Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Najprv by som rád povedal, že určite obmedzím dĺžku svojho príspevku na maximálne nejakých sedem-osem minút.
Prvé, čo by som rád povedal, je, že pracovnoprávne vzťahy, to nie je jednoduchá vec, to je ako nazeranie na dve strany mince, nie tri, ako to mal kolega Kaník, pretože ja neviem, že by minca mohla mať tri strany. Ale jednoducho sa díva zamestnanec z jednej strany a vidí len písmo a zamestnávateľ z druhej a vidí len znak. A taký vzťah je, samozrejme, problémový celkom prirodzene, pretože záujmy zamestnancov sú v zásade iné ako záujmy zamestnávateľov. Z toho pohľadu vnímam Zákonník práce ako nastavenie pravidiel, aby sa dokázali vzájomne rešpektovať a vychádzať. Nikdy to podľa mňa nebude nejaké partnerstvo, ale môže to byť vzájomné rešpektovanie sa. A tu zaznelo, že je to od prijatia tohto zákona 26. novela. No to celkom vnímam, pretože to je citlivá vec. Sú tam záujmy každej strany. A nie je to jednoduché v tomto prípade ani pre ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Pôsobil som v tripartite, tak viem, ako sa ťažko niektoré veci dohodujú a hľadajú riešenia. A nakoniec, že tá novelizácia musí prebehnúť? Každý sa vo svojom záujme veľmi rýchlo naučí chodiť v tých paragrafoch a využívať isté medzery v tomto prípade v Zákonníku práce.
V prvom rade by som povedal, a to, čo som počul a vnímal, trochu pár slov na obranu zamestnávateľov. Hlavne v malých firmách poznám viacerých, ktorí mi rozprávajú o tom, ako ťažko vlastne svoj podnik rozvíjajú a zveľaďujú a istým spôsobom sa ocitnú neraz v situácii, že zamestnanci sa na nich dívajú ako na toho, kto vykorisťuje. No päťdesiat rokov sme boli indoktrinovaní, že zamestnávateľ, to je ten kapitalista, ktorý tých ľudí vykorisťuje a zabúda sa na to, že ten zamestnávateľ im dáva prácu. Samozrejme, má záujem, aby mohol svoju firmu aj zveľaďovať na zisku. To je jedna strana mince. Druhá strana mince, musím povedať, nie je to celkom len o trhovom hospodárstve. Viete, tu v Bratislave údržbár, murár keď zistí, že podmienky, ktoré mu dáva zamestnávateľ, sú nevyhovujúce, môže odísť a nájsť si iné zamestnanie. A určite to nie je vo väčšej časti Slovenska. A je veľa regiónov, kde v podstate ten človek si nemôže vyberať a istým spôsobom je nútený, poviem to tak trošku vulgárne, držať ústa. A z tohto pohľadu chcem povedať, že tie pozmeňujúce návrhy, ktoré istým spôsobom sú v spoločnej správe a zjemňujú niektoré veci, či už je to o tých zdravotných sestrách a ich nočnej práci po päťdesiatich rokoch veku alebo o tých dňoch dovolenky navyše, alebo o možnosti opakovane si istým druhom zamestnancov predĺžiť pracovnú zmluvu o tri roky alebo viacej, celkom iste podporím. Ja si myslím, že v tejto situácii je to racionálne, je to v poriadku a je to aj istým spôsobom slušné a spravodlivé.
Ale chcem sa vyjadriť veľmi krátko k jednej veci, pretože tam je viackrát uvedené, aj v zmluve, a je tu viacej návrhov, rôznym spôsobom upraviť odchod ľudí, ktorí nadobudli dôchodkový vek, do dôchodku. Ja v zásade mám obdobný názor. Možno by som ho tak tvrdo nevyjadril, ako to povedal kolega Janiš. Ale môj názor vyjadrím len dvoma faktmi. Jeden fakt je ten, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou skôr alebo neskôr, ale ja si myslím, že to bude skôr, dôjde k tomu, tak ako k tomu dochádza v celej Európe, posunutiu odchodu do dôchodku. Čiže jednoducho ten vek sa predĺži. A druhý fakt, pozrel som si najnovšie čísla, ktoré hovoria, je to štatistika z mája, že priemerný starobný dôchodok je na Slovensku 360,3 eura, 360,3 eura, a poberateľov starobného dôchodku je 953 000. Pre jedno porovnanie, keby to číslo nehovorilo niekomu veľa, tak ešte by som rád uviedol, robí to niečo vyše 45 % z priemerného platu. V Európskej únii dôchodok je v priemere 70 % z priemerného platu. To sú oficiálne čísla, ktoré som si vytiahol. A preto si myslím, že mali by sme pamätať a mať predsa len trošku aj v mysli to, že v spoločnosti existujú dve skupiny ľudí, ktoré sú najzraniteľnejšie, a podľa toho sa aj dá tá spoločnosť istým spôsobom hodnotiť. Tá jedna skupina, to sú deti, ktoré sa ešte nedokážu o seba postarať. A druhá skupina, to sú tí, ktorí sú starí, ktorí sa už nedokážu obyčajne o seba postarať, pričom si myslím, že by sme mali byť radi, keď istým spôsobom ako-tak sa ešte stále dokážu o seba postarať. Ja si myslím, že dôvod na ukončenie pracovného pomeru v prvom rade má byť ten, ako ten človek pracuje, či podáva výkon, čo vie, bez ohľadu na to, či má 22, 42 alebo 62 rokov. Toto, si myslím, je kľúčový dôvod pre zamestnávateľa.
Takže týmto som istým spôsobom aj reagoval na to, čo je v spoločnej správe a v tých návrhoch, ktoré sa týkajú možnosti odchodu do dôchodku pre ľudí, ktorí už nadobudli takpovediac presne vek, ktorý je vekom pre odchod do dôchodku. Ďakujem pekne za pozornosť.
