Ďakujem pekne, vážený pán predsedajúci. Vážená pani premiérka vlády Slovenskej republiky, členovia vlády, panie poslankyne, páni poslanci, keďže som dvadsať rokov pôsobil vo vrcholových pozíciách v slovenskom bankovníctve a finančnom sektore, dovoľte mi, aby som sa veľmi stručne pozrel na programové vyhlásenie vlády z pohľadu verejných financií a finančných trhov.
Chcel by som pripomenúť, že ak sa nezodpovedne zadlží domácnosť, doplatia na to všetci členovia rodiny. Prídu o strechu nad hlavou. Niekedy padnú alebo sa výrazne priblížia k pásmu chudoby. Ak sa nezodpovedne zadlží korporácia, zmizne z trhu a doplatia na to všetci jej zamestnanci, a aj keď nie vždy, aj spravidla vlastníci korporácie. Ak sa však nezodpovedne zadlží štát, doplatíme na to my všetci, jeho obyvatelia, ale takmer nikdy nie politici.
Domácnosti aj firmy si svoju ťažkú situáciu pri prekročení miery zadlženosti uvedomujú najintenzívnejšie v okamihu, keď sa priblíži neúprosný dátum splátky istiny a úrokov. Avšak je veľmi zlou správou, že v časoch hromadenia verejných dlhov si to skutoční dlžníci, ktorými v prípade zadlženia štátu je viac ako päť miliónov Slovákov, málokedy uvedomujú, pokým nepríde deň zúčtovania. A tým dňom zúčtovania sa stane vtedy, príde ten deň, keď krajina uviazne v tzv. dlhovej pasci, keď už nebude schopná splácať svoju istinu verejného dlhu ani úroky a veľmi ťažko bude na finančných trhoch hľadať investorov, ktorí by boli ochotní kupovať štátne dlhopisy, ktorými sa verejný dlh refinancuje.
Rozdiel, dámy a páni, však medzi štátom a firmou je v tom, že zatiaľ čo keď skrachuje korporácia, zmizne z trhu, bude vymazaná z obchodného registra, ale v prípade, že dlžníkom je štát, ten štát nikto z obchodného registra nevymaže. Ten tu ostane spolu s miliónmi bezradných dlžníkov.
Preto je najvyšší čas pre zodpovednú fiškálnu politiku. A je zničujúcou správou pre Slovensko, ak tu ktokoľvek hovorí o nejakom podpriemernom verejnom dlhu Slovenska v porovnaní s priemernými hodnotami Európskej únie, pretože treba si pripomenúť a neustále dookola opakovať tempo zadlžovania tejto krajiny. A ja sa ospravedlňujem pani poslankyni za SNS Belousovovej, že používam termín "tejto krajiny". Ja mám rád Slovensko, cítim sa byť Slovákom. Narodil som sa na Slovensku a milujem túto vlasť, ale budem naďalej používať aj termín "táto krajina".
Treba si uvedomiť tempo zadlžovania, že ešte v roku 2008 sme mali hrubý verejný dlh na úrovni 28,5 % HDP a v roku 2010, ak by nedošlo k úsporným opatreniam, ak by nedošlo k zmene kormidla v smerovaní tejto krajiny, tak by náš hrubý verejný dlh prekročil 42 % HDP.
Dámy a páni, to je tempo, ktoré znamená prírastok pätnástich percentuálnych bodov v rozpätí dvoch rokov. Treba si len pripomenúť, ak sa pozrieme späť do rokov 1980, tak zistíme, že podobným, dokonca mierne pomalším tempom sa začalo zadlžovať Grécko. A vidíme, kde skončilo dnes.
Takže prosím vás pekne, je veľmi nezodpovedné hovoriť o tom, že zadlženosť tejto krajiny je v prípade deficitu na úrovni priemeru v prípade hrubého verejného dlhu. Dokonca sme tretí od konca v Európskej únii. Treba stále upozorňovať na tempo, na rýchlosť, na progres, akým sa zadlžovanie tejto krajiny deje.
Je preto tiež zničujúcou správou pre Slovenskou, ak bývalá vláda argumentovala potrebou zachovania flexibility a odmávala vlastne možnosť minimálne v čase krízy revidovať štátny rozpočet. Všetci si veľmi dobre pamätáme jeseň minulého roka 2009, kedy predstúpil pred snemovňu pán minister financií a predniesol návrh na revíziu štátneho rozpočtu, ale čo táto revízia pre rok 2009 v skutočnosti znamenala? Znížili sa rozpočtové príjmy. Takmer sa zoštvornásobil deficit verejných financií a s rozpočtovými výdavkami sa nepohlo vôbec, a to ani napriek tomu, že všetky okolité krajiny šetrili a šetrili dosť výrazne. Takže takto vyzerala vlastne flexibilita v chápaní bývalej vlády.
Nechcime, dámy a páni, aby skupina krajín PIGS dostala na konci ešte jedno veľké písmenko S, ktorým by bola Slovakia v tomto prípade, takže Portugalsko, Taliansko, Grécko, Španielsko a prípadne ešte jedno "S" - Slovensko. Nechcime skutočne, aby nás riešil Medzinárodný menový fond.
Znovu si pripomeňme ešte spomínanú domácnosť. Zoberie si niekto z vás v čase krízy nový úver? Ak ste zodpovedný, ak už nie voči sebe, tak minimálne voči členom svojej rodiny, určite tak neurobíte a práve naopak, zredukujete spotrebu. Bývalá vláda sa správala presne naopak. Presne tak, ako je opakom zodpovednosti nezodpovednosť.
Ministerstvo financií má k dispozícii výbor pre makroekonomické prognózy, má k dispozícii výbor pre prognózu daňových príjmov. Toto sú všetko dobré správy, pretože je to nesporný kvalitatívny posun, predovšetkým pokiaľ ide o znižovanie miery neurčitosti v procese zostavovania rozpočtu. Týka sa však výlučne, to znižovanie miery neurčitosti, príjmovej stránky rozpočtu, avšak úplne bez povšimnutia zostáva stránka alebo oblasť rozpočtových výdavkov. Tuto, v tejto oblasti plánu, je značná informačná asymetria, ktorá v preklade znamená, že poznáme síce absolútne čísla výdavkov jednotlivých rozpočtových kapitol, avšak detailný obraz o tom, ako efektívne alebo neefektívne sú spomínané výdavky alebo spomínané verejné zdroje používané, tak túto informáciu nemáme. A spravidla túto informáciu nemajú a nedisponujú ňou ani samotní zostavovatelia rozpočtu verejnej správy.
Ja uvediem jeden jediný príklad. V rozpočte verejnej správy, ktorý tuto mám v hard copy, teda v papierovom vydaní, nájdete v roku 2009 zapísaný jeden veľmi, veľmi zaujímavý údaj v rozpočte kapitoly hospodárstva. V tejto kapitole je zapísaný rozpočtový výdaj v hodnote 218 mil. eur, teda viac ako 6 mld. slovenských korún, na tzv. program zlepšovania postavenia Slovenska v rebríčku konkurencieschopnosti krajín, ktorý zostavuje Svetové ekonomické fórum v Ženeve. Pričom plán na rok 2008 bol v tomto rozpočte zapísaný ako č. 40 v spomínanom rebríčku a plán na rok 2009 už to bolo 41. miesto.
Takže programovo sme si naplánovali zhoršenie o jedno miesto a vyčlenili sme na tento účel 6 mld. slovenských korún. Takže nie biele knihy, ktoré by zostavovala nová vláda bývalej vláde, ale túto bielu knihu, ktorú podotýkam ešte raz, ktorou je Rozpočet verejnej správy na rok 2009 až 2011, túto bielu knihu si zostavila bývalá vláda sama pre seba.
Rovnako tak pracujeme stále s obrovskou efektívnostnou medzerou, pokiaľ ide o verejné služby, a teraz hovorím vlastne opäť o niekoľko stotisícovej armáde štátnych úradníkov, ktorých celkový počet od roku 2006 sa mal, ako viete, znížiť o 20 % a mala to zapísané vo svojom uznesení bývalá vláda ako uznesenie č. 856 z roku 2006, úloha C.15. Naopak, nedosiahol sa stanovený cieľ mínus 20 %, ale počet pracovníkov sa znížil iba o menej ako 4 %, a dokonca v niektorých rezortoch narástol aj v absolútnych číslach. Spomeniem minimálne štyri rezorty, a to je spravodlivosť, školstvo, hospodárstvo a práca.
Takže ak si ktokoľvek z nás kupuje auto, tak ho zaujíma, pretože pracuje s vlastnými privátnymi peniazmi, pomer cena - výkon. V prípade nakladania s verejnými financiami, ako keby tento pomer nikoho nezaujímal. A ako som povedal, častokrát ani autorov, ktorí spomínaný rozpočet zostavili.
Ak by súčasná vláda premiérky Ivety Radičovej sa neodhodlala ku konsolidácii verejných financií, potom iba výdavky na verejný dlh, to znamená na splátku istín a úrokov, by pohltili už v roku 2012 deväť percent rozpočtových výdavkov alebo jedenásť percent rozpočtových príjmov. Bolo by to, dámy a páni, viac, ako na rok 2010 pôvodne mala vyzerať celá kapitola ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií, bolo by to viac peňazí ako pre celú kapitolu zdravotníctva, práve toľko finančných prostriedkov, koľko nás bude stáť celá kapitola ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. A bolo by to iba o jednu tretinu menej, ako sú výdavky celej kapitoly školstva. A preto sa pýtam, stojí zato nezvyšovať verejný dlh a, naopak, konsolidovať deficity?
Dámy a páni, svet čaká skutočne dekáda rastúcich deficitov a rastúcich verejných dlhov. Pravdepodobným východiskom z tejto situácie, z tejto dlhovej pasce, bude hyperinflácia, ak abstrahujeme od mnohokrát opakovanej tézy, že východiskom z takejto dlhovej krízy v minulosti bývali vojny, tak potom nám ostáva len alternatíva č. 2 a tou je hyperinflácia. Ale buďme ostražití, hyperinflácia odpíše nielen dlhy, ale drasticky znehodnotí aj úspory. A toto je hazard. V tomto prípade už nielen hazard morálny, ale hazard ekonomický.
Preto je najvyšší čas prehodnotiť Pakt stability a rastu. Prehodnotiť ho tak, aby obsahoval povinnosť všetkých krajín eurozóny dodržiavať kritériá a dosahovať, v strednodobom horizonte smerovať k vyrovnanému štátnemu rozpočtu. Dokonca by som to ešte sprísnil s tvrdením, že v prípade ekonomického rastu dosahovať rozpočet prebytkový.
Ak sa to nepodarí, tak potom skutočnou alternatívou zostane len návrat k vlastnej mene. Chcem upozorniť, dámy a páni, že niektoré hedgeové fondy v Európe už si začali spracovávať analýzy a scenáre, ako by sa mali zachovať v prípade, že dôjde k návratu k národným menám.
Súhlasím, že v strednodobom horizonte vyrovnať štátny rozpočet môže byť malým zázrakom. Avšak len vtedy pôjde o nadprirodzený jav, ak by pokračovalo tempo zadlžovania a rozkrádania krajiny, akého sme boli svedkom za bývalej vlády.
A bude to iste nedosiahnuteľný cieľ aj vtedy, ak by vláda premiérky Ivety Radičovej nenašla dostatok odvahy konsolidovať verejné financie. Verím, že nájde. Má to zapísané v programovom vyhlásení, s ktorým sa uchádza o vyslovenie dôvery.
Jedno malé pripomenutie na záver. Aj v rokoch 2003 a 2004 sa viedla intenzívna diskusia, ktorú si iste všetci pamätáte, či krajina zvládne zavedenie dôchodkovej reformy, ktorou bol rok 2005, a vstup do eurozóny, rok 2009, s jedným aj s druhým strategickým manévrom boli totiž spojené značné, nielen transakčné náklady. Nakoniec sa to podarilo a to sme v roku 2005 skutočne nevedeli a netušili, aké obdobie hojnosti a ekonomického rastu máme pred sebou.
Preto nahľadajme dookola dôvody, prečo vyrovnanie rozpočtu nie je realizovateľné, radšej sa pokúsme aj pri uvedomení si všetkých bariér vyrovnať rozpočtové hospodárenie čo najskôr. V prvom rade sa s touto myšlienkou aspoň pokúsme identifikovať. Táto vláda tak v programovom vyhlásení urobila.
V týchto súvislostiach je povrchné a lacné hovoriť o biede pravice na Slovensku namiesto symetrie ľavicové verzus pravicové riešenia, hľadajme riešenia zodpovedné. Chápem, že je ťažké byť zodpovedným v situácii, keď zničujúce dôsledky života nad pomery sa vždy dostavia až za horizontom volebného cyklu. A bývalá vláda má takýto cyklus práve za sebou. Toto je dobrá správa pre Slovensko.
V ekonomickom výskume sa zvykne hovorievať, že najľahšie sa píšu prognózy na 50 rokov, pretože v okamihu, keď dôjde k verifikácii týchto prognóz, spravidla ich autori už nežijú.
Ešte jeden maličký odkaz pre slovenskú ľavicu. Česká republika iba na úrokoch za verejný dlh ročne zaplatí 70 mld. českých korún. Ak by mali naši susedia v Českej republike vyrovnaný rozpočet, potom napr. elektrická energia v krajine by mohla byť jeden rok pre všetkých zadarmo. Preto pre akúkoľvek krajinu platí, že zadlžovanie je nesociálne - a to by si mala uvedomovať aj slovenská ľavica.
Dámy a páni, čo dodať na záver? S veľkou pravdepodobnosťou v najbližších rokoch niektoré krajiny zbankrotujú. Nepovedal to nikto menší ako Kenneth Rogoff, profesor ekonómie z Prinstonu a Harvardskej univerzity, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. Že nejde o žiadne konšpiračné teórie ani science-fiction, potvrdzuje skutočnosť, že svedkami štátneho bankrotu sme už boli v prípade Ruska, Islandu, horúcim kandidátom je Grécko a v čakárni sú ďalší a tá čakáreň sa, bohužiaľ, začína zapĺňať.
Preto slovné spojenie "zodpovedná fiškálna politika" bude snáď druhým najčastejšie skloňovaným termínom v najbližších rokoch, hneď po slovíčku "kríza". Verím, že všetci poslanci koalície podporia programové vyhlásenie vlády a vzácnosťou bude, ak po skončení rozpravy k programovému vyhláseniu vlády sa nájde aspoň jeden jediný hlas z opozičného tábora, ktorý by ho podporil. Bol by to zároveň signál, že bez ohľadu na symetriu ľavicový verzus pravicový existuje ešte v slovenskom parlamente predovšetkým zmysel pre zodpovednosť. Ak už nie z rešpektu opozície voči koalícii, ak už nie z rešpektu voči súčasným generáciám, tak aspoň z rešpektu voči tým, ktorí prídu po nás.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
