Ďakujem pekne. Dovoľte mi, keďže to vystúpenie naozaj obsahuje veľa bodov, aby som hneď reagoval, aby sa nestratili tie rôzne myšlienky. Myslím si, že aj pán Kolesík, to bude z jeho pohľadu lepšie.
Ja sa pokúsim zhrnúť tú reakciu možno do takých troch alebo štyroch bodov. Prvý bod sa týka možno spôsobu diskusie. V tejto snemovni a v jej rôznych častiach, máme rôzne formy, by som povedal diskusie, niektoré sú, môžem povedať také...
Ďakujem pekne. Dovoľte mi, keďže to vystúpenie naozaj obsahuje veľa bodov, aby som hneď reagoval, aby sa nestratili tie rôzne myšlienky. Myslím si, že aj pán Kolesík, to bude z jeho pohľadu lepšie.
Ja sa pokúsim zhrnúť tú reakciu možno do takých troch alebo štyroch bodov. Prvý bod sa týka možno spôsobu diskusie. V tejto snemovni a v jej rôznych častiach, máme rôzne formy, by som povedal diskusie, niektoré sú, môžem povedať také slušnejšie, vecnejšie, niektoré sú také osobnejšie, agresívnejšie a smutná vlastnosť, ale bohužiaľ logická, týchto foriem diskusie, že keď raz degeneruje z tej lepšej do tej horšej, ťažko sa už vracia, lebo tam vzniká taký cyklus vzájomného ataku.
Ja by som chcel povedať, že pán predseda Čaplovič, a to ja môžem len oceniť, sa veľmi snaží, aby v našom výbore pre vzdelanie sme držali tú vyššiu úroveň a bavili sa vecne o riešeniach a menej sa nejako osobne atakovali a bol by som rád, keby sme si to zachovali. Takže, pán poslanec Kolesík a troška aj pán poslanec Jarjabek, ja by som ocenil, keby ste neatribuovali mne nejaké motívy, ja učím na vysokej škole 10 rokov a vysokoškolskou pedagogikou sa zaoberám tiež 10 rokov a môžete si vysledovať rôzne moje názory, ktoré prezentujem a riešenia a musím vám povedať, že ste úplne mimo s tým, čo ste tu hovorili, o motívoch, ale hlavne, čo vy viete o mojich motívoch, čo vy môžete o nich vedieť. Pokiaľ mi nevidíte do hlavy, tak celé vaše tvrdenie, je musím povedať, úplne prázdne. A pokiaľ teda nemáme prejsť do tohto typu debaty, kde si budeme navzájom atribuovať rôzne negatívne motívy na základe vlastných špekulácií, bol by som rád, keby sa tomu do budúcnosti vyhli.
Nemyslím si totiž, že to bráni akejkoľvek vecnej kritike, ktorú ste predviedli a nemyslím si, že ju to nejak posilnilo alebo zvierohodnilo. Takže to len, dám len príklad pána poslanca Podmanického, ktorý vo svojej konkrétnej poznámke bol úplne vecný, kritický, ale neuchyľoval sa k tomu, že by musel rovno nejak sa osobne tu riešiť. Takže to len o tóne našej diskusii.
A teraz, ja sa v rámci toho, aby sme sa zachovali, nebudem vám atribuovať žiadne motívy, ale vyjadrím sa len vecne k tým návrhom a pripomienkam. Technicky chcem povedať, že pán poslanec Kolesík, predniesol viacero zmysluplných návrhov, ktoré sa však vôbec netýkajú predkladanej novely, pretože myslím, že tu dochádza opakovane k nedorozumeniu v tom, že dnešný právny stav zavedený pánom exministrom Mikolajom, ktorý možno, predpokladám, že v rozprave sám vystúpi a vyjadrí sa, zaviedol tento centrálny register. To znamená, že centrálny register, to, čo je do neho vložené, ako funguje, je dnešný právny stav.
Táto novela jedine čo robí je, že berie to, a za určitých okolností dáva na internet. S čím môžeme nesúhlasiť, ja to beriem ako legitímny názor, ale to nijak nesúvisí s citačnými normami, nijak to nesúvisí s percentami zhody, nijak to nesúvisí s tým, ako ďaleko do minulosti je tá databáza, pretože celé čo sa znova robí je, že dáva tie práce na internet.
Pokiaľ chceme riešiť tieto otázky, musíme vstúpiť do zákona. Paradoxne, ak chcete naozaj riešiť, a to sa týka aj pána poslanca Podmanického, tento problém, ktorý ste spomenuli, tak musíte túto novelu podporiť, alebo teda predložiť inú, samozrejme, aj to je možnosť, pretože dnešný právny stav je problém, z vášho pohľadu, nie táto novela. To chcem len vysvetliť. Preto ja sa k tomu vyjadrím veľmi stručne, lebo nie je to predmetom našej novely, aj keď, ak to postúpi do druhého čítania, môžeme o tom určite debatovať.
Pokiaľ ja ovládam právny stav a predpokladám, že pán exminister, ako jeho autor, ma opraví, doplní, keď bude vystupovať, ten zákon nehovorí nič o percente zhody. On ustanovuje určitý softvér, ten softvér vyhadzuje nejaké čísla, ale po zvážení toho, čo je porušením autorského zákona, čo je porušením vnútorných smerníc vysokých škôl, zostáva na interpretácii autorského zákona na samotnej vysokej škole. To znamená, že ak vám vyskočí zo systému aj 90-percentná citačná zhoda, pokiaľ ide o legitímnu citačnú zhodu, tak ten systém nepovie, že tento človek nemôže teraz absolvovať. On len hovorí, vychádza zhoda takáto a takáto. A vy ako škola to interpretujte, vy ako škola to nejakým spôsobom sa s tým musíte vyrovnať.
Takže, tým pádom si myslím, že tie problémy nie sú úplne najdôležitejšie. Takisto si nemyslím, že rôzne citačné normy sú nejaký zásadný problém, ale pripusťme, že môžeme sa o tom baviť, keď, ak ten zákon bude v druhom čítaní, ale ukončím to len tým, že nesúvisí to s touto novelou. Súvisí to s existujúcim právnym stavom a táto novela na tom nič nezmení.
Technicky chcem poďakovať pánovi Kolesíkovi za to upozornenie na chybu v doložke zlučiteľnosti. Už ju asi nevieme opraviť, ale napriek tomu ďakujem a určite na to treba dávať lepší pozor, aj na takéto drobnosti. No a teraz a myslím, mám pocit, že môžem skončiť.
Teraz prejdem k tým filozofickým témam, kde pán Kolesík sa pýta, že načo je taká novela, keď ako laická verejnosť môže takéto niečo posudzovať? To bol ako jeden taký, by som povedal nadpis. A druhé bolo, teda to, umožnenie kradnutia nápadov. Tak teda, aby som, to boli dve také hlavné, by som povedal, filozofické námietky. Ale súhlasím, že to sú veci, o ktorých treba debatovať a hoci pochybujem, že nájdeme na nich zhodu, lebo sú to filozofické asi rozdiely, predsa len cítim povinnosť navrhovateľa na ne zareagovať.
Pokiaľ ide o laickú verejnosť, pán Kolesík, buď nie úplne poznáte proces, ktorým tieto práce prechádzajú, čo si ale nemyslím, keďže ste sám vysokú školu absolvovali a nie tak dávno a tie procesy sa, až tak nezmenili, alebo je to nejaké nedorozumenie, alebo ho úmyselne nejak deinterpretujete, pretože k práci sa v procese vyjadruje len veľmi obmedzený počet ľudí. Konkrétne podľa typu práce je to vedúci práce, sú to jeden, dvaja oponenti, prípadne pri habilitácii, je to habilitačná komisia, alebo teda komisia pre dizertačnú prácu. To znamená, že sú to traja až päť, sedem ľudí, v prípade habilitácie teda ešte hlasuje vedecká rada následne fakulty. To je nejaká ďalšia skupina, to už väčšinou tam nedochádza k nejakému detailnému štúdiu, obhajobe, už je to skoro ratifikácia teda toho, čo posúdila habilitačná komisia toho.
To znamená, že náš systém je postavený na tom, že nie odborná verejnosť, ale tri až sedem ľudí povedzme vybraných danou školou, vybraných zamestnancami, posudzuje prácu. To je systém, ktorý má svoje veľké výhody, ale jednou jeho veľkou nevýhodou je, že či už pri "vhodnej" selekcii tých ľudí, či už pri ich nekvalite, neprofesionalite alebo zlom úmysle, ten systém môže veľmi ľahko zlyhať. O tom, že ten systém na Slovensku zlyháva, existuje nespočetné množstvo dôkazov, kde naozaj stačí si do Google hodiť nejaké vyhľadávače alebo sa spýtať vo vašom poslaneckom klube, aj to by mohlo tiež postačovať na menší počet takýchto prípadov, pretože máme situácie, kde boli schválené práce, ktoré sú zjavne plagiátom a nie sú plagiátom v tom zmysle, či niekto citoval právnu normu, Ústavu Slovenskej republiky, ale sú plagiátom preto, že buď vôbec nie sú atribuované tie rôzne myšlienky a tvrdenia, alebo sú teda, no že teda nie sú atribuované, aby som to povedal presne.
To znamená, že máme pomerne obsiahly počet indícií, že tento taký systém, by som povedal, úzky, uzavretý, elitný, nám až tak dobre nefunguje, a to sú len tie prípady, keď na to médiá prišli, vďaka tomu, že ide o pomerne prominentnú osobu. Pretože ja osobne, napriek našim názorovým nezhodám si nemyslím, že by poslanci napr. SMER-u plagiovali v nejakej rádovo vyššej miere ako priemerná populácia. Ja vám tie zlé úmysly nepripisujem, a keď v minulom období sa už len vo vašom poslaneckom klube našlo niekoľko takýchto prípadov, mne to skôr indikuje, že je to asi skôr reprezentatívne ohľadne širšieho problému. Utvrdzuje ma v tom aj moja osobná skúsenosť pedagóga, kde vám musím povedať, že zažívam, ako pedagóg mám študentov z rôznych slovenských vysokých škôl, keďže učím na magisterskom štúdiu, kde berieme bakalárov z rôznych škôl z celého Slovenska, súkromných, verejných od UK po, nechcem povedať nejakú treťotriednu, nebudem menovať, ale naozaj po treťotriednu školu a musím vám povedať, že napriek veľmi veľkej pozornosti, ktorú tomu venujeme, tí štvrtáci, podľa starého alebo prváci magisterského štúdia nevedia pracovať so zdrojmi a väčšina ich prvých prác vykazuje znaky silné plagiátu. Čo mne indikuje, že teda, keď niekto príde na novú školu a tam to robí, tak asi ako vyzerá jeho bakalárska práca na predchádzajúcej škole. Takisto môžem ako publikujúci vedec povedať, že som sa v slovenskom vedeckom prostredí stretol tiež s nie až takým malým počtom prípadov, keď dochádza minimálne, keď to slušne poviem, nesprávnemu spôsobu citovania alebo využívania informácií.
To znamená, že tento, nazvime to úzky elitný model, zlyháva. A to je dôvod, prečo sme tú novelu predložili, nie nejaká snaha byť raz v médiách. Musím vám povedať, predsa sa ešte k tomu vrátim, že ja som ekonóm a v ekonómii ten pojem cost benefit analýza, tá analýza nákladov a výnosov a môžem vás uistiť, že pomer medzi nákladmi tejto novely, napr. len pre mňa z hľadiska prípravy, presadzovania je rádovo neadekvátny mediálnemu efektu, ktorý z nej je. To znamená, že keby som ako ekonóm maximalizoval mediálny efekt, on je úplne o inej veci ako je táto novela. O tom vás dovolím si, uistiť ako racionálne uvažujúci človek.
Ale vracajúc sa teda k tomu, prečo tú novelu. Vy vychádzate, ako keby tým pádom z toho, ako keby bolo len pár ľudí, ktorí sú dnes v tej komisii a potom sú len laici a najmä, dokonca ani nie len laici, len bulvárni žurnalisti. Teda svet delíte na odborné komisie a bulvárnych žurnalistov. Dovoľte mi, vás informovať, že na Slovensku existuje viac ako 10 tisíc vysokoškolských učiteľov, ktorí ale nie sú súčasťou konkrétnej komisie s definíciou, lebo je tam len tých pár ľudí. Existuje niekoľko tisíc odborných zamestnancov Slovenskej akadémie vied a existuje v prípade, najmä prác nižšej úrovne, bakalárskej, diplomovej, pravdepodobne 10 tisíce ďalších ľudí, ktorí môžu posúdiť aspoň v základných rysoch kvalitu tej práce, pretože absolvovali ten istý odbor, alebo v ňom odborne pôsobia.
To znamená, že ten objem, by som povedal, kvalifikovanej verejnosti je rádovo v desaťtisícoch na Slovensku, samozrejme, nie na konkrétnu prácu, na práce ako celok. Samozrejme potom v jednotlivých odboroch sa ten počet zužuje, to znamená, že táto práca samozrejme môže poslúžiť aj tomu, že novinárka z Nového času si ju bude čítať a hľadať tam niečo, ale to nie je jej jediné použitie a priznám sa, nevidím v tom ani základný problém.
Totižto, keby sme akceptovali váš pohľad na vec, tak by sme museli prestať zverejňovať rozsudky. Koniec-koncov koľko ľudí na Slovensku rozumie tomu, či je dobre napísaný rozsudok súdu? No ešte menej ako tomu, či rozumie, či je dobre napísaná diplomová práca. To znamená, načo zverejňovať rozsudky? Aby bulvárni žurnalisti mohli sa v tom rýpať? Vaša logika.
Na čo sú potom v súčasnom zákone otvorené obhajoby týchto prác? Podľa dnešného zákonného stavu je obhajoba každej z týchto prác verejný akt. To znamená, každý aj s prepáčením ten Jožo z kravína, ale aj odborník, môže tam prísť. To znamená, načo to robíme, aby tam došli bulvárni žurnalisti a robili problémy? Zakážme to. Zavrime to. Osobitne, keď vidíme, že ten systém uzavretej kontroly nám funguje tak dokonale na Slovensku. Vidíme to naozaj z tých prípadov.
Takže, v tomto sa obávam, že sa nezhodneme. Obávam sa, že naozaj ten koncept otvorenej spoločnosti je vám cudzí a takto asi aj skončí. No, pokiaľ ide o kradnutie nápadov, vy ste povedali, ja si dovolím citovať, ja som si to niekde zapísal, "že tento návrh bude bezplatnou studnicou informácií a nápadov pre súkromný sektor". To je citát, dúfam, že som vás citoval presne, ja som si to hneď zapisoval. Áno, dúfam, ale ak tam necháte slovo súkromný sektor všetkých občanov Slovenskej republiky, čo je ale v podstate to isté, lebo teda súkromný sektor tvoria občania Slovenskej republiky. Áno, to je jeden z jeho základných zmyslov, ja som to aj včera v rozprave v úvode povedal, že chceme, aby tieto informácie produkované v drvivej miere za verejné prostriedky boli studnicou informácií a nápadov pre súkromný sektor.
Pán kolega, ak viete niečo o teórii extrenalít, tak viete niečo pozitívne o extrenalitách, tak viete, že jeden z hlavných dôvodov tej ekonómie uvádza pre verejné financovanie vysokých škôl a vedy, sú práve pozitívne extrenality vyplývajúce z toho, že spoločenské výnosy výskumu sú vyššie ako súkromné výnosy, ale to vzniká práve len vtedy, keď sú tie výsledky výskumu zverejňované. A preto všade na svete základný princíp je, že všetky nové vedomosti treba zverejňovať, pokiaľ nie je nejaký veľmi silný dôvod proti tomu. To znamená, že vy, obávam sa, že ste v mentalite sovietskeho uzavretého vedeckého tajného mestečka M1, v ktorom sa vyvíjajú jadrové zbrane, lebo to je jediný prípad z modernej doby, keď to funguje na úplne inej mentalite. Ale toto už nie je chvalabohu mentalita Slovenska v roku 2010.
Samozrejme, existujú legitímne záujmy, ktoré treba chrániť. O tom sme tiež v rozprave hovorili, o tom, aby ľudia mohli publikovať, o tom, že bude tam pravdepodobne potrebné vložiť nejakú možnosť časového oneskorenia pre prípady, kde je to vhodné. Ja som posledný, ktorý povedal, že nemôžu byť výnimky. Ale odmietnuť to an block, ako ste to vy odmietli, musím povedať, že to naozaj je len veľmi ťažko, niečo na čom budeme môcť hľadať zhodu. Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
