Videokanál poslanca

Pán kolega, ďakujem veľmi pekne za otázku, ktorú ste mi položili. Áno, ja sa týmito otázkami zaoberám dlhý čas. A musím konštatovať, že sa zaoberám najmä naším zákonodarstvom, našimi zákonmi a našimi postojmi k určitým veciam. Myslím si, že je na mieste, aby Slovenská republika zareagovala na kroky Maďarskej republiky, ale nemyslím si, že vhodnou reakciou je práve zmena nášho zákona o štátnom občianstve.
Som presvedčená o tom, že diplomatickou cestou sa aj reaguje na tieto veci, a že budeme na tej diplomatickej ceste úspešní. A tiež som presvedčená o tom, že nejaké podrobnosti o uznávaní štátnych občianstiev je dobré dohodnúť v medzištátnej dohode, ktorá potom má platnosť nad zákonmi platiacimi v obidvoch republikách.
Pokiaľ ide o našu predchádzajúcu právnu úpravu, považujem ju za veľmi dobrú, a to z toho dôvodu, že na základe pôvodného zákona o štátnom občianstve tu podľa mojich vedomostí nevznikli žiadne problémy. Takže, ja by som privítala, keby sme sa pokúsili vrátiť do toho predchádzajúceho obdobia a riešili problémy, ktoré vznikli medzi nami a Maďarskou republikou iným spôsobom.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážení kolegovia poslanci, kolegyne poslankyne, ja som sa prihlásila do rozpravy k tomuto zákonu z toho dôvodu, že považujem túto tému za veľmi dôležitú pre nás všetkých, a to bez ohľadu na to, do ktorého politického spektra patríme.
Aj dnešná rozprava, aj rozprava, ktorú som sledovala ešte v minulosti v predchádzajúcom parlamente, vtedy, keď sa prijímal zákon, teda novela zákona o štátnom občianstve ma ubezpečila o tom, že v podstate skutočne z našej strany ide iba o reakciu na maďarský zákon. A chápem, aj aké obavy slovenský parlament viedli k prijatiu novely nášho zákona o štátnom občianstve vtedy, a aké rezonujú aj počas dnešnej rozpravy.
Napriek tomu si myslím, ako právne vzdelaný človek a aj ako občianka Slovenskej republiky, že viac sa zaoberáme počas rozpravy, minulej aj terajšej, maďarským zákonom a maďarskou právnou úpravou, než obsahom našej reakcie na kroky Maďarskej republiky. Ja si myslím, že našu právnu úpravu je potrebné zhodnotiť a my by sme si ju v prvom rade mali zhodnotiť tým starým latinským "qui prodest", komu prospeje.
Podľa môjho názoru súčasná právna úprava sa míňa tomu cieľu, ktorý bol deklarovaný ako cieľ, pre ktorý bola prijatá. Na rozdiel od predrečníkov si myslím, že momentálny právny stav je proti záujmom Slovenskej republiky. Teoreticky umožňuje napríklad, že naši spoluobčania maďarskej národnosti, keby sa prihlásili podľa svojich pocitov preto, že majú väzby na svoje pôvodné korene, k maďarskému občianstvu, potom zo zákona automaticky stratia naše slovenské občianstvo a v podstate vytvoria na území Slovenskej republiky jeden územný kompaktný celok, ktorý bude obývaný občanmi, ktorí nebudú občanmi Slovenskej republiky, budú občanmi iného štátu, Maďarskej republiky a zároveň budú občanmi Európskej únie.
Z hľadiska medzinárodného práva nič nebráni takýmto občanom, aby požiadali napríklad aj o teritoriálne vyčlenenie územia Slovenskej republiky a budú mať na to legitímne právo. Najmä my im vytvoríme takéto podmienky pre to, lebo budú na tomto území žiť s pocitom vylúčenia, lebo my sme im automaticky zo zákona za nejaký prejav vôle alebo citu, alebo nostalgie, alebo pocitu k svojim koreňom, ktorý prejavili, zobrali a odňali naše štátne občianstvo.
Ja si myslím, že táto reakcia naozaj nie je správna. A nielen z právneho hľadiska, ale hlavne preto, že ak máme záujem mať Slovenskú republiku takú, aby sa v nej ľudia cítili dobre, tak potom by sme sa naozaj mali k nim správať tak, že chceme a máme záujem o to, aby u nás žili. A aby s nami žili. A mali by sme im prejavovať, že tu nie sú nejaké dve kategórie alebo viac kategórií občanov na tomto území.
Aj z našej rozpravy vyplýva jednoznačne, že hovoríme o občanoch maďarskej národnosti. Hoci právna úprava, ktorú sme prijali, je všeobecná právna úprava, a tam sme si nedovolili to takto naformulovať, lebo veľmi dobre vieme, že to by bolo v rozpore s medzinárodným právom. Tak sme urobili právnu úpravu, ktorá sa vzťahuje na všetkých občanov Slovenskej republiky, ale v skutočnosti sa rozprávame len o občanoch, ktorí možno majú národnosť maďarskú alebo sa k nej hlásia, alebo sa tak cítia.
Ja si preto myslím, že pre Slovenskú republiku je oveľa bezpečnejšie nielen z právneho hľadiska, ale aj z takého vnútorného naplnenia toho štátu, aby sme prijali navrhovanú novelu, ktorou by sme odstránili ten nedostatok, že keď občan Slovenskej republiky prejaví záujem o iné štátne občianstvo, automaticky stratí väzbu na Slovenskú republiku a slovenské občianstvo.
Myslím si, že toto nie je dobrá právna úprava. A navyše, sme štát, ktorý má päť miliónov obyvateľov, maličký, v centre Európy, ktorý má zlú demografickú krivku. Ak občania maďarskej národnosti,ktorí cítia nejakú väzbu na svoje korene a neprihlásia sa k nej iba pod hrozbou zákona, teda neprihlásia sa k nej iba zo strachu, bude to v konečnom dôsledku znamenať oslabenie Slovenskej republiky a nie jej posilnenie, pretože strach nie je dobré puto.
Bolo načase, keby sa vzťahy vyriešili a vyčistili takým spôsobom, aby každý mohol slobodne prejaviť svoju vôľu, a aby sa aj po prejave vôle mohol cítiť plnoprávnym občanom Slovenskej republiky, a aby my sme sa k nemu takto aj správali, a aby sme si vážili jeho presvedčenie a tú skutočnosť, že sa cíti byť občanom Slovenskej republiky a chce ním byť.
Z tohto dôvodu zahlasujem za predkladanú novelu. Myslím si, že má hlboký nielen právny, ale aj štátoprávny význam, a že má aj hlboký ľudský obsah. Pokiaľ ide o pozmeňujúci návrh poslanca Matoviča a spol., pardon, že nevymenujem všetkých, nie som si ešte celkom istá, či môžem podať procedurálny návrh v rámci rozpravy, ale ak by to bolo možné, tak by som navrhla, aby sa hlasovalo z jeho pozmeňujúceho návrhu osobitne o bode 1 čl. I bod 1, v ktorom navrhuje, aby sa čl. 1 a bod 1 vypustil a osobitne, aby sa hlasovalo o bode 2, aby, ak sa to nedá, tak je mi to ľúto, potom na tom netrvám. Ale, keby si niekto osvojil tento návrh, že by sme hlasovali o týchto bodoch osobitne, tak by som to privítala.
Ďakujem pekne.

Tak ja by som rada reagovala na to, čo považujem za faktické, čo bolo povedané v pripomienkach koaličných poslancov, nie na osobné invektívy, ktoré voči mne vedú.
Proste ja som konštatovala vo svojom príhovore v rozprave, že došlo k patovej situácii, že došlo k zablokovaniu parlamentu, lebo sa dvakrát zopakovala voľba, jej štyri kolá nepriniesli víťaza, to znamená, nikto nezískal väčšinu. Nehovorím, že koalícia, ale ani opozícia, ani koalícia. Nikto. Neboli sme schopní v tejto Národnej rade zvoliť generálneho prokurátora.
Preto prišiel návrh, ktorým sa nenavrhuje zrušenie tajnej voľby, ale navrhuje sa, aby sa tajne hlasovalo v prípadoch ustanovených ústavou alebo ak sa na to na návrh najmenej 15 poslancov bez rozpravy uznesenie Národná rada. A že vidím v tomto návrhu novely riešenie tejto patovej situácie.
To je všetko.

Ďakujem za slovo. Vážení prítomní poslanci, ja by som sa veľmi rada zapojila do rozpravy ohľadne voľby a vlastne návrhu novely zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Doteraz v rozprave zaznelo, najmä z radov poslancov opozície, mnoho konštatovaní, ktoré podľa môjho názoru sa až tak netýkali priamo tejto novely, o ktorej prebieha rokovanie. Odznelo tu viac názorov na napríklad činnosť prokuratúry, odznelo tu napríklad, že naša prokuratúra nie je sovietskeho typu, lebo Rusi prebrali jej model z napoleonského Francúzska, samozrejme, že Vyšinskij sa tu nespomenul.
Bolo tu povedané veľakrát a opakovane, že táto novela alebo jej účelom je ovládnutie prokuratúry, že ide o útok na demokraciu, že ide o likvidáciu slobody, o útok na mandát poslanca uplatniť si slobodne svoju vôľu. Ďalej tu bolo niekoľkokrát opakované, že ide o zrušenie tajnej voľby a že zavedením verejnej voľby, že to je protiústavné, že týmto sa ruší výdobytok novembra ´89. Taktiež bolo povedané, že predseda Národnej rady porušil povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona tým, že neurčil termín na podanie návrhu kandidátov na vymenovanie generálneho prokurátora. A taktiež sa veľakrát opakovalo, že sa menia pravidlá počas hry. Tak ja sa chcem vrátiť k téme, ktorou je vlastne novela zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, a vzhľadom na to, čo tu odznelo, tak by som chcela poukázať na to, že práve môj predchádzajúci účastník parlamentnej rozpravy pán poslanec Muňko presne vo svojom faktografickom prejave uviedol, že čo sa stalo v Národnej rade Slovenskej republiky, a síce, že pri otázke voľby generálneho prokurátora ostala Národná rada zablokovaná. To sa stalo v Národnej rade Slovenskej republiky.
Podľa Správy o európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti súdneho systému a v oblasti prokuratúry, ktoré boli prijaté Benátskou komisiou na jej 85. plenárnom zasadnutí v Benátkach 17. - 18. novembra 2010, v bode 36 sa v tejto správe uvádza: "V krajinách, v ktorých generálneho prokurátora volí parlament, je možné znížiť riziko politizácie procesu jeho vymenovania tým, že by voľbu pripravil parlamentný výbor, ktorý by mal vziať do úvahy aj názor expertov." Tým chcem povedať, že v Slovenskej republike volíme prokurátora v parlamente, že voľby pripravuje ústavnoprávny výbor.
Ďalej sa v správe uvádza: "Použitie kvalifikovanej väčšiny pre voľbu generálneho prokurátora by mohlo byť chápané ako mechanizmus dosiahnutia konsenzu pri takýchto menovaniach." My nemáme požiadavku kvalifikovanej väčšiny, ale jednoduchej.
A ďalej sa v správe uvádza: "Je ale potrebné poskytnúť aj alternatívny mechanizmus, ak by nebolo možné dosiahnuť kvalifikovanú väčšinu, aby sa predišlo k zablokovaniu systému." Musím skonštatovať, že napriek tomu, že my máme požiadavku a potrebu iba jednoduchej väčšiny pre voľbu, došlo v Národnej rade Slovenskej republiky k zablokovaniu tohto systému preto, lebo nikto nezískal väčšinu, ani koalícia, ani opozícia, pri voľbách. Čiže ten pokrik z opozičných radov, že koalícia nezískala väčšinu, a preto nedošlo k zvoleniu generálneho prokurátora, patrí presne aj na opačnú stranu, pretože ani ona nezískala väčšinu. A z tohoto dôvodu, že nikto nezískal väčšinu, nedošlo k voľbe.
Poukazujem na to, že v zmysle platných právnych predpisov došlo dvakrát k voľbe a v každej z týchto volieb boli zrealizované dve kolá voľby. To znamená, že vo dvoch voľbách v štyroch kolách nedošlo k zvoleniu generálneho prokurátora. Stalo sa to približne tak, ako to popísal pred chvíľou pán poslanec Muňko.
Čiže v Slovenskej republike ohľadne voľby generálneho prokurátora vznikla patová situácia. Teraz ide o to, aké stanovisko zaujme parlament k tejto patovej situácii. Či táto patová situácia spôsobila takú situáciu v štáte, že bolo potrebné konať mimoriadne, alebo či išlo o proces, ktorý je zvládnutý právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Vzhľadom na to, že v zákone č. 153/2001 Z. z. o organizácii prokuratúry je pamätané na situáciu, keď nemáme generálneho prokurátora a priamo zo zákona prechádzajú jeho kompetencie na prvého námestníka Generálnej prokuratúry, možno skonštatovať, že v Slovenskej republike tým, že nedošlo k zvoleniu generálneho prokurátora, nenastala žiadna katastrofická situácia, pretože zákonná úprava na takúto situáciu pamätá.
Napokon dnes je 4. februára a čo sa stalo? Zrútila sa prokuratúra? Nie. Automaticky nastúpil zákonný proces, prvý námestník generálneho prokurátora prevzal všetky kompetencie svojej funkcie a svoju funkciu bude vykonávať tak, ako mu zákony kážu.
To znamená, že keď podľa môjho názoru predseda parlamentu zvažoval, že či vznikla situácia na zvolanie mimoriadnej schôdze na mimoriadne postupy, na riešenie nejakej kritickej situácie, uvažoval správne, ak posúdil túto situáciu ako nie takú kritickú, aby musel zvolávať mimoriadnu schôdzu a určovať mimoriadne termíny na predkladanie návrhov kandidátov.
Ďalej chcem povedať, že naša posledná voľba generálneho prokurátora sa uskutočnila v decembri 2010 a najbližšia riadna schôdza sa deje od 1. februára 2011. Ku zániku funkčného obdobia generálneho prokurátora došlo 2. februára 2011, čiže v priebehu tejto schôdze. Nebol preto dôvod na to, aby predseda Národnej rady zvolával mimoriadnu schôdzu. Naopak, tá patová situácia, ktorá v parlamente vznikla, vyvolala potrebu takúto situáciu riešiť, a tak - ako sa uvádza v bode 36 tej Benátskej komisie - bolo by potrebné poskytnúť a mať aj alternatívny mechanizmus, ak by nebolo možné dosiahnuť väčšinu, aby sa predišlo tomu zablokovaniu systému.
Preto podľa môjho názoru okrem iného prišli koaliční poslanci po dohode s návrhom na zmenu rokovacieho poriadku. Neviem, či sme si všetci uvedomili, akým spôsobom je naformulované nové znenie predkladanej novely, ja ho pre istotu prečítam, aby som tak mohla vyvrátiť všetky doterajšie tvrdenia z opozičných radov, že ideme rušiť tajnú voľbu a že ideme rúcať nejaký systém.
Naopak, "podľa § 39 ods. 8 navrhovanej novely tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ústavou", to napríklad prípad generálneho prokurátora a jeho funkcie nie je, ďalej "alebo ak sa na tom na návrh najmenej 15 poslancov bez rozpravy uznesenie Národná rada". Myslím si, že okrem strany SNS všetky strany disponujú počtom 15 poslancov, to znamená, že nikto nebráni poslancom, aby podali na schôdzi návrh, aby Národná rada bez rozpravy sa o tomto návrhu uzniesla, či bude sa hlasovať o tej-ktorej funkcii tajne. Čiže nedošlo ku žiadnemu zrušeniu tajnej voľby v tomto prípade, naopak, otvára sa priestor, aby Národná rada ad hoc v budúcnosti predišla prípadnému zablokovaniu svojho systému a aby bolo možné riešiť na návrh skupiny poslancov to, akým spôsobom sa Národná rada uznesenie hlasovaním o spôsobe voľby, pokiaľ taký návrh bude podaný najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze Národnej rady. Čiže poukazujem na to, že toto znenie novely vlastne dáva všetkým priestor na slušné a demokratické riešenie krízovej, možno, situácie.
Z týchto dôvodov ja, samozrejme, že budem za tento návrh novely hlasovať, myslím si, že je potrebné, aby sa dostala do druhého čítania, a myslím si, že je potrebné pre nás, aby sme tento problém vyriešili.
Ďalej, pokiaľ ide o ostatné výhrady, napríklad, že predseda parlamentu porušil svoju zákonnú povinnosť stanoviť termín na voľbu kandidáta, musím povedať, že všetky úkony predsedu Národnej rady jednoznačne, doterajšie teda, smerovali k splneniu účelu právnej úpravy, aby došlo k zvoleniu generálneho prokurátora. Pretože v primeranom časovom predstihu pred skončením funkčného obdobia súčasného generálneho prokurátora určil termín pre poslancov na návrhy kandidátov a v súlade so schváleným volebným poriadkom, čiže nie zákonom, ale naším volebným poriadkom, ktorý sme si schválili, zaradil návrhy, ktoré mu boli predložené, vždy na najbližšiu parlamentnú schôdzu. Týmto spôsobom postupoval až dovtedy, kým nedošlo k zablokovaniu tejto Národnej rady.
Ďalej ešte by som chcela uviesť, že podľa môjho názoru je správne, že neriešime mimoriadnymi prostriedkami toto zablokovanie, ale že práca Národnej rady pokračuje ďalej, pretože si myslím, že náš štát je teraz v takej situácii, že by sme sa nemali opakovane traumatizovať každých 15 dní podávať nejaký návrh na generálneho prokurátora, ale že by sme si to mali vyriešiť riadnou legislatívnou cestou. A okrem toho prijímať zákony, ktoré potrebujeme a pracovať ďalej. Dovtedy, kým neprijmeme aj zákon, ktorým budeme riešiť aj túto patovú situáciu.

Pán predsedajúci, prosím, dajte hlasovať o pripomienkach prezidenta republiky k čl. VII a X písm. h), i) , j) a k) spoločne. K týmto pripomienkam výbor nezaujal stanovisko.

Pán predsedajúci, prosím, dajte hlasovať o pripomienke prezidenta republiky č. 2 k čl. I písm. g) osobitne a túto neschváliť.

Pán predsedajúci, v súlade s uznesením Ústavnoprávneho výboru navrhujem hlasovať po prvé o pripomienkach prezidenta republiky k čl. I písm. a), b), c), d), e) a f) spoločne s návrhom gestorského výboru schváliť.

K čl. I písmeno a), b), c), d), e), f) spoločne s návrhom gestorského výboru schváliť.

Pán predsedajúci, v súlade s uznesením ústavnoprávneho výboru navrhujem hlasovať, aby ste dali hlasovať o pripomienkach prezidenta republiky k čl. I písm. a), b), c), d), e)... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Áno, rada by som sa pri tejto príležitosti vyjadrila k tomu, čo odznelo na dnešnom rokovaní ohľadne zákona vráteného prezidentom. Ja chcem povedať, že podľa môjho názoru aj na dnešnom rokovaní sa prejavilo, že vo vzťahu k justícii a k súdnictvu v Slovenskej republike existujú dva názorové svety. Vidím to tak, že sú tu dve úplne rozdielne filozofie, ktoré na seba narážajú a nevidím priestor na to, aby našli nejakú spoločnú reč.
Okrem toho, že existujú tieto dva rôzne názorové svety vo vzťahu k justícii, tak musím konštatovať, že ony sa striedali aj postupne pri moci v Slovenskej republike a výsledok ich pôsobenia je vlastne výsledok stavu súdnictva, ktorý teraz zažívame na plno. Chcem poukázať na to, že do roku 1998, keď predtým boli pri moci politické sily pod vplyvom HZDS, sa v justícii veľa nezmenilo oproti obdobiu spred roka 1989. Je pravda, že sudcovia v tom čase sa snažili o zmeny, z toho dôvodu založili aj Združenie sudcov Slovenska. A je pravda, že pán Günter Woratsch, ktorý tu už dnes bol raz spomenutý vo vystúpení pána poslanca Zajaca, bol poverený v roku 1998 ako expertná misia pred pristúpením Slovenskej republiky do Európskej únie, aby Európskou komisiou, aby podal správu o stave súdnictva v Slovenskej republike a ja zacitujem z roku 1998, čiže konštatujem, že od roku 1989 do roku 1998 bolo súdnictvo v takomto stave: "Hlavný problém slovenského súdnictva, to citujem z tej správy, je založený takmer na totálnom nedostatku samosprávy. Nejestvuje nezávislý orgán, ktorý by bol oprávnený účinne sa zúčastňovať na všetkých dôležitých otázkach. Práve naopak, závislosť na mienke výkonnej moci predstavovanej ministrom spravodlivosti je úplná. Možno konštatovať, že jestvuje zrejmý nedostatok politickej vôle zmeniť a zlepšiť opísanú situáciu."
To bol prínos alebo vstup alebo pôsobenie ministrov spravodlivosti v čase, keď pri moci bola vláda HZDS, prípadne minister spravodlivosti bol zo ZRS, čiže justícia bola vtedy v takomto stave. Prvá a druhá Dzurindova vláda doniesli, dá sa povedať, až revolučné zmeny do systému súdnictva, a to vzhľadom na to, že tento zásadný nedostatok ako bola justícia vybudovaná, bolo potrebné odstraňovať až v ústave a jedine vtedy po roku 1998 sa našla akási politická vôľa na to, aby sa aspoň konštrukcia týchto v ústave menila. To znamená, vtedy sa spolupracovalo aj so Združením sudcov Slovenska a toto niekto nazval napríklad politikárčením, pričom sa ale odstraňoval základný nedostatok slovenskej ústavy, pretože keď sa hovorilo o trojdelení štátnej moci, tak Národná rada zastupovala zákonodarnú moc, vláda výkonnú moc a justíciu nikto. Bol to minister spravodlivosti v tom čase.
Vtedy združenie sudcov Slovenska v roku 1999 na základe toho, že ho oslovil podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Pavol Hrušovský s výzvou na spoluprácu, predložilo návrh druhého oddielu Ústavy Slovenskej republiky so zapracovanými pripomienkami a navrhlo čl. 141a, ktorým sa mala zriadiť ústavnou cestou do ústavy sa mala dostať Súdna rada Slovenskej republiky.
Združenie vtedy navrhlo čl. 141a 1, že najvyšším predstaviteľom súdnictva je Súdna rada Slovenskej republiky. Takto sa to do ústavy nikdy nedostalo a my vlastne Súdnu radu dodnes nemáme charakterizovanú, aký to je orgán. Robí sa to výkladom Ústavného súdu.
Chcem povedať, že potom, keď došlo k zmene ústavy, tak sa v Slovenskej republike realizovali veľké zmeny. A tie sa realizovali na základe koncepcie o stabilizácii súdnictva, ktorú prijala táto Národná rada Slovenskej republiky. Na základe koncepcie sa riešili také veci ako napríklad zákon o sudcoch č. 385/2001 Z. z., ku ktorému sme sa dnes vrátili, v ktorom sa po prvýkrát vlastne vytvorili lepšie podmienky pre fungovanie sudcov a pre ich nezávislosť. V roku 2003 sa robila optimalizácia súdnej sústavy. Prenášali sa vecné kompetencie od Najvyššieho súdu postupne po celej sústave nadol na okresné súdy, na krajské súdy a na okresné súdy preto, aby bolo možné znížiť počet súdov v Slovenskej republike, pretože všetci experti hovoria, a hovoria to dodnes, že malé súdy s počtom štyroch, piatich sudcov sú zničujúce a nedokážu poskytovať primerane spravodlivosť.
Čiže bola to koncepcia schválená týmto štátom, finančne zabezpečená z rozpočtu Slovenskej republiky, na základe ktorej mal vzniknúť nižší počet dobre vybavených väčších súdov v Slovenskej republike. Tieto súdy vlastne druhýkrát prešli zmenou, pretože v roku 1996 HZDS naopak rozširovalo počet súdov a vytvorilo tieto malé štvor-, päť-osobové súdy, lebo malo koncepciu, že tým sa zlepší prístup k právu pre občanov.
Opačná koncepcia bola nižší počet súdov lepšie vybavených personálne a aj materiálovo. Takže, keď sme v roku 2005 tieto súdy rušili, netušili sme, že už v roku 2006 a 2007 príde iná filozofia k moci. Tá, naopak, zase všetko čo sa predtým spravilo, rušila, zakladala napríklad nové súdy, tzv. malé. Čiže na tomto vidíme ako cikcakato sa vyvíja súdnictvo a vôbec vzťah k súdnej moci v tomto štáte podľa toho, že ktorá strana politického spektra získava prevahu v Národnej rade.
No a takisto vyšší súdni úradníci. Boli zriadení v rámci reformy, ktorou sa mali dopĺňať súdy a vytvoriť sa im mali materiálne aj personálne podmienky pre lepšie fungovanie pre odstraňovanie prieťahov v konaní, čo sa aj stalo, postupne. A bolo prijatých, myslím, šesťsto alebo až osemsto postupne vyšších súdnych úradníkov, z ktorých sa mali mať možnosť stať najkvalitnejší sudcami.
Iba v decembri 2008 bolo toto zrušené a bol obnovený inštitút justičných čakateľov, ktorý bol v roku 2003 úspešne zrušený. Čiže chcem tým poukázať, že takýmto spôsobom sa vyvíja súdnictvo a súdna moc funguje v takýchto podmienkach. A myslím si, že teda ide o pretláčanie sa dvoch rozdielnych filozofií. Ja a tí, ktorí teraz máme riešiť problémy justície, si myslím, že všetci sme za otvorenú justíciu, za justíciu, ktorá ma byť pod verejnou kontrolou občanov, pretože súdy a súdna moc nie sú tu pre sudcov ani pre štát, ale sú tu pre občanov.
Čiže táto koncepcia, myslím si, že je v tomto zákone 385 tak, ako bol predložený, aj uplatnená. A myslím si, že narazila na bariéru v tom smere, že napríklad možno aj pán prezident nezdieľa túto koncepciu. Má úplne iný názor a prejavil to aj vo svojich pripomienkach, ktoré, podľa môjho názoru, nemajú nejaký zásadný charakter. Skôr pán prezident tam vyjadruje svoj názor na to, z tých pripomienok je zrejmé, že jemu sa táto koncepcia nepáči.
Ja by som chcela upozorniť na to, že v pripomienkach pána prezidenta, on tam aj niekoľkokrát píše, že ide o jeho názor, že má iný názor než je v zákone, než je zákonná úprava. Napríklad má iný názor aj na to, že na výberové konanie, kde citujem pána prezidenta, ktorý hovorí, že sudca je ústavný činiteľ, preto verejné výberové konanie je nedôstojné jeho postavenia. Poukazujem na to, že presne toto je ten rozdiel, že my povieme, že práve preto, že sudca je ústavný činiteľ, práve preto verejné výberové konanie. Práve preto máme vedieť, kto sa môže stať sudcom.
Čiže tieto dve koncepcie na seba narážajú neustále a myslím si, že tá koncepcia čo sa týka otvorenosti súdnictva, jeho otvorenosti verejnosti a prípadne aj kontroly verejnosťou, lebo niekto musí kontrolovať ako sa vykonáva tá ktorá moc. Politici sa zodpovedajú vo voľbách, tak sudcovia vlastne verejnosti. To znamená, že táto koncepcia sa podľa môjho názoru presadí, skôr či neskôr sa zžije naša spoločnosť s touto koncepciou a privíta ju. Myslím si, že občania naozaj na toto čakajú, a že majú pravdu, pretože dvadsať rokov je dosť dlhá doba na to, aby sa systémy zmenili.
Ďalej ja by som z tohto miesta ešte chcela povedať, lebo pán Zajac načrtol vo svojom vystúpení niečo aj ohľadne akéhosi etického alebo morálneho rozmeru možno sudcov, ktorí vykonávajú sudcovskú funkciu teraz. Ja som sa presne pred rokom vzdala sudcovskej funkcie. A ako sudkyňa som apelovala na politikov, aby zvažovali určité veci. Myslím, že som apelovala vtedy aj na ministra spravodlivosti, vtedajšieho, aby odstúpil z funkcie, keď sa prevalilo, že, povedzme, verejne klamal, alebo aké postoje zaujal v parlamente napríklad k Lipšicovi, alebo akým spôsobom sa prevalilo, že mal kontakt s mafiánom. Tak som vyzvala ho, aby ako minister odstúpil z funkcie. A taktiež som ako sudkyňa vyzývala politikov, aby zvážili svoje kroky, keď minister spravodlivosti sa nevzdal funkcie. Ako minister spravodlivosti kandidoval na funkciu Najvyššieho súdu. Bol zvolený a stále bol ministrom spravodlivosti, keď bol vybratý Súdnou radou, ktorej väčšina boli jeho podriadení.
Politici nereagovali pozitívne na tieto veci. Dnes som politička a apelujem pre zmenu na sudcov. Vzhľadom na to, v akej situácii sme dnes, tak si myslím, že sudcovia, ktorí podali žaloby o odškodnenie, ak im ide o právny princíp, ak sa domnievajú, že právnou úpravou došlo k vytvoreniu dvoch skupín, dvoch rozdielnych skupín v jednej skupine ústavných činiteľov sudcov, tak potom by mohli urobiť takú vec, že o základe tejto žaloby, že tú by ponechali na súdoch, ale vzdali by sa tej časti, ktorou sa domáhajú finančného odškodnenia, ak teda im ide o ten právny princíp.
Je možné proste čiastočne tú žalobu zobrať späť a domáhať sa iba toho, aby súdy rozhodli o základe toho sporu a nemuseli by rozhodovať o odškodnení vzhľadom na to, aká je situácia, aké meno si týmto sudcovia získali v spoločnosti. To isté sa týka potom platov. Privítala by som, keby sudcovia sa aj v iných etických a morálnych otázkach vyjadrovali verejne tak rýchlo a promptne, ako sa dokázali zmobilizovať, keď išlo o výšku platov, alebo keď ide o výšku ich platov, čím neschvaľujem predchádzajúce časté zásahy do sudcovských platov, ale poukazujem na to, že dnes je úplne iná situácia, pretože máme takmer 8-percentný deficit, je tu vysoká miera nezamestnanosti. Ľudia žijú z ruky do úst, proste zo dňa na deň, a preto nikdy nemôže väčšina spoločnosti pochopiť, že o čo vlastne sudcom, ktorí majú niekoľko tisícové zárobky ide, ak sa domáhajú proste náhrady, alebo ak sú pobúrení kvôli strate pár sto eur.
Takže možno by bolo dobré, keby tentokrát zase sudcovia zvážili, že čo posilní ich dôveryhodnosť v očiach verejnosti. A či naozaj ide o právo, alebo či momentálne teda ide o morálku. A dať si toto na vážky.
Ja budem hlasovať tak, ako bolo schválené v ústavnoprávnom výbore. Som za to, aby sme tento zákon s pripomienkami schválili, aby mohol vojsť čo najskôr do účinnosti, aby sa podľa neho mohli začať robiť na súdoch zmeny.