systém sudcovskej legislatívy prešiel stres testom pána Harabina, ktorý ukázal, že veľmi dobre zorganizovaný, veľmi cieľavedomý a veľmi zlým úmyslom vedený človek spolu so svojou skupinou okolo seba vie obrátiť existujúcu legislatívu do, by som povedal, uhlov a tvarov, ktoré si nikto nepredstavoval, keď tá legislatíva bola schvaľovaná. Z tohto pohľadu je preto nevyhnutné hodnotiť aj súčasný návrh, to znamená, opäť keby prišiel niekto, a teraz nemyslím pána Harabina, môže prísť úplne niekto iný aj s iným politickým krytím a predstavami, do akej miery je tento nový systém hodnotenia zneužiteľný voči individuálnym sudcom.
Návrh obsahuje dve poistky, ktoré by tomu mali zabrániť. Jedno je, že rozdeľuje tie právomoci medzi tri skupiny, to znamená, hodnotenie sa bude skladať z troch hodnotení, ktoré bude vykonávať jednak predseda súdu, jednak predseda grémia toho súdu a ešte navyše aj osobitne určená komisia. To znamená, že aj keby niektorý z nich chcel či už z osobných alebo politických dôvodov ublížiť tomu uchádzačovi, nemalo by to stačiť, ak tie dve zachovajú neutralitu a kompetentnosť. A ďalšou poistkou je, že na ten najvyšší trest - odvolanie sudcu treba trikrát nevyhovujúce hodnotenie. To znamená, že opäť ak dôjde jednorázovo k takémuto niečomu, nemalo by, nemalo by to ešte stačiť. To znamená, možná obava je z toho, že sudca, ktorý, ktorý bude niekomu nepohodlný, za určitých okolností môže, môže byť vystavený určitej perzekúcii, ale tá perzekúcia by nemala dospieť do, do excesívnej miery a do tých najvyšších trestov.
Toto považujem vo všeobecnosti za uspokojivé poistky, ale odporúčal by som v druhom čítaní predsa len stres testovať ten zákon najmä z hľadiska vzájomých vplyvov tých rôznych skupín. To, čo práve ukázal stres test Harabin, je to, že môžte mať rôzne orgány a jednotlivcov, ktorí sú navzájom nezávislí, a v skutočnosti môžu jednať koordinovane alebo byť navzájom ovplyvniteľní a môže postupne teda jednotlivec alebo skupina ovládnuť systém aj napriek existencii zdanlivo nezávislých inštitúcií od seba.
Tak z tohto hľadiska by bolo dobré sa pozrieť aj na tento návrh, že či naozaj na všetko odhodlaná skupinka ľudí by nevedela ovládnuť povedzme dva až tri zdroje toho hodnotenia, a tak začať naozaj sudcov perzekvovať. Myslím si, že ak také riziko by aj bolo, je ho možné pomerne jednoducho napraviť tým, aby ako sa tie právomoci rekonfigurujú, a myslím si, že by to bolo vhodné.
Druhé riziko je riziko obmedzenej účinnosti. To znamená, že naopak, nestane sa až tak veľmi nič s tým hodnotením. Ja osobne považujem za pravdepodobnejšie skôr toto druhé riziko, pretože práve, pretože pôjde vlastne o hodnotenie zo strany sudcov samých seba, tak skúsenosť zo žiadnej profesie, to sa, dúfam, nedotkne sudcov, je, že by profesia samú seba nejakým radikálnym spôsobom čistila a menila. To znamená, že naozaj to možno chápať skôr ako poistku proti sudcom, kto je v očiach svojich kolegov, sú viac-menej hanbou svojho stavu alebo nevýkonnou výnimkou svojho stavu. A myslím si, že ale takto má aj byť. Pri sudcoch a podobných orgánoch myslím si, že platí to, že radšej by mal byť ten systém nastavený konzervatívne a možno nedokázať pokryť niektoré prípady nevýkonnosti, ako byť nastavený až príliš flexibilne.
Takže z toho hľadiska určite nie je dobré vzbudzovať očakávanie verejnosti, že sekera na sudcov zotne každého, kto sa čo len trochu spreneverí svojmu poslaniu. Skôr to bude, by som povedal, poistka naozaj na očividné a opakované problematické prípady, také, ktoré nie je možné postihnúť štandardnými disciplinárnymi prostriedkami. Samozrejme, už dnes môžme takýchto sudcov postihovať pri konkrétnych disciplinárnych previneniach, ale hodnotenie pomáha aj pri tých, ktoré samotné disciplinárnym priestupkom ako takým dnes nie sú.
Napriek tomu vidím v tom hodnotení dva, jeden ďalší prínos a mám potom k nemu dve odporúčania. Myslím, že bude tam aj psychologický účinok. Pretože je známe aj v psychologickej literatúre, aj z teórie ľudských zdrojov, že samotný efekt hodnotenia má účinok na jednotlivcov, na aktérov. Ľudia majú prirodzenú tendenciu chcieť byť úspešní, chcieť byť tak vnímaní, chcieť byť rešpektovaní. To znamená, že psychologický účinok hodnotenia, najmä ak bude vnímané ako naozaj neutrálne a objektívne na danom súde, je, myslím si, bude silný. Môže to fungovať aj ako určité varovanie tým sudcom, ktorí možno nepatria nutne medzi nejakú zavrhnutiahodnú skupinku, ale jednoducho za daných okolností si nevykonávajú svoju prácu úplne ideálne a môže ich to aj navrátiť trochu na lepšiu cestu.
Takže ten psychologický účinok vidím pozitívne, ale napriek tomu sa mi zdá, že by bolo vhodné zvážiť v druhom čítaní dve otázky.
Jedna je, do akej miery zahrňujú toto hodnotenie aj do výsledkov konkurzu. Lebo dnes sa v tom návrhu hovorí, že hodnotenie sa vykoná, ak sa niekto uchádza o funkciu sudcu na vyššom súde, ale potom vlastne nijak neustanovuje, že by sa to hodnotenie zohľadňovalo oficiálne v tom výberovom konaní. Tak myslím si, že ak chceme dať možnosť na základe hodnotenia niekoho, prípadne zbaviť funkcie sudcu alebo ho preložiť na nižší súd, tak takisto by sme mali zahrnúť to, že by aj automaticky malo vplývať na jeho možnosť kariérneho postupu.
A druhá otázka, ktorá je citlivejšia, tam si nie som až taký istý, ale dávam to predsa len na zváženie, je otázka zvýšenia nárokovateľného príjmu sudcu na základe hodnotenia. Lebo my sme mali v systéme sudcovské odmeny, ktoré, bohužiaľ, sme museli zrušiť, keďže sa ukázalo, že boli prideľované práve na základe bez kritérií a skôr ako nástroj priam manipulácie a ovládnutia systému. Otázka je, že či práve iná forma, ktorá by povedzme na to obdobie päť rokov, počas ktorého trvá jedno hodnotenie tým sudcom, ktorí napr. dosiahnu excelentné hodnotenie, aspoň nejak symbolicky nezvýšila príjem. Ten dôvod nie je ten, že by som si myslel, že rozdiel sto, dvesto, tristo eur mesačne zásadne zmení chovanie sudcu, ale skôr ten dôvod, že v tejto chvíli ten zákon obsahuje najmä negatívne stimulácie hodnotenia. To znamená, ak je niekto zle hodnotený, môže to mať dôsledky. Systémy motivácie mali mať aj svoju pozitívnu súčasť. Môže to byť v príjme, môže to byť v niečom inom, ale myslím si, že by to stálo za zváženie.
V každom prípade som rád, že súčasné vedenie ministerstva a vláda nám predložili tento návrh, pretože je to naozaj snaha zmeniť aj psychológiu vnútri sudcovského stavu a dostať ho na určitú cestu pomalého a postupného zlepšovania, ktorá, ak vydrží, je realistická.
Čo sa mi na tom návrhu aj páči, že to nie je hurá systém v tom, že zavedie sa systém a zase sa o rok všetci zhodnotia hneď a zaraz, lebo by to skončilo skôr formalizmom, ale zavádza postupné hodnotenie v priebehu piatich rokov. To si myslím, že je oveľa lepší postup ako rôzne hurá systémy, že aby sme ukázali účinnosť, urobme to hneď. Takže v tomto zmysle to vidím ako pomerne rozvážny návrh a myslím si, že jeho udržateľnosť v budúcnosti je aj vecou akceptácie sudcovskou obcou a v tom smere naozaj verím, že aj ministerstvo po jeho prípadnom schválení bude postupovať tak, aby akceptované bolo.
V tej súvislosti teda môžem za seba kolegom len odporučiť, aby za tento návrh zákona, ktorý tento prvok obsahuje, hlasovali a prípadne aby sa v druhom čítaní doladili niektoré otázky, ktoré som otvoril.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, napriek mladému veku máte taký hlboký hlas a vážny prejav, ktorý vonkajšími znakmi vzbudzuje dojem hlbokej myšlienky aj v situácii, keď niekedy tá myšlienka buď absentuje, alebo je prehnaná.
Ja s vami plne súhlasím, že sa treba hlásiť k tej veľkej ústavnej reforme z roku 2001, hoci vy ste nám vykali, dovolím si vám pripomenúť, že strana, ktorej ste členom, je právnym nástupcom strany, ktorá hlasovala za tú istú novelu ústavy, takže sme v tom, ak to vnímate takto, sme v tom spolu. Ale myslím, že v tom spolu môžeme byť hrdo, lebo tá novela ústavy z roku 2001 bola potrebná, nevyhnutná nielen pre vstup do Európskej únie, ale aj pre modernizáciu krajiny a naozaj si myslím, že sa k nej môžme všetci prihlásiť. To však neznamená, že ďalšie zmeny sú vylúčené.
Ja by som súhlasil s vašou kritikou, keby sa tu pani ministerka teraz postavila a navrhla napríklad zrušenie Súdnej rady. To by bol vážny zvrat reformy z roku 2001, ktorá predpokladala naozaj určité inštitúcie, alebo by ja neviem navrhla, aby Súdnu radu menovala komplet vláda, alebo nejak úplne zmenila jej zmysel. To by boli naozaj zásadné zmeny, ktoré by si vyžadovali zásadný argument a možno aj určité kajanie sa tých, ktorí to v roku 2001 takto presadili, aj keď tí už tu medzi nami nesedia.
Ako považovať však za zásadnú zmenu to, že či predseda Najvyššieho súdu má alebo nemá byť zároveň aj predsedom Súdnej rady, sa mi zdá veľmi, veľmi prehnané z vašej strany a ani, ako som už povedal, ten hlboký zjav a vážny zovňajšok, či hlboký hlas a vážny zovňajšok to nedokážu tomu tú primeranú vážnosť pridať.
A na záver si vám dovolím dať len tú istú otázku, ktorú som dal kolegovi Mamojkovi. Ak naozaj si myslíte, že je to o osobách, prečo v druhom čítaní nenavrhnete posunutie účinnosti a nepodmienite svoje hlasovanie za túto novelu tým? Ja by som to úplne chápal a bolo by o tom možné diskutovať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ak môžem, ja mám skôr otázky, ak teda na ne bude rečník ochotný ešte odpovedať vo svojej reakcii.
A prvá otázka sa týka toho, že povedali ste, že v princípe by bolo možné súhlasiť s tým, keby teda to nebolo v tej momentálnej konštelácii. Tak sa chcem spýtať, aké vecné dôvody podľa vás práve sú na to, aby sa tá funkcia oddelila? Lebo zjavne aj u vás sú, keby ste principiálne boli ochotný súhlasiť.
A druhá otázka je, či by ste teda, aby sa rozptýlilo podozrenie o tom, že cieľom je len odstránenie Štefana Harabina z čela Súdnej rady, či by ste boli ochotný súhlasiť s takouto zmenou, ak by sa jej účinnosť oddialila tak, aby sa týkala až ďalšieho obdobia?
Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Miroslava Beblavého a Jany Žitňanskej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004. Pozmeňovací návrh znie:
V čl. VI sa za pôvodný bod 1 vkladajú nové body 2 a 3, ktoré znejú:
Bod 2. V § 3 ods. 3 písm. d) sa na konci pripájajú tieto slová "alebo žiak alebo študent, ktorý je Slovákom žijúcim v zahraničí^4a) a zároveň študuje na škole v Slovenskej republike".
Poznámka pod čiarou k odkazu 4a) znie: "^4a) Zákon č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 344/2007 Z. z."
Bod 3.
V § 11 ods. 7 písm. h) znie: "h) študenta z iného členského štátu, zahraničného študenta na zabezpečenie záväzkov z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, alebo za žiaka alebo študenta, ktorý je Slovákom žijúcim v zahraničí^4a) a zároveň študuje na škole v Slovenskej republike".
Ostatné body sa primerane prečíslujú.
Odôvodnenie: V nadväznosti na prípad Slovákov z Vojvodiny študujúcich na Strednej škole v Starej Turej sa navrhuje zmena zákona o zdravotnom poistení tak, aby zahraniční Slováci študujúci na škole v Slovenskej republike, ktorí nie sú poistení v inom členskom štáte, by boli na území Slovenskej republiky verejne zdravotne poistení ako poistenci štátu. Ide o veľmi obmedzený počet osôb a zvýšenie počtu poistencov štátu má zanedbateľný fiskálny dopad. Pôjde však o praktický spôsob vyjadrenia vlastenectva vo vzťahu k našim krajanom.
Dovolím si ešte informovať kolegov, že podobný návrh bol už predložený vo výbore pre mládež, šport, vzdelanie a vedu, kde bol aj schválený dokonca pomerne výnimočne nadstraníckym konsenzom. Ministerstvo nás však požiadalo, aby sme tento návrh neschválili vzhľadom na nejaký technický nedostatok, ktorý tam nakoniec identifikovalo, a preto tento návrh gestorský výbor neodporúčal, predkladáme ho v doplnenej podobe.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, chcem sa vás spýtať, či keď ste vy zavádzali ako minister referencovanie liekov, kto vám rozprával tie isté argumenty, ktoré vy dnes ste tu použili v pléne, či to náhodou neboli farmaceutické firmy, a ktoré z tých argumentov sa naplnili pri tom referencovaní, ktoré ste vy osobne zaviedli a za ktoré teda ste zožali aj zaslúženú pochvalu vtedy.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som predniesol pozmeňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona. Najprv si ho dovolím prečítať, potom odôvodniť.
Bod 1. V § 6 sa za odsek 5 vkladá nový odsek 6, ktorý znie:
"(6) Komisia má najmenej troch členov. Člen komisie alebo jemu blízka osoba, odkaz pod čiarou 11a) nesmie byť
po a) starostom obce, ktorá je žiadateľom,
po b) poslancom obecného zastupiteľstva obce, ktorá je žiadateľom,
po c) členom štatutárneho orgánu rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie zriadenej obcou, ktorá je žiadateľom,
po d) zamestnancom obce, ktorá je žiadateľom.
Doterajšie odseky 6 až 8 sa označujú ako odseky. 7 až 9."
Poznámka pod čiarou k odkazu 11 a) znie:
"11a) §116 a 117 Občianskeho zákonníka."

Bod 2. V § 8 odsek 2 sa písm. c) nahrádza novým písmenom, ktoré znie:
"c) najmenej dva mesiace pred termínom predkladania žiadostí výzvu na predkladanie žiadostí, ktorá obsahuje najmä:
po prvé, formulovanie žiadosti v elektronickej podobe,
po druhé, disponibilný objem zdrojov na danú výzvu,
po tretie, najvyššiu a najnižšiu výšku jednej dotácie,
po štvrté, spôsob odstraňovania formálnych nedostatkov v žiadosti,
po piate, časový harmonogram vyhodnocovania žiadostí
a po šieste, zloženie komisie.".
Ďakujem.
Teraz odôvodnenie: Tento návrh predkladám k zákonu, tak ako k mnohým iným zákonom som predtým buď ja, alebo niektorí kolegovia predkladali pozmeňovacie návrhy, ktoré sa týkajú poskytovania dotácií. Treba povedať, že tento návrh je preto pomerne krátky, lebo ten návrh zákona už takmer vo všetkom spĺňa tie štandardné prvky, na ktorých sa aj vláda dohodla. A je v tomto, musím povedať, významným pokrokom oproti niektorým predchádzajúcim zákonom, návrhom, ktoré sme tu mali.
Napriek tomu navrhujem doplniť len dve veci. Jedna je, aby členmi tej komisie, ktorá má vyhodnocovať žiadostí obcí o dotáciu, nemohli byť ľudia z obce, ktorá je žiadateľom, čo si myslím, že asi je pomerne logické. A samozrejme, ľudia z iných obcí tam byť môžu.
A ten druhý návrh je určitý zoznam informácií, ktoré treba zverejňovať.
Navrhujem dať o oboch bodoch hlasovať osobitne, pre prípad teda, že by o jednom z nich ešte bolo treba viesť nejakú diskusiu, aby sa navzájom neblokovali.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, vážení kolegovia, moje vystúpenie bude môcť byť pomerne stručné. A myslím si, že veľa z toho, čo som plánoval, povedať už povedal pán kolega Dostál a nemá význam to opakovať. Napriek tomu mi dovoľte pán stručných poznámok.
V prvom rade dovoľte mi len pripomenúť to, čo myslím, že pán kolega Dostál nespomínal, a to je to, že my ako Národná rada naozaj nemáme právomoc zasahovať do textu tejto správy. Znamená to, tá správa je zrkadlom generálnej prokuratúry, resp. tých, ktorí ju v mene generálnej prokuratúry predkladajú, a my len toto zrkadlo môžme schváliť alebo neschváliť. A dovoľte mi uviesť príčiny, prečo si myslím, že napriek tomu, že možno nemám na prácu prokuratúry až taký kritický názor ako kolega Dostál, si myslím, že takúto správu schváliť nemôžeme.
V prvom rade sú to tie citáty, ktoré už pán kolega Dostál citoval, a nebudem ich celé opakovať a znovu čítať, ale dovoľte mi predsa len dve-tri vety z toho ešte raz povedať. "Politická elita neobvykle podporovaná niektorými médiami začala doslova pohon na prokuratúru ako inštitúciu a najmä na osobu generálneho prokurátora. Vzniknutý stav poukazuje jednoznačne na to, že výkonnej moci nevyhovuje prokuratúra ako orgán sui generis, exekutíva potrebuje prokuratúru podriadenú, ktorá plní politické požiadavky vládnej moci." To sú naozaj zásadné politické vyhlásenia, ktorými vedenie generálnej prokuratúry politizuje samo seba a politizuje svoju inštitúciu. Dovoľte mi v tej chvíli, v tejto súvislosti len možno trošku metaforicky pripomenúť to, že v starom Ríme, keď nastali klebety proti žene Gaia Júlia Cézara o tom, že mu je neverná, tak on sa s ňou rozviedol napriek tomu, že si myslel, že mu verná bola. A keď sa ho pýtali, ako je to možné, tak povedal, že Cézarova žena musí byť nadovšetky pochybnosti a pochybenia. A myslím si, že vo vzťahu k politizácii toto platí o generálnej prokuratúre. Generálna prokuratúra dokonca aj v politicky citlivých veciach, ktoré naozaj vyšetruje veľa, sa musí chovať tak, aby žiadnej strane nedala dôvod si myslieť, že vstupuje do politického boja, pretože v tej chvíli si žiadna strana nemôže byť istá, že prístup k rôznym trestným stíhaniam a prípadne k vzneseniu obžaloby nie je motivovaný aj politickými faktormi. V okamihu, keď sama generálna prokuratúra koná alebo hovorí tak, aby takúto pochybnosť zavdávala, tak deštruuje samu seba a škodí samej sebe, resp. jej najvyšší predstavitelia.
Nielen týmito vetami, ale aj mnohými inými vyhláseniami doktora Trnku a musím povedať, že aj vás, pán doktor Tichý, ste do tohto politického zápasu v poslednom polroku naozaj zásadne vstupovali. A myslím si, že vy sám a najmä váš predchodca ste tým najviac poškodili inštitúciu, ktorú dnes vediete, a najmä teda nespochybniteľnosti jej apolitického postavenia. Z tohto pohľadu vnímam tieto poznámky len ako záver a určité vyvrcholenie tohto prístupu. Je to však zároveň vyvrcholenie, ktoré by sme my mali schváliť. A ja teda si dovolím za seba povedať, že takéto poznámky nielen, že sú nepravdivé, ale aj, pretože naozaj by len posvätili politizáciu postavenia prokuratúry z vašej strany, s nimi súhlasiť nemôžem a za túto správu hlasovať nebudem.
Dovoľte mi na záver sa vyjadriť k jednej veci. A to je naozaj k postaveniu radových prokurátorov alebo ostatných zamestnancov generálnej prokuratúry a celého systému prokuratúry. V piatok sme tu prerokovali určitú analýzu o fungovaní Národnej banky Slovenska, ktorú prednášal guvernér národnej banky. Ja som k tej analýze bol už predtým verejne kritický a dostal som list, resp. e-mail od zamestnankyne národnej banky, ktorá hovorila o tom, že ona poctivo pracuje, ona sa snaží a my zrazu spochybníme fungovanie tejto inštitúcie. Povieme, že je neefektívna, že by mohla byť menšia a podobne. No a moja odpoveď, ktorú som jej zaslal, bola, že mi je to veľmi ľúto, pretože si vážim poctivú prácu každého zamestnanca, každej verejnej, teda aj súkromnej inštitúcie, ale nemyslím si, že zodpovednosť je na nás poslancoch, ktorí poukazujeme na nedostatky správy podanej guvernérom národnej banky. Myslím, že zodpovednosť je na vedení národnej banky. V tej istej súvislosti, to isté si dovolím dnes povedať o vašej správe a o vašej práci. Ak niekto dneska dáva nešťastne dôvod na to, aby bola spochybňovaná práca radových prokurátorov, ktorí naozaj bojujú s trestnou činnosťou, resp. s inými nezákonnosťami, či už 8 hodín denne, 10 hodín denne, je asi individuálne, ale v drvivej väčšine určite veľmi poctivo, tak nemyslím si, že zodpovednosť padá na či už poslancov Národnej rady alebo na členov vlády alebo na iných kritikov. Myslím si zodpovednosť padá predovšetkým naozaj na vedenie generálnej prokuratúry, ktoré vstúpilo do politického boja a nezachovalo si ten odstup, ktorý by si mal.
Ďakujem pekne.