Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som sa vyjadril k tomuto zákonu roka, by som povedal, na ministerstve hospodárstva, lebo implementáciu tretieho energetického balíka sme očakávali veľmi dlho a už dávno uplynula lehota pre členské štáty Európskej únie na implementáciu tretieho balíka. Táto skončila 3. marcom 2011. Bohužiaľ, do tejto doby ministerstvo hospodárstva nepredložilo zákon.
Možno si niektorí pamätáte, že kvôli zachráneniu reputácie Slovenskej republiky som vo februári predkladal ja implementáciu tretieho energetického balíka, ktorý obsahoval 96 paragrafov. Čiže bol to rozsiahly zákon, ktorý bol, samozrejme, zamietnutý s poznámkou, si pamätám, slová pána exštátneho tajomníka na ministerstve hospodárstva Chrena, že má 17 výhrad... (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim).
Hort, Milan, podpredseda NR SR
Prepáčte, pán kolega. Prosím, páni... Pán kolega, prepáčte, chcem vám pomôcť teraz. Páni kolegovia a kolegyne, vystupuje pán poslanec k návrhu zákona v rozprave. Poprosím vás, aby ste sa stíšili alebo aby ste to, čo si potrebujete povedať, urobili mimo rokovacej sály.
Nech sa páči, pán kolega.
Jahnátek, Ľubomír, poslanec NR SR
Takže, vážené dámy, páni, tento krátky exkurz do nedávnej histórie som povedal úmyselne preto, lebo keď som si prečítal nový energetický zákon alebo nový zákon o energetike a k tomu ale musia nutne nadväzovať ďalšie zákony, ako je zákon o regulácii, zákon o jadrovom fonde, potvrdila sa mi moja predtucha, že vlastne ako budú tieto zákony koncipované.
Pán minister povedal vo svojom úvodnom slove, že tento zákon je koncipovaný v prospech koncového užívateľa. Ja s týmto výrazom nesúhlasím. Tento zákon, ale aj ďalší zákon, ktorý budeme preberať, zákon o regulácii, je písaný energetickými monopolmi a je výhradne v prospech energetických monopolov. Bohužiaľ, znovu sa vraciame pred rok 2006, znovu sa vraciame do prelomových rokov 2002/2003, kedy sa neuveriteľným spôsobom pod taktovkou Mikuláša Dzurindu ako predsedu vlády dala neuveriteľná moc monopolom, či pri obsadzovaní predstavenstva pri schvaľovaní 52-percentným podielom na valných hromadách, čo vlastne absolútne paralyzovalo Slovensko, a dneska im znovu uvoľňujeme priestor, hoci tento priestor im už bol zablokovaný a čiastočne eliminovaný. Znovu to vraciame do starej polohy.
Dámy, páni, tento zákon má tri také základné zložky.
Prvou zložkou alebo prvou časťou, prvou rozsiahlou časťou celého tohto zákona sú opísané paragrafy z pôvodnej 656-ky zo starého zákona o energetike, čo je dobré, lebo sú to najmä pojmové veci, vzťahové veci. Čiže je to v poriadku, sú to dobré veci, tie treba opísať a tie netreba meniť, lebo sú vyhovujúce a prekonali desať rokov svojej existencie.
Potom je tam ďalšia časť, ktorá je prepisom alebo tou skutočnou implementáciou tretieho energetického balíka, čiže dostali sa tam veci z príslušných smerníc Európskej komisie a prepísali sa bez nejakej ďalšej podúpravy, aby vyhovovali alebo aby boli naštelované na slovenské podmienky, na slovenskú energetiku, na obchodovania a vôbec na ten vzťah, aký v energetike na Slovensku je, na čo sme mali obrovskú šancu. Lebo práve pri implementáciách európskych smerníc si každý členský štát môže prispôsobiť niektoré tie časti európskej smernice vo svoj prospech.
V tejto časti skutočne, pokiaľ som ju čítal, som sa musel viackrát usmiať nad tu ohnivým vystupovaním pána Chrena, keď tu horlivo vystupoval, že má 17 zásadných pripomienok voči môjmu návrhu zákona o implementácii tretieho energetického balíka. Lebo, dámy, páni, keď si prečítate tento návrh a porovnáte s mojím, tak tam máte celé strany a desiatky strán opísaných - opísaných -, to, čo bolo vo februári predložené, máte dneska prepísané sem, ale mne to nevadí. V poriadku, lebo je to implementácia tretieho energetického balíka a je to východisko z európskej smernice.
Len časom také vystúpenia, aké urobil pán Chren, sú veľmi smiešne a dneska musí veľmi trápne sledovať takúto kritiku, lebo vtedy bol proti, a teda by mal teoreticky byť proti tejto implementácii aj dneska, alebo pri schvaľovaní tohto energetického balíka.
Ale to, čo je najhoršie na tom, na celej štruktúre tohto zákona, je, že vypadli veci, ktoré chránili, skutočne chránili slovenského odberateľa, či fyzickú osobu, či právnickú osobu, ktoré sa pri privatizácii energobloku nevedeli zachytiť, neodhadli sa, ale sa aj nechceli. Lebo keby niekto chcel chrániť pri privatizácii slovenského odberateľa, určite by im nedal 52 % potrebu na schvaľovanie všetkých rozhodnutí pri valných hromadách a nedal by im právo obsadiť štyroch zo siedmich členov predstavenstva. Čiže ani vtedy nebola snaha chrániť slovenského odberateľa. Preto až po skúsenostiach v roku 2008 a 2009 sa dopĺňali do zákona o energetike nové ustanovenia, ktoré ukazovali, čo je na predchádzajúcej legislatíve alebo vo vzťahu k ochrane domáceho odberateľa zlé.
Prvým takým momentom bola jar - máj 2008, kedy bol ešte veľký boom ekonomiky, veľký rozvoj priemyselnej výroby a veľké nároky na elektrickú energiu. V štáte Európskej únie sa pri nákupe alebo pri cenovej regulácii viac-menej pridržiavajú burzových cien alebo cien, ktoré vznikajú na aukciách organizovaných Lipskou burzou. Čiže Lipská burza je takým merítkom pre Európsku úniu, ako by asi mali vypadať ceny elektrických energií. V máji 2008 sa udialo to, že Enel, Enelu sa nepáčili vtedy ceny, ktoré sú na Európskej únii, teda v Lipsku a ktoré sú záväzné pre Európsku úniu, tak si vymyslel vlastnú aukciu. Vlastnú aukciu, vlastne zákon mu to nezakazoval, výsledkom tejto aukcie bolo, poslal si tam štyroch obchodníkov svojich, ktorí vygenerovali cenu na 92 eur za MWh, pritom na Lipskej burze bola vygenerovaná cena 60 eur za MWh.
Čiže naši odberatelia domáci, oni nemôžu kúpiť elektrickú energiu zvonku, môžu v obmedzenom merítku. My máte len 13 TWh prenosové profily a potrebujeme 28 TWh na Slovensku. Čiže keď niekto rozpráva, že si môže kúpiť energiu zo zahraničia, je to hlúposť. Môže si maličký odberateľ. Ale veľký odberateľ si nemôže, lebo ju nemá kade preniesť a v kýbloch ju nosiť nebude. Nemáme prenosové sústavy nastavené tak, aby sme mohli pokryť spotrebu elektrickej energie na Slovensku z dovozu. My musíme vyrábať a predávať túto energiu na slovenskom trhu.
A to Enel veľmi dobre vedel. Vygeneroval túto cenu, donútil odberateľov veľkých, ako U.S. Steel, Podbrezová, Slovnaft, nakúpiť v máji 2008 elektrickú energiu za 87 eur za MWh. Nato nastúpila v septembri hospodárska kríza a tieto podniky sa skutočne dostali do kŕču a už sme ich dorazili úplne plynovou krízou, ktorá vznikla v januári 2009.
Čiže takéto tri základné skutočnosti nastali negatívne, ktoré tie podniky dorážali každú chvíľu ďalej.
Aby sa nezopakovala táto neférová hra Enelu, my sme dali do zákona o energetike, že áno, aukcie môžu byť, ale pravidlá pre aukcie musí niekto schvaľovať. Povedali sme, nech ich schvaľuje ÚRSO. ÚRSO je nezávislý orgán, ÚRSO bolo menované prezidentom, čiže je to orgán apolitický, nemá tam vplyv ministerstvo hospodárstva, sú závislí vlastne len na svojom rozhodnutí. A prijalo sa skutočne opatrenie, že tieto aukcie môže schvaľovať len ÚRSO, čiže aukcie môžu prebehnúť len vtedy, keď budú schválené ÚRSO-m. ÚRSO bolo takisto zo zákona poverené, že bude prihliadať a dohliadať na priebeh týchto aukcií, aby sa nestalo to, že štyria obchodníci urobia 70 otočiek pri cenách a potom povedali, že z posledných dvadsiatich najvyšších cien stanovujeme výslednú predajnú cenu. Toto sa, bohužiaľ, udialo. Čiže aby sa to nezopakovalo, sme povedali, že aj na priebeh aukcie bude dohľadať ÚRSO a povie, či aukcia bola v poriadku, alebo nebola, a či tie ceny sú potom záväzné.
Na burzu nemohol ísť hocikto. Musel byť obchodník s elektrickou energiou, musel mať na to príslušnú licenciu a skôr, než išiel na burzu, musel mať zmluvy s výrobcom elektriny, s prenosovou sústavou a s distribučkou. Čiže musel to byť seriózny obchodník. Nemohol to byť nejaký pouličný náturista, ktorý sa zrazu prebudil, že dneska by bolo dobré zarobiť napríklad, lebo je voľný trh s energiou, tak idem predávať po domoch - a potom to dopadne tak, ako máme skúsenosti z televízií, že vlastne ľudia preskočia na iné firmy a zistí sa, že nemajú vôbec zabezpečenú energiu.
Čiže my sme zaviazali týchto obchodníkov, že musia mať tieto zmluvy urobené a musia byť registrované. Vtedy bola záruka, že ten obchodník s elektrickou energiou sa bude aj seriózne správať.
Dámy, páni, tieto podmienky všetky, to je § 29, 33 atď., všetky vypadli. Všetko odtiaľ vypadlo, nič tam nie je. Dneska je povedané v zákone, ktorý predkladá ministerstvo hospodárstva, každý sa môže zúčastniť aukcie. Vlastne aukcia už nie je ničím podmienená. Či niekto pôjde cez aukciu, alebo nepôjde, je úplne jedno. Keď si Enel znovu vymyslí dneska aukciu, akú chce, tak už mu štát nemôže ani pozrieť sa a možno sa nemôže prísť ani pozrieť do tej miestnosti, kde tá aukcia bude prebiehať, lebo dneska sme im toto celé uvoľnili, celé sme to zrušili a jednoducho sme povedali, je voľný trh, je liberalizovaný trh a každý má právo sa správať, ako chce.
Áno, to platí tam, kde je konkurencia. Ale liberalizácia v takomto ponímaní nikdy nemôže platiť v sieťových odvetviach. Sieťové odvetvia je špeciálny druh trhu, ktorý musí byť regulovaný, a preto aj Európska komisia zaviedla regulačné úrady, lebo si je sama vedomá, že v prípade sieťových odvetví neexistuje voľná liberalizácia. Môže tam byť konkurencia, ale nemôže to byť úplne len na vôli tohto dodávateľa, lebo vy nemáte fyzicky inú šancu sa k tej energii dostať ako cez vlastníka príslušnej distribučky, prenosovky alebo výrobcu. Bohužiaľ, v energetike rozhoduje fyzika nad ekonomikou. A to si musí každý uvedomiť.
Čiže toto je prípad elektriny.
Prípad plynu. Všetci sa veľmi dobre pamätáte, čiže idem teraz, lebo to je štruktúrované: elektrina, plyn. Všetci si veľmi dobre pamätáte rok 2009, keď nastala plynová kríza. Keď sa úplne zatvorili kohútiky plynu a nedostávali sme nič. Ani kubík cez toto potrubie. Nebola legislatíva pripravená, neboli technické podmienky pripravené, ale to je teraz vedľajšie.
Ale čo bolo podstatné? V zimnom období Slovensko potrebuje na vlastnú spotrebu, to znamená pre priemysel, pre vykurovanie verejnej správy, nemocníc, bytoviek a podobne a pre domácu spotrebu, zhruba 28 mil. kubíkov denne. Na Slovensku existujú zásobníky plynu s celkovou kapacitou asi 2,72 mld. kubíkov. Čiže teoreticky je tu dostatok plynu nato, aby sme vedeli prekonať nejaké obdobie. V roku 2009 vzhľadom na to, že sme nemali celkom až naplnené a dokonca jeden zásobník sme mali v rekonštrukcii, čiže nemali sme tieto množstvá, potrebovali sme vyťažiť alebo dodať do sústavy 28 mil. kubíkov denne. Bohužiaľ, vedeli sme dávať len 21. Jednoducho SPP nám tvrdilo, že viac to nevydá, pokiaľ máme pozerať aspoň na horizont dvoch týždňov, nevieme viac ako 21 mil. kubíkov denne vyťažiť, a preto sa musela zastaviť prevádzka v tisíc najväčších podnikoch, najväčších spracovateľoch na Slovensku. Veľmi dobre si na to pamätáte. A bola veľká obava, či sa vôbec nezastavia aj úrady a verejná správa.
SPP nás klamalo, ale to sme zistili až neskôr. To sme zistili až potom, keď sme pustili ÚRSO a poslali sme ich, lebo nám nesedeli bilancie. Viete, že vtedy sme zasadali dennodenne na krízovom dispečingu, a keď sme si tri-štyri dni začali porovnávať údaje, tak tieto údaje nám prestali sedieť, v zásobníku. Tak sme sa pýtali SPP-ákov, v čom je problém, dávali nám neslané-nemastné odpovede, tak sme tam poslali ÚRSO protizákonne. V tom čase protizákonne sme ich tam poslali: Choďte ich skontrolovať, aký je tam vôbec stav.
Dámy, páni, viete, čo sme zistili? Osem miliónov kubíkov nám naši drahí priatelia a naši strategickí investori predávali do Rakúska. Rakúsko malo pritom plné zásobníky. Osem miliónov kubíkov denne odchádzalo do Rakúska a my sme dostali k dispozícii 21, čiže keby sme z toho dostali 7 mil. kubíkov, nemuseli sme zastaviť fabriky na Slovensku. Priemysel mohol pokračovať naďalej, ako bol rozbehnutý. Toto nám urobili naši drahí strategickí investori, ktorých pozval pán Mikloš s pánom Dzurindom v roku 2002, aby podnikali slávne a neobmedzene na Slovensku. Toto sa udialo, toto sa stalo, toto bol fakt.
Reakcia. Vláda okamžite zareagovala a povedala: A dosť! Za prvé, kto chce obchodovať na trhu s plynom na Slovensku, musí mať desatinu svojej zásoby v zásobníku na Slovensku. To znamená, fyzicky musí byť plyn na Slovensku, lebo vtedy ešte neexistoval reverz. Reverz sme vymysleli asi až po piatich dňoch, technicky sme zrealizovali asi po piatich-šiestich dňoch plynovej krízy. Vtedy sa došlo na to, ako sa dá rýchlo za 24 hodín urobiť reverz. On sa urobil len cez potrubia, že sa otočil tok, to bolo dočasné riešenie, ale stačilo to na tú dobu.
Ďalej sme povedali, že každý predajca musí mať minimálne 30-dňovú zásobu plynu na Slovensku pri úplnom odstavení dodávok plynu na území Slovenskej republiky. To boli férové podmienky voči odberateľom, voči tým, ktorých ste, pán minister, nazvali, že je to v prospech koncového odberateľa. Toto bolo v prospech koncového odberateľa, že bude mať ten koncový odberateľ, či občan, či fabrika, či nemocnica, či škola, bude mať aj pri 30 dňoch odstávky plynu, bude mať naďalej tento plyn k dispozícii, lebo my máme tak vysoké zásoby zemného plynu, že nám umožňujú, a máme ho fyzicky naskladovaný na Slovensku, nám umožňuje aj v čase krízy a už dneska aj pri reverznom toku, vlastne sme mali šancu doteraz, až do tohto zákona, Slovensko malo šancu, že sa už plynová kríza na Slovensku už nikdy nezopakuje. Prijatím tohto zákona sme znovu tam, kde sme boli.
Znovu hrozí, a viete, že tie vzťahy Ukrajina - Rusko znovu sú čudné. Znovu sa môže stať, že aj z technických dôvodov môže vypadnúť plyn. Som zvedavý, čo potom budeme robiť, ako sa budeme škrabať a kto si spomenie, že ministerstvo hospodárstva vyhodilo túto základnú zásadu pre plynárov zo zákona a nikto nevie prečo, a pritom to odôvodňuje, že je to v prospech zákazníka. Nie. To je v prospech SPP. Lebo, samozrejme, SPP má v tých peniazoch uložené prostriedky.
Tam sú ešte ďalšie podmienky pre núdzový stav, kedy rozhoduje ministerstvo hospodárstva. To je znovu vonku. Kedy nemôže rozhodovať vlastník zariadení. Vzhľadom na to, že je núdzový stav, musí nastúpiť štát. Štát musí rozhodnúť. Ako dneska štát rozhodol, že títo, pokiaľ hovoríme o lekároch, že musia nastúpiť do roboty, aj keď sú vo výpovedi alebo majú skončený pracovný pomer. Čiže sú krízové stavy, kedy musí rozhodnúť štát. A bola tam jedna z podmienok, že ministerstvo hospodárstva preberá kompetencie pri núdzovom stave a rozhoduje, čo sa bude uprednostňovať, ktorá dodávka pre ktorého koncového odberateľa. Dneska to tam všetko, dámy, páni, vypadlo a tento zákon zostal neslaný-nemastný voči špecifikám na slovenskom energetickom trhu.
Pri európskych normách existujú dva základné spôsoby, ako sa dostávajú do prostredia členského štátu Európskej únie. Sú smernice a sú riadiace akty, ktoré sa automaticky preberajú bez akéhokoľvek pripomienkovania, a potom sú smernice a nariadenia, ktoré sa implementujú.
Dámy, páni, preto sú tieto dve formy, lebo pri implementácii sa predpokladá, že v tom procese implementácie si štát urobí určité vlastné prispôsobenia týchto európskych smerníc vzhľadom na ekonomickú silu obyvateľstva a historické podmienky, ktoré v tom štáte vznikli. Preto bolo potrebné túto zásadu využiť aj pri vypracovaní zákona o energetike. A keby sme sa držali tejto zásady, verím, že tento zákon by vyzeral inak.
Dámy a páni, nechcem do tohto vnášať politiku. Toto sú praktické veci, ktoré vyzneli v roku 2008 a 2009, keď nastala skutočná kríza v energetike a keď sme sa všetci čudovali, ako máme slabo pripravenú legislatívu.
Ja prosím pána ministra, aby prešiel so svojimi kolegami ešte raz tento zákon, prosím poslancov, ktorí budú vo výboroch prerokovávať tento zákon v druhom čítaní, a takisto aj ostatných poslancov, aby sa na tento zákon pozerali ako občania Slovenskej republiky a aby odložili politické okuliare.
Ďakujem pekne.
