Áno, rada by som sa pri tejto príležitosti vyjadrila k tomu, čo odznelo na dnešnom rokovaní ohľadne zákona vráteného prezidentom. Ja chcem povedať, že podľa môjho názoru aj na dnešnom rokovaní sa prejavilo, že vo vzťahu k justícii a k súdnictvu v Slovenskej republike existujú dva názorové svety. Vidím to tak, že sú tu dve úplne rozdielne filozofie, ktoré na seba narážajú a nevidím priestor na to, aby našli nejakú spoločnú reč.
Okrem toho, že existujú tieto dva rôzne názorové svety vo vzťahu k justícii, tak musím konštatovať, že ony sa striedali aj postupne pri moci v Slovenskej republike a výsledok ich pôsobenia je vlastne výsledok stavu súdnictva, ktorý teraz zažívame na plno. Chcem poukázať na to, že do roku 1998, keď predtým boli pri moci politické sily pod vplyvom HZDS, sa v justícii veľa nezmenilo oproti obdobiu spred roka 1989. Je pravda, že sudcovia v tom čase sa snažili o zmeny, z toho dôvodu založili aj Združenie sudcov Slovenska. A je pravda, že pán Günter Woratsch, ktorý tu už dnes bol raz spomenutý vo vystúpení pána poslanca Zajaca, bol poverený v roku 1998 ako expertná misia pred pristúpením Slovenskej republiky do Európskej únie, aby Európskou komisiou, aby podal správu o stave súdnictva v Slovenskej republike a ja zacitujem z roku 1998, čiže konštatujem, že od roku 1989 do roku 1998 bolo súdnictvo v takomto stave: "Hlavný problém slovenského súdnictva, to citujem z tej správy, je založený takmer na totálnom nedostatku samosprávy. Nejestvuje nezávislý orgán, ktorý by bol oprávnený účinne sa zúčastňovať na všetkých dôležitých otázkach. Práve naopak, závislosť na mienke výkonnej moci predstavovanej ministrom spravodlivosti je úplná. Možno konštatovať, že jestvuje zrejmý nedostatok politickej vôle zmeniť a zlepšiť opísanú situáciu."
To bol prínos alebo vstup alebo pôsobenie ministrov spravodlivosti v čase, keď pri moci bola vláda HZDS, prípadne minister spravodlivosti bol zo ZRS, čiže justícia bola vtedy v takomto stave. Prvá a druhá Dzurindova vláda doniesli, dá sa povedať, až revolučné zmeny do systému súdnictva, a to vzhľadom na to, že tento zásadný nedostatok ako bola justícia vybudovaná, bolo potrebné odstraňovať až v ústave a jedine vtedy po roku 1998 sa našla akási politická vôľa na to, aby sa aspoň konštrukcia týchto v ústave menila. To znamená, vtedy sa spolupracovalo aj so Združením sudcov Slovenska a toto niekto nazval napríklad politikárčením, pričom sa ale odstraňoval základný nedostatok slovenskej ústavy, pretože keď sa hovorilo o trojdelení štátnej moci, tak Národná rada zastupovala zákonodarnú moc, vláda výkonnú moc a justíciu nikto. Bol to minister spravodlivosti v tom čase.
Vtedy združenie sudcov Slovenska v roku 1999 na základe toho, že ho oslovil podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Pavol Hrušovský s výzvou na spoluprácu, predložilo návrh druhého oddielu Ústavy Slovenskej republiky so zapracovanými pripomienkami a navrhlo čl. 141a, ktorým sa mala zriadiť ústavnou cestou do ústavy sa mala dostať Súdna rada Slovenskej republiky.
Združenie vtedy navrhlo čl. 141a 1, že najvyšším predstaviteľom súdnictva je Súdna rada Slovenskej republiky. Takto sa to do ústavy nikdy nedostalo a my vlastne Súdnu radu dodnes nemáme charakterizovanú, aký to je orgán. Robí sa to výkladom Ústavného súdu.
Chcem povedať, že potom, keď došlo k zmene ústavy, tak sa v Slovenskej republike realizovali veľké zmeny. A tie sa realizovali na základe koncepcie o stabilizácii súdnictva, ktorú prijala táto Národná rada Slovenskej republiky. Na základe koncepcie sa riešili také veci ako napríklad zákon o sudcoch č. 385/2001 Z. z., ku ktorému sme sa dnes vrátili, v ktorom sa po prvýkrát vlastne vytvorili lepšie podmienky pre fungovanie sudcov a pre ich nezávislosť. V roku 2003 sa robila optimalizácia súdnej sústavy. Prenášali sa vecné kompetencie od Najvyššieho súdu postupne po celej sústave nadol na okresné súdy, na krajské súdy a na okresné súdy preto, aby bolo možné znížiť počet súdov v Slovenskej republike, pretože všetci experti hovoria, a hovoria to dodnes, že malé súdy s počtom štyroch, piatich sudcov sú zničujúce a nedokážu poskytovať primerane spravodlivosť.
Čiže bola to koncepcia schválená týmto štátom, finančne zabezpečená z rozpočtu Slovenskej republiky, na základe ktorej mal vzniknúť nižší počet dobre vybavených väčších súdov v Slovenskej republike. Tieto súdy vlastne druhýkrát prešli zmenou, pretože v roku 1996 HZDS naopak rozširovalo počet súdov a vytvorilo tieto malé štvor-, päť-osobové súdy, lebo malo koncepciu, že tým sa zlepší prístup k právu pre občanov.
Opačná koncepcia bola nižší počet súdov lepšie vybavených personálne a aj materiálovo. Takže, keď sme v roku 2005 tieto súdy rušili, netušili sme, že už v roku 2006 a 2007 príde iná filozofia k moci. Tá, naopak, zase všetko čo sa predtým spravilo, rušila, zakladala napríklad nové súdy, tzv. malé. Čiže na tomto vidíme ako cikcakato sa vyvíja súdnictvo a vôbec vzťah k súdnej moci v tomto štáte podľa toho, že ktorá strana politického spektra získava prevahu v Národnej rade.
No a takisto vyšší súdni úradníci. Boli zriadení v rámci reformy, ktorou sa mali dopĺňať súdy a vytvoriť sa im mali materiálne aj personálne podmienky pre lepšie fungovanie pre odstraňovanie prieťahov v konaní, čo sa aj stalo, postupne. A bolo prijatých, myslím, šesťsto alebo až osemsto postupne vyšších súdnych úradníkov, z ktorých sa mali mať možnosť stať najkvalitnejší sudcami.
Iba v decembri 2008 bolo toto zrušené a bol obnovený inštitút justičných čakateľov, ktorý bol v roku 2003 úspešne zrušený. Čiže chcem tým poukázať, že takýmto spôsobom sa vyvíja súdnictvo a súdna moc funguje v takýchto podmienkach. A myslím si, že teda ide o pretláčanie sa dvoch rozdielnych filozofií. Ja a tí, ktorí teraz máme riešiť problémy justície, si myslím, že všetci sme za otvorenú justíciu, za justíciu, ktorá ma byť pod verejnou kontrolou občanov, pretože súdy a súdna moc nie sú tu pre sudcov ani pre štát, ale sú tu pre občanov.
Čiže táto koncepcia, myslím si, že je v tomto zákone 385 tak, ako bol predložený, aj uplatnená. A myslím si, že narazila na bariéru v tom smere, že napríklad možno aj pán prezident nezdieľa túto koncepciu. Má úplne iný názor a prejavil to aj vo svojich pripomienkach, ktoré, podľa môjho názoru, nemajú nejaký zásadný charakter. Skôr pán prezident tam vyjadruje svoj názor na to, z tých pripomienok je zrejmé, že jemu sa táto koncepcia nepáči.
Ja by som chcela upozorniť na to, že v pripomienkach pána prezidenta, on tam aj niekoľkokrát píše, že ide o jeho názor, že má iný názor než je v zákone, než je zákonná úprava. Napríklad má iný názor aj na to, že na výberové konanie, kde citujem pána prezidenta, ktorý hovorí, že sudca je ústavný činiteľ, preto verejné výberové konanie je nedôstojné jeho postavenia. Poukazujem na to, že presne toto je ten rozdiel, že my povieme, že práve preto, že sudca je ústavný činiteľ, práve preto verejné výberové konanie. Práve preto máme vedieť, kto sa môže stať sudcom.
Čiže tieto dve koncepcie na seba narážajú neustále a myslím si, že tá koncepcia čo sa týka otvorenosti súdnictva, jeho otvorenosti verejnosti a prípadne aj kontroly verejnosťou, lebo niekto musí kontrolovať ako sa vykonáva tá ktorá moc. Politici sa zodpovedajú vo voľbách, tak sudcovia vlastne verejnosti. To znamená, že táto koncepcia sa podľa môjho názoru presadí, skôr či neskôr sa zžije naša spoločnosť s touto koncepciou a privíta ju. Myslím si, že občania naozaj na toto čakajú, a že majú pravdu, pretože dvadsať rokov je dosť dlhá doba na to, aby sa systémy zmenili.
Ďalej ja by som z tohto miesta ešte chcela povedať, lebo pán Zajac načrtol vo svojom vystúpení niečo aj ohľadne akéhosi etického alebo morálneho rozmeru možno sudcov, ktorí vykonávajú sudcovskú funkciu teraz. Ja som sa presne pred rokom vzdala sudcovskej funkcie. A ako sudkyňa som apelovala na politikov, aby zvažovali určité veci. Myslím, že som apelovala vtedy aj na ministra spravodlivosti, vtedajšieho, aby odstúpil z funkcie, keď sa prevalilo, že, povedzme, verejne klamal, alebo aké postoje zaujal v parlamente napríklad k Lipšicovi, alebo akým spôsobom sa prevalilo, že mal kontakt s mafiánom. Tak som vyzvala ho, aby ako minister odstúpil z funkcie. A taktiež som ako sudkyňa vyzývala politikov, aby zvážili svoje kroky, keď minister spravodlivosti sa nevzdal funkcie. Ako minister spravodlivosti kandidoval na funkciu Najvyššieho súdu. Bol zvolený a stále bol ministrom spravodlivosti, keď bol vybratý Súdnou radou, ktorej väčšina boli jeho podriadení.
Politici nereagovali pozitívne na tieto veci. Dnes som politička a apelujem pre zmenu na sudcov. Vzhľadom na to, v akej situácii sme dnes, tak si myslím, že sudcovia, ktorí podali žaloby o odškodnenie, ak im ide o právny princíp, ak sa domnievajú, že právnou úpravou došlo k vytvoreniu dvoch skupín, dvoch rozdielnych skupín v jednej skupine ústavných činiteľov sudcov, tak potom by mohli urobiť takú vec, že o základe tejto žaloby, že tú by ponechali na súdoch, ale vzdali by sa tej časti, ktorou sa domáhajú finančného odškodnenia, ak teda im ide o ten právny princíp.
Je možné proste čiastočne tú žalobu zobrať späť a domáhať sa iba toho, aby súdy rozhodli o základe toho sporu a nemuseli by rozhodovať o odškodnení vzhľadom na to, aká je situácia, aké meno si týmto sudcovia získali v spoločnosti. To isté sa týka potom platov. Privítala by som, keby sudcovia sa aj v iných etických a morálnych otázkach vyjadrovali verejne tak rýchlo a promptne, ako sa dokázali zmobilizovať, keď išlo o výšku platov, alebo keď ide o výšku ich platov, čím neschvaľujem predchádzajúce časté zásahy do sudcovských platov, ale poukazujem na to, že dnes je úplne iná situácia, pretože máme takmer 8-percentný deficit, je tu vysoká miera nezamestnanosti. Ľudia žijú z ruky do úst, proste zo dňa na deň, a preto nikdy nemôže väčšina spoločnosti pochopiť, že o čo vlastne sudcom, ktorí majú niekoľko tisícové zárobky ide, ak sa domáhajú proste náhrady, alebo ak sú pobúrení kvôli strate pár sto eur.
Takže možno by bolo dobré, keby tentokrát zase sudcovia zvážili, že čo posilní ich dôveryhodnosť v očiach verejnosti. A či naozaj ide o právo, alebo či momentálne teda ide o morálku. A dať si toto na vážky.
Ja budem hlasovať tak, ako bolo schválené v ústavnoprávnom výbore. Som za to, aby sme tento zákon s pripomienkami schválili, aby mohol vojsť čo najskôr do účinnosti, aby sa podľa neho mohli začať robiť na súdoch zmeny.
