Videokanál poslanca

Ďakujem. Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, dovolil som si využiť právo spravodajcu prihlásiť sa do rozpravy aj mimo poriadia, pretože mám potrebu zareagovať na vystúpenie pána Matoviča, ktoré z vecného hľadiska, z hľadiska výslednej podoby zákona bolo zrejme najdôležitejšie, aké tu zaznelo, pretože návrh, ktorý predniesol, je vecou koaličného kompromisu a istých dohôd v rámci vládnej koalície a takže má vyhliadky na to, že ovplyvní výslednú podobu zákona. Chcel by som na to zareagovať aj z toho dôvodu, že nie som úplne stotožnený s tým návrhom, tak ako je prednesený. Mám s ním problém. Najmä pokiaľ ide o jeho filozofiu. V niektorých vecných aspektoch sa s tým dá, samozrejme, súhlasiť, ale tá filozofia, že je potrebné zachovať status quo a že niečo strašné by sa stalo, keby tu náhodou pribudli ďalšie obce, kde by sa mohli používať jazyky menšín v úradnom styku, tak táto filozofia je mi cudzia, nerozumiem jej.
Je mi teda ľúto, že toto je jediná cesta, ako schváliť návrh novely zákona, o ktorom v súčasnosti rokujeme, a vnímam to ako nedostatok veľkorysosti aj v rámci vládnej koalície, ale keďže je to vecou dohody, tak nie síce s nejakým veľkým nadšením, ale budem tento pozmeňujúci návrh aj ja podporovať a hlasovať zaňho.
Chcem pri tejto príležitosti povedať, že mi trochu prekáža aj tá rétorika, ktorá je spojená s prezentáciou alternatívy k vládnemu návrhu. Už od opozície som si na to zvykol, ale ešte stále mám problém vyrovnať sa tým, keď s niečím podobným prichádzajú moji kolegovia z vládnej koalície, keď hovoria o maďarizácii, keď hovoria o opičej láske k menšinám, keď hovoria, že sa potrebujeme dohodnúť na znení toho zákona aj s opozíciou tak, aby to riešenie bolo trvalejšie.
Chcem len podotknúť, že keby sme podobným prístupom sa správali v minulosti, tak by sme nikdy nič, čo by sa týkalo menšinových práv, neschválili. Keby sme sa podobným spôsob správali v roku 1990, tak žiadny zákon o úradnom jazyku, ktorý umožňoval používanie menšinových jazykov v obciach, kde je 20 % menšinového obyvateľstva, by sme neschválili a ostali by sme pri matičiarskom návrhu "na Slovensku po slovensky". Keby sme rovnakým spôsobom postupovali v roku 1999, tak by sme dnes nemali čo novelizovať, lebo opozícia s tým návrhom, tak ako bol predložený a tak ako bol schválený, nesúhlasila. Žiadny opozičný poslanec nehlasoval v roku 1999 za zákon o používaní jazykov národnostných menšín. Ani HZDS, ani SNS, ani vtedy nezávislý poslanec Robert Fico ten návrh nepodporili. Keby sme teda tento prístup mali aj v minulosti, tak by sme neschválili nikdy nič.
Nesúhlasím s tézou, že práva menšín sú na úkor väčšinového obyvateľstva. Toto je prejav úzkoprsosti. Toto je prejav istých nacionalistických predsudkov, ktoré vo veľmi otvorenej podobe tu predvádza SNS, v trochu kultivovanejšej SMER, ale teda nie je to cudzie, žiaľ, ani niektorým mojim kolegom z vládnej koalície, čo mi je teda veľmi ľúto na rozdiel od tých prvých dvoch prípadov.
Nesúhlasím ani s tvrdením, že ten návrh zákona bol zle pripravený, že tam boli absurdity, ktoré teraz musíme opravovať. Pozrime sa na iné návrhy zákonov, vládne či poslanecké. Takmer všetky návrhy zákonov prechádzajú zmenami v parlamente, pretože vláda má isté predstavy, ale zákonodarcom je parlament a rozhoduje vôľa zákonodarcu. Teda rozhoduje to, aký názor má väčšina Národnej rady Slovenskej republiky.
Dovolím si súhlasiť s pánom Jarjabkom v jednej veci, že mnohé veci by nemuseli byť upravované zákonom, pretože boli upravené nejakým zvykovým právom alebo správali sa zásadami zdravého rozumu. Áno, je to tak, ale rovnakou mierou to platí aj na zákon o štátnom jazyku. Mnohé veci, ktoré vyplývali zo zvykového práva, ktoré by normálne fungovali a neboli by s nimi problémy aj bez ohľadu na zákon, sme mohli nechať na prirodzený vývoj, na zvykové právo, ale neurobili sme to. Neurobili sme to pri zákone o štátnom jazyku, a tak je logické, že isté veci je potrebné garantovať aj v otázkach používania jazykov národnostných menšín a ten návrh do značnej miery je aj akýmsi zrkadlovým obrazom zákona o štátnom jazyku. Zrkadlovým obrazom je, žiaľ, aj v otázke pokút, ktorú sme niektorí v rozprave o novelizácii zákona o štátnom jazyku kritizovali a teraz nám kolegovia z opozície vyčítali, že prečo nemáme problém s pokutami v zákone o používaní jazykov menšín. No máme, aj keď ja uznávam argument, že keď sú v jednom, tak je logické, že sú aj v druhom, lebo tie zákony navzájom spolu súvisia, ale napriek tomu nemeníme svoj názor a pri novelizácii zákona o štátnom jazyku sme predložili návrh, aby pokuty zo zákona vypadli. Nebola vtedy na tom koaličná zhoda. Podporilo to len zopár poslancov, ale bolo dôležité, že sme vyjadrili ten názor, že pokuty nemajú čo hľadať v takej citlivej veci, ako je komunikácia, ako je používanie jazykov, ako sú vzťahy medzi jednotlivými národmi a národnosťami.
A keďže tento názor nám zostal, tak si dovolím teraz predložiť pozmeňujúci návrh skupiny poslancov, ktorého obsahom je vypustenie pokút ako zo zákona o štátnom jazyku, tak zo zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Ten návrh znie:
1. V čl. I v bode 19 sa slová "Za § 7 sa vkladajú nové § 7a až § 7d), ktoré znejú:" nahrádzajú slovami "Za § 7 sa vkladajú nové paragrafy 7a až 7c), ktoré znejú:" a vypúšťa sa nový § 7b. § 7c a 7d sa označujú ako paragrafy 7b a 7c.
2. V čl. VIII sa dopĺňa nový bod 6, ktorý znie:
"6. § 9a sa vypúšťa."
Odôvodnenie: Navrhuje sa vypustiť ustanovenie o správnych deliktoch zo zákona o používaní jazykov národnostných menšín a ustanovenie o pokutách zo zákona o štátnom jazyku. Navrhuje sa, aby jazyková komunikácia v režime týchto zákonov nepodliehala sankciám vo forme peňažných pokút. Tak ako v prípade novelizácie zákona o štátnom jazyku, ani toto nie je vecou zhody ani v rámci vládnej koalície. Napriek tomu tento návrh predkladáme a budeme sa usilovať o jeho podporu, lebo si myslíme, že pokutovať sa v oblasti jazyka nemá.
Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec sa tiež dotkol tej problematiky úbytku obyvateľstva, a teda toho, aby sme nezostali len pri tých žartoch, že je to spôsobené iba tým, že by mali vypnúť v noci svetlo a že rovnako to postihuje všetkých a že sa málo milujeme. Tak povedzme si čísla za roky 1991, 2001, kde počet občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti klesol z 567 296 na 520 528, čiže o 46 768 a za rovnaké obdobie počet obyvateľov Slovenskej republiky slovenskej národnosti stúpol zo 4,519 328 mil. na 4,614 854 mil. Čiže stúpol o 95 500 obyvateľov. To sú tvrdé dáta zo Štatistického úradu. Uvidíme, ako to bude teraz, v roku 2011. Ale je nepochybný fakt, že v rokoch 1991 a 2001 výrazne poklesol počet obyvateľov Slovenskej republiky maďarskej národnosti, nie nejako výrazne, ale stúpol počet obyvateľov Slovenskej republiky slovenskej národnosti.
A keď hovoríme o asimilácii. Tak tá asimilácia nemusí byť násilná, nemusí byť taká, že to riadi štát a štát chce niekoho odnárodňovať. Asimilácia je často prirodzený proces, ktorý postihuje menšiny na celom svete. Takže nemusí mať tú násilnú konotáciu, ako jej my dosť často dávame.

Pani poslankyňa, mňa zaujalo to konštatovanie, že: „To, čo nás odlišuje, je, že hovoríme iným jazykom.“ Ja si to tiež myslím, že to, čo nás tu delí, je, že hovoríme iným jazykom, ale nemyslím, že tie iné jazyky sú slovenčina a maďarčina, ale jazyk konfrontácie a nacionalizmu a rozdúchavania národnostných vášní na jednej strane a jazyky tolerancie, veľkorysosti, ústretovosti a ochoty dohodnúť sa s tými druhými na strane druhej. Takže, áno, to nás rozdeľuje.

Vážený pán poslanec Čaplovič, opakovane ste vo svojom vystúpení použili termín maďarský návrh novely zákona. Tým ste ale nepovedali nič o obsahu toho zákona, povedali ste ale veľa o charaktere vášho vystúpenia.
Vo svojom protimaďarskom vystúpení ste hovorili o tom, že návrh prekračuje rámec záväzkov vyplývajúcich z charty menšinových a regionálnych jazykov. No chcem vás upozorniť, že medzinárodné záväzky predstavujú pre krajinu minimum, nie maximum toho, čo má vo vzťahu k štandardom týkajúcim sa ľudských práv dodržiavať. Pokiaľ ich nechce dodržiavať, tak môže od tých dohôd príp. odstúpiť, ak je to možné, ale pokiaľ je nimi zaviazaná, tak štandardy dané medzinárodnými dohodami predstavujú minimum a nie je nič zlé na tom, ak sa krajina rozhodne správať sa ústretovejšie a poskytnúť svojim vlastným občanom v niektorej oblasti väčší rozsah práv, ako to garantujú medzinárodné dohovory.
K tomu, že voči príslušníkom menšín sa treba správať veľkoryso a ústretovo a že treba sa snažiť, aby sa tu cítili ako doma. Pokiaľ si dobre pamätám, nehovoria to samotní príslušníci menšín, hovoria to zodpovední príslušníci väčšinového národa, ktorí to tak cítia. A necítia to tak preto, lebo by sa obávali, že v opačnom prípade by sa príslušníci menšín správali ako nejaká hrozba alebo nebezpečenstvo pre štát, ale preto, lebo to považujú za prirodzené a správne, aby sa tu všetci občania cítili ako doma a dobre. Ale tomu vy zrejme nerozumiete. Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predložiť spoločnú správu výborov o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení zákona č. 318/2009 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, vo výboroch v druhom čítaní (tlač 284a).
Uvedený návrh zákona pridelila Národná rada Slovenskej republiky uznesením z 5. apríla 2011 na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj, výboru pre sociálne veci, výboru pre zdravotníctvo, výboru pre kultúru a médiá a výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorskému výboru.
Určené výbory vládny návrh zákona prerokovali v určenej lehote s týmto výsledkom.
Výbor pre zdravotníctvo a výbor pre sociálne veci odporúčali návrh zákona schváliť bez pripomienok.
Výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny odporúčal návrh zákona schváliť s pripomienkami.
A ostatné určené výbory neprijali k predmetnému vládnemu návrhu zákona uznesenie, nakoľko návrhy uznesení predložené v týchto výboroch nezískali podporu potrebnej nadpolovičnej väčšiny poslancov výborov.
Gestorskému výboru podľa § 73 doručil pozmeňujúce návrhy poslanec výboru pre obranu a bezpečnosť Július Stanko. Tieto návrhy neboli však osvojené poslancami gestorského výboru, a preto sa o nich nehlasovalo.
Štrnásť pripomienok, ktoré vyplynuli z uznesení výborov, sú uvedené v časti IV spoločnej správy. Gestorský výbor navrhuje hlasovať o všetkých pripomienkach spoločne s odporúčaním tieto schváliť.
Gestorský výbor odporúča Národnej rade aj zákon ako celok schváliť v znení uvedených pripomienok.
Spoločná správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 56.
Poprosím všetkých, ktorí budú predkladať pozmeňujúce návrhy, aby zároveň skontrolovali, či nekolidujú s návrhmi, ktoré sú obsiahnuté v spoločnej správe výborov, a ak áno, tak, aby navrhli vyňať tieto body na osobitné hlasovanie.
Vážený pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážený pán poslanec Saloň, dve poznámky k tomu, čo ste hovorili. Jednak poukázanie na situáciu v Českej republike a vaše konštatovanie, že ten náš zákon nie je až taký prísny, pretože tam musia hlásiť nasledujúci deň, my až po piatich dňoch. No, ak je niečo nezmysel a zbytočnosť, tak je to nezmysel aj zbytočnosť, keď sa to robí nasledujúci deň, rovnako ako keď sa to robí do piatich pracovných dní, a ak je niečo upravené povedzme ešte problematickejším a horším spôsobom ako u nás, to neznamená, že problematický a zlý spôsob úpravy, ktorý je u nás, sa nemáme snažiť napraviť.
To, čo ste povedali v druhej časti svojho vystúpenia, kde ste poukázali na to, že tým, že odpadne táto povinnosť ubytovateľom, tak vznikne cudzincom, ktorí sem prídu v rámci bezvízového styku, tak to môže byť opodstatnená námietka, ale to nie je námietka, ktorá by mala smerovať k odmietnutiu tohto návrhu, ale k jeho úprave v druhom čítaní, čo je určite možné v rámci nejakého pozmeňujúceho návrhu dosiahnuť.
Ja teda za seba chcem povedať, že tento návrh podporujem, myslím si, že je to jeden z tých návrhov zákonov, z toho typu návrhov zákonov, akých by sme mali prijímať čo najviac. Mali by sme sa snažiť hľadať povinnosti, ktoré stanovuje verejná sféra súkromným podnikateľským subjektom alebo občanom, na ktoré nie je naozaj nejaký reálne existujúci dôvod, a snažiť sa tieto povinnosti, zbytočné administratívne záťaže voči občanom a voči podnikateľským subjektom odbúravať, rušiť, redukovať. Takže ja som za tento zákon a určite budem za neho hlasovať.

Ďakujem pani poslankyni Tkáčovej za tú informáciu o tom, že sa výbor touto vecou zaoberal. Ja nie som členom výboru pre pôdohospodárstvo, takže nedisponoval som tou informáciou, a teda rád sa zúčastním, ak to bude v mojich časových možnostiach.
K pánu poslancovi Saloňovi by som chcel povedať len toľko, že toto sú veci, ktoré sa tiahnu činnosťou Slovenského pozemkového fondu už možno desaťročia a s rokom 2010 aj so súčasnosťou to nepochybne súvisí tým, že sa takéto prípady znova objavujú. Absolútne nesúhlasím s tým, že toto je vec, ktorá by sa mala riešiť iba na pôde výboru. Toto je vec, ktorá sa má riešiť čo najviac verejne a čo koľkokrát sa na to upozorní a verejne, je dobré a správne. Pretože, áno, existuje tu nejaký múr, existuje tu niečo, čo je pre normálneho človeka nepochopiteľné, keď v novinách si prečíta o prípade, ktorý vyzerá jasný ako facka, aj malé dieťa z neho vie, že tam bol spáchaný nejaký podvod, potom to polícia prešetruje a prokuratúra to zametie pod koberec. Slovenský pozemkový fond sa súdi a potom urobí nejakú dohodu o započítaní pohľadávok. Ja som na to upozornil kvôli veci samej, pretože tou vecou sa zaoberám, ako som povedal, už niekoľko rokov. Vyjadroval som sa k nej aj predtým, podnikal som v nej nejaké veci a tiež som zhrozený z toho, akým spôsobom k tomu pristupujú orgány štátu.
Ak ste tomu chceli dať politický náboj, tak áno, na jednu vec som zabudol. Pán Rozin bol v predchádzajúcom volebnom období poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja za stranu SMER - sociálna demokracia, takže možno preto ste to považovali za nevhodné, aby som to otvoril. (Ruch v sále.)

Vážená pani generálna riaditeľka, vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, možno by bolo lepšie, keby som toto vystúpenie a otázky, ktoré chcem položiť, adresoval vašim predchodcom, pretože sa chcem spýtať na záležitosť, ktorá sa týka pôsobenia fondu ešte pred tým, ako ste sa stali jeho generálnou riaditeľkou. Je to konkrétna záležitosť, ktorá nedávno bola publikovaná v médiách, a chcel by som povedať pár slov o kauze viníc pána Rozina, ktoré si teda vydržal v Bratislave, známe Rozinove vinohrady. Vychádzam, alebo teda nové fakty do tohto prípadu vniesol článok Vysoká hra, ktorý bol publikovaný v týždenníku Plus 7 dní č. 17. Predpokladám, že ste čítali a máte o tom informácie, ale predsa len aj pre tých, ktorí nie sú tak hlboko v tej kauze, by som to chcel zrekapitulovať nielen na základe informácií z článku, ale aj na základe mojich vlastných poznatkov, keďže som sa tejto téme venoval aj v minulosti.
V tejto kauze ide o to, že známy a vplyvný podnikateľ pán Alexander Rozin spolu s manželkou v roku 2002 vydržali pozemky pod vinohradmi v Bratislave, skoro v centre Bratislavy. Vydržali ich na základe značných pochybných okolností na základe kúpnej zmluvy, ktorú údajne v roku 1990 uzatvorili s riaditeľom Výskumného ústavu vinohradníckeho. Drobným problém je, že pán Navara, ktorý tú zmluvu mal podpísať, sa stal tým riaditeľom asi až mesiac po tom, ako tú zmluvu podpísal. Nebolo to možné overiť, pretože v čase údajného vydržania vinohradov už pán Navara, bohužiaľ, nebol nažive. To vydržanie sa udialo na základe ďalších dokumentov, ktoré boli poskytnuté notárovi a boli prílohou notárskej zápisnice. Medzi tými dokumentami malo byť vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu, vyjadrenie mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Zaujímavosťou je, že ani Slovenský pozemkový fond, ani mestská časť Bratislava-Nové Mesto žiadne takéto vyjadrenia k predmetnej veci neevidujú, resp. ak evidujú vyjadrenia pod príslušnými číslami, tak to boli vyjadrenia k iným veciam. Takže sa to opiera vlastne iba o notársku zápisnicu a neexistujúce doklady alebo doklady, ktorých pravosť nie je možné preveriť.
Tieto fakty vyplávali na povrch v roku 2005. V tom čase som spolu s Petrom Tatárom podal v tejto veci trestné oznámenie. To trestné oznámenie bolo prešetrované. Myslím, že aj začalo trestné stíhanie, ale potom rozhodnutiami prokuratúry postupne, že sa skutok nestal, resp. že už bol premlčaný, to išlo do autu. Ale teraz tu nemáme správu o činnosti prokuratúry, takže k tomu sa môžme vrátiť neskôr.
Chcem sa teda venovať tej časti, ktorá súvisí priamo so Slovenským pozemkovým fondom, a teda aj Slovenskému pozemkovému fondu sa tie okolnosti zdali zrejme nie v poriadku a pokúšal sa riešiť to žalobou v občianskoprávnom konaní. Ako však vyplýva z článku, o ktorom som hovoril, ktorý bol publikovaný v týždenníku Plus 7 dní, tak nakoniec fond od obžaloby ustúpil a vyriešil to s pánom Rozinom a jeho manželkou dohodou o urovnaní na základe toho, že započítal pohľadávky, ktoré mali byť manželom Rozinovcom postúpené reštituentmi. Jednou z tých pohľadávok mala byť aj pohľadávka, ktorú mala Rozinovcom postúpiť pani Šimonyiová v roku 2006. Opäť sa tu však vyskytol drobný problém, keď pani Šimonyiová sa v roku 2009 začala domáhať svojej pohľadávky voči Slovenskému pozemkovému fondu a chcela vydať pozemky, na ktoré mala na základe reštitučných nárokov nárok. Potom sa stalo to, že za pani Šimonyiovou mala prísť osoba zo Slovenského pozemkového fondu, dokonca s igelitkou a peniazmi v sume asi 1,6 mil. korún, čo je približne dvojnásobok hodnoty tej pohľadávky, a teda cena, za ktorú údajne pani Šimonyiová mala svoju pohľadávku postúpiť manželom Rozinovcom, hoci pani Šimonyiová o tom nič nevie, nikdy sa s Rozinovcami nestretla, tvrdí, že im nič nepostúpila. Následne došlo len k tomu, že tá pohľadávka, ktorá sa mala započítať, ktorú údajne postúpila pani Šimonyiová, ale čo teda evidentne nepostúpila, bola nahradená nejakou inou pohľadávkou a fond uzavrel dohodu o urovnaní a neriešil tento problém žalobou.
V článku, ale teda nielen v článku, však máme bohaté informácie o tom, ako fungoval Slovenský pozemkový fond trebárs počas uplynulého volebného obdobia. Poviem len dve slová - Veľký Slavkov, tak vyplýva, že dochádza a možno nie úplne zriedkavo k tomu, že niekto využíva či, lepšie povedané, zneužíva informácie, ku ktorým sa dostane od ľudí zo Slovenského pozemkového fondu, že sú ľudia, ktorí sú schopní ponúknuť, že urýchlia vybavovanie reštitučných nárokov, že reštituent, ktorý sa dostane k svojim pozemkom, tak veľmi rýchlo za ním prídu ľudia, ktorí presne vedia, čo získal, a hneď mu ponúkajú aj odkúpenie a podobne.
Takže by som sa chcel spýtať jednak konkrétne k tomu prípadu vinohradov alebo pozemkov pod vinohradmi, ktoré údajne vydržali manželia Rozinovci, či teda vie vedenie Slovenského pozemkového fondu o tomto prípade, či zaregistrovalo ten článok, či ste vyvodili z neho nejaké dôsledky smerom do vnútra. To znamená, či to nejako preverujete, prešetrujete, zisťujete, čo je na tom pravda. A po druhé, či vyvodzujete voči tomu nejaké dôsledky aj smerom navonok, lebo ako som ja čítal ten článok, tak zakladá podozrenie, že v tejto veci boli spáchané viaceré trestné činy, trestný čin podvodu a veľmi pravdepodobne aj niektoré ďalšie, či ste povedzme podali trestné oznámenie v tejto veci.
A druhá vec, by som sa chcel spýtať, systémovo, či máte aj vy nejaké poznatky o tom, že by dochádzalo k takýmto praktikám nielen v tomto prípade, ale aj v iných prípadoch, že sa zneužívajú informácie, ktoré má k dispozícii Slovenský pozemkový fond na konanie, ktoré zrejme nie je úplne v súlade so zákonom, prípadne či sa takýmito informáciami nejakým spôsobom zaoberáte. A po druhé, či existujú nejaké systémové opatrenia, aby k takýmto veciam nedochádzalo. Ešte raz opakujem. Toto sa týka, alebo podľa informácií, ktoré mám, sa týka pôsobenia fondu počas vašich predchodcov, ale vy tu prednášate správu o činnosti fondu a zodpovedáte za činnosť fondu, takže tieto otázky adresujem vám.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán poslanec Číž, nie ste prvý, ktorý v tejto sále hovoril dnes o konci kapitalizmu, dokonca ani nie ste historicky prvý, takéto reči sa trúsili už dobrých 160, možno aj viac rokov dozadu. Karol Marx, Fridrich Engels tiež s takým čímsi operovali, ale napriek tomu ešte stále ten kapitalizmus nejakým spôsobom tu stále je.
Tá vaša rétorika je veľmi podobná, ak hovoríte o zbedačovaní, vojnách, hovoríte o chudákoch v Latinskej Amerike, ktorí si nemajú kde vybrať, no tak to je určite situácia, ktorá je presne u nás, to je, tá charakteristika je asi tak presná, ako bola charakteristika a schopnosť predpovedať ďalší vývoj u Marxa a jeho nasledovníkov.
A lamentujete tu nad tým, že ako môže štát plniť svoje funkcie z 19-percentnej dane. No ale, preboha, však ste štyri roky tu vládli! Prečo ste nezvýšili tú daň? Prečo ste sa nevrátili k progresívnej dani, keď to bolo také strašné a keď tá rovná 19-percentná daň bola taká zlá?
A pýtate sa, kde sa dá na Slovensku zarobiť viac ako 100-tisíc korún mesačne? No skúste sa spýtať pánov Širokého, Poóra a ďalších sociálnych demokratov. Tí určite majú na to nejaký recept a pokojne by som sa s vami stavil, že skutočne bohatí, alebo teda takto nadštandarde bohatí ľudia nie sú tí, ktorí zarobili na nejakých pokútnych finančných špekuláciách, ale sú to ľudia, ktorí vstupovali do pochybných biznisov so štátom a ktorí sa nabaľovali práve na tom, že mali možnosť podieľať sa na obchodoch štátu a mali kontakty na mocných ľudí.

Pán poslanec Ondruš, neviem, či som dobre zachytil, ale teda povedali ste, že som odmietol to, čo povedal pán poslanec Maďarič, a potom som svojím vystúpením poprel to odmietnutie a potvrdil to, čo hovoril. Ja práve naopak, ja som na úvod svojho vystúpenia vyslovil súhlas s tou jeho tézou, že Zákonník práce a úprava pracovného práva je prirodzeným miestom stretu pravicových a ľavicových pohľadov, takže som neodmietol odmietnutie, ale potvrdil potvrdenie.
A keď, keď teda, pán poslanec, musím opäť aj súhlasiť s tým, čo povedal pán poslanec Maďarič vo svojej faktickej poznámke, nielen vo svojom vyhlásení. No áno, toto nás odlišuje, ľavica vníma sociálne práva ako pokračovanie politických a občianskych práv, my napravo, ale teda nehovorím teraz za celý pravý stred, ale teda za tú časť pravice, ktorú reprezentujem aj ja, si myslíme, že to tak nie je, že sociálne práva nie sú niečo, nejaké prirodzené pokračovanie vývoja základných ľudských práv. Je to pokus implementovať nejakú sociálnu politiku do roviny ľudských práv, ale v tej polohe to nie je. Ja si, samozrejme, nemyslím, že nemá byť vôbec žiadna sociálna politika, žiadne zasahovanie štátu do tejto oblasti, ale určite to nevnímam ako niečo úplne rovnocenné so základnými ľudskými, politickými alebo občianskymi právami. A na rozdiel od ľavice sa domnievam, že k sociálnej istote, k súdržnosti spoločnosti a k udržaniu väzieb v spoločnosti nevedie zasahovanie štátu, že štát, naopak, často tieto prirodzené väzby deštruuje, že treba to nechať na jednotlivcov a na prirodzene sa vytvárajúce väzby.