Vážené dámy, vážení páni, rozpočet by mal byť vyvážený, štátna pokladňa by sa mala znovu naplniť, verejný dlh by sa mal znížiť, arogancia úradníctva by sa mala zmierniť a byť pod dozorom, pomoc cudzím krajinám by sa mala obmedziť, pokiaľ krajina nemá prísť na mizinu. Ľudia sa opäť musia naučiť pracovať, namiesto toho, aby žili z verejnej podpory. Tieto slová, hoci znejú veľmi súčasne, som nepovedal ja, ale pred viac než dvetisíc rokmi sa tento výrok prisudzuje Marcusovi Tuliusovi Cicerovi, ktorý ich povedal pred, 55 rokov pred našim letopočtom.
Tomu, čo sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iné meno pre morálnu biedu. Morálna bieda je príčina, hospodársky úpadok následok. V našej krajine je veľa ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok sa dá sanovať peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie, potrebujeme normálne postoje k ľuďom, k práci a k verejnému majetku. Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevymieňať hodnoty za nič. Toto zase povedal Tomáš Baťa v roku 1932.
Dnes sa tu zaoberáme eurovalom, mechanizmom pomoci, ktorého cieľom má byť záchrana zadlžených krajín a hlavne záchrana našej spoločnej meny eura. Zaznievajú tu rôzne názory, od toho, že je to ekonomická vlastizrada, ktorá spôsobí nenapraviteľné škody Slovensku, až po tie, že bez podpory eurovalu sa eurozóna rozpadne a eurá uložené v peňaženkách a na účtoch občanov sa stanú bezcennými papierikmi. Kde je teda pravda? Máme nastúpiť do tohto vlaku, hoci sme krajina, ktorá potrebuje bohatstvo hromadiť, a nie rozdávať, pretože na to jednoducho nemá, alebo máme zabuchnúť dvere, zutekať z bojiska o záchranu eura, ako Pilát si umyť ruky? Zadlžovanie je zlá a škodlivá vec. Úplne najhoršou sa stáva vtedy, keď krajina začne používať dlh ako stálu formu získavania peňazí na krytie svojich základných potrieb a hlavne na financovanie sľubov, ktoré politici dávajú svojím voličom. Žiaľbohu, v Európe za posledné desaťročia sa stalo takmer povinnou výbavou každej politickej garnitúry práve takéto správanie. Falošná mantra sociálneho štátu, ktorým sa ospravedlňovalo každé, akokoľvek nezmyselné míňanie na rôzne sociálne programy a dávky spôsobilo preteky v zadlžovaní a spoločná mena, ktorá umožnila lacný a nenáročný prístup k peniazom na medzinárodných trhoch aj pre nezodpovedne hospodáriace krajiny, vytvorila tlak na rast dlhov, ktoré sa už nedajú zvládnuť.
Slovensko, ktoré prešlo bolestivým procesom reforiem, ktoré ozdravilo svoje verejné financovanie, naštartovalo ekonomický rast sa veľmi ponáhľalo zaradiť do klubu krajín, ktoré prijali euro. Veď to je elitný klub. Je preto pre nás zvlášť kruté a nepríjemné, keď len pár rokov po prijatí tejto spoločnej meny, stojíme pred rozhodnutím brať si pôžičky a poskytovať záruky, aby sme mohli požičiavať a zachraňovať tých, ktorí si neuvedomovali dôsledky svojej hospodárskej politiky. Môžeme byť naozaj všetci oprávnene podráždení a nespokojní, keď nás niekto žiada, aby sme pomáhali tým, ktorí si za svoje problémy môžu sami.
Stačí to však, vážené dámy, vážení páni, na to, aby sme zabuchli dvere a povedali, že nás sa to netýka? Môžeme sa čo i len na sekundu domnievať, že dlhová kríza sa Slovenska netýka a nedotkne? Sme súčasťou eurozóny, sme otvorená ekonomika závislá na exporte. Je preto nad slnko jasné, že akýkoľvek negatívny vývoj, týkajúci sa eura ako meny alebo hospodárstva Európy, na nás bude mať negatívny dopad. A to úplne bez ohľadu na to, či z tohto prúdu vystúpime a budeme sa len pasívne prizerať, kam sa eurozóna uberá. Ale keď vystúpime, už nikdy náš hlas nebude môcť zaznieť na relevantnom mieste, na mieste, kde sa bude rozhodovať o tom, či a aké opatrenia sa budú prijímať a akú hospodársku politiku bude eurozóna presadzovať. Ba čo horšie, pokiaľ sa vývoj uberie nesprávnym smerom, pokiaľ prevážia hlasy, ktoré budú presadzovať krátkodobé opatrenia namiesto skutočného riešenia problémov, opatrenia, ktorými sa situácia bude zhoršovať, hromadiť dlh, Slovensko nebude môcť urobiť už vôbec nič pre to, aby sme sa aspoň pokúsili svojím hlasom túto situáciu zvrátiť. Nebude môcť upozorniť na to, že takýto postup nie je správny. Nebude môcť byť kamienkom, ktorý môže spúšťať lavínu zdravého rozumu, pretože jednoducho bude mimo. Hlas Slovenska už nikoho nebude zaujímať. A tak v prípade negatívneho scenára budeme len bezmocne prizerajúci sa divák, ktorý sa nechá zmietať vo víre udalostí.
Nemyslím si, že Slovensko má podpisovať bianco šeky, nemyslím si, že Slovensko má podporovať zadlžovanie, len aby oddialilo skutočné riešenie problému, ktorý tak či tak musí nastať. Ale práve preto som presvedčený, že keď sa už Slovensko stalo členom eurozóny, má byť jej aktívnym členom. Má zostať aktívnou súčasťou všetkých štruktúr, ktoré existujú a vznikajú, má aktívne ovplyvňovať dianie v týchto štruktúrach. Má rozhodne presadzovať záujmy Slovenska v rámci týchto štruktúr. A preto som presvedčený, že máme zostať súčasťou eurovalu jedna, pretože sme už do neho vstúpili a vtedy sme prijali kľúčové rozhodnutie, ktoré nás zaväzuje k tomu, aby sme bojovali a presadzovali to, čo považujeme za správne v rámci tejto štruktúry. Máme tam zostať nie preto, aby sme prikyvovali a pritakávali na zasadnutiach týchto orgánov, ale aby sme otvorene a tvrdo bojovali o záujmy Slovenska. Aby sme odmietali pseudoriešenia, a, naopak, presadzovali skutočné, zásadné, aj keď mnohokrát veľmi bolestivé riešenia, bez ktorých sa dlhová kríza v Európe zvládnuť nedá. Patrí medzi ne aj bankrot, zoštátnenie bánk a ich následný predaj novým vlastníkom. A určite to nie je hromadenie dlhu, ktorým sa problém bude posúvať ďalej do ďalšej a ďalšej budúcnosti, aby narastal do nezvládnuteľných rozmerov.
Euroval určite má svoje riziká a nebezpečia. Euroval je možno aj hra s ohňom a oheň, ako vieme, býva dobrý sluha, ale zlý pán. A preto sa k nemu tak aj musíme správať. Práve preto, aby sa nestal zlým pánom, ktorému budeme slúžiť, musíme zotrvať.
A preto ja budem hlasovať za euroval, ktorého už sme sa stali súčasťou. Zároveň však tvrdím, že ak Slovensko má byť prínosom pre záchranu a posilnenie eura a eurozóny, musí naozaj otvorene, nebojácne chrániť svoje ekonomické zdravie. Len keď budeme zdraví, len vtedy môžeme pomáhať. Všetci si musíme byť vedomí a naši zástupcovia v eurovale predovšetkým, že ani sebe ušľachtilejší cieľ nemôže byť ospravedlnením, ktoré odobrí zadlženie Slovenska nad akceptovateľnú a únosnú hranicu. Som presvedčený, že táto hranica by nemala presiahnuť päťdesiat percent a len výnimočne a dočasne by mohla byť vplyvom výnimočných okolností prekročená, aj to nikdy nie nad hranicu šesťdesiatich percent.
Druhú vec, ktorú budem neustále zdôrazňovať a presadzovať, je potreba správať sa k peniazom slovenských občanov, ktoré budú vstupovať ako pôžičky či záruky do súčasného či budúceho Európskeho stabilizačného mechanizmu, zodpovedne. To znamená tak, aby sme urobili všetky kroky pre to, aby tieto peniaze neboli darom, ale pôžičkou, ktorá má svoju návratnosť, výnos a je na maximálne možnú mieru ošetrená voči rizikám z nesplácania. Preto otázka kolaterálu, záruky hmotným majetkom za pôžičku alebo záruku, pre mňa nie je a nebude tabu. Som presvedčený, že každá krajina má právo na základe posúdenia bonity krajiny, ktorej má poskytnúť pomoc, požadovať poistku voči nesplácaniu, že má právo požadovať záruky, kryté reálnym hmotným majetkom. A taktiež, že má právo odmietnuť poskytnutie pôžičky, pokiaľ táto krajina nie je schopná alebo ochotná takéto záruky poskytnúť. Aby sme mohli takéto veci presadzovať, musíme ale zostať aktívnou súčasťou eurovalu. Zároveň, mysliac na tieto podmienky, musíme už dnes aktívne ovplyvňovať mechanizmy, štruktúru tvorby a pravidlá trvalého Európskeho stabilizačného mechanizmu, ktorý sa stále ešte len rodí a o ktorom sa diskutuje a ešte dlho sa diskutovať bude. Nič nie je definitívne dané. A preto už dnes robiť definitívne závery k otázke eurovalu dva je nemožné a predčasné. O to aktívnejšie sa treba podieľať na príprave toho, ako by mal vyzerať a ako by mal fungovať.
Vážené dámy, vážení páni, zhrnuté a podčiarknuté, ja budem hlasovať za predložený návrh uznesenia, za navýšenie eurovalu, vedomý si rizika nebezpečí, ktoré spočívajú v samotnom eurovale, ale aj v pasívnom postoji k tejto otázke. Moje hlasovanie neznamená čiernobiely pohľad na problematiku, ale vedomie toho, že až chceme, aby sa prijali skutočné a nie fiktívne riešenia, musíme byť súčasťou rozhodovacích mechanizmov, lebo sa to bez účasti v týchto štruktúrach, ktoré nazývame eurovalom, jednoducho nedá. Ďakujem za pozornosť.
