Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za faktické.
Pán kolega Zajac, ja vážne mám tendenciu rešpektovať objektívne momenty, ktorú sú s vami späté. Však učíte na univerzite, boli ste významným propagandistom v 90. rokoch, teda toho začiatku tých 90 - 92, a len pozerám, čo sa tu vlastne deje. No tak vy a OKS ste vystúpili dnes asi päťkrát, z toho sme tu počuli o Urválkovi a o všetkom možnom dookola, čo mám taký pocit, že ste sa zabudli niekde v roku ´93. My už teda 20 rokov teoreticky žijeme v slobodnej spoločnosti a pravdepodobne tento slovník, že teda ten nepriateľ je automaticky hlupák a ešte pritom máte obrovské morálne a neviem aké rodinné kauzy, o ktorých všetkých hovoríte, a ešte nemá etiku a vy ju teda máte, to tu už vážne nebolo posledné štyri roky v tomto parlamente. Je to nóvum, ktoré ste sem vzniesli, a to mi nejak nejde celkom dokopy s tým obrazom, ktorý som mal doteraz. No tak tento problém tu je.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, a chcem vám ešte povedať, že naozaj vás budem čo najmenej a budem sa hlboko vyhýbať kontaktu, lebo naozaj to význam nemá.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, myslím si, že z istého pohľadu, aj keď možno ten pohľad nie je celkom korektný alebo konzistentný s pohľadom parlamentu, si ani nezaslúži nejakú veľkú diskusiu z toho dôvodu, že jeho vlastný obsah je síce nepochopiteľný, ako aj je svojím spôsobom tragikomický, ale v konečnom dôsledku žiadne zásadné problémy nespôsobí, pretože ten stav je taký, že možnosť dočkať sa serióznej odpovede v médiách ako klasického, štandardného inštitútu, ktorý je úplne samozrejmý v demokraciách, v normálnych demokraciách starých európskych krajín napríklad, viď napr. francúzsky, nemecký zákon a podobne. Dokonca vo Francúzsku s trestnoprávnou sankciou, pokiaľ sa odpoveď neuverejní a robia noviny s tým problém.
Dokonca v tom smere v zúfalej túžbe médií ovplyvňovať zásadným spôsobom verejný život, rozhodovať o zásadných otázkach toho, čo sa stane súčasťou verejnej mienky a v konečnom dôsledku logicky zas demokracia ovplyvní v konečnom dôsledku tvorbu štátnej vôle, tomu sa venuje v slušných krajinách pozornosť. V Nemecku dokonca je možné poskytnúť štátnu dotáciu na podporu nejakého nosiča, ktorý bude slúžiť nejakému významnému názorovému produktu, ktorý vznikne, ktorý sám osebe nemá finančné prostriedky na to, aby si takýto nosič, ktorý je konkurencieschopný v rámci krajiny, urobil s tým, že teda demokracia a možnosť vyjadriť sa úplne každému vo verejnom priestore je zásadnou chránenou hodnotou pre všetkých okrem pána Zajaca a OKS, pretože tam to vyzerá celkom inak.
Demokracia je to, čo si myslí OKS. OKS si zabezpečil nebývalý vplyv v médiách. Prosím, tam by sme to ešte vedeli pochopiť, ale už nie vo verejnoprávnych. Verejnoprávne médiá sú čosi, čo má mať, plniť úlohy verejnej služby, a pluralita názorov a aj objektivita informácií je sledovanou hodnotou, pre ktorú sa vytvárajú aj potrebné nástroje, či už technické, alebo iné, a je to sledovanou hodnotou.
Redaktori v týchto krajinách, pokiaľ má aj názor trošku a je, má pocit, že je trošku jednostranný v názore, tak dokonca má veľmi silný autoregulačný mechanizmus v sebe, že ale povie, aby som dal, že teda oponentúry, oponent si myslí niečo podobné. Taký u nás neexistuje.
Už som o tom tu rozprával. Neexistuje polemika, nikto nepotrebuje polemiku, nikto nepotrebuje korektne pred verejnosťou uvádzať argumenty a bojovať o priazeň verejnosti, o verejnú mienku. Lebo ešte furt je tu taký malý predpoklad, že verejná mienka zohráva pri riadení štátu nejakú rolu, nejaký význam.
Dokonca v slušných štátoch tí moderátori si aj všímajú, že ktoré strany reprezentujú akú časť verejnej mienky. Preto majú aj veľký význam, veľký význam rôzne prieskumy verejnej mienky a minimálne korektní a slušní politici vnímajú ten rozmer, ktorý tam je.
Obávam sa, že politik, ktorý je aktívny v politickom priestore dvadsať rokov a zatiaľ strana, v ktorej sa zúčastnil, ktorej je nositeľom a o ktorej rozpráva veľmi často, možno prekročila viac ako 0,6 % a možno aj trošku viacej, jednoducho sa usiluje ten priestor, ktorý tu dneska je, prekračuje dramaticky inak tú hranicu.
Na druhej strane si pamätám, mal som tú česť byť podpredsedom Národnej rady a predsedom klubu, ktorý mal jednu tretinu poslancov v parlamente. Nepodarilo sa mi v podstate urobiť ani jeden rozhovor a nepamätám si situáciu, keď by som mohol ja ponúknuť nejaký súbor pohľadov na veci, alebo povedzme, že hierarchiu vecí, ktoré sú pre správu krajiny dôležité, o ktorej si myslím, že by bolo dobré, keby sme rozvinuli nejakú verejnú diskusiu. Nikdy som sa k tomu nedostal. Naopak, napísal som napríklad list do Pravdy v súvislosti s vtedy politickým bojom o charakter zdravotných poisťovní, kde som tvrdil a tvrdím doteraz, že neexistuje v Európe súkromná zdravotná poisťovňa, ktorá by mala právo na zisk, okrem niektorých modifikácií, kde ale vždy ten základ, ktorý tam je poistný, nesmie podliehať ziskovým aktivitám, ako napríklad v Holandsku. Ani mi neodpovedal šéfredaktor, pričom zdvorilejší list som v živote nenapísal ako jemu so žiadosťou o prípadné stretnutie, vysvetlenie a tak ďalej s tým, že uvádza jednostranné názory a nekorektné, ale hlavne cituje mňa zle, nekorektne a neseriózne. Ani odpoveď.
Čiže to, pán minister, že ste teraz dramaticky povedali, že ako politik už nemám právo a môže kdekto, ktokoľvek, napríklad pán Zajac, o mne napísať čokoľvek, hocijaký nezmysel, novinár sa zaštíti pánom Zajacom a ja už odpovedať ako politik nemôžem.
Bola veľmi zaujímavá situácia, vznikla včera na ústavnoprávnom výbore, keď dokonca pracovníci ministerstva kultúry začali vehementne presviedčať, že tento zákon, to není len tak, že by to bolo súčasťou nejakého politického názoru, ktorý sa presadzuje cez vládny program, ale že to je implementácia európskej smernice, ktorú musíme, musíme okamžite implementovať, lebo keď to nespravíme, v takom prípade nám hrozí, že s Európskou úniou budeme musieť rokovať a že teda dostaneme relatívne veľkú sankciu. Nič iné ma(mi) nenapadlo vzhľadom na to, že naozaj nemám kapacity, pán minister, na to, aby som si urobil komparáciu, asi ako vyzerajú právne poriadky v Európskej únii, už len preto, že fungujú kontinuálne tridsať, päťdesiat, osemdesiat rokov a že takáto komparácia už dneska v moderných štátoch je ale absolútne samozrejmým predpokladom pre to, aby som začal vôbec pripravovať právnu normu. Pozrel si inštitúty, ktoré sú, súvislosti inštitútov a ktoré inštitúty sú najlepšie cez nejaké hodnoty, ktoré zadefinujete, tak tie nám potom ponúknite do parlamentu, aby sme ich schválili.
No tak som sa teda opýtal, nevediac, nedostatočne informovaný, čo ma aj mrzí, tých pracovníčok, že keby mi teda povedali, keď je takáto hrozná situácia, v ktorej európskej krajine je teda takto postavená právna norma, že politik nemá právo na odpoveď. Keďže nám hrozí, že teda z orgánov Európskej únie dostaneme pokutu, lebo neimplementujeme smernicu. Tak tá prvá kolegyňa, ktorá začala s tým, nevedela vôbec vymenovať a tá druhá vymenovala Fínsko. A keď som ešte odchádzal, takže pravdepodobne na Malte a na Cypruse. Takže toto sú tie štandardy v norme, pán minister, ktoré sme sem dostali. Ja dokonca chápem aj to, a som vám to s láskou vykričal, že tento nezmysel ste si dali do vašej kampane ako SaS-u a vám, samozrejme, ako ministrovi nič iné nezostáva, len to dostať do právnej normy a posunúť sem, lebo je to relatívne najmenej bolestná otázka a podobne.
Takže nebudeme mať právo politikov na odpoveď. Pevne verím, že sa vymení vládna garnitúra, tri roky sa to dá vydržať, a že podobný nezmysel sa stratí z právneho poriadku. Pokiaľ nie, tak potom dúfam, že tí nasledovníci, že budú ešte pokračovať v tejto nádhernej polohe s tým, že vzory sú, pán minister. Vzorom je, sú tendencie a tézy o mediokracii. O tom, ako sa dá geniálnym spôsobom manipulovať štát, verejná mienka v spoločnostiach práve cez médiá. Akým spôsobom treba, ale sakramentským spôsobom, uvažovať o tom, ktoré témy budem púšťať desaťkrát za sebou, ktorú pustím raz, aby bola akože objektivita, ale už potom sa informácia stratí. A že teda treba si, samozrejme, vybrať cez tie médiá a kto má vyberať favoritov a kto má teda médiá, ten vlastne disponuje verejnou mienkou ako nástrojom na tvorbu štátnej vôle.
Ja a moji kolegovia zo SMER-u si myslíme, že toto není správna cesta. Že správna cesta je naozaj, že teda médiá sú nástrojom verejnej služby. A úlohou médií je nič iné - sprostredkovať politický, hodnotový, myšlienkový, názorový zápas v absolútnej komplexnosti verejnosti! A verejnosť, ktorá potom sa vyjadrí, skúmajme ju, urobíme všetko pre to, aby sme vedeli o tom, čo si tá verejnosť myslí čo najviac, potom je odrazom v politike. So všetkými peripetiami, kde nie naozaj vždycky treba ísť podľa verejnej mienky a kde ešte vzniká jedno ďalšie obrovské nebezpečie, že pokiaľ budeme manipulovať, tak aj potom tie výstupy budú zmanipulované. A verejná mienka vlastne stratí význam pri tvorbe štátnej vôle, čo je veľmi nebezpečné v slušnej demokracii.
Čiže na jednej strane nejde o podstatnú vec, na druhej strane, pokiaľ to skúmame cez hodnotový rámec, problémy tu sú, pán minister. Problém je ten, že pravdepodobne v mediálnej oblasti možno identifikovať celý rad ďalších zásadných problémov. Existuje čosi ako ten novinársky kódex. Obávam sa, že dve tretiny vážených kolegov ho nikdy nečítali, a ak áno, sa hlboko ospravedlňujem, ale by ste neverili, čo všetko tam majú novinári napísané, čo majú robiť. Autorizáciu rozhovorov, že musia vám oznámiť, že kedy si zapne mikrofón a kedy vás začína počúvať, aby sa nedalo zmiešavať, kedy je rozhovor neformálny medzi vami, kde rozoberáte veci a kde, samozrejme, formulujete veci inak ako tie, o ktorých považujete za potrebné oznámiť verejnosti cez ten nosič, ktorý ten novinár používa.
Mne sa stalo počas mojej praxe, že napriek tomu som sa sťažoval na malú možnosť, tak som videl najmenej šesť rozhovorov v novinách, ktoré som v živote nevidel, ktoré som v živote, mi novinár nepovedal, že so mnou chce robiť nejaký rozhovor, ale ktorý si tajne nahrával vo vačku to, na čo sa ma pýtal počas toho, že, samozrejme, zaneprázdnený cez schôdzu rozmýšľame všelijako - a to boli rozhovory.
Toto je typ informácie toho, čo ponúkame občanom. A tak to aj vyzerá, že kvalita, tézy, tendencie vecí a aj nositeľov, ľudí, ktorí niečo vedia, strácajú význam v tejto spoločnosti. Lebo však na čo? Treba týchto novinárov, treba mať čisté účelové ciele, jednoducho tá pravica, to videnie jednoducho je správne, tak to má byť a my urobíme všetko pre to, lebo teda tí ľavičiari, národniari a všelijaké iné tieto nedospelé a necivilizované skupiny ľudí jednoducho treba odtiaľ vyhodiť.
Nejde to, samozrejme, cez serióznu diskusiu, lebo tam by bol problém. Lebo tí necivilizovaní majú komplexnú vcelku teóriu takisto, ako ju majú všetky politické strany. Všetci sme sa naviazali na politický systém európsky, dneska. Všetci pracujú v rámci štandardov sociálnodemokratických, liberálnych a tak ďalej a tak ďalej. Takže tam to nejde. Takže potom to ide tým, že diskreditovať hlúposťami.
Osobne som sa dočítal, som Al Capone, že parkujem niekde a podobne. Úplne nezmysly! Kde som sa zmohol iba na to, že som zúrivo zavolal do tej redakcie, že čo sú to za nezmysly. Prečo aspoň elementárne, elementárne prvky tej etiky novinárskej, ktorá je žiaducim opäť faktorom všade na svete v normálnych spoločnostiach, sa nevyžívajú? Nič! Absolútne nič!
Myslel som si, že minister, ktorý príde z mediálneho prostredia, si bude všímať a ponúkne nám komplexne predstavu o tom, ako fungujú médiá, ako fungujú práve v tej verejnoprávnej oblasti, kde sú verejnou službou a kde teda spravujú rámec, na základe ktorého sa tvorí štátna vôľa. Aký súbor zlepšení nám ponúkne? Po roku fungovania po tom celom sme zistili, že politik nemá právo na odpoveď.
Vážené kolegyne, kolegovia, zle, zle. Takýmto spôsobom ani, ani len v náznaku nepokročíme nikde ďalej, naďalej budú tieto obrovské negatíva, ktoré sú okolo nás a s ktorými sa stretávame dennodenne. Poďme konečne rozumne na kvalitu, poďme naozaj zhodnotiť stav, pomenujme hodnoty aspoň tie základné, na ktorých sa vieme dohodnúť, čo asi by malo byť, čo mám robiť ja ako politik eticky, ale čo má robiť aj novinár ako človek etický. Zohráva minimálne vypätý novinár v novinách takú úlohu a má taký hlas v spoločnosti, ako mám ja ako politik jeden zo stopäťdesiatich. Takže zas to sa nedá nevidieť.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, týmto zákonom ste nám ponúkli váš konzistentný pohľad na štruktúru problémov verejnoprávnych médií a ich nosičov. Je, bohužiaľ, taký, aký je. Už viacej nemá význam k tomu čo povedať. Je to tragédia.
Pevne verím ale, že pán minister bude registrovať možno aj z tejto diskusie niektoré ohlasy, lebo verím, že rovnako má záujem asi ako ja na tom, aby ten štát vyzeral trošku normálnejšie a že do budúcnosti nám pripraví zákony v oblasti mediálnej, ktoré aspoň v náznaku budú niektorý z naznačených zásadných problémov riešiť. A vtedy bude ten zákon mať význam.
Takto je to opäť len niečo, čomu hovoríme politizácia prostredia, ovládnutie priestoru a ešte aj to posledné - politikom, hlavne opozičným, zavrieť ústa. Lebo ako sme zistili, koaliční s dobrými vzťahmi v médiách si priestor na odpoveď kedykoľvek nájdu. Problém je naozaj tam, kde treba naozaj stanoviť povinnosť. Povinnosť, lebo jednoducho opoziční politici to majú ťažšie. A tú povinnosť treba zásadným spôsobom dať preč a definitívne budú disponovať verejným hlasom pri tvorbe hodnôt a označovaním niečoho za pravdu alebo nepravdu iba za tých novinárov, ktorí tam sú. Pánov Schutzov, Morvayov a všetkých týchto ľudí, ktorí takým zásadným spôsobom jednostranne majú česť ovplyvňovať slovenskú verejnú mienku.
Druhý malý problém, nechcem vás zdržovať, len musím sa vyjadriť k tomu, čo sa deje v tej Lampe. Opäť s pánom Zajacom sa nebudem púšťať do diskusie. Len, pán Zajac, vy ste vysokoškolský pedagóg a vedec. Váš vzťah k objektivite, ako ju vnímate v poznávacích procesoch, tak empatia k názorom iných má nejaký konkrétny výraz. To, čo u vás vidím, to je pre mňa nepochopiteľné, ale nech sa páči, veď prosím.
Len relácia Pod Lampou je jediná publicistická relácia, ktorá má hodnototvorno-názorovotvorný charakter. Je to rozsah štyri hodiny a viac, ktorý má k dispozícii jeden moderátor. Jeden moderátor, ktorý sa, teda označil sám seba za amerického vlastenca. Toto si nedovolí v normálnom štáte, toto sa robilo v päťdesiatych rokoch. A bolo tu nemálo ľudí, ktorí sa vtedy vyhlasovali zase za ruských vlastencov. Lebo není nič lepšie, sa vyhlásiť za toho, ktorý je práve silný štát, že ste vlastencom toho. Ale to by zas nevadilo a nechcem ani na sekundu spochybňovať, ešte raz to zopakujem, novinárske kvality pána Hríba. Len redaktor verejnoprávnej televízie musí mať elementárnu a základnú vlastnosť. Musí mať aspoň elementárny sklon k objektivite. Schopnosťou naozaj to, o čom hovoríme, čo je základný význam verejnej služby: sprostredkovať politický zápas, hodnototvorný zápas v potrebnej štruktúre.
Tí, ktorí sú tam, pán Mojžiš a neviem kto a tak ďalej, celá skupina ľudí tých istých, čakám už, kedy začne chodiť každý raz pán Schutz a najbližšie tam už bude, samozrejme, aj pán Zajac aj s kolegami z OKS a budú nás presviedčať o tom, jak je to spravodlivé. Budú si predvolávať sudcov v jednotlivých prípadoch, keď sa rozhodnú, že je niečo nespravodlivé. Prestanú rešpektovať to, čo je elementárnym základom morálky v práve: rešpektovať formálne procesy pri zisťovaní pravdy v súdnictve a podobne. To je základ.
A u nášho typu práva, Fuller, pán kolega, keby ste si pozreli Morálku práva, je tam úplne všetko. Bez akýchkoľvek problémov, že toto, čo sa tu deje, neexistuje. To sa dialo v päťdesiatych rokoch v Albánsku, kde pracujúci, ktorí ako celý deň radostne pracovali, večer zasadli v kultúrnom dome do lavíc a súdili. A potom sa spovedali ostatným pracujúcim v tom, ako súdili.
Toto sa má dostať do štandardov nášho slovenského súdnictva?! Vytvárať takýto nehorázny nátlak na sudcov, ktorí sú dneska na najvyšších pozíciách na Najvyššom súde? Celý ten spor prešiel úplne riadnym zásadným spôsobom cez všetky inštancie niekoľkokrát, základný, okresný, krajský, najvyšší, po roku ´89.
Pán Zajac, na základe čoho chcete vtlačiť do verejnosti, že ja túžim po tom, aby nejakí nespravodlivo odsúdení ľudia, aby hnili v žalári?! Prečo to, komu to vtláčate tento názor?!
Mám tisíc a všetci máme tisíc názorov na procesy, ktoré sa dejú v súdnictve, ale vieme všetci, že jednoducho, ak by týmto spôsobom sa začalo vstupovať do práce súdnictva, tak to prestane fungovať ale úplne.
Je proste, je to niečo, ktoré naozaj vzbudzuje až zúrivosť. V tomto smere vám dám za pravdu, lebo takúto nehoráznosť až chrapúnskosť, akú som videl v Slovenskej televízii, a tak zásadné narušenie základov súdnictva a jeho objektivity som ešte nevidel.
To, že musíme v našom prípade, keďže ideme a formalizujeme procesy v súdnictve, musíme vedieť, že dôkazy sú formálne. Vieme dokonca, a vy, vláda, ktorú vy podporujete, táto koalícia zaviedla, že naše súdy už nie sú viazané objektívnou pravdou a zisťovaním objektívnej pravdy. Naše súdy, vážené kolegyne, kolegovia, iba vyhodnocujú predložené dôkazy! Koľko sme sa tu nakričali proti tomuto hlúpemu systému, ktorý sme dovliekli z Ameriky a nekomplexne, to znamená, že nepôsobí ako v Amerike. Preto sú aj tie súdy, ktoré potom tí prokurátori, ktorí nechcú púšťať tých mafiánov, pokiaľ dostanú ich kauzy a nemajú dostatočné dôkazy na to, no tak potom sa dostávajú do rozporu, ak sú to slušní ľudia. A prečo by neboli? Nech je tam taká istá skupina zločincov, ako je medzi nami. A taká istá skupina ľudí serióznych, ktorí majú záujem o spravodlivosť, ako medzi nami. Prečo by tam bola iná? Čo to vytvárame za mechanizmy, akým spôsobom vlastne staviame spoločnosť do polohy, že ten konflikt, ktorý tu je, automaticky vyvoláva revanšizmus?
To, čo robia vážení kolegovia zvrchu, no tak ako v každom z nás to bude, no tak ak sa to náhodou zmení, no tak ale toto treba vrátiť, lebo to takto nejde. A bude treba hrozne veľa sily, aby sme sa vrátili k tomu, čo naozaj potrebujeme. Korektnú objektivitu, rešpektovanie názorov iných, pluralita má aj dôsledky myslenia. Nositelia sú zvláštni, ale prostriedky, ktoré používame na presadenie svojej vôli, musia prísne podliehať formálnym procesom. Keď sa tak nedeje, tak jednoducho spoločnosť prestáva fungovať a rozpadá sa na indivíduá, kde jednoducho rozhoduje nie spravodlivosť, ale to, ktorý hlas je najsilnejší, ktorý vie najviac revať a predovšetkým ktorý nerešpektuje žiadne pravidlá.
Jediný dôsledok totiž je, že potom musí každý, kto chce byť úspešný, používať takéto podpásové pravidlá. Preto je nebezpečné, a preto toľko protestujeme aj voči prokuratúre a používaním jednoznačných a viditeľných podpásových aktivít, nekorektných, nevecných, ktoré smerujú k ničomu inému, len k osobnej diskreditácii tých, ktorí sú politickými oponentmi. S týmto prestaňme! Tuto je základ toho, aby naozaj začala dominovať v parlamente vecná a zmysluplná diskusia.
Ja sa vám ospravedlňujem, ale naozaj tieto momenty pre mňa osobne, mňa emočne sa dotýkajú, som presvedčený, že ak nezvládneme tu a teraz tieto procesy a budeme v tom pokračovať, čakajú nás zlé časy.
Veľmi vám pekne ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pani ministerka, nikdy som sa netajil tým, že som bol pripravený vás minimálne rešpektovať ako ministerku, a mám pre vás aj dobrú správu, nikdy sa neznížim k takejto hanebnej osobnej diskreditácii politických súperov a oponentov, ako ste to urobili teraz vy. Ja vás, pravdupovediac, nepoznávam.
To, že je tragédiou Slovenska vcelku to, že je možné takto vcelku generálne využiť médiá v neuveriteľnej zhode s politickými cieľmi súčasnej koalície, ale už nie a vôbec nie vecnými a odbornými argumentami, ale hlúpou a surovou osobnou diskreditáciou. Úplne náhodou sa objavovala od rána do večera pred voľbou v našich médiách, ale len u Trnku, že jazdí po hrádzi, že je milionár, lebo má byt, a že jeho syn niečo zneužil nekorektné. Rovnako potom, samozrejme, na Tichého, ktorý bol vaším odporcom, reprezentoval záujmy prokuratúry, žiadali to od neho prokurátori tí iní. No tak výsledok je, že pomaly sa tu nesmierne tešíte z toho, že zo súkromného záznamu, na ktorom nehrá Tichý ale žiadnu úlohu, a urobíte z toho akože škandál. Je to pokrytecké a trápne, pani ministerka! Je to pokrytecké a trápne! Naozaj sa vráťte na cestu vecnej diskusie.
Tak diletantský návrh prokuratúry, ako ste urobila vy, v rozpore so základnou politickou etikou, keďže to nemáte v programovom vyhlásení, tu ešte nebol, pani ministerka, v tom je ten problém.
Takže budeme dávať pozor, kam až ste ochotná zájsť. Tú správu dobrú pre vás, že my sa k takýmto osobným diskreditáciám nikdy neznížime a budeme sa snažiť vždy korektne a seriózne debatovať, odborne, pani ministerka.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, chcem poďakovať Martinovi za to, že spomenul tu inak nebývalú a neslýchanú situáciu, ktorá sa odohrala práve v ten večer relácie vo verejnoprávnej televízii, kde jednoznačne motivovaný, jednostranne s názorom moderátor programu, ktorý trval nesmierne dlho, tak neuveriteľným spôsobom priamo alebo nepriamo dehonestoval rozhodnutia súdov, zásadným spôsobom ich spochybňoval a vyvolal atmosféru, ako keby naozaj mali sa tí sudcovia, vyšetrovatelia a iní účastníci procesov ísť na priamu konfrontáciu s ním a ním privolaných ľudí. To je nebezpečná tendencia a jednoducho sa to tu neobjavilo počas celého môjho života.
A naznačuje tu veľmi nebezpečnú tendenciu, vážené kolegyne, kolegovia, že ukazuje sa, že existujú politické ciele, ktoré ako keby nemali hranice pre prostriedky pre ich realizáciu, ktoré možno použiť. A túto naozaj ja cítim absolútny suterén, ani nie už justičný, ale politický.
To a akým spôsobom sa dajú zneužiť médiá pri takých veciach, ako je voľba generálneho prokurátora, je pre mňa nepochopiteľné, sa nenájde dosť ľudí, ktorí jednoducho majú elementárny zmysel pre česť aj politickej súťaže.
Toto, čo sa stal a začína sa diať dehonestácia ľudí, ale surovým a hlúpym spôsobom, toto vystúpenie ministerky spravodlivosti, ktoré bolo pre mňa tragické, falošné, pokrytecké, ale hlavne dokazujúce jednoznačné politické zneužitie situácie s jasným a viditeľným politickým cieľom.
Toto jednoducho nezavádzajme, vás vážne prosím, vážené kolegyne, kolegovia, vráťme sa na cestu normálnej politickej súťaže, aspoň elementárnu etiku a slušnosť.
A to, čo urobil pán Hríb, pevne verím, že bude mať dohru a že orgány, ktoré sme si tu zvolili, ktoré majú dozerať na regulárnosť aspoň... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, chcem dať návrh, aby sme zaradili do bodu programu prerokovanie Správy o slovensko-maďarských vzťahoch, ktoré predložil na základe uznesenia ústavnoprávneho výboru pán minister Dzurinda do tohto výboru. Táto správa obsahuje celý rad skutočností, ktoré sú predmetom a zásadným predmetom záujmu spoločnosti. Téma je živá v médiách a aj v slovenskej verejnosti a myslím si, že by bolo veľmi korektné, keby sme tento materiál prerokovali aj v pléne s tým, že by správu uviedol pán minister zahraničných vecí a uskutočnila by sa k tomu primeraná rozprava.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem kolegom.
Pán Somogyi, nerozumel som vám celkom dobre, ale ak som vyzýval, aby spoločenstvo zabudlo, ak dobre hovorím, no, logicky aj naše. Tých kríz vzájomných a to videnie, je to tak zložité, že, že pravdepodobne eskalovanie a pripomínanie nerieši nič.
Ale k pánovi kolegovi, pánovi profesorovi by som chcel iba niečo povedať. V roku ´95 sme pristúpili na Slovensku k Rámcovému dohovoru o ochrane menšín a dvojjazyčných názvov atď. a celá časť reprezentácie povedala, že chceme zákon aj o štátnom jazyku, zo správy ministerstva zahraničných vecí. Masívna mediálna a diplomatická medzinárodná kampaň sa rozpútala Maďarskom, ktorej ústrednou témou, tézou bolo, že táto norma ohrozí používanie jazykov menšín, mala za cieľ zabrániť prijatiu takejto normy. Maďarská diplomacia dokázala uprostred novembra ´95, takmer 10 rokov pred vstupom do EÚ, zmobilizovať Európsky parlament, ktorý sa osobitne venoval situácii na Slovensku pri našom jazykovom zákone. Dialo sa to presne v čase, keď v Bratislave sa prerokovala táto norma. Všetkých šesť, či koľko bolo vtedy, frakcií mali pripravené uznesenia proti Slovensku, len našťastie sa dozvedeli, že za tento zákon jazykový ste zahlasovali aj vy, aby som to pripomenul, KDH, tak v takom prípade sa toto z uznesenia vypustilo.
Tak toto, keď hovorím o medzinárodnej kampani a o úlohách a spôsoboch, ako sa uplatňujú národné záujmy, myslím, že všetci mi rozumejú, o čom som v tomto zmysle hovoril.
Ďakujem pekne.

Áno, vážený pán podpredseda, ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som ešte povedal niekoľko slov k téme, ktorej sa venujeme relatívne dlho, a uznávam, že je to objektívne, ale predsa len tá diskusia nie je kontinuálna, pretože neustále ju prerušujeme a už niektoré tie poznámky a polemika s tvrdeniami, ktoré tu odzneli, potom už strácajú význam. Ale pokúsim sa napriek tomu zareagovať na niektoré veci z diskusie, pretože táto diskusia je veľmi dôležitá pre Slovensko. Sprostredkováva našim občanom, ako jeho najvyšší zastupiteľský orgán, ktorý má, vníma situáciu, ktorá momentálne je, ako identifikuje problémy a aké nástroje a prostriedky hodlá použiť na to, aby prípadné negatívne momenty alebo momenty, ktoré sa zásadným spôsobom dotýkajú našich záujmov, ako chce riešiť. Rovnako je to príležitosť aj pre predstaviteľov politických strán, pre politické kluby, aby demonštrovali svoje stanoviská, aby svojim voličom ponúkali riešenia, ktoré, samozrejme, tí voliči buď prijmú, alebo neprijmú.
Čo sa týka diskusie, ktorá tu odznela, zdá sa mi, že treba niekoľko slov povedať aj k niektorým otázkam, ktoré odznievali málo frekventovane. Slovensko, teda ide o otázky, ktoré sa dotýkajú geopolitického pohľadu na situáciu, v ktorej žijeme, postavenie Slovenska, čo asi podmieňuje a určuje základné kroky aj zahraničnej politiky a čo, samozrejme, určuje aj spôsoby, akým Slovensko môže hájiť svoje záujmy. Slovensko je najmenšou krajinou v stredoeurópskom regióne a jeho politika musí stáť principiálne na zásadách dodržiavania medzinárodného práva, na zásadách dobrého susedského spolunažívania a, samozrejme, aj na vytváraní komfortného prostredia pre život všetkých občanov, ktoré na území štátu žijú. To je základná axióma. A Slovensko, myslím si, od svojho vzniku, je to tuším 18 rokov, sa týmito zásadami v zásade aj riadi. Slovensko nemá nepriateľov, Slovensko sa snaží nemať žiadne územné požiadavky, žiadne hmotné, hodnotové požiadavky voči nikomu, rešpektuje principiálne výsledky 2. svetovej vojny, tak ako predtým rešpektovali sme, naši obyvatelia, predchodcovia výsledky 1. svetovej vojny, s tým, že sú základom pre prirodzené susedské spolunažívanie, pre dobré vzťahy medzi našimi občanmi, ale logicky potom, pokiaľ dochádza k spochybňovaniu týchto princípov, pravdepodobne musí minimálne spozornieť.
Toto sú zásadné otázky a tuto aj prechádzame skúškou akousi, do akej miery my ako reprezentanti občanov nášho štátu dokážeme ponúkať dobré riešenia a do akej miery v onej, použijem také eufemistické slovo, súťaži, aké pozície vieme pre Slovensko nejakým spôsobom zaujať.
Slovensko má svoje menšiny, má nemalé menšiny. Veď v Českej republike podľa rôznych odhadov žije minimálne 300-tisíc Slovákov. Minimálne 60-tisíc Slovákov žije vo Vojvodine. Odhady Slovákov v Amerike sú od jedného do pomaly troch miliónov a tak ďalej, s rôznym typom logicky asimilácie v prostredí podľa toho, ako dlho tam naši predkovia už žijú. Slovensko má aj tým pádom vžité stereotypy vnímania postavenia menšín s tým, že principiálne Slovensko vychádza z pozície rešpektovania princípu nezasahovania do života iných krajín. A pokiaľ nejaké princípy takéhoto zasahovania majú byť, majú byť výsledkom medzinárodných dohôd, majú byť výsledkom mechanizmov, ktoré vytvára medzinárodné spoločenstvo, ktoré Slovensko chce reálnym spôsobom dodržiavať.
Vážené kolegyne, kolegovia, žijeme ale so susedom na južných hraniciach nášho štátu, v ktorom existuje to, o čom sme tu už tisíckrát hovorili - trianonská trauma. Existuje čosi, kde súčasná reprezentácia, politická, Maďarska vníma sa ako nasledovníka Uhorska, uhorského štátu s tým, že zásadným spôsobom posilňuje nacionalistické tendencie s cieľom zjednotiť maďarský národ a vracať sa až k vráteniu tzv. stratených území. Či to tak je, alebo nie je, pokúsim sa riešiť nielen vlastnými tvrdeniami, ale pokúsim sa dokumentovať hlavne názormi ľudí, ktorých by ste vy, ako hovorím teraz predovšetkým ku koalícii, mohli nejakým spôsobom rešpektovať.
V rokoch 2002 až 2006 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Budapešti pán Štefan Markuš a do tejto pozície ho inštalovala, pre skratku použijem termín, Dzurindova vláda. Ako vníma túto situáciu v Maďarsku tento bývalý veľvyslanec, citujem z článku v jedných mienkotvorných novinách u nás: "Bývalý veľvyslanec v Maďarsku Štefan Markuš vidí maďarskú ústavu ako časovanú bombu, ktorá raz vybuchne a prinesie veľké problémy. Markuš doteraz miernil obavy z Viktora Orbána, teraz však priznáva, že ho maďarský premiér prekvapil. Aj ústavou podľa neho potvrdil, že sníva o veľkom Maďarsku a nestojí ani o Európu, do ústavy dal ako menu forint, čím sa vlastne dištancoval od Európskej menovej únie a užšej integrácie Európy. Európa by už nemala mlčať," hovorí tento bývalý veľvyslanec. "Tento problém by mal patriť prinajmenšom do Európskeho parlamentu," myslí si Markuš.
Ak by sme sa pozreli aj do jeho vlastného článku, ktorý pán Markuš tiež uverejnil v našich mienkotvorných novinách, uvádza pán Markuš: "Nová ústava dosvedčuje, že kabínkové povstanie úspešne pokračuje a svet by mal Orbánovo úsilie konečne vziať na vedomie. Ústavný proces u našich južných susedov vyústil do reálneho scenára novodobej drámy. Kulisy sú postavené, vykresľujú kontúry budúcnosti maďarstva v Karpatskej kotline. Herci a režiséri sú pripravení. Namiesto "my ľud" čítame "my členovia maďarského národa". Základný zákon tak oslovuje nielen obyvateľov Maďarska, ale každého, kto sa cíti Maďarom a je štátnym občanom, nech by žil kdekoľvek na svete. Maďari teda rozšírili", tvrdí, "svoje politické spoločenstvo z obyvateľov krajiny na celosvetové maďarské etnikum vrátane vyše milióna Maďarov žijúcich v susedných štátoch. Je koniec nostalgie, je to cesta do minulosti a cesta až k pred trianonským hraniciam Uhorska je voľná." Končím citát.
Predpokladám, že znepokojenie tak zásadné, ktoré som tu vyslovil, nášho bývalého diplomata - ešte raz, z vášho prostredia - pravdepodobne by nemohlo nechať žiadny štát na svete pokojným a štátom, ktorý by nemal okamžite organizovať celý rád aktivít, samozrejme, predovšetkým diplomatických, aby som to zdôraznil, na to, aby jednoducho tento trend, táto tendencia, aby sa v žiadnom prípade nedostala a nestala sa súčasťou štandardnej európskej politiky.
Veď tie obrovské riziká takéhoto videnia sú predsa viditeľné. Ja nechcem to znova opakovať, ale veď akákoľvek hodnota, ak má byť akceptovaná, musí byť univerzálna. Musí platiť na všetky prípady.
Vie si niekto predstaviť takúto ústavu v Nemecku? Koľko Nemcov žije v Poľsku, koľko Nemcov žije možno aj v Maďarsku, na Slovensku, v Českej republike, koľko vo Francúzsku? Ako by asi Európa reagovala na to, že teda je iba jeden nemecký národ a každý, kto žije kdekoľvek, je Nemcom a že budú tu nemecko-nemecké vzťahy a že treba vytvoriť politické spoločenstvo a zjednotiť, lebo veď krivdy?
Mal som tú česť sa v roku ´98 zúčastniť ako úradník jedného zásadného stretnutia vo Washingtone v ´98. roku, volalo sa to vtedy Projekt pre etnické vzťahy. Bola tam zásadná delegácia, ktorá reprezentovala občanov maďarskej národnosti u nás a, samozrejme, predstavitelia spektra Slovenska. Počas celých dvoch dní bol prítomný na tomto stretnutí vtedajší poradca prezidenta Clintona pre otázky bezpečnosti Európy, z toho, čo som počul vtedy, tak to bola zruba päťka v hierarchii ľudí, ktorí pracovali v aparáte vtedajšieho prezidenta Clintona. Pamätám si, ako hovoril na záver vo svojej reči toto, bol tam mimochodom aj pán podpredseda vlády pre menšiny, takže môže potvrdiť alebo vyvrátiť tieto slová, hovorí, bolo to vtedy, samozrejme, v súvislosti aj a ešte boli živé spomienky na účasť v Juhoslávii a podobne, kde hovorí, že, vážení páni, americká verejnosť je veľmi citlivá na to, keď nám chodia domov vojaci v truhlách s americkou zástavou a nemajú chuť chodiť hasiť konflikty, ktoré vzniknú na území. To znamená, ale obidve delegácie, dve zásadné veci. Prvá pre vás Slovákov, zabudnutie, Slováci, na akékoľvek znižovanie štandardov maďarskej menšiny, pretože tie štandardy sú zatiaľ primerané, ale akékoľvek znižovanie neprichádza do úvahy. A pre vás, naši priatelia maďarskej národnosti, zabudnite na Trianon. Ak je niečo alfou a omegou medzinárodného úsilia spoločenstva, je absolútna nenarušiteľnosť hraníc v Európe, ktoré tu fungujú, pretože práve táto nenarušiteľnosť je zárukou toho, že 60 rokov v Európe panuje mier.
Vážené kolegyne, na západ od našich hraníc podobné aktivity, ktoré tu sú, sú nebývalé a z mojich rozhovorov s mnohými ľuďmi v Európe mám dojem, že to ľudia ani nechápu, ako niečo takéto môže vzniknúť. Preto zazneli aj na pôde Európskeho parlamentu tak silné slová o tom, že na juh od našich hraníc v hlavnom meste dokonca sa objavujú zárodky fašizmu. Fašizmu. Tak intenzívne demonštrované národniarske tendencie, teda tendencie nacionalistické v ovzduší, kde Európa jednoznačne podporuje občiansky princíp a k nemu, samozrejme, okamžite pritvára aj ochranu menšín, ale predovšetkým v kultúrnom, hodnotovom a umenovednom a neviem ešte v akom kontexte, ale, samozrejme, aj pri niektorých politických právach, pokiaľ sa ukážu, ale pri vodcovskom princípe občianskej spoločnosti. Na základe tom stojí aj celý mechanizmus ochrany menšinových práv, ktorý stojí na princípe ochrany individuálnych práv. Pretože akákoľvek ochrana kolektívnych práv znamená, že okamžite potom riešenia typu, ktoré sú od, kde sú ešte v Európe živé národnostné konflikty, či v Španielsku, či v Írsku a neviem ešte kde všade inde, kde sú utlmené, by okamžite znamenalo obrovskú eskaláciu problémov. A k tomu celému ešte vytvára Európska únia pandam, že vytvára predsa inštitút európskeho občianstva. Všetci z nás máme európsky pas, všetci, ktorí sme členmi Európskej únie, máme voľný pohyb, máme právo podnikať, máme právo usadiť sa na území členských krajín, máme právo voliť na území členských krajín. Zatiaľ ešte iba do orgánov miestnej samosprávy, teda tých, ktorí bezprostredne ovplyvňujú náš život.
Toto je koncept modernej Európy, na ktorom má stať aj otázka postavenia národnostných menšín, otázka vlastenectva, hrdosti na národ a rešpektovanie aj národných záujmov, ktoré tu sú, ale v rámci intencií akéhosi aj spoločne sformulovaného cieľa, ku ktorému sa snažíme teda nejakým spôsobom dopracovať. V týchto kontextoch, čo toto znamená a, samozrejme, potom ďalšia otázka tu je, do akej miery je toto nebezpečné pre Slovensko reálne? Čo to asi môže spôsobiť, tento spôsob videnia, ako bude asi vyzerať ďalších vývoj a v rámci tohto, samozrejme, existujú rôzne názory od radikálnych, ktorí to vnímajú ako akútne a zásadné nebezpečie, až po tých, ktorí vlastne zásadným spôsobom zľahčujú tento rozmer. Pán minister nám rozprával, že on sa ničoho nebojí atď.
Vážené kolegyne, kolegovia, jeden z takých momentov, ktoré sa mne zdajú dôležité, keď si vnímam, ako Európa rieši problémy, ako asi Európa môže tento problém vnímať, aké sú jeho kontexty, čo môže vnímať ako ohrozenie a podobne, tak tam som zatiaľ, keď som sa veľmi intenzívne s týmito vecami zaoberal, tak som zistil predovšetkým, že Európa veci vníma asi tak. Pre Kristove rany, nebudeme predsa riešiť otázku konfliktov medzi jednotlivými členskými štátmi! Samozrejme, tie základné princípy musia existovať, ale je to pre nás veľmi nepríjemné a Európa urobí všetko preto, aby sa do týchto vecí akože miešať nemusela.
Zásadným spôsobom, ktorý tu je, že platí, pokiaľ nie je žalobca, tak vlastne problém ani neexistuje. A keď existuje, tak potom iba na základe toho vnímania toho európskeho, kde aj potom, keď pozeráme, ako sa stavia k tomuto Európa, vidíme, že častokrát, ak niečo kritizuje, a zásadným a veľmi vážnym spôsobom, nie vždy to smeruje k postaveniu Slovenska k otázkam dvojitého občianstva, o ktorom hovoríme. Zásadný problém v tomto smere totiž je, že ak Slovensko cíti ohrozenie alebo ak Slovensko cíti, že tu dochádza k dramatickému obráteniu hodnôt, ktoré sa stávajú súčasťou oficiálnej politiky susedného štátu, je našou psou povinnosť na to Európu upozorniť. To hovorím dokonca z hodnotového hľadiska, nie z hľadiska našich záujmov.
Akékoľvek zľahčovanie a dokonca ľudia, ktorí strávili svoj politický život na tom, že v čase delenia Česko-Slovenska, kde nepochybne tie rezíduá sú dodnes, ktorí ale žili od rána do večera s občianskym princípom, a akýkoľvek náznak čoho to, tzv. národniarstva, bol okamžite označený za vyhranene nacionalistický postoj, prudko zmenili svoje názory a dneska zrazu otázku rešpektovania výrazne nacionalistických tendencií považujú za úplne samozrejmé a opäť akýkoľvek náznak obrany voči tomu považujú za slovenský nacionalizmus.
Je naozaj Slovensko útočníkom v tomto zmysle? Sú na Slovensku aktivity, vážené kolegyne, kolegovia, ktoré by vyvolali oprávnenie nášho susedného Maďarska znepokojiť sa situáciou na Slovensku?
Vážené kolegyne, kolegovia, otázka ďalej, otázka trianonskej traumy. Je otázka trianonskej traumy niečím, čo by mohlo mať vnútornú dynamiku, raz vytvára menšie nebezpečenstvo ohrozenia, raz možno vytvára väčšie. Nepochybne, že áno. Tie znepokojenia možno dokumentovať na tisíckach príkladov.
Môžem vám citovať z článku Die Presse, ak by to niekoho zaujímalo, môžem to urobiť len veľmi krátko. V Rakúsku teda, čo sa na túto tému píše. Komentátorka Sibyl Harman "Retroalarm sa ozýva": "Maďari sa s pôžitkom babrú v minulosti, takže pozor. A to ešte nie je dôležité. Slovo Trianon je dneska v Maďarsku, teda v HU, všade. A aj malé dieťa v HU vie, v akom význame. Vyblednutý sen o niekdajšej veľkosti krajiny spojený s pocitom hanby a poníženia. To by už na retropohľad úplne stačilo, to však nie je všetko," píše ďalej. "Na čestných miestach pre poslancov hneď pri kreslách poslancov radikálneho JOBBIK-u sedia zástupcovia Maďarov zo susedných krajín: z Rumunska, Srbska, Slovenska. Sedia tam úplne samozrejme, ako keby sa Maďarsko v priebehu noci zväčšilo o niekoľko stovák štvorcových kilometrov. Ako keby títo predstavitelia boli úplne normálnymi poslancami maďarského parlamentu, akoby k nemu patrili. Budeme a predseda parlamentu potvrdil, že to je len začiatok. Odteraz budú používaní vždy. Budeme pracovať v prospech národnej jednoty a preberieme zodpovednosť za 15 mil. Maďarov."
Pritom všetci vieme, Maďarsko má obyvateľov 10 mil.
Záver článku: "Nemožno sa zbaviť dojmu, že tu niekto chce niečo získať späť. Tu niekto premýšľa o odplate. My však vieme, že čím hlasnejšie a zanietenejšie mocipáni hovoria o minulosti, o Trianone, o Versailles, o Amsfelde, o to viac musíme byť na pozore, pretože neskôr sa môže stať súčasnosť nebezpečná."
Aké ohrozenia z Trianonu pre Rakúsko? Prečo takéto silné slová? Ale ako je to vo vzťahu k Slovensku?
Vážené kolegyne, kolegovia, to znamená, zbytočne bijú v Rakúsku na poplach a je ten komentár nacionalistický? Alebo čo to vlastne je? Aká je situácia na Slovensku? Skúsme sa pozrieť do našich novín, ako naše médiá v rámci verejnej služby sprostredkovávajú túto situáciu občanom. Do akej miery majú pravdivé, komplexné, dostatočne široké podklady. Aby si mohli vybrať, aby mohli vnímať. Čo vedia o politickej diskusii v Maďarsku na túto tému asi, aby sme odhadli intenzitu toho, či naozaj to nebezpečenstvo pre nás je, alebo to nebezpečenstvo nie je.
Môžem opäť zacitovať z mnohých dokumentov, ale zatiaľ nebudem. Skúsim niečo iné. V ústave, o ktorej už ako tak vlastne celé politické spektrum bolo schopné formulovať stanovisko typu, že áno, ten Orbán to naozaj je nadštandardné, toto jednoducho už nie je ono, niečo urobiť musíme. Obávam sa, že toto je zatiaľ posledné štádium toho, čo sme urobili, a vychádzam aj z toho, čo nám povedal na túto tému pán minister.
Ak sa vrátim k tej diskusii o Európe, poviem, že Európa v konflikte medzi dvomi členskými štátmi bude predovšetkým vnímať, či je, alebo nie je žalobca. Je žalobca, bude sa zaoberať, nie je žalobca, zaoberať sa nebude.
Čo v tomto smere robíme my? Pri dramatických nižších ohrozeniach národnoštátnych záujmov krajiny, dramatických nižších a už vôbec sa nemusia dotýkať tak zásadných otázok, ako je suverenita štátu a jednoducho rešpektovanie zásady organizácie obyvateľstva podľa územia, tak takýto najmenší možný atak v tomto prostredí môže pôsobiť zásadným spôsobom a môže nás nejakým spôsobom ohroziť.
Čo robí v danom prípade naše ministerstvo a pán minister? Veď demonštruje, že vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom sú vynikajúce. Stretáva sa s ním, chodí behávať maratóny do Budapešti, vysvetľuje nám všetkým tu, že teda otvára most atď. Čo je mimochodom nepochybne pozitívne. Nikto z nás nikdy zo SMER-u sa nestaval k tomu, že by sme akýmkoľvek spôsobom obmedzovali spoluprácu s Maďarskom. Naopak, sme hlboko za to, aby sa rozširovala. Môže jednoznačne obohacovať obidva naše národy, akékoľvek konflikty odoberajú energiu, zneisťujú vzťahy medzi ľuďmi a neprinášajú nič pozitívne. Ale zásadným spôsobom musíme zareagovať, pokiaľ je tu ohrozenie a pokiaľ je to čosi, čo aj v budúcnosti v prípadných konfliktných aj iných rizikových situáciách môže spôsobiť zásadné pohyby a otrasy v našom priestore. Veď predsa politológia pracuje s pojmami, ako je destabilizácia priestoru. Je priestor, nebude destabilizovaný, ak tu budú vznikať a nejakým spôsobom eskalovať národnostné konflikty? A čo k nim vedie?
Nepochybne, že diskusie na Slovensku o národnostných otázkach boli vždycky determinované tým, že jedna časť našej verejnosti veľmi silne vnímala práve túto posttrianonskú traumu a častokrát vnímala, že kroky aj snahy našej menšiny, ktoré, samozrejme, častokrát nešli v pozícii rokovania, ale pozícii tlaku, ktorý sa v Maďarsku tak veľmi oceňuje, obrovského prenášania problémov permanentne do prostredia Európskej únie, medzinárodných organizácií a okamžite so zásadnými obžalobami.
Vážené kolegyne, kolegovia, môže tu niekto vážne poprieť, že politika Maďarska - samozrejme, v rôznej intenzite počas doterajšieho vývoja - nebola aj politikou permanentnej diskreditácie Slovenskej republiky? Za akým cieľom?
Vážené kolegyne, kolegovia, máme zmluvu medzi našimi štátmi, ktorá mala vyriešiť problémy, dokonca začali vznikať diskusie o tom, aby zasadli politické reprezentácie, aby sme sa začali baviť o akomsi zmierení. Do akej miery tam bol ale malý cirkus a divadlo pre Európu, aby sa ukázalo, že predsa my nie sme proti zmiereniu atď., ale teda ten rasizmus a to hrozné Slovensko, ktoré tu je, jednoducho znemožňuje a musíme hľadať iné formy na to, aby sme obránili našich občanov. Úplne logická stratégia pre ľudí, ktorí naozaj to veľké Maďarsko a jeho reštauráciu považujú za vlastnú. Medzitým, samozrejme, tá intenzita tých polôh môže byť rôzna a, samozrejme, niekde sú dobré úmysly a niekde dobré úmysly nie sú. Ale prečo by Slovensko organizovalo a vyrábalo akýkoľvek konflikt s Maďarskom? Načo by nám bol? My potrebujeme pokoj, potrebujeme normálny priestor pre spoluprácu a užívať práve možné plody spolupráce. To je pre obidva národy zásadným spôsobom potrebné. Ale Slovensko nie je ten, ktorý je agresorom, Slovensko je predmetom agresie v tomto smere.
Vážené kolegyne, kolegovia, zas, pokiaľ boli socialisti alebo iné typy vlád, Maďarsko sa zaoberalo inými problémami a nebol nositeľ opäť zásadným spôsobom reštaurovania maďarského Trianonu. Čo sa začalo diať ale po nástupe vlády Viktora Orbána? Čo sa, akým spôsobom vlastne vznikol zákon o dvojitom občianstve? To tu nikto poriadnym spôsobom neanalyzoval. Viete, že vznikol vtedy, keď ešte nebola konštituovaná vláda v Maďarsku, keď bol predložený iba ako poslanecký návrh. Ešte až do konca jeho prijímania nebola konštituovaná vláda. No prečo? Lebo týmto spôsobom pre prípad, že by sme atakovali medzinárodnú našu zmluvu s Maďarskom o dobrej susedskej spolupráci, kde, samozrejme, 90 % úloh, ktoré tam sú, sú určené pre výkonné orgány. Vláda dá kedykoľvek ruky, ale čo? Veď neexistovala žiadna. Veď dvojité občianstvo, to dvojité občianstvo, veď to prijali poslanci a my sme teraz už len teda nositeľmi tejto úlohy a nemohli teda pracovať komisie, neviem kto, neviem kto, pretože jednoducho nastúpila nová reprezentácia, zasadli, okamžite prijali zákon o dvojitom občianstve. Je to manipulácia? Je to cieľ? Akým spôsobom a prečo sa takým spôsobom postupovalo? To sú, z toho vyplynú indície, ktoré sú nezvratné a ktoré sa jednoducho pri trošku dobrej vôli nedajú odmietnuť a nedajú sa považovať za náhodné.
Čo nasledovalo ďalej po tomto zákone o dvojitom občianstve, keď teraz nerátam ústavu, o ktorej hovoriť nič nechcem, lebo to by bolo povedané relatívne veľa. Úplne sa stratilo z pozornosti našich občanov a dramaticky vlastne o tom nenapísala naša tlač skoro nič, je zákon o svedectve národnej súdržnosti.
Vážené kolegyne, skúsim vám prečítať z toho zákona, aby ste teda vedeli, o čom rozprávam.
Paragraf 1 ako základný, nebudem čítať preambulu: "Národné zhromaždenie Maďarskej republiky vzdáva hold každému človeku, spoločenstvu a ich vodcom, resp. ich pamiatke, ktoré po nespravodlivom a nedôstojnom roztrhaní maďarského národa spôsobeného vonkajšími silami a ktorí obetavosťou a svojimi činmi umožnili, aby maďarstvo bolo schopné" a tak ďalej atď. "Po nespravodlivom a nedôstojnom roztrhaní maďarského národa spôsobeného vonkajšími silami."
Ďalší, § 3: "Národné zhromaždenie Maďarskej republiky vyhlasuje, že každý príslušník a každé spoločenstvo maďarstva pod nadvládou viacerých štátov", ešte raz, aby ste mi rozumeli, "každý príslušník a každé spoločenstvo maďarstva, ktoré je pod nadvládou viacerých štátov".
To znamená, Maďarská republika konštatuje v svojom zákone, že občania Slovenskej republiky sú vlastne Maďari, ktorí sú pod našou nadvládou. Toto je alebo nie je, alebo má, alebo nemá byť zdrojom zásadného znepokojenia a v každom prípade impulzom pre zásadné aktivity našej diplomacie? Takéto tvrdenie?
A to ešte hovorím iba o zákone, nehovorím o vnútropolitickej diskusii, nehovorím o tom, že, samozrejme, aj nositelia týchto tendencií v Maďarsku veľmi dobre vedia, že tu je medzinárodné spoločenstvo, že tu je dohľad a, samozrejme, snaha baliť neustále takéto aktivity a tento hlavný záujem, ktorý tu je, no akosi právom akceptovanej formy, t. j. samozrejme základnou a ústrednou snahou. Ale konštatovať, že "každý príslušník a každé spoločenstvo maďarstva pod nadvládou viacerých štátov je súčasťou jednotného maďarského národa, ktorého súdržnosť ponad hranice je realitou a súčasne určujúcim prvkom individuálne a", čo je veľmi dôležité, "spoločenskej, teda kolektívnej identity Maďarov".
Všimli ste si, ktorí sme tu dlhšie v parlamente, pán Duray, ešte pokiaľ bol súčasťou tohto parlamentu, principiálne nepoužil v tomto parlamente slovo, že je príslušník národnostnej menšiny. Nikdy. On bol vždy príslušníkom národného spoločenstva. Čiže opäť to není žiadna náhoda, že sa tu objavilo, to je súčasťou stratégie, ktorá je pripravená a vytvorená a ktorá smeruje jednoznačne k tomu, čo sa už dostalo do maďarskej ústavy. Právo na kolektívne sebaurčenie. Čo znamená právo na kolektívne sebaurčenie? No právo realizovať svoje právo až do odtrhnutia. To je úplne samozrejmé, k tomu netreba nič povedať.
To znamená, že už čo iné by malo spôsobiť, že jednoducho začneme vnímať tento moment, nepochybne analyzujme ho zo všetkých strán, z každého pohľadu, ale jednoducho musí byť predmetom zásadného znepokojenia, ale predovšetkým súčasťou zásadných aktivít nášho štátu a výkonnej moci, ktorú sme si ako poslanci konštituovali a ktorá má tieto kroky vykonávať.
Preto aj to vyhlásenie, keď nesmeruje k vláde, ale parlament jej nedáva žiadny impulz k tomu, aby sa nejakým spôsobom správala tým, že vymedzí hodnotový rámec, v ktorom sa má tá výkonná moc pohybovať, je bezzubé a je nanič. K tomu smerovali aj slová pána poslanca Maďariča a podobne, že ak tam nevytvoríme vzťah k výkonnej moci, ktorá jednoducho má urobiť všetko to, čo je nevyhnutné, ona musí byť nositeľom aktivít v medzinárodnom prostredí, naše parlamentné aktivity môžu byť len sekundárne a viac-menej sprostredkované. Vláda je na to, aby vytvorila mechanizmus ochrany našich záujmov, predovšetkým v medzinárodnom prostredí, lebo inde, vážené kolegyne, kolegovia, spojencov pre riešenie tohto problému nenájdeme.
Opačná situácia je začať robiť naozaj kroky, ktoré sú nezmyselné. Začať vyprávať o ohrozeniach, začať robiť demonštratívne kroky v oblasti, ja neviem, podpory peňazí na armádu a podobné veci. Tomuto sa zásadným spôsobom musíme vyvarovať a hlavne musíme vytvoriť podmienky, aby takéto riešenia niekoho ani nenapadli. Veď to sú zásadné otázky v tomto smere, ktoré treba nejakým spôsobom vnímať.
Aby ste si nemysleli, že išlo o nejaký deklaratórny zákon, ktorý má iba naznačiť niečo, že demonštrovať hodnotu a nemá byť predmetom nejakej aktívnej politiky, dovoľte mi niečo povedať k následnému výboru, ktorý sa začal v Maďarsku na túto tému organizovať. Organizuje sa výbor, teda parlamentný výbor pre národnú spolupatričnosť. Podľa slov predkladateľa návrhu pána Kövera "táto reorganizácia len odráža názorový obrat na maďarskej vládnej a politickej scéne po voľbách 2010, že agenda maďarsko-maďarských vzťahov nie je agendou zahraničnopolitickou, ale k nej sa pristupuje samostatne, a to tak v rámci výkonnej, aj zákonodarnej moci".
Vieme, vážené kolegyne, kolegovia, že otázka napríklad Maďarov u nás už nie je predmetom zahraničného výboru v Maďarsku a predmetom ministra zahraničných vecí? Nie, maďarskí občania, teda občania, ktorí sa hlásia k maďarskej národnosti všade vo svete, sú predmetom a sú vymedzení kompetenčne pre maďarského ministra alebo podpredsedu vlády pre otázky Maďarov žijúcich v zahraničí. Aký je to signál? Ako môžme tento signál vyhodnotiť? Čo sa tým chce povedať? Kam to asi smeruje? Súčasťou akej koncepcie, akého záujmu je takýto spôsob uvažovania?
Čo povedal k tomuto pán Köver v dôvodovej správe: "V roku 2011 sa s účinnosťou a rozšírením zákona o štátnom občianstve otvára možnosť na vytvorenie verejnoprávneho vzťahu medzi Maďarmi žijúcimi za hranicami Maďarska a maďarským štátom." Verejnoprávneho vzťahu, prosím, pre tých, ktorým možno uniká obrovský význam slova "verejnoprávneho vzťahu", chcem zdôrazniť, že verejnoprávny vzťah je vzťah taký, ktorý je riadený verejný právom daného štátu. Takže prosím pekne zaregistrovať riziká alebo interpretáciu tohto ustanovenia.
"Čo v porovnaní", teda pokračujem ďalej, "s uplynutými 90, resp. 20 rokmi vytvára od základu novú situáciu a možnosti a zároveň vytyčuje nové úlohy v oblasti maďarsko-maďarských vzťahov na výkonnú moc, rovnako aj na parlament vykonávajúci dozor nad vládou. Nová vládna štruktúra vytvorená v nadväznosti na voľby 2010 bola vyjadrením toho politického názorového obratu, podľa ktorého záležitosti Maďarov označovaných za zahraničných nie sú zahraničnou otázkou a správa týchto záležitostí je úlohou nie ministerstva zahraničných vecí, ale ministra bez kresla, podpredsedu vlády a ministerstva pre verejnú správu a spravodlivosť."
Opäť som očakával, že pán minister zahraničných vecí, ktorý prišiel do parlamentu vlastne po roku, okrem toho, čo zvolal nejakých, časť poslancov, vlastne prvýkrát verejne povedal, že ako vníma túto situáciu ministerstvo zahraničných vecí. No a tieto veci, ktoré sú zásadné, a každý, kto sa trošku orientuje v medzinárodnom práve, len minimálne vie, že sú principiálne a určujú a musia určovať kroky naše, nášho ministerstva zahraničných vecí, sme počuli to, čo sme počuli. O týchto veciach ani slovo. Povedal niečo pán minister na túto tému? Ako to vníma Slovensko? Nemôže byť napríklad už tento prejav ministra na pôde parlamentu zásadnou vecou, lebo nepochybne vážení kolegovia v Maďarsku tento prejav by sledovali. Čo si urobia maďarskí kolegovia z tohto, čo si kolegovia zoberú z tohto prejavu?
No vcelku tá reakcia Slovenska, ktorá je očakávaná, je v podstate vlažná. Je neúčinná, bezzubá, do toho celého spôsob, akým uvažujú vážení kolegovia, nám ukázal už nedávno odvolaný pán minister, pán konzul Maďarskej republiky na Slovensku. Čo sa objavilo na jeho webe pre Maďarov, ktorí žijú na Slovensku? Podľa neho "Slovensko prevzalo štátne atribúty, len akúsi licenciu, nevybojovalo si ich v mnoho storočnom zápase. Slovenská spoločnosť tieto znaky používa, ale históriu a identitu je ťažké vytvoriť umelými prostriedkami". Slovensko tiež označil za "kukučie vajce", pretože zo susedných krajín bolo podľa neho jediné, ktoré sa ako celok vyčlenilo z Uhorska a podobne.
Toto je spôsob ľudí? Pozor, toto je konzul Maďarskej republiky na Slovensku. Som vďačný, že naozaj tá eskalácia tohoto typu a tá neúnosnosť spôsobila, že pán konzul okamžite odišiel do Maďarska. Ale opäť, keby nebol tlak a atak zo Slovenska, tak tu je, šíri to ďalej so všetkým, čo k tomu patrí.
Ja neviem, tá očividnosť, očividnosť aktivít, ktoré si vyžadujú zásadnú diplomatickú reakciu, je, vážené kolegyne, viditeľná.
Nechcem už ďalej hovoriť, lebo ja si myslím, že tieto veci sú úplne zrejmé a jasné a na druhej strane nemá význam eskalovať veci, obviňovať sa navzájom, pretože jeden zo zásadných geopolitických problémov Slovenska je to, že sme práve roztrieštení. Silný štát, štát vnútorne zjednotený, dynamický, schopný akcie by nikdy predmetom takých atakov byť nemohol. Ale štát rozdelený, štát rozdelený už pomaly pätnásť rokov, štát, kde národné elity nekomunikujú spolu, alebo teda politické elity, kde sa nepodarí vytvoriť aspoň vo vnútri štátu medzi všetkými stranami vrátane politickej reprezentácie maďarskej strany zmysluplné ovzdušie, aby sa dohodli na základných hodnotách, ktoré sú pre nás posvätné a principiálne akceptovateľné. A toto prostredie totiž môže vytvoriť vzťah potom pre skutočné a objektívne potreby akejkoľvek menšiny u nás, aby sme bez akýchkoľvek problémov pristúpili k riešeniu týchto zásadných otázok, pokiaľ nebudú súčasťou aktivít, o ktorých teraz rozprávam. Ony touto súčasťou, bohužiaľ, preukázateľne, vážené kolegyne a kolegovia, sú. Môžem to zdokumentovať, ale nemá to význam, lebo je to proste očividné a pravdivé - a tak.
Čo by som ešte povedal na záver? Pán kolega Somogyi, ja vám ďakujem, váš príspevok bol veľmi korektný atď. Bohužiaľ, obávam sa, že vaše názory, ktoré ste tu predniesli, ani zďaleka nie sú v politickej reprezentácii maďarskej, teda väčšinové, a veľmi ťažko z nich možno vychádzať ako smerodatných, že ony by určovali líniu budúcej spolupráce. Bohužiaľ, je to prejav len intelektuála, ktorý vníma podľa môjho názoru danosti 21. storočia a spôsob uvažovania. Ale si to vážim a dovoľte mi to teda nejakým spôsobom oceniť.
Napriek tomu ste hovorili o tom, že v Maďarsku teda volebné právo nie je v podstate reálne a podobne. Dovoľte mi, teda ale v dobrom, zacitovať zo správy nášho zastupiteľského úradu na túto tému, čo všetko sa v Maďarsku deje. "Ako je známe, zámer udeliť volebné právo zahraničným Maďarom bez trvalého pobytu v Maďarsku bol potvrdený predsedom vlády Orbánom. Nadväzne predseda parlamentu povedal, Köver, že s veľkou pravdepodobnosťou vôľa väčšiny poslancov parlamentu smeruje k tomu, aby zriadili nediskriminačné volebné právo pre maďarských občanov s tým, že podľa pána Gyulása", ak to dobre čítam, ak zle, tak mi to prepáčte, "ktorý povedal, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa použije chorvátsky model volebného práva príslušníkov národa žijúcich preč."
Ale nezabudnite, že tie diskusie sú nesmierne široké na túto tému v Maďarsku a niektoré sú aj úsmevné. Dovoľte, aby som vám niečo o nich povedal. Podľa akých kritérií, akým spôsobom vybrať v zahraničí tých, ktorí majú reprezentovať občana v zastupiteľskom zbore? V Maďarskej republike je vytvorenie kandidátnej listiny podmienené predpísaným počtom kandidátov. Keďže napríklad v Slovenskej republike, prirodzene, sa nenájde dostatočný počet straníckych kandidátov, povedzme strany FIDESZ, alebo pre tento účel ktorejkoľvek inej maďarskej strany, vyvstáva otázka, ako sa bude dať vytvoriť napríklad slovenská kandidátna listina? Do podrobnosti sú rozdebatované veci a narážajú na všetko, kde sa voľby uskutočnia. Kto bude? Bude to v školách, poskytneme na to my, na voľbu maďarských predstaviteľov, priestor? V Maďarsku začali diskutovať na tému, no dobre, koľko budú takéto voľby stáť, pretože pravdepodobne nepočítajú s tým, že by materské krajiny boli ochotné pri tomto cirkuse akýmkoľvek spôsobom participovať. Zároveň sa diskutujú maďarské otázky na tému, že čo sa stane, keď napríklad voliči v Rumunsku, v nejakej Serde, prepáčte, neviem to presne citovať, sa budú podplácať, že ktorá teda, že či požiadajú políciu, že naša polícia pôjde vyšetrovať zločin, že maďarské strany sa podplácajú navzájom pri politickom boji. Alebo dokonca sú úvahy aj o tom, že či maďarská polícia má prísť do tej krajiny a má to riešiť. Volebný prah diskusie atď., absolútne zásadným spôsobom rozdiskutované, samozrejme, tým, že vzniká takáto situácia, tak vznikajú obrovské problémy, pán kolega.
Čiže ak sa niečo brzdí, pričom predpoklad na september bol z hľadiska politických predstaviteľov Maďarska, že sa prijmú volebné zákony, už dávno deklarovaný, narážajú na veľmi ťažké a na veľmi prekonateľné problémy, ale iba technické, nie hodnotové. V tom je ten celý problém, vážené kolegyne.
Takže tieto otázky opäť doma ich sledovať. My sme tu na niečo iné. Na to máme ministerstvo zahraničných vecí. Prečo nám na túto tému pán minister nedal zasvätenú správu, ako teda to vyzerá v Maďarsku, ako to vyzerá s volebným zákonom, tak zásadným? Ako to vyzerá s pasívnym volebným právom? Čo bude Slovensko robiť, keď bude podpredsedom maďarského parlamentu, neviem kto, možno pán Bugár, a bude zároveň aj slovenským a možno aj maďarským, alebo pán neviem ktorý?
Veď tu sú zásadné otázky, zásadným spôsobom korelujú s tým alebo sú v rozpore s európskym právom, či zákonom o menšinách, či s európskou zmluvou o občianstve. Zásadným spôsobom! Zásadné otázky, porušený princíp vyrovnania občianstva podľa zmluvy medzi Československom a Maďarskom z roku 1961 atď. Tu som očakával zasvätený prejav ministerstva zahraničných vecí. Počul som agitačný prejav o tom, že sa máme správať slušne, že sa ničoho nebojíme a že jednoducho my vsadíme na to, že chceme spolupracovať a budeme dobre vychádzať bez ohľadu na to, čo sa bude diať.
Vážené kolegyne, toto nie je politika suverénneho štátu, ktorá sa tu zatiaľ prezentuje. Na druhej strane kritizovať to ďalej nemá význam a jedine, čo naozaj tu musím vysloviť, je túžba, aby naša výkonná moc reprezentovaná pánom ministrom, aby skutočne začala sa správať ako ministerstvo suverénneho štátu, aby jednoducho vnútropolitické pomery, ktoré determinujú kopu vecí, čo je zas verejne známe pseudotajomstvo, tak aby jednoducho neboli určujúcimi. My si naozaj budeme vážiť každý prejav toho, aj z predstaviteľov našej maďarskej menšiny, ktoré naznačia a zmiernia možnosti eskalácie zásadných problémov a destabilizácie prostredia, v ktorom žijeme.
Vážené kolegyne, kolegovia, to, čo sa pripravilo ako návrh stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky, má mizivú hodnotu. Chcem v každom prípade oceniť, že sú tam niektoré ustanovenia, kde vlastne prvýkrát aj politická reprezentácia Maďarska demonštruje istý náznak k tomu, že pre ňu je prioritné korektné spolunažívanie atď., ale z hľadiska záujmov Slovenska ako celku je toto, toto vyhlásenie nedostatočné, štruktúra je úplne zlá, dnes nemá k dispozícii, nemá k dispozícii zásadné úlohy, ktoré parlament ukladá pre výkonnú moc na Slovensku, predovšetkým teda pre ministerstvo zahraničných vecí, ale aj pre vládu, pretože vláda má vo vzťahu k zmluve o dobrej susednej spolupráci základný význam a základnú úlohu.
V danom prípade mi nezostáva nič iné, len vyzvať nielen pána ministra zahraničných vecí, ale aj pani predsedníčku vlády, aby prehodnotili doterajší stav postupu Slovenskej republiky, aby sa pustili do expertných analýz, ktoré tam sú, aby zvážili všetky prostriedky štandardnej a korektnej diplomacie, ktorá sa usiluje o dobré susedské vzťahy, ale vie aspoň zásadným spôsobom chrániť svoje základné záujmy.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. No, neviem, či plakať, alebo sa smiať, alebo rezignovať, alebo... No, pán minister, tento prejav si naozaj treba odložiť. Toto je naozaj prejav, ktorý dokumentuje úroveň ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky. Viem si to predstaviť k výchove k nejakému vlastenectvu pre deviaty ročník základnej školy. Pán minister, máme niekoľko problémov pred sebou. Jeden z nich je existencia Fóra poslancov Karpatskej kotliny. Máme na stole zákon o dvojitom občianstve v Maďarsku. Máme zákon, ktorý ste úplne vynechali, ale to je zákon o národnej súdržnosti, ktorý bol v Maďarsku prijatý. Máme pripravenú, máme schválenú Ústavu Maďarskej republiky a máme pripravené volebné zákony, v ktorých úplne - náhodou neviete alebo možno zistíte - bude aktívne, ale aj pasívne volebné právo. Je toho plné maďarské noviny a depeše, ktoré chodia zo zastupiteľského úradu. Potom toto, čo ste tu povedali a že teda budujete cesty a máte výborný vzťah s Martonyim, to vo mne vzbudzuje úžas, pán minister.
Totiž v týchto dokumentoch, o ktorých sa bavíme, je napísané, že už aj fixované ako politický cieľ maďarského národného spoločenstva - politické zjednotenie maďarského národa cez hranice. Čakal som od vás, že mi niečo poviete o tom, ako to vnímate, že sa nebojíte, ste mi vysvetlili, a že sa nedá platiť forintom niekde vo svete. Je to tragédia a Slovensko má jedinú šancu prečkať vaše ministrovanie.
Veľmi ma mrzí tento osobný tón, pán minister, ale v živote ma nenapadlo, že sa môžem tohto dožiť v slovenskom parlamente. Je tu obrovské množstvo zásadných diskusií. Je tu zákon o národnej súdržnosti. Hovorí o tom, že je tragicky rozdelený maďarský národ a hovorí sa v tejto súvislosti... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, kolegovia, ďakujem za faktické, niektoré boli prekvapivo korektné, teda v pozitívnom zmysle, ale takže mám malý priestor.
Prvá zásadná veta. Iste chápete, že postihnúť povedzme že hodnotovú štruktúru spoločnosti v kontexte dobových reálií je tak ťažká vec, že improvizovať na túto tému a v obmedzenom časovom prostredí je úplne logicky nejaký ten moment, možno aj nejaké vnútorné menšie harmónie, je samozrejmý jav, to je nepodstatné.
Tam, kde sú nedorozumenia, pán Jurčík, ak som vytvoril predstavu, že hovorím o vás a o vašom podnikaní, tak sa vám ospravedlňujem, netuším vôbec, ako žijete, takže toto som nemyslel. Moja reakcia bola čiste na vaše tvrdenia a na vaše vystúpenie, ktoré ste tu mali, ktoré zase mňa sa dotýkalo z hodnotového hľadiska, lebo sa mi zdalo až teda sociálnocynické, ale je tu plný rešpekt v tej kolegiálnej podobe.
Čo sa týka pána kolegu z KDH, pána profesora, tam ma mrzí, že vám ušlo, že hovorím o zamestnancovi. My sme vytvorili tento typ kapitalistu bezbrehého, kde vlastník a právo zhodnocovať vlastníctvo limitujeme minimálne, to znamená, ktokoľvek, kto je vlastníkom od čohokoľvek, čo sa, pričom sme vstupovali v ´89. do prostredia, kde všetci sme boli v podmienkach toho limitovaného socialistického vlastníctva, takže je naozaj zázračné, schopnosti sú niektorých ľudí, ktorí poctivým spôsobom zarobili tie miliardy, jak máme tie veľké finančné skupiny a podobne. Ale nech sa páči, ak sa vám to vidí, teraz o to nejde, tie reálie ja rešpektujem. Problém je ako ďalej. Ako, do akej miery náš život na Slovensku, naše skutočné problémy, ktoré tu sú, akým spôsobom, na akej hodnotovej štruktúre sa dohodneme a ktoré problémy chceme začať reálne riešiť a kde sú najväčšie disproporcie a vymeniť si názory na tie základne disproporcie, to je to najdôležitejšie.
Ak to bude pokračovať v politickej konfrontácii, dobre, ale všetci cítite, tak ako ja, tie obrovské riziká veľkého ľudového hnevu. Ľudia, pokiaľ ich dovedieme do naozajstného... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, Zákonník práce je jeden z dlhodobo avizovaných úloh alebo úlohou, o ktorej hovorili vážení kolegovia z pravicových strán, už teda vo voľbách celkom nie ani vo volebných programoch, aj keď v slušných štátoch väčšinou býva, že volebné programy obsahujú ciele, ktoré chce potom strana, pokiaľ získa politický úspech, plniť, kde sme čakali, že rovnako občanom oznámite, že idete popredať opäť zbytky strategického majetku, ktoré na Slovensku máme, a dôsledne naďalej pokračovať v likvidácii čohokoľvek, čo je verejné a čoho výnosy by mali slúžiť na zabezpečovanie verejného záujmu ako nás všetkých.
Jeden z tých momentov, ktoré sa teda objavili v tejto podobe, že dosiahli ste nejakú mieru konsenzu a rozhodli ste sa teda, že naši ľudia sa naozaj potácajú v nezmyselnom blahobyte, že žijú v nadštandardnej sociálnej situácii, že trh práce u nás vykazuje nesmierne vysokú mieru humanizácie a že tento trh práce treba a hlavne hlboko nevyvážený v prospech zamestnávateľov, pretože vlastne zamestnávatelia sú tí, ktorí neprofitujú na tomto type štátu, naopak, sú na hranici svojej existencie a ľudia sa topia v nadbytku. Inak nijak sa totiž, vážené kolegyne, nedá vyložiť takto postavená štruktúra hodnôt, ktoré ponúkate spoločnosti, a takto štruktúrované vnímanie stavu našej spoločnosti a takto vnímaný aj rozmer toho, čo treba v našom štáte zlepšovať.
Vy ste teda zistili, že základnou príčinou hospodárskej krízy, ktorú tu máme, sú vlastne naši ľudia, ktorí poberajú nadštandardné zárobky, a tým, že majú ten raj pri predávaní svojej práce, treba ho obmedziť a treba pomôcť podnikateľom. Výsledkom tohto je Zákonník práce.
Sledovali sme aj tie tance pri príprave, navonok boli všetci zamestnávatelia ako nespokojní a aj doteraz demonštrujú nespokojnosť. Len v konečnom dôsledku ste zase predložili súbor, celý súbor opatrení, ktorých jediným cieľom je jednoznačne obmedziť základné práva ľudí, ktorí predávajú prácu na Slovensku. Ľudí, ktorí sú už dneska vo veľmi zlej sociálnej situácii. Dokonca v medzinárodnom merítku je to tak, že dôsledky medzinárodnej krízy a ten mechanizmus hodnotový, ktorému sa hovorí neoliberalizmus, je dneska predmetom drvivej kritiky v celej Európe. A pokiaľ tu dominoval absolútne v 90. rokoch a spôsobil to, že Slovensko už nemá elementárne inštrumentárium svojho hospodárskeho rozvoja, tu sú tie základné nástroje národných ekonomík, ku ktorým patrí vlastníctvo bankového odvetvia, to, čomu Schuman hovoril kedysi, že národné štáty si financujú rozvoj z národných štátov. To je neuveriteľný rozpredaj národného majetku, ktorý patrí k tzv. strategickým podnikom, a to v podmienkach, kde som sa dočítal, že návratnosť investícií tých, ktorí kupovali u nás strategické podniky, je 26 % ročne. Ktorý z vás predá svoj byt za 26, za štvrtinu jeho hodnoty niekomu ako vlastníctva?
Nehovorím ďalej o tom, že v súvislosti s takto privatizovanými podnikmi, zoberme si len SPP. V tomto SPP tesne po predaji sa zvýšila cena plynu o 40 %. Kto a v mene čoho takýmto spôsobom okradol našich ľudí? V odbornej literatúre európskej, ale aj svetovej, sú popísaní ľudia, ktorí ako vždy tantiémami k investorom priskočia, okamžite sa vložia do služieb a pomáhajú im veľmi dôsledne vytvoriť úplne elegantné prostredie pre ich ekonomické záujmy. Ale problém je, že dneska ešte ste postavili tak, že pravdepodobne my ako politici máme hájiť záujmy našich ľudí predovšetkým. Samozrejme, hájiť ich v prostredí, ktoré je korektné. Ktoré naozaj vyvažuje záujmy všetkých aktérov povedzme že trhu a že hľadá podmienky tak na úrovni dosiahnutého stavu poznania.
To, čo sa deje u nás, je podľa môjho názoru, odpustite mi, jednostranné a bezbrehé okrádanie našich ľudí, ktoré som si ale myslel, že predsa len vzhľadom na to, že definitívny charakter neoliberálneho videnia a jeho neschopnosť v trvalej reprodukovateľnosti je dneska vo svete zrejmá. A v takých krajinách, v ktorých sa dôsledky krízy nedotýkajú úplne strašne, ako napríklad v Nemecku, sú tieto hlasy nesmierne silné. Hovorilo sa o konci kapitalizmu, hovorilo sa o tom, že treba zásadným spôsobom vstúpiť do regulácie na národnej úrovni predovšetkým vo finančných špekuláciách finančného kapitálu, ktorý je hlavným zdrojom ožobračovania ľudí.
Ako vieme, dôsledkom neoliberalizmu je dôsledné odčerpávanie kompletného nadproduktu z jednotlivých krajín. Čo urobia národné monopoly, ktoré skúpili za tú babku, za 26-percentný, ktorý splatia za 4 roky, teda za 26 % ročne túto investíciu? Čo vlastne u nás urobili? Kto sa a ako podieľal na sociálnych nákladoch, ktoré potom s tými následnými reformami boli spojené? Pretože ak kúpila neviem aká firma povedzme že Slovenskú sporiteľňu, v ktorej boli povedzme že 200 mld. vtedajších slovenských korún za 5 mld. slovenských, prosím pekne, ale s veľkou chuťou okamžite prepustili 4 000 ľudí z 5 500 zamestnancov predtým, pričom všetky tieto náklady zostali na bedrách štátu.
Toto isté sa deje vo všetkom. Chcete predávať železnice, chcete predávať nákladnú dopravu s tým, že treba prepustiť 30 000 ľudí a treba dôsledne tieto transakčné náklady preniesť na náklady štátu. Toto je spôsob videnia. Prečo a začo? Pre ktorého "andela" už nevieme si normálnym spôsobom sadnúť, už všetci vieme, jak sa veci majú, už nie sme v tej situácii ľudí, ktorí majú len matné a neprimerané predstavy alebo nedostatočné predstavy o tom, ako vyzerajú štandardné mechanizmy ekonomického prostredia a kde je naozaj miera našej integrácie do prostredia a kde je miera, kde naozaj musíme chrániť vlastné záujmy.
Toto, čo sa deje teraz, a to pokračovanie ďalej s tým, že dôsledne sme sa zbavili všetkého. Predali sme už aj vodu, predali sme, pomaly budeme predávať cesty, teda myslím železničné, zatiaľ, neviem, ako to bude s tými ďalšími. Predali sme banky, predali sme strategické podniky. Jediné, čo nám zostalo ako nástroj, je naše zákonodarstvo, parlament a prijímanie zákonov, ktoré môžu v danom prípade vyvažovať situáciu. A druhá vec je chrániť ľudí a aspoň v národnom zákonodarstve máme k dispozícii mechanizmus daňových povinností týchto ľudí, ktorí dnes kompletne disponujú pôvodným naším národným hospodárstvom. Výsledkom je daňová politika základná, 19-percentná daň jednotná a, samozrejme, to je málo a nepochybne je tu dosť vážených kolegov, ktorí tu budú chodiť s pätnástimi, desiatimi a neviem ešte koľkými percentami v tomto smere.
Prídete a idete do politiky, vážení pravicoví kolegovia, s tým, že ako nesmierne zadlžujeme štát. Ako môže fungovať štát, ako môže plniť elementárne sociálne záujmy svojich ľudí a z 19 %? Ako chcem žiadať aspoň trošku primeraný štandard rakúskeho typu, kde ale 19-percentná daň nie je, kde je daň, ktorá sa blíži minimálne k 30 % a v mnohých prípadoch aj viac. Progresívna daň v Nemecku má až 41-percentnú hranicu. A z týchto daní tí Nemci bez problémov ešte platia obrovské peniaze do obrovského rozpočtu a z toho prichádzajú peniaze k nám na Slovensko. Ako to vyzerá v severských krajinách, ktoré sú posledných 20 rokov v kritériách OSN pre krajiny, ktoré dobre žijú, v súťaži na prvých miestach v prvej desiatke? Častokrát s daňovým zaťažením až 60- až 65-percentným. Jak je to možné? A dokonca sa tam urobí referendum na túto tému a občania potvrdia, áno, chceme to takto, lebo je to spravodlivé. Lebo žiadny trest nevyrieši žiadne problémy v tom prípade, pretože trh má zásadné limity pri tom, ako vníma to, čo sa deje v spoločnosti, čo so všetkými ľuďmi, ktorí pracujú v otázkach bezpečnosti, policajtmi, úradníkmi, učiteľmi, sociálnymi pracovníčkami, sestričkami, o ktorých sme sa tu bavili, ktoré toľko drú. Kde, kto, aký trh určí ich cenu? Aký trh určí ich cenu?
Keď zoberieme, ako zarábajú špekulanti, ďalšia otázka, ak dovolíte, vrátim sa ešte sem. Pán Jurčík tu rozprával o nesmierne poctivej práci, na ktorú nesmie štát siahať nezmyselnou daňovou politikou. Naozaj sa dalo na Slovensku za posledných 20 rokov zarobiť poctivou prácou? Vie to niekto? Existuje poctivá práca, kde niekto zarobí viac ako stotisíc korún mesačne? Ktorá to je? Ja vám poviem, z čoho sa dá na Slovensku zarobiť za posledných nejakých 20 rokov. Čírymi finančnými špekuláciami. Kde sa stratil jeden bilión korún slovenských, hodnoty slovenského majetku, ktorý sa privatizoval? Kde je ten majetok? V základe, áno, treba ho dať preč, okamžite privatizovať, lebo veď bude lepšie spravovaný a v konečnom dôsledku spoločnosť bude mať z neho väčší výnosy. Aké väčšie výnosy?
Prvé, čo sme spravili, aby ten majetok náhodou nebol ničím ohrozovaný. Daň z dedičstva? Nemám čas a nebudem vás otravovať, by som vám ale čítal ústavné ustanovenia z jednotlivých krajín európskej pätnástky, kde sú uvedené konkrétne čísla, že daň z dedičstva je jeden zo základných predpokladov spravodlivosti pre fungovanie štátov a pre prerozdeľovanie, ktoré je nevyhnutným predpokladom dobrej, dobre spravovanej spoločnosti.
Pán poslanec Dostál nám tu rozprával, že z jeho pohľadu, keďže je tu, ďakujem pekne, z jeho pohľadu predsa do vzťahu zamestnávateľa, ten, ktorý predáva prácu, štát nemá absolútne vstupovať, pretože je to nenáležité. To znamená, že pre pána Dostála princíp tzv. ekonomického donútenia neexistuje. Hovoril som už taký malý príklad, no tak minimálne v Latinskej Amerike v päťdesiatych rokoch minulého storočia vlastník, ktorý vlastnil 300, 400 hektárov, tí obyvatelia, ktorí tam boli, mohli, jedine z čoho mohli žiť, mohli žiť z poľnohospodárstva. Jediná šanca, mohli si prenajať od toho veľkého vlastníka, ktorý ju získal, samozrejme, poctivým spôsobom, tých 300, 400, ja neviem koľko hektárov, dostali za 50 % výnosov prenájom tej pôdy. Za tých okolností tí ľudia živorili pre prípad živelných pohrôm a tak ďalej, tí ľudia nemali šancu na vlastnú reprodukciu, dochádzali k stratám. Nebol to problém vlastníka. Vlastník si jednoducho vyžiadal svoje peniaze a týmto spôsobom sa vytváral vzťah. Naozaj tí jednotliví malí ľudia, ten vlastník boli úplne v rovnocennom vzťahu a do toho štát nemal v žiadnom prípade vstupovať.
Vážení páni, áno, takto to fungovalo a boli ale už aj v 19. storočí ku koncu tieto názory označované za okrajové, ale nikdy sa nemohli stať súčasťou hlavného prúdu videnia. Nemohli sa, pretože medzi tým boli dve svetové vojny, ktoré vznikli práve z toho, že vlastníctvo a zisky a majetok sa stali absolútne dominantnými v spoločnostiach a boj o ich rozmnožovanie spôsobil, že zomrelo desiatky miliónov ľudí. Schumpeter, známy to ani zďaleka nie marxistický filozof, hovoril po 1945. roku, že daň z krvi, ktorú podstúpilo obrovské množstvo ľudí, už neumožnilo ani zďaleka organizovať vzťah práce napríklad a výroby na starých princípoch. Vtedy v Anglicku vymysleli tzv. päť obrov, ktoré v Anglicku spôsobili, že jednoducho musia odstrániť nevzdelanosť, psotu, chudobu ľudí a tak ďalej a spravodlivé podmienky na trhu, a na základe toho Churchill prehral a vyhral nový vodca, ktorý začal budovať novú Britániu po vojne. Vtedy v 50. rokoch aj začalo to, čomu sa hovorí dneska raj. Vývoj Európy v 50. až 80. rokoch Európy, sociálneho štátu, Európy, ktorá bola schopná korektným prerozdeľovaním a spravodlivým organizovaním výroby a cielenou politikou, ktorej predmetom bola celá spoločnosť, ale celá spoločnosť ako taká, ten raj, ktorý sme si my tak rôzne vysnívali aj v roku 1989, keď sme chceli do takejto Európy vstúpiť.
Je fakt, že tá Európa už bola odatakovaná neoliberalistickými tézami z tzv. chicagskej školy, ktorá vznikla už niekedy v 30. rokoch minulého storočia, ale v ´84. a ´85. zvíťazila v Spojených štátoch známa, spojená s Reaganom a spoločne chicagská škola: Sadni na bicykel, hľadaj robotu, každý je zodpovedný sám za seba, nejaké spoločenské ciele a nejaký štát, aby sa do niečoho miešal, to treba absolútne vylúčiť, treba len vzťah pracovníka, zamestnanca a toho, ktorý prácu nakupuje, a všetko bude v poriadku a spoločnosť bude prekvitať. Výsledok je, že taký malý dôsledok už máme dneska podľa mnohých komentátorov v Afrike. Princípy toho, čo sme videli u Arabov a v celom tom páse na južnej strane Stredomoria, mnohí pripisujú tomu, že jednoducho devalvovali dolár a zvyšovaním cien potravín spôsobili, že jednoducho v týchto krajinách v masovom merítku nevedeli zabezpečovať ani len potravinovú bezpečnosť svojich krajín.
Aká je situácia v iných krajinách? Okrem Číny, ktorá teda, a Ázie, ktorá profituje z globalizácie ako takej, pretože naozaj tí ľudia vzhľadom na mentalitu sú ochotní za 1, 2 doláre pracovať možno 12, možno 15 hodín denne. Ale čo s Európou? Európou, ktorá naozaj dôsledným analyzovaním situácie a tým, že brala do úvahy myslenie vážnych a veľkých ľudí, dospela k tomu, že dostala do svojich ústav taký drobný, také mechanizmy, ako sú právo na dôstojný život, a dokonca celý súbor sociálnych práv, pre ktoré, pre pána Dostála sú takým akýmsi čiastkovým apendixom, ak to dobre som teda pochopil, že ony síce nejako sú, ale ani zďaleka nepokračujú, nie sú pokračovaním akýchsi tých politických práv. To znamená, všetci majú právo voliť, majú si právo zvoliť svojich predstaviteľov a tým vlastne celé končí. Čo sa my budeme zaoberať nejakým cieleným rozvojom spoločnosti ako takej v oblasti vzdelávania, sociálnej práce, v oblasti verejných stavieb a podobne, veď máme súkromných investorov a tí všetko zorganizujú. A všetko urobia tak, lebo výsledok v konečnom dôsledku bude smerovať k verejnému záujmu a k verejnému blahu. Je to naozaj reálne tak? Je to vôbec možné?
Dovoľte mi k tomu, čo sme už trošku tu začali. S tým neoliberálnym videním má alebo nemá význam polemizovať a, samozrejme, tento priestor na to nie je ani zďaleka vhodný, ale čo je zaujímavé, je iné. V našom politickom spektre máme strany, ktoré sú kresťanské, máme KDH, ktoré je výrazne kresťanské, máme SDKÚ, ktoré je kresťanské, ale s dosť silnými liberálnymi prvkami, a potom máme MOST, ktorého predseda bol predsedom Maďarského kresťanskodemokratického hnutia. Úplne samozrejmé sa mi zdalo a v 90. rokoch som sa aj snažil naiste, že ja som socialista, takže kde sú asi styčné prvky, ako vlastne tá Európa nejakým spôsobom funguje, a úplne prirodzene som narazil na kresťanskú sociálnu náuku vtedy. Čítal som teda toho, kto pre mňa bol absolútnou autoritou, je to Sutor, je to predseda katolíckeho klubu v bavorskom parlamente a, samozrejme, absolútne významný profesor príslušnej univerzity. Čo hovorí napríklad tento v tej kresťanskej sociálnej náuke o trhu, vážení páni. "Aby sme teda porozumeli tejto sociálnej a etickej stránke tržného hospodárstva, musíme sa najprv venovať individuálnej etike trhu. Už sme si povedali, že trh nie je žiadnym mechanizmom, ale je inštitúciou. Ako taká predpokladá určitú morálku tých, ktorí v nej sú a ktorí v nej konajú. Medzi účastníkmi trhu musí platiť pravidlo spoľahlivosti, vernosti, dôvery, čestnosti. Súhrnne to môžme nazývať pravidlami zmeny," hovorí. "Ak celá skupina účastníkov trhu sa však ale proti nim stále previňuje, stráca trh svoje humanistické predpoklady a nemôže plniť svoje funkcie. Z etického hľadiska ovšem nestačí apelovať iba na morálne chovanie alebo na dôveru v jeho lepšej stránke toho trhu, ale si to vyžaduje zákonné a inštitucionálne opatrenia, ktoré smerujú k tomu, aby sa pokiaľ možno obmedzilo morálne zlyhávanie účastníkov trhu a jeho zneužívanie." V tomto hovorí, že tu spočíva dilema tržného hospodárstva. U inštitúcie trhu umožňujú hospodárskym subjektom uplatňovať svoje vlastné záujmy. Nemôže preto sám osebe tento trh zabrániť tomu, aby títo účastníci trhu si nezískavali nečestnými prostriedkami výhodu vo vzájomnej súťaži. A keď sa takéto chovanie rozmáha, tak odstaví sa - kde chcú zostať tiež hlupákmi - a konajú rovnako. A teda tá hraničná morálka, ktorá je nevyhnutná pre trh, naďalej klesá. "Závod, ktorý pracuje bez prachových filtrov," hovorí, "bez čistiacich zariadení, obchodník, ktorý smiešne nízkymi cenami chce ostatných vytlačiť z trhu alebo ktorý predstiera falošnú kvalitu tovaru, núti konkurentov k tomu, aby sa správali rovnako. Zákonodarca preto musí dať súťaži poriadok, aby bolo možné základné pravidlá spravodlivosti výmeny v spoločnosti presadiť. Trh a súťaž musia byť chránené radom ustanoveným politickým rozhodnutím. Tento poriadok musí dávať účastníkom trhu určitú istotu, že morálne a spravodlivé konanie neprináša ekonomické nevýhody." To znamená v opačnom prípade, že musí dať účastníkom trhu možnosť, že korektné a čestné správanie bude viesť k úspechu, k dobrej životnej stratégii. Veď to sú základné etické východiská, ktoré predsa ani pri tom, keď posudzujeme teraz otázky postavenia účastníkov na trhu práce, zvažovať, predpokladať s rizikami. Predsa silný vlastník v prostredí, kde ľudia nemajú prácu a sú vďační za každý kúsok chleba, to je nič iné, len stalinská klasická politika: "Treba sliepku poriadne ošklbať a potom je vďačná za každé zrno." Toto má byť princíp, ktorý má platiť na Slovensku?
Pre sociálno-etnické vzťahy aj v tak zásadnej otázke, ako je organizácia trhu, výroby a pri hľadaní skutočne korektného miesta trhu v spoločnosti, ale aj miesta v občianskej spoločnosti a aj miesta verejného záujmu a verejného dobra.
Osobne sa budem vždy hlásiť k tomu, vážené kolegyne, kolegovia, že predmetom našej starostlivosti musí byť celá spoločnosť. Jej rozkvet, jej rozvoj vo všetkých jej častiach.
Možno si niektorí pamätáte, bol taký veľmi slávny film, ktorý sa volal Dobrý, zlý a škaredý. Bol to ten tzv. špagety western, ale veľmi slávny a je tam známa scéna ako Clint Eastwood s puškou stojí nad zlým Calderom, sa tuším volal, ktorý musí teda kopať a hľadať peniaze a prípadne aj svoj hrob, a mu hovorí: "Vieš, môj zlatý, na svete sú iba dve skupiny ľudí: tí, ktorí majú peniaze, a tí, ktorí kopú."
Ak dovolíte, tento etický rozmer už nepatrí do našej spoločnosti. My už nemôžme rozdeľovať ľudí na tých, ktorí majú peniaze, a tých, ktorí kopú. My už naozaj sme dosiahli vysoký civilizačný stupeň. Naše ústavy už obsahujú ustanovenia o tom, že naši občania majú právo na dôstojný život, majú právo na primeranú odmenu, majú právo na primerané podmienky k výkonu svojej práce, majú právo na to, aby mohli statočne a v normálnom prostredí vychovávať svoje rodiny. Na to im nemôžte pripravovať podmienky jednoznačne iba na to, aby kdesi vandrovali za prácou, vyrábať neúplné rodiny na 3, 4, 5 mesiacov a vyprávať o tom, že chcete rozvíjať rodiny, že chceme zvyšovať populačnú politiku. Musíme tu u nás hľadať prostriedky na to, aby sme ľuďom vytvorili pri tom minime možnosť, aby naozaj pracovali, aby zarábali, aby vlastníctvo naozaj nebolo iba niečím, čo je abstraktné, čo je súkromné, čo vlastní, patrí iba tomu, kto je teda vlastníkom.
Už som tu hovoril o tom, čl. 14 nemeckej ústavy hovorí veľmi jednoznačne: "Vlastníctvo zaväzuje, vlastníctvo musí slúžiť verejnému záujmu." Dovoľte mi v tejto súvislosti, aby ste mi trošku rozumeli, o čom hovorím, aby ste prípadne nemali pocit, že tu fantazírujem, skúsim vám prečítať niekoľko ustanovení z dvoch ústav z dvoch krajín. Jedna z nich Írsko. O Írsku ste tu neustále všetci hovorili, že to je vynikajúca krajina, ktorá je prokonštruktívna, ktorá teda vníma neoliberálne podnety a implementuje ich do svojich poriadkov. Odhliadnuc od toho, Írsko malo dramatický, náročný prepad svojho hospodárstva pri hospodárskej kríze, a teda v úvodzovkách, keď poviem to škaredé slovo, "zarvalo" ako jeden zo štátov najviac v Európe. Ale čo má predsa len pre zaujímavosť Írsko vo svojej ústave, dovoľte mi prečítať z čl. 45, ktorý má názov Direktívne princípy sociálnej politiky.
"(1) Štát usiluje o podporu blaha" všeho lidu, teraz citujem, "všetkého ľudu čo najúčinnejším zabezpečovaním a ochranou sociálneho poriadku, v ktorom sú spravodlivosť a súcit s blížnymi vodcovskými zásadami všetkých inštitúcií národného života.
(2) Štát zameriava svoju politiku predovšetkým na zaistenie nasledujúceho:
i) aby si občania, z nich všetci muži i ženy mali rovnaké právo na primerané zaistenie životných potrieb, mohli prostredníctvom zamestnania si opatriť dostatočné prostriedky k rozumnému zaisteniu svojich potrieb,
ii) aby vlastníctvo a kontrola hmotných zdrojov spoločnosti mohli byť rozdelené medzi jednotlivcov a rôzne triedy tak, ako to čo najviac slúži záujmom obecného dobra. Aby predovšetkým pôsobenie voľnej konkurencie nemohlo k obecnej ujme prerásť v sústredenie vlastníctva alebo kontroly nevyhnutných statkov v rukách niekoľkých jedincov."
Ešte raz: čítam nie Komunistický manifest, vážené kolegyne, kolegovia, ale ústavu, platnú ústavu Írska.
Dovoľte ďalej: "Aby vo všetkom, čo súvisí s kontrolou útvarov, bolo trvalým a primárnym cieľom blahobyt ľudu ako celku." Štát, samozrejme, podporuje súkromnú iniciatívu v priemysle a obchode tam, kde je to nutné a doplňuje ju.
Ale ďalej: "Štát usiluje sa o to, aby súkromné podnikanie bolo vedené takým spôsobom, aby bola zaistená rozumná efektivita výroby a distribúcia tovarov a verejnosť bola chránená pred nespravodlivým vykorisťovaním. Štát sa zaväzuje, že bude venovať zvláštnu pozornosť hospodárskym záujmom slabších častí spoločnosti a tam, kde to bude nutné, bude prispievať nemocným, vdovám, sirotám a seniorom."
Nemusím ďalej. Chcete talianske? Môžem, ale nebudem vás otravovať. Alebo áno? Veľmi rád. (Reakcie z pléna.)
Takže, vážení páni, to, čo pán predseda zistil s takým prekvapením, že v Európe naozaj funguje sociálny štát, a teda sa to vzoprelo jeho videniu hospodárskej etiky, tak tu naozaj existuje. Na tomto fungovala európska pätnástka a európska pätnástka vytvorila naozaj jedno korektné prostredie pre ľudí, ktoré sa ukázalo, že je vývojovo najvyššieho radu. A preto sme sa všetci s takou veľkou radosťou v tom roku ´89 pripojili s predstavou, že budeme žiť v takomto prostredí. Problém je, že na Slovensku vznikla nová vrstva vlastníkov. Títo vlastníci, samozrejme, pochopili, že keď to vlastníctvo nadobudli, podľa pána Jurčíka, samozrejme, poctivou a serióznou prácou a vôbec nie špekuláciami a vôbec nie z veľkej časti nezákonnými špekuláciami, pán Jurčík, kde dôsledne sa neplnili ani zásadné povinnosti vo väzbe na daňové a iné povinnosti, kde vznikali raje, kde 90 % našich podnikov okamžite zistilo, že dobré je v tých daňových rajoch si tam vytvoriť pobočky a neplatiť dane a podobne. A vzápätí sa podarilo vytvoriť, keďže má, pravda, ... (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené) majetku, dostatok peňazí na to, aby aj intelekt jej trošku poslúžil, keď treba, úplne náhodou s privatizáciou strategických podnikov sa ako prvé sprivatizovali aj médiá. Médiá ako nositelia verejnej služby, médiá, ktoré v normálnej spoločnosti majú veľmi vážnu úlohu, pretože ony sú prostriedkom pre tvorbu verejnej mienky. A v slušných štátoch ešte je, že verejná mienka je potom niečo, čo je pre vládu aktuálnu jedným zásadným vodítkom pre plnenie jej funkcií.
No, u nás médiá plnia takúto úlohu dôsledne základné otázky, kde Slovensko prichádzalo o obrovské prostriedky. Naposledy, pravda, dôchodková reforma, už je tam neviem koľko, 120 mld., ak som dobre čítal včera. Vynikajúce! Predpokladá sa v roku 2026 sedemsto miliárd, ktoré sme dôsledne vyčlenili z portfólia peňazí, ktoré sa môžu priamo podieľať na rozvoji Slovenska. Možno to nešlo, možno by to šlo len za päť rokov, možno za desať. My sme dôsledne raz a navždy a principiálne aj z titulu ochrany investícií, zmlúv, ktoré máme v tomto smere dvojstranne vytvorených, už nikto nikdy sa týchto peňazí nedotkne, okrem niektorých trúfalcov ako napríklad Viktor Orbán v Maďarsku a, samozrejme, na túto tému sú ešte veľmi zaujímavé diskusie aj v Poľsku.
O krajinách, v ktorých fungovali tieto princípy, ako je Argentína a podobne, kde vznikli, tam sa dávno zbavili zásadným spôsobom akýchkoľvek, takéhoto typu spravovania verejných financií, ale u nás nie. U nás tých nositeľov, ktorí chcú zabezpečiť prostredníctvom toho, že súkromní správcovia týchto peňazí, pričom tieto firmy sa môžu predávať, tými vlastníkmi môže byť za päť rokov hocikto, teoreticky, s kontrolou Národnej banky, ktorá je - ako som sa rozprával so zásadnými odborníkmi na túto tému - len veľmi chabá a v žiadnom prípade nevie zabrániť tomu, aby tieto prostriedky nemohli byť nejakým spôsobom zneužité. Týmto zásadným spôsobom sme ohrozili aj budúcnosť nás všetkých aj našich detí.
Čiže, vážené kolegyne, kolegovia, nemá význam, ani to nechcem robiť, aby som donekonečna vytýkal niektoré veci. Jediný zmysel má, aby naozaj tieto otázky sa stali predmetom korektného posudzovania, aby sme naozaj zistili, že to skutočné poznanie prináša radosť, ale vtedy, keď sú názory každého oponované. Keď naozaj sa oprieme o nejaký kolektívny duch spoločnosti, keď v demokracii sa naučíme využívať domáce kapacity, keď dostaneme do spravovania štátu aj národné elity, ktoré sú v Akadémii, na vysokých školách, v nezávislom prostredí, ale nie tie permanentne účelové, tzv. verejné osoby, ktorých je asi päť, ktoré už asi desať rokov majú permanentné právo na to, aby vbíjali svoje pravdy ľuďom do očí.
Prečo vymizla polemika z novín? Prečo také niečo dneska nepoznáme? Prečo ja ako bývalý predseda klubu poslancov strany, ktorá bola najväčšia v tomto parlamente, som nemal možnosť v tejto spoločnosti vyjadriť to, čo som vyjadriť chcel? Mohol som len odpovedať na vopred pripravené otázky a aj to vždycky s absolútnym právom toho, ktorý tie otázky dával, aby vybral, čo uverejní a čo neuverejní. Prečo tu nie je vytvorený seriózny verejný priestor a poďme spolu v serióznych diskusiách hľadať ten rozmer toho najoptimálnejšieho, práve toho najdôležitejšieho, čo v každej krajine je: dobrým vzťahom medzi ekonomikou a medzi občianskou spoločnosťou. Aby boli tie základné sily, ktoré môžu byť negatívne ekonomiky spútané kolektívnym rozumom. Aby sme v danom prípade mohli veľmi pozorne sledovať aj vývojové procesy okolo nás, aby sme dokázali okamžite dostávať najnovšie impulzy aj do spravovacích procesov našej krajiny. Ale neustálym omieľaním zlých právd a pokračovaním už dneska v umretej neoliberálnej politike Slovensku zásadným spôsobom škodíte a som presvedčený, že škodíte aj sami sebe politicky.
Nie je možné udržať tento rozmer, pretože to zbedačenie našich ľudí je veľké. Je veľké, keď pôjdete naozaj medzi ľudí, uvidíte, že ľudia sú nešťastní, ľudia sú bez pozitívneho vzťahu k životu a jednoducho roztrpčenosť ľudí je relatívne veľmi veľká a čo je najhoršie, výrazne sa rozmáha apatia. Apatia. Dneska sa ľudia boja rodiť deti do tejto spoločnosti, keď nemá zabezpečený byt, nemá zabezpečený štandard a obyčajne vyhodením z práce sa dostáva do neriešiteľnej sociálnej situácie. To predsa musí byť pre nás všetkých základný problém, aby sme takéto situácie, ktoré tu sú, aby sme ľuďom umožnili plynulý život, ktorý je kontinuálny. Aby naozaj, keď skončí náš absolvent školu, či učňovskú, či strednú školu, alebo vysokú školu, aby sme ho postavili do prostredia, kde jednoducho za mzdu, ktorú dostane, si môže kúpiť hypotéku, môže sa nasťahovať do bytu a aj za nadštandardného pracovného úsilia, ale že je vôbec schopný zvládnuť svoju vlastnú reprodukciu. V danom stave, v ktorom sa nachádzame, naša spoločnosť nie je pripravená na reprodukciu. Nevieme sa reprodukovať a fungujeme zatiaľ ako-tak stabilne iba preto, že jednoducho vymierame.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, naozaj poďme spolu k politike, poďme sa zamýšľať nad stavom našej spoločnosti. Porovnávajme veľmi pozitívne základné procesy, či v sociálnej sfére, či v ekonomickej sfére, či v chránení národných záujmov v jednotlivých krajinách Európskej únie. Otvorme politiku, nekategorizujme svoje názory, nechajme ich otvorené, nechajme si ich oponovať a hľadajme niečo, čo má zmysel.
V každom prípade nastúpený kurz, a to, čo robíme, ďalej pokračujeme v tom, že zbedačujeme ešte viacej zbedačených, že ešte aj tie zbytkové štandardy sociálne, ktoré tu sú, takže ich týmto spôsobom likvidujeme. Absolútne nevyvážene vo vzťahu k tým, ktorí sú v spoločnosti úspešní, tí, ktorí majú peniaze, a nie iba k tým, ktorí kopú, že to je základný predpoklad dobrého spravovania krajiny a že nastúpená cesta cez Zákonník práce dobrá nie je.
Pokiaľ aj chceme vstupovať a máte takého názory, nájdite vyvážený mechanizmus, ktorý v každom prípade negatívne momenty, ktoré sú jasne čitateľné, vyváži, a keď nie okamžite, aspoň vývojovo. Nič také tu neexistuje. Je to jednostranné odňatie práv a životných štandardov veľkej časti skupiny ľudí, ktorí na Slovensku predávajú prácu.
Nehovorím o tom, že štát musí oveľa dramatickejšie vstúpiť do situácie, keď napríklad, viete všetci, že podľa štatistických ročeniek máme iba jedno percento pracovných miest pre nekvalifikovanú silu. S tým predsa musíme niečo robiť. Darmo budeme hovoriť o našich menšinách, ktoré sú menej prispôsobivé a o všetkom možnom, o zatváraní a neviem o čom všetkom, keď jednoducho nevytvárame v spoločnosti s prostriedkami, ktoré máme k dispozícii, alebo sa aspoň nesnažíme o to, aby sme toto prostredie zlepšili.
Vážený pán minister, odpustite mi, považujem tento váš návrh, aby som to zakončil, za sociálne cynický.
Vážené kolegyne, kolegovia, v každom prípade, ak kto toto schváli, sa nemá za čo hanbiť, nastúpená cesta je zlá a jediné, čo ešte zostáva ako malé optimistické svetielko, že zmeniť sa to dá.
Pán minister, tento návrh stiahnite a poďte sa zaoberať, skúste sa zaoberať, pokiaľ je to možné, naozaj komplexne našou spoločnosťou ako takou vyvážene, korektne. Som presvedčený, že Slováci na takýto krok čakajú a ocenia to.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)