Vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som vás požiadala, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. b), že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu tejto novely zákona.
Čo sa touto novelou zákona sleduje? Dovoľte, aby som vám tlmočila pohľad z vonku, pohľad Nóra Egila Lejona. Každý, kto sa zaujíma o slovensko-maďarské vzťahy, nájde všetky tzv. informácie najnovšie na internete v angličtine, vo všetkých škandinávskych jazykoch, v nemčine, francúzštine, španielčine. Takto je to už dávno. A tak je to aj takmer po sedemnástich rokoch slovenskej nezávislosti. Dokonca aj vtedy, keď boli pri moci tzv. poloslovenské vlády. Proslovenské a poloslovenské. Nie je to hanba pre slovenský národ? Hanba pre politikov? Hanba pre slovenských intelektuálov?
Zoberme si napríklad Estónsko. Táto krajina už niekoľko rokov praktizuje menšinovú politiku absolútne sa vymykajúcu z rámca prijatých európskych noriem. V tom istom čase Slovensko praktizovalo najliberálnejšiu politiku k menšinám, aká vôbec existuje v nejakej európskej krajine vrátane Nórska. A predsa, ktorú krajinu kritizovali európske organizácie, medzi nimi aj Európska únia, za menšinovú politiku? Estónsko, Maďarsko, Poľsko, Španielsko, Nemecko, škandinávske krajiny? Všetci vieme, že do paľby kritiky sa dostávala a stále sa dostáva tá krajina, ktorá má jednu z najliberálnejších menšinových politík v Európe.
Problém je v tom, že len málo Európanov o tom vie, pričom veľká väčšina z nich ani nemá záujem sa o tom niečo dozvedieť. A keď im predložíme fakty, budú ich pokladať za lož, lebo médiá celé roky hovorili opak. Pre slovenských intelektuálov je základnou otázkou pochopiť, prečo je to tak, a diskutovať o tomto probléme so zahraničnými priateľmi, v spolupráci s nimi utvárať protistratégiu a budovať medzinárodnú sieť intelektuálov, ktorá by bola schopná čeliť falošnej propagande. Iniciatíva musí však vyjsť od slovenských intelektuálov. Tu sa dostávame k základnej otázke. Ako môže Európa začať používať nové, lepšie a realistickejšie normy, utvoriť hrádzu novým hriechom prinajmenšom tým, že sa bude o starých hriechoch hovoriť. No ako sa Európania môžu poučiť zo slovenskej histórie, keď dokonca ani slovenská vláda im o nej nechce hovoriť?
Pred niekoľkými rokmi francúzsky filozof a esejista Jacques Ranciere písal o nevyhnutnosti europeizovať európske dejiny. Dôvod videl v tom, že nebolo realisticky možné stanoviť spoločné európske normy, podľa ktorých by sa európske štáty mali správať jeden k druhému, lebo neexistujú spoločné a všeobecne prijímané európske dejiny. Každý štát si ich totiž vykladá po svojom. Pokiaľ národy nebudú schopné zmieriť sa so svojimi vlastnými dejinami a otvorene si nepriznajú vlastné historické zločiny, dovtedy.
A čo tie krásne slová o demokratickej integrácii? Vari možno integrovať národy, ktoré sa navzájom nepoznajú? Nepoznajú svoju súčasnú situáciu ani svoje dejiny. Pravdaže, nejako sa to dá urobiť, ale nie demokratickým spôsobom. Sú slovenskí intelektuáli pripravení brániť svoju krajinu? Je pripravená slovenská vláda, slovenský štát?
Pred časom vznikla v Európe weimarská politická kríza zapríčinená dlhodobou hospodárskou krízou a depresiou. Dnes sme v Európe opäť svedkami hospodárskej krízy a politické sily a idey, ktoré kedysi viedli k Weimaru, opäť ožívajú a usilujú sa utvoriť nový Weimar. Maďarskí revizionisti sú opäť na čele tohto procesu. Je jasné, že chcú utvoriť tzv. nové normy, ktoré sú však len oprášenými potrianonskými normami. Ak sa má tento proces zastaviť, treba konať hneď teraz, lebo keď nastane tragédia, bude už neskoro.
Čo je však najväčšia prekážka na ceste tých úsilí, ktoré by mali proti takémuto procesu účinne pôsobiť? Politici. Oni si, ako máme možnosť teraz vidieť, na tomto probléme budujú svoju kariéru. Či sa už prezentujú ako proslovenskí alebo promaďarskí. A keď už spomínam tzv. proslovenských politikov, z vlastnej skúsenosti viem, ten pán Egil Lejon, samozrejme, vie, z vlastnej skúsenosti viem, že nemajú nijaký záujem tvoriť podpornú sieť na Slovensku ani v zahraničí, napríklad takú, ako sa podarilo vybudovať Bjornstjerne Bjornsonovi a ktorú stále rozširoval až do svojej smrti v roku 1910.
Čo bolo hlavným prvkom v jeho politike a stratégii? Cieľom jeho politiky bolo organizovať hnutie bojujúce za rovné ľudské, národné práva, mier a sociálne istoty. Bjornson a intelektuáli okolo neho systematicky budovali sieť spisovateľov, intelektuálov a novinárov, ktorí boli známi svojou bezúhonnosťou a nepodplatiteľnosťou. Bolo to hnutie budované zdola, nie hnutie dirigované zhora nejakou politickou stranou alebo nejakým iným hnutím. Tejto stratégie sa Bjornson pridŕžal vo všetkom, čo robil. Nik nepochyboval o tom, že mohol bez problémov urobiť kariéru v nórskom parlamente, veď po dlhé roky bol vodcom najväčšieho masového hnutia v moderných nórskych dejinách a škandinávskych dejinách, mohol byť aj ministrom alebo predsedom vlády. Iste by bol mohol dosiahnuť aj tieto pozície. On však nechcel. Vedel, že v každej politickej strane sú tendencie ku korupcii, jej členovia majú osobné ciele, chcú robiť kariéru. Nebojujú predovšetkým za záujmy svojich voličov a svojho národa. Vedel, že jediná sila, ktorá mohla tieto tendencie udržať na uzde, bolo dobre organizované ľudové hnutie budované zdola.
Bjornson to otvorene hlásal a podľa toho konal. Bjornson, pravdaže, podporoval niektoré strany, ktoré si jeho podporu veľmi vážili. No súčasne sa veľmi báli jeho kritických názorov. V každom prípade Bjornson a jeho hnutie ostali nezávislými od štátu, nedostávali nijakú finančnú podporu. Tam je tá nezávislosť skutočná.
V súvislosti s uvedenou stratégiou si môžeme položiť otázku, prečo dnes neexistuje na Slovensku široké ľudové hnutie, ktoré by doma i v zahraničí šírilo pravdivé informácie a strhávalo tak kožu z maďarského mastodonta? Na vine je iná stratégia. Ak budeš hlasovať za mňa alebo za nás, ja alebo my vyriešime problém doma aj v Európe. No bude to vzdialené od ľudu. Vieme, že keby došlo k tragédii, na odpor by sa museli postaviť obyčajní ľudia a karieristi by opäť ťažili zo situácie ďaleko od bojovej línie, aby sa starali o svoje vlastné záujmy. Možno ho niekto obviní, že preháňal, že zveličoval. Čo na to môžem povedať? Dal by Boh, aby mal pravdu, že zveličoval. Dúfajme, že sa mýlil. No, keby mal pravdu, čo len na 10 alebo 20 %, tak by sa politici sústredili na to, ako dostať našu krajinu z mŕtvych vôd, do ktorých bola vmanévrovaná. Nie tak, že budeme jeden druhého okrikovať, vykrikovať o Maďaroch, to všetko totiž o nich už vieme, ale tak, že budeme šíriť informácie do zahraničia, ktoré, naopak, nevie o nich nikto. Ak po toľkých rokoch začneme budovať národno-európsku stratégiu vychádzajúcu zdola, nielenže povieme, ale sa na tejto práci aj aktívne zúčastníme, že naša práca, budeme môcť povedať, že naša práca bola úspešná.
Toľko odkaz Nóra, ktorému nie sú ľahostajní Slováci a Slovensko a ostatné národy Európy. Ďakujem.
