Ďakujem. Príjemné ráno, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán podpredseda vlády, pán predsedajúci, dovoľte, aby som na úvod povedal také základné, ak to môžem povedať k tomuto zákonu, prístupy a ešte zdôrazniť axiómy, aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu. Chcem povedať to, že SMER - sociálna demokracia si ctí nález Ústavného súdu, rovnako si ho ctí tak, ako to bolo v prípade nálezu Ústavného súdu, keď pán minister Kaník so svojou poradkyňou pani Radičovou pripravili niekoľko desiatok tisíc dôchodcov, invalidných dôchodcov o ich invalidný dôchodok. Takto si to ctíme aj v súčasnosti, keď sme pristúpili k tomuto nálezu Ústavného súdu. Druhá axióma, ktorú by som chcel povedať, je, že každý, tak ako tu sedíme, som o tom presvedčený, že chceme, aby sme všetkým tým, ktorí potrebujú sociálnu službu, aby sme ju poskytli. Na tom sa určite, pán podpredseda a pán minister, určite dohodneme, pretože neviem si predstaviť človeka, ktorý chodí po Slovensku a nechce niekomu, ktorý túto službu potrebuje, že by ju neposkytol. Možno, že sa nejakí nájdu, ja o takých neviem, ale ak sa nájdu aj medzi politikmi, určite im to voliči spočítajú. A myslím si, že skôr je to ľudské právo, pretože každý v rodine má niekoho, ktorý raz, jednoducho, bude potrebovať túto sociálnu službu a je potrebné, aby sa o neho postarali tí, ktorí sú kompetentní. Ústavný súd vyriekol svoj nález, ktorý, ja to v krátkosti poviem, ktorý bol iniciovaný skupinou poslancov. V petite žaloby sa namietalo, že je tam nesúlad časti textu v § 8 ods. 2 a 3 písm. d) s čl. 35 ústavy, ktorý hovorí o tom, že je to potlačené právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Včera tu odzneli viaceré argumenty alebo viaceré slová z tohto pohľadu. Pri predstavovaní to hovoril pán minister, boli to slová týkajúce sa podnikania, hospodárskej súťaže, atď., atď. Dovoľte mi, vážené panie poslankyne, páni poslanci, povedať, že obce, ani vyššie územné celky nepodnikajú v sociálnych službách, aby to bolo úplne jasne povedané. A tu je potrebné zdôrazniť o čo vlastne ide v tomto zákone. Chceme všetkým pomôcť, tým, ktorí, ako som už povedal, potrebujú túto službu, ale musíme vedieť začo. Návrh poslancov totiž po vyrieknutí tohto nálezu súdu, čo z tohto pohľadu práva podnikať v zmysle čl. 35 absolútne podporujem a nemám s tým problém, pretože, naozaj, je to na tomto princípe postavené, ale návrh poslancov, ktorí vtedy predložili tento podnet, absolútne neriešil tú najpodstatnejšiu vec, a to je financovanie.
Viete, rozpočty, či už obcí alebo vyšších územných celkov, sú štruktúrované. Každý kto pôsobí, či už ako komunálny poslanec alebo starosta alebo predseda, tak vie, že je tam množstvo kompetencií, ktoré potrebujete jednoducho zabezpečiť. A dokonca, obce a mestá, samosprávne kraje, to musia robiť zo zákona. To znamená, nedá sa urobiť také niečo, že keď niekto príde a v zmysle zákona mu služba patrí, že, jednoducho, mu ju neposkytnete len preto, že nemáte peniaze. Preto sa musíme snažiť, aby sme tieto finančné prostriedky vedeli dostatočne rozkladať tak, aby bolo všetko pokryté. Čiže, pre každú oblasť v tom rozpočte je nejaký finančný objem, ktorý vyplýva z fiškálnej decentralizácie a je aj zadefinovaný v nejakom vzorci, ktorý hovorí o tom, že napr. pre sociálne služby do rozpočtov samosprávnych krajov plynú finančné prostriedky z dane z fyzických osôb na základe podielu občanov starších ako 62 rokov a tak ďalej a tak ďalej, pretože tí spadajú do tej siete, ktorí by to potrebovali, na viac sú tam, samozrejme, aj občania, ktorí sú mladší a potrebujú túto sociálnu službu. Čiže, toto je podstata tohto zákona a toto je rozdiel medzi predkladateľom a rozdiel medzi nami. To znamená medzi predkladateľom, ktorý hovorí o tom, že urobíme novelu zákona, ktorá dá právo všetkým, za čo ja sa podpisujem, ktorí potrebujú sociálnu službu, aby ju dostali, ale nepovie, odkiaľ zobrať na to peniaze.
Ale my na druhej strane hovoríme áno, my toto právo ctíme, ale zároveň musíme mať na to finančné prostriedky, pretože ja neviem si predstaviť, že budeme financovať na úkor iných vecí, ktoré sa dotknú rovnako občanov a daňových poplatníkov, pretože nám na tom záleží. Nebudeme financovať prímestskú dopravu? Dobre. Mobilita pracovnej sily, neviem... Kde bude? Nebudeme financovať zdravotníctvo? Dobre. Koho sa to dotkne? Aj týchto dôchodcov. Čiže, toto je podstata, financovanie, pán minister. Chcel by som sa vás aj spýtať, či ste to mysleli vážne, v tej dôvodovej správe, keď ste uviedli, aj napriek tomu, že ministerstvo financií argumentovalo, že to bude mať dopad na rozpočty obcí a miest, čo ma teda milo prekvapilo, škoda, že tu nie je pán minister financií, pretože on tvrdil, že v podstate kríza nemala absolútne žiadny dopad na rozpočet verejnej správy. Verejnej správy, rozumejme štátnej správy a samosprávy. Nuž, potom sa pýtam, prečo ministerstvo financií dalo obciam a mestám teraz mimoriadnu dotáciu 39,5 mil. eur? Nehovoriac o tom, že predtým dostali 100 a potom 133 mil. eur. A tu ma, naozaj, prekvapili z ministerstva financií, zdá sa, že tam ešte sú takí, ktorí pragmaticky rozmýšľajú a nielen politicky, ale ako je to možné, že vy napíšete do dôvodovej správy, že to nemá dopad na rozpočty obcí a miest.
Pán minister, to mi, prosím vás, vysvetlite, pretože nechcem nachádzať akýkoľvek prívlastok na to, čo ste tu napísali, pretože nie je to pravda. A vôbec ste s nami o tom nerokovali. Vôbec ste nemali snahu zistiť, za aké peniaze budeme túto službu robiť. Ústavný súd vo svojom náleze priznáva práve, lebo on striktne rozlišuje, hovorí o tom, že je porušené právo v zmysle čl. 35 podnikať, čiže tieto subjekty, neštátne, nemajú možnosť napĺňať svoje naplnenie toho prečo vznikli, ale zároveň hovorí, že uznáva, že zákonom ustanovené zvýhodnenie verejných poskytovateľov sociálnej služby pred neverejnými, by sa v praxi mohlo prejaviť v pozitívnom pôsobení na fiškálny záujem obcí a vyšších územných celkov. No toto je presne ono o čom hovorím, a to Ústavný súd tu napísal. Samozrejme, že to nebolo povedané, pretože to nie je celkom pozitívne z hľadiska prezentovania tohto zákona. Čiže, toto zdôrazňujem, toto je podstatná vec. Záujem obcí a miest a, samozrejme, aj samosprávnych krajov je, aby jednoducho napĺňali všetky kompetencie v celosti. Nie jednu na úkor druhej.
Ja poviem za Žilinský samosprávny kraj, my máme veľmi dobrú spoluprácu s neverejnými poskytovateľmi a myslím si, že patríme medzi najväčších poskytovateľov, ak to tak môžem povedať. Sme najsociálnejší kraj, pretože máme najviac lôžok, vyše 3 800 na celom Slovensku a zároveň, keď zoberiem neverejných poskytovateľov, máme vyše 500 lôžok. Máme s nimi, naozaj, korektnú spoluprácu a myslím si, že sú potrební z hľadiska poskytovania. Ja by som najradšej, pán minister, dnes všetkých, ktorých máme v zozname umiestnil, kde sa len dá, kto to bude chcieť robiť, naozaj, seriózne, ale nemáme to za čo zaplatiť. A to je celá podstata veci.
Zároveň chcem povedať, že Žilinský samosprávny kraj a ostatné samosprávne kraje snažia sa vždy nájsť medzi týmto poskytovaním dostatočnú rovnováhu. Preto, pán minister, ja by som vás chcel požiadať, aby ste, naozaj, mysleli v tom dobrom úmysle ako som na začiatku povedal, že nám všetkým na tom záleží a nebudeme z toho vytrieskavať nejaký politický kapitál.
Poďme sa baviť o financovaní. Ak hovoríme o tom, že Ústavný súd tu niečo vyriekol a treba ho rešpektovať a povedať si rovnako ako napr. v oblasti vzdelávania stredného školstva, kde tu máme rovnako neštátne školské zariadenia, ale školy, ktoré poskytujú vzdelanie na základe tak isto ústavy, potvrdí to pán poslanec Fronc, ktorá hovorí o tom, že každý má právo na vzdelanie. Áno, výborne, a štát to vyriešil takým spôsobom, že je to prenesený výkon štátnej správy a platí túto službu aj týmto neštátnym školám. Tak poďme sa baviť aj v tomto prípade. Tak štát nech preberie zodpovednosť a, jednoducho, nech ide platiť, aby sme dokázali a my budeme len nápomocní. A obce a mestá určite. Ale nie tak, že to na ne hodíte a budete sa tváriť, však, veď vy máte dosť peňazí, a keď to nebudete robiť, tak ste neschopní a tak ďalej. To môže povedať iba niekto, kto v živote nepôsobil v komunálnej sfére, alebo vôbec nebol poslancom, alebo niečo podobné. Preto sa stotožňujem s návrhom, ktorý predniesol môj kolega, že je potrebné sa vrátiť späť ku rokovaciemu stolu.
Pán minister, ja som pripravený, všetci sme pripravení, a poďme hľadať na to finančné prostriedky, aby sme to zvládli. Poďme upraviť model tak, keď Ústavný súd takto rozhodol, aby sme to mohli prefinancovať pre všetkých. Pre všetkých, podotýkam. Lebo, ak sa to neurobí, že nebudeme môcť to prefinancovať pre všetkých, tak, pán minister, sa to obráti aj proti vám, aj proti nám všetkým, a to určite nechceme. Čiže, podporujem procedurálny návrh v zmysle rokovacieho poriadku § 73, aby sa o tomto zákone ďalej nerokovalo, pretože nie je to žiadny problém. Totiž, do šiestich mesiacov je potrebné, aby zákonodarca upravil toto ustanovenie, ktoré, mimochodom, v tomto zákone je riešené nad rámec. Na tom sa zhodneme, ale nechcem rozoberať a zaťažovať vás právnickými záležitosťami. V prípade, že do šiestich mesiacov sa nedohodneme, ale som presvedčený, že na novembrovej schôdzi by sme to vedeli znova otvoriť a prísť aj s návrhmi, ako to budeme financovať, lebo, keby tak nedošlo a bolo by to o mesiac neskôr, tak, či tak, tieto ustanovenia, ktoré sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, strácajú jednoducho platnosť, účinnosť, a tým pádom sa môže postupovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ale podstata je, poďme riešiť financovanie.
Vážený pán podpredseda, pán minister, poprosím vás, keby ste mohli zodpovedať na moje otázky, keď budete mať záverečnú reč. Ďakujem za pozornosť.
