Vážené dámy, vážení páni, zákon, ktorý tu prejednávame, je z môjho pohľadu zákon, ktorý má mať za cieľ to, aby sa všetkým občanom, ktorí žijú v tejto krajine bez ohľadu na to, či patria k väčšine, menšine akejkoľvek národnostnej, žilo dobre, aby každý mal pocit, že je tu doma, že jeho cit k rodnej reči, ku komunite, z ktorej pochádza, nie je nikým narušovaný, ale zároveň, že sa cíti ako súčasť tejto krajiny, že sa snažíme vytvárať homogénny...
Vážené dámy, vážení páni, zákon, ktorý tu prejednávame, je z môjho pohľadu zákon, ktorý má mať za cieľ to, aby sa všetkým občanom, ktorí žijú v tejto krajine bez ohľadu na to, či patria k väčšine, menšine akejkoľvek národnostnej, žilo dobre, aby každý mal pocit, že je tu doma, že jeho cit k rodnej reči, ku komunite, z ktorej pochádza, nie je nikým narušovaný, ale zároveň, že sa cíti ako súčasť tejto krajiny, že sa snažíme vytvárať homogénny celok, ktorý umožní každému realizovať svoje súkromné, kolektívne a bytostné pocity tak, aby posilňovalo lojalitu a posilňovalo spolupatričnosť občanov tejto krajiny s touto krajinou a sebe navzájom. Aby každý, či pôjde z východu na juh Slovenska, mal rovnaký pocit, že je stále vo svojej krajine, tak ako keď pôjde z juhu Slovenska na sever Slovenska, aby sme proste boli občania Slovenska, ktorí sa v tejto krajine naozaj cítia dobre a sú na ňu hrdí.
Je to veľmi citlivá téma. To je úplne jasné a tradične je to téma, ktorá vyvoláva búrlivé diskusie, ktoré ubiehajú, čo je logické, sem-tam do bočných smerov. Musíme si uvedomiť, že keď chceme spraviť dobrý zákon, tak musíme veľmi pozorne sledovať, aby bol férový voči všetkým. Pretože každý vidí nejakú menšinu pred sebou, keď hovorí o zákone o jazyku národnostných menšín, ale tých menšín je jednak viac a jednak aj príslušníci väčšinového národa v niektorých dedinách a obciach sú sami menšinou. Ten zákon musí byť vyvážený, aby pre každého, kto, keď hovoríme o individualite, bez ohľadu na to, ku ktorej národnostnej menšine alebo ku ktorému a či patrí k väčšinovému národu, aby vytváral úplne rovnaké podmienky pre sebarealizáciu, pre prácu, pre život, pre spolunažívanie.
Čo sa samotného, tohoto samotného návrhu týka, ktorý tu máme, máme ho v prvom čítaní, takže toto je naozaj všeobecné debatovanie a určite ho treba posunúť do druhého čítania, o tom niet pochýb. Ale zároveň by som chcel povedať, že je treba ešte doladiť v druhom čítaní niektoré záležitosti tak, aby naozaj nevznikali pochybnosti, aby nevznikali dvojité interpretácie. Musíme si uvedomiť to, že aj keď tento jazyk je len akousi nadstavbou, tento zákon je akousi nadstavbou nad zákonom o štátnom jazyku, v bežnom prostredí v malých obciach kdekoľvek na Slovensku budú s tým zákonom pracovať nie právnici vyškolení v tejto oblasti, budú ho brať do rúk obyčajní ľudia, starostovia, zamestnanci obecných úradov alebo aj bežní ľudia a budú v prvom rade vidieť to, čo je v tomto zákone napísané. Nebudú študovať následne ďalší zákon a odvolávky a porovnávať si, ako je to myslené.
Preto keď chceme predísť možným nezrovnalostiam, musíme byť interpretačne veľmi jasní. Napríklad musí byť úplne jasné všade, pri každej zmienke o použití jazyka národnostných menšín, že je to myslené tak, že popri štátnom jazyku je možné použiť aj štátny jazyk. V tejto predlohe to na niektorých miestach, nie všade, na niektorých miestach tak jasné nie je a mohlo by to vyvolať dvojité interpretácie.
A tu nejde o to, že keď by prišlo na spor, tak, samozrejme, sa to vyjasní, pretože je tam jasná linka na zákon o štátnom jazyku. Ale chceme spory? Chceme, aby mal niekto dôvod na základe tohoto vyrábať problémy v spolunažívaní? Je predsa snáď každému jasné, že ľudia sú rôzni, že nacionalisti a extrémisti sú na všetkých stranách, nielen na strane väčšinového národa, ale aj menšinových národnostných skupín. A nie je dobrý zákon, keď dávame šancu, aby sa extrémistické názory mohli šíriť aj tým, že budú dezinterpretovať to, čo je v zákone napísané svojím spôsobom. Preto musíme sa snažiť v tej najlepšej viere napísať veci tak, aby nevznikali pochybnosti. Aby sa nezavdávali príčiny na vytváranie nejakých nedorozumení, napätí, aj keď by to bolo veľmi účelovo myslené.
Takisto by sme mali mať na pamäti to, že každý občan tejto krajiny by mal mať napríklad úplne rovnaké šance na zamestnanie. Na zamestnanie vo verejnej správe, v zdravotníctve, vo všetkých oblastiach, ktorých sa dotýka aj tento zákon, a nemalo by to byť podmieňované nejakými jeho dodatočnými znalosťami - jazykovými. Pretože pokiaľ by to tak bolo, tak okamžite nám vypadáva skupina ľudí, ktorá neovláda v danom území menšinový jazyk, a teraz hovoríme o ktoromkoľvek území, aj o východnom Slovensku, v správe z oblasti pôsobenia v takýchto službách. Nie sú to veľké, nie sú to veľké zmeny alebo potreba nejakých zásadných opráv tohto zákona, jedná sa naozaj o jemné cizelovanie a jemné dolaďovanie toho, aby to bolo jasné.
Pretože keď máme v našej krajine viac národnostných menšín, ktoré naozaj majú plné právo používať svoj jazyk, mne určite nebude vadiť 15-percentná hranica. Ale chcem, aby sme nevytvárali spôsob, ktorý by smeroval k tomu, že aplikáciou aj dobre mysleného zákona sťažíme prístup k dokonalému aplikovaniu zjednocujúceho jazyka, ktorým na území tejto krajiny je slovenčina, ktorá umožní realizáciu, pohyb, uplatnenie sa každému občanovi kdekoľvek v tejto krajine. Nechceme predsa izolovať ľudí. Chceme naozaj, aby každý, ktorý tu žije, sa cítil dobre, aby sa cítil dobre ako vo svojej domovine, nech je naozaj príslušníkom kohokoľvek.
Takže teším sa na debatu a na odbornú prácu s tou najlepšou mienkou, s tým najlepším úmyslom v druhom čítaní, aby sme tieto veci docizelovali, doladili a aby sme verejnosti ponúkli skutočne dobrý zákon o jazyku národnostných menšín, ktorý nikoho nebude zvýhodňovať, nikoho nebude znevýhodňovať, bude férový voči všetkým a bude vytvárať skutočne dobré podmienky na život v tejto krajine pre všetkých občanov tejto krajiny.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis